Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-69-2018.pdf
PDF · 110.56 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/69/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr. Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v právnej veci žalobcu: Z. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. G. XXX, G., zastúpený splnomocnencom: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 10. januára 2018, č.k. 14C/5/2017-67, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 973,41 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 973,41 eur od 21.11.2016 do zaplatenia, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom rozhodol, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ust. § 34, § 39, § 40 ods. 1, § 43c ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2, § 46 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 107 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), § 497 Obchodného zákonníka (ďalej aj ako „OBZ“), ako aj § 9 ods. 1, 2 písm. c), f), k), § 11 ods. 1 písm. a), b), c), d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj ako „ZoSÚ“) a vecne odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že sporové strany uzavreli úverovú zmluvu dňa 07.10.2013. Z charakteru zmluvy, ako aj jej účastníkov je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Zmluva bola pripravená vopred na formulári, vrátane znenia zmluvných dojednaní tejto zmluvy, ktorý vopred zo strany žalovaného bol pripravený bez možnosti žalobcu meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Po oboznámení sa s listinnými dôkazmi súd prvej inštancie mal za to, že predmetná zmluva o poskytnutie revolvingového úvere je absolútne neplatná. Žalobca podpísal formulárovú žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvu o revolvingovom úvere, ako to vyplýva zo zmluvných dojednaní čl. 2.-2.1. (č.l. 9), že sa zmluva uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa. Túto žiadosť súd prvej inštancie posúdil ako návrh na uzatvorenie zmluvy. Predmetná zmluva predložená žalobcom, ale aj žalovaným ako dôkaz nie je platnou zmluvou podľa § 40 ods. 1 OZ, nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje pre svoju platnosť písomnú formu (§ 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 40 ods. 1 OZ). Právna istota a bezpečnosť právneho styku vyvolali potrebu výslovne v zákone vymedziť, ktoré zmluvy musia mať písomnú formu. V súlade s § 46 ods. 2 OZ pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu, pričom musia byť splnené podmienky v § 43a, § 44 ods. 1 a 2 OZ. Z predmetnej žiadosti, čo
bol formulár návrhu zmluvy, jednoznačne vyplýva, že dlžník mal vyplniť jednotlivé body, okrem bodu 6 tejto žiadosti. Podľa bodu 13 žiadosti neoddeliteľnou súčasťou sú aj zmluvné dojednania - všeobecné podmienky. V bode 2 zmluvných dojednaní tejto zmluvy sa uvádza, že zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa. Vyplnená žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru podpísaná dlžníkom, spoludlžníkom 1 a 2, je návrhom na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere. Zmluva o revolvingovom úvere je uzatvorená a nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu dlžníka, spoludlžníka 1, 2 a veriteľa. Podľa všeobecných podmienok dlžník má vyplniť do formulára - žiadosti požadovanú výšku úveru a dáva súhlas s tým, že veriteľ je oprávnený po posúdení schopnosti dlžníka splácať úver, výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru ako dlžník uviedol v bode 5. žiadosti, pričom výška úrokovej sadzby a RPMN nebude vyššia než v prípade úveru požadovaného dlžníkom v bode 5. žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru. V bode 2.2. zmluvných dojednaní zmluvy sa uvádza, že veriteľ je povinný odoslať dlžníkovi oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníka a jeden rovnopis zmluvy. Oznámenie veriteľa podľa predchádzajúcej vety podľa všeobecných podmienok bude okrem uvedeného obsahovať nasledujúce údaje - schválenie výšky úveru, splatnosť úveru, výšku mesačnej splátky úveru, dátum splatnosti prvej splátky úveru, dátum splatnosti poslednej splátky úveru, periodicitu splácania úveru, RPMN úveru, predpokladanú výšku RPMN úveru po vykonaní revolvingu, úverový limit, zmluvnú odmenu za poskytnutie úveru a podobne. V konaní bolo preukázané, že dlžník predložil žalobcovi formulárovú žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru, t. j. v súlade s § 43a OZ dal návrh na uzatvorenie zmluvy veriteľovi. Podľa § 44 OZ by bola zmluva uzatvorená okamihom prijatia jeho návrhu, avšak ak prijatie návrhu obsahuje zmeny, dodatky, výhrady, obmedzenia, je odmietnutím návrhu a toto sa považuje podľa § 44 ods. 2 OZ za nový návrh, ktorý musí byť druhou stranou prijatý (v tomto prípade dlžníkom - žalobcom). Údaje v bode 6 žiadosti sa v plnom rozsahu nezhodujú s údajmi v bode 5 tej istej žiadosti. V žiadosti žalobcu č. 8500032874 bol údaj týkajúci sa predpokladanej RPMN za úver vo výške 70,01 % a predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu vo výške 63,32 %, pričom v zmysle údajov o schválení úveru žalovaným RPMN predstavovala výšku 69,79 % a predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu vo výške 70,01 %. Pokiaľ prijatie návrhu obsahovalo iný obsah, ako bol predložený návrh, išlo o nový návrh a dlžník mal možnosť takýto návrh buď prijať alebo neprijať. Žalovaný navyše ani v konaní netvrdil ani jednoznačne nepreukázal, že by žalobcovi zaslal "oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi" (č.l. 36) v zmysle bodu 2.1 zmluvných dojednaní. Keďže nebola dodržaná písomná forma zmluvy o revolvingovom úvere, práve z dôvodu, že nedošlo k akceptácii nového návrhu veriteľa spotrebiteľom, ako to pre jej platnosť vyžaduje zákon, ide o absolútne neplatný právny úkon. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. V dôsledku neplatnosti tejto zmluvy, nebol dôvod posudzovať, či predmetná zmluva obsahuje zákonom predpísané obligatórne náležitosti, ktoré vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Napriek uvedenému súd prvej inštancie naviac poukázal na ďalšie nedostatky. Žalobca správne vo svojom vyjadrení zo 17.07.2017 uvádzal, že vo výpočte RPMN žalovaný nezahrnul odplatu vo výške 215,75 eur (bod 8.1 Zmluvy; č.l. 8) v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. A preto takýto výpočet ani nemôže byť správny. Navyše ročná úroková sadzba vo výške 70,01 % je vyššia hodnota, ako samotný údaj RPMN 69,79%, čo matematicky nie je možné a teda takto uvedený údaj o RPMN spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru (§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). Chýba tiež údaj o konečnej splatnosti revolvingového úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch). Nie je splnená ani podmienka uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keďže chýba splátkový kalendár, ktorý by tvoril neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy /§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch/. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu veci súd prvej inštancie dospel k názoru, že v konkrétnom prípade došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 OZ, ktoré je konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 2 OZ upravené ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Na základe uvedeného vznikol medzi sporovými stranami záväzkový vzťah, teda záväzok z bezdôvodného obohatenia, pretože medzi nimi neexistuje iný právny vzťah. Preto žalobca sa dôvodne domáha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 973,41 eur podľa § 451 ods. 2 OZ, ktoré vzniklo na strane žalovaného v dôsledku preplatenia nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov žalovaným titulom úveru (nad sumu 1.284,55 eur). Žalovanému bola vyplatená žalobcom suma v celkovej výške 2.476,55 eur, pričom žalovaným bola žalobcovi poskytnutá suma vo výške 1.284,25 eur. Rozdiel týchto plnení je vo výške 1.192,3 eur, práve o túto sumu sa žalovaný bezdôvodne obohatil. V prípade bezdôvodného obohatenia ide o získanie plnenia z neplatného právneho úkonu v súvislosti s plnením bez právneho dôvodu. Išlo o právny úkon absolútne neplatný od začiatku. Žalobca však žiadal vydať žalovaným bezdôvodné obohatenie vo výške 973,41
eur. V tejto súvislosti žalovaný vzniesol tiež námietku premlčania. Trojročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia začala plynúť u sumy 705,27 eur poskytnutej žalovanému z titulu poslednej splátky úveru dňa 17.09.2015 týmto dňom; ďalej zrážky vykonané zamestnávateľom žalobcu v období od januára 2015 do augusta 2015 v celkovej sume 642,96 začali plynúť dňom vykonaných mesačných zrážok. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo z titulu neplatného právneho úkonu (zmluvy o revolvingovom úvere) a začiatok jej plynutia je určený dňom, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Vo vyššie uvedených prípadoch - splátok úveru došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia vyplatením jednotlivých splátok úveru žalovanému. Subjektívna dvojročná premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený (žalobca) dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Za tento deň je možné považovať dátum 08.06.2015, kedy podľa vyjadrenia žalobcu (č.l. 56) začal plniť nad rámec „údajne poskytnutej istiny v celkovej výške 1.500 eur, čím dobromyseľne uhradil všetky údajne vzniknuté záväzky zo zmluvy“. Nakoľko žalovaný nepristúpil na riešenie predmetnej veci mimosúdnou cestou, na ktoré ho vyzval žalobca, bol následne nútený podať žalobu, ktorú doručil súdu prvej inštancie dňa 23.01.2017. Teda dňom 08.06.2015 začala plynúť subjektívna premlčacia doba v rozsahu dvoch rokov podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá u posudzovaných a vyššie uvedených nárokov (pohľadávky splátok z úveru), pričom do podania žaloby neuplynula (najskoršia splátka úveru, vykonaná formou zrážky zo mzdy za január 2015). Žalobca si preto uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde prvej inštancie včas pred uplynutím premlčacej doby. Preto námietku premlčania vznesenú žalovaným súd prvej inštancie hodnotil ako nedôvodnú. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si však uplatnil len sumu vo výške 973,41 eur z titulu bezdôvodného obohatenia, ako aj úrok z omeškania vo výške 5% počnúc od 21.11.2016 v súlade s právnym poriadkom. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v plnom rozsahu. Svoje odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Tvrdil, že závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, odporujú Občianskemu zákonníku a právnej úprave vzniku zmluvy, a tiež ustanoveniam zákona č. 129/2010 Z.z. Určenie podstatných zložiek právneho úkonu pre úverovú zmluvu vyplýva z § 493 Obchodného zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podstatnými náležitosťami zmluvy je dohoda o úvere, záväzok tieto prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z toho vyplýva, že pre vznik úverovej zmluvy primárne žiadna dohoda o RPMN (aj keby bola reálne možná pozn.) nie je potrebná; napokon z § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že ak zmluva neobsahuje RPMN, potom zmluva nie je neplatná ale bezúročná a bez poplatkov. Tvrdil preto, že v konaní pred súdom prvej inštancie neboli dokázané žiadne skutočnosti, v zmysle ktorých by súd mohol dospieť ku korektnému záveru o neuzavretí zmluvy. Rozhodnutie súdu je založené na závere o neuzavretí zmluvy pre náležitosť, na ktorej sa strany pre vznik zmluvy nikdy dohodnúť nemusia a súčasne, na ktorej sa ani dohodnúť nemôžu. To, že RPMN sa dohodnúť objektívne nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.) vyplýva v prvom rade z právnej úpravy a tiež aj zo súdnej praxe. Zákon č. 129/2010 Z.z. a ani iný právny predpis neurčujú, že údaj o „RPMN“ bude dohodnutý. Ak súd prvej inštancie uviedol, že tento údaj medzi stranami dohodnutý nebol, potom by v prvom rade mal zdôvodniť že tento údaj sa dá dohodnúť. Toto v napádanom rozsudku chýba úplne. Poukázal na § 2 písm. i), l) zákona č. 129/2010 Z.z. Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súd dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Na základe uvedených skutočností tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvných vzťahov. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove, č. k. 3Co/106/2016 zo dňa 03.11.2016. Ak teda súd prvej inštancie dospel k tomu, že k neuzavretiu zmluvy došlo z dôvodu rozdielnych údajov RPMN, potom ide o nesprávny a nezákonný záver. Údaj RPMN bol uvedený do každej zmluvy v čase jej uzavretia, tak ako to vyžaduje zákonná úprava. Táto skutočnosť teda nie je zákonným dôvodom preto, aby súd mohol žalobe vyhovieť. Ako druhý dôvod rozhodnutia súd uviedol, že v zmluve o revolvingovom úvere bola nesprávne určená RPMN, pretože do nej nebol
započítaný poplatok podľa dohody o poskytnutí služby. Žalovaný napáda tento záver súdu, pretože súd pri záveroch o nesprávnosti RPMN nepoužil príslušné ustanovenia zákona. Poukázal na § 2 písm. g), i) zákona č. 129/2010 Z.z. Dohoda o poskytovaní služieb nebola podmienkou pre získanie úveru. V konaní nebola takáto skutočnosť ani preukázaná, čiže konajúci súd nemal v konaní preukázaný žiadny dôvod, ktorý by v zmysle označeného zákonného ustanovenia ho oprávňoval k zaradeniu nákladov podľa dohody o poskytovaní služieb do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a teda aj do výpočtu RPMN. Konajúci súd pri svojom rozhodovaní ani nepostupoval podľa označených zákonných ustanovení, čo znamená že jeho závery o nesprávnej hodnote RPMN sú nesprávnymi aj po právnej stránke a neopierajú sa o žiadne zákonné ustanovenie. Ani po stránke skutkovej neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by oprávňovali súd k tomu, aby náklady podľa dohody o poskytovaní služieb zaraďoval do výpočtu RPMN. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43CoR/5/2016. Ak súd prvej inštancie poukazuje na to, že hodnota RPMN nemôže byť nižšia ako hodnota úrokovej sadzby, potom mal zdôvodniť práve to, či RPMN je určená nesprávne alebo úroková sadzba je určená vo vyššej výške, ako je reálna hodnota. V konaní bol predložený dôkaz o výpočte RPMN v zmysle zákona; tento výpočet a dôkaz ani spochybnený nebol. Je preto nepreskúmateľné, prečo sa ním súd pri rozhodovaní nezaoberal. Záver súdu o nedostatku náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. je v rozpore so zmluvou, pretože tá obsahuje tak výšku splátky, jej splatnosť a aj počet splátok. Navrhol, aby Krajský súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu.
3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 14C/5/2017 je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca domáhal na žalovanom vo výške 973,41 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 973,41 eur od 21.11.2016 do zaplatenia, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel.
6. Pretože odvolací súd vo veci samej preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
7. „Právny úkon je platný od toho momentu, ak bol urobený v súlade s požiadavkami platnej právnej úpravy, teda v súlade s platným právom. Zmluva je teda platná od jej uzavretia (vzniku), pokiaľ boli splnené všetky zákonom stanovené náležitosti tohto dvojstranného právneho úkonu vrátane jeho formy a ďalej, ak sa taký právny úkon, ak je to potrebné, dostal do dispozičnej sféry toho, komu bol adresovaný.“ (Justičná akadémia Slovenskej republiky: Ingerencia súdov do súkromnoprávnych zmlúv: Zásahy súdov do obsahu súkromnoprávnych zmlúv, Kol. autorov, rok vydania 2014, strana 15, )
8. K odvolacej námietke žalovaného, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy, je na mieste uviesť, že platnosť zmluvy nastáva od okamihu, kedy ju zmluvné strany v súlade s právnym poriadkom uzavreli. V prípade, že nie je dohodnuté v zmluve inak, zmluva nadobúda účinnosť okamihom jej uzavretia, pričom účinnosť zmluvy umožňuje domáhať sa práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy. Účinnosť zmluvy však nemožno zamieňať s účinkami zmluvy, nakoľko účinky zmluvy je potrebné vykladať ako dosiahnutie sledovaných právnych následkov, napr. zmena vlastníctva predmetu kúpy. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere č. 8500032874 zo dňa
7.10.2013 na č.l. 7-8 (ďalej len „zmluva o úvere“) obsahuje bod 13, ktorý určuje: „Riadnym vyplnením a následným podpisom tejto Žiadosti/Zmluvy všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril Veriteľ s Dlžníkom Zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvnú dojednania (na zadnej strane tejto Žiadosti/Zmluvy).“, čo však nie je v súlade s vyššie uvedenými všeobecnými kogentnými pravidlami zakotvenými v právnom poriadku. Žalobca ako dlžník bez vyplnenia bodu 6 zmluvu o úvere podpísal a odoslal ju žalovanému ako veriteľovi. Následne žalovaný ako veriteľ doplnil bod 6, zmluvu o úvere podpísal a zaslal ju žalobcovi ako dlžníkovi. Z uvedeného je zrejmé, že odpoveď žalovaného ako veriteľa nemožno označiť za prijatie návrhu (akceptáciu), nakoľko zahŕňalo iný obsah, ako bol predložený návrh (oferta), a teda išlo o nový návrh, ktorý mal dlžník možnosť buď prijať alebo neprijať. Keďže nedošlo k prijatiu nového návrhu dodávateľa spotrebiteľom v písomnej forme, ako to pre jej platnosť vyžaduje zákon, ide o absolútne neplatný právny úkon. Nemožno priznať úspech odvolaciemu argumentu žalovaného, že nezhoda na inej ako podstatnej náležitosti nemôže spôsobiť, že zmluva o úvere platne nevznikla, nakoľko ustanovenie § 44 ods. 2 veta prvá OZ nerozlišuje pri definícii nového návrhu medzi podstatnými náležitosťami a inými ako podstatnými náležitosťami, ale kladie dôraz na akékoľvek iné zmeny, kam nepochybne patrí aj doplnenie údajov o schválenom revolvingovom úvere, najmä položka obsahujúca ročnú úrokovú sadzbu úrokov z omeškania.
9. K odvolacím argumentom žalovaného, že RPMN sa nedá dohodnúť, je potrebné uviesť, že výpočet RPMN je upravený zákonom ZoSÚ, pričom výška RPMN je ovplyvnená viacerými parametrami. Odvolací súd v súlade s právnym názorom súdu prvej inštancie ustálil, že síce nie je možné RPMN určiť dohodou, ale je nevyhnutné RPMN v správne výške uviesť v zmluve o úvere. Dôvodom je tá skutočnosť, že spotrebiteľ má právo byť o výške RPMN informovaný pred uzavretím zmluvy, nakoľko je to nevyhnutné na to, aby mal spotrebiteľ možnosť posúdiť výhodnosť alebo nevýhodnosť zmluvy o úvere. Nemožno zamieňať ani také nedostatky zmluvy o úvere ako uvedenie nesprávnej výšky RPMN a uvedenie dvoch rozdielnych RPMN v návrhu (oferta) a v prijatí návrhu (akceptácia), nakoľko v prvom prípade dôjde k dohode (konsenzus), avšak v druhom prípade dohoda (konsenzus) absentuje.
10. K odvolacím argumentom žalovaného, že v zmluve o úvere bola správne určená RPMN, že ani samotný záver súdu o nesprávnosti RPMN nemá oporu v žiadnom dôkaze, a že zmluva o úvere obsahuje tak výšku splátky, jej splatnosť a aj počet splátok, je potrebné uviesť, že tieto odvolacie argumenty žalovaného nesmerujú proti primárnemu dôvodu vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorým je tá skutočnosť, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o úvere. V tejto súvislosti je potrebné ešte doplniť, že v dôsledku absencie vzniku zmluvy o úvere, nebol dôvod posudzovať, či návrh zmluvy o úvere obsahuje ďalšie nedostatky, pričom súd prvej inštancie len pre úplnosť na tieto nedostatky poukázal, čo aj súd prvej inštancie v úvode bodu 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku správne v krátkosti vysvetlil.
11. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe vyhovel, rozhodol vecne správne, preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými námietkami odvolateľa, s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o trovách konania, potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP).
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca.
13. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).