Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/9/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Zuzany Molnárovej, v trestnej veci obžalovaného Y. L. pre pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 3T/53/2017 zo dňa 31.05.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.03.2019 takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu vo vzťahu k obžalovanému Y. L..

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému

Y. L., I.. XX.XX.XXXX O. Z., Z. W. B. Z., T. XX

u k l a d á

podľa § 277 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 38 ods. 3, § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Trestného zákona trest zákazu činnosti vykonávať funkciu konateľa v obchodných spoločnostiach vo výmere 8 (osem) rokov.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 3T/53/2017 zo dňa 31.05.2018 bol o.i. obžalovaný Y. L. uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, z časti spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

1/ obžalovaný B. Z. ako konateľ spoločnosti D. G., s.r.o., R.: XX XXX XXX, so sídlom K. 6, Z., ktorá je mesačným platiteľom DPH, si v mesiaci september 2010 po vzájomnej dohode s obvineným Y.om L.m zaúčtoval do účtovníctva spoločnosti D. G., s.r.o. faktúru č. XX/XXXX zo dňa 30.09.2010 deklarujúcu nákup 10 850 ks slnečných okuliarov rôzneho druhu v hodnote XX1 902,50 eur, od spoločnosti Y., s.r.o., R.: XX XXX XXX, so sídlom Q. XXXX/XX, Z., ktorú vystavil jej konateľ - obžalovaný Y. L., na základe ktorej si obvinený B. Z. uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podaním daňového priznania DPH dňa 12.10.2010 na Daňovom úrade Z. V, O. XX, Z., napriek tomu, že obvinení vedeli, že tovar reálne nenakúpili, keďže spoločnosť LA-RE, s.r.o., v zastúpení obžalovaného Y.a L.ho mala obchodovať so spoločnosťami v mene ktorých vystupovali konatelia iba formálne zapísaní v obchodom registri, ktorí reálne nevykonávali žiadnu činnosť, alebo boli zneužité ich osobné doklady, týmto spoločným konaním došlo k neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie DPH vo výške 72. 152,50 eur,

obžalovaný Y. L.

2) obžalovaný Y. L. ako konateľ spoločnosti X. V., spol. s. r.o., so sídlom v tom čase na Q. XX, Z., R.: XX XXX XXX, X.: XXXXXXXXXXX si uplatnil nadmerný odpočet DPH na základe vystavenej faktúry č. XX/XX/XX zo dňa 31.07.2010 podaním daňového priznania dňa 19.08.2010 na Daňovom úrade Z. V, O. XX, Z., pričom si mal zakúpiť v mesiaci júl 2010 390 ks sád varných hrncov od spoločnosti F., s.r.o., so sídlom T. XXXX, W. v hodnote XX7 464,10 eur, pričom tieto varné hrnce mala spoločnosť F., s.r.o., nadobudnúť od spoločnosti O., s.r.o., so sídlom I.. K. XX, Z. a táto od spoločnosti Q., s.r.o., so sídlom O. XX, Z., pričom konateľ spoločnosti Q., s.r.o. je bezdomovec, ktorý je formálne len zapísaný ako konateľ a o fungovaní spoločnosti nevie nič, z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k predaju tovaru od spoločnosti Q., s.r.o. pre spoločnosť O., s.r.o., následne spoločnosti F., s.r.o. a nakoniec spoločnosti X. V., spol. s. r.o., konaním obžalovaného tak došlo k neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie DPH vo výške 56 714,40 eur,

3) obžalovaný Y. L. ako konateľ spoločnosti X. V., spol. s.r.o., so sídlom v tom čase na Q. XX, Z., R.: XX XXX XXX, X.: XXXXXXXXXX si uplatnil nadmerný odpočet DPH na základe vystavenej faktúry č. XX/XX/XX zo dňa 31.08.2010 podaním daňového priznania dňa 16.09.2010 na Daňovom úrade Z. V, O. XX, Z., pričom si mal zakúpiť v mesiaci august 2010 430 ks sád varných hrncov od spoločnosti F., s.r.o. so sídlom T. XXXX, W. v hodnote 394 465,- eur, pričom tieto varné hrnce mala spoločnosť F., s.r.o. nadobudnúť od spoločnosti X. M., s.r.o., so sídlom B. 4, Z., pričom konateľ spoločnosti X. M., s.r.o. uviedol, že nevie čím sa spoločnosť zaoberá, žiadne faktúry nevystavil a ani nepodpísal, z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k predaju tovaru od spoločnosti X. M., s.r.o. pre spoločnosť F., s.r.o. a následne spoločnosti X. V., spol. s.r.o., konaním obvineného tak došlo k neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie DPH vo výške 62 9XX,51 eur,

4) obžalovaný Y. L. ako konateľ spoločnosti X. V., spol. s.r.o., so sídlom v tom čase na Q. XX, Z., R.: XX XXX XXX, X.: XXXXXXXXXX si uplatnil nadmerný odpočet DPH na základe vystavenej faktúry č. XX/XX/XX zo dňa 20.09.2010 podaním daňového priznania dňa 12.10.2010 na Daňovom úrade Z. V, O. XX, Z., pričom si mal zakúpiť v mesiaci september 2010 408 ks sád varných hrncov od spoločnosti F., s.r.o. so sídlom T. XXXX, W. v hodnote 432 544,04 eur, pričom tieto varné hrnce mala spoločnosť F., s.r.o. nadobudnúť od spoločnosti DM M. R., s.r.o., so sídlom E. XX, Z. a táto od spoločnosti Z., s.r.o., so sídlom N. XX, Z., pričom konateľom spoločnosti Z., s.r.o. je bezdomovec, ktorý je formálne len zapísaný ako konateľ a o fungovaní spoločnosti nevie nič, z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k predaju tovaru od spoločnosti Z., s.r.o., pre spoločnosť DM M. R., s.r.o., následne spoločnosti F., s.r.o. a nakoniec spoločnosti X. V., spol. s.r.o., konaním obvineného tak došlo k neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie DPH vo výške 69 105,XX eur,

5/ obžalovaný Y. L. ako konateľ spoločnosti X. V., spol. s.r.o., so sídlom v tom čase na Q. XX, Z., R.: XX XXX XXX, X.: XXXXXXXXXX si uplatnil nadmerný odpočet DPH na základe vystavenej faktúry č. XX/XX/XX zo dňa 31.10.2010 podaním daňového priznania dňa 19.11.2010 na Daňovom úrade Z. V, O. XX, Z., pričom si mal zakúpiť v mesiaci október 2010 XX0 ks sád varných hrncov od spoločnosti F., s.r.o., so sídlom T. XXXX, W. v hodnote 476 595,- eur, pričom tieto varné hrnce mala spoločnosti F., s.r.o. nadobudnúť od spoločnosti DM M. R., s.r.o., so sídlom E. XX, Z. a táto od spoločnosti M., s.r.o., so sídlom N. XX, Z., pričom konateľom spoločnosti M., s.r.o. je osoba, ktorá nevie, čím sa spoločnosť zaoberá, nevystavila a ani nepodpísala žiadne faktúry, z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k predaju tovaru od spoločnosti M., s.r.o. pre spoločnosť DM M. R., s.r.o., následne spoločnosti F., s.r.o. a nakoniec spoločnosti X. V., spol. s r.o., konaním obžalovaného tak došlo k neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie DPH vo výške 76.2XX,62 eur,

pričom vyššie popísaným spoločným konaním obžalovaného B.a Z.a a obžalovaného Y.a L.ho bol tak za hore uvedené obdobie v skutku č. 1 spoločnosťou D. G., s.r.o. neoprávnene uplatnený nárok na vrátenie DPH v celkovej výške 72 152,50 eur a vyššie popísaným konaním obžalovaného Y.a L.ho za hore uvedené obdobia v skutkoch č. 2, 3, 4 a 5 spoločnosťou X. V., spol. s.r.o. neoprávnene uplatnený nárok na vrátenie DPH v celkovej výške 264 997,98 eur.

Za to mu súd prvého stupňa podľa § 277 ods. 4, § 36 písm. j), písm. l), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona podmienečne odložil s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov. Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. g) Trestného zákona súd uložil obžalovanému povinnosť v skúšobnej dobe v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom podrobiť sa programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Trestného zákona mu tiež uložil trest zákazu činnosti vykonávať funkciu konateľa v obchodných spoločnostiach na dobu 8 rokov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote dňa 06.06.2018 prokurátor odvolanie v neprospech obžalovaného smerujúce proti výroku o treste. Odvolanie odôvodnil tým, že súd pri ukladaní trestu u obžalovanému Y.ovi L.mu nesprávne vyhodnotil a použil kritéria uvedené v § 39 ods. 1 Trestného zákona a nasl., ktoré stanovujú zákonné kritéria na mimoriadne zníženie trestu a zásady pre jeho ukladanie, v dôsledku čoho porušil ustanovenia Trestného zákona a uložil trest mimo hranicu zákonnej trestnej sadzby v zmysle § 277 ods. 4 Trestného zákona, ktorá je v rozpätí sedem až dvanásť rokov. Pri použití ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona je nutné rešpektovať výnimočný charakter tohto zákonného ustanovenia a používať ho len vo výnimočných a odôvodených okolnostiach. Pri mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby je potrebné súčasne naplniť kumulatívne uvedené podmienky a to - existenciu okolností prípadu alebo pomerov páchateľa, ktoré poukazujú nato, že použitie zákonnej sadzby trestu odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Všeobecne možno povedať, že niektoré poľahčujúce okolností uvedené v § 36 Trestného zákona musia byť tak intenzívne a závažné, že by výnimočne znižovali závažnosť trestného činu, čím by ich bolo možné posúdiť ako pomery páchateľa alebo okolnosti prípadu v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. Preto pomery páchateľa a okolnosti prípadu sa musia vyznačovať neobvyklosťou a výnimočnosťou, ktorá odôvodňuje, že ani trest na samej dolnej hranici trestnej sadzby nie je spôsobilý vyjadriť ich význam. Vo veci zistené poľahčujúce okolností u obžalovaného Y.a L.ho podľa § 36 písm. j), písm. l) Trestného zákona, a to priznanie sa páchateľa ku skutku, úprimné oľutovanie skutku, vedenie riadneho života pred spáchaním skutku, však nemožno posúdiť ani svojou kvantitou ani kvalitou ako skutočnosti odôvodňujúce použite § 39 ods. 1 Trestného zákona. Všetky uvedené poľahčujúce okolnosti možno považovať len za všeobecné poľahčujúce okolností nenaplňujúce ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, tieto poľahčujúce okolnosti nie sú tak intenzívne a ani tak závažné, že by výnimočne znižovali závažnosť tohto trestného činu. Tieto všeobecné poľahčujúce možno zohľadniť pri uložení trestu na dolnej hranici trestnej sadzby. Súd odôvodnil použitie § 39 ods. 1 Trestného zákona aj vzhľadom na obdobie spáchania trestného činu a to v roku 2010 a to, že súd o ňom rozhoduje takmer po ôsmich rokoch. Poukázal aj na judikatúru k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorá uvádza, že ak medzi spáchaním trestného činu a rozhodovaní súdu o ňom vo vzťahu ku konkrétnemu obžalovanému väčší ako 6 - 7 ročný za neprimeraný, odôvodňujúci bonusový prístup k ukladaniu trestu pre znižujúci sa efekt jeho prevýchovy a odplaty. Niektoré štáty vo svojom trestno-právnom poriadku s tým spájajú zánik trestnosti, či neukladania trestu. Náš právny poriadok takto kontumačné rozhodnutia nepripúšťa, umožňuje však ukladanie trestov ich mimoriadnym znížením - § 39 ods. 1 Trestného zákona, čo aj súd v konkrétnej trestnej veci voči obžalovaným uplatnil. V danej trestnej veci súd rozhoduje o danom skutku takmer po ôsmich rokoch, i napriek tomu však nie je možné akceptovať rozhodnutie súdu na použite § 39 ods. 1 Trestného zákona iba z vyššie uvedeného dôvodu. v čl. 48 ods. 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom), ani čl. 38 ods. 2 Listiny základných ľudských práv a slobôd a ani iné ustanovenia citovaných dokumentov takúto povinnosť použitia ustanovení § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestnej sadzby pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu pre prípad zistenia porušenia práva obvineného v trestnom konaní na rozhodnutie jeho veci v primeranej lehote nikde nestanovujú. Primeraná lehota, v ktorej má byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Kompenzáciu porušenia práva na rýchlosť konania je možné zohľadniť súdom pri ukladaní výšky trestu za spáchaný skutok. Použitie § 39 Trestného zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2005/300/>, okrem okolností prípadu (celkovú dĺžku konania vo veci) vyžaduje aj splnenie ďalšej zákonom požadovanej podmienky, a to, že trest uložený v zákonom stanovenej trestnej sadzbe by bol pre obžalovaného neprimerane prísny a účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. S danými skutočnosťami, prečo súd použil § 39 ods. 1 Trestného zákona u obžalovaného Y.a L.ho a tak výrazne znížil zákonnú trestnú sadzbu a uložil podmienečný trest odňatia slobody, sa súd náležite vo svojom odôvodnení nevysporiadal. Túto skutočnosť - v čom vidí súd, že uložený trest v zákonom stanovenej trestnej sadzbe (hoci aj na samej spodnej zákonnej hranici) by bol pre obžalovaného Y.a L.ho neprimerane prísny a účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania, súd riadne a náležité vo svojom rozhodnutí neodôvodnil. Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona, spravodlivo potrestaní. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti prokurátor navrhol odvolaciemu súdu, aby zrušil napadnutý rozsudok u obžalovaného Y.a L.ho vo výroku o treste, a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby s jeho zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, a zákaz činnosti vykonávať funkciu konateľa v obchodných spoločnostiach na dobu 8 rokov.

Obžalovaný ani prostredníctvom obhajcov nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu protistrany, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené.

Nadriadený súd po preskúmaní veci nezistil žiadne vážne procesné vady konania predchádzajúce napadnutému rozsudku, ktoré by boli dôvodom pre jeho zrušenie na neverejnom zasadnutí. Preto nariadil verejné zasadnutie, na ktoré predvolal obžalovaného a upovedomil ostatné procesné strany. Obžalovaný sa na verejné zasadnutie neustanovil, avšak písomne požiadal o jeho vykonanie aj bez jeho prítomnosti. Takému postupu nebránili žiadne zákonné prekážky, a preto nadriadený súd podľa § 293 ods. 5, ods. 7 Trestného poriadku vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupca krajskej prokuratúry zotrval na dôvodoch písomne podaného odvolania a navrhol rozhodnúť tak, ako je v ňom uvedené.

Obhajca považoval napadnutý rozsudok za zákonný, správny a spravodlivý, a preto navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 36 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona alebo ak je uložený trest neprimeraný.

Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 2, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, veta prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne uvádza, že odvolanie podané prokurátorom je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote a spĺňa všetky zákonné náležitosti. Preto odvolací súd konštatuje absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je dôvodné, pričom existujú aj také dôvody neuvedené v odvolaní, ktoré môžu byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného zákona.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Z. V podal dňa 14.06.2017 obžalobu na B.a Z.a pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a Y.a L.ho pre pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, čiastočne spolupáchateľstvom na skutkovom základe uvedenom vyššie v tomto odôvodnení.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 31.05.2018 obžalovaný Y. L. učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný vo všetkých bodoch obžaloby. Po kladných odpovediach na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), e), f), g), h) Trestného poriadku a odporúčajúcom návrhu prokurátora súd prvého stupňa uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania viny nevykonal. Na základe prijatia vyhlásenia o vine súd prvého stupňa uznal obžalovaného vinným zo spáchania žalovaného trestného činu na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.

Výrok o vine nebol a ani v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku nemohol byť napadnutý odvolaním, a preto ho odvolací súd nad rámec dôvodov, pre ktoré možno podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku v rámci obmedzeného revízneho princípu nepreskúmaval.

K výroku o treste súd prvého stupňa vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, z ktorých vyplynulo, že obžalovaný má v registri trestov 1 záznam pre trestný čin vydierania podľa § 2XX ods. 1 Trestného zákona a iné, hľadí sa naňho, akoby nebol odsúdený. Dopustil sa viacerých priestupkov v cestnej premávke.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa priznal obžalovanému v súlade so zákonom poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona spočívajúcu v tom, že sa k trestnej činnosti priznal a svoje konanie oľutoval. Hoci obžalovaný v prípravnom konaní svoju vinu popieral, a k časti trestnej činnosti využil svoje právo a nevypovedal, úprimnosť svojho priznania a ľútosti prejavil na hlavnom pojednávaní svojím vyhlásením o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a preto možno akceptovať, že skutočne zmenil svoj vnútorný postoj ku konaniu obsiahnutému v obžalobe. Otázka právnych účinkov vyhlásenia o vine vo vzťahu k poľahčujúcim okolnostiam bola predmetom zjednocovania rozdielneho výkladu ustanovenia § 36 písm. n) Trestného zákona Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý zaujal vo svojom stanovisku č. Tpj 55/2016 taký právny názor, že "objasňovanie (v zmysle zistenia skutkového stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona predpokladá okrem priznania sa páchateľa aj úprimné oľutovanie trestného činu. Či k takému oľutovaniu došlo, je potrebné posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu, vrátane procesných prejavov páchateľa (procesne ako obžalovaného) po prijatí vyhlásenia o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku (najmä pri využití práva záverečnej reči a posledného slova)." Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v tejto časti zákonne, keď nepriznal obžalovanému aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona.

Pochybil však súd prvého stupňa pri priznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona obžalovanému, pretože obžalovaný pred spáchaním prejednávanej trestnej činnosti neviedol riadny život. Uvedené bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, hoci takáto námietka nebola predmetom odvolania. Jedná sa však o nesprávnu aplikáciu Trestného zákona, a teda možný dovolací dôvod. Pod vedením riadneho života v zmysle § 36 písm. j) Trestného zákona treba rozumieť také správanie, ktorým sa páchateľ nikdy predtým nedopustil žiadneho trestného činu, a nedostal sa do vážneho rozporu s inými normami, ktoré sú v spoločnosti všeobecne akceptované ako dôležité, predstavujúce morálne normy spoločnosti. Uvedeným kritériám by mohlo okrem úplne bezúhonného života zodpovedať aj napr. spáchanie menej závažného priestupku v cestnej premávke. V žiadnom prípade však za bezúhonného v tomto zmysle nemožno považovať takého páchateľa, ktorý sa dopustil úmyselného násilného trestného činu, a to bez ohľadu na to, že jeho odsúdenie je zahladené. Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona slúži na odlíšenie páchateľov, ktorí sa dostali do rozporu s Trestným zákonom prvý raz, od ostatných páchateľov. Jej účelom je zohľadnenie lepšej prognózy nápravy u prvotrestaného páchateľa, na rozdiel od osôb, ktoré už boli za trestný čin odsúdené, a následne splnili zákonné podmienky pre zahladenie odsúdenia. V možnostiach nápravy uvedených skupín páchateľov sú zrejmé rozdiely. Účelom zahladenia odsúdenia je umožnenie odsúdenému páchateľovi, ktorý po určenú dobu po svojom odsúdení viedol riadny život, zaradiť sa do pracovného a spoločenského života, avšak v žiadnom prípade nemôže byť podkladom pre priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, ale len dôvodom pre neuznanie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona.

Odvolací súd nevzhliadol pochybenie v aplikácii ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu pod spodnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej v osobitnej časti Trestného zákona z dôvodu neprimeranej dĺžky konania. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na právo na spravodlivý súdny proces zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré zahŕňa aj právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote, spája s neprimeranou dĺžkou konania satisfakciu pre obvineného v podobe zastavenia trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby či zmiernenia trestu. V podmienkach Slovenskej republiky bola súdna prax ustálená tak, že neprimeranú dĺžku konania, ktorá nebola spôsobená samotným obvineným, možno premietnuť do mimoriadneho zníženia trestu pod spodnú hranicu trestnej sadzby. Stanoviskom Najvyššieho súdu SR č. 10 publikovaným v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 1/2011 (rozhodnutie sp.zn. 5To/14/2009) bola súdna prax v tomto smere zjednotená tak, že „dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods. 1 Trestného zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.“

V prejednávanej veci je zrejmé, že skutky, pre ktoré bol obžalovaný postavený pred súd, sa stali v období od júla do novembra 2010. K vzneseniu obvinenia pre skutky v bodoch 2) až 5) došlo dňa 05.11.2014 a pre skutok v bode 1) dňa 25.06.2015. K návrhu na podanie obžaloby po skončení vyšetrovania došlo dňa 30.05.2017. Dňa 14.06.2017 prokurátor podal obžalobu a dňa 31.05.2018 súd prvého stupňa vo veci meritórne rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že od spáchania skutkov do vznesenia obvinenia uplynuli cca 4 roky, pričom oneskorenosť vznesenia obvinenia bola spôsobená nielen náročnosťou veci z hľadiska dokazovania ale aj nedosiahnuteľnosťou svedkov, prípravné konanie trvalo cca 2 roky, čo možno vzhľadom na povahu trestnej činnosti hodnotiť ako primerané, a konanie pred súdom prvého stupňa trvalo bez mála 1 rok. Od skutku po konečné rozhodnutie trestnej veci odvolacím súdom teda uplynulo cca 9 rokov, čo celkom evidentne presahuje primeranú dĺžku konania v porovnateľných trestných veciach, a zároveň je potrebné konštatovať, že obžalovanému nemožno za danú dĺžku konania pričítať zavinenie.

Je preto odôvodnené poskytnúť obžalovanému vhodnú satisfakciu v podobe mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, keďže neprimeraná dĺžka konania je takou výnimočnou okolnosťou prípadu, pre ktorú je uloženie trestu hoc aj na spodnej hranici trestnej sadzby, ktorá je 7 rokov, neprimerane prísne, a súčasne na ochranu spoločnosti vo vzťahu k ochrane zákonom chráneného záujmu na riadnom plnení daňovej povinnosti a zabránení nezákonnému uplatňovaniu nároku na vrátenie DPH, postačí aj trest kratšieho trvania.

Odvolací súd sa však v žiadnom prípade nestotožnil s mierou, v akej súd prvého stupňa mimoriadne znížil trest odňatia slobody, keď obžalovanému uložil podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom, čo ani len náznakom v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil. Súd prvého stupňa pri určovaní druhu trestu opomenul prihliadnuť na to, že obžalovaný reálne a preukázateľne spôsobil škodu štátnemu rozpočtu minimálne vo výške 62.9XX,51 € v bode 3) a vo výške 69.105,XX € v bode 4), pretože v týchto dvoch prípadoch bol uplatnený nárok na vrátenie DPH zo strany daňového úradu daňovému subjektu aj vyplatený, a to v dňoch 11.11.2010 a 23.12.2010, pričom do dnešného dňa obžalovaný neoprávnene vyplatené prostriedky štátu nevrátil, a to ani len čiastočne. Celkovo si obžalovaný na základe deklarovania fiktívnych obchodov s hrncami a okuliarmi uplatnil nárok na vrátenie 264.997,98 €. Tieto skutkové okolnosti pri hodnotení kritérií pre ukladanie trestov vylučujú záver, že ochranu spoločnosti, prevýchovu páchateľa a morálny aspekt trestu možno dosiahnuť i bez výkonu trestu. Naopak, obžalovaný okrem vyhlásenia viny na hlavnom pojednávaní neučinil žiaden krok smerujúci k odstráneniu spôsobených škodlivých následkov, spoločnosť, v ktorej bol konateľom, reálne obdržala minimálne 132.017,96 €, čo takmer dosahuje zákonnú hranicu veľkého rozsahu činu v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona (133.000 €). Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na formálne pochybenie súdu prvého stupňa v právnej vete napadnutého rozsudku (aj obžaloby), kde sa v slovnom vyjadrení trestného činu podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona uvádza značný rozsah činu, hoci právna kvalifikácia § 277 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, zodpovedá trestnému činu vo veľkom rozsahu. Vzhľadom na to, že odo dňa 24.04.2015, kedy bol obžalovaný vyšetrovateľom PZ upozornený na zmenu právnej kvalifikácie na trestný čin podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, nedošlo k zmene právnej kvalifikácie a táto nebola sporná zo žiadnych dôvodov, nejedná sa pochybenie, ktoré by mohlo mať vplyv na zákonnosť výroku o vine napadnutého rozsudku. Tento v rámci obmedzeného revízneho princípu odvolací súd nepreskúmaval.

Odvolací súd teda vzhľadom na vyššie rozvedené skutočnosti dospel k záveru, že trest uložený súdom prvého stupňa je neprimeraný, a zákonným kritériám zodpovedá uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody, a to predovšetkým so zreteľom na následky konania obžalovaného. Preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste aj podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Nakoľko súd prvého stupňa vykonal potrebné dokazovanie zákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu, odvolací súd rozhodol vo veci sám rozsudkom v súlade s § 322 ods. 3 Trestného poriadku v zmysle vyššie uvedených úvah.

Obžalovaný spáchal pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, za ktorý zákon určuje trest odňatia slobody vo sadzbe 7 až 12 rokov. Za použitia mimoriadneho zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, ktorého limity určuje § 39 ods. 3 Trestného zákona, bolo možné obžalovanému uložiť trest odňatia slobody v minimálnej výmere 2 roky. Odvolací súd aplikujúc kritériá a zásady pre ukladanie trestov vyjadrené v citovaných ustanoveniach § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona dospel k záveru, že na splnenie preventívneho, výchovného i morálneho účelu trestu postačí uloženie trestu odňatia slobody pri spodnej hranici zníženej trestnej sadzby, avšak zároveň nezistil žiadne dôvody vyplývajúce zo spisu pre uloženie trestu na samej spodnej hranici. Prihliadajúc na charakter trestnej činnosti, jej následok, mieru zavinenia a možnosti nápravy páchateľa odvolací súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 3 roky.

Obžalovaný Y. L. nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním prejednávanej trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody uloženého pre úmyselný trestný čin, preto ho odvolací súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálny stupňom stráženia. Z napadnutého rozsudku odvolací súd prevzal výrok o treste zákazu činnosti vykonávať funkciu konateľa v obchodných spoločnostiach vo výmere 8 rokov, pretože tento výrok je plne odôvodnený podstatou prejednávaného trestného činu a zodpovedá ustanoveniam zákona o ukladaní trestov.

Len marginálne odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 58 ods. 2 Trestného zákona ukladá pri trestnom čine neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 4 Trestného zákona povinnosť uložiť páchateľovi aj trest prepadnutia majetku. Zároveň však určuje podmienku, aby páchateľ nadobudol majetok v aspoň značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich v trestnej činnosti. Súd prvého stupňa sa vôbec trestom prepadnutia majetku nevenoval, v prípravnom konaní boli majetkové pomery obžalovaného zisťované len okrajovo, rovnako ako tomu, ako obžalovaný naložil s neoprávnene vyplatenými peniazmi. Z dokazovania vykonaného v prípravnom konaní vyplýva, že obžalovaný uviedol, že peniaze buď prevzal druhý konateľ daňového subjektu, alebo boli použité na chod spoločnosti. Druhý konateľ uvedené poprel. Za takejto dôkaznej situácie odvolací súd dospel k záveru, že nebolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že neoprávnene získaný finančný majetok bol vynesený z obchodnej spoločnosti, a že splynul s majetkom obžalovaného, so zreteľom na to, že obchodná spoločnosť mala dvoch konateľov. Preto odvolací súd trest prepadnutia majetku obžalovanému neuložil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.