Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4CoPr-1-2018.pdf
PDF · 121.7 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoPr/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobkyne: T.. Q.. M.P. F., R.., G.. XX.XX.XXXX, K. J. XX, K., proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia SR, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 1, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy s príslušenstvom a o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. októbra 2017 č.k. 20Cpr 3/2015-96 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.
V napadnutých častiach týkajúcich sa zastavenia konania o nároku na zaplatenie 100.000 eur titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v časti, ktorou sa proti žalovanému domáhala určenia, že jednostranné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 18.05.2015 je neplatné a že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne naďalej trvá bez skúšobnej doby, uloženia povinnosti žalovanému žalobkyňu naďalej zamestnávať, platiť mzdu a vyplatiť ušlú mzdu s príslušenstvom vo výške priemerného platu s úrokmi z omeškania za každý mesiac až do dňa, kedy jej bude riadne prideľovať prácu, konanie v časti uloženia povinnosti zaplatiť jej ujmu za spoločenské poškodenie vo výške 100.000 EUR zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Vychádzal zo žaloby skutkovo odôvodnenej tým, že v danom prípade postup žalovaného a jednostranné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyňa považuje za nezákonné, nakoľko služobná zmluva na výkon štátnozamestnaneckého miesta v dočasnej službe bola uzatvorená podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe, možnosť dohody o skúšobnej lehote je podľa nej v rozpore so zákonom a nástup do dočasnej štátnej služby nemal byť podľa nej podmieňovaný žiadnou skúšobnou dobou, keďže to zákon neustanovuje. Podľa žalobkyne vo vzťahu k nej došlo zo strany žalovaného k nerovnakému zaobchádzaniu a k zjavným prejavom diskriminácie v rozpore s ust. § 4 zákona o štátnej službe. Podľa žaloby dňa 23.02.2015 žalovaný so žalobkyňou uzatvoril služobnú zmluvu č. XXX/ XXXX-X.X.X s termínom nástupu 01.03.2015. Dodatkom k služobnej zmluve č. XXXX/XXXX-X.X.X zo dňa 30.04.2015 bola žalobkyňa trvale preložená na vykonávanie štátnej služby v inom odbore. Dňa 12.05.2015 žalobkyňa požiadala o možnosť absolvovať školenia povinne vyplývajúceho z bodu 2.5 "Systém vzdelávania zamestnancov" Interného manuálu ŠF a KF pre programové obdobie 2007-2013, Odbor platieb a koordinácie auditov, Február 2014. Ďalej žalobkyňa uviedla, že dňa 12.05.2015 jej bol predložený zoznam dokumentov, ktorý mala naštudovať do 26.05.2015 a následnej jej bol termín skrátený na lehotu do 25.05.2015, kedy mala preukázať vedomosti zo všetkých dokumentov v písomnom teste. Žalovaný s ňou jednostranne rozviazal pracovný pomer bezprostredne v nadväznosti na to, ako dňa 15.05.2015 písomne požiadala priamu nadriadenú T.. Q.. Z.Ú., riaditeľku odboru platieb a koordinácie auditov o špecifikáciu posledného bodu uvedeného v predloženom zozname dokumentov zo dňa 12.05.2015. V liste zároveň požiadala o prideľovanie práce podľa opisu jej štátnozamestnaneckého miesta, keďže po zmene pracovného miesta jej nebola prideľovaná žiadna práca, ktorej výsledkom by mohol byť výstup podľa opisu jej štátnozamestnaneckého miesta, a to ani v školiacej, resp. zácvikovej podobe. Na vyššie uvedený list však žalobkyňa nedostala žiadnu odpoveď, ale dňa 18.05.2015 jej žalovaný oznámil, že s ňou končí štátnozamestnanecký pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu. Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že písomné preukazovanie teoretických vedomostí zo všeobecne platných dokumentov v objeme viac ako 1000 strán rôznych textov nebol uplatnený u žiadneho iného pracovníka, pričom zamestnávateľ s ňou ukončil pracovný pomer 18.05.2015, t.j. o 7 dní skôr, ako mohlo dôjsť k uskutočneniu vedomostného preverenia.
3. Poukázal tiež na vyjadrenie žalovaného k žalobe, že dňa 23.02.2015 so žalobkyňou uzatvoril služobnú zmluvu č. XXXX/XXXX-X.X.X podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe, t.j. dočasná štátna služby do doby obsadenia štátnozamestnaneckého miesta 01.03.2015. Dňa 30.04.2015 uzatvorili dodatok č. XXXX/XXXX-X.X.X k služobnej zmluve č. XXXX/XXXX-X.X.X zo dňa 23.02.2015, v zmysle ktorého bola žalobkyňa v súlade s § 32 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe s jej súhlasom trvale preložená na vykonávanie štátnej služby v inom odbore dňom 01.05.2015. Dňa 18.05.2015 listom č. XXXX/XXXX-X.X.X oznámil žalobkyni skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu v zmysle § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe a § 120 zákona o štátnej službe v spojení s § 72 Zákonníka práce ku dňu 21.05.2015. Doručovanie sa malo uskutočniť na pracovisku Ministerstva životného prostredia SR v budove na Karloveskej ulici 2 v Bratislave za prítomnosti zamestnanca M.. O. E., riaditeľa osobného úradu, T.. Q. Z., riaditeľky odboru platieb a koordinácie auditov ako priamej nadriadenej žalobkyne a M.. M. U., vedúceho oddelenia personálneho a organizačného, ktoré je organizačne začlenené do osobného úradu. Podľa žalovaného žalobkyňa odmietla prevziať písomné oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe, o čom bol vyhotovený "Záznam z osobného doručovania písomnosti a o odmietnutí jej prijatia" zo dňa 18.05.2015 podpísaný horeuvedenými osobami, ktoré sa zúčastnili doručovania skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu. Žalovaný k námietke žalobkyne, že žalovaný nebol oprávnený skončiť s ňou pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, nakoľko podľa názoru žalobkyne s ňou v rozpore so zákonom uzatvoril služobnú zmluvu podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ktorú podmienil trojmesačnou skúšobnou dobou, ktorá mala byť v rozpore s § 28 ods. 2 a ods. 3 zákona o štátnej službe, uviedol, že skúšobná doba je súčasťou každého štátnozamestnaneckého pomeru, pokiaľ zákon neustanovuje inak. To znamená, že je aj súčasťou štátnozamestnaneckého pomeru založeného podľa § 17. ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe, t.j. je súčasťou aj dočasnej štátnej služby. Podľa neho trojmesačná skúšobná doba je teda spravidla ex lege súčasťou štátnozamestnaneckého pomeru založeného služobnou zmluvou. Mal za to, že služobná zmluva č. XXXX/XXXX-X.X.X zo dňa 23.02.2015 uzatvorená so žalobkyňou so stanovenou trojmesačnou skúšobnou dobou je v súlade s ustanoveniami zákona o štátnej službe. K tvrdeniu žalobkyne, že z jeho strany došlo vo vzťahu k nej k nerovnakému zaobchádzaniu a k zjavným prejavom diskriminácie v rozpore s ust. § 4 zákona o štátnej službe vyžiadal stanovisko T.. Q. Z., riaditeľky odboru platieb a koordinácie auditov ako priamej nadriadenej žalobkyne. Žalovaný považuje skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe so žalobkyňou za platné a v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o štátnej službe a Zákonníka práce.
4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 4 ods. 1, 2, 3 a 5 Zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a podľa ust. §§ 27 ods. 1, 28 ods. 1 a 3, 32 ods. 1 písm. g), 37 ods. 4, 46 ods. 1, 56, 120 a 121 ods. 1 uvedeného zákona, ďalej podľa ust. § 72 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) a §§ 3 ods. 1 a 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“, keď zo služobnej zmluvy č. XXXX/ XXXX-X.X.X zo dňa 23.02.2015 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným zistil, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili štátnozamestnanecký pomer do doby obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, najdlhšie však do 31.08.2015 spolu so skúšobnou dobou tri mesiace. Dodatkom č. XXXX/XXXX-X.X.X k služobnej zmluve č. XXXX/XXXX-X.X.X zo dňa 23.02.2015 bola v súlade s § 32 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe s jej súhlasom žalobkyňa trvale preložená na vykonávanie štátnej služby vo funkcii Hlavný štátny radca v obore štátnej služby 1.03 - Medzinárodná spolupráca, finančné prostriedky európskych spoločenstiev z organizačného útvaru odbor riadenia implementácie projektov - oddelenie riadenia implementácie projektov vôd a protipovodňových opatrení do organizačného útvaru odboru platieb a koordinácie auditov dňom 01.05.2015.
5. Konštatoval, že v priebehu konania sa žalobkyňa snažila preukázať neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe, majúc za to, že žalovaný nebol oprávnený skončiť s ňou pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, nakoľko podľa jej názoru žalovaný v rozpore so zákonom uzatvoril služobnú zmluvu podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ktorú podmienil trojmesačnou skúšobnou dobou, čo má byť podľa nej v rozpore s § 28 ods. 2 a ods. 3 zákona o štátnej službe. Žalobkyňa zároveň poukázala na skutočnosť, že zo strany žalovaného došlo vo vzťahu k žalobkyni k nerovnakému zaobchádzaniu a k zjavným prejavom diskriminácie v rozpore s ust. § 4 zákona o štátnej službe. Žiadala vykonať dokazovanie výsluchom svedkov B.. B. Č.Q., T.. Q. Z., M.. O. E., M.. M. U. Q. T.. J. E.Ó..
6. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa žalobkyne použitá právna norma teda dovoľuje neuvádzať dôvod ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru, čo však podľa nej neznamená, že dáva možnosť zamestnávateľovi svojvoľne jednostranne skončiť pracovný pomer pri neexistencii dôvodu. Žalobkyňa uviedla, že prísľub žalovaného, že štátnozamestnanecký pomer v dočasnej službe bude zmenený na stálu štátnu službu, sa nenaplnil, žalovaný mal zatajiť skutočnosť, o ktorej už v tom čase vedel, a to naplánované zrušenie celého odboru riadenia implementácie projektov, vrátane miesta žalobkyne v krátkej dobe. K uvedenej skutočnosti žalobkyňa uviedla, že bola uvedená do omylu, nakoľko jej bolo ponúknuté štátnozamestnanecké miesto v dočasnej službe, ktoré bolo pôvodne ponúkané ako stála štátna služba a až neskôr ako dočasná, ktorá sa mala zmeniť na stálu štátnu službu, no v skutočnosti už v tom čase bolo toto miesto určené na zánik. K podpísaniu služobnej zmluvy malo podľa žalobkyne dôjsť až po podpísaní dohody o ukončení pracovného pomeru, čím ju žalovaný mal dostať do situácie, kedy už nemala na výber, pretože ak by predloženú zmluvu č. XXXX/XXXX-X.X.X nepodpísala, pracovný pomer by bol skončený dohodou k 28.02.2015. Pokračovať v zamestnaní v uvedenej situácii žalobkyňa mohla iba podpísaním predloženej služobnej zmluvy, ktorej znenie a obsah žalovaný odmietol akokoľvek upravovať alebo meniť. Podľa názoru žalobkyne zo strany žalovaného takýmto konaním mohlo dôjsť k zneužitiu práva a úmyselnému poškodeniu jej práv, vrátane toho, že v krátkej dobe po podpísaní služobnej zmluvy žalovaný s ňou jednostranne skončil štátnozamestnanecký pomer bez uvedenia dôvodu a bez existencie dôvodu.
7. Poukázal na to, že podľa žalobkyne jej zo strany žalovaného bola daná neplatná výpoveď z pracovného pomeru už dňa 30.11.1998, o neplatnosti ktorej a o tom, že pracovný pomer naďalej trvá, rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 15Co/302/2001-128 zo dňa 14.05.2002, právoplatným dňa 06.08.2002, opakovane Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 17C/68/1999-296 zo dňa 16.04.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/305/2007-395 zo dňa 14.11.2008. Žalovaný mal aj napriek horeuvedeným rozsudkom odmietať zamestnávať žalobkyňu a vytvárať prekážky v práci. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný pristúpil na dohodu o pokračovaní v zamestnaní buď pokračovaním v práci vo verejnej službe, alebo po riadnom ukončení pracovného pomeru, ktorý trval od 20.01.1996 do 31.03.2015, uzavretím riadnej zmluvy v štátnozamestnaneckom pomere. Žalobkyňa pristúpila k ponuke stať sa štátnym zamestnancom na základe služobnej zmluvy. Obsadenie štátnozamestnaneckého miesta bolo podmienené podpísaním dohody o ukončení pracovného pomeru, ktorý u žalovaného trval od roku 1996, keď podľa žalobkyne až po podpísaní dohody o ukončení pracovného pomeru mohla pristúpiť k podpisu služobnej zmluvy na obsadenie štátnozamestnaneckého miesta. V predloženom návrhu služobnej zmluvy však boli zrejmé odlišnosti od pôvodnej ponuky štátnozamestnaneckého miesta, keď v ponuke práce bola uvedená stála štátna služba na dobu neobmedzenú a v zmluve už bola uvedená dočasná štátna služba do doby vypísania výberového konania na stálu štátnu službu, čo sa malo uskutočniť v krátkej dobe. V priebehu konania sa žalobkyňa vyjadrila, že žiadosť o preradenie do štátnej služby nemohla podať, nakoľko bola v súdnom spore, mohli ju podať len zamestnanci v aktívnej práci, k čomu sa mal vyjadriť úrad pre štátnu službu.
8. Vzal do úvahy aj vyjadrenie žalovaného k predchádzajúcemu súdnemu sporu, že rozsudkom 15C/223/2009 zo dňa 20.06.2013 bolo právoplatne rozhodnuté, že výpoveď daná žalovaným je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u neho trvá. Uvedené bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/607/2013-335 zo dňa 28.10.2014. Uvedeným rozsudkom však nebolo určené, že by bola žalobkyňa v štátnozamestnaneckom pomere, ktorý jej ani nevznikol, keďže od r. 1996-1999 pracovala žalobkyňa vo verejnom záujme a v zákonom stanovenej lehote si nepodala žiadosť do stálej štátnej služby. Uvedené podľa neho potvrdzuje aj stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktorý je gestorom zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. V zmysle stanoviska si zamestnankyňa nepožiadala v zákonom stanovenej lehote o prijatie do štátnej služby podľa § 154 ods. 1 alebo § 155 ods. 1 zákona o štátnej službe, preto uplynutím tejto lehoty jej zaniklo právo na vymenovanie do štátnej služby podľa § 154 ods. 1 alebo § 155 ods. 1 zákona o štátnej službe. Nezanikol jej súdom potvrdený pracovný pomer k zamestnávateľovi. Podľa žalovaného súd rozhodol o trvaní pracovného pomeru, nerozhodol však o jej nároku na zaradenie do štátnej služby. Žalovaný poukázal na odôvodnenie rozsudku č.k. 5Co 305/2007-395 zo dňa 07.10.2008, v ktorom sa uvádza, že žalobkyni ani vedenie súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 30.11.1998 nebránilo v podaní žiadosti podľa § 154 ods. 1 a § 155 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. o prijatie do štátnej služby v zákonom stanovenej lehote, pretože i keď jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru a domáhala sa súdnou cestou určenia jej neplatnosti a trvania pracovného pomeru a trval jej teda pracovný pomer u žalovaného, mohla požiadať aj o prijatie do štátnej služby po účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. Skutočnosť, že súdne konanie o určenie neplatnosti výpovede v tom čase nebolo právoplatné skončené, nie je podľa rozhodnutia sp. zn. 5Co 305/2007-395 prekážkou pre samotné podanie žiadosti o prijatie do štátnej služby zo strany žalobkyne, pre podanie ktorej bola zákonom stanovená lehota. Podľa tohto rozhodnutia z dôvodu, že žalobkyňa vykonávala práce vo verejnom záujme, nemohla byť zaradená do stálej štátnej služby, čo by odporovalo zákonu o štátnej službe. Na základe uvedených skutočností musel byť najskôr ukončený pracovný pomer dohodou zo dňa 23.02.2015 a založený nový štátnozamestnanecký pomer zo dňa 23.02.2015 s dátumom jeho vzniku 01.03.2015. Žalovaný v priebehu konania poukázal na skutočnosť, že žiadosť žalobkyne o preradenie do štátnej služby bola podaná oneskorene, poukazujúc na § 154 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, z ktorého vyplýva, že žiadosť je potrebné podať do dvoch mesiacov, pričom ide o prekluzívnu lehotu a žalobkyni nič nebránilo, aby žiadosť podala.
9. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo v zmysle vyššie uvedených citovaných ustanovení Zákona o štátnej službe k uzatvoreniu služobnej zmluvy dňa 23.02.2015, pričom ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo listom zo dňa 18.05.2015, ktorým bol uvedený štátnozamestnanecký pomer dňom 21.05.2015 skončený v skúšobnej dobe. Konštatoval, že v uvedenej služobnej zmluve je dohodnutá medzi účastníkmi tejto zmluvy skúšobná doba v zmysle § 28. Vyjadril názor, že v prípade skúšobnej doby môže ktokoľvek, t.j. žalobkyňa alebo žalobca podľa § 46 ods. 1 písm. d) skončiť štátnozamestnanecký pomer, keď uvedené právo prináleží obom účastníkom tohto právneho vzťahu. V tomto zmysle nemožno potom výkon takéhoto práva pripisovať na ťarchu, resp. na prospech len jedného z nich. Vyhodnotil, že samotná žalobkyňa si musela byť pri podpisovaní služobnej zmluvy vedomá dohody o skúšobnej dobe, v ktorej môže ktorákoľvek strana skončiť štátnozamestnanecký pomer bez udania dôvodu. Konštatoval, že nie je možné považovať správanie sa žalovaného za správanie diskriminačné a uvádzajúce do omylu, nakoľko ktokoľvek môže skončiť štátnozamestnanecký pomer v skúšobnej dobe bez udania dôvodu a bez skúmania, či u toho- ktorého pracovníka sú predpoklady na výkon takejto funkcie. Mal za to, že úmyslom zákonodarcu pri používaní § 3 ods. 1 OZ o súlade výkonu práv s dobrými mravmi nemôže byť znevýhodnenie ktorejkoľvek osoby právneho vzťahu na úkor inej osoby. Uvedené súd prvej inštancie uviedol z toho dôvodu, že v takomto prípade by žalovaný nemohol realizovať svoje zákonom dané právo skončiť pracovný pomer bez udania dôvodu v skúšobnej dobe, ale musel by podľa názoru žalobkyne skúmať, či sú tu dané podmienky pre takéto skončenie, t.j. či žalobkyňa vykonáva svoju prácu dobre, resp. zle, čo však zákon nepredpokladá, a preto nemôže byť žalovaný k takémuto správaniu prinútený ani s poukazom na akúsi neférovosť, ktorú žalobkyňa subsumuje pod diskrimináciu. Uzavrel, že v takomto prípade by došlo k neprimeranému oslabovaniu subjektívneho práva žalovaného, ktoré mu vyplýva z právnej normy. Podľa súdu prvej inštancie aj samotná žalobkyňa bola povinná s prihliadnutím na dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti prihliadať na to, či pri uzatváraní uvedenej služobnej zmluvy môže dôjsť k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe bez udania dôvodu, resp. nie, čo neurobila. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že z jej strany sa nemožno domáhať takejto ochrany, keďže uvedenú zmluvu podpísala. Argumentoval, že pojem dobrých mravov nie je v OZ jednotne vymedzený, avšak chápe sa ako určitý hodnotový systém rešpektovania etických, kultúrnych a iných noriem jednotlivými subjektmi práva, z čoho vyplýva, že ak majú žalobkyňa a žalovaný vychádzať z predpokladaných noriem a ak určitá právna norma určuje jednoznačne dôsledky nejakého konania, musia do budúcnosti počítať, že k takémuto konaniu môže z tej- ktorej strany dôjsť. Mal za to, že žalobkyňa musela vedieť, že k takémuto výkonu práva, t.j. k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru bez udania dôvodu zo strany žalovaného môže dôjsť.
10. Tiež vyhodnotil, že v konaní nebolo nijako preukázané, že by zo strany žalovaného voči žalobkyni dochádzalo k akémukoľvek diskriminačnému konaniu.
11. Súd prvej inštancie konštatoval, že právny vzťah - služobný pomer štátneho zamestnanca je založený vo vzťahu k štátu. Ide o verejnoprávny vzťah, na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis (lex specialis), a to Zákon o štátnej službe. Na pracovné vzťahy v súvislosti s výkonom štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce (lex generalis) len v prípadoch, ak to ustanovuje osobitný predpis. Jedným zo spôsobov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je skončenie v skúšobnej dobe, pretože z ustanovenia § 120 Zákona o štátnej službe vyplýva, že na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú okrem iného aj ustanovenie § 72 ZP, ktoré sa týka skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe.
12. Podľa súdu prvej inštancie v skúšobnej dobe môžu účastníci štátnozamestnaneckého pomeru skončiť štátnozamestnanecký pomer písomne, keď esenciálnou náležitosťou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je zrušovací prejav účastníka, z ktorého zjavne vyplýva skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Zákonník práce výslovne ustanovuje, že v zrušovacom prejave účastníka nemusí byť uvedený dôvod, resp. môže byť uvedený akýkoľvek dôvod. Zaujal názor, že súd v prípade skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe neskúma skutočný dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, resp. existenciu akéhokoľvek dôvodu, eventuálne motívy skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, pretože Zákonník práce nepodmieňuje skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe žiadnou právnou skutočnosťou. Práve naopak, výslovne ustanovuje, že nemusí byť uvedený žiadny dôvod, resp. môže byť uvedený akýkoľvek dôvod. Preto dospel k záveru, že skúmanie dôvodov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe by bolo de facto v rozpore so zákonom a takýto postup by deformoval význam a zmysel tohto spôsobu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, keď dokonca z výkladu ustanovenia § 28 ods. 1 Zákona o štátnej službe ako aj z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že skúšobná doba bude spravidla ex lege súčasťou štátnozamestnaneckého pomeru založeného služobnou zmluvou. Pokiaľ žalobkyňa v priebehu konania poukazovala na článok 30 Charty základných práv Európskej únie, v predmetnom konaní nezistil prípad bezdôvodného prepustenia, ktorému sa poskytuje ochrana, keďže boli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady výpovede zamestnávateľa podľa citovaného ust. § 46 ods. 1 písm. d/ Zákona o štátnej službe a § 120 Zákona o štátnej službe v spojení s § 72 ods. 1 ZP.
13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP.
14. Proti tomuto rozsudku podala v celosti riadne a včas odvolanie žalobkyňa a žiadala ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytkla, že nevypočul ňou navrhnutých svedkov napriek tomu, že ich vypočutie opakovane žiadala, keď dokazovanie vykonal iba písomným vyjadrením jej priamej nadriadenej T.. Z., v ktorom sú podľa nej nepravdivé tvrdenia. Uvedeným postupom jej malo byť porušené jej právo na spravodlivý súdny proces. Poukázal na svojvoľné konanie T.. Z. proti nej. Vyjadrila názor, že súd prvej inštancie sa podľa nej obmedzil iba na dokazovanie formálneho práva žalovaného, ktoré nie je meritom veci, a svojvoľne rozhodol v prospech žalovaného, ktorý je orgánom štátnej správy. Zopakovala svoju argumentáciu, že zákonná možnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu neznamená možnosť skončiť pracovný pomer bez dôvodu. Mala za to, že zo strany žalovaného došlo k zneužitiu formálneho práva spôsobom vopred naplánovaným. Žalovaný podľa nej trvalým preložením jej osoby na iné pracovné miesto potvrdil jej právo byť v štátnej službe bez časového obmedzenia. Vyslovila, že žalovaný porušil viacnásobne zákon o štátnej službe a neplnil ani podmienky dohodnuté v služobnej zmluve a len formálne zneužil svoje právo skončiť štátnozamestnanecký pomer s poukázaním na skúšobnú dobu. Uvedený právny úkon označila za neplatný a svedčiaci o jej systematickej diskriminácii. Poukázala na právny záver rozsudku sp. zn. 15C 223/2009-270, o existencii objektívnej prekážky pre podanie žiadosti o zaradenie do štátnej služby v zákonnej lehote, keď je podľa nej neprípustné vytvárať vo vzťahu k nej ďalšiu neprávosť. Po odpadnutí prekážky, t.j. po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti výpovede a o tom, že jej pracovný pomer trvá, mala byť podľa nej zaradená do štátnej služby, čo konštatoval aj p. O., bývalý predseda úradu pre štátnu službu. Úmyselné konanie žalovaného proti jej právam označila za diskriminačné, keď žalovaný takto koná aj po rokovaní dňa 12.02.2012, na ktorom sa dohodli na urovnaní nezrovnalostí. Po tomto rokovaní si z ponúknutých štátnozamestnaneckých miest vybrala stálu štátnu službu bez časového obmedzenia na pozícii hlavný štátny radca, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Po podpísaní dohody so žalovaným o skončení jej skoršieho pracovného pomeru zmenil podmienky dohody zo dňa 12.02.2015 a uzatvoril s ňou služobnú zmluvu o štátnozamestnaneckom pomere v dočasnej štátnej službe na dobu určitú so skúšobnou dobou. Pri je podpise nemala na výber, preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že uvedenú zmluvu jednoducho podpísala, označila za absurdné. Mala za to, že žalovaný v rozpore s právnymi predpismi EÚ a s Ústavou SR poškodil jej právo, rovnako aj súd, keď vec skúmal len po stránke formálnej. Zaujala názor, že zákon dáva možnosť neuvádzať dôvody pre skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe a nie povinnosť tieto dôvody neuvádzať. Podľa nej skutočnosť, že žalovaný neuviedol dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nasvedčuje tomu, že konal voči nej nečestne a s nekalým úmyslom. Jej svojvoľné prepustenie založilo podľa nej právo na ochranu Ústavou SR. Namietla aj správnosť výroku napadnutého rozsudku o nároku žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
15. Žalovaný písomnú odvolaciu repliku nepodal.
16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti zamietnutiu žaloby v časti určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie riadne zistil v tomto smere skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie tohto žalobkyňou uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi, pre ktoré žalobu v časti určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne zamietol, stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než ním vyslovený právny záver o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku na určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a odvolací súd sa tak vyjadruje len k odvolacím námietkam žalobkyne.
17. Ako už správne právne posúdil súd prvej inštancie, skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe je v zmysle ust. § 28 ods. 1, 3 zákona č. 400/2009 o štátnej službe v spojení s ust. § 46 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona, s ust. § 72 ods. 1 ZP v kontexte s ust. § 120 zákona o štátnej službe zákonné, nakoľko uvedené právne normy skončenie štátnozamestnaneckého pomeru takýto spôsob skončenia štátnozamestnaneckého pomeru právne umožňujú. Uvedený právny záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje i odvolací súd, napokon ani žalobkyňa nerozporovala, keď jej odvolacia argumentácia spočíva v tom, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe nie je platné vtedy, ak dôvod na jeho skončenie v skúšobnej dobe neexistoval. Odvolací súd uvedenú odvolaciu námietku žalobkyne vyhodnotil za nelogickú a preto i neopodstatnenú, keď z dikcie ust. § 72 ods. 1 ZP nepochybne vyplýva možnosť skončiť pracovný (a tým aj štátnozamestnanecký) pomer v skúšobnej dobe z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, na základe ktorej dikcie oprávnenie všeobecného súdu preskúmavať existenciu akéhokoľvek dôvodu žalovaného na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou v skúšobnej dobe nie je dané. Uvedený právny názor podporuje aj ďalší text uvedenej právnej normy, ktorý nutnosť náležitého odôvodnenia skončenia pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru v skúšobnej dobe pod sankciou neplatnosti tohto skončenia vyžaduje len pri tehotnej žene, matke do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacej žene. Dikcia príslušného zákonného ustanovenia teda iný výklad, ako výklad aplikovaný súdom prvej inštancie, podľa ktorého ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe aj bez existencie relevantného dôvodu na takéto skončenie, pripúšťa.
18. Podľa odvolacieho súdu je neopodstatnená i odvolacia námietka žalobkyne, že žalovaný pri uzatváraní štátnozamestnaneckého pomeru s ňou konal v rozpore s dobrými mravmi, keď po skončení pracovného pomeru s ňou uzavrel zmluvu o dočasnej štátnej službe s dojednaním o skúšobnej dobe, nakoľko takýto postup žalovaného neodporoval zákonným možnostiam a žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu akýchkoľvek skutkových okolností pre neplatnosť služobnej zmluvy v zmysle ust. § 17 ods. 1 ZP (vzdanie sa svojich práv), ktorý je vychádzajúc z ust. § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe aplikovateľný i na štátnozamestnanecký pomer, pričom v konaní netvrdila a tak ani nepreukázala, že služobnú zmluvu uzatvorila s absenciou náležitostí vôle podľa ust. § 37 ods. 1 OZ. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zohľadnil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15C/223/2009 zo dňa 20.06.2013, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.10.2014 č.k. 8Co 607/2013-335 bolo právoplatne rozhodnuté, že výpoveď z pôvodného pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u neho trvá, uvedeným rozsudkom však nebolo určené, že by bola žalobkyňa v štátnozamestnaneckom pomere, ktorý jej ani nevznikol, keďže od r. 1996-1999 pracovala žalobkyňa vo verejnom záujme a v zákonom stanovenej lehote si nepodala žiadosť do stálej štátnej služby. Nezanikol jej len súdom potvrdený pracovný pomer k zamestnávateľovi, keď súd rozhodol len o trvaní pracovného pomeru, nerozhodol však o jej nároku na zaradenie do štátnej služby. I podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co 305/2007-395 zo dňa 07.10.2008 žalobkyni ani vedenie súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 30.11.1998 nebránilo v podaní žiadosti podľa § 154 ods. 1 a § 155 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. o prijatie do štátnej služby v zákonom stanovenej lehote, pretože i keď jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru a domáhala sa súdnou cestou určenia jej neplatnosti a trvania pracovného pomeru, mohla požiadať aj o prijatie do štátnej služby po účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. Skutočnosť, že súdne konanie o určenie neplatnosti výpovede v tom čase nebolo právoplatné skončené, nie je podľa rozhodnutia sp. zn. 5Co 305/2007-395, a ani podľa súdu odvolacieho, prekážkou pre samotné podanie žiadosti o prijatie do štátnej služby zo strany žalobkyne, pre podanie ktorej bola zákonom stanovená lehota. Z dôvodu, že žalobkyňa vykonávala práce vo verejnom záujme, nemohla byť podľa zákona o štátnej službe zaradená do stálej štátnej služby. Na základe uvedených skutočností musel byť najskôr ukončený pracovný pomer dohodou zo dňa 23.02.2015 a založený nový štátnozamestnanecký pomer zo dňa 23.02.2015 s dátumom jeho vzniku 01.03.2015, ktorého neplatnosť i v časti dojednania o skúšobnej dobe žalobkyňa v konaní nepreukázala.
19. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobkyne o diskriminačnom postupe žalovaného voči jej osobe, odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie vyhodnotil, že diskriminačné konanie žalovaného žalobkyňa vo vzťahu k nej nepreukázala, keď z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti o tom, že konkrétne konanie žalovaného pri uzatváraní a ukončení štátnozamestnaneckého pomeru s ňou bolo realizované v kontexte s jej pohlavím, sexuálnou orientáciou, náboženským vyznaním alebo vierou, rasovým pôvodom, národnostným pôvodom alebo etnickým pôvodom, farbou pleti, jazykom, sociálnym pôvodom, majetkom, rodom, nepriaznivým zdravotným stavom alebo zdravotným postihnutím, vekom, manželským stavom, rodinným stavom, povinnosťami k rodine, členstvom alebo činnosťou v politickej strane alebo v politickom hnutí, v odborovej organizácii, v inom združení alebo z dôvodu iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ktoré okolnosti sú náplňou skutkovej podstaty ust. § 4 ods. 3 zákona o štátnej službe o zákaze diskriminácie v štátnozamestnaneckých vzťahoch, ako aj ust. § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (Antidiskriminačný zákon), na ktorý zákon č. 400/2009 Z.z. vo svojom ust. § 4 ods. 1 odkazuje.
20. Nedôvodná je i odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie nezákonným spôsobom nepripustil dokazovanie výsluchom ňou navrhnutých svedkov za účelom zistenia neexistencie dôvodov pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe, keď vzhľadom na už vyššie uvedené vykonávanie dokazovania v tomto smere by bolo nadbytočné, nakoľko platnosť skončenia pracovného alebo štátnozamestnaneckého pomeru existenciou akýchkoľvek dôvodov nie je podmienená.
21. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobkyne voči rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. Vzhľadom na viazanosť rozsahom žalobkyňou podaného odvolania vo zvyšku, t.j. v napadnutej časti týkajúcej sa čiastočného zastavenia konania ohľadom žalobou uplatneného nároku na náhradu za spoločenské uplatnenie žalobkyne vo výške 100.000,-eur z dôvodu úplnej absencie odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, keď jeho rozhodnutie je v tejto časti odvolacím súdom nepreskúmateľné a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v absencii odôvodnenia čiastočného zastavenia konania porušil stranám sporu ich právo na spravodlivý proces tým, že im odňal možnosť náležitej obrany proti argumentom súdneho rozhodnutia v rámci konania odvolacieho a taktiež im odňal právo na preskúmanie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom. Z uvedeného dôvodu potom odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie aj v odvislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania (§ 379 písm. a/ CSP), keď v rámci rozhodnutia o nároku a náhradu trov konania súd prvej inštancie neposúdil zavinenie strán sporu na čiastočnom zastavení konania v súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby.
23. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď povinnosťou súdu prvej inštancie bude o čiastočnom zastavení konania a o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania opätovne rozhodnúť, svoje rozhodnutie náležite odôvodniť za účelom jeho preskúmateľnosti súdom odvolacím a posúdiť zavinenie strán sporu na čiastočnom zastavení konania o nároku žalobkyne na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur (ust. § 391 ods. 3 CSP).
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí o veci (ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 3 CSP).
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).