Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/90/2018

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a členov senátu JUDr. Ladislava Duditša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom v Bratislava, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom v Bratislave, Mýtna 48 proti žalovanému O. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom v W., Č. A. XXXX/XX, o zaplatenie 1.567,60 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 15Csp/30/2017-60 zo dňa 12.12.2017 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení: I. Zastavuje konanie o zaplatenie sumy 271,02 EUR s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 271,02 EUR. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 375,58 EUR s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 375,58 EUR od 16.06.2017 do zaplatenia v povolených mesačných splátkach po 50,- EUR, splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku. V prípade omeškania s plnením jednej splátky, má to za následok splatnosť celého plnenia. III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. IV. Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi pôvodným žalobcom VÚB a.s. a žalovaným bola uzavretá dňa 28.3.2013 zmluva o vydaní a používaní kreditnej karty VÚB a.s. Na základe uvedenej zmluvy sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet č. 43338837 s dohodnutým úrokom vo výške 22,80%. Ku dňu vystavenia výpisu z kartového účtu mal žalovaný schválený úverový rámec vo výške 600,00 eur a bol povinný platiť žalobcovi štandardnú mesačnú splátku vo výške 20,00 eur. Spôsob úhrady mesačných splátok bol dohodnutý poštovou poukážkou a deň splatnosti štandardnej mesačnej splátky je 15. deň v kalendárnom mesiaci. Indikatívny výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) bol vyčíslený vo výške 28,55%, pričom sa vychádzalo z predpokladu, že štandardná úroková sadzba a poplatky zostanú nezmenené. V zmluve bola uvedená priemerná hodnota RPMN pre kreditné karty na Slovensku 26,62%. V prepočte splátok 48 po 20,00 eur, resp. poslednej splátky 19,50 eur, celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom predstavovali 979,50 eur. Z výpisu pôžičkovej karty Quatro ku dňu 31.5.2017 za zúčtovacie obdobie od 10.4.2013 do 31.5.2017 splatné ku dňu 15.6.2017 vyplynulo, že podľa prepočtu súdu vyčerpaná suma žalovaným bola vo výške 595,58 eur (dňa 09.04.2013 vykonal žalovaný tieto transakcie 150,- eur, 79,99 eur, 150,- eur, 100,- eur, 3,99 eur, dňa 11.04.2013 111,- eur a dňa 24.06.2013 0,60 eur). Vo výpise bola celková debetná transakcia vyjadrená v sume mínus 1.787,60 eur, avšak v tejto sume boli započítané aj sankčné úroky, štandardné

úroky, náklady vymáhania, správa kartového účtu. Na úver žalovaný zaplatil sumu 220,- eur (po 20,- eur v dňoch 21.05.2013, 18.06.2013, 18.09.2013, 15.11.2013, 16.12.2013, 24.01.2014, v sume 60,- eur dňa 16.10.2013 a v sume 40,- eur 26.03.2014).

3. V priebehu konania pôvodný žalobca VÚB a.s. podal návrh na zmenu strany sporu na strane žalobcu. Namiesto pôvodného žalobcu mala na základe návrhu vstúpiť do konania spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o., ktorému žalobca postúpil pohľadávku voči žalovanému potom, čo 10.8.2014 vyhlásil okamžitú splatnosť úveru a oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru v celkovej výške 706,2010 eur doručil žalovanému. Okresný súd uznesením č.k. 15Csp/30/2017-36 zo dňa 25.9.2017 pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu v zmysle návrhu pôvodného žalobcu.

4. Podaním zo dňa 7.12.2017 vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie 271,02 eur s prísl. (pozostávajúcu z poplatkov a sankčného úroku s prislúchajúcim úrokom z omeškania) späť. Okresný súd preto v tejto časti postupom podľa § 145 ods. 2 konanie zastavil.

5. Po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane práv spotrebiteľov skúmal, či uzavretá zmluva obsahuje náležitosti zákonom vyžadované. Prvoinštančný súd uzavrel, že v žiadosti o aktiváciu Pôžičkovej karty chýba obligatórna náležitosť zakotvená v § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Prvoinštančný súd tiež konštatoval, že možno ho len dedukovať z indikatívneho výpočtu RPMN, kde klient spotrebiteľský úver uhradí do jedného roka s tým, že deň splatnosti štandardnej mesačnej splátky je stanovený na 15. deň kalendárneho mesiaca, čo je nepostačujúce. Termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo, teda nie je splnená ani náležitosť vyžadovaná v § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona. Navyše právny predchodca žalobca pracoval s počtom splátok, ktoré si zrejme sám určil a nie je zrejmé, akým spôsobom sa dopracoval právny predchodca k určeniu výšky RPMN. Výpočet RPMN podľa zadaných údajov a vzorca je podľa prvoinštančného súdu pomerne komplikovaný pre bežného spotrebiteľa. Preto podľa názoru súdu informatívny výpočet tak ako bol vykonaný v texte v žiadosti nespĺňa dostatočne informačnú povinnosť. Z vyššie uvedeného okresný súd vyvodil, že žalobca neuviedol v Žiadosti o aktiváciu Pôžičkovej karty Quatro č. 43338837 zo dňa 28.03.2013 všetky podstatné náležitosti predpokladané v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, resp. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, resp. ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; v dôsledku čoho prvoinštančný súd považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.). Preto priznal žalobcovi rozdiel medzi sumou čerpanou žalovaným prostredníctvom karty vo výške 595,58 eur a sumou, ktorú zaplatil žalovaný vo výške 220,- eur, ktorú činí suma 375,58 eur. Okresný súd preto po zastavení konania o zaplatenie sumy 271,02 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 271,02 eur, zároveň žalobe v časti vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 375,58 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 375,58 eur od 16.06.2017 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti istiny nad sumu vo výške 375,58 eur s príslušenstvom žalobu zamietol. Zároveň súd povolil žalovanému zaplatenie dlžnej sumy v mesačných splátkach po 50,- eur, zohľadniac jeho finančné a sociálne pomery s tým, že v prípade, že dôjde k omeškaniu so zaplatením čo i len jednej splátky v súdom určenej výške a splatnosti, bude to mať za následok splatnosť celého nezaplateného dlhu.

6. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 tak, že žalovanému nárok na náhradu trov nepriznal napriek tomu, že ako úspešnejšiemu mu vzniklo právo na náhradu trov konania, keďže mu preukázateľné trovy nevznikli.

7. Proti rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalobca. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nerozloženia

úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t.j. splátku istiny, úrokov a poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z.) nie je podľa odvolateľa správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora EÚ predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a EÚ, ktoré podľa čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi SR. Vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ je tak právne záväzný aj pre všeobecné súdy SR. Súd prvej inštancie bol povinný prihliadať pri svojom rozhodovaní prednostne na tento rozsudok, keďže má prednosť pred zákonom o spotrebiteľských úveroch.

8. Naviac žalobca v dôvodoch odvolania zdôraznil, že žalovanému bol poskytnutý typ spotrebiteľského úveru a to revolvingový úver, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Objektívne pri revolvingovom úvere uzavretom na neurčitú dobu ani nie je možné vystaviť splátkový kalendár s členením splátok na splátku istiny, úrokov a poplatkov. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15 možno podľa odvolateľa vyvodiť záver, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Právny predchodca žalobcu neporušil žiadne povinnosti, preto mu vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. Zároveň žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C- 565/2012 zo dňa 27.3.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice č. 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa o Smernicu, ktorá predchádzala Smernici 2008/48/ES) vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak nebude v zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku, nebude spravidla a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná.

9. Navyše, právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia termínu splatnosti splátky úveru nie je podľa žalobcu správny a je v rozpore s obsahom spisu. Z ust. čl. V zmluvy s označením „Vyhlásenie Klienta“ bod 2 vyplýva, že termín splatnosti štandardnej mesačnej splátky je 15. deň v kalendárnom mesiaci a bude uvedený vo výpise. Zároveň bol žalovaný o termíne splatnosti úverovej splátky mesačne informovaný v zasielaných výpisoch v zmysle zmluvných dojednaní, čo je splnením zákonnej informačnej povinnosti veriteľa podľa ust. § 10 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Rovnako nepovažuje odvolateľ právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia termínu konečnej splatnosti úveru za správny. Nakoľko bol žalovanému poskytnutý osobitný typ spotrebiteľského úveru a to revolvingový úver, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu, z objektívnych dôvodov tak ani nie je možné určiť termín konečnej splatnosti úveru, ktorý je typický pre splátkové úvery uzavreté na dobu určitú, ale nie obnovované úverové rámce. K uvedeniu doby trvania úverového vzťahu odkazoval na čl. X bod 60 Obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy, v zmysle ktorých sa úverová zmluva uzatvára na dobu neurčitú, čím je splnená zákonná povinnosť uvedenia doby trvania zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z.

10. Podľa odvolateľa rozhodnutie súdu prvej inštancie je vydané v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a ust. § 282 CSP. Žalovaný žalobcom uplatnený nárok nerozporoval, pred súdom na pojednávaní uviedol, že si je vedomý svojho dlhu, ktorý chce zaplatiť v splátkach. Z vyjadrenia žalovaného a ním prejavenej vôle dlžnú sumu zaplatiť nie je možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že nárok, ktorého zaplatenie je predmetom tohto sporu žalovaná uznáva. Keďže v podaní zo dňa 7.12.2017 žalobca navrhol rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku podľa ust. § 282 z dôvodu uznania nároku žalovaným, boli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 bez toho, aby vykonával právne posúdenie skutkového stavu z hľadiska hmotného práva. Posudzovanie skutkového a právneho stavu v prípade uznania nároku žalovaným je pojmovo vylúčené a procesný postup súdu prvej inštancie bol podľa odvolateľa v rozpore s podstatou rozhodovania na základe uznania nároku podľa § 282 CSP.

11. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 921,00 eur, úrok z omeškania vo výške 5,00%

p.a. zo sumy 921,00 eur od 16.6.2017 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia podľa pomeru úspechu v spore.

12. Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a uviedol, že s tvrdeniami uvedenými žalobcom v odvolaní nesúhlasí.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1, 2 z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a súvisiaceho výroku o trovách konania.

14. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol len z dôvodu, že v zmluve absentujú náležitosti vyžadované v ust. § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ a v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, a preto uzavrel, že žalobca má nárok len na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia v sume 375,85 eur (ako rozdiel medzi sumou čerpanou žalovaným prostredníctvom karty vo výške 595,58 eur a sumou, ktorú zaplatil žalovaný vo výške 220,00 eur).

15. Vychádzajúc z tohto záveru odvolací súd skúmal dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie určil úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov majúcu za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a dospel k záveru, že v tejto časti súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil, ak ust. §9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z. nevyložil eurokonformne vychádzajúc zo Smernice 2008/48/ ES. Pokiaľ ide o eurokonformný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, riešením tejto otázky sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 (a následne aj 3 Cdo 56/2018 zo dňa 17.4.2018).

16. Z vyššie citovaných rozhodnutí vyplýva, že zákon 129/2010 Z.z. je úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Smernica ako špecifický prameň práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli smer sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (odkaz na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).

17. Z vyššie citovaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudok konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Vychádzajúc zo záveru, že zákonom 129/2010 Z.z. bola transponovaná smernica 2008/48/ES v celom rozsahu, zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. Eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach samostatne vo väzbe na istinu, úrok

a poplatky. Pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z., toto ustanovenie neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice (viď bližšie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018).

18. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b/ zákona 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/.

19. Odvolací súd uvádza, že len z dôvodov, ktoré uviedol okresný súd z hľadiska výkladu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. nie je možné vyvodiť, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Krajský súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia, z ktorého vyplýva, že všeobecné súdy taký výklad v ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý zodpovedá tomu, aby z úverovej zmluvy mohol spotrebiteľ poznať deň splatnosti každej splátky úveru a údaje o počte a frekvencii splátok, aby z hľadiska predpísaných náležitostí (najmä RPMN, výška nákladov) mal možnosť pri uzavretí zmluvy spotrebiteľ skutočne posúdiť rozsah svojho záväzku. Okresný súd záver o tom, že úver je bez úrokov založil iba na nevyčíslení výšky istiny a úroku v tej ktorej splátke úveru. Je dôvodná aj odvolacia námietka žalobcu, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Rovnako nie je správny názor okresného súdu, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia termínu splatnosti splátky úveru. Z ust. čl. V zmluvy bodu 2 vyplýva, že termín splatnosti štandardnej splátky mesačnej je 15. deň v kalendárnom mesiaci.

20. Dôvody, pre ktoré okresný súd považoval úver za bezúročný neboli súdom prvej inštancie správne vyhodnotené, preto jeho záver o bezúročnosti úveru z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je nesprávny.

21. V posudzovanej veci nebolo sporné, že žalobca vyhlásil splatnosť úveru 10.8.2014 (č.l. 50 spisu). Bude preto povinnosťou súdu prihliadnuť na to, že pri zosplatnení úveru došlo k zmene obsahu záväzku, ktorý vyvolal veriteľ.

22. Odvolací súd však uzatvára, že neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie mal na základe uznávacieho prejavu žalovaného v tomto spore rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 CSP. Je pravdou, že žalovaný na pojednávaní vytýčenom dňa 12.12.2017 predniesol, že mal veľké problémy, avšak mali by mu prísť nejaké peniaze, tak na úvod by chcel uhradiť väčšiu časť dlžnej sumy a následne by dlžnú sumu splácal v splátkach, keďže si svojho dlhu je vedomý.

23. Uznanie nároku voči súdu je možné uskutočniť vo všetkých procesných formách predpokladaných zákonom pre podanie strán - podstatný bude obsah tohto úkonu. V zmysle výkladového pravidla čl. 11 ods. 1 bude rozhodujúci obsah nie forma úkonu. Z obsahu procesného úkonu žalovaného „bol si vedomý svojho dlhu - záväzku voči žalobcovi“, odvolací súd vyvodil, že žalovaný síce uznal nárok žalobcu, ale len čo do základu.

24. Odvolací súd preto v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

25. Výrok, ktorým súd prvej inštancie uložil povinnému zaplatiť žalobcovi sumu 365,88 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 375,58 eur od 16.6.2017 do zaplatenia v pravidelných mesačných splátkach po 50,00 eur splatných vždy do do konca kalendárneho mesiaca počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, nebol odvolaním napadnutý, preto nadobudol právoplatnosť.

26. Odvolací súd zároveň dodáva, že aj keď žalobca nepodal odvolanie proti splatnosti prisúdenej pohľadávky, okresný súd v novom posúdení rozsahu záväzku žalovaného znovu posúdi možnosť úhrady zisteného peňažného dlhu v splátkach, okrem výroku o povolení v splátkach už právoplatne prisúdenej istiny.

27. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .