Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/159/2017

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: OTP banka Slovensko, a.s. so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, v konaní zastúpený: Advokátska kancelária AK Herceg, s.r.o. so sídlom Košická 56, Bratislava, proti žalovanému: E. Y., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. XX/XX, S., v konaní zastúpený: JUDr. Ondrej Tóth, advokát so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, o zaplatenie sumy 2.645,97 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 17.mája 2017 č.k. 14C/206/2016-100, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby týkajúcej sa zmluvných úrokov po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v tejto časti vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 276,12 eura spolu so zmluvným úrokom vyčísleným k 26.4.2016 vo výške 28,62 eura, úrokom z omeškania vyčísleným k 26.4.2016 vo výške 0,09 eura, zmluvným úrokom vo výške 27,50 % ročne zo sumy 276,12 eura od 29.9.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 276,12 eura od 29.9.2016 do zaplatenia, poplatkami vo výške 0,30 eura zastavil. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.295,97 eura spolu so zmluvným úrokom za obdobie do 12.11.2013 vo výške 402,22 eura, úrokom z omeškania za obdobie do 26.4.2016 vo výške 66,13 eura, úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 2.645,97 eura od 27.4.2016 do 28.9.2016, úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 2.295,97 eura od 29.9.2016 do zaplatenia, poplatkami vo výške 31,46 eura, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že dňa 6.5.2016 žalobca doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 2.645,97 eura s príslušenstvom a náhradu trov konania. Podanú žalobu žalobca postavil na tom skutkovom tvrdení, že so žalovaným uzatvoril dňa 26.5.2011 zmluvu o rýchlom poistenom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. 0228 3018 11 RSU, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky pre poskytovanie spotrebných úverov pre obyvateľstvo účinné od 1.1.2009. Žalovanému bol na základe tejto zmluvy poskytnutý úver vo výške 3.000 eur, ktorý sa zaviazal splácať 84 mesačnými splátkami po 87,18 eura počnúc od 26.6.2011. Žalovaný neplnil dohodnuté zmluvné podmienky, poskytnutý úver riadne nesplácal. Listom zo dňa 19.9.2013 bol preto vyzvaný na uhradenie celej sumy dlhu. Nakoľko žalovaný naďalej nesplácal poskytnutý úver riadne a včas, v zmysle čl. VIII. bod 2 písm. e) zmluvy o úvere bol listom zo dňa 28.10.2013 vyhlásený úver za predčasne splatný a žalovaný bol povinný celý svoj záväzok uhradiť do 10 dní od doručenia vyhlásenia úveru za splatný. Účinnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru nastala ku dňu 11.11.2013. Ku dňu 26.4.2016 vyčíslil svoju pohľadávku voči žalovanému na sumu vo výške 2.645,97 eura, ktorá pozostáva z nesplatenej istiny vo výške 2.645,97 eura, dlžného úroku vo výške 2.243,88 eura, dlžného úroku z omeškania vo výške 66,22 eura a dlžných poplatkov vo výške 31,76 eura. Zároveň si uplatnil na zaplatenie i zmluvný úrok a úrok z omeškania počnúc od 27.4.2016 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania.

3. Žalovaný sa k podanej žalobe a jej prílohám vyjadril písomným podaním, ktorým nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne vzniku zmluvného vzťahu. Mal však za to, že nárok, ktorý je predmetom konania, je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľského vzťahu. Výpočet dlžnej istiny žalobcom považoval za v rozpore so zákonom, keď žalobca úročil aj úroky a tie pripočítaval k istine, čo považoval za neprípustné a poukázal na rozhodnutia súdov SR, ESD a smernice EÚ bez bližšej špecifikácie. Mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky zákonné náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. a), c), i), g) a l) zákona č. 129/2010 Z.z. a mal za to, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko mu bol poskytnutý úver vo výške 3.000 eur a on titulom úveru už uhradil sumu 2.070,21 eur konštatoval, že jeho dlh voči žalobcovi predstavuje len sumu 929,79 eur, keď priložil potvrdenie o čiastočnej úhrade dlhu dňa 29.9.2016 vo výške 360 eur. Vzniesol námietku premlčania, keď podľa jeho názoru k prvému omeškaniu s úhradou splátky došlo dňa 26.3.2012, najneskôr dňa 23.1.2013, od kedy už žiadne splátky úveru uhrádzané neboli. Mal za to, že veriteľ bol oprávnený zo zákona v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami zosplatniť celý úver a požadovať od neho úhradu celého zvyšku úveru naraz. Lehota veriteľa pre prvé možné uplatnenie nároku začala plynúť dňa 26.5.2012, najneskôr dňa 23.3.2013 a táto v trvaní troch rokov uplynula pred momentom podania žaloby na súd. Ak by súd nepovažoval námietku premlčania uplatneného nároku za dôvodnú, konštatoval, že za dôvodnú považuje len žalobu v časti o zaplatenie sumy 929,79 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne z tejto sumy.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného zaujal písomné stanovisko, konštatoval, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je v prvom rade úverovou zmluvou podľa Obchodného zákonníka, nakoľko však ide o spotrebiteľský úver použijú sa na zmluvný vzťah i ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.. Nesúhlasil so skutkovým tvrdením žalovaného, že dňa 29.9.2016 uhradil sumu 360 eur. Uviedol, že v ten deň bola uhradená len suma 350 eur, čo vyplýva aj z dokladu, ktorý predložil žalovaný, keď žalovaný odovzdal sumu 360 eur, z tejto bola suma 2 eur uhradená ako poplatok za hotovostnú splátku a suma 8 eur bola žalovanému vrátená. Tiež nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že úročí aj úroky a tieto pripočítava k istine. Pokiaľ ide o úročenie dlžnej istiny aj po zosplatnení úveru, toto svoje konania považoval za zákonné poukazujúc na ustanovenie § 497, 502 ods. 1 a 503 Obchodného zákonníka, rozhodnutia súdov SR k tejto problematike. Pokiaľ ide o ním uplatnený nárok na poplatky, poukázal na to, že tento nárok si uplatnil do momentu do 30.6.2013, keď od 1.7.2013 zákon o bankách účtovanie poplatku za vedenie účtu zakázal a od 1.7.2013 si ani on takýto poplatok neúčtoval. Mal za to, že zmluva o úvere obsahovala dohodu o amortizácii istiny a v prípade potreby dlžníka, tento si mohol bezplatne od neho vyžiadať výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Za nedôvodnú považoval aj vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku, keď poukázal na to, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je právom a nie povinnosťou veriteľa. Tiež poukázal na to, že najstaršia neuhradená splátka, ktorej zaplatenia sa domáha v tomto konaní je splátka splatná dňa 26.5.2013. Keďže žaloba bola vo veci podaná dňa 6.5.2016, táto bola podaná v rámci plynutia premlčacej doby.

5. V priebehu konania vzal žalobca podanú žalobu v časti o zaplatenie sumy 276,12 eura spolu so zmluvným úrokom vyčísleným k 26.4.2016 vo výške 28,62 eura, úrokom z omeškania vyčísleným k 26.4.2016 vo výške 0,09 eura, zmluvným úrokom vo výške 27,50 % ročne zo sumy 276,12 eura od 29.9.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 276,12 eura od 29.9.2016 do zaplatenia, poplatkami vo výške 0,30 eura späť a konanie žiadal v tejto časti zastaviť.

6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca so žalovaným uzatvoril zmluvu o rýchlom poistenom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. 0228 3018 11RSU dňa 26.5.2011, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 3.000 eur. Tento úver sa žalovaný zaviazal splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 87,18 eura v období od 26.6.2011 do 26.5.2018. RPMN bola v zmluve vyčíslená vo výške 36,55 % pri priemernej RPMN vo výške 17,44 % a celková čiastka splatná spotrebiteľom vo výške 7.382,90 eura. Žalovaný sa tiež v zmluve zaviazal uhradiť jednorazový poplatok za spracovanie úveru vo výške 60 eur. Tiež mal v zmysle zmluvy uhrádzať mesačný poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 2,20 eura a mesačný poplatok za zabezpečenie poistenia vo výške 4,18 eura. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky pre poskytovanie spotrebných úverov pre obyvateľstvo účinné od 1.1.2009. Pre riadne neplnenie zmluvných podmienok žalovaným, žalobca žalovaného písomne dňa 19.9.2013 vyzval na zaplatenie záväzku, ktorý bol po lehote splatnosti najneskôr do 4.10.2013. Ako vyplynulo z priloženej kópie doručenky žalovaný prevzal predmetnú výzvu dňa 24.9.2013. Keďže žalovaný na výzvu nereagoval úhradou splatného záväzku, žalobca listom zo dňa 28.10.2013 žalovanému oznámil, že v zmysle uzavretej zmluvy vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru. Dlžnú pohľadávku vyčíslil na sumu vo výške 3.452,69 eura a žalovaného vyzval na zaplatenie tejto sumy do 10 dní od doručenia výzvy. Žalovaný predmetnú výzvu prevzal dňa 31.10.2013, dlžnú sumu v stanovenej lehote neuhradil. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru nadobudlo účinnosť dňa 11.11.2013. Z listinných dôkazných prostriedkov predložených žalovaným súd zistil, že žalovaný dňa 29.9.2016 vložil osobne v pobočke žalobcu vo Veľkom Mederi sumu 350 eur titulom čiastočnej úhrady dlžnej sumy, ktorá je predmetom tohto konania. Žalovaný je poberateľom invalidného dôchodku, ktorý mu je počnúc od 1.1.2017 vyplácaný vo výške 136,10 eura mesačne. Podľa potvrdenia ošetrujúceho lekára je žalovaný počnúc od 21.3.2017 vážne chorý, opakovane bol operovaný a zlepšenie jeho zdravotného stavu si vyžaduje dlhší čas.

7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497, 499, 502 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, § 9 ods. 1, 2, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b, § 29b zákona č. 250/2006 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.6.2014. Čiastočné späťvzatie žaloby posúdil podľa § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

8. Vzhľadom k tomu dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol z úverovej zmluvy a i keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). V tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014), podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.

9. Žalobca zobral v priebehu konania (pred otvorením pojednávania) podanú žalobu v časti o zaplatenie sumy 276,12 € spolu so zmluvným úrokom vyčísleným k 26.4.2016 vo výške 28,62 €, úrokom z omeškania vyčísleným k 26.4.2016 vo výške 0,09 €, zmluvným úrokom vo výške 27,50 % ročne zo sumy 276,12 € od 29.9.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 276,12 € od 29.9.2016 do zaplatenia, poplatkami vo výške 0,30 € späť, preto súd prvej inštancie podľa § 145 ods. 2 konanie v tejto časti zastavil.

10. Ohľadne zvyšnej časti uplatneného nároku dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná len sčasti. Zo skutkového tvrdenia žalobcu nepopretého žalovaným mal súd za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 26.5.2011 úverovú zmluvu, ktorú považoval za platný právny úkon, obsahovala všetky zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Nestotožnil s námietkou žalovaného poukazujúcou na chýbajúce náležitosti uzavretej zmluvy, pre ktoré je potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, keď z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zistil, že zmluva obsahovala okrem ostatných zákonných náležitostí aj údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa (vyčíslený vo výške 7.382,90 €, ktorý bol uvedený v čl. I. bod 4 zmluvy), tiež obsahovala údaj o výške splátky (i keď v zmluve nebolo rozpísané, koľko z každej jednotlivej splátky tvorí istinu, koľko úrok, prípadne iný nárok). Konštatoval, že nerozpísanie splátky na jednotlivé nároky nemá za následok, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, pretože pre vyslovenie úveru za bezúročný a bez poplatkov by bolo potrebné splnenie kumulatívnej podmienky neuvedenia tejto náležitosti s podmienkou, že zmluva nemala písomnú formu, čo v danom prípade splnené nebolo, nakoľko zmluva bola medzi stranami sporu uzavretá v písomnej podobe.

11. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie dospel k záveru o jej nedôvodnosti, stotožnil sa s názorom žalobcu, ktorý vyslovenie predčasnej splatnosti úveru považuje za právo veriteľa, nie však za jeho povinnosť. Na základe zmluvného vzťahu bolo žalovanému poskytnuté plnenie, ktoré mal splatiť v splátkach, keď premlčaciu dobu treba počítať pre každú jednu splátku samostatne (§ 103 Občianskeho zákonníka). V danom prípade žalovaný riadne neuhradil splátky úveru splatné od januára 2013, pričom žalobca pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru až písomným podaním zo dňa 28.10.2013, keď účinky predčasného zosplatnenia úveru nastali k 11.11.2013. Nakoľko aj sám žalobca považoval nárok na zaplatenie splátok splatných v mesiacoch január 2013 až apríl 2013 za premlčaný, vychádzajúc z toho, že žalobu podal na súde až dňa 6.5.2016, nárok na zaplatenie dlžnej sumy titulom splátok splatných v období mesiacov január 2013 až apríl 2013 si neuplatnil. Žaloba bola v časti predstavujúcej rozdiel medzi tým, čo žalobca žalovanému poskytol na základe zmluvy (suma 3.000,- €) a tým, čo do momentu 23.1.2013 žalovaný uhradil a čo z tejto sumy bolo započítané na dlžnú istinu (suma 280,15 €), po odpočítaní sumy splátok splatných v mesiacoch január 2013 až apríl 2013 (ktoré aj žalobca považoval za premlčané) a po odpočítaní sumy 350,- € (ktorú žalovaný uhradil po podaní žaloby, ktorú celú sumu súd započítal na uplatnený nárok), zo strany žalobcu podaná dôvodne. Číselné vyjadrenie sumy dôvodne podanej žaloby predstavuje sumu 2.295,97 €, ktorá predstavuje sumu dlžnej istiny. Na zaplatenie tejto sumy preto zaviazal žalovaného. Započítanie časti úhrady vo výške 350 € dňa 29.9.2016 žalobcom na premlčané splátky, považoval súd prvej inštancie za konanie v rozpore s princípom spotrebiteľského práva, keď veriteľ má postupovať tak, aby nepoškodzoval práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. V danom prípade sám žalobca uznal splátky splatné v mesiacoch január 2013 až apríl 2013 za premlčané a ich zaplatenie si v tomto konaní neuplatnil, potom jeho konanie, keď sumu 350,- € uhradenú žalovaným po začatí konania nezapočítal v plnej výške na nárok uplatnený v tomto konaní, treba považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi a takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu. I s poukazom na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., keď súd z úradnej povinnosti prihliada na skutočnosti, ktoré oslabujú nárok veriteľa voči spotrebiteľovi v takomto type konania, by súd žalobu, ktorou by si žalobca uplatnil na zaplatenie i premlčané splátky spotrebiteľského úveru (bez ohľadu na vznesenie námietky premlčania zo strany spotrebiteľa) zamietol a čiastočné plnenie by započítal len na pohľadávku, ktorá premlčaná nie je.

12. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žaloba je dôvodná i v časti uplatneného úroku z omeškania, ktorý žalobca vypočítal v súlade s uzavretou zmluvou v dohodnutej výške prihliadnuc na platobnú disciplínu žalovaného za obdobie do 26.4.2016 vo výške 66,13 €, zo sumy 2.645,97 € za obdobie do 27.4.2016 do 28.9.2016 a zo sumy 2.295,97 € za obdobie od 29.9.2016 do zaplatenia (zohľadniac v dlžnej istine sumu uhradenú žalovaným dňa 29.9.2016). Úrok z omeškania bol zo strany žalobcu uplatnený vo výške nepresahujúcej výšku zákonného úroku z omeškania vyplývajúceho z ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Zamietol podanú žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy nad 2.295,97 € za obdobie od 29.9.2016 do zaplatenia, nakoľko tento nárok vyhodnotil za uplatnený nedôvodne, keďže podľa názoru súdu prvej inštancie celá suma úhrady z 29.9.2016 mala byť započítaná na predmet tohto konania.

13. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 27,50 % ročne z dlžnej sumy za obdobie do dňa predčasného zosplatnenia úveru (t.j. do 12.11.2013) vo výške 402,22 €, súd prvej inštancie v tejto časti považoval žalobu za dôvodnú, keď úrok z úveru treba považovať za cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Nad sumu priznaného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru súd prvej inštancie však považoval žalobu za nedôvodnú, keď vychádzajúc z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. z úradnej povinnosti prihliadol na existenciu skutočností oslabujúcich nárok veriteľa voči spotrebiteľovi. Pre prípad predčasného a mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho postavenie. S poukazom na uvedené súd (postupujúc podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.) žalobu v časti uplatneného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru do zaplatenia zamietol. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalobca (priznávajúce zmluvný úrok aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru) sú rozhodovacou praxou súdov SR prekonané.

14. Žalobcovi priznal nárok aj na zaplatenie sumy poplatkov za vedenie účtu a poistenie, ktoré si žalobca uplatnil od žalovaného len za obdobie do 30.6.2013, nakoľko počnúc od 1.7.2013 došlo k zmene zákona o bankách (zákon č. 483/2001 Z.z.) a od tohto času zákon zakazuje bankám (v tomto prípade žalobca) účtovať si od svojich klientov poplatok za vedenie účtu. Uplatnený nárok na zaplatenie poplatkov za vedenie účtu do 30.6.2013 je potrebné považovať za zákonný nárok a žaloba v tejto časti bola zo strany žalobcu podaná tiež dôvodne.

15. O nároku na náhradu trov konania (v časti konania, ktoré bolo pre čiastočné späťvzatie žaloby zastavené) súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, keď čiastočne zavinil zastavenie konania žalobca (v časti, v ktorej došlo z jeho strany k chybnému výpočtu) a v časti žalovaný (ktorý po podaní žaloby časť dlžnej sumy uhradil). Ohľadne zvyšnej časti konania o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keď obe strany sporu boli ohľadne danej časti konania čiastočne úspešnou stranou sporu (žalobca mal úspech v časti konania o zaplatenie dlžnej istiny, časti zmluvného úroku a úroku z omeškania a poplatkov; žalovaný mal úspech v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá (o zaplatenie časti istiny, zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru do zaplatenia, časti úroku z omeškania). Preto rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.

16. Lehotu na plnenie súd prvej inštancie určil v zmysle § 232 ods. 3 CSP, keď nevyhovel žiadosti žalovaného o uloženie povinnosti uhradenia dlžnej sumy v splátkach (20,- €, maximálne 30,- € mesačne), keď výšku navrhnutej splátky považoval za neprimeranú výške dlžnej sumy a dobe splatenia, pričom mal za to, že by nebolo spravodlivé požadovať od žalobcu ako veriteľa, aby na uhradenie svojej pohľadávky čakal tak neprimerane dlhú dobu.

17. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca v časti výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby a výroku o trovách konania, žiadal v týchto častiach rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu a zaviazať žalovaného na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania v plnej výške. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka s tým, že okrem úrokov z omeškania má právo na bežné úroky, občiansky zákonník ku dňu podpísania zmluvy o úvere medzi stranami sporu neobsahoval žiadne ustanovenie, podľa ktorého by pri poskytovaní úverov nemal veriteľ voči dlžníkovi právo popri úrokoch z omeškania i právo na zaplatenie riadnych úrokov. Naopak v zmysle ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. sa úrok výslovne uvádza ako súčasť odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi (za podmienok, že je dohodnutý pri podpise zmluvy, t.j. že ide o zmluvný úrok, tak ako je to i v prípade, ktorý je predmetom tohto konania). Z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V opačnom prípade by došlo k neprimeranému zvýhodneniu dlžníka oproti ostatným riadne platiacim klientom, ktorí za rovnaký úver zaplatia nepomerne viac ako dlžník, ktorý je zaviazaný uhradiť len úroky z omeškania. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/140/2013 zo dňa 16.10.2013 a na skutočnosť, že od žalovaného požaduje úroky z omeškania iba vo výške 1 % ročne z nesplatenej istiny.

18. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, žiadal odvolanie žalobcu odmietnuť ako nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že výpočet istiny prezentovaný žalobcom, je v rozpore so zákonom, pretože boli zúročené aj úroky, ktoré žalobca pripočítal k samotnej istine, čo je v rozpore s príslušnými rozhodnutiami súdov SR ako aj smernicami EÚ. Zo žalobného návrhu je zrejmá akumulácia tzv. zmluvných úrokov a súčasne žalobcom bezdôvodne požadovaných zmluvných úrokov aj po zosplatnení úveru. Podľa jeho názoru žalobca nemá právne odôvodniteľný nárok na poplatky za vedenie účtu.

19. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 , viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 , po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby týkajúcej sa zmluvných úrokov po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru a v súvisiacom výroku o trovách konania je nutné podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 zrušiť a v tejto časti vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok vo výroku o zastavení časti konania a vo výroku o vyhovení časti žaloby v dôsledku absencie odvolania žalovaného nadobudol právoplatnosť.

20. Z obsahu spisu vyplýva ten skutkový stav, ktorý konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. Je zrejmé, že strany sporu uzavreli zmluvu o rýchlom poistenom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. 0228 3018 11RSU dňa 26.5.2011, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 3.000 eur. Tento úver sa žalovaný zaviazal splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 87,18 eura v období od 26.6.2011 do 26.5.2018. RPMN bola v zmluve vyčíslená vo výške 36,55 % pri priemernej RPMN vo výške 17,44 % a celková čiastka splatná spotrebiteľom vo výške 7.382,90 eura. Žalovaný sa tiež v zmluve zaviazal uhradiť jednorazový poplatok za spracovanie úveru vo výške 60 eur. Tiež mal v zmysle zmluvy uhrádzať mesačný poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 2,20 eura a mesačný poplatok za zabezpečenie poistenia vo výške 4,18 eura. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky pre poskytovanie spotrebných úverov pre obyvateľstvo účinné od 1.1.2009. Pre riadne neplnenie zmluvných podmienok žalovaným, žalobca žalovaného písomne dňa 19.9.2013 vyzval na zaplatenie záväzku, ktorý bol po lehote splatnosti najneskôr do 4.10.2013. Ako vyplynulo z priloženej kópie doručenky žalovaný prevzal predmetnú výzvu dňa 24.9.2013. Keďže žalovaný na výzvu nereagoval úhradou splatného záväzku, žalobca listom zo dňa 28.10.2013 žalovanému oznámil, že v zmysle uzavretej zmluvy vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru. Dlžnú pohľadávku vyčíslil na sumu vo výške 3.452,69 eura a žalovaného vyzval na zaplatenie tejto sumy do 10 dní od doručenia výzvy. Žalovaný predmetnú výzvu prevzal dňa 31.10.2013, dlžnú sumu v stanovenej lehote neuhradil. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru nadobudlo účinnosť dňa 11.11.2013. Súd prvej inštancie zmluvu správne posúdil ako spotrebiteľskú, aj keď bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Aj keď zmluva bola uzavretá na podklade Obchodného zákonníka, vzťahujú sa na ňu ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Žalobca poskytol bezúčelový spotrebiteľský úver žalovanému, ktorý však podmienky zmluvy nedodržal, úver riadne nesplácal a z toho dôvodu žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Odvolací súd neposúdil ako správny právny záver súdu prvej inštancie o neprípustnosti vymáhania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru. Takýto právny názor nezodpovedá žiadnemu ustanoveniu Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a ani zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

21. Žalobca ako veriteľ pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, na základe toho súd prvej inštancie žalobcovi priznal žalovanú istinu a časť príslušenstva. Tento výrok rozsudku v dôsledku absencie odvolania žalovaného nadobudol právoplatnosť a odvolací súd z tejto skutočnosti pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu vychádzal. S ohľadom na uvedené sa dlh žalovaného považuje za dlh splatný v celom rozsahu bez možnosti ďalšieho splácania v splátkach. Súd prvej inštancie uzavrel, že patria zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov veriteľovi len do splatnosti dlhu a odo dňa splatnosti dlhu je dlžník v omeškaní, pričom musí platiť už len úroky z omeškania. Odvolací súd sa s týmto záverom nestotožnil a zároveň ustálil, že takýto záver súd prvej inštancie neodôvodnil primerane s odkazom na konkrétne znenie právneho predpisu, ktorý by vylučoval súbeh úrokov z omeškania a zmluvne dohodnutých úrokov, splatných do zaplatenia dlhu, čo znamená, že rozsudok v tejto časti nespĺňa požiadavky presvedčivosti súdneho rozhodnutia (220 ods. 2 . Z obsahu uzavretej zmluvy o úvere totiž nevyplýva, že by si strany sporu - pre prípad vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru - dohodli platenie zmluvných úrokov len do daného dňa mimoriadnej splatnosti. Nie je zrejmé, z ktorého zákonného ustanovenia by mal daný právny záver vyplývať, keďže použitá právna úprava - ak to nevylučuje ani osobitná dohoda zmluvných strán - vo všeobecnosti pripúšťa súbežné platenie zmluvne dohodnutých úrokov z úveru až do zaplatenia a zároveň aj platenie úrokov z omeškania, ak sa dlžník dostal do omeškania s platením dlhu. Nie je teda zrejmé, z čoho - z ktorého zákonného ustanovenia, resp. z ktorého dojednania v zmluve o úvere v tomto prípade vyplýva, že platenie úrokov z omeškania vylučuje platenie zmluvných úrokov, resp. že platenie zmluvných úrokov sa týka len doby, dokedy sa dlžník dostane do omeškania s platením svojho dlhu a do tzv. zosplatnenia dlhu (vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu). Odvolací súd pritom zastáva názor, že nemožno vychádzať z toho, že by došlo k dvojnásobnému zaťažovaniu spotrebiteľa v podobe úrokov z úveru a aj úrokov z omeškania a že to zároveň znamená aj značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. Odvolací súd to hodnotil ako neprimerané zvýhodnenie spotrebiteľa po porušení jeho zmluvných povinností. Spotrebiteľ si totiž musí byť vedomý toho, že v súlade so zmluvou o úvere pri riadnom splácaní úveru platí zmluvne dohodnuté úroky podľa znenia zmluvy až do zaplatenia celého dlhu a v prípade porušenia zmluvnej povinnosti splatiť dlh riadne a včas môže byť legálne postihnutý navyše aj úrokmi z omeškania až do dňa splatenia celej sumy úveru. Dlžník totiž používa peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom aj po lehote splatnosti a z princípu právneho inštitútu zmluvných úrokov vyplýva, že tieto dlžník spláca - ak niet iného dojednania - až do dňa úplného splatenia dlhu, zatiaľ čo úroky z omeškania nastupujú (popri zmluvných úrokoch) len vtedy, ak sa dostane do omeškania, t. j. ak úver podľa zmluvy riadne nespláca.

22. Odvolací súd ďalej uvádza, že v súlade s pôvodným ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy musel prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Medzičasom Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 07.02.2018 rozhodol nálezom č. k. PL. ÚS 11/2016-60, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z rozsiahleho odôvodnenia uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že súd nemôže ex offo prihliadať na premlčanie pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože takýto postup súdu nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne s čl. 46 ods. 1, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, v spojení s čl. 1 ods. 1, podľa ktorého Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa § 193 prvej vety je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Táto nová právna úprava vychádza z konštantne verifikovanej právnej úpravy viazanosti súdu ako orgánu ochrany práva rozhodnutiami iných orgánov. Len ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorá ešte nie je vyriešená a ktorú nie je súd v konaní oprávnený riešiť, teda ide o otázku relevantnú pre prebiehajúce sporové konanie a táto je zahrnutá v taxatívnom výpočte ustanovenia § 193 CSP, súd konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) obligatórne preruší.

23. Vzhľadom na to rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zmluvných úrokov po zosplatnení a v súvisiacom výroku o trovách konania odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec nanovo prejedná a viazaný vyššie opísaným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 o žalobe žalobcu v časti uplatnených zmluvne dohodnutých úrokov opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2CSP tak, aby bolo dostatočne presvedčivé. V novom rozhodnutí súd zároveň rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 .

24.Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .