Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-12-2017.pdf
PDF · 104.05 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/12/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: I. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., M. XX, zast. JUDr. Pavlom Balogom, advokátom so sídlom AK v Rimavskej Sobote, Železničná 6/1 proti žalovaným: 1/ O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., H. č. XX, 2/ D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., R. 2, 3/ L. Q., bytom T., t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou Evou Pivarčovou, zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, 4/ E. Z., nar. XX.XX.XXXX, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou Janou Luptákovou, zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, 5/ H. H., bytom Domov dôchodcov a sociálnych služieb Q., 6/ S. P., bytom Q., E. č. XX, 7/ P. M., bytom M. Domov sociálnych služieb R. T., osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony, zast. opatrovníkom Femina Domov sociálnych služieb Veľký Blh, 8/ G. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., R. č. 1, 9/ S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., R. č. 1, zast. žalovanou 11 na základe plnej moci, 10/ I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, zast. žalovanou 11/ na základe plnej moci, 11/ S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., R. XXX/ X o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Revúca zo dňa 24.06.2016, č.k. 8C/97/2013-264, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu v I. a III. výroku p o t v r d z u j e .
II. Rozsudok okresného súdu v II. výroku z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
III. Žalovaná 1/ má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
IV. Žalovaným 2/ až 11/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a .
II. Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporkyni 1/ trovy právneho zastúpenia vo výške 885,43 Eur a to na účet Centra právnej pomoci č. SK 6781 8000 0000 7000 2454 05, VS: 116273416 do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Odporcom 2/ - 11 sa náhrada trov konania nepriznáva.“
2. V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca sa ujal držby predmetného rodinného domu na základe kúpnej zmluvy uzavretej s Q. R.?ziovou, ktorá ale nebola uzavretá v zákonom stanovenej písomnej forme a nebola registrovaná štátnym notárstvom. Súd mal preukázané, že išlo o ústnu kúpnu zmluvu, na základe ktorej bolo následne urobené písomné potvrdenie o odovzdaní a zmluva nebola predložená na registráciu štátnemu notárstvu. Právna úprava Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o úpravu právnych úkonov, držbu, nadobudnutie vlastníckeho práva a vydržanie bola v čase uzavretia zmluvy a v čase, keď sa žalobca ujal držby rodinného domu formulovaná jednoznačne, stanovovala jasne podmienky, za ktorých možno nadobudnúť nehnuteľnosti do vlastníckeho práva, pričom určovala písomnú formu právneho úkonu týkajúceho sa nehnuteľností a zakotvovala ako podmienku nadobudnutia vlastníckeho práva registráciu zmluvy v štátnom notárstve, s čím spájala i účinnosť zmluvy. V čase, keď žalobca kúpil predmetný rodinný dom, boli teda jasne zákonom určené pravidlá, za ktorých sa mohol stať vlastníkom domu na základe kúpy. Vzhľadom na podmienky vydržania a oprávnenej držby má súd za to, že žalobca nebol oprávneným držiteľom predmetného rodinného domu, a teda nemohol sa stať jeho vlastníkom na základe vydržania. Poukázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22Cdo/61/2001, 2Cdon/568/1996. Ak aj bol žalobca subjektívne presvedčený, že vlastníctvo nadobudol, z objektívneho hľadiska nemožno jeho držbu považovať za oprávnenú a jeho omyl za ospravedlniteľný (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/490/2001, 22Cdo/885/2005). Na uvedenom nič nemení ani fakt, že predmetný rodinný dom nebol zapísaný v pozemkovej knihe. Povinnosť registrovať zmluvu v štátnom notárstve nebola viazaná na zápis nehnuteľností v pozemkovej knihe, vzťahovala sa aj na zmluvy týkajúce sa nehnuteľností nezapísaných v pozemkovej knihe. Okresný súd mal vzhľadom na vyššie uvedené za to, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k predmetnému rodinnému domu vydržaním, jeho žaloba je nedôvodná, a preto žalobu zamietol. Rozhodnutie oprel o ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., § 135a ods. 1, 4, 5, § 132a ods. 1, § 133, § 134 ods. 2, § 46 ods. 1 a § 47 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovaným 2/ až 11/ náhradu trov konania nepriznal, i keď boli vo veci v plnom rozsahu úspešný, nakoľko si náhradu trov neuplatnili a žalovanej 1/, ktorá mala vo veci úspech v plnej miere, priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 885,43 Eur, ktoré pozostávajú aj z náhrady cestovného vo výške 68,80 Eur a z náhrady za stratu času vo výške 566,88 Eur.
3. Proti rozsudku sa odvolal žalobca. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že chce upriamiť pozornosť súdu na rozhodnutie o určení súpisného čísla číslo 37/2003, ktoré bolo vydané Mestom Tornaľa dňa 20.03.2003. Má za to, že rozhodnutie č. 37/2003 sa javí ako nedôveryhodné. V 60.-tych rokoch minulého storočia Rómovia domy, ktoré obývali, postavili väčšinou bez stavebného povolenia, žiadny dom nebol zapísaný v pozemno- knižnej zápisnici. V rómskych osadách tento problém pretrváva aj v súčasnosti. V dobe, keď žalobca kupoval rodinný dom od Q. R.E. a až do súčasnosti bol v tom presvedčení, že ona je jediná oprávnená vlastníčka domu. Od tej doby, ako predmetný dom kúpil, konal ako jeho oprávnený vlastník. Nemal ani v tej dobe vedomosť o tom, že je potrebné vypracovať aj kúpnu zmluvu. Medzi rómami to bolo v tej dobe bežné, že takto medzi sebou domy predávali, nikto z nich takýto predaj nespochybňoval. V tej dobe ešte žila XXXX, P., zomrela až v roku XXXX, nikdy za života žalobcu v užívaní predmetného domu nerušila. Nestotožňuje sa ani s tvrdením súdu, že sa nemohol stať oprávneným držiteľom a chopiť sa držby domu na základe ústnej kúpnej zmluvy, pokiaľ zákon v tej dobe vyžadoval na prevod nehnuteľností písomnú kúpnu zmluvu. Predmetný rodinný dom držal a užíval od roku 1979, kedy ho nadobudol a bol si vedomý toho, že je jeho oprávneným vlastníkom až do súčasnej doby. V držbe nebol rušený a keďže od nadobudnutia domu uplynulo viac ako 10 rokov, už v roku 1989 nadobudol vlastníctvo rodinného domu vydržaním. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Namietal nepreskúmateľnosť a nezákonnosť rozsudku aj v časti trov konania priznaných žalovanej 1/, keď v rozsudku nie je špecifikované, na základe akého právneho predpisu a za čo vlastne bola priznaná náhrada za stratu času vo výške 566,88 Eur žalovanej 1/.
4. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žiada potvrdiť rozsudok okresného súdu. Nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu ohľadne okolností pridelenia súpisného čísla. Poukázala na to, že rozhodnutie o pridelení súpisného čísla bolo vydané dňa 20.03.2003 a darovacia zmluva bola spísaná 19.03.2003. Neobstoja ani tvrdenia žalobcu, kde popisuje ako v 60.-tych rokoch minulého storočia si Rómovia stavali domy bez stavebného povolenia a predávali bez riadnej kúpno-predajnej zmluvy. V Slovenskej republike platilo a platí výlučne písané právo. Žalovaná 1/ sa stotožňuje s odôvodnením súdu, že na nadobudnutie vlastníckeho práva sa vyžaduje dodržanie zákonom požadovanej formy kúpnej zmluvy a v tom čase aj registrácia na štátnom notárstve. Považuje za správne tvrdenie súdu, že žalobca sa nemohol chopiť na základe ústnej dohody. Žalovaná 1/ viackrát žiadala navrátenie nehnuteľnosti, teda držba žalobcu bola rušená. Bol si vedomý, že užíva nehnuteľnosť bez právneho dôvodu a neprislúchajú mu vlastnícke práva. Pokiaľ sa týka trov konania, žalovaná 1/ poukázala na to, že ju zastupuje na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci zo dňa 20.11.2013 právnik centra, a preto mu vzniká právo na uplatnenie si trov právneho zastúpenia.
5. Žalovaná 5/ k odvolaniu žalobcu uviedla, že naďalej trvá na svojej výpovedi, že menovaný I. H. bol v uvedenej nehnuteľnosti v podnájme, nekúpil ju, dokonca uvedenú nehnuteľnosť sám dal do podnájmu.
6. Žalobca v replike uviedol, že zotrváva na svojich tvrdeniach uvádzaných v odvolaní. Poukázal na to, že medzi Rómami žiadne nájmy v tej dobe neexistovali, ale dom si navzájom predávali. Stále aktuálny vlastník ho predával za pôvodnú cenu 10 000,- Kčs. Nikdy neboli spisované žiadne zmluvy, postačovalo aj potvrdenie o odovzdaní finančných prostriedkov. K vyúčtovaným trovám právneho zastúpenia u pracovníčky Centra právnej pomoci, pracovisko Rimavská Sobota, má žalobca výhrady k priznaným náhradám za stratu času a k vyúčtovanému cestovnému.
7. Žalovaná 1/ v duplike uviedla, že s podaným vyjadrením žalobcu nesúhlasí. Zotrváva na svojom názore, že súd dospel k správnym právnym a skutkovým zisteniam. Ohľadne trov právneho zastúpenia priznaných právnemu zástupcovi žalovanej 1/ zotrváva na vyúčtovaní doručenom súdu.
8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil v I. a III. výroku ako vecne správny a podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil v II. výroku a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v I. výroku vecne správne a odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom zaoberal so skutkovou stránkou veci, ktorá bola podstatná pre rozhodnutie vo veci samej, vykonané dôkazy jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach odôvodnil a vyvodil z nich náležitý skutkový záver, ktorý následne správne právne posúdil podľa príslušných právnych noriem. Odvolací súd v rozhodnutí nenašiel žiadne vzájomné rozpory, z ktorých by bolo možné usúdiť, že skutkové závery urobené súdom prvej inštancie sú v príkrom rozpore so zisteniami, ktoré vyplynuli z dokazovania.
11. Odvolanie žalobcu je nedôvodné.
12. Žalobca odvolaním napáda správnosť skutkových zistení prvoinštančným súdom, pričom argumentuje vlastným subjektívnym názorom na vykonané dokazovania a hodnotenie súdu. Pokiaľ namieta nesprávne právne posúdenie veci, v odvolaní v tomto smere nič neuvádza, ani súdu nevytýka. Odvolací súd uvádza, že žalobca rekapituluje skutkový stav, a to predovšetkým zo svojho uhla pohľadu. Z tohto dôvodu považuje smerodajné dôkazy vykonané okresným súdom za nesprávne a tieto spochybňuje, pričom žiadnym presvedčivým spôsobom ani argumentáciou závery súdu prvej inštancie nevyvrátil.
13. Ani s ohľadom na námietky žalobcu vznesené v odvolacom konaní nemožno dospieť k inému záveru, než k akému dospel okresný súd. V odvolaní žalobca neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by boli významné a odôvodňovali iné, resp. také rozhodnutie, akého sa domáhal.
14. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/271/2007 uviedol, že „vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, a c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol.“ Obsahovo rovnaké závery zaujal najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach (5Cdo/49/2010, 3Cdo/12/2010, 4Cdo/287/2006 a 5Cdo/234/2009).
15. Vzhľadom na začiatok držby predmetnej nehnuteľnosti žalobcom na základe neregistrovanej kúpnej zmluvy z roku 1979, správne okresný súd aplikoval ustanovenie § 134 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991.
16. V rozsudku z 29.03.2011, sp. zn. 5Cdo/49/2010 najvyšší súd skonštatoval, že v dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľností, nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľností je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.
17. Najvyšší súd v uznesení z 27.01.2015, sp. zn. 4Cdo/361/2012, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikát R 74/2015, dospel k právnemu záveru, v zmysle ktorého „oprávneným držiteľom nehnuteľností, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme“. Najvyšší súd v uvedenom judikáte vysvetlil, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nikoho neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (pozri aj rozhodnutie NS SR z 27.10.2010, sp.zn. 4Cdo/283/2009, ktoré bolo v Zbierke stanovísk NS SR publikované ako judikát R 73/2015). Citované závery z judikatúry sú pritom rešpektované aj v aktuálnej rozhodovacej praxi, viď napr. rozsudok NS SR z 11.04.2017 sp. zn. 3Cdo/46/2017).
18. Okresný súd teda správne postupoval, keď žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú. Odvolací súd dopĺňa, že ostáva v platnosti zásada „ignorantia iuris non excusat“, o to viac, ak ustanovenie § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 bolo jasné, zrozumiteľné a nesporné. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Pokiaľ sa teda v preskúmavanej veci žalobca ujal v roku 1979 držby rodinného domu na základe ústnej zmluvy o jeho prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť žalobca so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je jeho vlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Držba nehnuteľností, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu. Za týchto okolností, keď žalobca nepreukázal dobromyseľnosť pri vstupe do držby, nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti titulom vydržania, a preto okresný súd žalobcovi správne žalobu zamietol ako nedôvodne podanú a odvolací súd sa s jeho záverom v plnom rozsahu stotožňuje.
19. Zároveň odvolací súd potvrdil aj závislý výrok (III. výrok) o trovách konania, ktorým okresný súd žalovaným 2/ až 11/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko okresný súd rozhodol v tejto časti o trovách konania správne.
20. Odvolací súd však musel zrušiť II. výrok napadnutého rozsudku, nakoľko odvolanie žalobcu v tejto časti bolo dôvodné. Rozhodnutie okresného súdu týkajúce sa cestovného a náhrady za stratu času je nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie nešpecifikoval z čoho pozostáva cestovné vo výške 68,80 Eur, ako aj náhrada za stratu času vo výške 566,88 Eur. Nie je postačujúce len strohé uvedenie, že uvedené cestovné náhrady za stratu času boli uplatnené „v správnej výške“, a „v súlade s vyhláškou a zákonom o cestovných náhradách“. Preto odvolací súd II. výrok okresného súdu týkajúci sa trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bližšie špecifikuje a vyčísli z čoho pozostávajú priznané sumy náhrad cestovného a náhrady za stratu času.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná 1/ v odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná, preto jej prináleží právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% voči žalobcovi. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
22. O trovách odvolacieho konania u žalovaných 2/ až 11/ odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní žalovaní 2/ až 11/, preto by mali nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%). Nakoľko však žalovaným 2/ až 11/ preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, bolo by neúčelné, aby o výške náhrady trov konania rozhodoval súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), a preto odvolací súd rozhodol, že žalovaným 2/ až 11/ sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (viď uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/176/2016 a sp. zn. 6Cdo/5/2017).
23. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).