Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24C/152/2013

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Martinom Jenisom v spore žalobcu: S. T., narodený X.X.XXXX, bytom C. X/XXX, J. Q., proti žalovanej: Slovenská S. W. E. J. J. S., Ž. F. Č.. XX, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy 58.400 € s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 31.7.2013 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 58.400 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 27.5.2013 do zaplatenia titulom odškodnenia za vykonaný trest odňatia slobody uložený mu rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 10.12.1960, sp. zn. XT XX/XXXX v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 3.1.1961, sp. zn. Q. XXX/XXXX, pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona č. 86/195 Zb.

2. Argumentoval tým, že Vojenský obvodový súd Bratislava uznesením sp. zn. X S. XX/XX zrušil vyššie citovaný rozsudok vo výroku o treste a pri nezmenenom výroku o vine upustil od potrestania žalobcu. Následne uznesením zo dňa 17.1.2012, sp. zn. XNt/X/XXXX bola vo veci povolená obnova konania a uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.4.2012, sp. zn. XNt/X/XXXX, bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené.

3. Na uvedenom základe žalobca dňa 19.11.2012 požiadal žalovanú o odškodnenie okrem iného za nemajetkovú ujmu v súvislosti s nezákonným väznením v trvaní 4 rokov a to vo výške 58.500 €, ktorú vypočítal z dennej sadzby 40 eur za deň väznenia. Žalovaná čiastočne žalobcovi vyhovela oznámením zo dňa 13.3.2013, ale náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi nepriznala z dôvodu, že zákon č. 119/1990 Zb. tento druh náhrady neuvádza a odškodnenie v zmysle tohto predpisu je aktom skôr symbolickým, s čim sa žalobca nestotožňuje. Primerané odškodnenie a symbolické nie sú rovnakým pojmom. Tvrdí, že ak rehabilitácii došlo po 18.3.1992, kedy sa pre Československo stal záväzným Dohovor o ochrane základných práv a slobôd, je právnym základom na vyplatenie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy článok 5 ods. 5 tohto dohovoru, pričom poukázal na rozhodovaciu činnosť českých súdov a rozsudok ESĽP zo dňa 9.5.1997 vo veci Q. I. P. proti G.É.. Vzhľadom na to, že žalovaná neuspokojila jeho nárok do 6-tich mesiacov od podania žiadosti o odškodnenie žalobca žiada aj úroky z omeškania vo výške 8,5 % od 27.5.2013.

4. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca súdu predložil citované uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.1.2012 a 23.4.2012, sp. zn. XNt/X/XXXX, žiadosť o odškodnenie zo dňa 19.11.2012 a odpoveď ministerstva spravodlivosti zo dňa 13.3.2013.

5. Žalovaná nárok žalobcu poprela. Uviedla, že žalobca na základe citovaných rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I vydaných v konaní XNt/X/XXXX bol daný nárok žalobcu na náhradu materiálnej škody v zmysle ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. Žalobca bol čiastočne rehabilitovaný podľa zákona č. 119/1990 Zb. Žalovaná tvrdí, že so žiadosti žalobcu o odškodnenie vyplýva, že tento žiada odškodnenie za nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní, ktoré bolo následne zrušené. Rozhodnutia českých súdov nie sú pre konanie a rozhodovanie súdov Slovenskej republiky záväzné a žalovaná je toho názoru, že nie tieto rozhodnutia nie sú ani na prejednávanú vec aplikovateľné z dôvodu odlišnej právnej úpravy v Českej republike. Žalovaná poukazuje na to, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom až do prijatia zákona č 513/2004 Z.z., ako aj zákon 119/1990 Zb. inštitút nemajetkovej ujmy ani primeraného zadosťučinenie nepozná. S poukazom na to, že škoda mala vzniknúť na základe rozhodnutí vydaných pred 1.7.2004 sa na postup pri uplatňovaní nárokov podľa zákona č. 119/1990 Zb. má vzťahovať primerané úprava zákona č. 58/1969 Zb. Žalovaná je toho názoru, že žalobca nešpecifikoval právny titul na základe ktorého sa žalovaného nároku domáha.

6. Žalobca sa argumentáciou žalovanej nestotožňil, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.8.2009, sp .zn. XSo/XXX/XXXX, v ktorom vyslovil, že nie je prijateľné , aby bolo rovnaké právne normy v nástupníckych štátoch vykladané rôzne. Tvrdí, že § 23 zákona č 119/1990 Zb. sú uvedené len demonštratívne. Okrem uvedeného má za to, že právnu oporu možno nájsť v judikatúre ESĽP, Listine základných práv a slobôd (čl. 10 ods. 1, čl. 36 ods. 1,3 - ďalej len ako "Listina"), Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 5 ods. 5 - ďalej len ako "Dohovor"), Medzinárodný pakte o občianskych a politických právach (čl. 9 ods. 5, čl. 14 ods. 6 - ďalej len ako "Medzinárodný pakt"). Žalobca v rámci argumentácie poukázal aj na rozhodnutia vydané v konaní Okresného súdu Bratislava I sp. zn. XXC/XXX/XXXX, v ktorom bolo obdobnému nároku vyhovené.

7. Žalovaná sa vyjadrila k citovanému konaniu XXC/XXX/XXXX, ako aj demonštratívnemu výpočtu nárokom v § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., tak, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa v tomto ustanovení nenachádza a opačný výklad by predstavoval neprípustný spôsob akým by všeobecný súd nahradzoval činnosť zákonodarcu. Zákon č. 119/1990 Zb. predstavuje špeciálnu zákonnú úpravu k všeobecnej úprave, ktorú predstavujú zákony č. 58/1969 Zb., č. 514/2003 Z.z., či zákon č. 40/1964 Zb., pričom poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.2.2016, sp. zn. XCo/XX/ XXXX a zo dňa 29.11.2011, sp. zn. XCo/XX/XXXX. Žalovaná má za to, že ani Listina, ani Medzinárodný pakt priamy nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nezakladajú, ale odkazujú na vnútroštátnu úpravu, ktorá právo na požadované odškodnenie žalobcovi nepriznáva. Nárok žalobcu by bolo možné priznať výlučne priamou aplikáciou článku 5 ods. 5 dohovoru s poukazom na čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Avšak tento je aplikovateľný len za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, prípadne tento zásah bol ukončený pod tom, čo sa dohovor stal pre Slovenskú republiku, resp. ČSFR, záväzný. K zásahu do práv žalobcu malo dôjsť rozhodnutiami z rokov 1960 a 1961, teda pred tým, ako bolo možne uplatniť článok 5 ods. 5 Dohovoru. Ďalšou obranou žalovanej bolo, že nárok žalobcu je prekludovaný s poukazom na § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., a to z dôvodu, že k zmene výroku o treste došlo rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava, sp. zn. XRtv XX/XX, zo dňa 13.11.1991, ktorým žalobca nadobudol titul na uplatnenie si nároku na odškodnenie v súvislosti s jeho väznením. Žalovaná ďalej namietala, že žalobca nepreukázal výšku požadovanej nemajetkovej ujmy. Poprela nárok na samotný úrok z omeškania, keď z hľadiska povahy žalovaného nároku povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, teda pred tým nie je možné sa dostať do omeškania, pričom samotná sadzba požadovaného úroku nie je správna.

8. K vyjadreniu žalovaná súdu predložila stanovisko Federálneho ministerstva obrany zo dňa 16.9.1992, S. XXXX/XX.

9. V ďalších vyjadreniach strany sporu v podstate zotrvali na svojej argumentácii. Súd na prejedanie veci nariadil pojednávanie, ktoré vykonal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí požiadali o ospravedlnenie ich neúčasti a prejednanie veci v ich neprítomnosti. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi bez ich oboznamovania na pojednávaní s poukazom na § 204 CSP.

10. Medzi stranami nebol skutkový stav opísaný žalobcom sporný (opísaný v odsekoch 1-3), medzi stranami bolo sporné právne posúdenie veci, najmä samotný právny základ žalovaného nároku.

11. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

12. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.

13. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli československými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.

14. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83,- eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b/ náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c/ náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eur, výkonu väzby vo výške 20,- eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5,- eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne vyplatených trov, d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia.

15. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, § 26 a § 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

16. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.

17. Predmetom konania bol nárok žalobcu spočívajúci v odškodnení nemajetkovej ujmy za 4 roky výkonu trestu odňatia slobody na základe odsúdenia rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 10.12.1960, sp. zn. XT /. v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 3.1.1961, sp. zn. Q. XXX/XXXX, pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona č. 86/195 Zb.

18. Podstatnou otázkou bola existencia právneho základu na túto náhradu, ktorým mal byť najmä článok 5 ods. 5 Dohovoru a iba demonštratívny výpočet nárokov podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzané rozhodnutia vydané v konaní Okresného súdu Bratislava I sp. zn. XXC/XXX/XXXX, súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XCdo/XX/ XXXX, ktorým bol potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave vydaný v tomto konaní zrušený.

19. Súd v predmetnej veci prihliadol najmä na agumentáciu žalovanej v tom, že žalovaný nárok nemá oporu v zákonnej úprave a článok 5 ods. 5 Dohovoru sa na prejedávanú vec nevzťahuje. Zo všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami

oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu nato, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Napriek tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2016, sp. zn. XCo XXX/ XXXX, obdobne aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.1.2019, sp. zn. XCo/XXX/XXXX). Pričom tieto závery súd považuje za súdnou praxou ustálené.

20. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe § 23 zákona o súdnej rehabilitácii nemožno rozhodnutím súdu priznať aj napriek tomu, že v § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo. Súd v tejto súvislosti poukazuje na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Z.z. rehabilitovať tam uvedené osoby a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrebné vychádzať z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon nijako neupravuje. Vzhľadom na to, že tento zákon je voči ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pre týmito všeobecnými úpravami a preto možno dovodiť, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko SR v čl. 46 ods. 3, ods. 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Aj keď § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR resp. predtým v Ústave ČSFR. Pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb. je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, prípadne neskôr, pokiaľ však tak neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. bolo výrazom spravodlivosti v medziach možného a to podľa názoru a rozhodnutia demokraticky legitimovaného zákonodarcu po roku 1989, pretože práve on má v rámci deľby moci onú "vládu nad mešcom" formou zákona; ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe neslobody pred r. 1989.

21. Súd sa plne stotožňuje s právnym názorom vyslovených v citovaných rozsudkoch krajského súdu, že zásady z rozsudku ESĽP zo dňa 29.5.1997 vo veci Q. I. P. proti G. sú aplikovateľné vo všetkých krajinách, ktoré rešpektujú autoritu ESĽP a že práve tento rozsudok je podkladom pre priznanie náhrady

nemateriálnej ujmy aj v jeho prípade, lebo bol nezákonne väznený z rovnakých dôvodov ako páni Q. I. P., uvádza, že v predmetnom rozhodnutí ESĽP vzhliadol porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru (každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie) v tom, že G. neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru; G. je pritom na rozdiel od SR členom Rady Európy od r. 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút "známeho náboženstva" a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z tohto dôvodu bolo uväznenie dvoch duchovných tohto náboženstva protizákonné podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že sťažovatelia Q. I. P. strávili 13, resp. 12 mesiacov v nezákonnej detencii a vyslovil, že práve táto skutočnosť, spočívajúca v ich zbavení osobnej slobody, musela spôsobiť škodu ako povahy hmotnej, tak nehmotnej (ods. 80 rozhodnutia). Grécka vnútroštátna právna úprava pritom obsahovala čl. 540 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne stanovil povinnosť odškodnenia i za nemateriálnu ujmu (porovnaj ods. 48 rozhodnutia). Na prvý pohľad je tak zrejmá odlišnosť kauzy Q. I. P. proti G. od prejednávanej veci; predmetný rozsudok ESĽP nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy najmä z dôvodu, že je v tomto prípade vylúčená aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru. SR ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992 a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.3.1992. V tejto súvislosti je možné poukázať aj na závery Ústavného súdu ČR, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch, ako je žalobcov priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore. Ústavný súd ČR v Stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Neexistuje všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru [rozsudok Veľkého senátu zo dňa 8.3.2006 vo veci T. proti B., sťažnosť č. XXXXX/XX; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe značne vzdialenej (nútené práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 3.9.1953, kedy Dohovor vstúpil pre Nemecko do platnosti), rozhodnutie zo dňa 4.9.2007 vo veci I. F. S. C. H. C. O.-E. L. C. G. C. A. a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť č. XXXXX/XX (dostupné na U.:/..L..B..O..I.?O.-XXXXX)].

22. Nad rámec uvedeného súd je toho názoru, že pokiaľ by aj akceptoval argumentáciu žalobcu, že nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy je daný (s poukazom na demonštratívny výpočet nárokov podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. a aplikovanie článku 5 ods. 5 Dohovoru), tento sa javí ako prekludovaný s poukazom na 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody. Teda tento nárok by mal oporu vo výroku o treste, ktorý však bol zmiernený (od potrestania bolo upustené) už v prieskumnom konaní podľa tretieho a štvrtého oddielu zákona č. 119/1990 Zb. rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava, sp. zn. XRtv XX/XX zo dňa 13.11.1991, od kedy by začala žalobcovi plynúť lehota podľa § 24 ods. 2.

23. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že prejednávanej veci nie je daný právny základ žalovaného nároku a preto žalobu zamietol. Vzhľadom na uvedený záver sa súd ďalej nezaoberal opodstatnenosťou samotnej výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy.

24. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

25. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Vzhľadom na to, že žalovaná výslovne uviedla, že si neuplatňuje nárok na náhradu trov konania, súd jej tento nárok, ktorý by jej inak s poukazom na § 255 patril, nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia