Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4CoPr-6-2018.pdf
PDF · 160.02 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoPr/6/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: B.. E. M., U.. XX.XX.XXXX, R. V. G. XXXX/XX, G., zastúpený advokátkou JUDr. Ľubicou Sopkovou, so sídlom Pribinova 3, Malacky, proti žalovanému: Mesto Malacky, so sídlom Bernolákova 5188/1A, Malacky, IČO: 00 304 913, zastúpený advokátkou JUDr. Ester Bujnovskou, so sídlom Záhorácka 5478/15B, Malacky, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 12. októbra 2017 č.k. 5Cpr 5/2013-287 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným žalobcovi dňa 26.04.2013 p o t v r d z u j e.
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach týkajúcich sa náhrady mzdy, povinnosti vykonať za žalobcu odvody a náhrady trov konania z r u š u j e a vec mu tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 26.04.2013 je neplatná, žalovanému uložil povinnosť vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 36.202,06 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od dňa vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia, uskutočniť všetky príslušné odvody za žalobcu a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.
2. Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tým, že medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer dňom 15.09.2007 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.09.2007 č. PZ-21/2007. Dohodnutý druh práce bol „technický pracovník“ v súlade so Zákonníkom práce a ďalšími všeobecnými záväznými právnymi predpismi. Miesto výkonu práce bolo Mesto Malacky. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou. Ďalej žalobca uviedol, že na základe Dohody o zmene pracovnej zmluvy z 30.11.2011 sa druh práce zmenil na „technický zamestnanec“, ktorý v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy plní úlohy súvisiace s technickým a programovým zabezpečením pracoviska (vrátane metodickej podpory), objektov pripojených na pult centrálnej ochrany a zariadení potrebných pre činnosť pracoviska, prevádzkou motorových vozidiel. Žalobca v žalobe poukázal na čl. 6 bod 8 Organizačného poriadku Mestskej polície v Malackách, z ktorého vyplýva nasledovný opis pracovnej pozície technický zamestnanec: a) zabezpečuje prevádzku a drobnú údržbu: PCO (pult centrálnej ochrany) a príslušných zariadení, pripájanie a odpájanie objektov na PCO, vypracúvanie plánov zásahu v objektoch, aktívne vyhľadávanie a vytváranie zmluvných vzťahov pri ochrane objektov prostredníctvom PCO, posudzovanie a navrhovanie technickej ochrany objektov vo vlastníctve alebo správe Mesta Malacky, rádiovej siete na pracovisku, výpočtovej techniky na pracovisku, programové vybavenie pracoviska a vzájomné prepojenie technických zariadení na pracovisku, záznamových
zariadení na pracovisku (zaznamenávanie telefonických hovorov, rádiostaníc, prevádzky služobných motorových vozidiel), b) zabezpečuje prevádzku, nastavovanie a drobnú údržbu mestského kamerového systému, archivovanie a distribúciu získaných záznamov, c) zabezpečuje obstarávanie a prevádzku iných technických zariadení potrebných na plnenie úloh na pracovisku, d) vykonáva, alebo zabezpečuje potrebné zaškolenie zamestnancov na pracovisku v súvislosti s prevádzkou technických zariadení, e) realizuje technickú ochranu údajov na pracovisku, f) spracúva príspevky do médií v oblasti pripojenia objektov na pult centrálnej ochrany, g) prevádzka a údržba automobilovej techniky. Dňa 08.04.2013 po skončení práceneschopnosti (v trvaní od 02.04.2013 do 05.04.2013) chcel nastúpiť späť na výkon práce v riadnom pracovnom čase, avšak na svoje pracovisko sa nedostal, nakoľko počas jeho práceneschopnosti bola vymenená vložka na zámku v kancelárii, ktorú mal určenú pre výkon práce u žalovaného. Službukonajúci príslušníci mestskej polície na stálej službe mu kanceláriu neodomkli a dokonca ho odmietli pustiť i do priestorov stálej služby, pričom tak postupovali údajne na pokyn náčelníka mestskej polície. Na základe tejto skutočnosti v ten istý deň 08.04.2013 doručil žalovanému žiadosť o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať. Dňa 10.04.2013 mu bolo zo strany žalovaného zaslané oznámenie, že miestom výkonu jeho práce je Mesto Malacky a nie len kancelária, ktorú spoločne užíva s iným zamestnancom, resp. priestory, v ktorých príslušníci Mestskej polície Malacky vykonávajú stálu službu. Vo výzve (oznámení) sa podľa žaloby ďalej uvádza, že do týchto priestorov mu bol dočasne obmedzený prístup, pričom nie je zrejmý dôvod obmedzenia prístupu žalobcovi na pracovisko. Ďalej sa vo výzve uvádza, že od 08.04.2013 žalobca porušuje ustanovenia uvedené v § 81 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“). Žalobca sa dňa 16.04.2013 písomne vyjadril k výzve tak, že zásadne nesúhlasí s tvrdeniami, že pridelené pracovné úlohy v súlade s pokynom nadriadeného môže plniť aj v iných priestoroch. Poukázal na znenie Organizačného poriadku Mestskej polície v Malackách a poukázal na vyššie uvedený opis pracovnej pozície technického zamestnanca. Vychádzajúc z toho žalobca uvádzal, že na výkon úloh spojených s realizáciou daných činností prislúchajúcich technickému zamestnancovi je nevyhnutne potrebný prístup k technickým zariadeniam a výpočtovej technike, ktorá sa nachádza v miestnosti stálej služby a v priestoroch, do ktorých bol žalobcovi zamedzený prístup, čím mu je zabránené pracovať a plniť si riadne svoje pracovné úlohy. Uviedol, že žalovaný mu okrem tohto od 08.04.2013 žiadnu prácu neprideľoval a ani nevydal žiadny pokyn na vykonanie pracovnej úlohy.
3. Podľa žaloby bola dňa 02.05.2013 žalobcovi doručená písomnosť nazvaná „Výpoveď podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) zák. NRSR č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce“ zo dňa 26.04.2013. Ako výpovedný dôvod žalovaný uviedol závažné porušenie pracovnej disciplíny v tom zmysle, že od 08.04.2013 ku dňu 26.04.2013 sa žalobca nezdržiava na mieste výkonu práce (nie pracovisku) podľa pracovnej zmluvy a údajne nevyužíva pracovný čas na prácu, čím porušil § 81 písm. b) ZP. Na túto výpoveď žalobca reagoval listom zo dňa 06.05.2013, ktorým oznámil žalovanému svoj zásadný nesúhlas s doručenou výpoveďou ako aj s jej odôvodnením a právnou kvalifikáciou, žalovaného informoval, že nesúhlasí s výpoveďou, trvá na ďalšom zamestnávaní a upozornil ho aj na povinnosť poskytnúť mu náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP. Následne mal žalovaný zaslať žalobcovi upozornenie zo dňa 13.05.2013 č. 7636/2013, odoslané poštou dňa 14.05.2013, ktoré žalobca prevzal dňa 16.05.2013. V tomto liste ho žalovaný upozornil, že údajne naďalej porušuje ustanovenia ZP bez bližšie špecifikácie konkrétnymi ustanoveniami, a to tým, že v pracovnej dobe sa nezdržiava na pracovisku a nevyužíva pracovný čas na prácu. Z tohto dôvodu sa žalobca dňa 17.05.2013 o cca. 7,30 hod. dostavil do budovy Mestskej polície Malacky za účelom dostavenia sa na svoje určené pracovisko. Po príchode do priestorov Mestskej polície Malacky mu službukonajúci príslušník mestskej polície opätovne neumožnil vstúpiť na pracovisko, t.j. do pridelenej kancelárie ani do priestorov stálej služby z dôvodu vymenených vložiek do zámkov na kancelárii a na garáži techniky mestskej polície. Žalobcovi bolo oznámené, že dôvod mu vysvetlí náčelník mestskej polície, ktorého má vyhľadať. Žalobca uviedol, že napriek jeho snahe sa mu nepodarilo nájsť náčelníka mestskej polície v budove mestskej polície a ani v budove Mestského úradu Malacky. Keďže žalobca nemal možnosť pracovať a viac ako hodinu nenašiel svojho priameho nadriadeného a nikoho, kto by mu dal akékoľvek informácie o vzniknutej situácii, o cca. 8,30 hod. z budovy mestského úradu a mestskej polície odišiel. Existuje o tom záznam v kamerovom systéme Mesta Malacky. Žalobca mal následne dňa 17.05.2013 doručiť žalovanému žiadosť o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať s upozornením na skutočnosť, že ako zamestnávateľ porušuje svoju povinnosť poskytnúť mu náhradu mzdy v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP. Žalovaný na to reagoval upozornením zo dňa 24.05.2013, v ktorom ho opätovne upozorňuje na porušenie ZP tým, že v pracovnej dobe sa údajne nezdržiava na pracovisku a tým nevyužíva pracovný čas na prácu. Listom zo dňa 27.05.2013 žalovaný uviedol, že za obdobie od 02.04.2013 do 05.04.2013 bola žalobcovi uhradená náhrada mzdy za práceneschopnosť a od 08.04.2013 mu bola vykazovaná neprítomnosť v
práci - absencia, z ktorého dôvodu mu žalovaný nevyplatil mzdu. Žalobca uvádzal, že jediný dôvod skončenia pracovného pomeru žalovaného s ním je jeho údajná absencia na pracovisku od 08.04.2013, ktorou mal závažne porušiť pracovnú disciplínu, avšak mal za jednoznačne preukázané, že práve žalovaný porušuje povinnosti vyplývajúce mu z uzatvorenej pracovnej zmluvy tým, že mu dlhodobo neumožňuje pracovať v zmysle pracovnej zmluvy bezdôvodným zamedzením vstupu na pracovisko, ktoré mu určil na výkon práce práve žalovaný. Žalobca poukázal tiež na to, že počas celej doby trvania pracovného pomeru u žalovaného nikdy žiadnym spôsobom neporušil pracovnú disciplínu, nikdy mu nebolo udelené žiadne pokarhanie ani upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Naopak viackrát mu boli poskytnuté odmeny za výkon práce, čo svedčí o tom, že žalovaný bol s jeho prácou dlhodobo spokojný až do dňa 01.02.2013, kedy mu bolo doručené rozhodnutie o znížení osobného príplatku bez riadneho odôvodnenia a bez predchádzajúceho upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny alebo z akéhokoľvek iného relevantného dôvodu. Žalobca teda dôvodil tým, že žalovaný nemal žiadny právne relevantný dôvod na výpoveď v zmysle ust. § 63 ZP. Opakovane sa domáhal umožnenia pracovať. Žalovaný podľa neho prekážku v práci neodstránil.
4. Z písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe zistil, že dňa 05.04.2013 bolo vydané usmernenie, na základe ktorého bol žalobcovi umožnený prístup k technickým zariadeniam na pracovisku mestskej polície vrátane prístupu do stálej služby len za prítomnosti náčelníka. Súčasne bola vymenená vložka do zámku dverí kancelárie, ktorú žalobca využíval spolu s iným zamestnancom, pričom cieľom tohto bolo a) obmedzenie nekontrolovaného samostatného vstupu žalobcu do kancelárie, ktorú využíval spolu s iným zamestnancom, nakoľko sa tam nachádzal materiál, ktorého prevzatie žalobca dňa 02.04.2013 odmietol písomne potvrdiť, b) zamedzenie nekontrolovanej samostatnej manipulácie s výpočtovou technikou v dôsledku podozrenia z porušenia viacerých ustanovení Bezpečnostnej smernice pre prácu s informačnými systémami žalobcom. V dôsledku podozrenia z porušovania smernice bol dňa 04.04.2013 vydaný príkaz primátora č. 1/2013, na základe ktorého bola vykonaná kontrola počítačov a iného technického vybavenia pracoviska mestskej polície. Žalovaný ďalej uviedol, že dňa 08.04.2013 v čase okolo 6,50 hod. sa žalobca dostavil na pracovisko Mestskej polície Malacky. Príslušníkom W. bol upozornený na obmedzený prístup k technickým zariadeniam na pracovisku len v prítomnosti náčelníka a bol vyzvaný k tomu, aby na chodbe uzavretého pracoviska mestskej polície počkal na náčelníka. Žalobca však z pracoviska mestskej polície odišiel a o cca. 10 minút sa vrátil a odovzdal list ukončujúci jeho práceneschopnosť. Odišiel bez toho, aby počkal na náčelníka mestskej polície. Bolo to v čase, keď sa nadriadený zvyčajne na pracovisku nezdržiava, o čom žalobca vedel. Žalovaný predpokladá, že zámerom žalobcu bolo takémuto prípadnému stretnutiu sa vyhnúť. Ďalej žalovaný poukázal na postup žalobcu, že v ten istý deň doručil na Mestský úrad Malacky písomnosť adresovanú primátorovi mesta, v ktorej žiada o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať, pričom sa však v stanovenej pracovnej dobe za svojim nadriadeným nezastavil. Žalobcovi bola dňa 15.04.2013 doručená výzva na dostavenie sa na pracovisko a súčasne bol upozornený na to, že svoje pracovné úlohy si môže plniť aj v iných priestoroch. Tiež bol upozornený na to, že pokiaľ nasledujúci pracovný deň po obdržaní výzvy nebude k dispozícii zamestnávateľovi za účelom plnenia pracovných úloh, bude to považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Napriek tejto výzve sa však žalobca na pracovisko mestskej polície nedostavil a dňa 16.04.2013 doručil do podateľne mestského úradu písomné vyjadrenie nesúhlasu k takejto výzve. Ani vtedy sa nepokúsil skontaktovať so svojim priamym nadriadeným. Podľa žalovaného obmedzenie samostatného prístupu žalobcu k technickým zariadeniam nespočívalo v zákaze vstupu a prístupu k technickým zariadeniam, ale v regulovanom prístupe v prítomnosti náčelníka. Žalobca inak mohol samostatne plniť vymedzené úlohy na iných miestach, a to v kancelárii náčelníka, vedúceho oddelenia výkonu služby, prípadne i mimo týchto priestorov (údržba automobilovej techniky, kontrola objektov pripojených na pult centrálnej ochrany a iné). Dňa 17.04.2013 boli spracované výsledky softvérového auditu, na základe ktorých bolo zistené dôvodné podozrenie porušenia pracovnej disciplíny žalobcom v súvislosti s používaním výpočtovej techniky, čo malo odôvodňovať regulovanie prístupu žalobcu (bez prítomnosti nadriadeného) k technickým zariadeniam na pracovisku mestskej polície. Dňa 18.04.2013 bola spracovaná výzva na vyjadrenie pre žalobcu. S prihliadnutím na charakter porušenia pracovnej disciplíny nebolo však vhodné o takomto podozrení žalobcu vopred informovať. Žalobca sa napriek výzve, ktorú prevzal 15.04.2013, na pracovisko nedostavil a preto mu bola doručená dňa 02.05.2013 výpoveď. Žalobca dňa 06.05.2013 písomne oznámil, že trvá na trvaní pracovného pomeru a uviedol, že mu zamestnávateľ dlhodobo neumožňuje riadne si vykonávať svoju prácu. Podľa žalovaného neprítomnosť žalobcu na pracovisku nie je umelo vykonštruovaným tvrdením, ale faktom. Preto bol žalobca 16.05.2013 písomne upozornený na to, že i po doručení výpovede jeho pracovný pomer naďalej trvá (až do uplynutia
výpovednej lehoty), keď tým, že sa v pracovnej dobe nezdržiava na pracovisku a nevyužíva pracovný čas na prácu, porušuje ZP. Dňa 17.05.2013 sa žalobca v čase o 7,30 hod. dostavil na pracovisko mestskej polície a opakovane sa pýtal v priestoroch chodby stálej služby na zákaz vstupu na oddelenie a opakovane mu bola príslušníkom mestskej polície navrhnuté, aby počkal na náčelníka v priestoroch stálej služby. Žalobca toto neakceptoval a po jednej minúte odišiel bez toho, aby počkal na svojho nadriadeného, ktorý sa v čase o 7,57 hod. dostavil na pracovisko. Namiesto toho žalobca v ten istý deň doručil na Mestský úrad Malacky opätovnú žiadosť o odstránenie prekážky v práci. Žalovaný uvádzal, že od 02.04.2013, kedy žalobca obdržal výpoveď, sa dostavil na pracovisko len 08.04.2013 v čase, keď vedel, že jeho nadriadený sa v práci zvyčajne ešte nenachádza a aj to na dobu neprevyšujúcu 5 minút. Podľa žalovaného sa žalobca zjavne vyhýbal stretnutiu so svojim nadriadeným. Aj okrem dní 08.04.2013 a 17.05.2013 sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti mestskej polície, keď doručoval písomnosti na Mestský úrad Malacky. Iní zamestnanci videli žalobcu na Mestskom úrade Malacky aj v dňoch 11.04.2013 a 15.05.2013. Ani raz však svojho nadriadeného nevyhľadal a nepokúšal sa ho kontaktovať ani telefonicky. Žalovaný napokon uvádzal, že na to, aby zamestnávateľ mohol prideľovať zamestnancovi prácu, musí byť zamestnanec v dispozičnej sfére zamestnávateľa. V pracovnej dobe sa mal žalobca nachádzať na pracovisku, t.j. v mieste sídla Mestskej polície Malacky podľa Organizačného poriadku mestskej polície. Žalobca vedel o tom, že náčelník za účelom prideľovania pracovných úloh každý pracovný deň o 8,45 hod. vedie pracovné porady a že nie je možné prideľovať zamestnancom úlohy u nich doma, resp. na iných nimi určených miestach.
5. Súd prvej inštancie pôvodne vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.04.2015, ktorým žalobu žalobcu zamietol po ustálení naplnenia hmotnoprávnych predpokladov pre platnosť danej výpovede (porušenie pracovnej disciplíny). V dôsledku odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4CoPr/13/2015 zo dňa 30.09.2016 napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, s tým, že je potrebné sa vo veci zaoberať formálnou stránkou výpovede a až potom materiálnymi predpokladmi vyžadovanými zákonom pre platnosť skončenia pracovného pomeru. Vytkol súdu prvého stupňa nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia.
6. V rámci nového konania súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer na základe uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa 11.09.2007. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou. Deň nástupu do práce bol dohodnutý na 15.09.2007. Druh práce bol dohodnutý ako technický pracovník a bola dohodnutá aj mzda vo forme rozhodnutia o plate. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.11.2011 sa zmenil a doplnil bod 2 pracovnej zmluvy - druh práce a jeho stručná charakteristika. Boli nanovo dohodnuté platové podmienky a pracovná zmluva bola doplnená o nový bod 15. Dňa 05.04.2013 bol vydaný príkaz primátora č. 1/2013 ako vnútorný predpis žalovaného, ktorým bolo uložené vykonať kontrolu počítačov na pracovisku Mestskej polície Malacky. Účelom kontroly bolo: a) audit softwaru z hľadiska legálnosti použitia v rámci licencií, b) kontrola bezpečnosti údajov uložených na pamäťových nosičoch, c) opodstatnenosť uloženia dát na pamäťových nosičoch. Dňa 05.04.2013 bolo Mestom Malacky, mestskou políciou, náčelníkom vydané usmernenie v súvislosti s vykonávanými opatreniami na pracovisku mestskej polície, že až do doby odvolania náčelník Mestskej polície v Malackách umožní technickému zamestnancovi prístup k technickým zariadeniam na pracovisku mestskej polície, vrátane prístupu do priestorov stálej služby, len za prítomnosti náčelníka. Toto usmernenie zobrali na vedomie zamestnanci mestskej polície a vedomosť o ňom podpísali (z 19 zamestnancov usmernenie podpísalo 18). Dňa 08.04.2013 sa žalobca dostavil v čase okolo 6,50 hod. na oddelenie mestskej polície, kde mu bolo službukonajúcim zamestnancom oznámené, že až do odvolania má umožnený prístup k technickým zariadeniam, vrátane prístupu na pracovisko stálej služby, len za prítomnosti náčelníka. Žalobca bol vyzvaný, aby na náčelníka počkal. Žalobca na uvedenú situáciu reagoval tým, že doručil 08.04.2013 o 8,00 hod. do podateľne žalovanému list, ktorým žiadal o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať. Odôvodnil to tým, že v čase jeho príchodu na pracovisko nebol na pracovisku nikto, kto by mu vedel sprístupniť jeho pracovné miesto a ide teda v zmysle § 142 ods. 3 ZP o inú prekážku na strane zamestnávateľa. Žalovaný listom zo dňa 10.04.2013 žalobcu vyzval k nástupu do práce za účelom plnenia pracovných úloh. Poukázal pritom na povinnosti zamestnanca uvedené v § 81 ZP a tiež na príslušné ustanovenia pracovného poriadku. Žalobca nesúhlasil s dôvodmi uvádzanými žalovaným a v liste zo dňa 15.04.2013 popísal povinnosti technického zamestnanca, ktoré vyplývajú z jeho pracovnej zmluvy. Poukázal na to, že na výkon úloh spojených s realizáciou činností, ktoré mu vyplývajú z pracovnej zmluvy, je nevyhnutne potrebný prístup k technickým zriadeniam a výpočtovej technike, ktorá sa nachádza v miestnosti stálej služby a v priestoroch, do ktorých mu bol zamedzený prístup. Tiež žalobca vo svojom liste uviedol, že mu nikto žiadny pokyn na prácu
nevydal. Dňa 26.04.2013 dal žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorú podľa výpovede porušil tým, že od 08.04.2013 do dňa výpovede sa nezdržiava na mieste výkonu práce, ktorým podľa pracovnej zmluvy je Mesto Malacky a nevyužíva pracovný čas na prácu, a to aj napriek výzve, ktorá žalobcovi bola zaslaná. Žalovaný poukázal aj na čl. 13 ods. 4, ods. 5 svojho pracovného poriadku. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že výpoveď bola prerokovaná so zástupcom zamestnancov dňa 26.04.2013. Výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 02.05.2013. Žalobca s výpoveďou nesúhlasil. Listom zo dňa 06.05.2013 oznámil žalovanému svoj nesúhlas s výpoveďou a skutočnosť, že mu dlhodobo neumožňuje riadne vykonávať svoju prácu tým, že bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia mu zakázal prístup na pracovisko, teda do kancelárie, ktorá mu bola pridelená spoločne s ďalším zamestnancom, ako aj do priestorov stálej služby mestskej polície a tiež, že žalovaný mu neprideľuje pracovné úlohy napriek opakovanej písomnej žiadosti. Žalobca uvádzal, že tvrdenia žalovaného vo výpovedi sú umelo vykonštruované a absolútne sa nezakladajú na pravde. Preto žalovanému oznámil v súlade s ust. § 79 ZP, že jeho pracovný pomer u neho naďalej trvá. Tiež žalovaného upozornil, že je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Po doručení výpovede žalobca do práce nenastúpil, preto ho žalovaný listom zo dňa 13.05.2013 upozornil, že jeho pracovný pomer neskončil, keď plynie výpovedná lehota a naďalej je povinný plniť si povinnosti v zmysle ZP a iných aj vnútroorganizačných predpisov. Listom zo dňa 17.05.2013 vyzval žalobca žalovaného opäť na odstránenie prekážky v práci na strane zamestnávateľa a o umožnenie pracovať v zmysle pracovnej zmluvy. Trval na skutočnosti, že neumožnením mu vstupu do priestorov mestskej polície naďalej trvá prekážka v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP.
7. Vychádzal aj zo svedeckej výpovede B.. K. R.Í., ktorý pracuje na Mestskej polícii v Malackách od júna 2013. V pracovnej náplni má správu počítačovej siete Mestskej polície v Malackách. O toto pracovné miesto sa uchádzal v konkurznom konaní, v ktorom bol úspešný. Svedok uviedol, že prácu vykonáva v kancelárii náčelníka mestskej polície, v priestoroch stálej služby, na sekretariáte náčelníka mestskej polície, v kancelárii vedúceho výkonu služby mestskej polície, v garáži mestskej polície. Uviedol, že časovo približne 40 % svojho pracovného času je vo svojej kancelárii a približne 60 % pracovného času je na iných miestach. Tiež vychádzal z obsahu svedeckej výpovede náčelníka Mestskej polície v Malackách p. C., podľa ktorého sa na základe príkazu primátora č. 1/2013 vykonával audit na počítačoch slúžiacich pre servis, ktoré práve užíval žalobca a tiež na počítačoch, ktoré sú na pracovisku stálej služby a tiež na úložisku dát. Svedok potvrdil, že on žalobcovi zamedzil prístup na jeho pracovisko z dôvodu efektívnosti a zamerania vykonávanej kontroly. Podľa svedka ak by sa žalobca na pracovisko dostavil, mohli mu byť vymedzené priestory v rámci pracoviska. Svoju prácu mohol vykonávať napríklad v kancelárii výkonu oddelenia služby, v kancelárii náčelníka mestskej polície, v kancelárii administratívneho zamestnanca. Uviedol, že žalobca sa však na pracovisko nedostavil vôbec. Podľa svedka sa na pracovisku viedla evidencia zverených predmetov a na pracovisku došlo k opakovanej obmene administratívnych pracovníkov, evidencia nebola vedená presne, v čom on chcel zjednať nápravu. Chcel, aby sa dodatočne odsúhlasili a potvrdili predmety, ktoré mal žalobca zverené na pracovisku, čo však žalobca odmietol podpísať. Uviedol tiež, že výpoveď z pracovného pomeru bola žalobcovi daná z iných dôvodov než pre výsledky softwarového auditu vykonaného v počítačovej sieti Mestskej polície Malacky.
8. V zmysle intencií zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením naplnenia formálnych predpokladov platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Konštatoval, že vo výpovedi zo dňa 26.04.2013 žalovaný uviedol nasledovný spôsob porušenia pracovnej disciplíny žalobcom: „Od 08.04.2013 k dnešnému dňu sa nezdržiavate na mieste výkonu práce, ktorým podľa pracovnej zmluvy s Vami uzavretej je Mesto Malacky a nevyužívate pracovný čas na prácu - a to aj napriek našej výzve, ktorá Vám bola zaslaná dňa 12.04.2013. Týmto porušujete základnú povinnosť zamestnanca uvedenú v § 81 psím. b) ZP. Podľa § 13 ods. 4 pracovného poriadku je akékoľvek porušenie základných povinností zamestnancov považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okrem uvedeného v § 13 ods. 5 Pracovného poriadku sa uvádza, že ak zamestnanec písomne nepožiada nadriadeného o udelenie riadnej dovolenky určeným spôsobom pred jej nástupom a i napriek tomu sa nedostaví do práce, považuje sa jeho postup za závažné porušenie pracovnej disciplíny s okamžitým skočením pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP“.
9. Vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 17 ods. 2 ZP, § 47 ods. 1 písm. a), b) ZP, § 61 ods. 1, 2 ZP, § 63 ods. 1 písm. e) ZP, § 68 ods. 1 písm. b) ZP, § 77 ZP, § 79 ods. 1, 2 ZP, § 81 písm. a), b), c) ZP a § 142 ods. 3 ZP. Pri skúmaní formálnej stránky výpovede zistil, že v písomnej
výpovedi nebol dôvod výpovede riadne skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Vyslovil, že citované ustanovenie § 81 písm. b) ZP zahŕňa v sebe tri rôzne samostatné a na sebe nezávislé povinnosti zamestnanca. Preto sa mohol žalobca nezdržiavať na začiatku pracovného času na pracovisku, alebo nevyužívať pracovný čas na prácu, alebo mohol z pracoviska odchádzať pred skončením pracovného času. Dospel k záveru, že žalovaný vo výpovedi neupresnil, ktorým z uvedených výpovedných dôvodov odôvodňuje výpoveď. Prisvedčil žalobcovi, že vo výpovedi absentuje presné a nespochybniteľné odôvodnenie o tom, ktoré konkrétne dni sa žalobca nemal zdržiavať v mieste výkonu práce. Mal za preukázané, že žalobca bol v mieste výkonu práce v dňoch 08., 11. a 16.04.2013. V konkrétnom prípade preto právne uzavrel, že skutkové vymedzenie dôvodu danej výpovede nemalo náležitosti platného výpovedného dôvodu, keďže nebolo podľa súdu prvej inštancie náležite skutkovo a časovo vymedzené tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Z tohto dôvodu vyhodnotil výpoveď za neplatnú.
10. Konštatoval, že vychádzajúc z ust. § 81 písm. b) ZP nezdržiavanie sa v mieste výkonu práce nie je výpovedný dôvod a nejedná sa ani o porušenie povinnosti podľa tohto ustanovenia. Dospel k záveru, že výzva zo dňa 10.04.2013, na ktorú sa odvoláva žalovaný vo výpovedi, nekorešponduje s výpoveďou, nakoľko vo výzve sa uvádza: „Nezdržiavate sa na pracovisku“, zatiaľ čo vo výpovedi žalovaný uvádza: „Nezdržiavate sa v mieste výkonu práce“. Konštatoval, že z textu výpovede nie je zrejmé, ktorú z uvedených povinností zamestnanca mal žalobca porušiť a kedy, v ktorých konkrétnych dňoch a časoch tak, aby bol výpovedný dôvod nezameniteľný. Vyjadril názor, že v danom prípade sa jedná o nedostatočné skutkové vymedzenie výpovede, už z ktorého dôvodu je neplatná.
11. Za ďalší závažný nedostatok výpovede označil to, že žalovaný zamieňa miesto výkonu práce, ktorým je dohodnuté Mesto Malacky a pracovisko, keď citované ust. § 81 písm. b) ZP je viazané výlučne na pracovisko. Mal za to, že pracoviskom v prípade žalobcu bola jeho kancelária, priestory stálej služby a garáž, kde obvykle vykonával svoju prácu. Odo dňa 08.04.2013 bol žalobcovi zamedzený prístup práve na toto jeho pracovisko bez toho, aby mu bolo vymedzené iné pracovisko, ktoré by umožňovalo výkon jeho práce v zmysle pracovnej zmluvy. Vzal do úvahy, že žalovaný v priebehu celého konania nezdôvodnil a nevysvetlil relevantnými dôvodmi, prečo v prípade žalobcu pristúpil k tomu, že mu zamedzil prístup na pracovisko. Pokiaľ žalovaný argumentoval auditom, ktorý mal byť vykonaný na pracovisku žalobcu, jeho závery žalovaný nepredložil a v priebehu konania argumentoval tým, že výpovedným dôvodom, pre ktorý bola žalobcovi daná výpoveď, neboli výsledky auditu, ale iné dôvody. Ak za takýchto okolností žalovaný ako zamestnávateľ neprideľoval žalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy a tento sa nedostavil do zamestnania po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane žalovaného a na pracovisku sa nezdržiaval, právne vyhodnotil, že nemožno toto konanie žalobcu považovať za porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo dôvodom pre skončenie pracovného pomeru. Považoval za preukázané, že žalovaný obmedzil žalobcovi prístup na jeho pracovisko, avšak neuviedol mu, v ktorých iných priestoroch a aké iné úlohy má plniť, ktoré by zodpovedali jeho pracovnej zmluve, keďže žiadnu inú prácu mu neprideľoval.
12. Poukázal na opis pracovnej pozície technického zamestnanca a z vykonaného dokazovania mal za nesporné, že žalovaný žalobcovi neumožnil dostaviť sa na pracovisko, keď zaujal názor, že iba v takom prípade by žalobca mohol vykonávať prácu podľa opisu pracovnej pozície technického zamestnanca. Pokiaľ žalobca prístup na svoje pracovisko nemal, a nie na základe vlastného rozhodnutia, ale z dôvodu na strane zamestnávateľa, mal za to, že nemohol vykonávať dohodnutý druh práce. Vyhodnotil, že žalobca sa voči postupu žalovaného aktívne bránil. Hneď dňa 08.04.2013 doručil žalovanému žiadosť o odstránenie prekážky v práci a umožnenie pracovať. Žalovaný svoj postoj voči žalobcovi nezmenil za celé obdobie až do podania výpovede a ani do vydania preskúmavaného rozhodnutia. Uzavrel, že prekážky v práci na svojej strane žalovaný ako zamestnávateľ neodstránil.
13. Konštatoval, že Zákonník práce ako hmotnoprávnu podmienku výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa formuluje povinnosť zamestnávateľa prerokovať tieto právne úkony so zástupcami zamestnancov pod následkom ich neplatnosti. V tomto smere poukázal na citované ustanovenie § 17 ods. 2 ZP. Konštatoval, že žalovaný predložil stanovisko ZO OZ vo veci ukončenia pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom zo dňa 25.04.2013. Z obsahu tohto dokumentu sa súdu prvej inštancie nepodarilo zistiť, v akom zložení sa malo konať zasadnutie Základnej organizácie odborového zväzu verejnej správy SLOVES, Mestský úrad Malacky, keď žalovaný nepredložil zápisnicu z takéhoto zasadnutia, nemal za preukázané, či bol niekto zapisovateľom a nebola
predložená prezenčná listina prítomných členov. Mal za nepreukázané, či sa jednalo o riadne, alebo o mimoriadne zasadnutie. Právne posúdil, že splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 ZP nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru obsahuje náležitosti uvedené v § 61 ods. 2 ZP. Už vzhľadom na tieto dôvody vyslovil názor, že žiadosť žalovaného na prerokovanie výpovede náležitosti ustanovené v § 61 ods. 2 ZP neobsahovala. Uzavrel, že žalovaný napriek žiadosti žalobcu nepredložil žiadosť o predchádzajúce prerokovanie výpovede danej žalobcovi. Keď takúto žiadosť predložil (čl. 197 spisu), vyhodnotil, že ju predložil so svojou pečiatkou, avšak už so sídlom na Bernolákovej 5188/1A v Malackách, keď mal za nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že Mestský úrad Mesta Malacky sídli na Bernolákovej ulici až od mesiaca september 2016 a do augusta 2016 mal sídlo na Radlinského ulici č. 1 v Malackách. Ďalšie dôvody (neexistencia zápisnice o prerokovaní, neexistencia prezenčnej listiny, neexistencia riadnej evidencie žiadosti a nasledovného stanoviska) označil tiež za spôsobilé pre neplatnosť výpovede. Z vykonaného dokazovania tak ustálil, že žiadosť žalovaného o prerokovanie výpovede buď nebola prerokovaná vôbec, alebo bola prerokovaná iba formálne, bez toho, aby sa odborová organizácia naozaj vyjadrila k argumentom žalobcu, ktoré mala mať k dispozícii. Dospel k záveru, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobcovi, nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov spôsobom, ktorý predpokladá § 17 ods. 2 ZP. Z tohto dôvodu ju tiež posúdil ako neplatnú.
14. K žalobcom uplatnenému nároku na náhradu mzdy si súd prvej inštancie vyžiadal správu o jeho zárobku za rozhodné obdobie. Zhrnul, že žalobca si uplatnil priemerný denný zárobok za obdobie od 08.04.2013 do 31.07.2013 vo výške 41,84 eur. Dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada mzdy od 08.4.2013 do 30.04.2013 = 17 dní x 41,84 eur = 711,28 Eur + 3 mesiace (máj, jún, júl x 910,02 eur) v celkovej výške 3.441,34 eur (3x910,02 eur + 711,06 eur). Ďalej si žalobca uplatnil náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 2 ZP za 36 mesiacov od 01.08.2013 do 01.07.2016 z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 32.760,72 Eur (910,02 eur x 36).
15. Poukázal na argumentáciu žalovaného o možnosti súdu na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť. V tomto smere žalovaný argumentoval tým, že žalobca mal a má možnosť sa zamestnať už aj vzhľadom k tomu, že žije v oblasti okresu Malacky, kde je dopyt po pracovnej sile z rôznych oblastí. Tiež poukázal na argumentáciu žalobcu, že mal veľký záujem nájsť si nejaké zamestnanie, keď predložil množstvo žiadostí o prijatie do zamestnania, žiadosti o účasť vo výberových konaniach a napriek tomu sa mu nepodarilo zamestnať sa. Žalobca tiež uvádzal, že jeho šance zamestnať sa výrazne znížilo to, že je v súdnom spore so svojim zamestnávateľom, keď podľa žalobcu nie je povinný zamestnať sa s poukazom na konštantnú judikatúru súdov a na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom, alebo na základe zákona a v jeho medziach. Podľa žalobcu interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s citovaným článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Podľa žalobcu teda súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v prípadoch, ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP, bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle článku 2 ZP. Túto svoju argumentáciu žalobca podporil aj uznesením NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010.
16. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca je stále v evidencii Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Malacky ako nezamestnaný a že sa aktívne snažil nájsť si prácu, keď si podal množstvo žiadostí o prijatie do zamestnania, zúčastňoval sa rôznych výberových konaní, rozširoval si kvalifikáciu a napriek tomu sa mu zamestnanie nepodarilo získať. Súd prvej inštancie preto rozhodol o priznaní náhrady mzdy žalobcovi za celé ním uplatňované obdobie.
17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) podľa pomeru úspechu vo veci, keď vyhodnotil, že žalobca bol v spore plne úspešný, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
18. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne riadne a včas odvolanie žalovaný a žiadal ho zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku označil
za nezákonné, keď sa podľa neho súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi a tvrdeniami a vec posúdil jednostranne. Poukázal na skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalobca do práce nechodil, pričom v rozpore s uvedeným zistením rozhodol o neplatnosti výpovede. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení a po doplnení dokazovania len listinnými dôkazmi zmenil svoj predchádzajúci právny záver oproti pôvodnému rozhodnutiu. Namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Uviedol, že relevantná výpoveď bola so zástupcami zamestnancov riadne prerokovaná a jej prerokovanie bolo riadne zdokumentované, keď k odvolaniu doložil listinné dôkazy týkajúce sa tohto prerokovania výpovede. Tvrdil, že žiadosť o prerokovanie výpovede obsahovala celé jej znenie. Napriek tomu, že v konaní bolo podľa neho jednoznačne preukázané naplnenie formálnych i materiálnych predpokladov pre platnosť danej výpovede z pracovného pomeru, súd prvej inštancie podľa neho bezdôvodne zmenil svoje pôvodné rozhodnutie a žalobe vyhovel. Zastal názor, že prekážky v práci na jeho strane neboli dané. Súdu prvej inštancie vytkol diametrálnu zmenu svojich pôvodných záverov, keď pôvode vyslovil, že žalobca sa bezdôvodne neodstavoval do zamestnania, v ďalšom rozhodnutí dospel k záveru o existencii prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Namietal výklad ust. § 81 písm. b) ZP vyjadrený súdom prvej inštancie a jeho záver o zameniteľnosti výpovedného dôvodu s iným. Mal za to, že súd prvej inštancie flagrantným spôsobom porušil zákon, ak nezohľadnil ním predložené dôkazy o naplnení formálnoprávnych predpokladov pre platnosť danej výpovede. Poukazovanie na odôvodnenie rozsudku NS SR sp. zn. 5Cdo 81/2010 mal za nenáležité.
19. K výroku rozsudku o povinnosti nahradiť žalobcovi mzdu namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 79 ods. 1 veta tretia ZP, keď náhrada je obmedzená na 36 mesiacov. Žiadal zohľadniť, že žalobca mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, dňa 06.05.2013. Taktiež žiadal vyhovieť jeho žiadosti o krátenie náhrady mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov podľa ust. § 79 ods. 2 ZP, keď s ohľadom na vek žalobcu, jeho vzdelanie a ostatné predpoklady mal možnosť zamestnať sa. Uviedol, že žalobca sa prihlásil aj do výberového konania na vedúceho zamestnanca Mesta Malacky, ktorého sa však nezúčastnil. Jeho tvrdenia v tomto smere mal za účelové. Poukázal na čl. 2 veta tretia ZP o súlade výkonu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov s dobrými mravmi.
20. Žalobca v rámci odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.01.2018 žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Namietal, že odvolanie žalovaného neobsahuje vecné zdôvodnenie a nepredkladá žiadne nové skutočnosti či dôkazy. Poukázal na to, že na riadnom zasadnutí ZV OZ dňa 25.4.2013 došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď vo vzťahu k žalobcovi bola realizovaná výpoveď z pracovného pomeru. Pripomenul, že zo žalobcom doložených ďalších listinných dôkazov vyplýva prerokovanie výpovede z pracovného pomeru. Prijaté uznesenie č. 1/2013 mal za dodatočne vyrobené. Doložené listiny k odvolaniu žalovaného mal za preukazujúce, že prerokovanie výpovede neprebehlo v súlade s platnou legislatívou alebo nebolo vykonané vôbec, keď podľa neho ani jeden dokument nemá náležitosti zápisnice z prerokovania výpovede ZV OZ. Tiež namietal, že žalovaný nepreukázal odoslanie žiadosti o prerokovanie na adresu ZV OZ a jej doručenie. Zaujal názor, že existenciu a trvanie prekážok v práci na strane zamestnávateľa preukázal sám žalovaný, ktorý mu zamedzil samotný prístup na pracovisko, keď doposiaľ neprišlo k jeho zrušeniu. Konanie žalovaného označil za smerujúce proti jeho osobe, keďže nemal v záujme ho s usmernením o dozore nadriadeného oboznámiť. Konštatoval, že žalovaný podľa neho nepreukázal jeho absenciu na pracovisku, keď nepredložil žiadnu evidenciu dochádzky. Tvrdil, že jeho neprítomnosť spôsobil výlučne žalovaný. Vo vzťahu k svojej neúčasti na výberovom konaní na miesto vedúceho zamestnanca Mesta Malacky uviedol, že uvedené výberové konanie sa malo konať viac ako týždeň po vynesení rozsudku, preto žalovanému oznámil, že sa ho nezúčastní a je pripravený vrátiť sa na svoje pôvodné pracovné zaradenie. Pokiaľ ide o nárok žalovaného na krátenie náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 ZP uviedol, že náhrada mzdy predstavuje sankciu za neplatné rozviazanie pracovného pomeru a neukladá zamestnancovi povinnosť uchádzať sa o iné zamestnanie. Zníženie náhrady mzdy je podľa neho a aj podľa ustálenej judikatúry možné len výnimočne, ak by výkon práva bol v rozpore s dobrými mravmi a uvedené ustanovenie nemôže byť podľa neho aplikované tak, aby negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi.
21. Žalovaný v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.02.2018 sa pridržal svojich predchádzajúcich vyjadrení. Uviedol opätovne, že k prerokovaniu výpovede došlo zákonným spôsobom. Konštatoval, že žalobca si podľa neho zamieňa pojmy “byť trvale prítomný na pracovisku“ a
výzvu zamestnávateľa na dostavenie sa na pracovisko a vyčkať nadriadeného, ktorú výzvu žalobca odignoroval. Za účelové označil tvrdenie žalobcu o dôvode nedostavenia sa na výberové konanie po vydaní rozsudku, ktorý nebol v tom čase konečný a právoplatný.
22. Žalobca v písomnej odvolacej duplike realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 12.03.2018 zotrval na svojej predchádzajúcej právnej argumentácii. Údaje uvedené žalovaným označil za nepravdivé, neúplné, účelové a zavádzajúce, keď v odvolacej replike žalovaného sa nadchádza citácia z jeho vyjadrenia, ktorá sa však v jeho vyjadrení nenachádza. Listinnými dôkazmi mal za preukázané, že v roku 2013 žalovaný zaslal žiadosť o prerokovanie výpovede odborovej organizácii, ktorá sa v tom čase na adrese Radlinského 1 nenachádzala. Uviedol, že žalovaný doložil falšované alebo pozmeňované listiny. Priznanú náhradu mzdy mal za nesúvisiacu s hľadaním si zamestnania počas súdneho konania.
23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie zistil v tomto smere skutkový stav veci postačujúci pre právne posúdenie tejto časti uplatneného nároku žalobcu, vykonal dostatočné dokazovanie v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre rozhodnutie o tejto časti žalobcom uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania v rozsahu týkajúcom sa nenaplnenia formálnych predpokladov pre platnosť žalovaným realizovanej výpovede správne zhodnotil a svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil v časti týkajúcej sa nesplnenia zákonnej povinnosti žalovaného o potrebe riadneho prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi v tomto smere stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než ním vyslovený právny záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.
24. Ako už uviedol odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 30.09.2016 č. k. 4CoPr 13/2015-167, ktorým zrušil pôvodný súdom prvej inštancie vydaný rozsudok vo veci, pri posudzovaní dôvodnosti nárokov zamestnanca uplatnených v zmysle ust. § 77 ZP je potrebné prioritne sa zaoberať naplnením formálnych zákonných predpokladov potrebných pre platnosť právneho úkonu skončenia pracovného pomeru, nakoľko ZP ich nenaplnenie spája s dôsledkom neplatnosti týchto právnych úkonov. V zmysle ust. § 77 ZP je zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer, daná zákonná možnosť domáhať sa určenia neplatnosti právnych úkonov smerujúcich k zániku ich pracovného pomeru, z ktorého dôvodu sa dôkazné bremeno zo žalobcu prenáša na žalovaného, a to pokiaľ ide o naplnenie v prvom rade formálnych predpokladov požadovaných zákonom pre platnosť skončenia pracovného pomeru, až následne je povinný preukázať naplnenie predpokladov hmotnoprávnych, v tomto prípade porušenie pracovných povinností žalobcom. Od uvedeného právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.09.2016 nemá odvolací súd dôvod odkloniť sa ani v súčasnosti. Konštatuje, že súd prvej inštancie, viazaný v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP vysloveným právnym názorom súdu odvolacieho, procesne správne vo veci postupoval, ak sa intenciami odvolacieho súdu v rámci ďalšieho konania pred vydaním nového rozhodnutia vo veci riadil a dokazovanie zameral najskôr na zistenie naplnenia alebo nenaplnenia formálnych zákonom vyžadovaných predpokladov pre platnosť právneho úkonu, na základe ktorého bol pracovný pomer so žalobcom žalovaným ukončený. Týmito formálnymi zákonnými požiadavkami platnosti právneho úkonu výpovede z pracovného pomeru sú písomnosť prejavu tejto vôle zamestnávateľa a jeho doručenie zamestnancovi, keď naplnenie týchto formálnych zákonných požiadaviek medzi stranami sporu sporné nebolo, ďalej vymedzenie dôvodu výpovede spôsobom nezameniteľným s iným výpovedným dôvodom a prerokovanie výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov spôsobom zodpovedajúcim zákonu a ustálenej súdnej praxi. Až po eventuálnom ustálení naplnenia formálnych zákonných predpokladov nevyhnutných pre platnosť právneho úkonu s obsahom skončenia pracovného pomeru nastupuje vyhodnocovanie dokazovania so zameraním sa na posúdenie naplnenia predpokladov materiálnych, v danom prípade porušenie pracovnej disciplíny žalobcom.
25. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd najskôr nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že výpovedný dôvod vo výpovedi žalovaného realizovanej listom zo dňa 26.04.2013 nebol uvedený zákonu zodpovedajúcim spôsobom, t. j. nezameniteľne s iným prípadným výpovedným dôvodom (ust.
§ 61 ods. 2 ZP). Preskúmaním textu relevantnej výpovede z pracovného pomeru založenej na č. l. 13 súdneho spisu dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že výpovedný dôvod v nej vymedzený je vymedzený spôsobom zákonu zodpovedajúcim napriek skutočnosti, že podľa výpovede sa žalobca dopustil porušenia povinností zamestnanca podľa ust. § 81 písm. b) ZP tým, že sa od 08.04.2013 do dňa výpovede nezdržiava na mieste výkonu práce a nevyužíva pracovný čas na prácu, a neuvádza sa v nej explicitne, ktorú zo skutkových podstát ust. § 81 písm. b) ZP žalobca podľa žalovaného porušil, t. j. či nebol na pracovisku na začiatku pracovného času v dané dni, či odchádzal z pracoviska pred skončením pracovného času, keď skutkovú podstatu nevyužívania pracovného času na prácu žalovaný do výpovede zaradil. Podľa názoru odvolacieho súdu výpovedný dôvod výpovede žalovaného realizovanej listom zo dňa 26.04.2013 je vymedzený tak, že nie je dôvod pochybovať o tom, že by nemohol byť zamenený s iným prípadným výpovedným dôvodom, keď irelevantným sa odvolaciemu súdu javí i zamieňanie pojmov „pracovisko“ a „miesto výkonu práce“. Výklad dôvodu danej výpovede nepripúšťa rozpornosti a pochybnosti o tom, ktoré konkrétne konanie žalobcu žalovaný za porušenie pracovných povinností žalobcom považuje.
26. Odvolací súd sa však stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný, nesúci dôkazné bremeno o naplnení formálnych zákonných predpokladov pre platnosť právneho úkonu výpovede z pracovného pomeru, nepreukázal dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť prerokovanie relevantnej výpovede so zástupcami zamestnancov zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď na listinné dôkazy doložené žalovaným v rámci konania odvolacieho odvolací súd nereflektoval s poukazom na ust. § 366 CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (medzi ktoré CSP v ust. § 149 radí i dôkazné prostriedky), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (procesným vadám) alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd vyhodnotil, že v danom prípade k naplneniu žiadneho z uvedených taxatívne vymedzených dôvodov pre možnosť doplnenia dokazovania v rámci konania odvolacieho nedošlo.
27. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP o voľnom hodnotení dôkazov dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).
28. Hodnoteniu výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno nelogickosť vytknúť, keď i podľa odvolacieho súdu žalovaný v konaní nad všetku pochybnosť nepreukázal, že
by prerokovanie výpovede neprebehlo len formálne. Právne posúdenie súdu prvej inštancie, že k prerokovaniu výpovede danej žalovaným žalobcovi zástupcami zamestnancov došlo len formálne bez naplnenia skutkovej podstaty ust. § 74 ZP odvolací súd považuje za správne. Zo žalovaným doložených listinných dôkazov nevyplýva nad všetku pochybnosť, že k žiadosti o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov bola doložená i samotná výpoveď, resp. že samotná žiadosť obsahovala aj zákonom požadované náležitosti výpovede z pracovného pomeru. Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením dôkazov realizovaným súdom prvej inštancie, keď v zhode s ním dospel k záveru, že listinný dôkaz založený na č. l. spisu 197 je pravdepodobne vyprodukovaný dodatočne za účelom získania úspechu vo veci.
29. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2007 sp. zn. 2MCdo21/2009 prerokovanie výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 ZP (R 47/2007). Od uvedenej konštantnej súdnej praxe sa odvolací súd ani s odstupom času nemá dôvod odkloniť, keď navyše podľa v súčasnosti platného CSP je zamestnanec v rámci individuálnych pracovnoprávnych sporov tzv. slabšou stranou sporu s nárokom na vyššiu súdnu ochranu.
30. Vzhľadom na uvedené, keď súd prvej inštancie správne skutkovo ustálil, že prerokovanie výpovede danej žalovaným žalobcovi nebolo realizované zákonu zodpovedajúcim spôsobom, resp. že takéto prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nad všetku pochybnosť nepreukázal, nebolo jeho povinnosťou (a ani povinnosťou súdu odvolacieho) vyhodnocovať vykonané dokazovanie vo vzťahu k materiálnym predpokladom pre platnosť danej výpovede, t. j. nebolo jeho povinnosťou vyhodnotiť výsledky vykonaného dokazovania v tom smere, či žalobca porušil alebo neporušil pracovné povinnosti, resp. či existovali alebo neexistovali prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa, keďže nedodržanie ust. § 74 ZP je sankcionované neplatnosťou výpovede bez ďalšieho.
31. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
32. Vo zvyšku, t. j. v napadnutej časti týkajúcej sa žalobou uplatneného nároku na náhradu mzdy a v zmysle ust. § 379 písm. a) CSP závislých častiach týkajúcich sa uloženia povinnosti žalovanému vykonať za žalobcu odvody a nároku na náhradu trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia pokiaľ ide o túto časť žalobou uplatneného nároku odňal stranám sporu právo na spravodlivé súdne konanie pre nemožnosť riadne s brániť vysloveným argumentom súdu v rámci konania odvolacieho. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie totiž žiadnym spôsobom nevysvetlil, akými úvahami sa riadil, keď náhradu mzdy žalobcovi priznal nad rámec zákonom vymedzenej doby náhrady mzdy 36 mesiacov (ust. § 79 ods. 2 ZP). Nevysvetlil, na základe ktorého procesného návrhu žalobcovi priznal i príslušenstvo z náhrady mzdy, keď v zmysle petitu žaloby sa žalobca zaplatenia príslušenstva nedomáhal. Vo vzťahu k žalovaným uplatnenej žiadosti na krátenie náhrady mzdy za dobu nad 12 mesiacov podľa ust. § 79 ods. 2 ZP však odvolací súd prisvedčuje vyslovenému právnemu názoru súdu prvej inštancie o tom, že krátenie náhrady mzdy je možnosťou a nie povinnosťou súdu vyplývajúcou so žiadosti zamestnávateľa a nie z jeho zákonného nároku, s tým, že vyhovenie tejto žiadosti musí byť výnimočné a musí zodpovedať spravodlivému usporiadaniu vecí bez sankcie vo vzťahu k zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer.
33. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní výšku náhrady mzdy opätovne prejednať a o náhrade mzdy a súvisiacich nárokoch (odvody a trovy konania) opätovne rozhodnúť, keď nové rozhodnutie o tejto časti žalobou uplatneného nároku bude musieť byť zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnené (ust. § 220 ods. 2 CSP) za účelom jeho prípadnej preskúmateľnosti súdom odvolacím (ust. § 391 ods. 3 CSP).
34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí o veci (ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 3 CSP).
35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).