Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/14/2019

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr. Petra Tótha a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému X. W., nar. XX.XX.XXXX v G., trvale bytom B. č. XXX, trestne stíhaného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr.zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr.zák., na neverejnom zasadnutí dňa 20. marca 2019, prejednal odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 2T/108/2014 zo dňa 5. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodné.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 5. decembra 2018, sp. zn. 2T/108/2014 bol obžalovaný X. W. podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom, č. Pv 38/13/3304-70, zo dňa 1.7.2014 pre skutok, obžalobou kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr.zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr.zák., ktorého skutku sa mal dopustiť tak, že dňa 05.12.2012 v presnejšie nezistenom čase medzi 09.00 hod. a 10.00 hod., počas druhej vyučovacej hodiny, v telocvični Strednej odbornej školy na ulici Bzinskej 11 v Novom Meste nad Váhom, po vzájomnom slovnom konflikte s poškodeným ml. T. J., nar. XX.XX.XXXX, a vzájomnom fyzickom konflikte s poškodeným spočívajúcom vo vzájomnom sácaní sa otvorenými dlaňami, v prítomnosti ďalších desiatich spolužiakov mladších ako 18 rokov fyzicky napadol poškodeného ml. T. J. tým spôsobom, že ho 1-krát udrel päsťou pravej ruky do oblasti ľavej časti tváre poškodeného, pričom tento úder sa zošmykol po tvári poškodeného, avšak vzápätí obvinený znovu 1-krát udrel päsťou jeho pravej ruky do oblasti ľavej časti tváre poškodeného, po čom poškodený spadol na zem, čím spôsobil poškodenému ml. T. J. ľahké zranenia - pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy - tváre vľavo, s vegetatívnou symptomatológiou, zlomeninu jarmovej kosti vľavo so zakrvácaním do čeľustnej dutiny vľavo s miernym posunom kostných úlomkov a zlomeninu spodiny ľavej očnice, s prítomnosťou vzduchu v pravej očnici, s posunom kostných úlomkov, bez prejavov dvojitého videnia, ktoré zranenia si vyžiadali operačný zákrok a dobu liečenia a práceneschopnosť v trvaní 4-5 týždňov, a ktoré zranenia narušili obvyklý spôsob života poškodeného po dobu 4-5 týždňov, pretože tento skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. bol poškodený V. J. odkázaný s nárokom na náhradu škody vo výške 1.872 Eur na civilný proces a podľa § 288 ods. 3 Tr. por. bol poškodený T. J. odkázaný s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Citovaný rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu podal prokurátor odvolanie v neprospech obžalovaného ihneď po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Prokurátor odvolanie dodatočne písomne odôvodnil nasledovne:

„V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa v podstate uviedol, že povinnosťou súdu bolo v zmysle zásady in dubio pro reo spod obžaloby obžalovaného oslobodiť podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku. V danom trestnom konaní nebola podľa súdu prvého stupňa preukázaná subjektívna stránka žalovaných trestných činov, ktoré oba sú úmyselné trestné činy, teda zavinenie obžalovaného. Naopak z vykonaného dokazovania výsluchmi priamych očitých svedkov, ktorí boli prítomní pri incidente, vyplynulo, že obžalovaný nemal záujem žiadnym spôsobom poškodenému ublížiť a spôsobiť mu zranenia. Súd je toho názoru, že vzhľadom na skutočnosti vzťahujúce sa k osobe obžalovaného tu nebol úmysel obžalovaného vo vzťahu k spôsobenému následku. Obžalovaný bol v čase incidentu mladistvý, dovtedy viedol riadny život bez podobných konfliktov, od toho času (čo je už 6 rokov) vedie riadny život bez spáchania priestupku či trestného činu. Samotné prejednanie veci pred súdom, ktoré trvá už 6 rokov od skutku, je pre obžalovaného psychicky náročné. Obžalovaný po skutku trpel úzkosťami, zvýšeným psychickým napätím, poruchami spánku, na čo musel užívať lieky. V danom prípade je podľa názoru súdu nutné aplikovať ustanovenia o nutnej obrane ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť činu. V konaní bolo nesporne preukázané, že poškodený ako prvý jedenkrát udrel obžalovaného po hánkoch ruky hokejkou po tom, ako mu chcel zobrať loptu, ktorú obžalovaný vyťahoval spoza rebrín. Z dokazovania vyplynulo, že zo strany obžalovaného sa jednalo iba o jeden úder rukou v päsť do hlavy poškodeného. Súd mal teda za preukázané, že v konaní obžalovaného dňa 5.12.2012 počas hodiny telesnej výchovy pri hre floorbalu išlo o nutnú obranu. V konaní nebol preukázaný úmysel obžalovaného poškodenému ublížiť. Obžalovaný sa iba bránil voči útoku poškodeného. Obžalovaný na základe absencie skúseností neoprávnene nepredpokladal, že by jeho obranný úder vedený do tváre poškodeného mohol spôsobiť ako následok také zranenie, aké bolo poškodenému spôsobené.

Prokuratúra má za to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci. Podľa prokuratúry bola vina obžalovaného dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní jednoznačne preukázaná. Obžalovaný je usvedčovaný v podstate všetkými dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní, sčasti aj vlastnou výpoveďou, hoci vinu za spáchanie skutku výslovne neuznáva.

Prokurátor v záverečnej reči dňa 5.12.2018 podrobne popísal a vyhodnotil rozsiahle dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní, osobitne so zameraním na vyhodnotenie otázok, ktoré nariadil bližšie objasniť Krajský súd v Trenčíne v uznesení zo dňa 20.4.2017 (ustálenie konkrétnych skutkových okolností predchádzajúcich konaniu obžalovaného, vyhodnotenie možnej nutnej obrany). Súd prvého stupňa krátko po prednesení záverečných rečí vyhlásil oslobodzujúci rozsudok, pričom pri jeho ústnom odôvodňovaní sa v podstate vôbec nevysporiadal s argumentáciou prokurátora. Ani písomné vyhotovenie rozsudku nemožno považovať za dostatočne odôvodnené.

Postup okresného súdu, keď v odôvodnení rozsudku zo dňa 5.12.2018 v podstate odignoroval povinnosť vysporiadať sa s argumentáciou prokurátora, uvedenou v záverečnej reči prokurátora dňa 5.12.2018, považujem za okolnosť, ktorá sama osebe spôsobuje nezákonnosť resp. nepreskúmateľnosť napadnutého oslobodzujúceho rozsudku zo dňa 5.12.2018.

Podľa komentára k Trestnému poriadku (Štefan Minárik a kol.) každý výrok rozsudku, ktorý obsahuje odôvodnenie, musí byť odôvodnený síce stručne, ale z kontextu § 168 ods. 1 Tr. poriadku vyplýva, že aj presvedčivo a tak, aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné. Musí vychádzať z hodnotenia dôkazov v intenciách § 2 ods. 12 Tr. poriadku, t. j. podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či dôkazy obstaral súd, prokurátor, policajt alebo obvinený či jeho obhajca. Ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného, musí vyplynúť zo skutkových zistení súdu na základe vykonaného dokazovania, ktoré buď potvrdzujú obhajobné prednesy obžalovaného, alebo ich vyvracajú. Vo vykonaných dôkazoch, v ich dôkaznej sile bude spravidla spočívať aj argumentácia súdu. Uvedené zásady platia aj pre odôvodnenie oslobodzujúceho rozsudku.

Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia môže porušiť ústavné právo na „inú právnu ochranu“ v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. V tomto smere poukazujem na už ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej súčasťou ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom však všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. IV. ÚS 115/03 a III. US 209/04, l. US 110/07), pričom ani iné orgány verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva a slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak sú nedostatočne odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu veci.

Okresný súd sa argumentáciou prokurátora uvedenou v záverečnej reči dňa 5.12.2018 nezaoberal, a teda sa s ňou vo svojom rozsudku ani dostatočne nevysporiadal. Avšak ako sa súd musí vysporiadať s obhajobou obžalovaného, musí sa rovnako starostlivo zaoberať a vysporiadať aj s argumentáciou prokurátora. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je tak v rozpore s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku.

V neposlednom rade je potrebné uviesť, že vyššie uvedené nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu zo dňa 5.12.2018 zároveň spôsobujú to, že okresný súd fakticky preniesol svoju povinnosť argumentačne sa vysporiadať s argumentáciou prokurátora, uvedenou v záverečnej reči zo dňa 5.12.2018, na sám Krajský súd v Trenčíne, ktorý tým akoby stavia do role prvoinštančného súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti opätovne poukazujem (obdobne ako v záverečnej reči dňa 5.12.2018) na konkrétne skutkové okolnosti, vyplývajúce z vykonaných dôkazov, ako aj argumentáciu prokuratúry, na základe ktorých považujem vinu obžalovaného za dostatočne preukázanú:

Poukazujem na samotnú obhajobu obžalovaného v prípravnom konaní, ako aj na pôvodnom hlavnom pojednávaní (teda do 25.4.2016) a na neskoršom hlavnom pojednávaní (teda po 20.4.2017), ktorá si v dôležitých skutočnostiach sama odporuje, resp. vyplýva z nej, že obžalovaný svoje výpovede zásadne menil.

Obž. ml. X. W. na hlavnom pojednávaní dňa 1.4.2015 urobil vyhlásenie „nevinný“ a následne dňa 1.4.2015 vypovedal v tom smere, že síce spáchanie skutku v podstate priznal, avšak vinu neuznáva, nakoľko konal v sebaobrane. Konkrétne uviedol, že pri predmetnom incidente sa s poškodeným začali vzájomne súrať otvorenými dlaňami. Sácanie sa stupňovalo. Na poškodenom videl, že bol agresívny. Poškodený ho začal sácať do oblasti medzi hrudníkom a krkom. Stupňovalo sa aj jeho súranie, dotyky jeho rúk mierili stále vyššie, blížiac sa k oblasti hlavy. Keď obžalovaný videl, ako sa poškodený napriahal rukou s tým, že chcel obžalovaného. udrieť, obžalovaný na to reagoval tak, že ešte predtým, ako by ho poškodený mohol udrieť, poškodeného udrel on sám ako prvý. Po prvom údere poškodený zostal stáť a pokračoval v útoku, chcel udrieť obžalovaného. Keďže podľa úsudku obžalovaného útok poškodeného stále pokračoval, udrel obžalovaný poškodeného aj druhý raz, pričom po tomto údere sa poškodený chytil za tvár a sadol si na zem. Obžalovaný sa poškodenému za to hneď ospravedlňoval s tým, že jeho úmyslom mu nebolo ublížiť. Chcel sa iba ubrániť útoku, hoci napokon k žiadnemu zo strany poškodeného nedošlo. Nad následkom, ktorý spôsobil, vyjadril obžalovaný na hlavnom pojednávam ľútosť.

Obž. ml. X. W. na hlavnom pojednávaní dňa 3.8.2018 urobil vyhlásenie „nevinný“ a následne dňa 3.8.2018 vypovedal obdobne ako na hlavnom pojednávaní dňa 1.4.2015, teda priznal, že poškodeného udrel, avšak vinu neuznal, nakoľko konal v sebaobrane. Oproti hlavnému pojednávaniu zo dňa 1.4.2015 a tiež oproti výpovediam z prípravného konania zo dňa 16.1.2014 a zo dňa 6.5.2014 (č.l. 50-58) však svoju výpoveď v dôležitej skutočnosti zmenil, keď uviedol, že poškodeného udrel len 1-krát, a to reflexívne, zo strachu, že ho napadne poškodený, udrel ho päsťou, v tom čase nemali hokejky v rukách, nechcel mu spôsobiť zranenie a skutok ľutuje. Teda už neuvádzal žiadne 2 údery, ani to, že medzi 1. a 2. úderom mal poškodený nejakým spôsobom naňho útočiť.

V prípravnom konaní obžalovaný dokonca prezentoval popri inom aj taký spôsob obhajoby, že sa len bránil útoku poškodeného, nakoľko poškodený naňho útočil zbraňou - hokejkou a obžalovaný sa len bránil holými rukami (č.1. 42).

Svedok - poškodený T. J. na hlavnom pojednávaní (rovnako ako pri pôvodnom hlavnom pojednávaní a ako v prípravnom konaní) v podstate uviedol, že poškodený povedal obžalovanému, aby prestal hrať. Obžalovaný mu vynadal, odhodil hokejku a išiel smerom k poškodenému. Poškodený vedel, že ho chce obžalovaný ísť biť, keďže obžalovaný mal ruky pri tele zovreté v päsť, preto tiež odhodil hokejku, chytil obžalovaného oboma rukami a snažil sa ho od seba dať preč, lebo sa s ním biť nechcel. Vtedy ho

obžalovaný dvakrát päsťou udrel do hlavy, pričom po druhej rane spadol na zem. Pár sekúnd po tom, ako sa to stalo, prišiel učiteľ I.. Poškodený ďalej uviedol, že fyzickému incidentu predchádzali verbálne útoky. Obžalovaný poškodenému vulgárne nadával, poškodený mu následne podobne vynadal. Poškodený, hoci obžalovaného chytil na neho neútočil, keďže nemal záujem sa biť. Držal obžalovaného za trigovicu niekde v oblasti hrudníka. Prvý úder päsťou od obžalovaného prišiel do oblasti ľavej tváre. Druhý, ešte silnejší, nasledoval vzápätí. Medzi prvým a druhým úderom poškodený obžalovaného stále držal za trigovicu a neurobil žiadny pohyb, ktorý by obžalovaný mohol vyhodnotiť ako snahu poškodeného o útok na obžalovaného. Svedok M. G. na hlavnom pojednávaní (rovnako ako pri pôvodnom hlavnom pojednávaní a ako v prípravnom konaní) v podstate uviedol, že obžalovaný s poškodeným sa začali naťahovať, sácať a došlo k bitke, resp. obžalovaný udrel dvakrát poškodeného. Poškodený sa skôr bránil, bol tenký, slabý, neprišiel svedkovi ako bitkár. Prvý raz sa úder obžalovaného akoby zošmykol, druhá rana sadla. Obžalovaný udieral päsťou. Poškodený po druhom údere padol na zem a držal sa za tvár.

Svedok O. N. na hlavnom pojednávaní (rovnako ako pri pôvodnom hlavnom pojednávaní a ako v prípravnom konaní) v podstate uviedol, že obžalovaný s poškodeným sa začali sácať, následne obžalovaný poškodenému „dal ranu“ a poškodený padol na zem. Od obžalovaného nešlo o úder z náprahu, išlo o úder z direktu a smeroval do líca poškodeného.

Svedok W. W. na hlavnom pojednávaní (rovnako ako pri pôvodnom hlavnom pojednávaní a ako v prípravnom konaní) v podstate uviedol, že medzi obžalovaným a poškodeným nastala hádka, prešla do strkanice, krátkeho obojstranného sácania, potom obžalovaný poškodeného udrel päsťou do tváre. Išlo o úder asi pravou rukou obžalovaného do ľavej strany líca poškodeného. Po údere poškodený spadol na zem. Obžalovaný bol fyzicky zdatnejší, bol ťažší a väčší.

Svedok S. O. na hlavnom pojednávaní (rovnako ako pri pôvodnom hlavnom pojednávaní a ako v prípravnom konaní) v podstate uviedol, že nevidel začiatok incidentu, iba to, ako obžalovaný vrazil poškodenému. Po otočení sa smerom k účastníkom bitky uvidel iba jeden úder obžalovaného, po ktorom poškodený spadol na zem. Obžalovaný udrel poškodeného päsťou. V čase útoku bol fyzicky zdatnejší a mohutnejší obžalovaný, poškodený bol chudý. Podľa svedka to bol úder silný, smeroval priamo na tvár a bol to úder zatvorenou päsťou.

Svedok W. H. na hlavnom pojednávaní (rovnako ako pri pôvodnom hlavnom pojednávaní a ako v prípravnom konaní) v podstate uviedol, že obžalovaný s poškodeným zrazu spustili hokejky, začali sa sácať a obžalovaný následne vrazil poškodenému. Účastníci konfliktu sa sácali dlaňami, a to opakovane. Išlo o vzájomné sácanie do hrude. Sácanie sa nestupňovalo. Úder obžalovaného smeroval do oblasti tváre poškodeného. Nešlo o obranný úder zo strany obžalovaného. Poškodený žiadnym spôsobom obžalovaného neprovokoval. Ak by obžalovaný poškodeného neudrel, poškodený podľa názoru svedka by obžalovaného neudrel, skončilo by to všetko iba sácaním. Poškodený sa pred úderom nesnažil obžalovaného napadnúť. Obžalovaný svojim úderom neodvracal žiadny obdobný útok poškodeného, ktorý by mu mal hroziť. V čase incidentu bol podľa svedka fyzicky zdatnejší obžalovaný. V incidente sa javil byť razantnejším obžalovaný. Bol agresívnejší a výbušnejší.

Svedok W. O. na hlavnom pojednávaní (rovnako ako pri pôvodnom hlavnom pojednávaní a ako v prípravnom konaní) v podstate uviedol, že obžalovaný a poškodený začali do seba súrať a následne poškodený dostal od obžalovaného jednu ranu alebo viac. Úder smeroval do tváre. Pri sácaní sa dotýkali pliec. Sácanie bolo vzájomné. Ohľadne intenzity úderu uviedol, že úder obžalovaného bol zatvorenou päsťou, smeroval do tváre poškodeného a išlo o silný úder. Obranný úder to nebol.

Svedok W. E. na hlavnom pojednávaní (rovnako ako pri pôvodnom hlavnom pojednávaní a ako v prípravnom konaní) v podstate uviedol, že incident medzi obžalovaným a poškodeným nevidel celý, prišlo mu to celé tak, že skôr obžalovaný sa chcel biť. Tento bol podľa svedka fyzicky zdatnejší odjakživa. Správanie poškodeného počas incidentu vnímal skôr ako obranu. Poškodený sácal obžalovaného od seba, a to skôr tak, že aby sa nebili. Svedok videl jeden úder obžalovaného. Tento úder nebol obranný. Po údere poškodenému tiekla krv.

Z výpovede svedkyne Y. O. z prípravného konania, ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná, vyplynulo, že obžalovaný a poškodený sa začali vzájomne sácať. Po tom, ako sa takto začali

oni dvaja posacovať, tak obžalovaný udrel poškodeného niekde pod oko, pričom prvýkrát ho iba ošuchol po tvári a druhýkrát ho päsťou trafil pod oko. Poškodený sa potom sám zosunul na zem a držal si tvár. So vzájomným posacovaním začal asi obžalovaný. Druhý úder obžalovaného do tváre poškodeného nasledoval tak, že medzi prvým a druhým úderom nestihol poškodený na útok reagovať. Situácia vzájomného sácania nebola taká, aby obžalovaný musel poškodeného udrieť, zo strany obžalovaného nešlo o obranný úder. Obžalovanému od poškodeného podľa svedkyne nehrozil vážnejší útok. Poškodený bol nekonfliktný, nevyhľadával spory, obžalovaný by najradšej všetko riešil bitkou. Svedkyňa taktiež uviedla svoju osobnú skúsenosť s agresivitou obžalovaného, o ktorom uviedla: „Keď sa rozprávame a náhodou mu nepožičiam úlohu, tak hneď vyskočí, že mám ti vraziť a pod.“

Z výpovede svedkyne W. H. z prípravného konania, ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná, vyplynulo, že obžalovaný sa s poškodeným z ničoho nič pobili, pričom obžalovaný udrel poškodeného päsťou pod oko a poškodený spadol na zem. Obžalovaný dal poškodenému ranu päsťou, ktorej sa poškodený uhol a potom obžalovaný poškodeného udrel druhý raz a to ho už trafil pod oko. Úder smeroval priamo, bol to určite úder päsťou a podľa svedkyne nešlo o slabý úder. Z danej situácie svedkyňa nemala dojem, že by obžalovaný musel poškodeného udrieť v sebaobrane. Hoci pred úderom poškodený do obžalovaného strkal, úder obžalovaného nebol nutný a nebol v danom momente primeraný povahe konfliktu. V období, keď sa incident odohral, bol obžalovaný agresívny, všetko ho naštvalo, každá maličkosť. Poškodený agresívny nebol, ani byť nemohol, nakoľko na to nemal postavu. Bol výrazne chudšej postavy ako obžalovaný, ktorého svedkyňa označila za mohutného a silnejšieho.

Svedkovia V. J., X. W., W. N., E. W., W.. V. I. a W.. F. I. neboli priamymi - očitými svedkami incidentu a preto ich výpovede nie sú dostatočne významné, nakoľko je preukázané, že skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný a predovšetkým sa posudzuje obhajoba obžalovaného, že z jeho strany šlo o nutnú obranu. Z čítanej výpovede svedka W.. V. I. je však zrejmé, že ako učiteľ zakázal hrať tým žiakom, ktorí nemali cvičebný úbor.

Je potrebné uviesť, že v rámci dokazovania nebolo ani samotnou obhajobou spochybnené, že k útoku zo strany obžalovaného na poškodeného došlo, ani nebol spochybnený spôsobený následok, opísaný v znaleckom posudku z odboru zdravotníctva a farmácie.

Na hlavnom pojednávaní boli teda vypočutí pošk. T. J., ako aj očití svedkovia sv. G., sv. N., sv. W., sv. O., sv. H., sv. L. a sv. E., ktorí po obsahovej stránke zotrvali na svojich výpovediach z prípravného konania a všetci menovaní priamo usvedčujú obžalovaného zo spáchania predmetného skutku. Na hlavnom pojednávaní boli čítané výpovede sv. O. a sv. H. z prípravného konania, pričom tieto výpovede taktiež hodnotím ako priamo usvedčujúce obžalovaného. Sv. I., sv. I., sv. N. a sv. V. J. usvedčujú obžalovaného nepriamo. Z výpovedí vyššie uvedených svedkov jednoznačne vyplýva, že zo strany obžalovaného sa nejednalo o žiadnu nutnú obranu, resp. konanie, ktoré by ho trestnej zodpovednosti zbavovalo.

Poškodený T. J., na rozdiel od obžalovaného, v priebehu celého trestného konania (v prípravnom konaní aj vo svojich výpovediach na hlavných pojednávaniach) vypovedal konzistentne a svoje výpovede nemenil. Jeho výpoveď, ktorá priamo usvedčuje obžalovaného zo spáchania skutku, tak hodnotím ako plne vierohodnú. Neboli zistení žiadne konkrétne skutočnosti či motívy, pre ktoré by mal poškodený vypovedať inak, ako sa udalosť naozaj stala. Ani u ostatných očitých svedkov, ktorí obžalovaného priamo usvedčujú, neboli zistené žiadne skutočnosti, pre ktoré by mali vypovedať inak, ako skutok svojimi zmyslami vnímali. Po vyhodnotení kompletného obsahu výpovedí jednotlivých svedkov je potrebné konštatovať, že v podstate všetci svedkovia - spolužiaci prítomní pri spáchaní skutku priamo usvedčujú obžalovaného zo spáchania predmetného skutku.

Pokiaľ ide o rozpory, resp. nezrovnalosti v niektorých detailoch týkajúcich sa okolností predmetného skutku, k tomu uvádzam, že je logické, že vzhľadom na časový odstup medzi spáchaním skutku a konaním hlavného pojednávania si všetci svedkovia nepamätajú presne na všetky detaily, avšak za rozhodujúce považujem, že v prípade neúplností, resp. nepresností všetci svedkovia po prečítaní príslušnej časti ich výpovede z prípravného konania na svojej výpovedi z prípravného konania zotrvali. Taktiež poukazujem na skutočnosť, že samotnému útoku predchádzala hra florbalu, pričom jednotliví svedkovia začali registrovať incident v odlišnom čase - niektorí ho zaregistrovali ihneď, iní hrali chvíľu ďalej a zaregistrovali ho až o nejaký okamih neskôr. Poukazujem aj na skutočnosť, že incident sa odohral v telocvični počas hry florbalu, počas ktorej sa jednotliví svedkovia nachádzali rozmiestnení po celej

telocvični a teda boli v odlišných vzdialenostiach i uhloch pohľadu od incidentu, čo môže mať vplyv na odlišné vnímanie priebehu celého incidentu.

Pokiaľ ide o rozpory medzi dôkazmi, v danom prípade si odporujú na jednej strane výpovede obžalovaného a výpovede poškodeného, avšak všetci svedkovia viac alebo menej potvrdili práve verziu poškodeného. Žiadnu z výpovedí svedkov nemožno hodnotiť tak, že by bola v prospech obžalovaného. Dokonca v závažnom rozpore sú samotné výpovede obžalovaného (v prípravnom konaní a na pôvodnom hlavnom pojednávaní uvádzal 2 údery, po zrušujúcom uznesení krajského súdu zrazu uvádzal len 1 úder). To samé osebe spôsobuje nevierohodnosť obhajoby obžalovaného ako takej. Považujem za preukázané, že poškodený dostal 2 údery päsťou a obhajoba obžalovaného o 1 údere je vyvrátená nielen výpoveďou poškodeného, ale aj viacerých svedkov, najmä G., O. a H..

V priebehu trestného konania obžalovaný menil spôsob interpretácie svojej obhajoby, pričom súd má zákonnú povinnosť hodnotiť tieto zásadné rozpory v procese hodnotenia vierohodnosti výpovede obžalovaného. Je síce pravdou, že na rozdiel od svedkov môže obžalovaný vo svojich výpovediach aj beztrestne klamať a svoje výpovede meniť, či prispôsobovať svoju obhajobu aktuálnemu vývoju trestného konania, avšak vyššie uvedenými rozpornými výpoveďami obžalovaný prakticky sám spochybnil vierohodnosť svojich výpovedí, a tým aj svojej obhajoby.

Pritom skutočnosť, o ktorej obžalovaný rozporne vypovedal vo svojich vlastných výpovediach, a to či obžalovaný udrel poškodeného 1 alebo 2 krát, nie je akousi nepodstatnou okolnosťou, ale je to okolnosť veľmi dôležitá z hľadiska posudzovania konania obžalovaného ako možnej nutnej obrany, z ktorého dôvodu práve krajský súd vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Obžalovaný si zrejme uvedomil, že na základe jeho dovtedajších obhajobných tvrdení o dvoch úderoch (výpovede z prípravného konania a výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 1.4.2015) len ťažko bude možné jeho konanie hodnotiť ako konanie v nutnej obrane a zrejme preto zmenil výpoveď a na hlavnom pojednávaní dňa 3.8.2018 už tvrdil, že sa jednalo len o jeden reflexívny úder, teda prispôsobil svoju obhajobu tak, aby sa zvýšila šanca, že jeho konanie bude vyhodnotené ako konanie v nutnej obrane, čo sa mu aj nateraz podarilo, nakoľko okresný súd prevzal jeho tvrdenia o jednom údere. Avšak jeho výpoveď zo dňa 3.8.2018, v ktorej uvádza len jeden úder, je vyvrátená výpoveďami poškodeného a viacerých svedkov, ktorý vypovedajú o dvoch úderoch, pričom z ich výpovedí je tiež zrejmé, že po prvom údere obžalovaného, poškodený na obžalovaného neútočil ani neurobil nič, čo by mohlo byť považované za útok na obžalovaného, napriek tomu prišiel druhý, zraňujúci úder na poškodeného.

Už s nástupom do školy by malo byť každému žiakovi zrejmé, že aj v prípade bitky, sú určité hranice, ktoré sa nemajú prekračovať. Obžalovaný mal v čase spáchania skutku 15 rokov, čo je dostatočný vek na pochopenie, že úder päsťou do hlavy môže spôsobiť vážnejšie zranenie. Každému chlapcovi vo veku obžalovaného je zrejmé, že v prípade bitky sú určité „zakázané“ časti tela (hlava, krk), do ktorých útoky nemajú smerovať, či „zakázané spôsoby boja“ (napr. kopanie medzi nohy), nakoľko by to mohlo mať závažnejšie zdravotné následky. Nepredpokladám, že by priemerne slušne vychovaný mladý človek nevedel, že do hlavy sa nemá biť, a už vôbec nie päsťou.

Zo všetkých okolností prípadu, najmä zo skutočnosti, že sa jednalo o konflikt v súvislosti so športovaním na telesnej výchove, konflikt medzi spolužiakmi (teda osoby, ktoré sa poznali), s poukazom na stavbu tela obžalovaného a poškodeného, zo skutočnosti, že poškodený nebol agresívnej povahy (hoci podľa vyjadrení niektorých svedkov zvykol slovne provokovať či vyrypovať) je zrejmé, že aj v danom prípade sa malo jednať len o bežnú bitku, iniciovanú nezhodami pri hre na telesnej výchove, pri ktorej obžalovanému nehrozilo od poškodeného žiadne vážnejšie nebezpečenstvo či ohrozenie zdravia, s výnimkou nejakého sotenia či úderu do časti tela, kde mu nespôsobí zranenie. Pokiaľ by obžalovaný poškodeného neudrel päsťou do hlavy, táto bitka by sa s najvyššou pravdepodobnosťou skončila len sácaním, či nanajvýš zápasom, ktorý by skončil maximálne zvalením niekoho na zem, po čom by boli menovaní spolužiakmi od seba oddelení.

Prakticky všetci svedkovia - spolužiaci prítomní pri incidente sa v podstate zhodne vyjadrili v tom smere, že predmetné údery obžalovaného na poškodeného neboli vôbec nutné vzhľadom na situáciu a druhý úder obžalovaného nebol v žiadnom prípade obranný.

Je potrebné uviesť, že na hlavných pojednávaniach po uznesení Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20.4.2017, bolo vykonané dokazovanie v zmysle tohto uznesenia, pričom toto dokazovanie bolo značne rozsiahle a podrobné, ako k okolnostiam predchádzajúcim predmetnému incidentu, tak k priebehu samotného incidentu. Osobitne bolo zamerané dokazovanie na skutočnosť, či medzi prvým a druhým úderom päsťou na poškodeného spravil poškodený niečo, čo by mohlo byť považované za útok na obžalovaného, aby mohla byť vyhodnotená otázka primeranosti nutnej obrany. Doplneným dokazovaním však žiadna takáto skutočnosť zistená nebola. Je síce pravdou, že niektorí svedkovia sa vyjadrili, že videli len jeden úder päsťou, avšak toto je zrejme spôsobené tým, že nesledovali celý priebeh incidentu, resp. začali ho sledovať až v jeho priebehu, ako sa napr. aj svedok S. O. sám vyjadril. Avšak z výpovedí viacerých svedkov, ktorí videli oba údery päsťou, zhodne vyplýva, že poškodený medzi prvým a druhým úderom neurobil nič, čo by mohlo byť považované za útok na obžalovaného. Taktiež zdôrazňujem skutočnosť, že nikto zo svedkov sledujúcich predmetný incident, nepovažoval zraňujúci úder obžalovaného za obranný. Pokiaľ sa aj niektorí svedkovia vyjadrili, že fyzicky, silovo boli na tom obžalovaný aj poškodený zhruba rovnako a niektorí sa vyjadrili, že obžalovaný bol fyzicky zdatnejší, treba uviesť, že žiaden zo svedkov neoznačil poškodeného za fyzicky zdatnejšieho.

Rovnako je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o iniciatívu v predmetnom konflikte, žiaden zo svedkov sa nevyjadril, že by poškodený bol v predmetnom konflikte iniciatívnejší či útočnejší. Naopak, väčšina svedkov sa vyjadrila, že konanie poškodeného považovali za obranné, poškodený sa nechcel biť, len obžalovaného od seba odsácal. Žiaden zo svedkov neuviedol, že by bolo konanie obžalovaného primerané situácii, ktorá vznikla.

V predmetnom incidente začal útočiť ako prvý práve obžalovaný, bol agresívnejší a iniciatívnejší. Poškodený bol v predmetnom incidente v defenzívnom postavení, sácaním sa nesnažil útočiť, ale sa snažil len brániť útoku obžalovaného a odtláčal obžalovaného od seba. Z dokazovania je zrejmé, že obžalovaný bol v pozícii útočníka, a nie obrancu, a teda nemožno uňho použiť ustanovenia o nutnej obrane.

O nutnej obrane by mohlo byť uvažované napríklad v takom prípade, keby to bol poškodený J., ktorý by výlučne alebo prevažne útočil na obžalovaného W., napr. sácaním alebo údermi otvorenými dlaňami do hornej časti tela, s výnimkou hlavy, a obžalovaný W. by poškodeného J. na to udrel päsťou do hlavy. V danom prípade by mohlo byť uvažované o otázke nutnej obrany, nakoľko v takomto teoretickom prípade by bol v pozícii útočníka J.. Bolo by samozrejme posudzované, či vzhľadom na okolnosti prípadu, charakter útoku, stavbu tela obžalovaného a poškodeného, bola taká reakcia obž. W. primeraná. Jeho konanie by zrejme nebolo vyhodnotené ako konanie v nutnej obrane. Bol by síce v pozícii obrancu, avšak jeho obrana by bola zrejme vyhodnotená ako celkom zjavne neprimeraná útoku v zmysle § 25 ods. 2 Tr. zákona, resp. ako exces z nutnej obrany. V takom prípade by do úvahy prichádzalo vyhodnotenie uvedených okolností ako poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. i) Tr. zákona.

Je však potrebné zdôrazniť, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by útočníkom bol poškodený J.. „Útok“ pošk. J. v podobe neúmyselného seknutia hokejkou v zápale hry týmto seknutím aj skončil a ďalej nepokračoval, preto úder päsťou zo strany obžalovaného ani nemohol byť obranou voči takémuto seknutiu hokejkou. Je zrejmé, že útočníkom bol práve obžalovaný W., nakoľko ako prvý odhodil florbalovú hokejku práve obžalovaný a po odhodení hokejky šiel smerom k poškodenému, po čom došlo k vzájomnému sácaniu otvorenými dlaňami. Pri úvahách o nutnej obrane je potrebné sa vysporiadať s otázkou, kto bol „útočníkom“ a kto „obrancom“. Podľa názoru prokuratúry je jednoznačne preukázané, že poškodený J. nebol útočníkom a preto zo strany obžalovaného W. nebola prípustná žiadna „obrana“. Práve naopak, útočníkom bol obžalovaný W. a poškodenému J. vzniklo právo na použitie nutnej obrany, pričom poškodený sa aj primerane bránil, keď sa snažil obžalovaného od seba odsotiť v snahe zabrániť pokračovaniu bitky. Aj keby poškodený J. prípadne udieral či sácal silnejšie ako obžalovaný, čo nebolo preukázané, bola by taká jeho obrana primeraná, nakoľko obrana môže byť aj intenzívnejšia ako útok, aby bola spôsobilá útok odvrátiť. Avšak poškodený J. len odsácal obžalovaného, v žiadnom prípade nevybočil z medzí nutnej obrany a jeho konanie preto nenapĺňa znaky trestného činu výtržníctva, prípadne iného trestného činu.

Pokiaľ' ide o tvrdenia obžalovaného, že samotné zranenia poškodenému spôsobiť nechcel, tu v plnom rozsahu odkazujem na argumentáciu súdu uvedenú v odsudzujúcom rozsudku okresného' súdu zo dňa 25.4.2016, že konanie obžalovaného treba vyhodnotiť ako konanie v nepriamom úmysle.

Pokiaľ ide o subjektívnu stránku a posudzovanie možnej nutnej obrany, treba tiež uviesť nasledovné. Na to, či útočník konal v úmysle spôsobiť ublíženie na zdraví, možno usudzovať okrem iného aj z okolností, za ktorých došlo k útoku, akú intenzitu malo konanie útočníka, či útočník pri čine použil predmet, ktorý bol spôsobilý učiniť takýto útok proti telu dôraznejším, proti ktorej časti tela poškodeného útok smeroval, či išlo o jednorazový alebo opakovaný útok a aké nebezpečenstvo pre poškodeného z útoku hrozilo. Prokuratúra je toho názoru (rovnako ako súd pri svojom rozhodovaní na pôvodnom hlavnom pojednávaní), že vzhľadom na uvedené skutočnosti vzťahujúce sa k osobe obžalovaného je tu prítomný nepriamy úmysel vo vzťahu k spôsobenému následku. Aj keď obžalovaný v čase spáchania činu bol vo veku mladistvého, treba vychádzať zo všeobecnej spoločenskej vzdelanosti a uvedomelosti aj mladistvých subjektov. Aj mladším subjektom než 15-ročným je zrejmé, že z ľudských orgánov práve hlava je jedným z najzraniteľnejších a že útok rukou zovretou v päsť smerujúci proti hlave (či už smerom spredu alebo zozadu) môže viesť k závažným zraneniam. Intenzitu útoku obžalovaného dokazuje aj rozsah zranenia poškodeného, ako aj skutočnosť, že obžalovaný útočil v rozsahu niekoľkých sekúnd opakovane, t.j. neuspokojil sa iba s jedným úderom.

Nebolo preukázané, že by v konaní obžalovaného dňa 5.12.2012 počas hodiny telesnej výchovy pri hraní floorballu šlo o nutnú obranu. Z výpovede nielen poškodeného, ale aj z výpovedí viacerých svedkov (W. H., Y. O., W. H.) možno ustáliť, že takýto razantný útok na ukončenie roztržky nebol vôbec nutný, že poškodený svojím správaním nenaznačoval snahu o stupňovanie konfliktu až na úroveň pästného súboja. Iní svedkovia uviedli (W. E., W. L.), že v konaní obžalovaného nešlo o obranný úder. Správanie poškodeného v žiadnej fáze vzájomného incidentu nedosiahlo takú objektívnu úroveň ohrozenia života alebo zdravia obžalovaného, aby bolo potrebné eliminovať konanie poškodeného priamym úderom obžalovaného rukou zovretou v päsť do tváre poškodeného, dokonca opakovane. Obžalovaný mohol kedykoľvek opustiť miesto vzájomného sácania, mohol opustiť hraciu plochu, na ktorú ho nikto nepozýval a na ktorej dokonca podľa vtedy platných inštrukcií učiteľa nemal bez cvičebného úboru čo robiť. Hoci nie všetci vypočutí svedkovia označili obžalovaného v období, kedy sa skutok stal, za fyzicky zdatnejšieho, mohutnejšieho, silnejšieho, výbušnejšieho a agresívnejšieho, nenašiel sa ani jeden svedok spomedzi jeho spolužiakov, ktorý by takejto charakteristike protirečil, prípadne s ňou vyjadril zrejmý nesúhlas, Z výpovede svedkyne Y. O. z prípravného konania vyplýva, že prejavy impulzívnejšej povahy obžalovaného mala možnosť zažiť aj ona osobne. Svedkyňa W. H. uviedla, že obžalovaný bol agresívny, všetko ho naštvalo, každá maličkosť, Naopak poškodeného hodnotili jeho spolužiaci ako fyzicky menej zdatného, nekonfliktného, ktorý podľa niektorých síce občas do iných rýpal, avšak agresívne sa nikdy neprejavoval.

Zhodnotením dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní jednotlivo i v ich súhrne v intenciách § 2 ods. 12 Tr. poriadku má prokuratúra za preukázané, že skutok uvedený v obžalobnom návrhu sa stal, dopustil sa ho obž. ml. X. W., a že ním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaných trestných činov, za ktoré je trestne stíhaný, ako po stránke objektívnej, tak po stránke subjektívnej. Obžalovaný konal v nepriamom úmysle v zmysle § 15 písm. b) Tr. zákona.

Súd prvého stupňa sa s dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní nedostatočne vysporiadal, nesprávne ich vyhodnotil, nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, v dôsledku čoho nesprávne rozhodol a tiež vec nesprávne právne posúdil. Z vyššie uvedených dôvodov prokuratúra považuje napadnutý rozsudok za nezákonný. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje prokuratúra za nepresvedčivé, nepreskúmateľné a rozporné s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku.

Preto navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne v zmysle § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2T/108/2014 zo dňa 5.12.2018 v celom rozsahu, a aby v zmysle § 322 ods. 1 Tr. poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný sám, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu.

Obžalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu prokurátora uviedol, že mu je veľmi ľúto, čo svojím konaním spôsobil T.. Do dnešného dňa má z toho výčitky svedomia, napriek tomu, že nič také nechcel a necíti sa byť vinný. Nemôže kvôli tomu dobre spávať a celé súdne konanie je pre neho psychicky náročné. Napriek tomu, že to, čo sa stalo, vôbec neurobil úmyselne a len sa bránil. Kvôli podanej obžalobe sa už roky cíti ako nejaký násilník, pričom keď sa to celé stalo, išlo iba o hlúpu hádku dvoch chalanov, ktorí boli v podstate ešte deti. Nechcel T. spôsobiť žiadne zranenie. V tom čase mal 15 rokov a vtedy si vôbec neuvedomoval, že môže spôsobiť jeho ranou až také zranenie. Nevenoval sa športu ani nijakým silovým cvičeniam a vôbec nevedel odhadnúť svoju silu. Nemal odkiaľ vedieť, že môže spôsobiť také zranenie, lebo nikdy nič podobné nezažil. Ak by vtedy vedel to, čo vie dnes, keď už je starší a skúsenejší, radšej by nechal T., aby on udrel jeho. Obžalovaný to vtedy nevedel, pretože sa nikdy nebil. Nikdy nebol bitkár a vtedy sa vlastne iba bránil. Hrozne ho to celé mrzí. Do tej bitky, ako aj po nej viedol usporiadaný život bez bitiek, konfliktov, priestupkov alebo trestných činov. To, že sa už toľké roky k tomu incidentu stále vracia, mu nerobí vôbec psychicky dobre. Táto skúsenosť, ako aj celé prejednanie pred súdom, mu je ponaučením na celý život. Nikdy nikomu nechcel ublížiť a dúfa, že mu T. odpustí, pretože keby mohol vrátiť čas, nič z toho by sa nebolo stalo. Obžalovaný zopakoval, že sa necíti byť vinný, pretože sa v tú chvíľu len bránil. Bol to reflex, ktorý žiaľ tak nešťastne dopadol. Ešte raz sa chce všetkým ospravedlniť za to, čo sa stalo, naozaj to nechcel a je mu to celé veľmi ľúto.

Obhajca obžalovaného v písomnom vyjadrení uviedol nasledovné:

„V prvom rade považujeme za potrebné zdôrazniť, že sa nestotožňujeme s názorom prokurátora uvedeného v jeho odvolaní. Poukazujeme najmä na skutočnosť, že zhrnutie výpovedí svedkov nachádzajúce sa v odvolaní, je účelové a vytrhnuté z kontextu.

Rovnako zdôrazňujeme, že viaceré vyjadrenia v odvolaní sú len domnienky a nezakladajú sa na pravde ako napríklad "Je síce pravdou, že niektorí svedkovia sa vyjadrili, že videli len jeden úder päsťou, avšak toto je zrejme spôsobené tým, že nesledovali celý priebeh incidentu,...“ K ďalším skutočnostiam uvedených v odvolaní nepovažujeme za potrebné sa vyjadriť, pretože ide len o dedukcie ako mohol konflikt skončiť. Sme názoru, že úvahy o tom, či a ako by bol celý incident skončil, ak by nedošlo k predmetnému zraneniu sú irelevantné, nakoľko vzhľadom na vek a skúsenosti svedkov, nie je možné predpokladať, že by sa vedeli k tomuto adekvátne vyjadriť.

V prvom rade treba uviesť, že súd vykonal v rámci konania rozsiahle dokazovanie, a to nielen výsluchom obžalovaného, poškodených, osobným výsluchom veľkého počtu svedkov ale aj čítaním zápisníc výpovedí svedkov z prípravného konania ako aj mnohými ďalšími dôkazmi.

Z výpovedí všetkých svedkov jasne vyplynulo, že konanie obžalovaného nebolo úmyselné, nemal záujem žiadny spôsobom poškodenému ublížiť, len sa bránil voči útoku, ktorý začal zo strany poškodeného. O tomto svedčí aj skutočnosť, že obžalovaný ihneď svoj čin oľutoval, bezodkladne pristúpil k poškodenému, ospravedlnil sa, poskytol mu pomoc a odprevadil ho do šatne. Tam mu pomohol obliecť sa a následne ho odprevadil k školskému lekárovi, kde s ním počkal na výsledok vyšetrenia a viackrát sa mu ospravedlnil a vyslovil ľútosť.

Zdôrazňujeme, že celý incident začal sporom o loptičku, kedy poškodený hokejkou sekol po prstoch obžalovaného. Toto potvrdzuje aj výpoveď matky obžalovaného a svedkov, ktorý tento začiatok sporu aj videli. Následne začal medzi obžalovaným a poškodeným slovný aj fyzický konflikt. Obžalovaný tak ako uviedol vo svojej výpovedi konal výlučne v obrane. Zdôrazňujeme, že jednotlivé výpovede svedkov sa rozchádzajú tak v počte úderov ako aj v ich slede. Avšak jednoznačne z nich vyplýva, že takéto konanie oboch aktérov podľa svedkov je v zápale hry bežné. Niektorí svedkovia poukazovali na minulosť s tým, že ide o šport a takéto neúmyselné konania je pri športe časté a zažili to tiež.

Ďalej z výpovedi jednotlivých svedkov jednoznačne vyplýva, že „obžalovaný si zo správania poškodeného mohol myslieť, že poškodený ho ide udrieť.“ alebo „Svedok situáciu vnímal tak, že rovnako mohol udrieť poškodený obžalovaného.“

Máme zato, že poškodený celý incident vyprovokoval, o čom svedčia i výpovede svedkov, a keby obžalovaného nesekol hokejkou po prstoch nemuselo by to takto ani dopadnúť.

Poukazujeme, že u poškodeného išlo o ľahké zranenie a poškodený ani nebol obmedzený na bežnom spôsobe života, nakoľko nemal vystavenú práceneschopnosť, takže sa riadne zúčastňoval bežného života, navštevoval škodu a pod. Znalec zranenie celkovo zhodnotil ako ľahké a ani z výpovedí zákonného zástupcu poškodeného a ani poškodeného samotného nevyplýva, že by ho predmetné zranenie nejakým podstatným spôsobom obmedzovalo v bežnom živote.

Zdôrazňujeme, že z pohľadu obžalovaného išlo len o sebaobranu (primeranú jeho veku a skúsenostiam) a nemal v úmysle poškodenému ublížiť. Zároveň poukazujeme na súdnu prax v porovnateľných prípadoch, ktorá je vyjadrená aj v judikáte R 18/1996, kde súd vyslovil právny názor, že ak má byť nutná obrana úspešná, môže a niekedy aj musí napadnutý použiť intenzívnejšie konanie alebo účinnejšie prostriedky, než použil útočník. Rovnako súd v uvedenom judikáte vyslovil právny názor, že škoda spôsobená v obrane môže byť väčšia ako škoda, ktorú spôsobil útočník napadnutému alebo ktorá hrozila z jeho útoku. Ako bolo uvedené, obžalovaný na základe svojich skúseností nemal dostatok znalostí, aby mohol predpokladať následky úderu, aj keď bol tento vedený ako obranný (nakoľko bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že takúto ujmu na zdraví poškodenému nespôsobí) - čo vyplývalo z jeho veku a životných skúseností.

Z výpovedí svedkov nie je možné jednoznačne a bez pochybností určiť ako presne sa skutok stal, avšak jednoznačne z nich vyplýva, že u obžalovaného nebol prítomný úmysel. Taktiež z ich výpovedí nie je možné jednoznačne preukázať nedbanlivostné zavinenie. Výpovede svedkov z prípravného konania týkajúce sa fyzickej zdatnosti poškodeného a obžalovaného, t.j. že obžalovaný bol fyzicky zdatnejší (lekárskym potvrdením vyvrátené), mohli byť skreslené aj s ohľadom na časový odstup medzi incidentom a ich vypovedaním. Taktiež sme názoru, že to, že je niekto označovaný za výbušného ešte neznamená, že je aj agresívny. Zdôrazňujeme, že práve poškodený bol označovaný za toho čo rád rýpe do iných, teda v podstate vyvolával konflikty.

Naše slová potvrdzuje aj to, že až do tohto incidentu obžalovaný nemal nikdy s nikým konflikt, nezapájal sa do žiadnych bitiek a aj sami učitelia uviedli, že s ním nikdy nemali žiadny problém. V čase incidentu bol obžalovaný mladistvý a po ňom, začal trpieť úzkosťami, zvýšeným psychický napätím, poruchami spánku a musel kvôli tomu užívať tabletky pretože ho to hlboko zasiahlo. Zdôrazňujeme, že od incidentu ubehlo 6 rokov a obžalovaný tak ako aj predtým vedie riadny život, bez spáchania priestupku alebo trestného činu.

Sme názoru, že ak by na vyučovacej hodine bol riadne prítomný vyučujúci, takýto konflikt by nezačal, prípadne ak by aj začal skončil by v jeho začiatkoch.

Máme za to, že súd správne rozhodol pretože na základe vykonaného dokazovanie bolo potrebné postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo.

K obžalobe z prečinu výtržníctva uvádzame, že tu je nadmieru potrebné zaoberať sa koncepciou relatívnej príčetnosti; nakoľko pri športových aktivitách na telesnej výchove bežne dochádzalo aj k výmene názorov, ktoré obsahovali vulgarizmy. Okrem iného na základe vykonaného dokazovania máme za to, že so slovným útokom začal poškodený, ktorý bol v čase incidentu vo veku 16 rokov, a teda bol starší ako môj mandant.

Ďalej pre posúdenie trestnosti tohto činu je potrebné uviesť, že objektívna stránka trestného činu spočíva v konaní, ktoré môže mať dve formy, a to hrubú neslušnosť alebo výtržnosť, ktorej sa osoba dopustí verejne alebo na mieste prístupnom verejnosti. Spravidla ide o násilný alebo slovný prejav takého charakteru, ktorý hrubo uráža, vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia, majetku alebo výrazne znižuje vážnosť väčšieho počtu osôb prítomných súčasne. Z výpovedí svedkov je pritom len zjavné, že došlo k hádke, kde si obaja aktéri vymieňali urážky, z tohto dôvodu máme zato, že išlo o bežnú šarvátku medzi hráčmi a konflikt v zápale hry, čo potvrdili aj svedkovia.

Zo slovného spojenia "hrubá neslušnosť" vyplýva, že musí ísť o závažnejšiu neslušnosť, ktorá sa prieči pravidlám občianskeho spolužitia a zásadám občianskej morálky. Z výpovedí svedkov pritom vyplýva, že slovné výmeny názorov a hádky neboli pri hre nič

nezvyčajné.

Opätovne zdôrazňujeme, že k slovnej potýčke došlo na oboch stranách, pričom nikto z aktérov ani zo svedkov neuvádzal, že by sa jednalo o niečo, čo by bolo v danom okruhu prítomných a v danej situácii považované za hrubú neslušnosť alebo výtržnosť - všetci to označili za hádku.

V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať na jednu zo základných zásad trestného konania "Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie". A tiež na to, že "Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné v priebehu celého trestného konania umožniť poškodenému plné uplatnenie jeho práv, o ktorých ho treba riadne, vhodným spôsobom a zrozumiteľne poučiť. Trestné konanie sa musí viesť s potrebnou ohľaduplnosťou k poškodenému. Treba zohľadniť jeho osobnú situáciu a okamžité potreby, vek, pohlavie, prípadne zdravotné postihnutie a jeho vyspelosť a zároveň plne rešpektovať jeho fyzickú, mentálnu a morálnu integritu. Ustanovenia osobitného zákona o právach obetí trestných činov tým nie sú dotknuté.“

Zdôrazňujeme, že na obžalovaného sa vzťahuje viacero poľahčujúcich okolnosti podľa § 36 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona.

Obžalovaný bol v čase spáchania činu vo veku blízkom veku mladistvých a táto skutočnosť mala vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť. Čin spáchal odvracajúc útok a pred spáchaním činu viedol riadny život. S orgánmi činnými v trestnom konaní spolupracoval a skutok viackrát úprimne oľutoval.

V priebehu konania bolo dokázané, že skutky ktoré sú predmetom obžaloby a ktoré sa kladú obžalovanému za vinu, neboli preukázané tak, aby splnili podstatné znaky, ktoré sa podľa zákona vyžadujú pre naplnenie príslušných skutkových podstát. Práve naopak ani u jedného z trestných činov nebola preukázaná subjektívna stránka, t.j. úmysel.

Sme názoru, že v priebehu trestného konania bolo dokázané, že skutky, ktoré sú predmetom obžaloby, a ktoré sa kladú obžalovanému za vinu, nie sú trestným činom.

V zmysle § 168 odsek 1 zákona č. 301/2005 Z. z. :

"Ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.“

S poukazom na § 2 odsek 12 zákona č. 301/2005 Z. z Trestného poriadku:

"Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán."

S ohľadom na vyššie uvedené máme za to, že súd riadne odôvodnil Rozsudok zo dňa 05.12.2018. Zdôrazňujeme, že súd jasne uviedol ako sa vyrovnal s obhajobou, ktoré dôkazy

odmietol vykonať a z akého dôvodu, o aké skutkové zistenia sa opiera, ako aj to akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení zákona vo veci viny a trestu.

Na základe uvedeného sa v plnom rozsahu stotožňujeme s Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 05.12.2018 ako aj jeho rozsiahlym odôvodnením a žiadame Krajský súd v Trenčíne, aby Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 05.12.2018 potvrdil.“

K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril poškodený V. J., otec poškodeného T. J., ktorý uviedol nasledovné:

„Ako otec poškodeného (spolu aj s manželkou), v tej dobe ml. T. J., súhlasím s odvolaním prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2T/10812014 zo dňa 5.l2.2018, ktorým súd podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodil obž. ml. X. W. spod obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom č. Pv 38/13/3304 -70 zo dňa 1.7.2014.

Mám za to, že skutok, ktorý spáchal obžalovaný, je trestným činom a obžalovaný je vinný zo spáchania tohto skutku tak, ako rozhodol samosudca V.. L. X., B.. v rozsudku zo dňa 25.apríla 2016.

Je zrejmé, že obžalovaný nechcel (nemal úmysel) svojim konaním spôsobiť poškodenému zranenie. Nanešťastie však zranenie spôsobil a to dosť vážne. Na základe mnohých svedeckých výpovedí a následne aj znaleckého posudku nešlo o jeden úder, ako tvrdí obžalovaný a jeho matka, ale o údery dva a k predmetným zraneniam prišlo pri druhom údere.

Súhlasím s tvrdením prokurátora, že oslobodzujúci rozsudok nie je dostatočne odôvodnený. Vina obžalovaného je dostatočne preukázaná a oslobodzujúci rozsudok nie je namieste.

Taktiež súhlasím s tvrdením prokurátora, že obžalovaný svoje výpovede menil. Okrem vyhlásenia o nevine, uviedol aj nesprávny počet úderov. Najskôr tvrdil, že údery boli dva, potom že bol iba jeden. Ako som už vyššie spomínal, aj zo znaleckého posudku je jasné že údery boli dva. V znaleckom posudku je tiež uvedené, že údery na stupnici sily od l do 5 boli vedené silou 3 - 4, t.j. veľmi silný úder, čo poukazuje na úmyselný a agresívny útok obžalovaného v čase incidentu. Tieto údery vzhľadom na úvodný úder hokejkou poškodeného, neboli vôbec primerané ani ako obrana, nakoľko zo strany poškodeného nešlo o agresívny úmyselný úder, ale o úder v rámci hry, ktorú spolu hrali.

Z výpovedí svedkov je zjavné, že obžalovaný sa ako človek javil agresívne, výbušne, bol oveľa fyzicky zdatnejší ako poškodený a zo strany obžalovaného jednoznačne išlo o útok a nie o obranu. Výpovede svedkov potvrdzujú tvrdenia poškodeného o spôsobe, akým sa skutok stal. Naopak výpovede obžalovaného sa s vývojom súdneho konania menili a prispôsoboval ich aktuálnemu stavu, a mám za to že výpovede neboli pravdivé.

Taktiež chcem poukázať aj na vynechané časti výpovedí v rozsudku V.. W. O. zo dňa 5.12.2018 a to konkrétne na výpoveď sv. Y. O.: v tejto výpovedi sa už nespomína druhý úder, ktorým obžalovaný udrel poškodeného. Tento druhý úder sa spomína vo výpovedi v rozsudku V.. L. X., B.. a v nasledujúcom je pri výpovedi táto časť vynechaná. Tiež výpoveď matky obžalovaného sa v prvom rozsudku líši od tej, ktorú matka obžalovaného uviedla pri druhom prejednávaní skutku a to konkrétne, že poškodený mal od úderu hokejkou modriny na ruke, poškodený išiel do útoku voči obžalovanému a mal ruku zovretú v päsť, preto ho obžalovaný z reflexu udrel. Jednalo sa o jeden úder. - tieto tvrdenia boli vyvrátené svedeckými výpoveďami spolužiakov, ktorí boli pri incidente prítomní a nie je vhodné, aby sa na takúto svedeckú výpoveď akýmkoľvek spôsobom prihliadalo, nakoľko matka poškodeného nebola očitý svedok a tak nevie pravdivo vypovedať, ako k incidentu došlo. Preto žiadam, aby bola táto výpoveď neprípustná. Tiež tvrdenie matky, že sa s nami ako rodičmi poškodeného chceli dohodnúť nie je pravda. Dohodu sme navrhli my ako poškodení, na čo rodičia obžalovaného nereagovali.

Tu chcem poukázať aj na zjavnú zaujatosť sudkyne V.. W. O., ktorá konala a rozhodovala a nakoniec aj rozhodla v záujme obžalovaného, a aby dospela k takému rozhodnutiu, upravila a prispôsobila výpovede svedkov tak, aby boli podkladom pre jej oslobodzujúci rozsudok. Na moju výpoveď sudkyňa neprihliadala.

Na záver môjho vyjadrenia, súhlasím s tvrdením prokurátora, že prvostupňový súd nesprávne posúdil a vyhodnotil dôkazy a okolnosti a rozsudok považujem za nesprávny a žiadam, aby bol vinník náležite potrestaný. Po incidente sme sa chceli s vinníkom mimosúdne dohodnúť, na čo však vinníkovi rodičia nereagovali. Keďže nášmu synovi, poškodenému, bolo ublížené na zdraví, mal veľké bolesti a musel absolvovať aj operáciu a následne opakované kontroly, aby sa predišlo poškodeniu zraku, nemohli sme sa tváriť, že sa nič nestalo a na základe toho sme boli nútení riešiť to súdnou cestou. Toto konanie sa "ťahá" už 6 rokov, celá rodina je už z toho unavená a hlavne na syna T. - poškodený, to zle vplýva, nakoľko navštevuje VŠ a aj momentálne cez skúškové obdobie sa potrebuje sústrediť na štúdium a preto by si želal, aby sa táto záležitosť už uzavrela a poškodenému bola nahradená škoda, ktorú mu vinník spôsobil. Preto žiadame, aby aj pre budúce civilné konanie, v ktorom si budeme uplatňovať náhradu škody, bol vinník odsúdený a potrestaný a bol tak tento rozsudok podkladom pre civilné konanie o náhradu škody.“

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní, prokurátorka krajskej prokuratúry sa stotožnila s odvolaním, ako aj jeho písomnými dôvodmi a navrhla rozhodnúť v zmysle petitu písomných dôvodov odvolania. Obhajoba navrhla odvolanie prokurátora zamietnuť.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania prokurátora podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na podklade podaného odvolania prokurátora podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť oslobodzujúceho výroku napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním prokurátora napadnutého oslobodzujúceho výroku rozsudku okresného súdu, z obsahu odvolania a jeho dôvodov vyplýva, že v podanom odvolaní nie sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru, pričom odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. V súvislosti s konaním predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozsudku v odvolacom konaní poškodený V. J. v rámci vyjadrenia k odvolaniu prokurátora namietal zaujatosť konajúcej sudkyne okresného súdu, ktorú zaujatosť vyvodzoval z toho, že podľa jeho názoru konajúca sudkyňa konala a rozhodovala v záujme obžalovaného a aby dospela k takémuto rozhodnutiu, upravila a prispôsobovala výpovede svedkov tak, aby boli podkladom pre jej oslobodzujúci rozsudok a na jeho výpoveď sudkyňa neprihliadala (viď vyššie citovaný obsah vyjadrenia tohto poškodeného). Ako vyplýva, z uvedeného tento poškodený odôvodňuje svoj názor o zaujatosti konajúcej sudkyne okresného súdu z jej procesného postupu vo veci. Preto odvolací súd podľa § 32 ods. 6 Tr. por. o takejto námietke zaujatosti sudkyne, vznesenej stranou trestného konania nekonal postupom podľa § 32 ods. 3 Tr. por.

Otázkou možnej zaujatosti konajúcej sudkyne okresného súdu v zmysle § 31 Tr. por. sa však odvolací súd zaoberal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. v rámci preskúmania, či nie je daná existencia vady, odvolaním prokurátora nevytýkanej, ktorá vada by odôvodňovala podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Podľa § 31 ods. 1 Tr. por. z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 31 ods. 2 Tr. por. sudca a prísediaci je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa § 31 ods. 3 Tr. por. z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorí sa zúčastnili na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa. Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, alebo dal naň súhlas alebo pokyn.

Keďže z obsahu spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu niektorého z dôvodov pre vylúčenie konajúcej sudkyne podľa vyššie citovaných ustanovení z vykonávania úkonov trestného konania v prejednávanej veci, senát odvolacieho súdu nezistil existenciu vady odvolaním prokurátora nevytýkanej, ktorá by odôvodňovala podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Pokiaľ ide o samotnú správnosť výroku napadnutého rozsudku, z odvolania prokurátora a jeho vyššie citovaných dôvodov vyplýva, že prokurátor v dôvodoch odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu namietal správnosť postupu okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov ako aj právneho posúdenia zistených skutkových okolností, na základe ktorého postupu okresný súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bola v prejednávanej veci podaná obžaloba na obžalovaného, nie je trestným činom. Podľa názoru odvolacieho súdu teda prokurátor namietal nesprávnu aplikáciu § 2 ods. 12 Tr. por. okresným súdom pri hodnotení vykonaných dôkazov a z nich vyvodené právne závery, že skutok nie je trestným činom. Uvedené namietané pochybenia prokurátor považoval za dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Tr. por.

K prokurátorom navrhovanému dôvodu na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por., odvolací súd z obsahu dôvodov odvolania prokurátora konštatuje, že prokurátor v dôvodoch svojho odvolania nevytýka okresnému súdu pochybenie pri zisťovaní skutkového stavu, spočívajúce v nesprávnom vykonaní niektorého dôkazu alebo v nevyhovení návrhu strany trestného konania na doplnenie dokazovania. S poukazom na to odvolací súd konštatuje, že formálny návrh prokurátora zrušiť napadnutý rozsudok aj z dôvodu podľa § 321 ods. 1 psím. c) Tr. por. (potreba opakovania dôkazov alebo vykonanie ďalších dôkazov) nemá žiadnu oporu v obsahu odôvodnenia odvolania prokurátora.

V súvislosti s odvolaním prokurátora namietanou správnosťou hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany okresného súdu (viď uplatnený dôvod odvolania podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.), odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vytknúť žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu správne zistený, pretože súd prvého stupňa by nehodnotil správne dôkazy vykonané vo veci samej, teda v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., môže odvolací súd upozorniť súd prvého stupňa len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, na obsah ktorého týmto odvolací súd poukazuje v zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel ku skutkovým záverom vo veci, podľa ktorých záverov vykonané dôkazy v zmysle § 285 písm. b) Tr. por. nepreukazujú, že skutok, pre ktorý je obžalovaný trestne stíhaný, by bol trestným činom. Tento svoj záver okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyargumentoval nasledovne:

„Z dokazovania bolo možné bezpečne ustáliť nasledovné: v danom trestnom konaní nebola preukázaná subjektívna stránka žalovaných trestných činov, ktoré oba sú úmyselné trestné činy, teda zavinenie obžalovaného. Naopak z vykonaného dokazovania výsluchmi priamych očitých svedkov, ktorí boli prítomní pri incidente vyplynulo, že obžalovaný nemal záujem žiadnym spôsobom poškodenému ublížiť a spôsobiť mu zranenia, bezprostredne po skutku mu poskytol pomoc, ospravedlnil sa mu, ponúkol mu vodu, zaujímal sa o jeho zdravotný stav, pomohol vyhľadať lekára. Uvedené vyplýva z výpovede obžalovaného, svedkov G., N., W., H., O., E. či X. W.. Na to, či útočník konal v úmysle spôsobiť ublíženie na zdraví, možno usudzovať okrem iného aj z okolností, za ktorých došlo k útoku, akú intenzitu malo konanie útočníka, či útočník pri čine použil predmet, ktorý bol spôsobilý učiniť takýto útok proti telu dôraznejším, proti ktorej časti tela poškodeného útok smeroval, či išlo o jednorazový alebo opakovaný útok a aké nebezpečenstvo pre poškodeného z útoku hrozilo. Súd je toho názoru, že vzhľadom na uvedené skutočnosti vzťahujúce sa k osobe obžalovaného tu nebol úmysel obžalovaného vo vzťahu k spôsobenému následku. Obžalovaný bol v čase incidentu mladistvý, dovtedy viedol riadny život bez podobných konfliktov, od toho času (čo je už 6 rokov) vedie riadny život bez spáchania priestupku či trestného činu. Samotné prejednanie veci pred súdom, ktoré trvá už 6 rokov od skutku, je pre obžalovaného psychicky náročné. Obžalovaný po skutku trpel úzkosťami, zvýšeným psychickým napätím, poruchami spánku, na čo musel užívať lieky.

V danom prípade je podľa názoru súdu nutné aplikovať ustanovenia o nutnej obrane ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť činu. V konaní bolo nesporne preukázané, že poškodený ako prvý jedenkrát udrel obžalovaného po hánkoch ruky hokejkou po tom, ako mu chcel zobrať loptu, ktorú obžalovaný vyťahoval spoza rebrín. Hoci túto skutočnosť poškodený T. J. pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní poprel, potvrdili to výpovede niekoľkých svedkov (napr. G., N.). V konaní bolo tiež preukázané, že poškodený mal najskôr s obžalovaným slovný konflikt, čo vyplýva jednak z výpovede poškodeného, ktorý uviedol, že obžalovanému povedal, že "hru nevie hrať". Vzájomný verbálny konflikt potvrdili aj svedkovia, potvrdili vzájomné nadávky ako aj vzájomné sácanie obžalovaného a poškodeného. Poškodený poprel aj toto sácanie, no z výpovedí svedkov (napr. N., G., W., O. či E.) je nepochybné, že poškodený obžalovaného sácal, držal ho za trigovicu ruky mal v päsť, smeroval od hrude až k hlave obžalovaného, čo viacerý svedkovia vyhodnotili tak, že ak by prvý neudrel obžalovaný, udrel by pravdepodobne jeho poškodený, čo vyplýva z výpovede svedkov N., W., O. (ten uviedol, že poškodený provokoval, mal dojem, že poškodený by napadol obžalovaného aj inak ako sácaním). Z výpovede obžalovaného X. W. vyplýva, že úder poškodeného hokejkou po ruke ako aj sácanie rukami v päsť, ktoré smerovali k hlave, považoval za útok zo strany poškodeného, preto jeho úder bol z reflexu, v afekte. Celkový verbálny konflikt a vzájomné sácanie, ktoré vyústilo do jedného úderu obžalovaného do tváre poškodeného, hodnotili viacerí svedkovia (svedok G., N., W., H., E.) ako konanie v zápale hry, v afekte, ako konanie, ktoré je pri takej hre bežné vrátane zranení, ktoré boli poškodenému spôsobené (napr. svedok H. sa vyjadril, že sám mal pri takej hre úraz, ktorý neriešil, jednalo sa pritom o podobnú situáciu). Niektorí svedkovia sa vyjadrili, že by tak ako obžalovaný reagovali sami, nakoľko podľa ich výpovedí išiel do útoku aj poškodený (svedok O., W., N.). Podľa vyjadrení svedkov na hlavnom pojednávaní - svedok N., W., bol obžalovaný a poškodený približne rovnako fyzicky zdatní. Matka obžalovaného potvrdila, že obžalovaný začal chodiť do posilňovne asi pol roka po incidente. Z výpovede svedkov (X. W., G., W., H., E.) ďalej vyplynulo, že do času, kedy sa stal incident nebol obžalovaný konfliktný v tom zmysle, že by sa často zapájal do bitiek, do incidentu s ním nemali problémy ani učitelia (výpoveď W.. I.). Útok obžalovaného bol útokom v zápale hry, obžalovaný útočil po tom, ako ho poškodený ako prvý udrel hokejkou po ruke, následne došlo k vzájomnému sácaniu, pričom poškodený mal ruky v päsť a držal obžalovaného v oblasti hrudníka a smeroval k jeho tvári. Z výpovede viacerých svedkov vyplynulo, že situácia sa podľa nich vyvíjala tak, že by bol zaútočil aj poškodený, teda podľa nich bola obrana obžalovaného primeraná a obrana bola z reflexu, v zápale hry (výpovede svedkov G., N., W., H., O., E.). Z dokazovania vyplynulo, že sa jednalo iba o jeden úder rukou v päsť do hlavy poškodeného. Súd mal teda za preukázané, že v konaní obžalovaného dňa 05.12.2012 počas hodiny telesnej výchovy pri hre floorbalu išlo o nutnú obranu.“

Na základe preskúmania veci, odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu, uvedené vo vyššie citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú vady, ktoré by mali základ v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., ako aj v nesprávnej aplikácii zásady trestného konania „v pochybnostiach v prospech obvineného“. V konečnom dôsledku odvolací súd konštatuje, že podľa vyššie citovaného konkrétneho obsahu odôvodnenia odvolania prokurátor ani nenamieta postup okresného súdu rozporný s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. v zmysle vyššie uvedeného teoretického rámca, ale sa len domáha iného hodnotenia dôkazov a nariadenia okresnému súdu zo strany odvolacieho súdu vyvodiť iné skutkové závery (záver o tom, že poškodený nepôsobil na telesnú integritu obžalovaného a preto obžalovaný nemal dôvod k použitiu fyzického útoku voči poškodenému), ktorej požiadavke odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného nemôže v žiadnom prípade vyhovieť, keďže nemá právomoc udeľovať súdu prvého stupňa záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov (nemá právo prikazovať, o ktoré konkrétne dôkazy má oprieť skutkový stav veci a aké konkrétne závery má z dôkazov vyvodiť). Z uvedených dôvodov odvolací súd sa nestotožnil s názorom prokurátora v dôvodoch jeho odvolania o existencii chýb napadnutého rozsudku v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Pokiaľ ide o preskúmanie správnosti právneho posúdenia správne zisteného skutkového stavu veci, z výrokovej časti napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia vyplýva záver okresného súdu, že skutok, pre ktorý bola na obžalovaného podaná obžaloba, sa síce stal, avšak tento skutok nie je trestným činom z dôvodu nutnej obrany.

Podľa § 25 ods. 1 Tr. zák. čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.

Podľa § 25 ods. 2 Tr. zák. nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.

Podľa § 25 ods. 3 Tr. zák. ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia.

Podľa § 25 ods. 4 Tr. zák. ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti.

V súvislosti s citovanými ustanoveniami o nutnej obrane odvolací súd považuje za potrebné poukázať na nasledovné, súdnou praxou ustálené právne východiská:

Pri nutnej obrane ide o odvrátenie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom človeka, obrana je namierená proti útočníkovi. Nutná obrana je osobitný prípad v pomere k všeobecnému ustanoveniu o krajnej núdzi. Privilegujúce podmienky nutnej obrany sú opodstatnené tým, že obrana postihuje toho, kto nebezpečenstvo (útok) úmyselne vyvolal. Útok je konanie človeka, a to konanie úmyselné, protiprávne, nebezpečné určitou mierou, nie celkom nepatrnou. Spravidla má znaky trestného činu, ale nemusí to byť nevyhnutné. Naopak nie každý trestný čin je útokom v zmysle § 25 Tr. zák., nakoľko povaha niektorých trestných činov vylučuje nutnú obranu. V prípade priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku netreba napríklad čakať, až útočník udrie prvý (ohrozená osoba „nevidí“ do hlavy útočiacej osoby). V každom prípade však iniciatíva, ktorá vedie k vzájomnému stretnutiu, musí vychádzať od útočníka. Práve táto iniciatíva určuje, kto je útočníkom a kto obrancom. O nutnú obranu nejde tam, kde sa útok už fakticky skončil alebo kde páchateľ reaguje na útok takým spôsobom, že útok v skutočnosti odpláca, ale už neodvracia.

V súvislosti s posudzovaním okolností nutnej obrany odvolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že podmienkou nutnej obrany nie je subsidiarita. To znamená, že sa možno brániť aj tam, kde bolo možné sa vyhnúť útoku, dovolať sa pomoci ďalších osôb alebo verejných orgánov. Konanie v nutnej obrane je právom občana, navyše dokonca morálnou povinnosťou. Záleží na ňom, či sa rozhodne pre obranu alebo iné východisko. Ak však použije svoje právo obrany, musí zachovávať jeho podmienky (viď aj R 19/1958, R 8/1988, R 18/1996 - IV.).

Obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku. Intenzita obrany musí byť samozrejme a logicky väčšia, ako intenzita útoku, inak by obrana bola zrejme neúspešná. Obrana však nemá byť celkom zjavne podstatne silnejšia, ako treba. Na druhej strane požiadavky na obrancu však nesmú byť v tomto smere prehnané. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 25 ods. 3 Tr. zák. aj celkom zjavná neprimeranosť konania obrancu v silnom rozrušení, spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia, nie je okolnosťou, vylučujúcou podľa § 25 ods. 2 Tr. zák. naplnenie zákonných znakov nutnej obrany podľa § 25 ods. 1 Tr. zák.

Pokiaľ ide o právne posúdenie tejto prejednávanej veci, okresný súd, ako už bolo odvolacím súdom vyššie konštatované, správne ustálil, že skutok, pre ktorý bola na obžalovaného podaná obžaloba, sa stal. Úlohou okresného súdu aj na základe pokynov v uznesení Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. apríla 2017, sp. zn. 3To/76/2016, bolo objasniť, posúdiť a vyhodnotiť ďalšie okolnosti, predchádzajúce udretiu poškodeného obžalovaným.

Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd na základe vykonaných dôkazov správne ustálil, že konaniu obžalovaného v skutkovej vete obžaloby predchádzal fyzický útok poškodeného voči obžalovanému, a to seknutie hokejkou po ruke obžalovaného. Okresný súd tiež správne ustálil, že nešlo o úder v zápale prebiehajúcej hre, nakoľko k tomuto seknutiu došlo po tom, ako obžalovaný rukou vyberal loptičku spoza radiátora a ešte pred tým, než obžalovaný položil loptičku na zem za účelom jej rozohratia, v dôsledku čoho obžalovanému vypadla loptička z ruky na zem. Z uvedeného okresný súd správne vyvodil, že prvý použil úmyselne násilie voči fyzickej integrite iného práve poškodený.

Okresný súd na základe vykonaných dôkazov správne ustálil, že následne bezprostredne došlo k vzájomnému sácaniu medzi poškodeným a obžalovaným, čo okresný súd vyvodil z výpovede obžalovaného a výpovedí vypočutých svedkov, sledujúcich tieto okolnosti od vyberania loptičky obžalovaným spoza radiátora. Okresný súd mal tiež dôvodne preukázané, že tvrdenie poškodeného o tom, že po vytiahnutí loptičky obžalovaným spoza radiátora mali chvíľu ďalej pokračovať v hre a až následne malo dôjsť k ďalšej slovnej potýčke a vzájomnému postrkovaniu medzi poškodeným a obžalovaným, nie je pravdivé, lebo toto tvrdenie poškodeného vyvracali výpovede svedkov, potvrdzujúce práve verziu obžalovaného. Za tejto situácie, keď za prvého útočníka okresný súd správne ustálil osobu poškodeného, bezprostredného strkania sa poškodeného a obžalovaného, pri ktorom sácaní práve poškodený držal obžalovaného za oblečenie (tvrdia to jednoznačne a jasne ako obžalovaný, tak aj poškodený), okresný súd správne ustálil, že obžalovaný mal rozumný a opodstatnený dôvod obávať sa, že mu zo strany poškodeného bezprostredne hrozí útok proti jeho telesnej integrite, voči ktorému útoku má obžalovaný právo sa brániť v rámci nutnej obrany v intenciách ustanovenia § 25 Tr. zák.

Pokiaľ ide o spôsob obžalovaným použitej obrany, ani podľa názoru odvolacieho súdu zistené údery rukou obžalovaného do oblasti hlavy poškodeného nemožno považovať v danom prípade za celkom zjavne neprimerané priamo hroziacemu útoku. V tejto súvislosti odvolací súd opakovane poukazuje na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej v prípade hroziaceho alebo trvajúceho útoku nemožno požadovať od obrancu, aby čakal, až útočník udrie prvý. Keďže účelom nutnej obrany je eliminovať nebezpečenstvo hroziaceho alebo trvajúceho útoku, pri existencii takejto hrozby voči telesnej integrite použitie úderu rukou aj do oblasti hlavy útočníka podľa právneho názoru odvolacieho súdu aj s poukazom na vyššie uvedené právne východiská nie je možné považovať takýto spôsob obrany za celkom zjavne neprimeraný v zmysle § 25 ods. 2 Tr. zák., pokiaľ takýto útok nebude pokračovať aj po tom, čo schopnosť útočníka útočiť bola eliminovaná. Pre posúdenie primeranosti obrany preto nie je rozhodné, či brániaca sa osoba použila jeden alebo viac takýchto úderov, ale rozhodné je to, či brániaca osoba neútočila aj po tom, čo bola eliminované trvanie hrozby nebezpečenstva útoku zo strany útočníka (pozn. odvolacieho súdu - neplatí to v prípadoch obrancov, ovládajúcich tzv. bojové umenia).

Vychádzajúc z uvedeného a z nepochybne preukázanej skutočnosti, že obžalovaný okamžite po zistení, že zranil poškodeného, už nijakým spôsobom na poškodeného neútočil, naopak mu priskočil na pomoc, nie je v danom prípade právne významné, či obžalovaný zaútočil na hlavu poškodeného jedným alebo dvomi bezprostredne nasledujúcimi údermi rukou. Z obrany obžalovaného a z preukázaného jeho správania sa bezprostredne po tom, čo zranil poškodeného, podľa názoru odvolacieho súdu vyvstáva aj otázka, či obžalovaný nekonal tiež v silnom rozrušení v zmysle § 25 ods. 3 Tr. zák. Zodpovedanie tejto otázky by však bolo rozhodné pre posúdenie tejto veci až v tom prípade, ak by na rozdiel od vyššie

uvedených záverov prichádzal do úvahy záver o použití celkom zjavne neprimeranej obrany zo strany obžalovaného.

Z uvedených dôvodov odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom prokurátora v písomných dôvodoch odvolania, podľa ktorého názoru napadnutý rozsudok by mal trpieť aj vadami v zmysle § 321 ods. 1 písm. d) Tr. zák.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nepovažoval za opodstatnenú ani námietku prokurátora v dôvodoch odvolania o porušení ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. napadnutým rozsudkom, pretože sa okresný súd v jeho odôvodnení nevyporiadal s argumentáciou prokurátora v záverečnej reči.

Podľa § 168 ods. 1 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

Je potrebné stotožniť sa s právnym východiskom prokurátora v súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, podľa ktorého východiska je povinnosťou súdu dať v odôvodnení svojho rozhodnutia stranám konania jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky rozhodné otázky. Treba však tiež zdôrazniť, že táto povinnosť nezahŕňa aj povinnosť súdu dať odpoveď na všetky stranami nastolené (aj na nie rozhodné) otázky a nezahŕňa ani právo strán dostať odpovede nimi nastolené otázky podľa predstáv týchto strán konania.

Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. dal jasné a zrozumiteľné odpovede, k akým skutkovým záverom dospel, na základe akých vykonaných dôkazov a akými úvahami sa spravoval pri ich hodnotení. Okresný súd uviedol aj to, k akým právnym záverom dospel a akými úvahami sa spravoval pri posudzovaní dokázaných skutočností podľa príslušných ustanovení zákona. Keďže podľa názoru odvolacieho súdu skutkové závery okresného súdu majú úplnú oporu vo vykonanom dokazovaní a na správne zistené rozhodné skutkové závery okresný súd správne aplikoval príslušné ustanovenia Trestného zákona, odôvodneniu napadnutého rozsudku nemožno vytknúť arbitrárnosť (svojvôľu) alebo nepreskúmateľnosť vyvodených skutkových a právnych záverov, aj keď sa tieto skutkové a právne závery okresného súdu líšia od záverov, ktoré prokurátor navrhoval vyvodiť z vykonaného dokazovania.

Na podklade odvolania prokurátora odvolací súd skúmal aj správnosť napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu z hľadiska existencie prípadných ďalších vád, v odvolaní prokurátora nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Z tohto hľadiska odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak a) vo veci rozhodol nepríslušný súd, b) súd rozhodol v nezákonnom zložení, c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje, g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť, j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné, l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania, m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3, n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov odvolací súd v prejednávanom prípade nezistil existenciu vád napadnutého rozsudku, uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomu uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.