Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/206/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: INTERSPORT AUSTRIA Gesellschaft m.b.H, IČ: FN 101648 h, so sídlom 4600 Wels, Flugplatzstraße 10, Rakúska republika, zastúpený splnomocnencom: CLC advokátska kancelária s.r.o., IČO: 36 707 856, so sídlom Panenská 18, Bratislava, proti žalovanému: Mgr. M. N., narodený XX.X.XXXX, bytom Z. X/XXXX, S.

- S., zastúpený advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, o zaplatenie 50.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 15C/330/2015-168 zo dňa 15.2.2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žaloba sa zamieta.

II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 15C/330/2015-54 zo dňa 3.5.2016 uložil odporcovi (žalovanému) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (žalobcovi) sumu 50.000 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 28.4.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti návrh (žalobu) zamietol, ďalej uložil odporcovi (žalovanému) povinnosť nahradiť navrhovateľovi (žalobcovi) trovy konania v sume 3.000 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.282,85 eur k rukám jeho právneho zástupcu (advokáta) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 24Co/234/2016-85 zo dňa 2.11.2016 v dôsledku podania odvolania žalovaným rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 15C/330/2015-54 zo dňa 3.5.2016 v napadnutej vyhovujúcej časti a v závislých výrokoch o náhrade trov konania zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie pochybenie spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie neskúmal, či ručiteľské vyhlásenie žalovaného nie je absolútne neplatným právnym úkonom podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, keď súd prvej inštancie predčasne uzavrel dokazovanie a nezisťoval, či žalovanému bol udelený súhlas jeho manželky k tomuto právnemu úkonu a či žalovaný bol reálne schopný korelujúci záväzok obchodnej spoločnosti Sportstyle s.r.o. splniť a mal vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou.

3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím súdom doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne W. N., ktorá je manželkou žalovaného a opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15C/330/2015-168 zo dňa 15.2.2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 50 000 eur s

9 % ročným úrokom z omeškania od 28.4.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (prvý výrok) a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania (druhý výrok).

4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 546, § 145 ods. 1, § 40a, § 3 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 106 veta prvá Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

5. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že medzi žalobcom a spoločnosťou SPORTSTYLE s.r.o. došlo dňa 26.8.2010 k uzatvoreniu zmluvy o spolupráci, ktorá upravovala podmienky vzájomnej spolupráce pri prevádzke maloobchodnej predajne športového tovaru, ktorú prevádzkovala spoločnosť SPORTSTYLE s.r.o. v nákupnom centre v Dunajskej Strede. Na základe tejto zmluvy dodával žalobca spoločnosti SPORTSTYLE s.r.o. tovar, za ktorý bola v zmysle uzavretej zmluvy spoločnosť SPORTSTYLE s.r.o. povinná zaplatiť kúpnu cenu. Spoločnosť SPORTSTYLE s.r.o. sa však s platbami za dodaný tovar dostala do omeškania, preto došlo medzi žalobcom a touto spoločnosťou dňa 26.9.2012 k uzatvoreniu dohody. V tejto dohode spoločnosť SPORTSTYLE s.r.o. písomne uznala svoj záväzok voči žalobcovi ku dňu 31.8.2012 v celkovej výške 1.360.024,44 eur, ktorý sa zaviazala uhradiť v dohodnutých splátkach, ktoré však nedodržala. Dňa 22.2.2011 žalovaný ako fyzická osoba písomne vyhlásil, že ako ručiteľ za dlžníka, prípadne jeho právneho nástupcu sám uhradí všetky peňažné pohľadávky žalobcu vzniknuté z dôvodu uplatňovania nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o spolupráci zo dňa 26.8.2010 a jednotlivých kúpnych zmlúv uzavretých na základe dodávok tovaru realizovaných v súlade s touto zmluvou. Výška ručenia žalovaného bola dohodnutá na sumu 300.000 eur, pričom žalovaný ako ručiteľ bol povinný do 15-tich dní od doručenia výzvy žalobcu uhradiť pohľadávky žalobcu voči spoločnosti SPORTSTYLE s.r.o.. Žalobca listom zo dňa 9.4.2015 vyzval žalovaného, aby na základe ručiteľského vzťahu zaplatil celkovo sumu 300.000 eur v lehote do 27.4.2015. Obsahom ručiteľského vyhlásenia žalovaného zo dňa 22.2.2011 je aj dohoda ohľadne úrokov z omeškania a to pre prípad omeškania ručiteľa s platbou, na ktorú bol žalobcom vyzvaný na základe ručiteľského vyhlásenia uvedený úrok z omeškania bol dojednaný na výšku 0,04 % denne z dlžnej sumy.

6. Vecne argumentoval súd prvej inštancie preukázaním, že nárok žalobcu voči spoločnosti SPORTSTYLE s.r.o. predstavoval ku dňu 31.8.2012 výšku 1.360.024,44 eur. Právnym titulom pre uplatnenie pohľadávky je žalobcom tvrdená existencia ručiteľského vzťahu žalovaného, v zmysle ktorého sa mal žalovaný zaviazať, že v prípade nesplnenia záväzkov spoločnosti SPORTSTYLE s.r.o. voči žalobcovi, tieto na základe písomnej výzvy žalobcu uhradí až do výšky 300.000 eur. Podľa názoru súdu prvej inštancie žiadnym zákonným ustanovením nie je vylúčené, aby spoločník obchodnej spoločnosti (žalovaný bol v čase podpisovania ručiteľského záväzku zároveň spoločníkom spoločnosti SPORTSTYLE s.r.o.) ako fyzická osoba, teda nie ako spoločník obchodnej spoločnosti, ručil za záväzky tejto spoločnosti. Je potrebné dôsledne odlíšiť aj tú skutočnosť, že ručenie spoločníkov obchodnej spoločnosti podľa § 106 Obchodného zákonníka je ručením zákonným, teda pre jeho vznik nie je potrebný dobrovoľný úkon ručiteľa. Naopak ručenie podľa § 546 Občianskeho zákonníka vychádza z toho, že ručiteľ dobrovoľne a z vlastnej vôle vyhlási, že veriteľovi za dlžníka splní splatný záväzok. Žalovaný podpisom ručiteľského vyhlásenia prejavil svoju vtedajšiu vôľu a dobrovoľne sa zaviazal uhradiť záväzky spoločnosti SPORTSTYLE s.r.o., pričom je úplne irelevantné, či žalovaný bol alebo nebol spoločníkom obchodnej spoločnosti, za ktorej záväzky ručil. Takýto postup preto nie je možné považovať za obchádzanie zákona, v obchodnej praxi sa používa bežne, pričom jeho účelom je motivovať prostredníctvom osobného ručenia spoločníkov obchodných spoločností samotné obchodné spoločnosti k plneniu svojich záväzkov. K dôvodom neplatnosti ručiteľského vyhlásenia tvrdeného žalovaným mala byť ďalej absencia súhlasu jeho manželky. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného poukázal súd prvej inštancie na názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí č. k. 24Co/234/2016-85 zo dňa 2.11.2016, podľa ktorého odvolacia námietka (a argumentácia žalovaného) o absolútnej neplatnosti ručiteľského vyhlásenia z dôvodu absencie súhlasu manželky žalovaného s týmto úkonom nie je opodstatnená. Z doplneného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalovaný síce postupoval spôsobom, že sa neprimerane zaručil za svoje podnikateľské riziko a tým uprednostnil svoje podnikateľské záujmy na úkor spoločného majetku, čím mohlo dôjsť k absolútnej neplatnosti ručiteľského vyhlásenia pre jeho rozpor s dobrými mravmi, ktorý smeroval voči jeho manželke, avšak prejednávaný prípad je potrebné posúdiť v širšej rovine a prihliadnuť aj na aspekt dobrých mravov v konaní žalovaného voči žalobcovi. Manželka žalovaného vo svojej výpovedi potvrdila svoju vedomosť o tom, že sa žalovaný chystá podpísať ručiteľské vyhlásenie ešte pred jeho samotným podpisom,

avšak aj napriek tomu nepodala návrh na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, dokonca tak nepostupoval ani žalovaný, a preto žalovaný s manželkou nevyužili zákonné prostriedky ochrany majetku spadajúceho pod režim bezpodielového spoluvlastníctva manželov, aby ho ochránili pre nepriaznivými následkami vyvolanými podnikaním žalovaného. Rozpor konania žalovaného s dobrými mravmi spočíva v tom, že žalovaný ručiteľské vyhlásenie podpísal s vedomím, že na jeho podpis nemá súhlas manželky, vystavil riziku spoločný majetok, pretože v čase jeho podpisu nedisponoval dostatočným výlučným majetkom, ručiteľským vyhlásením vyjadril vôľu smerujúcu k žalobcovi, že jeho splatné záväzky vyrovná za obchodnú spoločnosť, hoci vedel, že na to nedisponuje dostatočným majetkom. Keďže žalovaný konal pri podpise ručiteľského záväzku v rozpore s dobrými mravmi, nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie možné poskytnúť takémuto konaniu súdnu ochranu a bolo potrebné vychádzať pri rozhodovaní z toho, že ručiteľské vyhlásenie je platné. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 50.000 eur s 9 % úrokom z omeškania od 28.4.2015 do zaplatenia.

7. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nárok na plnú náhradu trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne odvolanie žalovaný z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka spoločník môže ručiť za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri, je teda zákonne ustanovený limit výšky ručenia spoločníka, v rámci ktorého znáša podnikateľské riziko aj za konanie právnickej osoby. Ručením nad rámec tohto ustanovenia je obchádzaný zákon, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť ručiteľského vyhlásenia podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný ako spoločník spoločnosti SPORTSTYLE s.r.o. nemohol ručiť za záväzky tejto spoločnosti vo väčšej miere, ako bola výška nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Rovnako je potrebné posúdiť platnosť ručiteľského záväzku v súvislosti s dodržaním dobrých mravov. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v čase ručiteľského vyhlásenia v manželskom zväzku, bolo potrebné zistiť, či žalovaný disponoval dostatočným vlastným majetkom mimo majetku v BSM, ktorým by bol schopný ručiť za záväzky spoločnosti SPORTSTYLE s.r.o.. Ak nedisponoval vlastným majetkom mimo rámca BSM, znamenalo by to, že takýto záväzok zasahuje aj do sféry BSM a je spôsobilý vyvolať exekučné konanie voči majetku, ktorý je súčasťou BSM, teda aj v spoluvlastníctve manželky žalovaného. V takomto prípade by bolo potrebné skúmať, či bol žalovanému v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka udelený súhlas jeho manželky, nakoľko evidentne nejde o bežnú vec. V prípade, ak nebol udelený súhlas manželky žalovaného, ručiteľské vyhlásenie je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje dobrým mravom. Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 8.12.2010 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/6/2013 zo dňa 19.6.2013. Poukázal na to, že žalovaný bez súhlasu svojej manželky uzatvoril ručiteľské vyhlásenie v prospech žalobcu a v čase uzatvorenia ručiteľského vyhlásenia nedisponoval výlučným majetkom, ktorý by mohol použiť na vyrovnanie dlhu voči žalobcovi. Z vyššie uvedeného je zrejmý rozpor ručiteľského vyhlásenia žalovaného s dobrými mravmi a teda jeho absolútna neplatnosť. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, žalobu žalobcu zamietne.

9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že kategoricky nesúhlasí s vyjadreniami žalovaného obsiahnutými v jeho odvolaní, nakoľko tieto nezodpovedajú skutkovým okolnostiam prípadu a príslušnej právnej úprave. V prípade ručenia žalovaného, ktoré je predmetnom tohto súdneho konania, sa jedná o zmluvné ručenie žalovaného, pričom takéto ručenie je poskytované spoločníkom spoločnosti slobodne, nad rámec zákonného ručenia podľa § 106 Obchodného zákonníka a plne v súlade s § 546 Občianskeho zákonníka. Je irelevantný súhlas druhého z manželov, ktorý sa v zmysle príslušnej právnej úpravy obsiahnutej v § 145 Občianskeho zákonníka vyžaduje len v prípade iných než bežných spoločných vecí, teda majetku. Súhlas druhého z manželov sa rozhodne nevyžaduje v prípade preberania záväzkov jedným z manželov. V priebehu pojednávania bolo výsluchom manželky žalovaného preukázané. že vedela o výkone podnikateľskej činnosti svojho manžela a vedela o pripravovanom úkone prevzatia ručenia, napriek týmto skutočnostiam manželka žalovaného, ani žalovaný návrh na zrušenie BSM do dnešného dňa nepodali. Existencia BSM a akékoľvek vnútorné vzťahy žalovaného a jeho manželky sú v ich výlučnej dispozícii, bez možnosti akéhokoľvek ovplyvnenia

tretím subjektom. Z uvedeného dôvodu nie sú tieto inštitúty spôsobilé akokoľvek ovplyvňovať platnosť právnych úkonov. uzatvorených so žalobcom. Pokiaľ žalovaný spochybňuje platnosť svojho ručenia z dôvodu akýchkoľvek svojich právnych, resp. majetkových vzťahov s manželkou, je to práve žalovaný, kto koná v rozpore s dobrými mravmi. Vo vzťahu k nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v tomto prípade postupuje preukázateľne účelovo, bez ozrejmenia východiskových právnych skutočnosti cituje len vybrané časti nálezu, z ktorých následne vyvodzuje právne závery, pričom skutkové okolnosti prípadu posudzovaného nálezom sú totiž diametrálne odlišné od prípadu posudzovaného v tomto súdnom konaní. Skutočnosť, že sa v oboch prípadoch vyskytuje manželstvo a prevzatie ručenia jedným z manželov totiž ešte neznamená, že sa jedná o totožné prípady a že parciálne závery nálezu možno aplikovať na akýkoľvek prípad. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný účelovo uvádza nepravdivé, resp. zavádzajúce vyjadrenia, poukazuje na irelevantné právne skutočnosti a z týchto vyvodzuje nesprávne závery. Žalovaný v prvom rade zavádza zjavne nepravdivým vyjadrením o údajnej nevedomosti manželky žalovaného o prevzatí ručenia. Uvedené je preukázateľne nepravdivé, keďže manželka žalovaného vo svojej svedeckej výpovedi výslovne uviedla, že ,,o tom, že má dôjsť k podpisu ručiteľského vyhlásenia som vedela". Žalobca žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny, a to predovšetkým pre nesprávne (nie celkom úplné) právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zmenu (§ 388 Civilného sporového poriadku).

12. Odvolací súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnému posúdeniu Ručiteľského vyhlásenia zo dňa 22.2.2011 podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvej inštancie nebolo použité.

13. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadril žalobca. Uviedol, že nie sú splnené podmienky, aby odvolací súd vyzval strany sporu na vyjadrenie sa k možnému použitiu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, keďže ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka pri doterajšom rozhodovaní súdom prvej inštancie použité bolo a v celom priebehu konania spočívala argumentácia žalovaného práve na poukazovaní na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka. Je teda zjavné, že strany a súd prvej inštancie sa v celom priebehu konania zaoberali otázkou použitia ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že vo svojom Vyjadrení zo dňa 16.6.2018 uviedol dôvody neprípustnosti aplikácie ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú v súlade s § 268 Obchodného zákonníka a subsidiárne podľa § 42 Občianskeho zákonníka v prípade, že by došlo k použitiu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

14. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 50.000 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a či súd prvej inštancie právne vec správne posúdil.

15. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil dostatočným spôsobom skutkový stav, no vec čiastočne nesprávne právne posúdil, keď z obsahu spisu sú zrejme všetky skutočnosti, ktoré je možné použiť pri zmene súdneho rozhodnutia.

16. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 50.000 eur s príslušenstvom. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 50.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 50.000 eur od 28.4.2015 do zaplatenia. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní z toho, že ručiteľské vyhlásenie je platné, keďže žalovaný konal pri jeho podpise v rozpore s dobrými mravmi a takémuto konaniu nie je možné poskytnúť súdnu ochranu. Žalovaný nesúhlasil s napadnutým rozsudkom súdom prvej inštancie, namietal, že ručiteľské vyhlásenie je neplatné pre obchádzanie zákona, keďže ako spoločník obchodnej spoločnosti Sportstyle s.r.o. nemôže ručiť za jej záväzky vo väčšej miere, ako je jeho výška nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri, že je neplatné pre rozpor s dobými mravmi, keďže k uzavretiu dohody o ručení nemal súhlas manželky a v čase ručiteľského vyhlásenia nedisponoval vlastným majetkom mimo majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, ktorým by bol schopný ručiť za záväzky obchodnej spoločnosti Sportstyle s.r.o..

17. Zo skutkových zistení v prejednávanej veci vyplynulo, že dňa 26.8.2010 uzavreli žalobca a obchodná spoločnosť Sportstyle s.r.o. kooperačnú zmluvu, ktorá upravuje podmienky vzájomnej spolupráce prevádzky obchodnej spoločnosti Sportstyle s.r.o. maloobchodnej predajne so športovým tovarom nachádzajúcej sa na adrese FC Family Center, Galantská cesta 1888/29, Dunajská Streda. Dňa 22.2.2011 uzavreli písomne žalobca ako veriteľ a žalovaný ako ručiteľ dohodou o ručení, na základe ktorej dohody prevzal žalovaný na seba povinnosť voči žalobcovi, že uspokojí všetky jeho peňažné pohľadávky voči obchodnej spoločnosti Sportstyle s.r.o. do výšky 300.000 eur, ktoré mu vznikli z dôvodu uplatňovania si nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o spolupráci, z jednotlivých kúpnych zmlúv uzavretých na základe zmluvy o spolupráci týkajúcich sa športových potrieb a iného tovaru ako aj ostatných poskytnutých služieb zo strany žalobcu, vrátane možných nárokov žalobcu, ktoré vyplývajú z akéhokoľvek jednostranného ukončenia zmluvy o spolupráci, pokiaľ ich neuspokojí do 30 kalendárnych dní od ich uplatnenia obchodná spoločnosť Sportstyle s.r.o.. Dňa 31.8.2012 uzavreli žalobca ako veriteľ a obchodná spoločnosť Sportstyle s.r.o. ako dlžník dohodu, súčasťou ktorej dohody je vyhlásenie obchodnej spoločnosti Sportstyle s.r.o., že výslovne uznáva, že ku dňu 31.8.2012 dlží žalobcovi za dodávky tovaru čiastku 1.360.024,44 eur a zaväzuje sa ju zaplatiť v splátkach podľa priloženého zoznamu. Listom zo dňa 25.2.2015 vyzval žalobca ako veriteľ obchodnú spoločnosť Sportstyle s.r.o. ako dlžníka na zaplatenie sumy 98.818,90 eur najneskôr do 30.3.2015. Listom zo dňa 9.4.2015 žalobca ako veriteľ obchodnej spoločnosti Sportstyle s.r.o. oznámil žalovanému ako ručiteľovi, že obchodná spoločnosť Sportstyle s.r.o. neuskutočnila dohodnuté platby, a preto si uplatňuje jeho osobné ručenie a žiada namiesto obchodnej spoločnosti Sportstyle s.r.o. zaplatiť mu sumu osobného ručenia vo výške 300.000 eur najneskôr do 27.4.2015. Žalovaný je od 19.9.2012 jediným spoločníkom obchodnej spoločnosti Sportstyle s.r.o..

18. Jednou z odvolacích námietok žalovaného bolo, že ručiteľské vyhlásenie je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný je spoločníkom obchodnej spoločnosti Sportstyle s.r.o. a za jej záväzky ako spoločník ručí v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka do výšky nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri a ručením nad rámec tohto ustanovenia je obchádzaný zákon, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť ručiteľského vyhlásenia. Už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu č. k. 24Co/234/2016-85 zo dňa 2.11.2016 odvolací súd v odsekoch 13., 14. vysvetlil, prečo uvedenú odvolaciu námietku žalovaného nepovažuje za opodstatnenú. Odvolací súd opakovane k uvedenej odvolacej námietke uvádza:

19. Ručenie spoločníka obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným upravuje ustanovenie § 106 Obchodného zákonníka vo väzbe na zápis splatenia vkladu do spoločnosti do obchodného registra. Podmienky, za ktorých vzniká a trvá ručiteľský vzťah spoločníka za záväzky spoločnosti upravuje objektívne bez toho, aby ho akýmkoľvek spôsobom viazal na porušenie povinnosti spoločníka, či na inú činnosť, poprípade nečinnosť jeho alebo spoločnosti, než práve na splatenie vkladu a následné podanie návrhu na zápis do obchodného registra, k čomu pristupuje ešte rozhodnutie

registrového súdu o povolenie zápisu splatenia vkladu. Tento ručiteľský záväzok spoločníka obchodnej spoločnosti je záväzkom akcesorickým a subsidiárnym, čo znamená, že vznik a existencia ručenia sú závislé na vzniku a existencii zabezpečovaného záväzku a povinnosť ručiteľa splniť veriteľovi dlh je následná za povinnosťou hlavného dlžníka (obligatio principalis). Naproti tomuto zákonnému ručeniu spoločníka obchodnej spoločnosti ručenie v zmysle § 546 Občianskeho zákonníka vzniká písomne uzatvorenou zmluvou medzi veriteľom a ručiteľom, obsahom ktorého je vyhlásenie ručiteľa, ktorým berie na seba povinnosť voči veriteľovi, že uspokojí jeho pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník. I v tomto prípade sa jedná o subsidiárny a akcesorický právny pomer medzi ručiteľom (t. j. osobou odlišnou od dlžníka) a veriteľom, ktorý slúži na zabezpečenie veriteľovej pohľadávky z hlavného právneho vzťahu (medzi veriteľom a dlžníkom).

20. K uvedenej odvolacej námietke žalovaného odvolací súd ďalej opakovane uvádza, že kogentnosť právnej úpravy v ustanovení § 106 Obchodného zákonníka spočíva v tom, že jej pôsobenie nemôžu subjekty právneho vzťahu vylúčiť, t. j. aby spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným neručil za záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Uvedená norma ale nezakazuje spoločníkovi, aby na seba prevzal ručiteľský záväzok zmluvne, aj vo vyššom rozsahu. Podľa Čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Pre občianskoprávne vzťahy je tiež charakteristická zásada slobodnej vôle, ktorá sa prejavuje aj v možnosti slobodného nakladania s majetkom, majetkovými hodnotami a právami (zmluvná voľnosť). Zmluvná sloboda predpokladá slobodnú možnosť vstupovať do zmluvných vzťahov s akýmkoľvek subjektom a na akýkoľvek zákonom dovolený účel. Ak žalovaný ako spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným v obchodnej spoločnosti dobrovoľne a nad rámec svojich zákonných povinností (§ 106 Obchodného zákonníka) prejavil vôľu poskytnúť veriteľovi zabezpečenie nárokov aj prevzatím ručiteľského záväzku, tento prejav vôle zodpovedá jeho zmluvnej autonómii. Prevzatie ručiteľského vyhlásenia písomnou dohodou žalovaným, ktorý je fyzickou osobou a zároveň spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným, je v súlade s právnym poriadkom, pretože je vyjadrením zásady zmluvnej voľnosti charakteristickej pre súkromnoprávne vzťahy, ktorá účastníkom týchto vzťahov umožňuje uzatvoriť akýkoľvek záväzkový vzťah a pre akýkoľvek účel, ktorý nie v rozpore s právom. Konanie žalovaného nebolo zakázané zákonom, preto sa zákonu neprieči, ani ho neobchádza. Preto predmetná odvolacia námietka žalovaného poukazujúca na neplatnosť jeho ručiteľského vyhlásenia pre obchádzanie zákona je nedôvodná.

21. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že ručiteľské vyhlásenie je absolútne neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko k ručiteľskému vyhláseniu mu nebol udelený súhlas jeho manželky. I s týmto odvolacím argumentom sa už odvolací súd vysporiadal v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č. k. 24Co/234/2016-85 zo dňa 2.11.2016 v odsekoch 15., 16. a k uvedenému odvolací súd znova opakovane uvádza:

22. V súvislosti s problematikou prevzatia ručiteľského záväzku jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela, resp. k odpovedi na otázku, či je takéto ručenie prípustné a či je takýto ručiteľský záväzok platný, je treba vychádzať predovšetkým ustanovení § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. V zmysle ustanovenia § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov Z ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak vyplýva záver, že právny úkon, ktorým niektorý z manželov disponoval spoločnou vecou alebo vykonával jej správu a zároveň, ak nešlo o bežnú záležitosť, je bez súhlasu druhého manžela neplatný. K danej problematike súdy už opakovane zaujali právny názor, že podpisom ručiteľského záväzku jedným z manželov vzniká tento záväzok iba tomuto jedinému manželovi a veriteľ v prípade, že dlžník pohľadávku neuspokojil, hoci bol na to vyzvaný, môže sa domáhať jej splnenia na ručiteľovi. Nemôže sa však domáhať splnenia voči ručiteľovej manželke, a to ani v tom prípade, keby táto bola dala na prevzatie ručiteľského záväzku súhlas. Prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je teda právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. Na

tomto nemení nič ani ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj v tomto ustanovení sa totiž naďalej považuje za zaviazaného z pohľadávky voči jednému z manželov iba tento manžel, upravuje sa iba spôsob uspokojenia tejto pohľadávky pri výkone rozhodnutia, a to tak, že sa pripúšťa jej uspokojenie aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva oboch manželov, nie však z výlučného osobitného majetku druhého manžela. Právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok, nevzniká teda v žiadnom prípade spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, ale dotyčný manžel sa stáva samostatným individuálnym ručiteľom práve tak, ako je samostatným dlžníkom, ak si napr. vypožičal peniaze na akýkoľvek účel alebo ak spôsobil niekomu škodu a pod.. Iba z toho dôvodu, že pri prípadnom vymáhaní ručiteľského záväzku jedného z manželov bude veriteľ môcť dosiahnuť uspokojenie eventuálne exekúciou vecí, ktoré nepatria výlučne ručiteľovi, ale sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva ručiteľa a jeho manželky, nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku je záležitosťou, ktorá (nie bežná) vyžaduje pre svoju platnosť súhlas druhého manžela. Druhý manžel bude síce prípadne povinný trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku, nestáva sa však podľa ustanovenia § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka spoluručiteľom.

23. K uvedenému odvolací súd ešte poznamenáva, že súdna prax vyšších súdov v obdobných prípadoch opakovane vyslovila právny názor, že na prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela, lebo právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok, nevzniká spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, ale samostatný záväzok manžela, ktorý záväzok prevzal. (porovnaj napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3Obo 44/97 zo dňa 15.5.1997, rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cz 43/73 zo dňa 18.5.1973, nález ÚS SR sp. zn. ÚS 26/2010-26 zo dňa 8.12.2010, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 123/2008 zo dňa 29.9.2009). Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax odvolací súd nevidel žiadny dôvod odkloniť sa od konštantnej judikatúry o tejto otázke. Ak sa netýka právny úkon, ktorým jeden z manželov prevzal ručiteľský záväzok, spoločných vecí, nevzťahuje sa na neho ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nemožno uvažovať ani o neplatnosti takéhoto úkonu (z dôvodu absencie súhlasu druhého manžela) podľa ustanovenia § 39 i § 40a Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že ani táto odvolacia námietka nie je náležitá.

24. Napokon žalovaný v odvolaní namietal, že v konaní bolo potrebné posúdiť platnosť ručiteľského vyhlásenia v súvislosti s dodržaním dobrých mravov a zistiť, či žalovaný disponoval dostatočným majetkom mimo majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, keďže v čase ručiteľského vyhlásenia bol v manželskom zväzku. Súd prvej inštancie v zmysle pokynov odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu č. k. 24Co/234/2016-85 zo dňa 2.11.2016 doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne W. N., ktorá je manželkou žalovaného, z ktorého výsluchu vyplynulo, že mala vedomosť o podpise ručiteľského vyhlásenia žalovaným, nesúhlasila s ním z dôvodu, že so žalovaným nedisponovali, ani nedisponujú, dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku konštatoval, že konanie žalovaného je potrebné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalovaný ručiteľské vyhlásenie podpísal s vedomím, že na jeho podpis nemá súhlas manželky a v čase jeho podpisu nedisponoval dostatočným výlučným majetkom. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že uvedený záver je potrebného modifikovať o ďalší aspekt, pretože manželka žalovaného napriek vedomosti o tom, že žalovaný sa chystá podpísať ručiteľské vyhlásenie, nepodala návrh na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a dokonca tak nepostupoval ani žalovaný, teda obaja nevyužili zákonné prostriedky ochrany spoločného majetku a preto konanie žalovaného voči žalobcovi je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný konal pri podpise ručiteľského vyhlásenia v rozpore s dobrými mravmi, preto nebolo možné poskytnúť takémuto konaniu súdnu ochranu a bolo potrebné vychádzať z toho, že ručiteľské vyhlásenie je platné.

25. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

26. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

27. Pre občianskoprávne vzťahy je charakteristická zásada slobodnej vôle. Uplatňovanie tejto zásady v súkromnom práve má však svoje zákonné limity a je prípustná iba v rozsahu, ktorý nepopiera spoločnosťou všeobecne uznávané mravné pravidlá správania sa a hodnoty, t. j. neodporuje dobrým mravom. V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak svojim obsahom alebo sledovaným účelom porušuje všeobecne spoločensky uznávané morálne zásady, ktoré sa týkajú vzťahov a konania medzi ľuďmi v demokratickej spoločnosti. V danom prípad ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje (na rozdiel od relatívnej neplatnosti), ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú. V dôsledku toho, že rozpornosť s dobrými mravmi má za následok tak závažnú ujmu, ako je absolútna neplatnosť právneho úkonu, súd musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu.

28. Žalovaný počas konania pred súdom prvej inštancie opakovane uvádzal, že ručiteľské vyhlásenie urobil bez súhlasu manželky a v čase uzavretia dohody o ručení so žalobcom nedisponoval výlučným majetkom, ktorý by mohol použiť na vyrovnanie dlhu voči žalobcovi, ktoré tvrdenia považoval správne súd prvej inštancie po doplnení odkazovania za preukázané.

29. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. decembra 201, kde sa v odôvodnení uvádza: „Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta.“ V uvedenom rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky tiež konštatoval, že nakoľko právnym dôsledkom právneho úkonu

- pristúpením k záväzku nastane taký právny stav, že v prípade nesplnenia záväzku manželom sa veriteľ môže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, teda napr. predajom spoločných vecí - hnuteľných či nehnuteľných tvoriacich masu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z tohto pohľadu sa nesporne javí, že účinky takéhoto právneho úkonu - pristúpenia k záväzku sa môžu prejaviť aj vo sfére spoločných vecí, ako to má na mysli práve § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom na tom nič nemení ani skutočnosť, že samotný právny úkon - pristúpenie k záväzku zaväzuje len manžela. V uvedenom rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky teda vyslovil názor, že nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy, či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam, ale postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy), či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. I keď v preskúmavanom prípade nešlo o totožný skutkový stav (s tým rozdielom, že tu ide o ručiteľský záväzok, ktorý by ale vyvolal rovnaké právne účinky), nevidel odvolací súd dôvod odkloniť sa od právneho názoru vysloveného Ústavným súdom Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí.

30. V súdenom spore žalovaný realizoval podnikateľskú činnosť účasťou na podnikaní obchodnej spoločnosti (spoločnosti s ručením obmedzeným), pričom riziko podnikania, ktoré bolo spojené s platobnou neschopnosťou obchodnej spoločnosti zaťažovalo len obchodnú spoločnosť. Ručenie spoločníka je obmedzené do výšky jeho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Žalovaný sa v zmysle ručiteľského vyhlásenia stal individuálnym ručiteľom za záväzok obchodnej spoločnosti - žalobcu. Dôsledkom tohto právneho úkonu nie je síce priama zodpovednosť manželky žalovaného ako ručiteľa za uvedený záväzok, ale právny úkon vytvára stav, keď veriteľ - žalobca má možnosť v prípade nesplnenia záväzku dlžníkom - žalovaným domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalovaný sa teda ako ručiteľ neprimerane zaručil za riziko podnikania obchodnej spoločnosti, ktorej bol spoločníkom a presadil svoj záujem na úkor spoločného majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak teda žalovaný bez súhlasu jeho manželky právnym úkonom - ručiteľským vyhlásením na základe dohody vytvoril možnosť exekučného uspokojenia pohľadávky veriteľa - žalobcu z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t. j. aj z majetku manželky, je tento prejav zmluvnej autonómie odporujúci dobrým mravom, keďže jeho účinky majú spôsobilosť prejaviť sa vo sfére spoločných vecí manželov, čo ho kvalifikuje ako absolútne neplatný v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

31. Nesprávna je potom úvaha súdu prvej inštancie, že manželka žalovaného a žalovaný sám sa mali brániť následkom neplatného právneho úkonu zrušením bezpodielového spoluvlastníctva manželov pred nepriaznivými následkami vyvolanými podnikaním žalovaného, nakoľko z neplatného právneho úkonu nevznikajú žiadne práva a povinnosti, teda z neplatného právneho úkonu nemôžu nastať žiadne právne následky. Rovnako sa mýli súd prvej inštancie, keď konštatuje, že pripustením argumentácie o neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi z vyššie uvedených dôvodov, by sa poprel samotný účel inštitútu ručenia, keďže k úhrade pohľadávky môže dôjsť aj z budúcich príjmov a majetku. Súd prvej inštancie totiž opomenul pri tejto svojej úvahe vziať do úvahy podstatný fakt, že platnosť či neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka možno posudzovať len podľa okolností, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Odvolací súd je toho názoru, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť odvrátená za použitia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako v preskúmavanom rozsudku uviedol súd prvej inštancie, keďže absolútna neplatnosť právneho úkonu totiž nastáva zo zákona a nie konaním účastníkov občianskoprávneho vzťahu.

32. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd právny úkon - ručiteľské vyhlásenie žalovaného za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi. Absolútne neplatný právny úkon je od začiatku právne neúčinný, teda nemá následky zamýšľané účastníkmi právneho úkonu bez ohľadu na to, ktorý z nich neplatnosť spôsobil a či niektorý z účastníkov neplatného právneho úkonu konal v dobrej viere. Z tohto dôvodu nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na plnenie z ručiteľského vyhlásenia, ktorý žalobca sa práve plnenia z titulu ručenia domáhal zaplatenia sumy 50.000 eur s príslušenstvom. Keďže z neplatného právneho úkonu nemôžu nastať právne následky (na absolútne neplatný úkon sa hľadí tak, ako keby nebol nikdy urobený), odvolací súd preto dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je opodstatnená.

33. Žiada sa ešte dodať k námietkam žalobcu o rozpore výzvy odvolacieho súdu adresovanej stranám na vyjadrenie v zmysle ustanovenia § 382 Civilného sporového poriadku k možnému posúdeniu platnosti Ručiteľského vyhlásenia zo dňa 22.2.2011 podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka s priebehom konania, že nie sú náležité. Hoci žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie sa v celom priebehu konania zaoberal otázkou použitia ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, podľa obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku toto ustanovenie v žiadnom prípade neaplikoval. Ak žalobca v tomto smere poukazuje na odsek 18. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, je z neho zjavné, že sa jedná o citáciu predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu č. k. 24Co/234/2016-85 zo dňa 2.11.2016 a nie o aplikáciu uvedeného ustanovenia. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie ani len neuviedol, resp. neodcitoval v odôvodnení preskúmavaného rozsudku a už vôbec ho ani neaplikoval.

34. Vedený všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom nerozhodol správne, ak žalobe vyhovel a preto podľa ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil takým spôsobom, že žalobu zamietol.

35. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

36. Podľa § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

37. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

38. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

39. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie zmenil, je v zmysle citovaného ustanovenia § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku povinný rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

41. V dôsledku úplného zvrátenia výsledku konania na súde prvej inštancie sa plne úspešnou stranou s nárokom na náhradu trov konania stal práve žalovaný. Preto o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania na súde prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne opäť súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.

43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .