Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-202-2018.pdf
PDF · 130.01 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/202/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Severoslovenské vodárne a kanalizácie, a. s., so sídlom Bôrická cesta 1960, 010 57 Žilina, IČO: 36 672 297, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Danielou Hmírovou, advokátkou, so sídlom H. R. XXXX/XX, XXX XX I., proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, v konaní o zaplatenie 121.919,52 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/314/2016 - 128 zo dňa 15. júna 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/314/2016 - 128 zo dňa 15. júna 2018, v napadnutých výrokoch II. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 54.265,55 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. podľa ktorého žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 10,98%, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 67.653,97 Eur zastavil (výrok I.). Podľa výroku II. rozsudkom okresného súdu bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 54.265,55 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. bolo rozhodnuté tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 10,98%, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku po vykonanom dokazovaní a aplikácii ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2 a 3, § 3 ods. 13, § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 309/2009 Z.z.“) v spojení s ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike v znení neskorších prepisov, (ďalej len „zákon č. 251/2012 Z.z.“), aplikovania ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka dospel k záveru, že po čiastočnom späťvzatí žaloby o zaplatenie sumy 67.653,97 Eur, v ktorej časti okresný súd výrokom I. konanie v tejto časti zastavil, bolo nevyhnutné žalobe žalobcu v rozsahu povinnosti žalovaného o zaplatenie sumy 54.265,55 Eur vyhovieť. Okresný súd uviedol, že predmetom konania v danej veci bol žalobcom uplatnený nárok na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie doplatkom podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. na elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v zariadení prevádzkovanom žalobcom na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie označenom ako kogeneračná jednotka SČOV Žilina - Horný Hričov, nachádzajúca sa v Hornom Hričove, 013 42 Horný Hričov, s inštalovaným výkonom zariadenia 0,3 MW. V konaní pred okresným súdom nebolo sporné postavenie žalobcu ako výrobcu elektriny s právom na podporu podľa zákona o podpore, a to okrem iných zariadení vo vzťahu k
zariadeniu označenému ako kogeneračná jednotka, ako ani povinnosť žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie žalobcu na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pripojené, túto podporu žalobcovi poskytovať. Rovnako nebolo sporné, že vo vzťahu k výrobnému zariadeniu označenému ako kogeneračná jednotka si žalobca uplatňoval v kalendárnom roku 2015 výlučne právo na podporu doplatkom podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) a § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. Ďalej v konaní pred okresným súdom nebolo sporné, že v kalendárnom roku 2015 žalovaný žalobcovi právo na podporu doplatkom na elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v kogeneračnej jednotke neposkytol, a to s odkazom na ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2014 z dôvodu porušenia povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., oznámiť žalovanému uplatnenie podpory podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.
2. Žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku na podporu doplatkom na rok 2015 na elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v kogeneračnej jednotke poukázal na to, že kogeneračná jednotka je napojená do vlastnej elektroinštalácie SČOV Žilina a elektrina vyrobená v kogeneračnej jednotke je spotrebovaná vo vlastných zariadeniach žalobcu. S elektrinou vyrobenou v tomto zariadení žalobca nepodniká, z ktorého dôvodu vo vzťahu ku kogeneračnej jednotke ani neuzatvára so žalovaným zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát. Podľa žalobcu preto nebol dôvod na odobratie podpory zo strany žalovaného pre toto výrobné zariadenia, a to s odkazom na ust. § 4 ods. 2 zákona č. 251/2012 Z.z. v spojení s ust. § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z. Okresný súd uviedol, že medzi stranami sporu zostala sporná skutočnosť, či vo vzťahu k zariadeniu označenému ako kogeneračná jednotka bol žalobca povinný plniť oznamovaciu povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., resp. či následne v dôsledku jej nesplnenia bol žalovaný oprávnený postupovať podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. ktoré vylučuje, aby si výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa ods. 2, mohol na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa ods. 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.
3. Okresný súd uviedol, že výroba elektriny ktorá sa nepovažuje za podnikanie v energetike je definovaná v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 251/2012 Z.z., podľa ktorého podnikaním v energetike nie je výroba elektriny výlučne pre vlastnú spotrebu. V súvislosti s negatívnym vymedzením podnikania v energetike podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 251/2012 Z.z. je potrebné zohľadniť aj pozitívne vymedzenie podnikania v energetike podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 251/2012 Z.z. a zároveň poukázal okresný súd aj na všeobecnú definíciu podnikania upravenú v ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá sa vzťahuje na podnikateľskú činnosť vykonávanú v akomkoľvek odvetví, v zmysle ktorého podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku.
4. Žalobca v priebehu konania zotrvával na tom, že kogeneračná jednotka je napojená do vlastnej elektroinštalácie čistiarne odpadových vôd Žilina a elektrina vyrobená v kogeneračnej jednotke je spotrebovaná vo vlastných zariadeniach žalobcu. Žalobca ďalej uvádzal, že spoločná čistiareň odpadových vôd Žilina je pripojená na vonkajšiu elektrickú sieť v prevádzke žalovaného, odberným miestom je čistiareň odpadových vôd. Výrobné zariadenie kogeneračná jednotka je zapojená do vnútornej elektroinštalácie čističky odpadových vôd a bolo vybudované výhradne pre čiastočné pokrytie spotreby elektriny v spotrebičoch čistiarne odpadových vôd, teda výlučne pre vlastnú spotrebu. Zo zhodných tvrdení strán okresnému súdu vyplynulo, že v priebehu šiestich kalendárnych mesiacov kalendárneho roku 2015 došlo k dodávke elektriny vyrobenej v kogeneračnej jednotke do siete žalovaného vo výške 169,65 kW v hodnote cca 7,50 Eur. Žalobca uviedol, že táto dodávka bola realizovaná v dôsledku poruchy technického zariadenia čističky odpadových vôd. Žalovaný poukazoval na to, že nakoľko k dodávke, hoci nie je vo veľkom rozsahu, došlo opakovane, nemohlo sa jednať o jednorázovú dodávku alebo poruchu. Tieto skutočnosti podľa názoru okresného súdu však nespochybnili fakt, že v kogeneračnej jednotke žalobcu sa vyrába elektrina výlučne pre vlastnú spotrebu, ktorá výroba elektriny sa v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 251/2012 Z.z. za podnikanie v energetike nepovažuje. Hoci podľa zhodných tvrdení strán v kalendárnom roku 2015 v určitom rozsahu došlo k dodávke elektriny vyrobenej v kogeneračnej jednotke do distribučnej sústavy žalovaného, došlo k tomu bez zmluvného základu medzi žalobcom a žalovaným a nie z dôvodu, že by táto časť elektriny vyrobenej v kogeneračnej jednotke mala slúžiť na podnikanie žalobcu v energetike, t.j. na výrobu, prenos, distribúciu alebo dodávku elektriny pre iné osoby než žalobcu za odplatu. Uvedenému nasvedčovalo aj vyjadrenie samotného žalovaného, že takýmto spôsobom dodaná elektrina do
distribučnej sústavy žalovaného bola v distribučnej sústave spotrebovaná bez zmluvného zabezpečenia, resp. bola rozložená v sústave. Tomu, že v kogeneračnej jednotke žalobca vyrába elektrinu výlučne pre vlastnú spotrebu a nie za účelom podnikania v energetike nasvedčoval aj fakt, že po tom, čo mu bola zo strany žalovaného oznámená strata nároku na podporu na kalendárny rok 2015, žalobca uzavrel so subjektom Stredoslovenská energetika, a.s. zmluvy o výkupe elektriny výlučne k zostávajúcim trom zariadeniam žalobcu na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (MVE VDJ Krásno, MVE úpravňa vody Nová Bystrica a MVE SÚ Kysucké Nové Mesto) a nie aj vo vzťahu ku kogeneračnej jednotke. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany ani výslovne nespochybňoval, že v kogeneračnej jednotke žalobca (ne)vyrába elektrinu výlučne pre vlastnú spotrebu, ale namietal, že v kalendárnom roku 2015 časť elektriny vyrobenej v kogeneračnej jednotke žalobca pre vlastnú spotrebu nepoužil, ale táto bola dodaná a spotrebovaná v distribučnej sústave žalovaného. Okresný súd mal za to, že nebolo tvrdené ani preukázané, že by elektrina, ktorá bola dodaná do distribučnej sústavy žalovaného, k jej dodávke by došlo za účelom podnikania žalobcu v energetike.
5. Okresný súd preto uzavrel, že nebolo preukázané to, že by žalobca vyrábal elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie v kogeneračnej jednotke za iným účelom než výlučne pre vlastnú spotrebu, v ktorom prípade vo vzťahu k výrobe elektriny z obnoviteľného zdroja energie v kogeneračnej jednotke žalobcom nemožno hovoriť o podnikaní žalobcu v energetike podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 251/2012 Z.z. Vzhľadom k uvedenému, s odkazom na ust. § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z., pri výrobe elektriny z obnoviteľného zdroja energie v kogeneračnej jednotke sa na žalobcu nevzťahovala povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., ktorej nesplnenie by mohlo byť v kalendárnom roku 2015 sankcionované stratou nároku na podporu doplatkom v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. Na tomto závere prijatom okresným súdom nič nezmenila ani skutočnosť, že žalobca vo svojich ostatných zariadeniach na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, a to malé vodné elektrárne vodojem Krásno nad Kysucou, úpravňa vody Nová Bystrica a SÚ Kysucké Nové Mesto, vyrába elektrinu a táto jeho činnosť sa za podnikanie v energetike v zmysle zákona č. 309/2009 Z.z. a zákona č. 251/2012 Z.z. považuje. Za relevantnú nepovažoval okresný súd ani tú skutočnosť, že napriek účelu, za ktorým je žalobcom vyrábaná elektrina z obnoviteľného zdroja energie v kogeneračnej jednotke (výlučne pre vlastnú spotrebu a nie za účelom podnikania v energetike), si žalobca aj vo vzťahu k tomuto výrobnému zariadeniu na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v neskoršom období splnil oznamovaciu povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. na kalendárny rok 2018. Okresný súd mal za to, že v danom konaní nebolo preukázané, že by žalobca v kalendárnom roku 2015 si nemohol na elektrinu vyrobenú v kogeneračnej jednotke uplatniť právo na doplatok podľa ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. Pokiaľ žalovaný v rámci záverečného prednesu namietol, že žalobca nepreukázal, na základe čoho vypočítal výšku žalovanej istiny, tak okresný súd poukázal na listinné dôkazy, ktoré boli prílohou žaloby, a to najmä na výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 28.06.2016, prílohou ktorej o.i. bola aj listina zo dňa 29.06.2016, označená ako Vec: Kogeneračná jednotka SČOV Žilina - Horný Hričov, uplatnenie peňažného plnenia z dôvodu neoprávneného odobratia podpory podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. (č.l. 52 spisu), ktorá obsahuje podrobný výpočet výšky peňažného plnenia titulom doplatku za vyrobenú elektrinu za rok 2015, ktorej obsah žalovaný relevantným spôsobom nespochybnil.
6. Okresný súd považoval žalobcom uplatnený nárok na poskytnutie podpory doplatkom podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. na elektrinu vyrobenú žalobcom v kogeneračnej jednotke z obnoviteľných zdrojov energie v kalendárnom roku 2015 vo výške 54.265,55 Eur za skutkovo a právne dôvodný a žalobe vyhovel.
7. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd postupoval podľa ust. § 256 ods. 1 CSP. V časti o zaplatenie sumy 67.653,97 Eur vzhľadom na dôvody čiastočného späťvzatia žaloby procesné zavinenie na zastavení konania niesol žalobca. Vzhľadom k uvedenému, nárok na náhradu trov konania v zastavenej časti konania o zaplatenie sumy 67.653,97 Eur mal žalovaný. Na procesné zavinenie žalobcu na zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 67.653,97 Eur okresný súd pre potreby rozhodovania o nároku na náhradu trov konania prihliadal ako na neúspech na strane žalobcu, resp. úspech na strane žalovaného. Vo výroku o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej okresný súd rozhodol za aplikácie ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že náhradu trov konania pomerne rozdelil. Žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 54.265,55 Eur, neúspešný v časti o zaplatenie sumy 67.653,97 Eur, čistý úspech na strane žalovaného bol čo do sumy 13.388,42 Eur, ktorá vo vzťahu k hodnote predmetu konania v zmysle žaloby predstavovala 10,98 %. Okresný
súd preto žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,98%, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne okresný súd za aplikácie ust. § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením.
8. Proti rozsudku okresného súdu, a to proti výroku II., III., v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, podaním zo dňa 28.06.2018 (č.l. 147 - 149 spisu) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, na ktorom základe odvolacieho dôvodu žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá a žalovanému priznaný nárok na plnú náhradu trov súdneho konania. Žalovaný poukázal na tvrdenia žalobcu v tom, že v jednom z jeho výrobných zariadení - v kogeneračnej jednotke SČOV - Horný Hričov, dochádza k výrobe elektriny výlučne pre vlastnú spotrebu a tým za aplikácie ust. § 4 ods. 2 zákona č. 251/2012 Z.z. takáto výroba elektriny nie je podnikaním v energetike. Žalobca preto mal za to, že sa naňho ako na výrobcu nevzťahuje povinnosť podľa § 4 ods. 2, teda oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., s ktorým názorom žalobcu sa stotožnil aj okresný súd. Žalovaný sa s týmto názorom žalobcu a okresného súdu nestotožnil, pretože má za to, že vo veci bolo jednoznačne preukázané, že vo výrobnom zariadení žalobcu nedochádza k výrobe elektriny výlučne na vlastnú spotrebu, a preto výnimka podľa § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z. sa na žalobcu nevzťahuje. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie žalovaný poukázal na právny rámec prejednávanej veci daný ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v spojení s ust. § 4 ods. 2, ods. 3, § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z. K prijatiu podľa žalovaného nesprávnych právnych záverov okresným súdom v odsekoch 22. a 23. odôvodnenia, žalovaný poukázal na jasnú definíciu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o energetike, ktoré hovorí to, že podnikaním v energetike nie je výroba elektriny výlučne pre vlastnú spotrebu. Ak bolo preukázané, že elektrina, ktorú vyrobil žalobca bola dodaná do distribučnej sústavy žalovaného, tak nebola spotrebovaná vo výrobnom zariadení žalobcu, a preto nebolo možné skonštatovať, že v kalendárnom roku 2015 došlo vo výrobnom zariadení žalobcu výlučne k vlastnej spotrebe vyrobenej elektriny. Ak žalobca v kalendárnom roku 2015 nesplnil požiadavky v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike, tak nebolo možné naňho aplikovať výnimku upravenú v § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z. Žalobca preto bol povinný si splniť oznamovaciu povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. aj pre výrobné zariadenie - kogeneračnú jednotku SČOV Horný Hričov, k čomu ak z jeho strany nedošlo, tak namieste žalovaný aplikoval sankčný mechanizmus podľa § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z., kedy nebola poskytnutá žalobcovi podpora doplatkom. Žalovaný mal za to, že okresný súd uskutočnil neprimeraný extenzívny výklad ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike, a to v zmysle odsekov 22. a 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o energetike je objektívneho charakteru a nehovorí nič o subjektívnej stránke - „účele“ - výrobcu elektriny. Ak výrobca elektriny dodá elektrinu zo svojho výrobného zariadenia do distribučnej sústavy, tak je zrejmé, že v jeho výrobnom zariadení nedochádza výlučne k vlastnej spotrebe vyrobenej elektriny. Podstatné bolo objektívne hľadisko danej veci, a to či elektrina vyrobená vo výrobnom zariadení bola použitá výlučne pre vlastnú spotrebu žalobcom. Elektrina vyrobená vo výrobnom zariadení žalobcu nebola spotrebovaná výlučne ako vlastná spotreba žalobcu, ale časť z nej bola dodaná aj do distribučnej sústavy žalovaného. Podľa názoru žalovaného sa okresný súd v právnom posudzovaní veci zaoberal výlučne subjektívnym hľadiskom, teda či žalobca mal zámer dodať elektrinu do distribučnej sústavy, pričom však úplne ignoroval objektívne hľadisko, na ktorom je založené ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike, a to že žalobca elektrinu do distribučnej sústavy reálne dodal.
9. Žalovaný v odvolaní namietal, že vzhľadom k prijatým právnym záverom okresného súdu sú tu potenciálne riziká z tohto výkladu vyplývajúce. Nebolo vôbec zrejmé, v akom rozsahu by muselo dôjsť k dodávke elektriny z výrobného zriadenia do distribučnej sústavy, aby takúto dodávku už bolo možné považovať za podnikanie v energetike. Okresný súd však v odôvodnení svojho rozsudku pripustil, že hoci má byť v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike elektrina vyrobená vo výrobnom zariadení spotrebovaná výlučne vo výrobnom zariadení, za podnikanie v energetike sa podľa okresného súdu nebude považovať ani určitá dodávka takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy. Žalovaný mal za to, že v prípade dodávky elektriny do jeho distribučnej sústavy bez zmluvného zabezpečenia ide o nevyžiadanú dodávku elektriny, ktorá je spôsobilá privodiť škody v distribučnej sústave, napr. môžu byť určité časti distribučnej sústavy pod napätím a môže nimi prechádzať elektrický prúd, a to aj bez vedomia prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Podľa žalovaného, žalobca sám zapríčinil, že sa na neho výnimka v zmysle ust. § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z. v spojení s ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike nemôže vzťahovať. Bolo povinnosťou výrobcu elektriny ktorý tvrdí, že v jeho zariadení dochádza k výrobe elektriny výlučne pre vlastnú spotrebu, technicky zabezpečiť, aby elektrina vyrobená
v jeho výrobnom zariadení nebola dodávaná do distribučnej sústavy, teda aby nedošlo k tzv. pretokom. V prejednávanom prípade však žalobca dodávke elektriny do distribučnej sústavy nezabránil a k tejto dochádzalo počas kalendárneho roka 2015 opakovane. Podľa žalovaného žalobca dostatočne technicky nezabezpečil svoje výrobné zariadenie, a teda nesplnil podmienky pre aplikáciu výnimky podľa ust. § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z. v spojení s ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike a toto nemôže ísť na škodu a ťarchu žalovaného, z ktorého dôvodu žalovaný považoval výklad ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike zo strany okresného súdu za nesprávny.
10. Žalovaný v závere odvolania zhrnul, že v predmetnej veci podľa jeho názoru bolo nesporné, že z výrobného zariadenia žalobcu došlo v kalendárnom roku 2015 k dodávke ním vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy, elektrina vyrobená vo výrobnom zariadení žalobcom bola použitá aj iným spôsobom, ako na vlastnú spotrebu žalobcu, a preto žalobca v kalendárnom roku 2015 nesplnil požiadavky v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike, pre ktorú skutočnosť sa nemohla na žalobcu vzťahovať výnimka podľa ust. § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z. Žalobca bol preto povinný splniť si oznamovaciu povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. aj pre svoje výrobné zariadenie - kogeneračnú jednotku SČOV Horný Hričov. Ak k tomu nedošlo, tak odňatie podpory na príslušný kalendárny rok v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z., ku ktorému odňatiu pristúpil žalovaný, považoval za oprávnené. Žalovaný preto žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá, spolu s priznaním trov súdneho konania žalovanému.
11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní, ktoré sa nachádza na č.l. 155 spisu. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca poukázal na to, že prevádzkuje Spoločnú čistiareň odpadových vôd Žilina (SČOV), ktorá je pripojená na vonkajšiu elektrickú sieť v prevádzke žalovaného, odberné miesto SČOV EIC kód 24ZSS97901360012. Výrobné zariadenie - kogeneračná jednotka ako súčasť technológie SČOV, je zapojená do vnútornej elektroinštalácie SČOV a bola vybudovaná výhradne pre čiastočné pokrytie spotreby elektriny v spotrebičoch SČOV, teda výlučne pre vlastnú spotrebu. Zámerom žalobcu nebolo vyrobenú elektrinu dodávať do elektrickej siete žalovaného. Na výkup tejto elektriny nebol uzavretý zmluvný vzťah so žalovaným. Žalovaný potvrdil, že dodaná elektrina do distribučnej sústavy žalovaného bola v distribučnej sústave spotrebovaná bez zmluvného zabezpečenia, resp. bola rozložená v sústave. Pre odber elektriny zo siete žalovaného je rezervovaný výkon 600 kW. Kogeneračná jednotka má inštalovaný výkon 300 kW. Z tohto dôvodu projektant ani žalobca nepredpokladal dodávky elektriny z kogeneračnej jednotky do siete žalovaného, a preto nebola zriadená sofistikovaná ochrana spätnej dodávky elektriny do siete žalovaného. Len pre absenciu tejto ochrany v čase krátkodobých výpadkov najväčších spotrebičov SČOV došlo k nechcenej minidodávke elektriny do siete žalovaného, spolu za obdobie od 1.2. do 30.9.2015 vo výške 169,65 kWh, t.j. v hodnote cca 7,5 Eur. Minidodávka elektriny bola realizovaná len v dôsledku výpadku technického zariadenia SČOV, nie plánovane a nie cielene. V danom prípade preto u žalobcu v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o podnikaní v energetike. Podľa žalobcu okresný súd správne rozhodol, pretože žalobca v energetike nepodniká, t.j. nevyrába elektrinu na prenos, dodávku, distribúciu elektriny pre iné osoby za odplatu, a preto nemá oznamovaniu povinnosť podľa § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. voči žalovanému. Na vyrobenú elektrinu v kogeneračnej jednotke si žalobca nikdy neuplatnil podporu na výkup elektriny na krytie strát, ale len doplatok, z čoho je zrejmé že zariadenie bolo vybudované výhradne pre vlastnú potrebu žalobcu. Aj v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona o energetike by činnosť dodávky elektriny mala byť sústavná, za účelom dosiahnutia zisku tak, ako podnikanie definuje aj ust. § 2 Obchodného zákonníka. Pretože žalobca v kogeneračnej jednotke nepodnikal, nevzťahuje sa naňho ako na výrobcu povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. Žalobca poukázal na ust. § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z. podľa ktorého, pri výrobe elektriny, ktorá sa nepovažuje za podnikanie v energetike sa na výrobcu nevzťahuje povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. Bez ohľadu na to, či žalobca v tomto prípade podnikal alebo nie, žalovaný v čase podania oznámenia zo dňa 17.12.2014, ktorým odobral žalobcovi nárok na doplatok za rok 2015 nemohol vedieť, že žalobca dodá z kogeneračnej jednotky v roku 2015 elektrinu do distribučnej siete. Žalovaný nemal žiaden objektívny podklad na odobratie podpory na doplatok, a preto nemal ani právo listom zo dňa 17.12.2014 odobrať žalobcovi podporu na doplatok za rok 2015. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správny s priznaním trov odvolacieho konania.
12. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 14.09.2018 (č.l. 165 spisu). Primárne zotrval na všetkých odvolacích dôvodoch. Apeloval na znenie ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike, ktoré je jednoznačné, keď hovorí, že podnikaním v energetike nie je výroba elektriny výlučne pre
vlastnú spotrebu. V žiadnom prípade nebolo možné skonštatovať, že v kalendárnom roku 2015 došlo vo výrobnom zariadení žalobcu výlučne k vlastnej spotrebe vyrobenej elektriny. Ak si žalobca v kalendárnom roku nesplnil požiadavky podľa ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike, nebolo možné naňho aplikovať výnimku podľa § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z.. Preto žalobca mal oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. aj pre výrobné zariadenie - kogeneračnú jednotku SČOV Horný Hričov, k čomu ak z jeho strany nedošlo, tak žalovaný aplikoval sankčný mechanizmus podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. Nemôže byť na škodu žalovaného, ak žalobca nesprávne preventívne nezabezpečil, aby z jeho výrobného zariadenia nedochádzalo k dodávke elektriny do distribučnej sústavy. Žalovaný zvýraznil, že k dodávke elektriny nedošlo len jednorázovo z dôvodu poruchy, ale k nej dochádzalo počas kalendárneho roka 2015 opakovane. Ak žalobca poskytol tvrdenia, že elektrina vyrobená v jeho výrobnom zariadení mala slúžiť výlučne na vlastnú spotrebu a u neho sa nemá jednať o podnikanie v energetike podľa § 4 ods. 2 zákona o energetike, tak potom mal jednoznačne zabezpečiť, aby z jeho výrobného zariadenia nedochádzalo k dodávke elektriny do distribučnej sústavy žalovaného. Žalobca dodávke elektriny do distribučnej sústavy žalovaného nezabránil, čím vlastným zavinením spôsobil, že sa na neho výnimka podľa § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z. nemôže vzťahovať.
13. K podaniu žalovaného zo dňa 14.09.2018 sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich vyjadreniach k odvolaniu žalovaného a zvýraznil, že vyrobenou elektrinou vo výrobnom zariadení, a to kogeneračná jednotka, nepodnikal. Podporu za kalendárny rok 2015 žalovaný nemohol žalobcovi odňať len na základe subjektívneho názoru, že žalobca možno dodá v roku 2015 do jeho zariadenia elektrinu.
14. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, na základe podaného odvolania žalovaného a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
15. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/202/2018 - 181 zo dňa 12.02.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 12.03.2019 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
16. Primárne krajský súd uvádza vo vzťahu k rozsahu a dôvodom odvolania žalovaného, že sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi okresného súdu, správnym posúdením, a preto v podrobnostiach na závery rozsudku okresného súdu odkazuje. Len k zvýrazneniu vecne správnych záverov je potrebné poukázať na to, že konaním zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, resp. nesprávnemu výkladu rozhodných zákonných ustanovení, použitých pre rozhodnutie danej veci, pretože okresný súd na v potrebnom rozsahu zistený skutkový stav veci aplikoval aj správny právny predpis, ktorý aj správnym spôsobom interpretoval. Už vo vzťahu k právnej argumentácii žalovaného ako odvolateľa, že okresný súd prijal neprimeraný extenzívny výklad ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o energetike, treba vo všeobecnosti poukázať na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je výklad právnej normy potrebné uskutočniť v súlade so zmyslom a účelom právnej normy, k čomu v danej veci zo strany okresného súdu došlo. Vo všeobecnosti sa poukazuje na to, že k výkladu právnych predpisov nemožno pristupovať len z hľadiska samotného textu zákona, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Ku gramatickému výkladu pristupuje výklad logický, systematický a teleologický, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (I. ÚS 351/2010, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 650/2013, I. ÚS 155/2017). Teleologický výklad predstavuje v súčasnosti priorizovaný spôsob interpretácie zákonného textu.
17. V konaní pred okresným súdom bolo nesporne preukázané, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v zariadení prevádzkovanom žalobcom na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie označenom ako kogeneračná jednotka SČOV Žilina - Horný Hričov, nachádzajúca sa v Hornom Hričove, s inštalovaným výkonom zariadenia 0,3 MW. Vzhľadom na takéto postavenie žalobcu ako výrobcu elektriny bolo spojené aj právo na podporu podľa zákona č.
309/2009 Z.z., ktoré žalobca uplatnil za kalendárny rok 2015 k výrobnému zariadeniu označenému ako kogeneračná jednotka, ktoré právo na podporu doplatkom podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) a § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. bolo v konaní pred okresným súdom vyhodnocované. Okresný súd dospel k správnemu záveru, že toto právo na podporu doplatkom žalobca má a nebol dôvod na jeho odňatie žalovaným, použitím sankčného mechanizmu žalovaným z titulu nesplnenia si oznamovacej povinnosti žalobcom podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v spojení s ust. § 4 ods. 3 predmetného zákona, keď na žalobcu sa táto oznamovacia povinnosť nevzťahovala za aplikácie ust. § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z., ak nebolo preukázané, že by žalobca podnikal v energetike v súvislosti s výrobou elektriny z obnoviteľných zdrojov energie práve v predmetnej kogeneračnej jednotke.
18. Podľa ust. § 3 ods. 13 zákona č. 309/2009 Z.z., pri výrobe elektriny, ktorá sa nepovažuje za podnikanie v energetike, sa na výrobcu nevzťahujú povinnosti podľa § 4 ods. 2.
19. Podľa ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o energetike č. 251/2012 Z.z., podnikaním v energetike je: a/ výroba, prenos, distribúcia a dodávka elektriny, b/ činnosť organizátora krátkodobého trhu s elektrinou, c/ výroba, preprava, distribúcia, uskladňovanie a dodávka plynu, d/ prevádzkovanie potrubí na prepravu pohonných látok alebo ropy, e/ prevádzkovanie zariadenia na plnenie tlakových nádob, f/ prevádzkovanie zariadenia na rozvod skvapalneného plynného uhľovodíka.
20. Podľa ods. 2 podnikaním v energetike nie je výroba elektriny, distribúcia elektriny, výroba plynu a distribúcia plynu výlučne pre vlastnú spotrebu a dodávka elektriny vrátane zabezpečenia prenosu elektriny, distribúcie elektriny a ostatných služieb spojených s dodávkou elektriny a dodávka plynu vrátane zabezpečenia prepravy plynu, distribúcie plynu a ostatných služieb spojených s dodávkou plynu pre iné osoby za nákupné ceny vrátane zložiek ceny za prenos elektriny, distribúciu elektriny a ostatné zložky spojené s dodávkou elektriny a zložiek ceny za prepravu plynu, distribúciu plynu a ostatné zložky spojené s dodávkou plynu bez ďalšieho zvýšenia; to neplatí, ak ide o dodávku elektriny koncovým odberateľom elektriny pripojeným do miestnej distribučnej sústavy. Tým nie sú dotknuté ustanovenia § 12 až 14.
21. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci okresným súdom, keď žalovaný namietal extenzívny výklad ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike okresným súdom, považoval krajský súd za potrebné opätovne uviesť v odôvodnení svojho rozsudku citáciu ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o energetike č. 251/2012 Z.z., avšak vo väzbe aj k ustanoveniu § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré uviedol okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku z ktorého vyplýva, že podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. V danej veci nie je na mieste viesť polemiku o tom, či a v akom rozsahu sa má vyjadriť dodávka elektriny z výrobného zariadenia do distribučnej sústavy žalovaného, aby túto dodávku už bolo možné považovať za podnikanie v energetike tak, ako to zakomponoval žalovaný v odvolaní zo dňa 28.06.2018 pod bodom 3.2.3., pretože v danej veci je potrebné na vyhodnotený skutkový stav aplikovať rozhodné zákonné ustanovenia, ktorých aplikáciu v zmysle právneho názoru žalovaného je možné považovať za reštriktívny výklad týchto rozhodných ustanovení, ak žalovaný neberie do úvahy tak ako vecne správne postupoval okresný súd, obidve roviny výkladu rozhodnej právnej normy, a to tak objektívnu, ako aj subjektívnu. Krajský súd má za to, že objektívna a subjektívna rovina výkladu právnej normy má svoje prepojenie v pozitívnom ako aj v negatívnom vyjadrení, konkrétne v danej veci, čo sa rozumie podnikaním v energetike. Práve toto pozitívne a negatívne vyjadrenie podnikania v energetike je obsiahnuté v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a tým nie je možné pristúpiť k výkladu ust. § 4 ods. 2 zákona o energetike č. 251/2012 Z.z. izolovane, bez ods. 1 ako aj všeobecného definovania podnikania v zmysle ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka.
22. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, podnikaním v energetike je výroba, prenos, distribúcia a dodávka elektriny (písm. a/) a podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, podnikaním v energetike nie je výroba elektriny, distribúcia elektriny výlučne pre vlastnú spotrebu. Pri pozitívnom ako aj negatívnom vymedzení, čo sa rozumie podnikaním v energetike nebolo preukázané, že žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v zariadení prevádzkovanom žalobcom na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, označenom ako
kogeneračná jednotka SČOV Žilina - Horný Hričov, s výrobou elektriny práve v tomto zariadení podnikal, t.j. že by uskutočňoval distribúciu tejto elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, za účelom dosiahnutia zisku sústavnou činnosťou. Ak v danej veci podľa zisteného skutkového stavu sa aj z tohto zariadenia vyrobená elektrina dostala do distribučnej sústavy žalovaného, tak nie z dôvodu týchto kvalitatívne zákonom vymedzených zložiek podnikania žalobcu v energetike, ale z dôvodu podľa žalobcom vyjadrovanej poruchy technického zariadenia čističky odpadových vôd. Krajský súd má za to, že v danej veci bolo podstatné to, či žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v označenej kogeneračnej jednotke vyrába elektrinu na podnikanie v energetike alebo nie a výsledky dokazovania preukázali, že predmetná kogeneračná jednotka ako výrobné zariadenie bolo vybudované výhradne pre čiastočné pokrytie spotreby elektriny v spotrebičoch čistiarne odpadových vôd, teda výlučne pre vlastnú spotrebu.
23. Podstatné bolo, že výsledky dokazovania preukázali to, že v kogeneračnej jednotke žalobca vyrába elektrinu výlučne pre vlastnú spotrebu a nevyrába ju na podnikanie v energetike, preto sa na žalobcu nevzťahovala oznamovacia povinnosť v zmysle ust. § 3 ods. 13 v spojení s ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. a následne odňatie podpory žalobcovi na doplatok nebolo zo strany žalovaného oprávnené a ak okresný súd žalobe žalobcu vyhovel, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené.
24. Krajský súd len z titulu zvýraznenia vecne správnych záverov prijatých okresným súdom poukázal na vyššie uvedené zhodnotenia, avšak v podrobnosti záverov z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje. Krajský súd dodáva, že z titulu potvrdenia rozsudku okresného súdu vo výroku II., ktorý sa týka veci samej, bol rovnako ako vecne správny potvrdený aj výrok III. rozsudku okresného súdu, ktorým bolo rozhodované o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnutého podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.