Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4T-155-2018.pdf
PDF · 94.88 KB
Case nature
Area
Subarea
4T/155/2018
Uznesenie
Okresný súd Michalovce - samosudca JUDr. Stanislav SOJKA, PhD., v trestnej veci obvineného W. N., pre prečin podvodu podľa § 221 ods.1 Tr.zákona dňa 19.3.2019 takto
rozhodol:
Podľa § 241 ods. 1 písm. c/ Tr. por. s poukázaním na § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zastavuje trestné stíhanie proti obvinenému W. N., nar. XX.XX.XXXX v Z., bytom Ú. XXX pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr.zák. na tom skutkovom základe, že
po predchádzajúcej dohode s W. A., ktorý dňa 06.02.2018 v predajni nábytku F., Š. X, Z. požiadal o spotrebiteľský úver spoločnosť N. A. A. T. Z., pobočka zahraničnej banky (Y.) č. 4262697073900 (identifikačné číslo zmluvy 265282434264181) na kúpu nábytku „obývačka, spálňa“ pričom za uvedený nábytok mal uhrádzať W. A. mesačné splátky, čo si neplní a týmto konaním ho uviedol do omylu, čím pre W. A. , D.. XX.XX.XXXX, N. Ú., bez popisného čísla, okres Z. spôsobil celkovú škodu vo výške 831,05€,
pretože nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce podal tunajšiemu súdu obžalobu na obvineného W. N. pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr.zák. na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v obžalobe.
Súd preskúmaním obžaloby v zmysle § 241 Tr.por. zistil, že skutok pre ktorý prokurátor podal obžalobu tunajšiemu súdu nie je trestným činom, nie je dôvod na postúpenie veci a preto trestné stíhanie zastavil.
Súd pri preskúmavaní obžaloby zistil nasledujúce dôležité skutočnosti. Poškodený W. A. v zápisnici o trestnom oznámení z 12.04.2018 uviedol, že mu telefonicky oznámili zo spoločnosti Y. neuhradenie druhej splátky za prevzatý nábytok, ktoré mal údajne splácať obvinený Dávid Balog. Zo správy N. A. A. T. (Y.) vyplýva, že mesačná splátka bola 51 €. Z uznesenia OO PZ Sobrance, sp.zn. ORP-327/SO-MI-2018 z 11.05.2018 vyplýva, že poverený príslušník polície podľa § 197 ods. 1 písm.d/ Tr.por. odmietol vec z podozrenia prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr.zák. , ktorého sa podľa oznamovateľa W. A. mal dopustiť W. N., pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2 Tr.por. Z pokynu prokurátora Okresnej prokuratúry Michalovce z 18.05.2018 vyplýva, že dal pokyn polícii na vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania a vykonať ďalšie úkony, na základe pokynu ktorého poverený príslušník začal trestné stíhanie pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr.zák. a následne vzniesol obvinenie pre tento trestný čin W. N.. Obvinený W. N. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní poprel spáchanie trestného činu, pričom uviedol, že v mesiaci február za ním prišiel domov poškodený W. A. s tým či nemá nejaké peniaze, na čo mu odpovedal, že on berie iba podporu a že chcel kúpiť nábytok na základe úveru, ktorý mu z toho dôvodu neschválili a následne mu sám poškodený navrhol, že zoberie pôžičku na svoje meno s tým, že mesačné splátky bude uhrádzať on, avšak chce za to 100 eur, s čím obvinený súhlasil. Ďalej uviedol, že asi po týždni išli spolu do Z. do predajne nábytku kde si obvinený vybral nábytok, ktorý zobral na základe zmluvy poškodený , nábytok bol zložený u obvineného kde je doposiaľ, za čo mal dať poškodenému dohodnutú sumu vo výške 100 eur, pričom obvinený žiadnu splátku nezaplatil, pretože dohoda bola taká, že splátky bude uhrádzať poškodený a pri tejto dohode bola prítomná aj jeho družka U. N..
Poškodený W. A. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedol, že po predchádzajúcej dohode s obvineným pre neho zobral nábytok na splátky, potom čo mu tento povedal, že mu nebol poskytnutý úver, pretože je nezamestnaný, v Z. podpísal zmluvu o úvere na kúpu nábytku v sume 809 eur, ktorý následne bol zložený u obvineného, za čo mu obvinený dal 40 eur a neskôr celkovo ďalších 40, teda spolu 80 eur. Neskôr mu prišla od spoločnosti Y. správa o neuhradení prvej splátky za úver, preto išiel za obvineným, ktorý mu povedal, že on žiadny úver splácať nebude, pretože dohoda bola taká, že poškodený bude splácať úver a za to mu obvinený mal dať 150 eur (výpoveď z 5.11.2018), pričom vo svojej prvej výpovedi z 22.6.2018 uviedol, že po príchode za obvineným o neuhradení prvej splátky mu mal obvinený povedať, že splátku uhradí.
Poškodený ohľadne spôsobenej škody uviedol, že žiada náhradu škody vo výške 831,05 eur, čo predstavuje hodnotu nábytku pokiaľ ho obvinený nebude splácať. Svedkyňa U. N. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedla, že poškodený sa sám ponúkol jej druhovi, že kúpi nábytok na základe úveru a odpredá mu ho za sumu 100 až 150 eur, pričom sa dohodli na sume 100 eur s tým, že splátky za úver mal uhrádzať poškodený A.. Svedkyňa Mgr. L. Š. vo svojej výpovedi uviedla, že nábytok na základe zmluvy kupoval poškodený A..
Zo správy spoločnosti N. A. A. T. vyplýva, že prvá splátka bola splatná 10.3.2018.
Zo zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere zo 06.02.2018 vyplýva, že zmluva bola uzatvorená medzi N. A. A. T. s.k. a dlžníkom W. A..
Zo znaleckého posudku z odboru psychológie vyplýva, že obvinený nemá sklony ku konfabulácii.
Trestné právo predstavuje vždy posledný prostriedok ktorý je možné použiť len vtedy ak použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy, alebo je zjavne neúčelné. Trestné právo a trestnoprávna kvalifikácia určitého konania, (ktoré má súkromnoprávny základ) ako trestného činu je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t.j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana prevažne celospoločenských hodnôt a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, keď nie sú popritom splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. Trestné stíhanie nie je namieste, keď sa konanie podozrivého pohybovalo výhradne v rovine civilnoprávnych, obchodnoprávnych vzťahov. Určité zlyhanie či nedostatočná účinnosť zákonných nástrojov, slúžiacich k faktickému výkonu právomocných a vykonateľných súdnych rozhodnutí nemôže viesť k tomu, aby tieto opatrenia boli nahradzované alebo doplňované prostriedkami trestného práva. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že úlohou činných v trestnom konaní nie je riešiť civilnoprávne problémy a už vôbec nie je ich úlohou nahrádzať činnosť súdov v rámci dokazovania v civilnoprávnom a obchodnoprávnom konaní. Súd zastáva názor, že trestné právo má miesto len tam kde sú iné prostriedky ochrany práv fyzických a právnických osôb vyčerpané, neúčinné, alebo nevhodné. Štát tieto prostriedky (trestného práva ) môže uplatňovať len na báze zdržanlivosti , t.j. tam kde iné nástroje práva zlyhali alebo sú neefektívne a neadekvátne. V konkrétnych prípadoch je preto mimoriadne dôležité zohľadniť mimotrestné právne normy a skutočnosti, že posudzované konkrétne prípady sa môžu dotýkať zmluvných vzťahov a to najmä obchodných, resp. civilnoprávnych medzi subjektami súkromného práva, charakterizovaných vysokým stupňom uplatnenia autonómie vôle zmluvných strán. Súd taktiež považuje za potrebné zdôrazniť, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu prehliadnuť zjavnú skutočnosť, že nástroje pomocou ktorých sa realizuje trestnoprávna ochrana , obmedzujú základné práva a slobody a len dôsledné rešpektovanie princípu ultima ratio zaručuje, že takéto obmedzenia bude možné ešte považovať za proporcionálne s účelom sledovaným trestným konaním. jednotlivé zložky proporcionality pritom sú spôsobilosť, nevyhnutnosť a adekvátnosť použitia trestnoprávneho prostriedku ochrany a vyjadrujú nutnosť zodpovedania otázky či neexistuje alternatívne riešenie v mimotrestnej oblasti, ktoré by predstavovalo menšie obmedzenie základných práv konkrétnej osoby. Z princípu nevyhnutnosti vyplýva, že možnosť využiť trestnoprávny prostriedok nesmie byť natoľko jednoduchá a bežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu ochranu ich práv a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať. Takýto stav by totiž odporoval zásade ultima ratio ale aj zásade vigilantibus iura ( právo pomáha bdelým). V nadväznosti na túto zásadu je potrebné pri skúmaní skutkových okolností brať do úvahy aj tzv. dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu, alebo ktorej omyl chce páchateľ využiť. Podľa súdu je absolútne samozrejmé a legitímne očakávať od osoby, vstupujúcej do zmluvných vzťahov, že táto osoba bude mať zodpovedajúci prístup k vyššej miere opatrnosti pri majetkových prevodoch. K samotnej povinnej miere opatrnosti súd dodáva, že povinnosť dodržiavať obvyklú mieru opatrnosti má každý, t.j. klamaný aj poškodený a táto povinnosť vyplýva aj z §415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého si každý musí počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, atď. Ak sa jedná o súkromnoprávny vzťah, tak predsa v prvom rade samotní účastníci takéhoto vzťahu musia dbať na ochranu svojich majetkových záujmov, pričom podľa súdu je prirodzené od nich požadovať, aby pri vstupovaní do súkromnoprávnych vzťahov postupovali obozretne a aby dodržiavali aspoň elementárne zásady opatrnosti. Ak tak účastníci súkromnoprávnych vzťahov nerobia a sami sa svojou zjavnou neopatrnosťou, ktorej sa mohli vyvarovať, ocitli v situácii, keď napríklad pristúpili k neistej, alebo nevýhodnej dohode, v rámci ktorej vynaložili aj finančné prostriedky, tak potom musia nepriazniví dôsledky takýchto dohôd, resp. súkromnoprávnych vzťahov aj sami riešiť a to prostredníctvom použitia súkromnoprávnych inštrumentov. Súd totiž zastáva názor, že v právnom štáte je neprijateľné, aby trestným postihom jedného z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu bola nahradzovaná nevyhnutná miera opatrnosti druhého účastníka pri ochrane jeho vlastníckych práv a majetkových záujmov. Podľa súdu v nadväznosti na už uvedené skutok sa nestáva automaticky trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ - poškodený v podanom trestnom oznámení, resp. v zápisnici o podaní trestného oznámenia. Oznamovateľ, resp. poškodený má síce právo na podanie trestného oznámenia a následne orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o ňom, avšak konečné posúdenie, či skutok napĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu je plne v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní a nie oznamovateľa, resp. poškodeného. Je pravdou, že každý má síce zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že aby bolo možné kvalifikovať nejaké konanie ako trestný čin, tak k tomu je potrebné, aby boli naplnené jeho materiálne aj formálne znaky, pričom za trestný čin je možné označiť len konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktoré je zároveň aj protiprávnym konaním, t.j. že vykazuje znaky niektorej skutkovej podstaty trestného činu, uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona, pričom k naplneniu pojmových znakov skutkovej podstaty trestného činu je zároveň potrebné, aby boli naplnené všetky znaky súčasne. Súd konštatuje, že v tomto konkrétnom prípade absentujú obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu a to tak objektívna ako aj subjektívna stránka u obvineného. V uvedenom prípade bola prokurátorom podaná obžaloba na obvineného pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods.1 Tr.zák.. Trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr.zák. sa dopustí ten kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu. Aby mohlo byť konanie páchateľa kvalifikované ako trestný čin, musí byť uvedeným skutkom spôsobená malá škoda, pričom malou škodou sa v zmysle § 125 ods. 1 Tr.zák. rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Podstatným znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 Tr.zák. je nevyhnutná prítomnosť úmyselného konania ako formy zavinenia podľa § 15 písm.a,b/ Tr.zákona, pričom je potrebné poukázať aj na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax z ktorej plynie záver, že zavinenie páchateľa musí byť vždy preukázané výsledkami dokazovania a musí z nich logicky vyplývať záver o existencii zavinenia, pričom sa tento záver musí zakladať na skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Súd po preskúmaní všetkých dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu dospel k jednoznačnému záveru, že v uvedenom prípade nedošlo zo strany obvineného k naplneniu skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr.zák., pričom v čase podania trestného oznámenia ani neexistoval zákonný dôvod na začatie trestného stíhania vo veci, ktoré bolo začaté na základe pokynu prokurátora, taktiež neexistoval zákonný dôvod na vznesenie obvinenia pre daný trestný čin, pretože v uvedenom prípade sa jednalo a jedná o civilnoprávny spor a preto správne a zákonne rozhodol poverený príslušník OO PZ Sobrance ak uznesením sp.zn. OPR-327/SO-MI-2018 z 11.05.2018 odmietol vec z podozrenia z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr.zák.. V nadväznosti na vyššie uvedené súd považuje za potrebné poukázať na nasledujúce dôležité skutočnosti. V prvom rade súd zastáva názor, že v uvedenom prípade sa jedná o civilnoprávny vzťah medzi obchodnou spoločnosťou N. A. A. T. Z. (ďalej Y.) a v tejto veci vystupujúcom v procesnom postavení poškodeného - W. A., ktorý uzatvoril s obchodnou spoločnosťou zmluvu o revolvingovom úvere na kúpu nábytku a v písomnej zmluve sa zaviazal splácať jednotlivé splátky za zakúpený tovar. V dôsledku uzatvorenia tejto zmluvy vznikol medzi týmito dvoma subjektami civilnoprávny vzťah v zmysle príslušných civilnoprávnych noriem. Ak v uvedenom prípade si niekto neplní svoje zmluvné povinnosti, tak je právom toho druhého podať príslušnému súdu civilnoprávnu žalobu, pričom však zo súdneho spisu nevyplýva, aby niektorý zo subjektov tak urobil. Ak by zistené skutočnosti nasvedčovali napríklad podozreniu zo spáchania úmyselného trestného činu, tak by jedna z týchto strán mohla podať trestné oznámenie na tú druhú stranu. Zo zmluvy vyplýva, že v prípade úmyselného uvedenia do omylu z dôvodu neplatenia splátok by ako poškodená strana mohla vystupovať v uvedenom prípade len obchodná spoločnosť Y., ale v žiadnom prípade W. A., pretože táto osoba by v uvedenom prípade mohla vystupovať prípadne len ako osoba podozrivá z trestnej činnosti v prípade, že by obchodná spoločnosť Y. podala trestné oznámenie. Zo spisu však nevyplýva, aby táto obchodná spoločnosť podala nejaké trestné oznámenie a taktiež zo spisu nevyplýva, aby bola s obvineným v nejakom zmluvnom vzťahu.
V druhom rade súd zastáva názor, že vzhľadom na vyššie uvedený súkromnoprávny zmluvný vzťah medzi obchodnou spoločnosťou Y. a W. A. nie je úlohou orgánov činných v trestnom konaní skúmať, či druhá zmluvná strana - v tomto prípade W. A., (ktorý si neplní zmluvné povinnosti v zmysle uzatvorenej zmluvy) sa s nejakou inou osobou (W. N.) či už pred, alebo po uzatvorení zmluvy dohodol, alebo nedohodol na uhrádzaní splátok za neho. Či už sa medzi sebou dohodli, alebo nedohodli na uhrádzaní splátok obvineným (obvinený aj svedkyňa to popierajú), tak vždy bude možné prípadný vzťah medzi nimi hodnotiť len ako civilnoprávny s tým, že poškodený je povinný splniť si svoj zmluvný záväzok voči obchodnej spoločnosti a následne môže svoju pravdu o nejakej dohode preukazovať na príslušnom súde na základe civilnoprávnej žaloby. V žiadnom prípade by však orgány, činné v trestnom konaní nemali vstupovať do tohto civilnoprávneho vzťahu a hrozbou trestného stíhania nútiť niekoho, aby za niekoho iného plnil zmluvné záväzky a vykonávať dokazovanie v trestnom konaní, ako podklad pre následné civilné konanie, namiesto opačného postupu, keď v prvom rade by trestnému konaniu v tomto prípade malo skôr predchádzať civilnoprávne konanie. Ak orgány, činné v trestnom konaní majú zo zákona právo niekoho stíhať, teda majú určitú moc, tak to neznamená, že môžu toto svoje právo, resp. právomoc aj zneužívať v konaní, na ktoré sú príslušné len súdy, a to súdy civilnoprávne. Úlohou orgánov, činných v trestnom konaní nie je riešiť civilnoprávne problémy a civilnoprávne vzťahy.
V treťom rade súd poukazuje na tú skutočnosť, že ak by súd pripustil, že v uvedenom prípade je W. A. odôvodnene v procesnom postavení poškodeného v trestnom konaní (podľa názoru súdu s poukázaním na vyššie uvedené nie je a ani nikdy nemal byť), tak je potrebné sa zaoberať ďalšími skutočnosťami, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu. Zo súdneho spisu vyplýva, že poškodený W. A. podal trestné oznámenie pre trestný čin podvodu podľa §221 ods.1 Tr. zák., pretože mu volali od zmluvnej strany, že nebola zaplatená druhá splátka. Keďže z listinných dokladov vyplýva, že splátky boli dohodnuté vo výške 51 eur, z toho vyplýva, že ku dňu začatia trestného stíhania mala vzniknúť oznamovateľovi -poškodenému W. A. fiktívna škoda vo výške 102 eur, pričom pre začatie trestného stíhania je nevyhnutné mať za skutočne preukázanú (nie fiktívnu) spôsobenú malú škodu, čo predstavuje v zmysle §125 Tr. zák. škodu prevyšujúcu 266 eur. Napriek tejto dôležitej skutočnosti bolo začaté trestné stíhanie a neskôr aj vznesené obvinenie pre v tom čase ničím a nikým nepodloženú fiktívnu škodu pre fiktívneho poškodeného vo výške 831,05 eur, ktorá mohla vzniknúť len v budúcnosti v prípade nezaplatenia žiadnej splátky, ale v žiadnom prípade nie v čase začatia trestného stíhania. Samotná nezákonnosť až nezmyselnosť samotného uznesenia o začatí trestného stíhania vyplýva aj z výpovede údajne poškodeného W. A., ktorý uviedol, že jeho škoda predstavuje hodnotu nábytku vo výške 831,05 a vlastne škoda mu vznikne, ak obvinený nábytok nebude splácať, čo znamená, že údajne poškodenému vznikne škoda, ak obvinený nebude splácať splátky do budúcnosti. Orgány činné v trestnom konaní teda v uvedenom prípade začali trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa §221 ods.1 Tr. zák. v čase začatia pri „existujúcej škode“ 102 eur (aj napriek nevyhnutnej škode prevyšujúcej 266 eur pre začatie trestného stíhania) pre prípad, že v prípade neplatenia ďalších splátok by v budúcnosti mohla vzniknúť škoda vo výške 831,05 eur a ako poškodeného pripustili do konania W. A., ktorému v čase začatia trestného stíhania nebola preukázaná žiadna spôsobená škoda (mimo iného žiadnu splátku v zmysle zmluvy neuhradil, ak by orgány činné v trestnom konaní chceli vychádzať pri určovaní škody zo sumy, ktorú uhradil formou splátok). Súd konštatuje, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné postupovať v prípravnom konaní len a len zákonným spôsobom a len a len na základe zákonným spôsobom vykonaných dôkazov, ktoré sa jednoznačne „opierajú“ o nespochybniteľné fakty a nemôžu začínať trestné stíhanie a následne vznášať obvinenia osobám len na základe domnienok o možnom naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu v budúcnosti a aj to za účelom použitia hrozby - v tomto konkrétnom prípade nielen hrozby trestnoprávnej represie proti niekomu s cieľom prinútiť ho plniť zmluvné povinnosti za niekoho iného.
Súd záverom opätovne konštatuje, že v uvedenom prípade sa jedná o civilnoprávny vzťah a preto konanie zastavil.
Podľa § 241 ods. 1 písm.c/Tr.por. obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1 Tr.por.
Podľa § 215 ods. 1 písm.b/Tr.por. prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
S poukázaním na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Týmto rozhodnutím nie sú dotknuté práva poškodeného vymáhať si náhradu škody v civilnoprávnom konaní.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť do 3 (troch) pracovných dní od jeho oznámenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach.