Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Co-157-2017.pdf
PDF · 108.3 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/157/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: A. Š., C. K. XXXX/ XX, E. H. Z., proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená 1/ Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, 2/ Vláda SR, Úrad vlády SR, Nám. Slobody 1, Bratislava, zastúpená advokátkou JUDr. Michaelou Törökovou, so sídlom 29. augusta 5, Bratislava, 3/ Národná rada Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy a morálnej ujmy vo výške 15.000,- eur, o splnenie programového vyhlásenia vlády, určenie morálnej satisfakcie a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. novembra 2016 č.k. 12C 88/2012-174 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovaný, zastúpený Vládou SR, Úradom vlády SR má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Žalovanému, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR a Národnou radou SR nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie o žalobe žalobcu v časti, ktorou žiadal Slovenskej republike uložiť povinnosť splniť a realizovať programové vyhlásenie vlády SR z novembra 2002, augusta 2006 a augusta 2010, vo zvyšku, t.j. v časti žaloby o zaplatenie náhrady nemajetkovej vo výške 15.000,-eur a určenie morálnej satisfakcie žalobu zamietol. Slovenskej republike, zastúpenej Vládou SR priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR a Národnou radou SR nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tým, že sa cíti ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch a uplatňuje si nárok na nemajetkovú ujmu a morálnu ujmu titulom nesprávneho úradného (procesného) postupu Slovenskej republiky pri riadení štátu, ktorú zavinila neplnením predvolených a povolebných sľubov a programových vyhlásení z roku 2002, 2006 a 2010, čím ho sklamala, vyvolala u neho veľkú nedôveru voči vláde SR, frustráciu, hnev, stres a sklamanie zo zavádzania voličov a občanov SR, zavinila neefektívne, nespravodlivé a najmä nehospodárne nakladanie s majetkom štátu a dôverou žalobcu v neprospech spoločnosti, čím sa dopustila hrubej nemorálnosti v období platnosti a účinnosti programových vyhlásení vlády SR 2002, 2006 a 2010. Žalobca mal za to, že dlhodobá svojvoľná amorálna činnosť vlády SR, zadlžovanie štátu a nerešpektovanie vládneho programu predstavuje nesprávny úradný postup žalovaného, čím je podľa neho založená objektívna zodpovednosť žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
3. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhol tieto listinné dôkazy: výročné správy NKÚ SR od roku 2001 do 2012, výročné správy ARDAL od roku 2001 do 2012, programové vyhlásenia vlády SR z novembra 2012, augusta 2006 a augusta 2010.
4. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 4.11.2014 žalobca vysvetlil pasívnu legitimáciu žalovaného tak, že žalovaným je jeden subjekt - Slovenská republika zastúpená viacerými orgánmi. Navrhol vykonať dokazovanie vyžiadaním záznamov o páchaní trestnej činnosti funkcionárov, o škodách spáchaných na majetku štátu a o stave SR od vlády, prezidenta a Národnej rady SR, vykonať znalecké dokazovanie na otázku o ekonomickom hospodárení s majetkom štátu za rok 2006 až 2014 a na kvalitu výkonu verejnej moci, pripojiť účtovníctvo žalovaného zastúpeného označenými subjektmi od roku 2006, všetkými nálezmi Ústavného súdu SR od roku 2000 proti NR SR na kontrolu ústavnosti zákonov a nižších predpisov, ako aj nálezy o individuálnych sťažnostiach proti NR SR, vláde SR, MS SR a prehľadom súdnych sporov proti SR v celom obvode Bratislavy. K námietke žalovaného ohľadom predbežného prerokovania nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. poukázal na ust. § 41 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) v spojení s § 15 a § 25 ods. 1,3,4, zákona č. 514/2003 Z.z., tiež v spojení s § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Žalobca týmto podaním zároveň rozšíril žalobu o určenie morálnej satisfakcie, že Slovenská republika, NR SR a vláda SR v období rokov 2006 do 2014 postupovali protiprávne, nehospodárne, nespravodlivo a nekvalitne pri výkone verejnej moci. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 12C 88/2012-123 zo dňa 13.11.2014, právoplatným dňa 31.12.2014, zmenu žaloby v zmysle § 95 ods. 1 OSP účinnom v danom čase pripustil.
5. Poukázal na to, že žalovaný zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR žiadal žalobu zamietnuť. Namietal, že žalobcom označený nesprávny úradný postup nie je spôsobilým titulom na uplatnenie zodpovednosti resp. náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Programové vyhlásenie vlády je politický dokument, ktorý v zmysle čl. 112 Ústavy SR vláda predkladá Národnej rade SR a žiada o vyslovenie dôvery a v jej zmysle čl. 113 Ústavy SR zodpovedá za výkon svojej funkcie. Zodpovednosť za nesplnenie programového vyhlásenia môže teda priamo uplatňovať len Národná rada SR. Občan má právo vyvodzovať zodpovednosť za nesplnenie programového vyhlásenia vlády výlučne realizáciou svojho práva voliť. Bol toho názoru, že žalobcom uplatnený nárok nie je nárokom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., lebo žalobca žiada o náhradu škody v súvislosti s výkonom verejnej moci a takýto nárok žalovaný nemôže ani predbežne prerokovať v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Pre nemožnosť aplikácie zákona č. 514/2003 Z.z. zároveň vyjadril názor, že Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, nie je v konaní pasívne vecne legitimovaná. Petit uloženia povinnosti splniť a realizovať programové vyhlásenia vlády SR z novembra 2002, augusta 2006 a augusta 2010 označil za nevykonateľný a k petitu o určenie morálnej satisfakcie uviedol, že nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení nenavrhol žiadne dokazovanie.
6. Žalovaný zastúpený Vládou SR, Úradom vlády SR žiadal žalobu zamietnuť dôvodiac, že vláde SR ani Úradu vlády SR so žiadneho právneho predpisu nevyplýva oprávnenie konať v danej veci v mene štátu, čo spôsobuje nedostatok procesných podmienok konania. Napriek tom sa k veci vyjadril a namietal nesplnenie základných predpokladov k vzniku zodpovednosti štátu za údajnú škodu, náhrady ktorej sa žalobca v konaní domáha. Namietal, že žalobca nepreukázal porušenie povinnosti orgánu verejnej noci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Namietal, že žalobca ničím nepreukázal vznik škody, ktorej náhrady sa v konaní domáha, ani jej výšku. Namietal tiež príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody vzhľadom na skutočnosť, že žalobca splnenie prvých dvoch predpokladov za vznik zodpovednosti štátu za škodu nepreukázal. K petitu uloženia povinnosti splniť a realizovať programové vyhlásenia vlády SR z novembra 2002, augusta 2006 a augusta 2010 namietal, že nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení nenavrhol žiadne dokazovanie.
7. Žalovaný zastúpený Národnou radou Slovenskej republiky žiadal konanie zastaviť, resp. žalobu zamietnuť. Namietal nedostatok právomoci súdu na konanie, keďže v žiadnom právnom predpise nie je upravená právomoc všeobecných súdov konať a rozhodovať o tom, či vláda SR plní, resp. neplní jej programové vyhlásenie a žalovaného preto podľa neho nemožno zaviazať k plneniu programového vyhlásenia vlády SR. Pokiaľ žalobca konanie žalovaného subsumoval pod inštitút nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. namietal, že žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukazoval, že mu v dôsledku ním namietaného nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia ním vydaného vznikla škoda. Programové vyhlásenie vlády a jeho plnenie nemal za rozhodnutie ani postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keďže nezodpovedá definícii tohto inštitútu. Poukázal na článok 113 Ústavy, ktorý upravuje vzájomný vzťah vlády SR a Národnej rady SR tak, že vláda SR je povinná do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred Národnú radu SR, predložiť jej svoj program a požiadať ju o vyslovenie dôvery. Ústava SR neurčuje obsahové náležitosti programového vyhlásenia vlády SR, ani jeho rozsah a Národná rada SR nemá možnosť zasiahnuť do predloženého programového vyhlásenia vlády SR. Článok 119 Ústavy SR upravuje ústavné kompetencie vlády SR a pod písm. c) upravuje, že vláda SR v zbore rozhoduje o programe vlády a jeho plnení. Ústava SR ani žiaden iný právny predpis neurčuje lehoty, v ktorých sa má vláda SR zaoberať plnením programového vyhlásenia a ani neurčuje právne účinky rozhodnutia o plnení resp. neplnení programu vlády. Vyjadril názor, že nesplnenie programového vyhlásenia vlády SR nezakladá nárok občanov, vrátane žalobcu, na náhradu škody za nesplnené pred a povolebné sľuby. Jediným nárokom/právom občana SR je podľa neho rozhodnúť sa nevoliť resp. voliť inú politickú stanu ako tú, ktorá svoje sľuby neplní a nie požadovať finančnú náhradu za zmarené volebné sľuby. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení nenavrhol žiadne dokazovanie.
8. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol s poukazom na články 72, 113, 114 a 119 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 9 ods. 1, 2 uvedeného zákona a § 17 ods. 1, ľ a 3 uvedeného zákona, keď z programového vyhlásenia vlády SR z novembra 2002 zistil, že vláda SR prestúpila pred Národnú radu SR s programovým vyhlásením týkajúcim sa ekonomickej politiky, sociálnej oblasti, bezpečnosti a efektívnosti štátu. Z programového vyhlásenia vlády SR z augusta 2006 zistil, že vláda SR, ktorá vzišla z demokratických parlamentných volieb konaných 17.6.2006, predstúpila v zmysle čl. 113 Ústavy SR pred Národnú radu SR so žiadosťou o vyslovenie dôvery a predložila jej programové vyhlásenie s týmto obsahom:
- princípy a hodnoty programového vyhlásenia vlády SR
- makroekonomický rámec, verejné financie a hospodárska politika
- sociálna oblasť
- zdravotníctvo
- kultúra
- demokracia a právny štát
- obrana štátu
- zahraničná politika.
Z programového vyhlásenia vlády SR z augusta 2010 zistil, že vláda SR, ktorá vzišla z demokratických parlamentných volieb konaných 12.6.2010, predstúpila v zmysle čl. 113 Ústavy SR pred Národnú radu SR a tiež všetkých občanov SR s programovým vyhlásením, ktoré malo nasledovný obsah:
- demokratický štát
- prosperujúci štát
- štát pre občanov
- bezpečný a efektívny štát.
9. Zhrnul, že v predmetnom konaní sa žalobca domáha od žalovaného Slovenskej republiky zastúpenej 3 orgánmi - Ministerstvom spravodlivosti SR, Vládou SR - Úrad vlády SR, Národnou radou Slovenskej republiky, 3 nárokov: -zaplatenia nemajetkovej ujmy a morálnej ujmy vo výške 15.000 eur s príslušenstvom,
- uloženia povinnosti splniť a realizovať programové vyhlásenia vlády SR z novembra 2002, augusta 2006 a augusta 2010,
- určenia morálnej satisfakcie v podobe určenia, že Slovenská republika, NR SR a vláda SR v období rokov 2006 do 2014 postupovali protiprávne, nehospodárne, nespravodlivo a nekvalitne pri výkone verejnej moci.
10. Konštatoval, že zastúpenie Slovenskej republiky viacerými orgánmi je v zmysle platnej judikatúry (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 149/2011 zo dňa 26.9.2012) možné, nakoľko jednotlivé nároky žalobcu proti štátu spadajú do pôsobnosti rôznych orgánov, keď právne posúdil, že pri nároku na zaplatenia nemajetkovej ujmy a morálnej ujmy vo výške 15.000 eur s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v zmysle § 4 ods. 2 nemožno určiť príslušný orgán podľa odseku 1, preto koná za štát Ministerstvo spravodlivosti SR. Tiež právne posúdil, že nárok na uloženie povinnosti splniť a realizovať programové vyhlásenia vlády SR z novembra 2002, augusta 2006 a augusta 2010 nemá oporu v zákone, ale podľa článku 119 písm. c) Ústavy SR o programovom vyhlásení vlády a o jeho plnení rozhoduje vláda SR v zbore, preto za jeho realizáciu zodpovedá vláda SR. Určenie morálnej satisfakcie, že Slovenská republika, NR SR a vláda SR v období rokov 2006 do 2014 postupovali protiprávne, nehospodárne, nespravodlivo a nekvalitne pri výkone verejnej moci posúdil ako určovací petit v zmysle § 137 písm. c) CSP smerujúci voči subjektu, ktorý mal postupovať protiprávne t.j. v danom prípade NR SR a vláda SR.
11. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že vláda SR po parlamentných voľbách konaných v novembri 2002, auguste 2006 a auguste 2010, v zmysle čl. 113 Ústavy SR predstúpila pred Národnú radu SR s programovým vyhlásením. Podľa čl. 113 Ústavy SR je vláda SR povinná tak urobiť do 30 dní po svojom vymenovaní a požiadať NR SR o vyslovenie dôvery. Konštatoval, že Ústava SR neurčuje obsahové náležitosti programového vyhlásenia vlády SR, ani jeho rozsah, ani lehoty, v ktorých má vláda SR svoje programové vyhlásenie splniť a neurčuje ani právne účinky neplnenia programového vyhlásenia vlády. Podľa článku 114 ods. 1 Ústavy SR však Národná rada SR môže vláde kedykoľvek vysloviť nedôveru. Vyhodnotil, že nesplnenie programového vyhlásenia vlády SR nezakladá nárok občanov domáhať sa splnenia programového vyhlásenia vlády SR pred všeobecným súdom, keďže uvedené nie je súkromnoprávnym sporom, ktorý patrí do právomoci súdu Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie konanie v tejto časti v zmysle § 9 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zastavil.
12. Ďalej uviedol, že nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy a morálnej ujmy vo výške 15.000 eur s príslušenstvom žalobca uplatnil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z titulu nesprávneho úradného postupu Slovenskej republiky pri riadení štátu. Za nesprávny úradný postup označil svojvoľnú a morálnu činnosť vlády SR, zadlžovanie štátu a nerešpektovanie vládneho programu. Vyjadril názor, že podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. štát za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá objektívne za súčasného splnenia troch podmienok, a to, že sa príslušný orgán štátu dopustil nesprávneho úradného postupu, že poškodenému vznikla škoda, že škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje, čo sa rozumie nesprávnym úradným postupom demonštratívnym spôsobom, pričom uvádza najčastejšie spôsoby konania, resp. opomenutia konania orgánov verejnej moci, na základe ktorých dochádza k porušovaniu zákona z ich strany. Tiež upravuje, že za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy SR ani postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Právne teda posúdil, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu nie je oprávnený skúmať činnosť vlády SR a dodržiavanie jej vládneho programu, keď takéto oprávnenie má v zmysle článku 114 ods. 1 Ústavy SR Národná rada SR, ktorá môže vláde SR kedykoľvek vysloviť nedôveru, pričom zohľadnil, že v danom prípade k takému postupu nedošlo. Súd prvej inštancie sa preto stotožnil s námietkou žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal podmienku nesprávneho úradného postupu, ako jednej z podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., preto ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom už z dôvodu hospodárnosti konania neskúmal. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady morálnej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Slovenskej republiky pri riadení štátu, zaujal názor, že tento nárok nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z.z. Tiež dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy a morálnej ujmy vo výške 15.000 eur s príslušenstvom nie je možné posudzovať ani podľa ustanovení o náhrade škody podľa Občianskeho zákonníka (§ 420 a nasl.), pretože zodpovednosť štátnych orgánov pri výkone verejnej moci upravuje osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 514/2003 Z.z. Uzavrel, že zodpovednosť za nesplnenie programového vyhlásenia vlády mohol žalobca vyvodiť výlučne realizáciou svojho práva voliť.
13. Nárok na určenie morálnej satisfakcie, že Slovenská republika, NR SR a vláda SR v období rokov 2006 do 2014 postupovali protiprávne, nehospodárne, nespravodlivo a nekvalitne pri výkone verejnej moci označil za určovací petit, podmienkou ktorého je existujúci naliehavý právny záujem na jeho určení. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca na žiadanom z určení nemá naliehavý právny záujem, keď sám žalobca tento naliehavý právny záujem nešpecifikoval. Konštatoval, že naliehavý právny záujem na určení je daný hlavne tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Argumentoval, že existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení je u všetkých určovacích žalôb, kladných i záporných, jednou z nevyhnutných podmienok toho, aby bolo súdu umožnené rozsudkom žalobe meritórne vyhovieť, keď určovacia žaloba je prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia žalobcu skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené. Jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. Keďže v danom prípade tento predpoklad za splnený nemal, žalobu v tejto časti zamietol.
14. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom - vyžiadaním záznamov o páchaní trestnej činnosti funkcionárov, o škodách spáchaných na majetku štátu a o stave SR od vlády, prezidenta a Národnej rady SR, pripojením účtovníctva žalovaného zastúpeného označenými subjektmi od roku 2006 doteraz, všetkými nálezmi Ústavného súdu SR od roku 2000 proti NR SR na kontrolu ústavnosti zákonov a nižších predpisov ako aj nálezy o individuálnych sťažnostiach proti NR SR, vláde SR, MS SR a prehľadom súdnych sporov proti SR v celom obvode Bratislavy, ani znalecké dokazovanie na otázku o ekonomickom hospodárení s majetkom štátu za rok 2006 až 2014 a znalecké dokazovanie na kvalitu výkonu verejnej moci, z dôvodu, že nemal právomoc preskúmavať správnosť úradného postupu vlády pri dodržiavaní jej programového vyhlásenia.
15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP a neúspešnému žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému - Slovenskej republike, zastúpenej Vládou SR, Úrad vlády SR, trovy konania v celom rozsahu. Žalovanému Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a Národnou radou SR náhradu trov konania nepriznal, pretože im žiadne trovy nevznikli.
16. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a žiadal ho ako nezákonný a vecne nesprávny zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal neúplné zistenie skutkového stavu, odňatie možnosti konať pred súdom, odmietnutie spravodlivosti v zastavenej časti, nesprávne a nezákonné určenie pasívnej legitimácie a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
17. Žalovaný zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR sa k podanému odvolaniu žalobcu vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 07.02.2017 a žiadal v ňom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žiadal o preskúmanie včasnosti podania odvolania žalobcom. K obsahu odvolania nezaujal žiadne vecné stanovisko vzhľadom na všeobecnosť jeho dôvodov. Napadnutý rozsudok označil za zákonný a vecne správny s dostatočným odôvodnením.
18. Žalovaný zastúpený Vládou SR vo svojej odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 14.02.2017 navrhol napadnutý rozsudok ak vecne správny potvrdiť. Uviedol, že z obsahu odvolania žalobcu nevyplýva žiadna vecná námietka, je odôvodnené len všeobecne bez uvedenia konkrétnych vecných alebo právnych tvrdení, ktoré by správnosť napadnutého rozsudku spochybňovali.
19. Žalovaný zastúpený Národnou radou SR v rámci svojej písomnej odvolacej repliky doručenej súdu prvej inštancie dňa 17.02.2017 namietal všeobecnosť podaného odvolania bez konkretizácie dôvodov a bez predloženia dôkazov. Podanú žalobu mal naďalej za irelevantnú. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie navrhol potvrdiť.
20. Žalobca písomnú odvolaciu dupliku nepodal.
21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a v odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na všeobecnosť odvolacích dôvodov a absenciu ich konkretizácie na daný spor odvolací súd nemá možnosť poskytnúť relevantnú konkrétnu argumentáciu za účelom vyvrátenia ich opodstatnenosti, preto len konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie pre účely posúdenia nároku uplatneného v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď pre úspech žalobcu v konaní o takomto nároku bolo nevyhnutnou podmienkou preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávneho úradného postupu, pod ktorým sa podľa ustálenej súdnej praxe výkladom ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. rozumie postup, ktorý sa týka konania orgánu verejnej moci, ktorým došlo k porušeniu pravidiel obsiahnutých v právnych normách týkajúcich sa postupu štátneho orgánu pri jeho činnosti. Naplnenie uvedeného základného zákonného kritéria pre dôvodnosť žaloby v zmysle vyššie uvedeného žalobca, ktorého v sporovom konaní zaťažuje povinnosť unesenia dôkazného bremena, nepreukázal. Na základe preštudovania obsahu spisového materiálu odvolací súd v procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil také nedostatky, ktoré by znemožnili žalobcovi realizáciu jeho procesných práv a tak nemožno konštatovať, že by mu procesným postupom súdu prvej inštancie bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd sa plne stotožňuje tiež s odôvodnením napadnutého rozsudku pokiaľ ide o posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného v spore, keď napokon i sám žalobca za žalovaný subjekt označil SR, zastúpenú orgánmi, s ktorými súd prvej inštancie i konal a mal tak žalovaného zastúpeného relevantnými štátnymi orgánmi v zhode s názorom samotného žalobcu za pasívne legitimovaný subjekt. Súd prvej inštancie tiež správne vo veci postupoval, ak konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému splniť programové vyhlásenie vlády SR za roky 2002, 2006 a 2010, zastavil, keď uloženie takejto povinnosti nie je spôsobilé byť predmetom civilného sporového konania, v rámci ktorého sa podľa ust. § 7 ods. 1 OSP platného počas prvoinštančného konania prejednávali spory vyplývajúce z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov a podľa ust. § 3 CSP platného v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia súdy prejednávajú len spory súkromnoprávne. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie rozhodol zákonným spôsobom o čiastočnom zastavení konania pre nedostatok právomoci všeobecného súdu na konanie o tejto časti žalobou uplatneného nároku, a teda aj spravodlivo. Napokon sa odvolací súd nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie venoval jeho odôvodneniu náležitú pozornosť, stručne uviedol, čoho sa domáhal žalobca a aké prostriedky procesného útoku použil, ako s vo veci vyjadril Žalovaný v zastúpení jednotlivými zastupujúcimi orgánmi a aké prostriedky procesnej obrany použil, tiež uviedol svoje právne posúdenie veci a úvahy týkajúce sa hodnotenia dôkazov. Jeho odôvodnenie odvolací súd vyhodnotil za dostatočne presvedčivé a zrozumiteľné pre odbornú i laickú verejnosť.
22. Reagujúc na odvolaciu argumentáciu žalovaného zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti SR odvolací súd uvádza, že odvolanie podal žalobca včas, nakoľko napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mu bol doručený dňa 30.12.2016, posledný deň zákonnej lehoty na podanie odvolania pripadol na 14.01.2017, ktorý bol sobota, preto jeho odvolanie na súd prvej inštancie doručené v pondelok dňa 16.01.2017 bolo podané v zákonnej lehote na jeho podanie podľa ust. § 362 ods. 1 CSP.
23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, keď o výške trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému zastúpenému Vládou SR (žalovaný 2/) rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovanému zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR (žalovaný 1/) a Národnou radou SR (žalovaný 3/) odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže im žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).