Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/74/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne H. G., nar. 5. XX. XXXX, bytom B., P. XX, zastúp. JUDr. Máriou Ďurajovou, advokátkou, so sídlom Rožňava, Šafárikova 71, proti žalovanému O.M.D. KOVO, spol. s r.o. Rožňava, Krátka 569, Brzotín, IČO: 17080941, zastúp. JUDr. Jurajom Dubovským, advokátom, so sídlom Rožňava, Akademika Hronca 9, o zaplatenie 54.438,16 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 4C 125/2009-1058 z 21.11.2017 Okresného súdu Rožňava

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zaplatení sumy 55.586,22 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Mení rozsudok vo výške priznaných úrokov z omeškania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.983,27 € za obdobie od 23.10.2007 do 20.2.2009, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 7.966,56 € za obdobie od 23.10.2007 do 20.2.2009, úrok z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 7.487,39 € za obdobie od 21.2.2009 do 6.4.2009, úrok z omeškania vo výške 6,5 % zo sumy 6.923,39 € za obdobie od 7.4.2009 do 18.5.2009, úrok z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 6.641,39 € za obdobie 19.5.2009 do 15.6.2009, úrok z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 6.359,39 € za obdobie od 16.6.2009 do 14.7.2009, úrok z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 6.077,39 € za obdobie od 15.7.2009 do 28.8.2009, úrok z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 5.795,39 € za obdobie od 29.8.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 7,50 % ročne zo sumy 7.966,56 € od 1.1.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 7.966,56 € od 1.1.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 7.966,56 € za obdobie od 1.1.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 7.966,56 € za obdobie od 1.1.2012 do zaplatenia , úrok z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 7.966,56 e za obdobie od 1.1.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 7.966,56 € za obdobie od 1.1.2014 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.991,63 € za obdobie od 1.1.2015 do zaplatenia všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobkyni priznáva náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 55.586,22 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.983,27 € od 23.10.2007 do 20.2.2009, zo sumy 7.966,56 € od 23.10.2007 do 20.2.2009, zo sumy 7.487,39 € od 21.2.2009 do 6.4.2009, zo sumy 6.923,39 € od 7.4.2009 do 18.5.2009, zo sumy 6.641,39 € od 19.5.2009 do 15.6.2009, zo sumy 6.359,39 € od 16.6.2009 do 14.7.2009, zo sumy 6.077,39 € od 15.7.2009 do 28.8.2009, zo sumy 5.795,39 € od 29.8.2009 do zaplatenia, zo sumy 7.966,56 € od 1.1.2009 do zaplatenia, zo sumy 7.966,56 € od 1.1.2010 do zaplatenia, zo sumy 7.966,56 € od 1.1.2011 do zaplatenia, zo sumy 7.966,56 € od 1.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 7.966,56 € od 1.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 7.966,56 € od 1.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.991,63 € od 1.1.2015 do zaplatenia všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania a žalovaného zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu Rožňava trovy konania v sume 1.046,30 €, ktoré preddavkovo platil štát v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak v poradí tretím rozsudkom o žalobe, ktorou sa žalobkyňa pôvodne domáhala od žalovaného zaplatenia 15.269,20 € (460.000,-Sk) s 9 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 18.4.2007 do zaplatenia a mesačného nájomného vo výške 663,88 € (20.000,-Sk), splatného vždy do 15. dňa v mesiaci, počínajúc mesiacom jún 2007. Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že jej ako oprávnenej osobe v rámci reštitučného konania, bolo rozhodnutím Okresného úradu v Rožňave, odboru PPLH, č. s. 2003/00025, ev. č. 2003/006657 zo 4.2.2003, právoplatným dňa 23.6.2005, priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam - zastavaným plochám a dvojpodlažnej budove, v k. ú. E., zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Správou katastra B., a to parc. č. XXXX/X o výmere XXX mX - zastavaná plocha (dvor), parc. č. XXXX/X o výmere XXXX mX - zastavaná plocha (dvor), parc. č. XXXX o výmere XXX mX - zastavaná plocha budova s. č. XXX. L. nehnuteľnosti užíval žalovaný, ktorý o priznaní vlastníckeho práva žalobkyni od začiatku vedel, a s ktorým sa mimosúdne nevedela dohodnúť ani na uzavretí kúpnej ani na nájomnej zmluve. P. v mimosúdnom konaní predložila žalovanému nájomnú zmluvu, v ktorej uplatnila finančnú čiastku paušálnou sumou za užívanie pozemkov a dvojpodlažnej budovy, ktorú žalovaný užíva, a to mesačne za všetky nehnuteľnosti o celkovej výmere 2.257 m2, v sume 20.000,-Sk od právoplatného priznania vlastníckeho práva k reštituovaným nehnuteľnostiam, t. j. od 23.6.2005, ale žalovaný jej nároky neuznal. Žalobkyňa preto v konaní uplatnila sumu zodpovedajúcu užívaniu pozemkov za všetky nehnuteľnosti o celkovej výmere 2.257 m2, za obdobie od 1.7.2005 ku dňu podania žaloby, vrátane mesiaca máj 2007, t. j. za 23 mesiacov, 20 000,-Sk x 23 = 460.000,-Sk, žiadala priznať aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka od 18.4.2007 do zaplatenia. Zároveň žiadala zaviazať žalovaného aj na mesačné nájomné do budúcnosti počnúc mesiacom jún 2007, splatného vždy do 15. dňa v mesiaci.

3. Žalovaný uviedol, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol do vlastníctva vo februári 1993 ich vkladom do základného imania spoločnosti Ing. B. Z.. Uvedené nehnuteľnosti nerušene užíval, zhodnocoval a od roku XXXX postupne rekonštruoval dom s. č. XXX na parc.č. XXXX, k. ú. E.. Investície, ktoré žalovaný vynaložil do zhodnotenia uvedenej stavby, v tom čase ako do vlastnej, sa priznaním vlastníctva žalobkyni stali jej bezdôvodným obohatením v sume 791.000,- Sk. Uviedol, že suma 20.000,-Sk mesačne za užívanie nehnuteľností je neprimeraná. Má však záujem usporiadať vzájomné vzťahy so žalobkyňou odkúpením jej nehnuteľností, resp. ich nájmom, prirodzene však len za primeranú cenu. Žalobkyňa sa domáha nájomného evidentne neopodstatnene, pretože žiadna nájomná zmluva medzi nimi nebola.

4. V priebehu konania (podaním doručeným súdu 25.6.2009) žalobkyňa uviedla, že zo strany žalovaného došlo k plneniu istiny: dňa 20.2.2009 uhradil časť istiny 12.429 € (374.436,-Sk), dňa 6.4.2009 uhradil 564 € (16.991,-Sk), dňa 18.5.2009 zaplatil 282 € (8. 495,53 Sk), spolu 13.275 € (399. 922,53 Sk) a v tomto rozsahu vzala žalobu späť. Trvala na zaplatení prevyšujúcej časti istiny 1.994,20 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 18.4.2007 do zaplatenia, úroku z omeškania z už zaplatenej sumy vyčísleného vo výške 2. 211,20 €, mesačnom nájomnom vo výške 20.000,-Sk, splatnom vždy do 15. dňa v mesiaci, počínajúc mesiacom jún 2007 s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od splatnosti opakujúcich sa mesačných splátok do zaplatenia a na zaplatení trov konania. Uznesením 4C 14/2007-225 z 13.7.2009 súd konanie zastavil v časti o zaplatenie 13.275 € a v prevyšujúcej časti žalobu vylúčil na samostatné konanie s tým, že v ňom bude rozhodnuté aj o trovách konania. Žalobkyňa s odôvodnením, že zo strany žalovaného došlo k ďalšiemu plneniu v mesiacoch jún, júl, august 2009 po 282 €, vzala žalobu späť v časti 846 €, žiadala zaplatiť 1.148,20 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 18.4.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania z už zaplatenej sumy vo výške 2.211,20 € a mesačné nájomné vo výške 663,88 €, splatné vždy do 15. dňa v mesiaci, počínajúc mesiacom jún 2007 s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od splatnosti opakujúcich sa mesačných splátok do zaplatenia a tiež úrokov z omeškania zo sumy zaplatenej žalovaným za mesiace jún, júl, august 2009. Uznesením 4C 91/2009-8 zo 17.9.2009 súd konanie zastavil v časti o zaplatenie 846 € a v prevyšujúcej časti žalobu vylúčil na samostatné konanie.

5. Súdom ustanovený znalec Q.. E. L. v znaleckom posudku č. 54/2008 určil všeobecnú hodnotu ročného nájmu za budovu č. s. XXX vo výške XXX.XXX,- Sk a všeobecnú hodnotu ročného nájmu za pozemky (par. č. XXXX/X, XXXX/X) vo výške 89. 463,55 Sk, spolu vo výške zaokrúhlene 257.364,- Sk za rok (8. 542,92 €). Vychádzajúc z výsledkov znaleckého dokazovania, súd rozsudkom 4C/125/2009-106 z 9.12.2010 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 1.148,20 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 18.4.2007 do zaplatenia, 2.382,53 € ako sumu úrokov z už zaplatenej sumy a uložil mu povinnosť platiť mesačne 663,88 € splatných do konca toho ktorého mesiaca, počnúc mesiacom máj 2007 do právoplatnosti rozsudku s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od splatnosti opakujúcich sa mesačných splátok do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

6. Po odvolaní sa žalovaného proti tomuto rozsudku, ktorý namietal okrem iného aj správnosť znaleckého posudku pokiaľ ide o vyčíslenie výšky bezdôvodného obohatenia, Krajský súd v Košiciach uznesením 4Co 39/2011-168 z 23.8.2011 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že nesprávne zistil výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré nepochybne vzniklo, že rozhodol aj o nároku, ktorý nebol predmetom žaloby a že sa nezaoberal námietkou žalovaného o čiastočnom užívaní nehnuteľností spoločnosťou Galvanokov s.r.o.

7. Súd v intenciách uznesenia Krajského súdu v Košiciach, vyzval znalca na doplnenie znaleckého posudku a vzhľadom na opakované námietky proti znaleckému posudku nariadil vypracovanie kontrolného znaleckého posudku znalcom Ing. L. J., ktorý v znaleckom posudku č. 61/2012 určil všeobecnú hodnotu ročného nájmu za budovu č. s. XXX vo výške X.XXX,XX € a všeobecnú hodnotu ročného nájmu za pozemky parc. č. XXXX/X a XXXX/X vo výške 2.505,80 €. K tvrdeniu žalovaného, že vôbec neužíva parcelu č. XXXX/X a ani časť parc. č. XXXX/X vo výmere 500 m2 konštatoval, že k tomuto neboli v spise podklady (napr. geometrický plán k vyčleneniu časti parcely, zmluva a pod.), preto túto informáciu nemohol vyhodnotiť. Uviedol, že pri určení všeobecnej hodnoty pozemku a výšky nájmu pozemkov podľa prílohy č. 3 vyhlášky č. 492/2004 Z. z. "obce a lokality v okolí miest so zvýšeným záujmom o kúpu nehnuteľnosti na bývanie alebo rekreáciu môžu mať jednotkovú východiskovú hodnotu do 70 % z východiskovej hodnoty obce (mesta), z ktorej vyplýva zvýšený záujem" avšak jednotková východisková hodnota pozemku vzhľadom na dostupnú vzdialenosť a vplyv zvýšeného záujmu o kúpu od obyvateľov mesta Rožňava (19.130 obyvateľov), t.j. 9,96 €/m2, je volená v súlade s ustanovením prílohy č. 3 vyhlášky ods. D 3.3. na úrovni 50 % z jednotkovej východiskovej hodnoty 9,96 € za m2, tzn. 4,98 €/m2, ak je pozemok určený na zastavanie. V čase ohliadky nezistil iné zvyšujúce, resp. znižujúce faktory, ktoré by mohli vplývať na hodnotu posudzovaných pozemkov. V takých prípadoch sa koeficient polohovej diferenciácie vzťahuje na obec, z ktorej vyplýva zvýšený záujem, to znamená, že koeficient všeobecnej situácie, koeficient intenzity využitia a koeficient technickej infraštruktúry sa vzťahuje na obec, z ktorej vyplýva zvýšený záujem. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj to, že predmetné pozemky sa nachádzajú cca 150 m od hranice katastrálneho územia Mesta Rožňava, ktorá zároveň tvorí aj hranicu intravilánu okresného mesta Rožňava.

8. Súd o závery znaleckého posudku Q.. J. oprel svoj rozsudok 4C/125/2009-511 z 1.4.2014 a ustálil, že za užívanie od 23.6.2005 do 31.5.2007 a od 16.11.2008 do 31.8.2009, t. j. 2 roky, 8 mesiacov a 23 dní mal žalovaný podľa znaleckého posudku Ing. J. zaplatiť za kancelárie + ostatné plochy 146,60 m2 x 2,72 rokov x 24,23 €, t. j. 9.661,76 €. Za pozemky - dĺžka užívania a vyčíslenie uvedené v podaní žalovaného doručené súdu 3.1.2014 a to od 23.6. do 31.5.2007 a od 15.11.2008 do 31.3.2010 užíval celú parcelu 1374/2 o výmere 1756 m2. Náhrada za užívanie pozemku 1,217 €/m2 ročne (viď. str. 7 Ing. J. - ide o obdobie pred účinnosťou vyhlášky 254/2010 Z. z.) x 1 756 m2 = 2.137,05 € ročne, teda od 23.6.2005 do 31.5.2007 a od 16.11.2008 do 31.3.2010, t. j. 3 roky, 3 mesiaca a 23 dní užíval celú parcelu č. XXXX/X o výmere 1756 m2. Za 3,31 rokov x 2 137,05 € je 7.073,47 €, spolu užívanie nehnuteľností 16.735,23 €. Od 23.6.2005 doteraz zaplatil žalovaný za užívanie nehnuteľností žalobkyni 13.275 €, teda ostáva mu doplatiť 3.460,23 €, na zaplatenie ktorej súd zaviazal žalovaného a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Po námietke premlčania vznesenej žalovaným, nárok žalobkyne za obdobie od 1.6.2007 do 15.11.2008 posúdil ako premlčaný z dôvodu, že žalobkyňa uplatnila žalobou nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 23.6.2005 do 31.5.2007, tak ako je uvedené v rozsudku z 9.12.2010, a podaním doručeným súdu dňa 16.11.2010 žalobkyňa rozšírila žalobu tak, že žiadala vydať bezdôvodné obohatenia za obdobie od 1.6.2007 do 31.10.2010, pričom súd túto zmenu žaloby pripustil na pojednávaní dňa 25.2.2014. Po odvolaní sa oboch strán sporu proti tomuto rozsudku, ho odvolací súd zrušil uznesením 11Co/46/2015-887 z 29.4.2016 v ktorom vytkol súdu spôsob posúdenia premlčania, nepreskúmateľnosť rozsudku a uložil súdu doplniť dokazovanie a zistiť obvyklé nájomné v danej lokalite.

9. Po vrátení veci súdu prvej inštancie došlo k zmene v skutkovom stave, pretože žalobkyňa oznámila, že dňom 4.4.2014 žalovaný prostredníctvom exekučného konania vypratal nehnuteľnosť. 10. Súd vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 5 ods. 1, 2, § 28 zákona č. 229/1991 Zb. a po rozsiahlom dokazovaní vo veci uzavrel, že žalovaný užíval nehnuteľnosti vlastnícky patriace žalobkyni bez právneho dôvodu, po tom, čo tieto boli vydané žalobkyni v reštitučnom konaní, že plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v tom, že medzi zúčastnenými osobami chýba právny vzťah, ktorý by zakladal právny nárok na predmetné plnenie, že o obohatenie ide len vtedy, ak takýmto plnením dostal majetkovú hodnotu ten, komu bolo plnené, takže v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktív alebo k zníženiu pasív, prípadne sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo, že plnením bez právneho dôvodu je užívanie cudzej veci bez zmluvy o nájme, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec, že v takomto prípade vzniká prospech tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, aby sa jeho majetkový prospech zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať a pretože taký užívateľ nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci vrátiť, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou. Uviedol, že majetkovým vyjadrením prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase za užívanie obdobného predmetu nájmu, a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný platiť podľa nájomnej zmluvy. Z hľadiska posúdenia otázky získania bezdôvodného obohatenia užívaním cudzej veci nie je významné, či a akým spôsobom bolo užívanie veci konzumované a či bola držba veci majetkovo zhodnocovaná, teda, či priniesla konzumentovi zisk. Odkaz na analógiu nárokov z titulu (neexistujúcej) nájomnej zmluvy tak vedie k záveru o posúdenie nárokov z titulu užívania nehnuteľností (ako je to v posudzovanej veci) podľa povahy takého zmluvného vzťahu. Ten je z definície („Nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne/v dohodnutej dobe užíval, alebo z nej bral aj úžitky“) predstavovaný inštitútom dočasného užívania. Pojem dočasnosti je pritom v práve (pozri ust. § 122 určený spravidla na dni, týždne, mesiace alebo roky. Niet potom dôvodu neaplikovať pravidlá o počítaní času neoprávneného užívania veci v závislosti na skutočnostiach zistených v konkrétnom konaní, a to podľa dní skutočného užívania veci bez právneho dôvodu. V dôsledku toho je odôvodnený záver, podľa ktorého bezdôvodné obohatenie spočívajúce v užívaní nehnuteľností bez právneho dôvodu, vzniká každým dňom užívania, s dôsledkami pre posúdenie jeho vzniku, trvania, skončenia a aj pre hodnotenie lehoty k uplatneniu/neuplatneniu takých nárokov (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 1128/2014). Splatnosť pohľadávky z bezdôvodného obohatenia nie je zákonom stanovená a ak nie je určená ani dohodou účastníkov, považuje sa za deň splatnosti deň nasledujúci potom, čo bol dlžník veriteľom vyzvaný na plnenie (§ 563 . Konštatoval, že tak žalobkyňa ako aj žalovaný súhlasili, dokonca sám žalovaný navrhol, aby súd vychádzal z výšky nájomného stanovenej v znaleckých posudkoch - samozrejme po úprave voľnou úvahou súdu, zjavne nesprávneho stanovenia nájmu za nekancelárske priestory tak, ako to žalovaný namietal od počiatku, pričom výška nájmu za pozemky mala ostať v súlade s vyčíslením súdneho znalca, a to z dôvodu, že obe strany sporu a aj súd má za to, že nie je možné zabezpečiť dôkazy ohľadom trhovej ceny nehnuteľností v spornom období.

11. K námietkam žalovaného týkajúcim sa obdobia, v ktorom mal nehnuteľnosti užívať, k rozsahu užívania a k výške vyčíslenej náhrady, súd konštatoval, že je nesporné, že žalovaný tým, že bez právneho dôvodu a bezodplatne užíval nehnuteľnosti vlastnícky patriace žalobkyni, sa bezdôvodne na jej úkor obohatil a je povinný bezdôvodné obohatenie vydať. K dobe užívania nehnuteľnosti žalovaným a teda trvania bezdôvodného obohatenia, súd mal za to, že ide o obdobie od 1.7.2005 (od nasledujúceho mesiaca po právoplatnom priznaní vlastníckeho práva k reštituovaným nehnuteľnostiam dňa 23. 6. 2005), tak ako v žalobe žiadala žalobkyňa, do 4.4.2014, kedy došlo k odovzdaniu nehnuteľností súdnym exekútorom oprávnenej žalobkyni. Súd poukázal na exekučné konanie sp. zn. 4Er/461/2009 vo veci oprávnenej H.Q. proti povinnému O.M.D.KOVO s.r.o. Rožňava, Krátka 567, Brzotín, o vypratanie nehnuteľnosti, v ktorom bol exekučným titulom rozsudok Okresného súdu Rožňava 6C/92/2008-67 zo 4.2.2009, právoplatný 10.7.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/127/2007-93 z 26.5.2009, ktorým súd zaviazal žalovaného O.M.D.KOVO s.r.o. Rožňava, Krátka 567, Brzotín vypratať nehnuteľnosti - zastavané plochy a dvojpodlažnú budovu, parc. č. registra "C" č. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, budovu s. č. XXX, nachádzajúcu sa na parc. č. XXXX, v katastrálnom území W. E., zapísané na LV č. XXXX vedenom Správou katastra B., v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Na základe cit. rozsudku bolo súdom vydané poverenie, v súlade s ktorým vykonával exekúciu súdny exekútor JUDr. Peter Hodermarský. Exekučné konanie skončilo vrátením poverenia súdu dňa 9.4.2014, nakoľko došlo k vymoženiu pohľadávky. Zo Zápisnice o úkone zo 4.4.2014 vyplýva, že došlo k odovzdaniu nehnuteľnosti v celosti oprávnenej, t.j. žalobkyni, ktorá ich prevzala v stave, v akom boli prevzaté od povinného, t.j. žalovaného za prítomnosti žalovaného. Súd poukázal na to, že v právnej veci 4C/337/2014 vedenej na Okresnom súde Rožňava, súdny exekútor potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 14.6.2017, že k odovzdaniu nehnuteľnosti v celosti oprávnenej došlo až dňa 4.4.2014 a túto skutočnosť nevyvrátil ani žalovaný. Súd uviedol, že majetkovým vyjadrením prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase za užívanie obdobného predmetu nájmu, a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný platiť podľa nájomnej zmluvy. Z hľadiska posúdenia otázky získania bezdôvodného obohatenia užívaním cudzej veci nie je významné, či a akým spôsobom bolo užívanie veci konzumované, preto je irelevantné či v čase vydania nehnuteľnosti žalovaný užíval, celú nehnuteľnosť, alebo len jej časť, nesporné ostáva, že nehnuteľnosť bola žalobkyni vydaná až dňa 4.4.2014 v exekučnom konaní, preto tento dátum súd považuje za ukončenie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. K užívaniu časti nehnuteľnosti spoločnosťou Galvanokov, s.r.o. súd uviedol, že ohľadom tých istých nehnuteľností prebiehalo niekoľko súdnych konaní, v ktorých bol žalovaným a teda užívateľom sporných nehnuteľností označovaný vždy len žalovaný, ktorý bol aj zaviazaný na ich vypratanie a voči ktorému prebiehalo exekučné konanie. Žalovaný sám uviedol, že umožnil spoločnosti Galavanokov, s.r.o. užívať predmetnú nehnuteľnosť s jeho súhlasom, bez uzavretia písomnej či už odplatnej alebo bezodplatnej zmluvy, rovnako opäť len ústne oznámil spoločnosti Galvanokov, s.r.o. v máji 2005, že už nie je vlastníkom nehnuteľností. Pokiaľ ako sám žalovaný tvrdí, že predmetná spoločnosť užívala nehnuteľnosť len na základe jeho tichého súhlasu, táto spoločnosť následne nevystupovala ani v jednom súdnom konaní ohľadom týchto nehnuteľností ako strana sporu, teda jej nevyplynuli ani žiadne záväzky z prijatých rozhodnutí. Plne zodpovedným bol výlučne len žalovaný, ktorému nič nebráni aby predmetnú spoločnosť žaloval sám, ak je toho názoru, že sa nemohol bezdôvodne obohatiť tým, že priestory užívala spoločnosť Galvanokov, s.r.o. K stanoveniu výšky bezdôvodného obohatenia súd konštatoval, že stranám sporu ani súdu sa nepodarilo zabezpečiť dôkazy na preukázanie obvyklého (tržného) nájomného správami realitných kancelárií, či už miestnych alebo Národnej asociácie realitných kancelárií Slovenska v rozhodnom období v danom mieste, alebo z nájomného dohodnutého v nájomných zmluvách za porovnateľné objekty, nachádzajúce sa na tom istom území vzhľadom k tomu, že sa jedná o rozhodné obdobie, od ktorého uplynulo viac ako 10 rokov a žiaden z dotazovaných subjektov nebol schopný podať relevantné stanovisko o výške obvyklého nájomného predmetných nehnuteľností v rozhodnom období. Pokiaľ ide o návrh žalovaného, aby súd pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia použil logickú voľnú úvahu, poukázal súd na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 154/2008 z 31.3.2010, podľa ktorého: „Odvolací súd rozhodol o výške nároku žalobcu vlastnou úvahou bez toho, aby vyšiel zo základných skutočností o porovnateľných prípadoch v danom (resp. obdobnom) mieste a v danom čase, ktoré by mu umožnili kvantitatívne posúdenie potrebné pre jeho úvahu; použitie vlastnej úvahy odvolacím súdom preto nezodpovedá postupu podľa § 136 O.s.p.“, na základe ktorého súd dospel k záveru, že ani v tomto prípade nie sú splnené zákonné predpoklady na postup, ktorý by spočíval v samotnom určení výšky nároku vlastnou úvahou bez použitia skutkového zistenia o relevantných súvislostiach

- porovnateľných prípadoch výšky náhrad (nájomného), hoci len takýto základ (východisko) by mu umožnil náležité kvantitatívne posúdenie potrebné pre úvahu. Preto vzhľadom k skutočnosti, že výšku nájmov za obdobné priestory v r. 2005 - 2010 v obci Brzotín sa zistiť nepodarilo a nepodarilo sa ani získať relevantné iné údaje od realitných kancelárií, nebolo možné použiť voľnú úvahu súdu na stanovenie výšky nároku a bolo nevyhnutné pridržiavať sa výsledkov nariadeného znaleckého dokazovania. Súd pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia vzhľadom aj na stanoviská strán sporu vychádzal zo znaleckého posudku č. 61/2012 vyhotoveného súdnym znalcom Ing. Ľubomírom J. z 21.12.2012, ktorý určil všeobecnú hodnotu ročného nájmu za budovu č. s. XXX vo výške 5.572,90 € a všeobecnú hodnotu ročného nájmu za pozemky parc. č. XXXX/2 a XXXX/X vo výške 2.505,80 €, čo predstavovalo spolu sumu 8.078,70 € ročne, pričom znalecký posudok zohľadňoval aj využitie priestorov v budove, s čím sa súd v plnej miere stotožnil. Vzhľadom ku skutočnosti, že takto vyčíslená výška bezdôvodného obohatenia presahovala výšku bezdôvodného obohatenia uplatneného žalobkyňou v žalobe, súd vyhovel žalobkyni a priznal jej výšku ňou stanovenú sumou 7.966,56 € ročne. Výška bezdôvodného obohatenia tak za obdobie od 1.7.2005 do 4.4.2014 predstavovala sumu 69.707,22 €, z ktorej žalovaný v priebehu konania uhradil žalobkyni sumu 14.121€. Preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 55.586,22 € z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením svojho peňažného záväzku v zmysle ustanovenia § 563 ku dňu 23.10.2007, t. j. ku dňu kedy mu bola doručená žaloba, ktorú súd považoval za kvalifikovanú výzvu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia. Súd uviedol, že určil a vypočítal úroky z omeškania podľa jednotlivých rokov, tak ako bola aj samotná výška bezdôvodného obohatenia určená (teda ročne) pričom zohľadňoval aj výšku jednotlivých úhrad uskutočnených žalovaným v priebehu konania v období od 20.2.2009 do 28.8.2009 a zaviazal žalovaného zaplatiť žalovanú sumu s úrokom z omeškania tak, ako uviedol vo výrokovej časti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu ohľadom úrokov z omeškania zamietol.

12. Náhradu trov konania žalobkyni súd priznal v rozsahu 100 %, nakoľko bola plne úspešná ohľadom uplatnenej istiny (§ 255 ods. 1 a nepatrne bola neúspešná len v časti príslušenstva.

13. Výrok o trovách štátu súd analogicky s poukazom na čl. 4 ods. 1 oprel o ustanovenie § 255 ods. 1, 2 CSP. Súd v konaní vykonal znalecké dokazovanie znaleckými posudkami vypracovanými súdnym znalcom Ing. Bartolomejom L., číslo 54/2008 z 29.5.2008 a číslo 32/2010 z 20.0.2010 a znaleckým posudkom vypracovaným súdnym znalcom Ing. Ľubomírom J.slo 61/2012 z 21.12.2012, za ktoré priznal súd súdnym znalcom odmenu a náhradu paušálnych výdavkov celkom vo výške 1.046,30 €, ktorá bola uhradená preddavkovo z finančných prostriedkov štátu. O trovách štátu rozhodol súd tak, že zaviazal na ich náhradu na účet Okresného súdu Rožňava plne neúspešného žalovaného, ktorému táto povinnosť vznikla podľa výsledku konania.

14. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žalovanému bude uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 10.062 € s úrokom z omeškania stanoveným v platnej výške neprevyšujúcej uplatnených 9 % a účastníkom nepriznať právo na náhradu trov konania. Uviedol, že nie je sporné, že užíval nehnuteľnosti aj po tom, čo sa od 23.6.2005 ich vlastníkom stala žalobkyňa, že nehnuteľnosti užíval bez právneho dôvodu, teda nie je sporné právne posúdenie veci ako spor o bezdôvodné obohatenie a žalovaný uznáva, že je povinný bezdôvodné obohatenie vydať. Sporná je výška bezdôvodného obohatenia, teda rozsah a doba užívania domu súp. č. XXX na parc. č. XXXX a pozemkov parc. č. XXXX/X a č. XXXX/X ako aj výška náhrady za bezdôvodné obohatenie užívaním nebytových priestorov, zápočet zhodnotenia a určenie výšky úrokov z omeškania. Rozhodnutie súdu, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil užívaním všetkých sporných nehnuteľností do 4.4.2014, teda do dňa, kedy exekútor formálne odovzdal predmetné nehnuteľnosti, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, zákonu a ustálenej súdnej praxi. Pokiaľ ide o dom č. s. XXX, boli v ňom umiestnené administratívne a sociálne priestory žalovaného a od 7.6.1995 so súhlasom žalovaného, ktorý bol v tom čase vlastníkom budovy, aj spoločnosti Galvanokov, s.r.o. Po tom, čo bolo rozhodnuté, že od 23.6.2005 nehnuteľnosti nadobudla žalobkyňa, žalovaný to oznámil spoločnosti Galvanokov, s.r.o. s tým, že od uvedeného dňa aj táto spoločnosť užíva priestory bez súhlasu vlastníka - žalovaný jej žiadny súhlas na užívanie po tom, čo už nebol vedený ako vlastník, dať nemohol. Rozsah priestorov užívaný touto spoločnosťou bol preukázaný a zadokumentovaný. V roku 2009, keď bolo zrejmé, že so žalobkyňou nedôjde k dohode o kúpe nehnuteľnosti ani o výške nájomného, žalovaný i spoločnosť Galvanokov si zriadili administratívne a sociálne priestory vo svojich halách a dom s. č. XXX k 31.8.2009 vypratali, zároveň ho odhlásili z odberu el. energie a plynu, vypratanie domu oznámil advokát žalovaného na pojednávaní dňa 17.9.2009. Od zimy 2009/2010 dom nebol nikým užívaný, nebol zamknutý a na užívanie ani nebol spôsobilý - bez súhlasu žalobkyne ako vlastníčky, v ňom nemohla byť zapojená el. energia ani plyn na vykurovanie. Žalobkyňa napriek upozorneniam, že dom je sprístupnený, neuzamknutý, o jeho užívanie neprejavila záujem. Listom zo 14.11.2011, doručeným advokátke žalobkyne 28.11.2011, žalovaný opakovane zdôraznil, že dom s. č. 567 vypratal ešte do 31.8.2009, odvtedy ho neužíva a žalobkyni nič nebráni, aby priestory ako vlastníčka užívala. Skutočnosť, že dom bol vyprataný potvrdil ako svedok exekútor JUDr. Hodermarský na pojednávaní dňa 26.11.2013, podobne v zápise zo 17.7.2013 exekútor uviedol, že budova je vyprataná. Zo spisu 4C/337/2014 vyplýva, že samotná žalobkyňa v podaní doručenom súdu 6.5.2016 uviedla, že budovu neprevzala, lebo k jej exekučnému odovzdaniu nedošlo - zo zápisu exekútora vyplýva, že len kvôli tomu, že na parc. č. 1374/2 bola ešte uložená plechová búda. Vypratanie budovy konštatoval aj súd pri obhliadke 5.12.2013 „budova je odomknutá, sprístupnená, vyprataná - 1373/2-celá vyprataná, 1373/2 prázdna, 1374/2 plechová búda. Nemožno súhlasiť s tvrdením súdu, že žalovaný sa dostal do dôkaznej núdze, pokiaľ ide o jej tvrdenie, že spoločnosti Galvanokov, s.r.o. dostatočne zreteľne oznámil, že vlastníčkou nehnuteľnosti je už žalobkyňa, a že žalovaný jej už žiaden súhlas na užívanie nehnuteľnosti dať nemôže. Potvrdili to Q.. W. a Q.. Z., ktorý boli konateľmi žalovaného a aj konateľmi spoločnosti Galvanokov, s.r.o. Toto nenamietala ani žalobkyňa. Žalovaný sa tým, že administratívne a sociálne priestory v budove užívala iná právnická osoba neobohatil. Pokiaľ ide o užívanie uvedených priestorov, ide výlučne o záväzkový vzťah medzi žalobkyňou a Galvanokovom. Záver o tom, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil užívaním všetkých predmetných nehnuteľností až do 4.4.2014, teda do dňa, kedy exekútor formálne odovzdal predmetné nehnuteľnosti nie je správny, a bol by dôvodný len v prípade, ak by detentor pozemok (alebo byt, nebytový priestor) uzamkol a urobil ho prístupným len pre seba a svoju potrebu. V danom prípade areál, v ktorom sa nachádzajú aj nehnuteľnosti žalobkyne je síce oplotený, ale po tom, čo v r. 2009 žalovaný vypratal budovu s. č. 567 už nebol uzamykaný - uzamykali sa len jednotlivé haly žalovaného, Galvanokovu a spol. OMD KOVO LASER, vstupná brána bola otvorená, v mimopracovnej dobe a v dňoch pracovného pokoja sa len zaťahovala - do areálu a tým aj budovy s. č. XXX bol voľný vstup. Po tom, čo žalovaný do 31.3.2010, až na plechové búdy postavené na okraji tejto parcely, vypratal aj parc. č. XXXX/X, žalovaný si zriadil osobitný vstup do areálu z cesty. Za uvedených okolností, ak, t.j. ak žalovaný od 1.4.2010 z parc. č. XXXX/X o výmere 1756 m2 užíval len časť o výmere max. 176 m2, na ktorých mal plechovú búdu a stojan na kyslíkové fľaše, je rozhodnutie súdu, podľa ktorého má vydať bezdôvodné obohatenie za užívanie celej budovy a pozemkov o výmere 2.257 m2 a to až do 4.4.2014, nezákonné. Zopakoval svoj názor, že výpočet výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov v dome č. s. XXX je nesprávny a nezákonný a to z dôvodov, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný uznal, že je povinný vydať bezdôvodné obohatenie aj s úrokom z omeškania, namietal však proti výške priznaných úrokov z omeškania, pričom uviedol, aká bola výška úrokov z omeškania podľa § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. v tom, ktorom období. Napokon uviedol, že uznáva povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 10.062 €, ktorá pozostáva a/ zo sumy 13.154 € za bezdôvodné obohatenie získané užívaním časti budovy s. č. XXX - kancelárske priestory 26,90 m2 á 15,59 €/m2 ročne a ostatné miestnosti 119,70 m2 á 13,61/m2 ročne, t.j. 2.048,49 € ročne za obdobie od 23.6.2005 do 28.11.2011, teda do doby, keď bol advokátke žalobkyne doručený list žalovaného zo 14.11.2011, b/ zo sumy 10.175,60 € za bezdôvodné obohatenie získané užívaním pozemku parc. č. XXXX/X o výmere XXXX m2 za obdobie od 23.6.2005 do 31.3.2010, c/ zo sumy 830 € za bezdôvodné obohatenie získané užívaním časti parcely č. XXXX/X o výmere max. 176 m2 v dobe od 1.4.2010 do 10.2.2014, teda 24.159 € mínus 14.121 €, ktoré žalovaný uhradil žalobkyni ešte v r. 2009 a pre prípad, ak by odvolací súd dospel k záveru, že je viazaný znaleckým posudkom o výške nájomného za nebytové priestory, suma pod a/ by predstavovala 22.753 € a bezdôvodné obohatenie sumu 19.637,60 €.

15. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie podľa jej názoru nenaplňuje žiaden z odvolacích dôvodov podľa § 365 CSP. Žalovaný síce vyčíta súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale tieto dôvody bližšie nešpecifikuje a nekonkretizuje. Zo strany žalovaného ide o nekvalifikované popretie skutkových tvrdení žalobkyne. Súd prvej inštancie rozhodol zákonne, objektívne, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre úplné zistenie skutkového stavu, dospel k správnym skutkovým zisteniam, aplikoval správne právne predpisy a súčasne vec správne právne posúdil. Napadnutý rozsudok je rešpektovaním aj princípu súkromného práva, právnej istoty, so zreteľom na práva žalobkyne ako vlastníčky reštituovaných nehnuteľností, ktoré boli dlhodobo negované a konaním žalovaného aj fakticky upierané, vrátane práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný na jednej strane neuznáva nároky žalobkyne, na druhej strane potvrdzuje, že užíval nehnuteľnosti bez právneho dôvodu aj po tom, ako od 23.6.2005 sa ich vlastníčkou stala žalobkyňa, pričom nenamieta právne posúdenie veci ako spor o bezdôvodné obohatenie, ktoré je potrebné vydať. Opakované tvrdenia žalovaného, že neužíval nehnuteľnosti žalobkyne od roku 2009, že užíval len časť, že nehnuteľnosti užíval aj iný subjekt, kedy, akú časť prestal užívať, čo vypratal a kedy, atď. sú čisto účelové tvrdenia, ktoré zo žiadnych skutkových zistení nevyplývajú a sú v rozpore s listinnými dôkazmi v spise. Žalovaný sám potvrdil, že nehnuteľnosti v roku 2005 boli len a len v jeho užívaní na podnikateľské účely, že nehnuteľnosti, ktoré užíval, chcel „an block“ odkúpiť alebo vziať do užívania, bez akejkoľvek zmienky o tom, že nehnuteľnosti užíva aj iný subjekt. V konaní Okresného súdu Rožňava sp. zn. 4C/337/2014 bolo jednoznačne zistené, že všetky nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom aj tohto konania, teda aj stavby, neboli vypratané ani dňa 8.11.2010, ani dňa 29.6.2011, ani dňa 17.7.2013, ale ako celok boli žalobkyni oficiálne vydané až dňa 4.4.2014. Žiaden zo znalcov nešpecifikoval a nevyčleňoval pre nedostatok dôkazov, akú časť nehnuteľnosti užíval tretí subjekt a žalovaný toto žiadnym spôsobom nepreukázal. Bezdôvodné obohatenie vzniká tomu, kto bez právneho dôvodu, na úkor vlastníka, dosiahol postavenie detentora a tým, že nehnuteľnosť mal prístupnú pre seba, bez ohľadu ako intenzívne ju využíval (judikát 25 Cdo 2029/2003, 25 Cdo 845/2009) Takýto protiprávny stav žalovaný udržiaval až do 4.4.2014, kedy v exekučnom konaní vydal žalobkyni celú nehnuteľnosť. Súd správne ustálil výšku bezdôvodného obohatenia, ktorá zohľadňuje trhové podmienky. Ide o lukratívne podnikateľské územie a priestory v priemyselnej zóne s obchodnými a podnikateľskými aktivitami. Samotný žalovaný navrhoval, aby súd vychádzal zo znaleckých posudkov, pričom nenamietal výšku bezdôvodného obohatenia z pozemkov ale z nebytových priestorov. Žalovaný nepreukázal, či Galvanokovu, s.r.o. oznámil, že nie je vlastníkom nehnuteľností v roku 2005, pričom samotný konateľ žalovaného Q.. W. uviedol, že na vedomie to bolo dané v roku 2007. C. Q.. Z. potvrdil, že s Galvanokovom nemal žalovaný žiadnu zmluvu o užívaní. Žalobkyňa nikdy nebola v žiadnom právnom vzťahu s tretím subjektom, bola v záväzkovom vzťahu len a len so žalovaným. Žalovaný je zodpovedný zo záväzkového vzťahu, do omeškania sa dostal ku dňu 23.10.2007, preto si žalobkyňa dôvodne uplatnila úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, teda vo výške, aká bola platná k prvému dňu omeškania so splatením peňažného dlhu.

16. Žalovaný reagoval písomným podaním (toto je podpísané konateľom Ing. Z.) v ktorom uviedol, že zotrváva na skutočnostiach uvedených v odvolaní. Podľa jeho názoru žalobkyňa neuvádza vo svojom vyjadrení žiadne podstatné okolnosti, naopak, uvádza nepravdivé, skreslené údaje. Žalovaný v podstate od počiatku, od roku 2009 namietal len výšku nároku uplatňovaného žalobkyňou, pretože trvá na tom, že budovu vypratal a že po tomtu roku užíval len časť pozemku, budova, dom s. č. 567 bola v roku 2009 odpojená od energií. Opakovane poukázal na zápis o ohliadke uskutočnenej súdom 5.12.2013 (viď bod 14). Vytkol súdu, že výsledkom tejto objektívnej súdnej obhliadky sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal a dôsledkom nezohľadnenia ďalších skutočností je absurdné rozhodnutie, ktorým súd len kvôli tomu, že asi na 176 m2 voľne prístupného pozemku žalobkyne mal žalovaný do 4.4.2014 plechovú búdu, zaviazal žalovaného platiť úhradu za užívanie všetkých pozemkov a budovy do 4.4.2014. Zdôraznil, že sa nemohol bezdôvodne obohatiť tým, že časť nebytových priestorov užíval iný subjekt, spoločnosť Galvanokov, ktorá užívala nebytové priestory od svojho vzniku v r. 1995 so súhlasom žalovaného. Po tom, čo od 23.6.2005 sa vlastníčkou nehnuteľností stala žalobkyňa, spoločnosť Galvanokov, s.r.o. vedela, že priestory užíva bez jej súhlasu, lebo jej to žalovaný oznámil. Nie je pravdou tvrdenie žalobkyne, že nehnuteľnosti sa nachádzajú na lukratívnom mieste, pretože samotné pozemky a budova sú napriek snahe žalobkyne stále nevyužívané a dlhodobo sú ponúkané na prenájom aj iné priestory v danej oblasti.

17. Žalobkyňa uviedla, že tvrdenia žalovaného, že objekt vypratal v roku 2009 nepreukázal, k vyprataniu nehnuteľností došlo v nútenom exekučnom konaní dňa 4.4.2014, čo bolo zistené aj v konaní 4C/337/2014. Mimosúdna korešpondencia, na ktorú poukazuje žalovaný, len potvrdzuje, že len a len žalovaný chcel uzavrieť nájomnú zmluvu, nikdy netvrdil, že neužíva všetky nehnuteľnosti, naopak vždy jednal o všetkých nehnuteľnostiach so žalobkyňou len on. Len žalovaný bol povinný vydať všetky reštituované nehnuteľnosti aj podľa správneho rozhodnutia, pričom v mimosúdnej korešpondencii len on vstupoval s vlastníčkou do jednaní ohľadom nájmu, resp. kúpy, bez zmienky, že nehnuteľnosti užíva iný subjekt. Odkaz na zápis o ohliadke 5.12.2013 len potvrdzuje, že budova nebola vyprataná. Žalobkyňa žiadnemu subjektu, ani žalovanému, ani žiadnemu inému subjektu, nikdy nedala súhlas na užívanie jej reštituovaných nehnuteľností, nikto o žiadny súhlas vlastníčku ani nežiadal a vo vzťahu k nehnuteľnostiam bol ich povinný vydať jedine žalovaný, na čo bol žalovaný jednoznačne zaviazaný aj výrokom rozsudku o vyprataní v celosti. Tento výrok je právoplatný, nespochybniteľný, bez žiadnej zmienky, aby nehnuteľnosti vypratával aj iný subjekt. Žalovaný nikdy netvrdil v konaní o vypratanie, že nehnuteľnosti by mal vypratať aj iný subjekt.

18. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 , oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 , s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 14.3.2019 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario , v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku o zaplatení istiny 55.586,22 € vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, pri akých výrokoch rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať (§ 379 . Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku vo vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania. Rozsudok v odvolaním nenapadnutej časti, v ktorej bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, nadobudol právoplatnosť a nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

20. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

21. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

22. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

24. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.

25. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

26. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.

27. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti priznanej istiny nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

28. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne v istine vyhovel a závery, ktoré prijal, logicky, vnútorne komplexne, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

29. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalovaného privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi. Námietky uvedené v odvolaniach nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci. Odvolacie námietky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci.

30. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti istiny, na ktoré v podrobnostiach odkazuje a rozsudok vo výroku vo veci samej o zaplatenie istiny ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

31. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

32. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

33. V prejednávanej veci nie je sporné, že od právoplatného priznania vlastníckeho práva k reštituovaným nehnuteľnostiam žalobkyni, t. j. od 23.6.2005, žalovaný bez právneho dôvodu a bezodplatne užíval nehnuteľnosti žalobkyne, čím sa bezdôvodne obohatil a je povinný bezdôvodné obohatenie vydať. Nárok žalobkyne je jednoznačne opodstatnený a akceptoval to aj samotný žalovaný, ktorý pristúpil k jeho čiastočnému plneniu. Užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia, ak tento nie je stanovený predpisom, je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie veci). Obvyklé nájomné je nájomným tržným, až pri absencii zodpovedajúcich podkladov môže súd vychádzať aj z výšky náhrad v iných prípadoch (pozri uznesenie Najvyššieho súdu 5 Cdo/8/2009 z 13.11.2009). Výška bezdôvodného obohatenia bola v tomto spore ustálená znaleckým posudkom z dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozsudku náležite vysvetlil (viď bod 11), jeho úvahám nie je čo vytknúť a odvolací súd sa s nimi stotožňuje. K námietkam žalovaného, týkajúcim sa rozsahu ním užívaných nehnuteľností vlastnícky patriacich žalobkyni, resp. k jeho tvrdeniam, kedy, ktoré nehnuteľnosti alebo ich časť už mohla žalobkyňa užívať, odvolací súd odkazuje na rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn. 6C/92/2008-67 zo 4. februára 2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co /127/2009-93 z 26.5.2009, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť vypratať nehnuteľnosti - zastavané plochy a dvojpodlažnú budovu, parc. č. registra „C“ č. XXXX/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 303 m2, parcelu č. XXXX/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, parcelu č. XXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 198 m2, budovu súpisného čísla 567, nachádzajúcu sa na parcele č. XXXX, zapísané na LV č. XXXX W. E., katastrálne územie E., v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal naraz vypratať všetky uvedené nehnuteľnosti do 15 dní. Právoplatný rozsudok súdu mu neukladal povinnosť vypratať sporné nehnuteľnosti po častiach (tak ako to uznal za vhodné, alebo ako to vyhovovalo žalovanému), ale v celosti v stanovenej lehote. Túto povinnosť rozsudok neukladal ani inému subjektu, ale len žalovanému. Odvolací súd v rozsudku 6Co/127/2009-93 z 26.5.2009 zdôraznil, že žalovaný už od r. 2005 vie o tom, že vlastníčkou nehnuteľností je žalobkyňa, preto za nepatričnú považoval požiadavku žalovaného, aby mu súdy poskytli „ďalšiu“ lehotu 6 mesiacov na vypratanie predmetných nehnuteľností a jeho pozornosti neušla ani tá skutočnosť, že len od rozhodnutia súdu prvej inštancie uplynula lehota viac ako ďalších troch, resp. štyroch mesiacov, a žalovaný predmetné nehnuteľnosti nevypratal. Žalovaný však nepristúpil k dobrovoľnému plneniu jemu uloženej povinnosti, teda k vyprataniu nehnuteľností do 15 dní, preto bola žalobkyňa nútená domáhať sa jemu uloženej povinnosti v exekučnom konaní, v ktorom žalovaný opäť rôznymi obštrukciami „ťahal čas“ napr. aj nedôvodnými námietkami proti exekúcii nariadenej uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn. 4Er/461/2009-32 zo 14.1.2010. Odvolací súd uznesením 2CoE/259/2010-49 z 8.9.2010 potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí námietok povinného (žalovaného v tomto konaní) proti exekúcii nariadenej za účelom vymoženia povinnosti uloženej povinnému a to vypratať vyššie označené nehnuteľnosti na základe rozsudku Okresného súdu Rožňava 6C/92/2008-67 zo 4.2.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/127/2009-93 z 26.5.2009 (ďalej len „exekučný titul“), na vykonanie ktorej súd dňa 20.8.2009 poveril súdneho exekútora JUDr. Petra Hodermarského. Celé správanie žalovaného smerovalo k tomu, aby vypratanie všetkých nehnuteľností trvalo čo najdlhšie, chcel diktovať, resp. riadiť spôsob vypratania tak, ako mu vyhovoval a ako nevlastník chcel rozhodovať o tom, dokedy bude ktorú časť nehnuteľnosti ešte užívať a ktorú už nebude potrebovať. Samotný žalovaný svojím postojom (spočívajúcom aj v neakceptácii právoplatného rozsudku o vyprataní nehnuteľností a uznesenia o nariadení exekúcie) zapríčinil, že ku kompletnému vyprataniu celej nehnuteľnosti, tak, ako mu to vyplývalo z právoplatného rozsudku súdu, a jej odovzdaniu oprávnenej, teda žalobkyni, došlo až 4.4.2014. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je spojená so situáciou, kedy nehnuteľnosti (všetky, resp. vcelku, tak ako to vyplývalo z rozsudku súdu) boli odovzdané žalobkyni v stave, aby s nimi mohla riadne a neobmedzene disponovať. Tvrdenie žalovaného, že dom mohla žalobkyňa užívať už oveľa skôr (od r. 2009) je rozporuplné, nielen z dôvodov vyššie uvedených, ale napr. aj kvôli tomu, že dom sa nachádzal v ohradenom areáli (podľa žalobkyne uzamknutom, podľa žalovaného brána sa dala odsunúť), ale v areáli sa pohyboval strážny pes žalovaného (fotografie z roku 2013 a výpoveď svedka N. dňa 25.2.2014) a aj keď údajne len cez víkendy, voľný prístup na vlastnú nehnuteľnosť by bola žalobkyňa (opäť z dôvodov na strane žalovaného) len ťažko realizovala.

34. Dôvodné sú však námietky žalovaného, pokiaľ ide o súdom prvej inštancie priznaný úrok z omeškania z jednotlivých súm uvedených vo výroku rozhodnutia. Celá suma žalovaného bezdôvodného obohatenia nevznikla naraz, ani nebola v priznanej sume pôvodne žalovaná, pretože sa menila počas konania, keď bol žalobkyňou postupne petit žaloby menený v zmysle jeho „rozširovania“ za ďalšie mesiace trvania súdneho konania. Pohľadávka vzniknutá z bezdôvodného obohatenia, ktoré postupne narastá (za jednotlivé mesiace) nie je celá splatná už podaním žaloby, pretože splátky za jednotlivé mesiace by boli splatné od skoršieho dátumu, než ako by pohľadávka vznikla. Preto úrok z omeškania za jednotlivé sumy, ako ich priznal súd vo svojom rozsudku nie je jednotný vo výške 9 %, ale pri aplikácii § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z. (výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu) odvíja sa od diskontnej sadzby platnej v tom ktorom období: od 25.4.2007 do 28.10.2008 bol 4,25 % (úrok z omeškania 9,25%), od 29.10.2008 do 11.11.2008 bol 3,75 % (8,75 %), od 12.11.2008 do 9.12.2008 diskontná sadzba 3,25 % (úrok z omeškania 8,25 %) , od 10.12. 2008 do 31.12.2008 bol úrok z omeškania 5 %, od 1.1.2009 do 20.1.2009 diskontná sadzba 2,50 % (úrok z omeškania 7,50 %), od 21.1.2009 do 10.3.2009 diskontná sadzba bola 2 % (úrok z omeškania 7 %), od 11.3.2009 do 7.4.2009 diskontná sadzba bola 1,5 % (úrok z omeškania bol 6,5 %), od 8.4. 2009 do 12.5.2009 diskontná sadzba bola 1,25 % (úrok z omeškania bol 6,25 %), od 13.5.2009 do 12.4.2011 bola diskontná sadzba 1 % (úrok z omeškania bol 6 %), od 13.4.2011 do 12.7.2011 bola diskontná sadzba 1,25 % (úrok z omeškania bol 6,25 %), od 13.7.2011 do 8.11.2011 diskontná sadzba bola 1,50 % (úrok z omeškania 6,50 %), od 9.11.2011 do 13.12.2011 diskontná sadzba bola 1,25 % (úrok z omeškania 6,25 %), od 14.12.2011 do 10.7.2012 diskontná sadzba bola 1 % (úrok z omeškania 6 %), od 11.7.2012 do 7.5.2013 diskontná sadzba bola 0,75 % (úrok z omeškania 5,75 %), od 13.11.2013 do 10.6.2014 diskontná sadzba bola 0,25 % (úrok z omeškania 5,25 %) a od 11.9.2014 do 9.12.2015 diskontná sadzba bola 0,05 % (úrok z omeškania bol 5,05 %). Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že aj keď by žalobkyni za obdobie od 23.10.2007 prislúchali úroky z omeškania ročne vo výške 9,25 % a nie 9 % ako jej boli priznané, vychádzajúc zo zásady, že v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila (čl. 16 , nemohol odvolací súd zaviazať žalovaného ako odvolateľa, na zaplatenie úrokov z omeškania vo vyššej sadzbe, než ako bol zaviazaný v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto v súlade s ust. 388 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výške priznaných úrokov z omeškania.

35. Pretože žalovaný v odvolaní uviedol skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci v časti priznanej istiny, odvolací súd podľa § 387 ods. 1,2 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v napadnutom výroku o priznaní istiny.

36. Odvolací súd o trovách celého konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia odvolací súd rozhodol o trovách konania za aplikácie § 255 ods. 1 CSP, vychádzajúc z prevažujúceho úspechu žalobkyne, resp. jej neúspechu v nepatrnej časti, pokiaľ ide o výšku úrokov z omeškania, a priznal jej náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.

37.Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 .