Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4Co-25-2019.pdf
PDF · 100.48 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/25/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: Prima Banka Slovensko a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: I.. I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX D., o zaplatenie 4.111,59 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20Csp/219/2017-131 zo dňa 23.7.2018 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok v spojení s opravným uznesením č.k. 20Csp/219/2017-188 zo dňa 16.1.2019 v zamietavom výroku, vo výroku o lehote na plnenie a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o zaplatenie 348,86 eura s prísl. zastavil. Uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.096,88 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.487,26 eura od 25.07.2017 do 22.11.2017, zo sumy 1.387,52 eura od 23.11.2017 do 25.01.2018, zo sumy 1.262,96 eura od 26.01.2018 do 10.05.2018, zo sumy 1.138,40 eura od 11.05.2018 do 21.06.2018, zo sumy 1.096,88 eura od 22.06.2018 do zaplatenia a to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 50,- eur splatných vždy do 30. dňa v mesiaci počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal u žalobcu a vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko strán sporu, obsah pripojených listinných dôkazov, ktoré špecifikoval, a uviedol, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že právny vzťah medzi stranami sporu vznikol uzatvorením úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXX dňa 03.01.2014, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 5.000,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 120 mesačných splátkach po 83,66 eura. Strany si v zmluve dohodli poplatok za poskytnutie úveru vo výške 250,- eur, ročnú úrokovú sadzbu vo výške 15,9 %, ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len RPMN) vo výške 19,03 % a priemerná hodnota RPMN bola vo výške 19,35 % s tým, že konečná splatnosť úveru bola stanovená k 20.12.2023. Listom zo dňa 24.07.2017 žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a žalovaná bola vyzvaná na zaplatenie sumy 4.402,78 eura do 03.08.2017. Z prehľadu splácania žalovanou vyplýva, že uhradila celkom sumu 3.262,74 eura s tým, že po zosplatnení uhradila dňa 22.11.2017 sumu 99,74 eura, dňa 25.01.2018 sumu 124,56 eura a dňa 10.05.2018 sumu 124,56 eura. Z výpisu z účtu žalovanej vyplýva, že dňa 03.01.2014 bola žalovanej vyplatená suma 4.750,- eur. Ďalej z výpisu z účtu (č.l. 116 spisu) vyplýva, že žalovaná uhradila dňa 21.11.2017 sumu 99,74 eura, dňa 25.01.2018 sumu 124,56 eura, dňa 09.05.2018 sumu 124,56 eura a dňa 21.06.2018 sumu 41,52 eura.
Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a uviedol, že v priebehu konania došlo k späťvzatiu žaloby sčasti o sumu 348,86 eura s prísl., a preto súd prvej inštancie
v súlade s citovaným ust. § 145 ods. 2, § 146 Civilného sporového poriadku v tejto časti konanie zastavil. Predmetom konania zostal uplatnený nárok na zaplatenie sumy 3.762,73 eura s prísl. Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah ako vzťah spotrebiteľský s tým, že následne ex offo skúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená dňa 03.01.2014 spĺňa zákonné náležitosti a dospel k záveru, že neobsahuje údaje o celkovej výške úveru podľa § 9 ods. 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmluve je nesprávne uvedené RPMN v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-377/14, z ktorého záveru vyplýva, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícií spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Ak žalovaná na základe zmluvy o úvere reálne čerpala sumu 4.750,- eur, lebo úver bol znížený o poplatok za poskytnutie úveru vo výške 250,- eur, čo vyplýva z výpisu z účtu žalovanej, potom v zmluve je nesprávne uvedený údaj o výške úveru 5.000,- eur, čo má za následok ako keby údaj o celkovej výške úveru nebol uvedený vôbec. Nesprávne uvedená celková výška úveru má v konečnom dôsledku za následok aj nesprávnosť výšky RPMN a to v neprospech spotrebiteľa, lebo výpočet RPMN závisí od celkovej výšky úveru. Ďalej uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. c/ Zákona o spotrebiteľských úveroch a to adresu predávajúceho na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, ktorý údaj sa v zmluve nenachádza. Z týchto dôvodov považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, a uviedol, že žalovanej bolo vyplatených 4.750,- eur, do zosplatnenia uhradila 3.262,74 eura, po zosplatnení uhradila dňa 22.11.2017 sumu 99,74 eura, dňa 25.01.2018 sumu 124,56 eura, dňa 10.05.2018 sumu 124,56 eura a dňa 21.06.2018 sumu 41,51 eura, pričom je nesporné, že sa jednalo o úhrady na úver, lebo platba obsahuje rovnaký variabilný a špecifický symbol. Žalovaná teda celkom uhradila 3.653,12 eura, a preto súd prvej inštancie žalovanú zaviazal k zaplateniu 1.096,88 eura ako rozdielu z výšky poskytnutého úveru a sumy uhradenej žalovanou. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Súčasťou priznaného nároku žalobcovi je aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne od 25.07.2017, t.j. odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, pričom súd prihliadol na jednotlivé úhrady žalovanou po zosplatnení. K výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/115 zo dňa 09.11.2016, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2017, sp.zn. 3Cdo/56/2018, sp.zn. 4Cdo/211/2017 a dospel k záveru, že v zmluve rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky nemusel byť, postačovalo uvedenie celkovej výšky splátky.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku s tým, že žalovaná bola úspešnejšia v spore, avšak náhradu trov konania si neuplatnila, z obsahu spisu jej trovy konania nevyplývajú, a preto súd prvej inštancie žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
K výroku o lehote na plnenie súd prvej inštancie citoval ust. § 232 ods. 3, 4 Civilného sporového poriadku a uviedol, že vzhľadom na majetkovú situáciu žalovanej, ktorá spolu s manželom má príjem 721,17 eura a výdavky vo výške 1.160,74 eura, povolil žalovanej splácať priznanú sumu v 50,- eurových mesačných splátkach, ktorú považoval za primeranú majetkovej situácii žalovanej, ako aj primeranú z hľadiska doby splácania. Podotkol, že žalobcu ako banky sa povolenie splácať dlžnú sumu výraznejšie nedotkne.
2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku - zamietavom výroku a výroku o povolení splátok odvolanie žalobca. Namietal že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Vo vzťahu k náležitosti vyplývajúcej z ust. § 9 ods. 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch uviedol, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 5.000,- eur, z ktorého žalovaná časť finančných prostriedkov vo výške 250,- eur použila na úhradu poplatku za poskytnutie úveru započítaním na poskytnutý úver v deň jeho poskytnutia v zmysle čl. 1.2 zmluvy a bodu 3.5 obchodných podmienok pre úvery občanom. Podmienka úhrady poplatku za poskytnutie úveru sa týka hlavného predmetu plnenia, bola v zmluve, ako aj v sadzobníku poplatkov vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne, keďže poplatok za poskytnutie úveru bol v čase uzatvorenia zmluvy riadne vymedzený v článku 1 ods. 1, 2, ako aj v sadzobníku s ktorým bola žalovaná riadne oboznámená a vyjadrila s ním súhlas. Vyjadrenie splátky vo výške 83,66 eura považoval za zrozumiteľne jasné s tým, že uviedol, že vynásobením počtu splátok a ich výšky a pripočítaním poplatku za poskytnutie úveru 250,- eur je možné dospieť k celkovej čiastke, ktorú má žalovaná zaplatiť zo zmluvy, a to 10.289,20 eura. Vo vzťahu k náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ust. § 9 ods.
2 písm. c/ Zákona o spotrebiteľských úveroch uviedol, že hoci žalobca v zmluve neuviedol, že ide o adresu na ktorej môže podať spotrebiteľ sťažnosť alebo reklamáciu, uvedené vyplýva zo všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a vyžadovať uvedenie v zmluve by bol zbytočný formalizmus, nakoľko spotrebiteľ má k dispozícií adresu žalobcu na ktorej ho môže kontaktovať a teda zámer zákonodarcu, aby spotrebiteľ vedel kam sa má obrátiť na predajcu bol naplnený. Poukázal na eurokonformný výklad zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je podľa dôvodovej správy úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102 EHS, ktorá v čl. 10 ods. 2 nepožaduje uvedenie adresy, ale iba totožnosť a geografické adresy zmluvných strán prípadne i totožnosť a geografickú adresu zúčastneného sprostredkovateľa úveru. Ďalej poukázal na rozhodovaciu prax iných všeobecných súdov v obdobnej veci. Vo vzťahu k povoleniu plniť dlh v splátkach uviedol, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci týkajúci sa samotných okolností na strane žalovanej. Na určenie dlhšej lehoty na plnenie podľa názoru žalobcu, nebola splnená podmienka. Rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé a nemôže výraznejšie zvýhodňovať jednu zo strán na úkor druhej. Priznaním splátok vo výške 50,- eur súd priznal žalovanej splácať úver v omnoho nižšej sume než v akej bola povinná úver splácať, t.j. vo výške splátky 83,66 eura. Podľa názoru žalobcu, takýto postup t.j. výkon práva, ktorý motivuje k neplneniu si zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou v Civilnom sporovom poriadku. Ďalej poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v obdobných veciach s tým, že navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že poplatok vo výške 250,- eur za poskytnutie úveru je jednoznačne neprijateľnou podmienkou. Poukázala na iné rozhodnutie všeobecného súdu týkajúce sa obdobnej veci. Vo vzťahu k uplatnenej námietke týkajúcej sa neuvedenia adresy predávajúceho uviedla, že ust. § 2 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch ponúka legálnu definíciu predávajúceho v zmysle ktorej identifikovanie žalobcu v záhlaví zmluvy údajmi z obchodného registra nepredstavuje uvedenie adresy na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Vo vzťahu k nedostatku náležitostí RPMN uviedla, že sa jedná o najdôležitejší údaj pre spotrebiteľa, lebo zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť. Taktiež poukázala na iné rozhodnutia všeobecného súdu v obdobnej veci. Vo vzťahu k uplatnenému zmluvnému úroku uviedla, že veriteľovi patrí zmluvný úrok len do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, pričom poukázala na iné rozhodnutia všeobecného súdu v obdobnej veci. Podľa názoru žalovanej, všetky predpoklady použité na výpočet RPMN mohol žalobca preukázať tak, že do zmluvy mal uviesť výpočet RPMN s dosadenými a vysvetlenými veličinami. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie podľa jej názoru správne považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Poukázala na prejudiciálne konanie vedené na Súdnom dvore Európskej únie pod sp.zn. C-331/18 s tým, že uviedla, že ak odvolací súd zváži dôvodnosť prerušenia, tak navrhla prerušiť konanie do času rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-331/18. Ak odvolací súd však zastáva názor, že uvedené konanie nemá žiadny vplyv na konanie, navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok, ktorý považovala za vecne správny. Trovy odvolacieho konania si neuplatnila.
4. Žalobca sa v rámci odvolacej repliky k doručenému vyjadreniu žalovanej k odvolaniu písomne nevyjadril.
5. Opravným uznesením č.k. 2Csp/219/2017-188 zo dňa 16.01.2019 súd prvej inštancie opravil záhlavie rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20Csp/219/2017-131 zo dňa 23.07.2018 v časti týkajúcej sa adresy bydliska žalovanej, ktorá správne znie D. XXX, XXX XX.
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 v znení neskorších predpisov, ďalej len CSP) vzhľadom na včas podaného odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contraio) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti zamietavému výroku, výroku o lehote na plnenie je dôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácií práva. O omyl v aplikácií práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
7. Oboznámením sa s obsahom spisu, jeho odôvodnením, zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením dôvodnosti uplatneného nároku súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu k zamietavému výroku súd prvej inštancie náležite neodôvodnil z akých konkrétnych dôvodov uplatnené nároky nepriznal. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť 4.111,59 eura z titulu istiny, 228,196 eura z titulu úroku, 2,23 eura z titulu úrokov z omeškania, ďalej si uplatnil úrok vo výške 15,90 % ročne z nezaplatenej istiny 4.111,59 eura od 25.07.2017 do zaplatenia, ako aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 4.111,59 eura od 25.07.2017 od zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených úrokov 228,96 eura od 25.07.2017 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel z časti ohľadne priznania žalobcovi 1.096,88 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne špecifikovaného vo výroku napadnutého rozsudku II. Konanie sčasti o sumu 348,86 eura s prísl. zastavil s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
8. Vo vzťahu k zamietavému výroku však uviedol len odôvodnenie vyplývajúce z bodu 33, ktoré sa týka špecifikácie priznanej istiny: „Žalobca vyplatil žalovanej 4.750,- eur, do zosplatnenia uhradila 3.262, 74 eura a po zosplatnení zaplatila 99,74 eura dňa 22.11.2017, 124,56 eura dňa 25.01.2018, dňa 10.05.2018 sumu 124, 56 eura a dňa 21.06.2018 sumu 41,52 eura. Celkom teda uhradila 3.653,12 eura, a preto súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie 1.096,88 eura a v prevyšujúcej časti zamietol.“ Následne len uviedol, že súčasne priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne od 25.07.2017, t.j. odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, pričom prihliadol na jednotlivé úhrady žalovanou po zosplatnení.
Takéto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v zamietavom výroku nespĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, lebo súd prvej inštancie zamietavý výrok vôbec neodôvodnil. Napadnuté rozhodnutie - jeho odôvodnenie odvolací súd považuje za nepreskúmateľné.
Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčasti základného práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom je implikované právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní opravných prostriedkov. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že úver poskytnutý žalobcom žalovanej na základe uzatvorenej úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXX dňa 03.01.2014 žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 5.000,- eur, ktorý bol v skutočnosti vyplatený len v sume 4.750,- eur, je bezúročný a bezpoplatkový z dôvodu chýbajúcej náležitosti vyplývajúcej z ust. § 9 ods. 2 písm. g/, j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. nesprávneho údaja o celkovej výške úveru, ako aj následne nesprávnej výšky RPMN v neprospech spotrebiteľa. Správne súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-377/14. Vyhovujúci výrok však nebol predmetom posúdenia odvolacím súdom, lebo odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Pre určenie, že úver je bezúročný a bezpoplatkový v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch stačí, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá jednu z obligatórne stanovených náležitostí vyplývajúcich z ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z toho vyplýva, že uvedenie ďalších náležitostí, na ktoré súd prvej inštancie poukázal napríklad vo vzťahu k nesprávnemu označeniu predávajúceho, t.j. nedostatku v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. c/ Zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd nezaujal vecné stanovisko. Dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti v právnom vzťahu medzi stranami sporu je v danom prípade nedostatok náležitostí vyplývajúcich z ust. § 9 ods. 2 písm. g/ a písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch.
9. Za dôvodnú považoval odvolací súd uplatnenú námietku vo vzťahu k stanoveniu dlhšej lehoty na plnenie. Z obsahu spisu je nesporné, že súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žiadosti žalovanej o poskytnutie dlhšej lehoty na plnenie v zmysle ust. § 232 ods. 3, 4 CSP vychádzal len zo stanoviska žalovanej a ňou predložených listinných dôkazov. Žalobcovi nebolo umožnené k žiadosti žalovanej o povolenie splácať žalovanú istinu v splátkach vyjadriť sa. Lehota na plnenie vyplývajúca z
ust. § 232 ods. 3 CSP je 3 dni. Len v odôvodnených prípadoch môže súd určiť lehotu dlhšiu, pričom kratšia lehota prípustná nie je. Dlhšiu lehotu súd stanoví podľa okolnosti danej veci.
Hľadiskami pre úvahu súdu, či má poskytnúť žalovanému výhodu splátok, je výška priznaného plnenia a platobná schopnosť žalovaného, ako aj prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich dodržania a skutočnosť, či prípadné zdržanie sa v plnení súdom stanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo neprimeraným zásahom do majetkovým pomerov žalobcu (RV/1968).
Súd prvej inštancie poskytnutie dlhšej lehoty na plnenie náležite neodôvodnil. Poukázal len na príjem a výdavky žalovanej s tým, že považoval výšku splátky 50,- eur za primeranú. Aj v tejto časti odvolací súd nepovažoval náležité zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo výroku o lehote na plnenie za preskúmateľné. Zohľadnil najmä, že žalobca i napriek tomu, že je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov, nemal sa možnosť k stanoveniu dlhšej lehoty na plnenie vyjadriť.
10. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku v spojení s opravným uznesením č.k. 20Csp/219/2017-188 zo dňa 16.01.2019 vrátane výroku na plnenie a v súvisiacom výroku o trovách konania v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP z dôvodu náležitého neodôvodnenia rozhodnutia a tým porušenia práva strany na náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
11. V ďalšom konaní je úlohou súdu prvej inštancie opätovne sa zaoberať dôvodnosťou uplatnených nárokov z titulu úroku vo výške 228,96 eura, úroku z omeškania vo výške 2,23 eura, úroku vo výške 15,90 % ročne z nezaplatenej istiny 4.111,59 eura od 25.07.2017 do zaplatenia, ako aj úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 228,96 eura od 25.07.2017 do zaplatenia podľa žalobného návrhu (v spise na č.l. 4) s tým, že je potrebné zohľadniť, že došlo k zosplatneniu pohľadávky, je právoplatne rozhodnuté o tom, že úver je bezúročný a bezpoplatkový. Zároveň je potrebné umožniť sa žalobcovi vyjadriť k žiadosti žalovanej o povolenie splácať priznanú istinu vo výške 1.096,88 eura s prísl. v splátkach, následne náležite posúdiť aj skúmanie majetkových a sociálnych pomerov samotným žalobcom pred uzavretím zmluvy, vzhľadom na výšku dojednanej splátky z titulu poskytnutého úveru vo výške 83,66 eura. Následne rozhodnutie vo veci samej je potrebné náležite odôvodniť v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo jasné, zrozumiteľné a najmä preskúmateľné.
Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci samej v zmysle ust. § 396 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu strany v spore vyplývajúcou z ust. § 255 CSP.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.