Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/350/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu H. O., J.. XX.X.XXXX, V., H. XXXX/XX, právne zast. JUDr. Hedvigou Gallovou, advokátkou, Bratislava, Zámocká 26, proti žalovanej POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 680,- € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku 15Csp/270/2017-100 z 1.6.2018 Okresného súdu Rožňava

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) napadnutým rozsudok rozhodol, že I. žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 680,- € do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, II. súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré bude povinná zaplatiť žalovaná. O výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím. V odôvodnení rozhodnutia o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou domáhal a ako ju odôvodnil, ďalej ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná, že na pojednávaní 1.6.2018 žalobca v plnom rozsahu trval na podanej žalobe a vyjadreniach následne doručených súdu, mal za to, že došlo k bezdôvodnému obohateniu zo žalovanej strany, a to vo výške 680,- €, a poukázal na skutočnosť, že podľa výpisu zo živnostenského registra v čase podpisu zmluvy nebol v evidencii podnikateľov. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil, že 24.10.2011 uzavreli žalobca a žalovaná na formulárovom tlačive Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, pričom po identifikačných údajoch veriteľa (žalovanej) a dlžníka (žalobcu) je uvedené, že veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi úver v sume 700,- € a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 680,- €, t.j. celkovo zaplatí čiastku 1.380,- € v 12 mesačných splátkach v hodnote 115,- € počnúc dňom 3.12.2011 a zároveň dlžník mal prehlásiť, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania, čo bolo zaškrtnuté spomedzi koloniek zamestnanie povolanie podnikanie iný účel a podľa dodatku k zmluve o úvere uzavretej rovnaký deň ako samotná zmluva o úvere mal poskytnuté finančné prostriedky dlžník použiť na nákup komunikačných zariadení za účelom výkonu povolania. Žalobca podľa ním predloženej histórie platieb doposiaľ uhradil sumu najmenej vo výške 1380,- €. Súd citoval § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z. z. a po vykonanom dokazovaní mal preukázané, že na základe predloženej zmluvy o úvere z 24.10.2011 č. XXXXXXXXX žalovaná poskytla žalobcovi úver vo výške 700,- €, ktorý sa žalobca zaviazal vrátiť veriteľovi -žalovanej, zvýšený „o príslušný poplatok“ v hodnote 680,- €, celkovo mal teda vrátiť čiastku 1 380,- €, ktorý mal žalobca uhradiť v 12 mesačných splátkach v hodnote 115,- € počnúc dňom

3.12.2011, a ako účel poskytnutia finančných prostriedkov je krížikom v zmluve zaznačená tá časť, ktorá uvádza, že dlžníkovi sú finančné prostriedky poskytnuté na výkon povolania. Uviedol, že rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu z 16.1.2014, sp. zn. SR 07982/13 bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 662,19 € spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne z uvedenej sumy od 14.7.2013 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % od 19.8.2013 do zaplatenia a povinnosť nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 217,24 €. Rozsudok bol vydaný na základe návrhu žalovanej z 1.9.2013 vychádzajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX a blankozmenky vystavenej dňa 24.10.2011. Z dôvodu, že si žalobca ako dlžník riadne neplnil svoj záväzok zo zmluvy o úvere, tento sa mal stať splatným v celom rozsahu 14.7.2013. Blankozmenku vyplnila žalovaná 12.8.2013 na sumu 662,19 € s dátumom úročenie 14.7.2013. Rozhodcovský rozsudok mal byť vydaný na základe rozhodcovskej doložky, podľa znenia ktorej sa všetky spory vzniknuté zo zmluvy ako aj z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej úverovú zmluvu, budú riešiť pred stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovský súd neposudzoval hlavný kauzálny vzťah - zmluvu o úvere, podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch majúc za to, že finančné prostriedky boli poskytnuté dlžníkovi - žalobcovi na účely povolania. Na základe tohto rozhodcovského rozsudku žalovaná podala návrh exekútorovi Z.. V. H., K.. J. začatie exekúcie, ktoré konanie bolo vedené pod sp.zn. EX 40500/2014. Okresný súdu Rožňava uznesením z 24.2.2015, č.k. 12Er/1145/2014 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd uviedol, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, oprávnený mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, povinný vystupoval v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, či označenie zmluvy ako zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nie je prekážkou v aplikácii všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľ sa svojej ochrany nemôže vzdať ani inak zhoršiť svoje postavenie. Charakter vzdania sa ochrany spotrebiteľa má aj označenie, že povinný zobral úver na výkon povolania. Strohé označenie kolónky na výkon povolania krížikom súd nepovažoval za podmienku vylučujúcu zmluvu z režimu spotrebiteľských zmlúv. Z predmetnej zmluvy je evidentné, že táto bola uzatvorená na pripravenom tlačive, do ktorého sú vpísané údaje o povinnom a výške úveru. Povinný nemal možnosť zmeniť obsah všeobecných podmienok poskytovania úverov, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy, mal možnosť len akceptovať alebo neakceptovať zmluvu o úvere ako celok. Súd ďalej poukázal na to, že rozhodcovský súd si založil svoju príslušnosť na rozhodovanie vo veci na základe podania žaloby oprávneným na rozhodcovský súd a na základe Rozhodcovskej zmluvy uzavretej 24.10.2011, teda v deň podpisu úverovej zmluvy. Uviedol, že praktickým dôsledkom uzavretej rozhodcovskej zmluvy k spotrebiteľskému úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Vybraný rozhodcovský súd pritom vôbec neaplikoval špecifickú úpravu spotrebiteľských vzťahov. Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Uviedol, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, pre spotrebiteľské zmluvy bola explicitne vyjadrená v demonštratívnom výpočte neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) od 1.1.2008. Znenie rozhodcovskej zmluvy neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Spôsobuje tým značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy, čím napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 a je v súlade s ustanovením § 53 ods. 5 absolútne neplatná. Súd uzavrel, že rozhodcovská zmluva na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc a príslušnosť a ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, rozhodnutie ktoré bolo takýmto súdom vydané, nemá legitimitu a nie je spôsobilým exekučným titulom. Na základe vyššie uvedeného, keďže bolo zistené, že v exekučnom konaní chýba spôsobilý exekučný titul, súd v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia pre rozpor exekučného titulu so zákonom. V konaní je nesporné, že žalovaná v prípade zmluvy o úvere vystupovala ako podnikateľský subjekt v rámci vykonávania svojej podnikateľskej činnosti, ktorou bolo poskytovanie finančných prostriedkov iným osobám. Žalobca finančné prostriedky potreboval pre svoje súkromné potreby, teda bol v pozícii súkromnej fyzickej osoby - spotrebiteľa. Zmluva je vyhotovená na vopred predtlačenom formulári, do ktorého sa doplňovali len identifikačné údaje

dlžníka a výška poskytnutej finančnej čiastky. Aj keď v predloženej zmluve o úvere je zaznamenané, že finančná čiastka mala byť poskytnutá žalovanej na výkon povolania, je to v rozpore s údajmi uvádzanými žalobcom. Zohľadňujúc postavenie žalobcu, berúc na zreteľ, že takýto spôsob vyznačenia účelového použitia finančných prostriedkov na vopred predtlačenom formulári bolo výlučne len v záujme žalovanej, nie v záujme žalobcu, súd vzal za preukázané, že vyznačenie tohto údaja bolo len účelovým a nekalým konaním žalovanej. Táto okolnosť napokon v konaní nebola ani predmetom obrany žalovanej. Dokresľuje to však celkový charakter konania žalovanej voči žalobcovi - spotrebiteľovi. Vzhľadom na postavenie zmluvných strán, zmluva o úvere uzavretá medzi sporovými stranami sa v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka považuje za zmluvu spotrebiteľskú, súčasne sa predmetná zmluva spravuje ustanoveniami zákona o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, za ktorú zmluvu sa považuje dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. V zmluve je formulovaná povinnosť žalobcu vrátiť dlžnú sumu „zvýšenú o príslušný poplatok“. Právna úprava týkajúca sa zmlúv, ktorých predmetom je poskytovanie finančných prostriedkov (zmluva o pôžičke, o úvere, o účte) nepozná a nepoužíva pojem „príslušný poplatok“, ale veriteľovi priznáva po splnení zákonných podmienok nárok na úroky, odplatu, poplatky spojené s poskytnutím úveru, či vedením účtu, ktoré však musia byť v zmluve špecifikované. Z obsahu zmluvy je však zrejmé iba to, že oproti poskytnutým finančným prostriedkom v sume 700,- €, má žalobca vrátiť 1.380,- € v dvanástich mesačných splátkach po 115,- €. Suma, ktorú mal žalobca vrátiť predstavuje navýšenie o 97,14 % oproti sume poskytnutej. Je nepochybné, že zmluva uzavretá so žalovanou neobsahuje žiadne údaje o RPMN, ani o úrokovej sadzbe, z ktorých dôvodov by v prípade platnosti takejto zmluvy, žalovanej ako veriteľovi patrilo len právo na vrátenie tej sumy, ktorú reálne žalobcovi poskytla. Avšak súd vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z rozhodnutí exekučného súdu a vyjadrení žalobcu nevyhodnotil uvedenú zmluvu ako platnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere s absenciou náležitostí podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z. z, ale ako zmluvu neplatnú pre rozpor so zákon i dobrými mravmi. Zo zmluvy o úvere žalobcovi vyplýva povinnosť vrátiť požičanú finančnú čiastku 700,- € navýšenú o 97,14 %, čo žalovaná označila ako „príslušný poplatok“. Uvedené finančné navýšenie požičanej finančnej čiastky predstavuje ničím neodôvodnené obohacovanie sa na úkor žalobcu v porovnaní s úrokovými mierami na finančnom trhu pri poskytovaní spotrebiteľských úverov bankovými a nebankovými spoločnosťami, ktoré sa v období októbra 2010 pohybovali na úrovni maximálne 12,86%, pri jednoročných pôžičkách ako to bolo v prípade žalobkyne, to bolo len 6,88 % (www.nbs.sk). Zmluva ďalej uvádza nepravdivý údaj o účele poskytnutia finančných prostriedkov - výkon povolania žalobcu, vysporiadanie finančných záväzkov zo zmluvy, sankcie, rozhodcovská doložka ako aj oprávnenie veriteľa - žalovanej na vyplnenie blankozmenky podľa vlastnej úvahy o tom, čo jej žalobca dlhuje, boli upravené v neprehľadnom texte všeobecných zmluvných podmienok, ktoré ani neboli súčasťou zmluvy, čo je zjavným vybočením z pravidiel morálky, poctivého obchodného styku, konaním zneužívajúcim finančnú odkázanosť žalobcu, jej finančnú negramotnosť, neznalosť finančného prostredia. Obchodné podmienky majú slúžiť na účelnú úpravu práv a povinností zmluvných strán tak, aby každú jednotlivú povinnosť či oprávnenie zo zmluvného vzťahu vyplývajúce, nebolo nutné uvádzať detailne už v texte základnej zmluvy. Pokiaľ ide o spotrebiteľa, obchodné podmienky majú slúžiť predovšetkým k dohodám technického charakteru resp. majú mať vysvetľujúci charakter, ich účelom nemôže byť skrytá úprava tých zmluvných podmienok, ktoré sú významné pre jeho právne postavenie. Tým nielen že nedošlo k individuálnej dohode o tejto časti zmluvných podmienok, ktoré sú zjavne v neprospech spotrebiteľa- žalobcu (rozhodcovská doložka, blankozmenka, sankcie, ďalšie náklady), ale rozsah zneužitia práv veriteľa, ktorého cieľom bola len snaha, čo najviac sa obohatiť na úkor slabšieho účastníka vzťahu, ktorý nie je schopný sa vzniknutej situácii brániť, činí tento právny úkon neplatným pre rozpor so zákonom i dobrými mravmi (§ 39 Obč. zák. v spojení s ust. § 4 ods. 8 zák.č. 250/07 Z.z.). Tento záver potvrdzuje aj fakt, že oproti požičanej sume 700,- €, už žalovaná získala formou platieb z dôchodku žalobcu minimálne 680,- €. Výška bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu zodpovedá rozsahu plnenia, ktoré žalobca uhradil nad rámec skutočne poskytnutých finančných prostriedkov podľa zmluvy. Žalobca potvrdil, že od žalovanej prevzal 700,- €, pričom výška doposiaľ uhradenej sumy od žalobcu z titulu úverovej zmluvy vyplynula z ním predložených platobných poukazov o úhrade. Žalovaná je tak povinná žalobcovi vrátiť sumu 680,- €. Ďalej uviedol, že žalovaná ako dodávateľ bezdôvodné obohatenie získala úmyselne, teda na plnenie záväzku z bezdôvodného obohatenia sa uplatňuje § 107 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo na plnenie vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 10 rokov, odo dňa, keď k nemu došlo. V súlade s § 41 súd na námietku žalovanej pri prvom procesnom úkone skúmal miestnu príslušnosť, pričom vzhľadom k tomu, že táto nebola dôvodná súd

na ňu neprihliadol a k tejto uviedol, že príslušnosť na konanie sa posudzovala vzhľadom na charakter postavenia zmluvných strán. Predmetom konania je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo spotrebiteľskej zmluvy, preto je potrebné aplikovať ustanovenia o osobitnej miestnej príslušnosti § 19 písm. d/. Pokiaľ išlo o námietky žalovanej týkajúce sa prekážok konania z dôvodu existencie prekážky konania „veci už rozhodnutej“, súd vychádzal zo záverov exekučného konania. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcom predložený ako exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku a podliehal podľa § 44 Exekučného poriadku preskúmavaniu exekučného súdu. Okresný súd Rožňava ako exekučný súd v konaní sp.zn. 12Er/1145/2014 právoplatne rozhodol, že k vydaniu rozhodcovského rozsudku došlo na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, z ktorých dôvodov, bolo exekučné konanie zastavené. Rozhodnutie vydané rozhodcovským súdom bez toho, aby mal k tomu založenú právomoc na základe platne uzavretej rozhodcovskej doložky, je ničotným aktom nemajúcim právne účinky vo vzťahu medzi osobou oprávnenou a povinnou z toho rozhodnutia (rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 133/12). Medzi sporovými stranami, teda neexistuje rozhodnutie žiadneho orgánu do právomoci ktorého patrilo rozhodovanie o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, a ktorým by boli zmluvné strany viazané, neexistuje tak žiadne rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku tohto konania vo veci samej. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a žalobcovi ako procesne úspešnej strane konania priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázala na to, že spornú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v zmluve bol výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy - výkon povolania. Žalobca v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Po citácii § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. uviedla, že spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania a v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzala z vyhlásení žalobcu, že peňažné prostriedky sú poskytované na výkon podnikania, a žalobca svoje vyhlásenie potvrdil svojim osobitným podpisom v zmluve o úvere, ako aj v Dodatku k zmluve o úvere. Zdôraznila, že v zmluve je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy - povolanie a v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné žalobcovi priznať status spotrebiteľa. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy, pre účelovosť úveru, ktorý bol poskytnutý povinnému, na posúdenie zmluvy o úvere nemožno aplikovať ust. zákona o spotrebiteľských úveroch. Niet pochybností o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom, spĺňajú požiadavku spotrebiteľského právneho vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý úver, potom vzhľadom na ustanovenie § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch nejde o spotrebiteľský úver a na tieto zmluvné vzťahy (úverové zmluvy) nemožno citovaný právny predpis aplikovať. Z uvedeného vyplýva, že úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru. Skutočnosť, na čo konkrétne bol žalobcom následne poskytnutý úver aj využitý, žalovaná neskúma, nakoľko je to pre ňu už nepodstatná informácia. Žalobca ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. Žalovaná preto z titulu platnej legislatívnej úpravy nie je toho názoru, že musí vedieť, či žalobca (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklaroval v zmluve o úvere. Taktiež Zákon o spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný, preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v zákone o spotrebiteľských úveroch upravil špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má záujem využiť úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V prípade postavenia žalovanej treba akceptovať jej dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupovala. Argumentácia žalovanej v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného

práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54). V prípade osoby žalobcu má žalovaná zároveň za to, že sa jedná o osobu, ktorá má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania ako i jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísala (obdobne o tom hovorí i čl. 11 ods. 2 . Pokiaľ sa žalobca snaží tvrdiť, že žalovaná žalobcu ,,donútila“ na uzatvorenie zmluvy o úvere v uvedenom znení, možno to považovať len za účelové vyjadrenia, ktoré nie je možné akceptovať. Žalobca navyše žiadnym spôsobom nebol k podpisu zmluvy o úvere ako aj ďalších listín s ňou súvisiacich donútený a podpisy činil bez akéhokoľvek psychického či fyzického nátlaku. Žalobca svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdil svojim podpisom. Žalobca si bol vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere. Nakoľko zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou, nemožno ju posudzovať z hľadiska toho, či obsahuje všetky obligatórne náležitosti spotrebiteľských zmlúv a tým ju určiť za bezúročnú a bez poplatkov a rovnako nemôže byť predmetom skúmania z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok. Žalovaná je i naďalej toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov. Žalovaná má zároveň i naďalej za to, že žalobca do dnešného dňa nepreukázal jej úmysel sa bezdôvodne obohatiť. Všeobecný argument ohľadne uzatvárania spotrebiteľských zmlúv so spotrebiteľmi, ktoré neobsahovali obligatórne náležitosti, v dôsledku čoho sa zmluvy o úvere považujú za bezúročné a bez poplatkov je právne irelevantný vo vzťahu k preukázaniu existencie úmyslu žalovanej sa bezdôvodne obohatiť. Pri úmyselnom obohatení sa musí byť nespochybniteľným spôsobom preukázaný úmysel, a to či už priamy alebo nepriamy smerovaný k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nepostačuje ani, ak bolo bezdôvodné obohatenie získané neúmyselne a následne by si ho príjemca úmyselne ponechal. Takéto úmyselné konanie musí byť posudzované na každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukázaním na okolnosti uzatvorenia konkrétnej úverovej zmluvy. Zmluva o úvere, uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou sa riadila od počiatku právnym režimom Obchodného zákonníka a to konkrétne § 497 a nasl., ktorý pre platnosť zmluvy o úvere vyžadoval záväzok veriteľa, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky v určitej sume a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť dohodnutý úrok. Je nesporný záujem veriteľa získať za poskytnutie peňažných prostriedok odplatu vo forme úrokov, čo však nepreukazuje úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ žalobca žalovanej vyčíta, že mala mať vedomosť o tom, akým právnym predpisom je potrebné sa riadiť, mala tento poznať a mala ho dodržiavať, tak v tomto prípade aj žalobca mal poznať zákony (znalosť zákona sa neospravedlňuje) a mohol vedieť, že úver nie je pre neho subjektívne výhodný a žalovanej dohodnuté splátky nemal poukazovať. Zároveň poukázala na fakt, že nároky titulu z bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a z toho dôvodu je prístup zohľadňujúci záujem slabšej strany nežiaduci, ale potrebné je zachovávať rovnosť strán. V zmysle uvedeného má žalovaná za to, že na uplatnenie 10

- ročnej premlčacej doby nemá v tomto prípade žiadny relevantný výzvam. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s právnym názorom žalovanej uvedeným v odôvodnení odvolania a uviedol, že svoj žalobný nárok považuje za dôvodný a podaný v zákonnej lehote. Zároveň sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie. Má za to, že jeho nárok je v súlade s § 451 ods. 1,2 a nasl. a v zmysle § 456 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere, a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie správne. V ďalšom žalobca poukázal na ustanovenia § 52, § 53, §5 4 zák. č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere, zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a čl. 3 ods. 1,2 Smernice Rady č. 93/13 EHS zo dňa 5.4.1993. Medzi sporovými stranami sa v konaní na súde prvej inštancie riešil záväzkovo-právny vzťah spotrebiteľského charakteru, v ktorom žalobca, ako zmluvná strana, mala slabšie postavenie a nemohla podstatne ovplyvniť obsah takejto zmluvy. Okrem toho podľa charakteru poskytnutého úveru bolo potrebné aplikovať na takýto úverový vzťah aj zákon a spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z., ktorý bol účinný v čase uzavretia takejto zmluvy, s tým, že takýto právny predpis okrem všeobecných náležitostí zmluvy o úvere vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala aj ďalšie špecifické náležitosti, ktoré sú uvedené v tomto zákone. Z dôvodu, že úverová zmluva neobsahovala všetky zákonné náležitosti, tak úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkový s poukazom na § 9 ods. 2, písm. f), j), k) zák. o spotrebiteľských úveroch (v tom čase podľa zák. č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho sa takáto zmluva o úvere stáva podľa § 11 ods.

1, písm. a) citovaného zákona bezúročnou a bez poplatkov, a preto plnenie žalobcu pre žalovanú nad sumu 700,- € je plnením bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 2 OZ, ktoré je v zmysle § 456 povinná žalovaná vydať žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalovaná v odvolaní zahlcuje súd citáciou rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, rozhodnutí súdov SR a citáciou základných princípov CSP. Tu je potrebné uviesť, že závery rozhodnutí Súdneho dvora EÚ nie sú pre právne posúdenie daného sporu aplikovateľné, pretože Súdny dvor EÚ vykladá výlučne právo Európskej únie, a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu žalovaná spochybňuje spotrebiteľský charakter zmluvy, pretože nie je pravdou, že finančné prostriedky poskytnuté z titulu vyššie uvedeného úveru boli poskytnuté na nákup komunikačných zariadení za účelom výkonu povolania, tak ako to uvádza žalovaná, a teda, že v takomto prípade je dlžník vyňatý spod statusu spotrebiteľa. Žalobca naďalej poukazuje na to, že v čase podpisovania zmluvy nemal možnosť výberu, a teda musel podpísať všetky tlačivá, ktoré mu boli predložené pri podpisovaní samotnej zmluvy, ako aj dodatkov, pričom žalovaná, ako veriteľ, prostredníctvom tretej osoby - splnomocneného zástupcu spoločnosti - by ani nemala dojednávať žiadne dodatky k zmluve, ktoré sám aj podpisuje, t.j. sprostredkovane uzavierať vzájomne závislé zmluvy, ktoré súvisia so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Získanie spotrebiteľského úveru nemožno podmieniť uzavretím vzájomne závislej zmluvy (dodatku), ktorý žalobca musel podpísať, pretože poskytnutie úveru bolo podmienené podpisom aj tohto dodatku. Žalobcovi ani nebolo objasnené, z akého dôvodu sa musí uviesť nejaký konkrétny účel využitia poskytnutej pôžičky, a zo strany splnomocneného zástupcu žalovanej mu bolo oznámené, že ide len o formálnu záležitosť, a preto súhlasil s tým, aby sa tam uviedlo, že poskytnuté finančné prostriedky použije na „nákup komunikačných zariadení za účelom výkonu povolania“, čo sa vraj uvádzalo aj v iných obdobných prípadoch. Ide ozaj len o formálnu záležitosť, pretože ani nie je konkrétne uvedené o aký nákup komunikačných zariadení by malo ísť a či konkrétne zariadenie malo slúžiť výlučne na výkon povolania. Tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca ani nemal v tom čase živnostenské oprávnenie, teda podnikateľskú činnosť nevykonával, pretože ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania ku dňu 20.4.2009. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení neuvádza pravdu, keď v odôvodnení svojho odvolania uvádza, že žalobca prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na nákup komunikačných zariadení za účelom výkonu povolania vlastnoručne podpísal, a že toto prehlásenie v dodatku k zmluve o úvere z totožného dňa ako je podpísaná Zmluva o úvere (24.10.2011) je zrozumiteľne, určito a jasne podpísané dlžníkom, pretože táto listina je taktiež na vopred pripravenom predtlačovom formulári, tak ako aj Zmluva o úvere, kde sa len dopisovali údaje o dlžníkovi. Tu je potrebné poukázať na to, že jednoznačne sú v týchto tlačivách dopísané údaje dlžníka ako fyzickej osoby, pretože sa tam uvádza rodné číslo dlžníka a číslo OP, a nie údaj IČO, pokiaľ by mala byť subjektom dlžníka právnická osoba - SZČO. Žalobca nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, nemal ani živnostenské oprávnenie v ten čas na takúto činnosť, čo je možné zistiť nahliadnutím do centrálnej evidencie Živnostenského registra SR (túto skutočnosť si mala predovšetkým overiť žalovaná v čase poskytovania úveru), ktorú skutočnosť preukazuje dostatočným relevantným spôsobom a určite to nie je iba účelové tvrdenie žalobcu, tak ako to uvádza žalovaná. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie žalovanej v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, na čom nič nemení ani podané odvolanie. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§365 ods.1 písm. h)] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. Ani jeden zo žalovanej uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Vo vzťahu k primárnej argumentácii žalovanej v podanom odvolaní týkajúcej sa nemožnosti považovať zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi sporovými stranami na základe uzatvorenej zmluvy o úvere, za vzťah spotrebiteľský, odvolací súd uvádza: Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ust. § 52 ods. 1, v zmysle ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Špeciálna právna úprava je obsiahnutá v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zmluvný vzťah medzi stranami predmetného sporu bol založený uzatvorením Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dňa 24.10.2011 medzi žalovanou ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi úver v sume 700,- € a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 680,- €, t.j. celkovo zaplatiť čiastku 1.380,- €. Zmluva obsahovala o.i. aj prehlásenie dlžníka, že finančné prostriedky mu boli veriteľom poskytnuté na výkon povolania, pod ktorým sa nachádza aj podpis dlžníka. Odvolací súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že žalobca pri uzatváraní predmetnej zmluvy o úvere z 24.10.2011 mal status spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, keďže v tom čase bol fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaná svoj zámer eliminovať možnosť použitia noriem tzv. spotrebiteľského práva na prejednávaný spor argumentovala tým, že podľa jej názoru účel poskytnutia úveru žalobcovi ako dlžníkovi zaškrtnutím políčka na výkon povolania znemožňuje priznať žalobcovi status spotrebiteľa. Odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie sa dôkladne touto skutočnosťou zaoberal a správne vyhodnotil, že predmetné konanie žalovanej ako veriteľa bolo len účelové, v snahe zabezpečiť si lepšiu pozíciu v predmetnom zmluvnom vzťahu. Navyše, dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že úver bol poskytnutý na výkon povolania dlžníka (žalobcu) zaťažuje v tomto prípade toho, kto tak tvrdí, t. zn. žalovanú, ktorá však dôkazné bremeno v spore neuniesla. Správny je tiež postup súdu prvej inštancie vo vzťahu k hodnoteniu neprimeraného navýšenia sumy, ktorú má žalovaná žalobcovi z titulu uzatvorenej zmluvy o úvere vrátiť. Skutočnosti a argumenty

uvedené žalovanou v podanom odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku . Odvolací súd k námietkam žalovanej i na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2009, sp. zn. 1M Cdo 1/2009, podľa ktorého, hoci maximálna výška úrokov ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dopĺňa tak, že v čase uzavretia úverovej zmluvy bol zákaz neprimeraného úročenia stanovený v ust. § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu ustanovenú vykonávacím predpisom, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Úroková sadzba (odplata) dohodnutá medzi stranami v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 24.10.2011 však podstatne prevyšuje priemernú ročnú úrokovú mieru nákladov a najvyššiu prípustnú výšku odplaty pri obdobných spotrebiteľských úveroch obvykle požadovanú na finančnom trhu v tomto období, také dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (žalobcu), a je preto neplatné pre rozpor s dobrými mravmi a so zákonom podľa ust. § 39 a ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti, že aj podľa záverov ustálenej súdnej praxe neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je len taká výška dohodnutých úrokov, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným komerčnými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.apríla 2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011), pričom jednoznačne sa považuje žalobca za spotrebiteľa. Aj keď odvolateľ nenapadá konkrétne nedostatok odôvodnenia ako takého podľa § 220 ods.2 CSP, podľa názoru odvolacieho súdu najmä pri odôvodnení súd prvej inštancie dbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Skutočnosti uvedené v odvolaní nedávajú podklad pre záver, že súd svojim procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňovali jemu patriace procesné práva do takej miery, aby došlo k porušeniu práv na spravodlivý proces. Odvolací súd dodáva, že aj podľa ustálenej judikatúry NS SR (uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/184/2010) rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Inak s odkazom na pripojený spis žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava proti žalovanému H. O. o 662,19 € s prísl. je treba uviesť, že po potvrdení uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 24.2.2015 sp.zn. 12Er/1145/2014, ktorým právoplatne sa rozhodlo o žiadosti súdneho exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, keď toto poverenie bolo zamietnuté a z odôvodnenia nesporne vyplýva, že ust. § 53 ods.4 písm.r/ nie je o možnosti výberu medzi všeobecným a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá a teda či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. S týmto posúdením odvolacieho súdu v exekučnom konaní sa stotožňuje aj odvolací súd, lebo pri posúdení uvedenej zmluvy ako neprijateľnej podmienky, praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že spotrebiteľovi - povinnému bola v skutočnosti odopretá možnosť brániť svoje právo pred všeobecným súdom a to vždy, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd (pre povinného to znamenalo povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v každom prípade pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v dohode a na výbere, ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, podobne tak dôležitá klauzula ako je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby zahmlila a nekomplikoval sa proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného). Keďže žalovanou uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané, odvolanie nemožno považovať za opodstatnené, a preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 potvrdil napadnutý rozsudok, vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny, pričom žalovaný podáva opravné prostriedky v spotrebiteľských sporoch vždy a nedôvodnej (aj uznesenie NS SR 8Cdo/92/2014). O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu odvolací súd priznal proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 . Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.