Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B5-21Cr/17/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Mikloškovou v právnej veci žalobcu: Shopping Palace Bratislava, v.o.s., Cesta na Senec 2/A, 821 04 Bratislava, IČO: 31 370 519, zastúpeného advokátskou kanceláriou bnt attorneys-at-law, s.r.o., Cintorínska 7, 811 08 Bratislava, IČO: 35 886 978 proti žalovanému: STRABAG Pozemné a inžinierske staviteľstvo s.r.o., Mlynské nivy 61/A, 820 15 Bratislava, IČO: 31 355 161, zastúpenému advokátkou kanceláriou Valko Marián & partners, s.r.o., Porubského 2, 811 06 Bratislava, IČO: 35 916 192 o zrušenie rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-43/2015 zo dňa 08.06.2016 takto

rozhodol:

. Žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovanému súd p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalobcovi v plnej výške.

odôvodnenie:

. Žalobca ako účastník rozhodcovského konania na strane žalovaného (ďalej len „žalobca“) vedeného na Rozhodcovskom súde Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“) pod sp. zn. Rsp V-43/2015 sa žalobou, podanou na tunajšom súde dňa 31.08.2016, domáhal proti žalovanému, v rozhodcovskom konaní na strane žalobcu (ďalej len „žalovaný“), zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. Rsp V-43/2015 zo dňa 08.06.2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) a priznania náhrady trov konania žalobcovi voči žalovanému. Súdny poplatok za žalobu v zákonnej výške 331,50 Eur žalobca zaplatil na účet tunajšieho súdu dňa 11.11.2016.

2. Žalobu odôvodnil nasledovne: Rozhodcovským rozsudkom sp. zn. Rsp V-43/2015 zo dňa 08.06.2016 rozhodcovský súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému istinu vo výške 104.651,77 Eur spolu so žalovaným príslušenstvom a nahradiť mu trovy rozhodcovského konania. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 04.07.2016. Žalobca týmto v zákonnej lehote podáva proti žalovanému žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Dôvodom na podanie žaloby je rozpor rozhodcovského rozsudku s verejným poriadkom Slovenskej republiky v zmysle § 40 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd sa v rozhodcovskom rozsudku nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, pričom toto procesné pochybenie rozhodcovského súdu mohlo mať a malo vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Rozhodcovský rozsudok je v rozpore s § 31 zákona o rozhodcovskom konaní a v rozpore s § 30 ods. 4 až 6 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Odôvodnenie rozhodnutia je nedostatočné, nepresvedčivé a bez akejkoľvek právnej argumentácie, obsahuje nelogické, ničím nepreukázané a právne neodôvodnené konštatovania a vyjadrenia rozhodcovského súdu, ktoré objektívne nemožno považovať za právnu argumentáciu. V dôsledku uvedeného je rozhodcovský rozsudok zjavne svojvoľný a arbitrárny, rozporný s verejným poriadkom Slovenskej republiky a s ústavnými princípmi práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t.j. so základnými ústavnými princípmi, na ktorých je založený právny poriadok právneho štátu Slovenskej republiky. Priebeh rozhodcovského konania na rozhodcovskom súde je upravený v Rokovacom poriadku, najmä v jeho ustanoveniach § 23, § 28, § 29, § 30 ods. 4-6, § 32 ods. 2 písm. g) a § 39. Vzhľadom na uvedené sa v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom do 30.06.2016 uplatňovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. V nadväznosti na vyššie uvedené ustanovenia ako aj s ohľadom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) platí, že: Aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu, t.j. aj rozhodnutia rozhodcovského súdu musia mať zákonný podklad a nemôžu byť prejavom svojvôle. Aj rozhodcovské súdy sú teda povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti. Povinnosťou rozhodcovského súdu je uviesť v rozhodnutí jasné a relevantné dôvody, o ktoré oprel svoje rozhodnutie. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať nielen skutkovej, ale i právnej stránky rozhodnutia. Účastník konania má teda právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky. V nadväznosti na uvedené poukazujeme na rozhodovanie ÚS SR, najmä čiastočnými citáciami jeho rozhodnutí: IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, IV. ÚS 14/07, I. ÚS 265/05, IV. ÚS 77/02, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09, I. ÚS 114/08. Z uvedeného vyplýva, že súd (a aj rozhodcovský súd) musí v odôvodnení rozsudku uviesť skutkové a právne argumenty, na základe ktorých rozhodol. Bez vysvetlenia a zdôvodnenia súdom aplikovaných právnych noriem je rozhodnutie súdu iba ničím nezdôvodneným autoritatívnym rozhodnutím. V ďalšom žalobca v žalobe popísal priebeh rozhodcovského konania a obsahu žalobou napadnutého rozhodcovského rozsudku, najmä časti jeho odôvodnenia týkajúcej sa skutkového stavu a právnych záverov rozhodcovského súdu, s tým, že má za to, že je bez akejkoľvek relevantnej právnej argumentácie, resp. v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, tým skôr ak ich účastník konania namietal. Má za to, že rozhodcovský súd tieto skutočnosti náležitým spôsobom nezhodnotil a dostatočným spôsobom neodôvodnil ich bezvýznamnosť či irelevantnosť.

3. Následne žalobca v žalobe uviedol: S ohľadom na hore uvedené rozhodcovskému rozsudku a rozhodcovskému súdu ďalej vytýkame, že rozhodcovský súd sa nevysporiadal s viacerými argumentmi žalobcu, tak skutkovými ako aj právnymi, ktoré boli rozhodujúce pre rozhodnutie sporu. Išlo najmä o argumenty, že kľúčovým pre rozhodnutie sporu je zistenie príčin vád zatekania a toho, kto za tieto vady zodpovedá; argumenty a dôkazy o tom, že za vady diela zodpovedá žalovaný (znalecký posudok žalobcu zo dňa 30.07.2014); argumenty a dôkazy o tom, že žalobca opakovane žiadal žalovaného o definitívne riešenie problému zatekania s poukazom na havarijný stav strechy (reklamácie žalobcu v období od 2005-2014); argumenty a dôkazy žalobcu o tom, že mechanické zásahy do strešného plášťa vykonávané tretími osobami nie sú príčinou zatekania (vyjadrenie reklamnej agentúry ISPA k reklamácii žalobcu zo dňa 18.07.2006); argumenty a dôkazy o tom, že žalobca žiadal žalovaného o preukázanie toho, že vady strechy spôsobili mechanické zásahy do strechy tretími osobami (list žalobcu zo dňa 23.04.2010); argumenty a dôkazy o tom, že vady diela existovali už v čase odovzdania diela, a teda sa jednalo o skryté vady (znalecký posudok zo dňa 30.07.2014), v dôsledku čoho sa žalovaný v zmysle § 431 Obch. zák. nemohol zbaviť zodpovednosti za vady zatekania s poukazom na mechanické zásahy do strechy vykonávané tretími osobami. Všetky tieto argumenty žalobcu poukazovali na a preukazovali rozhodujúce skutočnosti tvoriace základ pre rozhodnutie vo veci samej. Boli formulované jasne, zrozumiteľne a dostatočne s odkazom na a s uvedením konkrétnych aplikovateľných právnych noriem a podporných dôkazov. Napriek tomu ich rozhodcovský súd nebral do úvahy, a toto svoje rozhodnutie vôbec žiadnym spôsobom neodôvodnil. Naopak žalovanému vôbec nevyčítal, že svoje tvrdenia nevie podporiť žiadnymi relevantnými dôkazmi a s týmito tvrdeniami žalovaného sa stotožnil. Keďže v označených prípadoch rozhodcovský súd sa s podstatnými argumentmi žalobcu buď vôbec nevysporiadal alebo ich len formálne a argumentačne nedostatočným spôsobom odmietol, považujeme rozhodnutie rozhodcovského súdu za arbitrárne a v rozpore so základnými ústavnými princípmi práva na súdnu ochranu. Hodnotenie dôkazov rozhodcovským súdom nebolo vykonané v súlade s § 132 O.s.p. Toto procesné pochybenie zakladá nielen nepreskúmateľnosť a protiústavnosť rozhodcovského rozsudku ale aj porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcu v podanej žalobe, žalobca má za to, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky v zmysle § 40 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, so zásadou rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, s ústavnými princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, z čl. 6 Dohovoru, ktoré tvoria „jadro“ a základné princípy právneho poriadku platného v Slovenskej republike. V dôsledku uvedeného by boli uznanie a výkon tohto rozhodcovského rozsudku na území Slovenskej republiky neprípustné a odmietnuté. Žiadame preto žalobou napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov konania žalobcovi.

Dôkazy pripojené k žalobe: rozhodcovský rozsudok, vyjadrenie spoločnosti ISPA s.r.o. zo dňa 18.07.2006, listy žalobcu zo dňa 17.08.2009, zo dňa 23.04.2010 a zo dňa 14.09.2012, dôkazy doplnené do spisu dňa 29.11.2016: znalecký posudok č. 111/2014

4. Žalovaný, ktorému súd žalobu s prílohami (dôkazmi žalobcu) a poučením o procesných právach a povinnostiach strany sporu v súlade s § 167 ods. 2 C.s.p. doručil dňa 07.12.2016, sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným na tunajší súd dňa 28.12.2016. Vo vyjadrení k žalobe uviedol: Žalovaný v žalobe uvádza, že dôvodom na podanie žaloby je rozpor rozhodcovského rozsudku s verejným poriadkom Slovenskej republiky v zmysle § 40 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní. Rozpor s verejným poriadkom SR ako dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku vyplývajúci z ustanovenia § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s ustanovením § 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní bol do tohto zákona implementovaný s účinnosťou od 01.01.2015. Pojem verejný poriadok by sa v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne a s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie, najmä v oblasti medzinárodného obchodu. S odkazom na dôvodovú správu k § 40 poukazuje na to, že zrušenie rozhodcovského rozsudku pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalca alebo svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci. Procesné pochybenia rozhodcovského súdu v konaní budú môcť byť dôvodom pre zrušenie, len ak mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, čo zodpovedá nemeckej úprave. Berúc do úvahy tieto ustanovenia včítane čl. 2 C.s.p., tvrdenia žalobcu v žiadnom prípade nepredstavujú vady takého charakteru, ktoré by mohli byť dôvodmi zrušenia rozhodcovského rozsudku pre rozpor s verejným poriadkom Slovenskej republiky. Nie sú totiž namietané vady takého druhu ako ovplyvnenie rozhodnutia konaním, ktoré by malo charakter trestného činu, prekážka rozhodnutej veci, či iné extrémne procesné vady. Zo žaloby explicitne vyplýva, že je ňou namietané nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, a to s poukazom na ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Aj v týchto súvislostiach možno poukázať na uznesenie ÚS SR zo dňa 18.11.2015, bod 49., podľa ktorého rozhodcovské súdy viazané Dohovorom nie sú. Európsky súd pre ľudské práva, resp. Komisia v minulosti judikovali, že slobodné uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy zakladá vzdanie sa práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale takéto vzdanie sa procesných práv je prípustné len vo vzťahu k niektorým právam, nie akýmkoľvek právam. Pokiaľ žalobca cituje v žalobe rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 162/2011, je potrebné zdôrazniť, že v danej veci išlo o právne a skutkovo celkom odlišný prípad. Vôbec sa netýkal žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona o rozhodcovskom konaní, prípad bol posudzovaný pred 01.01.2015 a bol v ňom vyjadrený právny názor o možnosti prieskumu rozhodcovských rozsudkov zo strany ÚS SR, ktorý je však už v súčasnosti prekonaný. Podľa rozhodnutia ÚS 5/2015 zo dňa 18.11.2015 totiž platí, že ÚS SR nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti postupu alebo rozhodnutiam rozhodcovských súdov. Z vyššie uvedeného aktuálneho záveru ÚS SR by táto žaloba žalobcu mala byť v celom rozsahu zamietnutá ako nedôvodná. V konaní na rozhodcovskom súde sa totiž nevyskytla a ani v žalobe nie je prezentovaná žiadna taká vada, ktorá by mala mať za následok akúkoľvek (nielen procesnú) vadu tak extrémneho charakteru, ktorá by odôvodňovala správnosť tvrdenia o rozpore rozhodcovského rozsudku s verejným poriadkom SR.

5. Ďalej žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol: Žalobca v žalobe tvrdí, že odôvodnenie rozhodnutia že nedostatočné. Bez ohľadu na to, že nedostatočnosť odôvodnenia nie je vadou zakladajúcou dôvod pre zrušenie rozhodcovských rozsudkov podľa § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, žalovaný si na dôkaz nepravdivosti tvrdenia žalobcu o nedostatočnosti odôvodnenia dovoľuje z dôvodu opatrnosti poukázať na prezentáciu 4 samostatných dôvodov, pre ktoré považoval rozhodcovský súd žalobu žalovaného podanú v rámci rozhodcovského konania za opodstatnenú: 1. Záruka sa už na dané dielo nevzťahovala; 2. Reklamácia nebola uskutočnená určito a zrozumiteľne; 3. Účelové uskutočnenie reklamácie; 4. Čerpanie bankovej záruky sa uskutočnilo v čase, kedy žiadny nárok žalobcu neexistoval. V rozhodcovskom rozsudku sú všetky tieto dôvody riadne odôvodnené, vyjadrenie rozhodcovského súdu vychádza z dokumentov predložených mu v konaní sporovými stranami a obsahuje logické právne zdôvodnenie rozhodnutia hneď vo viacerých samostatných rovinách, a to aj s odkazom na listinné dokumenty, ktorými svoje skutkové a právne závery rozhodcovský súd odôvodnil. Každý zo štyroch vyššie popísaných dôvodov bol spôsobilý samostatne založiť opodstatnenosť žaloby, podanej zo strany žalovaného na žalobcu na rozhodcovský súd, nakoľko každý sám osebe preukazuje neopodstatnené uplatnenie bankovej záruky žalobcom. Rozhodcovský súd tieto dôvody patrične odôvodnil, a to aj s odkazom na súvisiace listinné dokumenty, z ktorých pri svojom posúdení vychádzal. Z dôvodu opatrnosti žalovaný poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011, podľa ktorého „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“, toto platí na rozhodnutia všeobecných súdov, na ktoré sa navyše - na rozdiel od rozhodcovských súdov - vzťahujú aj ustanovenia Dohovoru. Z uvedeného dôvodu nemôže existovať akákoľvek pochybnosť o tom, že aj odôvodnenie rozhodcovského rozsudku je nevyhnutné považovať za celkom dostatočné, ba až nadštandardné. Ani samotný žalobca totiž v rámci žaloby nijako nespochybňuje dôvody rozhodcovského rozsudku 2. Reklamácia nebola uskutočnená určito a zrozumiteľne a 3. Účelové uskutočnenie reklamácie, pri ktorých by bolo možné formálne odôvodniť čerpanie bankovej záruky. Žalobcom uvádzané tvrdenia voči 1. dôvodu a čiastočne aj voči 4. dôvodu preto nie sú spôsobilé privodiť zrušenie rozhodcovského rozsudku ani v prípade, ak by boli opodstatnené (čo žalovaný odmieta), nakoľko s poukazom na iné skutočnosti (ktoré sú dôvodom (2. a 3. dôvod RR) by výrok rozhodcovského rozsudku vo veci samej nemohli nijako ovplyvniť. Bez akéhokoľvek podrobnejšieho skúmania stavu veci je zároveň zrejmé, že námietky žalobcu voči 4. dôvodu RR sú neopodstatnené. Nesprávne je tvrdenie žalobcu na strane 13 žaloby, kde uvádza svoje argumenty. Predmetom konania na rozhodcovskom súde totiž neboli nároky z vád, ale predmetom konania bolo riešenie otázky, či boli splnené podmienky na čerpanie prostriedkov z bankovej záruky. Vzhľadom na uvedené, žiada žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú v celom rozsahu a priznať žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu.

Dôkazy: zápis zo dňa 08.04.2010, list žalovaného zo dňa 16.04.2010, reklamácie zo dňa 11.11.2014, faktúry, banková záruka, znalecký posudok č. 7/2015

6. Žalobca, ktorému súd doručil vyjadrenie žalovaného k žalobe dňa 19.01.2017 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k podaniu žalovaného uznesením podľa § 167 ods. 3 C.s.p., sa k skutkovým tvrdeniam žalovaného písomne vyjadril podaním doručeným na súd dňa 20.02.2017. V tomto vyjadrení žalobca uviedol, že sa v plnej miere pridržiava tých skutočností, ktoré uviedol už v podanej žalobe. Tam vymenované procesné pochybenia rozhodcovského súdu spočívajú najmä v tom, že rozhodcovský súd sa nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, pričom tieto procesné pochybenia mohli a aj mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej, sú samostatne dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zákona o rozhodcovskom konaní. Trval na tom, že tieto procesné vady popísané v žalobe a priebeh rozhodcovského konania spôsobujú, že rozhodcovský rozsudok je zjavne svojvoľný a arbitrárny, rozporný s ústavnými princípmi práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, t.j. vykazuje extrémne procesné vady, a preto je rozporný s verejným poriadkom SR. V dôsledku uvedeného je v predmetnom prípade okrem dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. b) aj dôvod na jeho zrušenie podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zákona o rozhodcovskom konaní. Zdôrazňoval, že i keď v žalobe neuvádza výslovne ustanovenie § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zákona o rozhodcovskom konaní, z obsahu popísaných vád priebehu rozhodcovského konania a rozhodcovského rozsudku obsah tohto ustanovenia vyplýva. Zdôrazňuje, že strany sporu môžu legitímne očakávať riadne odôvodnenie rozhodcovského rozsudku v súlade s požiadavkami, ktoré sú kladené na odôvodnenia súdnych rozhodnutí. Predmetom právneho posúdenia súdu v tomto konaní majú byť namietané vady priebehu rozhodcovského konania a vady odôvodnenia skutkových a právnych záverov rozhodcovského súdu, t.j. kvalita a dostatočnosť odôvodnenia rozhodcovského rozsudku s ohľadom na zákonné požiadavky. Naďalej trvá na zrušení predmetného rozhodcovského rozsudku a na priznaní náhrady trov konania voči žalovanému.

Prílohy: Nález ÚS SR III. ÚS 162/2011, uznesenie ÚS SR zo dňa 18.11.2015, sp. zn. PLz. ÚS 5/2015

7. Žalovaný, ktorému súd doručil vyjadrenie žalobcu podľa bodu 7. odôvodnenia tohto rozsudku dňa 06.03.2017 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k podaniu žalovaného uznesením podľa § 167 ods. 3 C.s.p., sa k skutkovým tvrdeniam žalobcu písomne vyjadril podaním doručeným na súd dňa 28.03.2017. Vo vyjadrení uviedol: V žalobnom návrhu Žalobca uviedol ako dôvod pre zrušenie Rozhodcovského rozsudku ustanovenie § 40 ods. 1 písm. b) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK") v spojení s § 50 ods. 2 toho istého zákona, t.j. rozpor s verejným poriadkom. Ako už uviedol žalovaný vo vyjadrení k žalobe, pojem verejný poriadok by sa mal v danom prípade vykladať reštriktívne. Takýto reštriktívny výklad podporuje aj najnovšia odborná literatúra (komentár k ZoRK vydaný vo vydavateľstve C. H. Beck): „Za normy verejného poriadku možno považovať aj elementárne požiadavky spravodlivého konania. [...] To neznamená, že akákoľvek procesná vada alebo akékoľvek porušenie práva byť vypočutý alebo rovnosti účastníkov bez ďalšieho zakladá rozpor s verejným poriadkom. Musí ísť o mieru zásahu, ktorá je nezlučiteľná so zásadami „spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrady trvať." O taký prípad „nezlučiteľnosti so zásadami spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrady trvať“, sa v žiadnom prípade vo veci nejedná. Navyše Žalobca v článku I. žaloby uviedol nasledovné: „Rozhodcovský súd sa v rozhodcovskom rozsudku nevysporiadal so všetkými rozhodujúcim skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, pričom toto procesné pochybenie rozhodcovského súdu mohlo mať a malo vplyv na rozhodnutie o veci samej. Rozhodcovský rozsudok je v rozpore s § 31 zákona o rozhodcovskom konaní a v rozpore s § 30 ods. 4-6 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Odôvodnenie rozhodnutia je nedostatočné, nepresvedčivé a bez akejkoľvek právnej argumentácie, obsahuje nelogické, ničím nepreukázané a právne neodôvodnené konštatovania a vyjadrenia rozhodcovského súdu, ktoré objektívne nemožno považovať za právnu argumentáciu. V dôsledku uvedeného je rozhodcovský rozsudok zjavne svojvoľný a arbitrárny, rozporný s verejným poriadkom Slovenskej republiky a s ústavnými princípmi práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd, t.j. so základnými ústavnými princípmi, na ktorých Je založený právny poriadok právneho štátu Slovenskej republiky." Dôvodom žaloby bol teda fakt, že žalobca za dostatočné nepovažuje odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. V uvedenom kontexte a vo vzťahu k žalobe uplatnenému dôvodu - rozporu s verejným poriadkom [§ 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 ZoRK] - si však žalovaný opäť dovoľuje poukázať na komentár k ZoRK vydaný vo vydavateľstve C. H. Beck: „[... Nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, podľa nášho názoru, nemožno s výnimkou úplne výnimočných okolností považovať za rozpor s verejným poriadkom v zmysle písm. b), ale za procesnú vadu v zmysle písm. a) bod 4" (U., J., V., M. a kol. I. o RK Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 549). Je nepochybné, že odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nevykazuje žiadne znaky „úplne výnimočných okolností, pre ktoré by sa mal rozhodcovský rozsudok považovať za nezlučiteľný so zásadami „spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrady trvať." Keďže teda žalobca namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku uvedený v § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 ZoRK. t.j. rozpor s verejným poriadkom, nemôže obstáť, aj keby tvrdenia žalobcu boli inak opodstatnené (čo žalovaný jednoznačne odmieta, nakoľko trvá na tom, že rozhodcovský rozsudok je potrebné považovať z hľadiska odôvodnenia za nadštandardný). Z uvedeného dôvodu je argumentácia žalobcu prezentovaná v žalobe, poukazujúca na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 ZoRK, nedôvodná.

8. Ďalej vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol: Vo Vyjadrení žalobcu už žalobca - na rozdiel od žaloby - poukazuje na § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. ZoRK. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že v rámci dôvodu na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. ZoRK nepostačuje len samotná procesná vada (práve tú totiž žalobca vo svojej žalobe namieta, keď tvrdí, že rozhodcovský rozsudok bol nedostatočne odôvodnený), ale je nevyhnutné aj splnenie druhej kumulatívnej podmienky, a to, že namietaná vada mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Cieľom tejto podmienky je zabrániť tomu, aby drobné procesné pochybenia viedli k zbytočnému a samoúčelnému rušeniu rozhodcovských rozsudkov. Potenciálny vplyv na rozhodnutie vo veci samej musí v súdnom konaní preukázať žalobca. Je tak potrebné dôsledne skúmať, či daná vada skutočne mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe jasne špecifikoval a prezentoval, že dôvodnosť výroku rozhodcovského rozsudku podľa rozhodcovského súdu zakladali 4 dôvody, a to každý sám osebe a celkom samostatne. To znamená, že aj uvedenie či opodstatnenosť len jedného z daných štyroch dôvodov by zakladali dôvod pre záver o opodstatnenosti žaloby podanej na rozhodcovský súd zo strany žalovaného. V neposlednom rade si žalovaný dovoľuje osobitne upozorniť, že žalobca uviedol v žalobnom návrhu ako dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku ustanovenie § 40 ods. 1 písm. b) ZoRK v spojení s § 50 ods. 2 toho istého zákona. Po doručení vyjadrenia k žalobe, keď už bolo žalobcovi zrejme evidentné, že ním pôvodne uvádzaný rozpor s verejným poriadkom SR nie je vo veci spôsobilý dosiahnuť zrušenie rozhodcovského rozsudku (nakoľko v konaní rozhodcovského súdu sa žiadne extrémne vady, ktoré by zakladali rozpor s verejným poriadkom, nevyskytli), až po vyjadrení žalovaného k žalobe žalobca poukazuje aj na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. ZoRK. Daný dôvod však vo svojej žalobe (a teda ani v rámci lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku stanovenej v § 41 ZoRK) vôbec neuvádzal. Keďže teda žalobca v žalobe a ani v rámci lehoty na podanie žaloby ako dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku ustanovenie § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. ZoRK nevymedzil, nie je už podľa názoru žalovaného možné na daný dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku v tomto konaní týkajúcom sa veci akokoľvek prihliadať. Trval na zamietnutí žaloby a na náhrade trov konania. Súd toto vyjadrenie žalovaného doručil žalobcovi na vedomie dňa 25.05.2017.

9. Žalobca po neúspešnom predbežnom prejednaní sporu, ktoré sa konalo dňa 08.06.2017, doručil súdu písomné podanie dňa 02.08.2017, v ktorom podrobne popísal jednotlivé ustanovenia Generálnej dodávateľskej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami dňa 12.02.2004, pričom v podaní poukazoval na skutkové a právne závery rozhodcovského súdu, ktoré považuje za nesprávne s odkazom na jednotlivé ustanovenia tejto zmluvy. V § 13 ods. (10) zmluvné (sporové) strany uzavreli rozhodcovskú zmluvu formou rozhodcovskej doložky, kde obidve strany vyhlásili, že v súvislosti s touto zmluvou si dohodli na spory príslušnosť rozhodcovského súdu Priemyselnej a obchodnej komory SR v Bratislave a súčasne vyhlásili, že sa podriadia výroku rozhodcovského súdu. K podaniu pripojil ďalšie listinné dôkazy, týkajúce sa skutkového stavu veci. Súd toto podanie žalobcu doručil žalovanému dňa 07.08.2017. Žalovaný sa písomným podaním doručeným na súd dňa 08.09.2017 v podaniu žalobcu vyjadril s tým, že žalobca tu neuvádza žiadne nové skutočnosti relevantné pre posúdenie veci. Poukázal na to, že žalobca konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku chápe akoby išlo o riadny opravný prostriedok (odvolanie) voči RR a vôbec nerešpektuje obmedzený rámec preskúmania RR a dôvody pre jeho zrušenie tak ako vyplývajú zo ZoRK. V ďalšom sa venoval tvrdeniam žalobcu ohľadne dokazovania v konaní na rozhodcovskom súde, pričom namietal, že je to nad rámec tohto konania, nakoľko žalobca účelovo ignoruje fakt, že RS jednoznačne vyslovil právny názor, že žalovaný nezodpovedal za žalobcom namietané vady. Opakovane zdôrazňoval, že žalobca nepreukázal také závažné chyby rozhodcovského konania a rozhodnutia, ktoré by viedli v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní k zrušeniu rozhodcovského rozsudku. Trval na zamietnutí žaloby a na náhrade trov konania. Toto vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 18.09.2017. Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval písomným podaním doručeným na súd dňa 19.10.2017. Nové skutočnosti k veci neuvádzal, vyjadroval sa ku skutkovým tvrdeniam žalovaného k predmetu sporu na rozhodcovskom konaní. Zotrvával na tvrdeniach uvedených v žalobe, trval na tom, že preukázal dôvody spôsobilé na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku. Vyjadrenie žalobcu súd zaslal žalovanému dňa 23.11.2017. Žalovaný na podanie žalobcu reagoval písomným podaním doručeným na súd dňa 11.12.2017. Trval na neopodstatnenosti podanej žaloby a na skutkových tvrdeniach, ktoré uviedol už v predošlých vyjadreniach k predmetu sporu. Z dôvodu hospodárnosti konania žiadal o vytýčenie termínu pojednávania v danej veci a zamietnutie žaloby. Súd toto ostatné podanie žalovaného doručil žalobcovi dňa 16.02.2018 bez výzvy na vyjadrenie sa k nemu. Žalobca sa k podaniu žalovaného vyjadril písomne dňa 19.03.2018 a následne podal svoje posledné vyjadrenie k veci pred termínom pojednávania dňa 31.01.2019.

10. Súd písomným dožiadaním požiadal predmetný rozhodcovský súd o zapožičanie celého spisu sp. zn. Rsp V-43/2015 na dobu tri mesiace. Dožiadanie mu bolo doručené dňa 11.08.2017. Spis rozhodcovský súd zaslal dňa 04.10.2017 vo fotokópii v troch zväzkoch, žiaľ v deň pojednávania tento pripojený spis nedopatrením kancelárie (v oddelení 21Cr nie je už viac ako tri mesiace obsadené miesto asistentky senátu, čo sudca ovplyvniť nemôže) nebol prinesený do pojednávacej miestnosti, ale zostal v kancelárii (na otázku právneho zástupcu žalobcu súd omylom uviedol, že spis z rozhodcovského súdu zapožičaný nebol, takáto skutočnosť sa však netýkala tohto konania, ale konania iného nesúvisiaceho s prejednávanou vecou, za čo sa súd stranám dodatočne ospravedlňuje). Súd na vysvetlenie poznamenáva, že zákonná sudkyňa v roku 2018 bola 10 mesiacov práceneschopná, preto v roku 2018 nemohlo po skončení prípravného konania vedeného vyšším súdnym úradníkom z objektívnych príčin dôjsť k vytýčeniu pojednávania vo veci samej.

11. Na pojednávaní dňa 19.03.2019 obe sporové strany zhodne uviedli, že sa v plnom rozsahu pridržiavajú skutkových tvrdení uvedených vo svojich písomných vyjadreniach a podaniach doručených na súd v rámci tohto konania. Právny zástupca žalobcu predniesol v rámci procesného útoku skutočnosti a dôvody totožné s dôvodmi a skutkovými tvrdeniami uvedenými už v žalobe a vo vyššie uvedených písomných podaniach a vyjadreniach naväzujúcich na písomné vyjadrenia žalovaného. Žiadal žalobe vyhovieť a teda žalobou napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušiť a priznať žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania. Právny zástupca žalovaného v rámci procesnej obrany predniesol svoje tvrdenia, totožné s tvrdeniami a námietkami vyslovenými už vo svojom vyjadrení k žalobe a nasledovných písomných vyjadreniach naväzujúcich na vyjadrenia a tvrdenia žalobcu. Žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania. Súd v súlade s§ 181 ods. 2 C.s.p. uviedol, ktoré skutočnosti zo skutkových tvrdení považuje za nesporné, ktoré dôkazy nevykoná (výsluch svedka a a uviedol aj svoje predbežné právne posúdenie veci.

12. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z., rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

13. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z., rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

14. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z., rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

15. Podľa § 31 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z., rozhodcovský súd rozhoduje v súlade so zmluvou uzatvorenou medzi účastníkmi rozhodcovského konania a vezme do úvahy obchodné zvyklosti vzťahujúce sa na spor, zásady poctivého obchodného styku a dobrých mravov.

16. Podľa § 14 ods. 1 písm. a) zák. č. 244/2002 Z.z., rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu upravuje najmä postup konania pred stálym rozhodcovským súdom, vrátane postupu ustanovenia a odvolania rozhodcov.

17. Podľa § 17 zák. č. 244/2002 Z.z., účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

18. Podľa § 26 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z., stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa rokovacieho poriadku (§ 14) účinného ku dňu začatia konania. Okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje, je stály rozhodcovský súd oprávnený upraviť priebeh konania v rokovacom poriadku inak, ako ustanovuje tento zákon. Musí pritom dbať na zabezpečenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a na právo každého účastníka rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom.

19. Podľa § 27 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z., rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi rozhodcovského konania. Rozhodcovský súd uváži výber a spôsob vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu.

20. Podľa § 27 ods. 4 zák. č. 244/2002 Z.z., výsledky dokazovania hodnotí rozhodcovský súd nestranne podľa svojej úvahy.

21. Podľa § 28 ods. 1 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory (ďalej len „RP RS SOPK“), senát alebo rozhodca môže vykonávať len dôkazy navrhované účastníkmi. Účastníci konania sú povinní dokázať okolnosti, na ktoré sa odvolávajú ako na základ svojich nárokov alebo námietok. Senát alebo rozhodca si môže vyžiadať, aby účastníci konania poskytli ďalšie dôkazy.

22. Podľa § 31 ods. 1 veta prvá RP RS SOPK, po tom, čo senát alebo rozhodca usúdi, že všetky okolnosti spojené so sporom sú dostatočne vyjasnené, vyhlási ústne pojednávanie sporu za skončené a pristúpi k vydaniu rozhodcovského rozsudku.

23. Podľa § 34 ods. 3 RP RS SOPK, do vyhlásenia alebo odoslania písomného vyhotovenia rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez vyhlásenia, môže senát alebo rozhodca nariadiť nové ústne pojednávanie, ak to bude potrebné na objasnenie skutkového stavu alebo zistenie stanovísk účastníkov konania.

24. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zák. č. 244/2002 Z.z., tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak účastník rozhodcovského konania preukáže, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 40 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.z., tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania ak súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.

25. Podľa § 40 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z., súd v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. b).

26. Podľa § 40 ods. 4 zák. č. 244/2002 Z.z., na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. a) súd neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu.

27. Podľa § 41 veta prvá zák. č. 244/2002 Z.z., žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 60 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

28. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon (zák. č. 160/2015 Z.z.) aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

29. Podľa § 149 C.s.p., prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

30. Podľa § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

31. Podľa § 185 ods. 1 C.s.p., súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

32. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

33. Podľa § 358 C.s.p., odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

34. Súd preskúmaním podstatnej časti pripojeného spisu rozhodcovského súdu, a osobitne žalobou napadnutým rozhodcovským rozsudkom v spojení s predloženou Generálnou dodávateľskou zmluvou a jej obsahom, najmä obsahom uzavretej rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky, ako aj obsahom písomných vyjadrení k veci zo strany oboch strán sporu za aplikácie vyššie citovaných právnych predpisov dospel k záveru, že žaloba nie je podaná dôvodne.

35. Sporové strany mali písomne uzavretú rozhodcovskú zmluvu vo forme rozhodcovskej doložky v súlade § 4 ods. 1,2 zák. č. 244/2002 Z.z., a to ako súčasť Generálnej dodávateľskej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami dňa 12.02.2004, v jej § 13 ods. (10). Touto rozhodcovskou doložkou sa zmluvné (sporové) strany dohodli, že v súvislosti s touto zmluvou si na spory určili príslušnosť rozhodcovského súdu Priemyselnej a obchodnej komory SR v Bratislave a súčasne vyhlásili, že sa podriadia výroku rozhodcovského súdu. Táto skutočnosť nebola medzi sporovými stranami sporná. Dohodnutý rozhodcovský súd je stály rozhodcovský súd, preto o žalobe žalovaného v súlade s § 26 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z., pripravoval a viedol rozhodcovské konanie podľa rokovacieho poriadku (§ 14) účinného ku dňu začatia konania. Okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje, je stály rozhodcovský súd oprávnený upraviť priebeh konania v rokovacom poriadku inak, ako ustanovuje tento zákon. Musí pritom dbať na zabezpečenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a na právo každého účastníka rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom. Podľa § 28 ods. 1 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory (ďalej len „RP RS SOPK“), senát alebo rozhodca môže vykonávať len dôkazy navrhované účastníkmi. Účastníci konania sú povinní dokázať okolnosti, na ktoré sa odvolávajú ako na základ svojich nárokov alebo námietok. V súlade s týmto ustanovením rokovacieho poriadku stáleho rozhodcovského súdu sporové strany predkladali súdu dôkazy, vyjadrovali sa k dôkazom navrhnutým protistranou, zúčastňovali sa pojednávaní, a teda v plnom rozsahu uplatňovali v predmetnom rozhodcovskom konaní svoje procesné práva a povinnosti, teda v súlade s § 17 zák. č. 244/2002 Z.z., účastníci rozhodcovského konania mali v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania bola poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie jeho procesných práv a na ich právnu ochranu včítane ústavnej ochrany. K vedeniu samotného konania a postupu rozhodcovského súdu žalobca v rozhodcovskom konaní nevzniesol žiadne námietky, rešpektoval rozhodnutie o ustanovení senátu, rešpektoval vykonávanie predložených dôkazov v tomto konaní v očakávaní, že vo veci bude rozhodnuté spravodlivo a v súlade s právom. Potom čo rozhodcovský súd vo veci rozhodol a doručil žalobcovi rozhodcovský rozsudok, ktorým rozhodol v prospech žalovaného, teda jeho žalobe v rozhodcovskom konaní vyhovel a zaviazal žalobcu na plnenie uvedené vo výroku tohto rozhodcovského rozsudku včítane náhrady trov konania, napriek tomu, že v rozhodcovskej doložke žalobca vyhlásil, že sa podriadi výroku rozhodcovského súdu, nebol s rozhodnutím rozhodcovského súdu spokojný. Keďže bol v rozhodcovskom konaní neúspešnou sporovou stranou (čo je skutočnosť známa z každého súdneho konania, teda aj v rozhodcovského konania, a to že úspešná môže byť len jedna strana sporu), v zákonnej lehote podľa § 41 ZoRK podal žalobca na tunajšom súde žalobu o zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku s odôvodnením, že je na jeho zrušenie daný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.z., nakoľko toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, rozhodcovský súd sa nevysporiadal so všetkými žalobcom tvrdenými skutočnosťami, a bral do úvahy len argumenty žalovaného a argumenty žalobcu ignoroval. Poukazoval i na to, že v rozhodcovskom rozsudku chýbajú citácie príslušných právnych noriem, pod ktoré svoje rozhodovanie rozhodcovský súd subsumoval. Žalovaný tvrdenia žalobcu v tomto smere spochybňoval a popieral ich dôvodnosť, mal za to, že rozhodcovský rozsudok je dostatočne odôvodnený, že rozhodcovský súd nemusí brať do úvahy každé tvrdenie alebo dôkaz predložený stranou sporu, ale len taký, ktorý sa viaže na predmet konania. Poukazoval na to, že predmetom konania neboli nároky zo zodpovednosti za škodu a nároky z vád, ale zisťovanie, či boli splnené podmienky na čerpanie prostriedkov z bankovej záruky. Reklamácie boli len obranou žalovaného v danom spore, pričom rozhodcovský súd vyslovil názor a aj právny záver, že na tieto vzhľadom na to, že ani nemali náležitosti riadnej reklamácie, neprihliadal a preto ich považoval za irelevantné, čo uviedol aj v danom rozhodnutí.

36. Súd skúmaním žalobcom tvrdeného dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z., nezistil žiaden dôvod na zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku, má za to, že odôvodnenie tohto rozsudku je vyčerpávajúce, dostatočne vyargumentované, rozhodcovský súd v súlade s § 27 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z., vykonával dôkazy navrhnuté účastníkmi rozhodcovského konania, pričom zvážil výber a spôsob vykonania týchto dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu. Konal pritom nestranne podľa § 27 ods. 4 zák. č. 244/2002 Z.z., výsledky dokazovania hodnotil podľa svojej úvahy. Je pravda, že opomenul k svojim záverom uviesť aj citáciu konkrétneho právneho ustanovenia, avšak z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodcovského rozsudku, je zrejmé a nepochybné, ktoré ustanovenia obchodného zákonníka v rozhodnutí uvádza, a vzhľadom na to, že obe sporové strany boli v rozhodcovskom konaní zastúpené advokátom, musela im byť táto skutočnosť zrejmá a dostatočne vysvetlená, nakoľko závery rozhodcovského súdu sú opreté jednak o ustanovenia obchodného zákonníka, a predovšetkým o ustanovenia obchodnej zmluvy, nakoľko v obchodných vzťahoch je dispozičná voľnosť zmluvných strán, pokiaľ to zákon nezakazuje. Súd skúmaním vyššie uvedeného dôvodu poukazuje na to, že z predmetného rozhodcovského rozsudku nepripadá v úvahu jeho uznávanie alebo výkon cudzím štátom alebo subjektom, nakoľko obe sporové strany majú sídlo v Slovenskej republike, a teda ak k výkonu jeho rozhodnutia dôjde, resp. k exekúcii, bude sa to riadiť výlučne právnym poriadkom Slovenskej republiky.

37. Vychádzajúc z dlhoročnej praxe obchodného sudcu a právneho názoru opakovane vysloveného v rozhodnutiach odvolacieho súdu, podľa ktorého v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku zákon neumožňuje robiť vecný prieskum rozhodcovského rozhodnutia, teda ani korigovať vecné odôvodnenie a rozhodnutie rozhodcovského súdu, súd môže skúmať len zákonné dôvody podľa § 40 zák. č. 244/2002 Z.z. V danom prípade súd uzavrel, že vzhľadom na platne uzavretú rozhodcovskú doložku sporovými stranami, prioritne o tejto otázke rozhoduje výlučne zvolený rozhodcovský súd, a nemôže byť jeho rozhodnutie v tomto vecnom smere dôvodom preskúmavania v tomto konaní o jeho zrušenie. Súd teda v konaní, aj s prihliadnutím na už ustálenú jurisdikciu a jeho úlohu nebyť súdom kvázi odvolacím, sa v tomto smere v konaní nezaoberal, nakoľko je to nad rámec zák. č. 244/2002 Z.z. Súd tiež poukazuje na zmluvný záväzok sporových strán z rozhodcovskej doložky, podľa ktorej sa zmluvné strany podrobia rozhodnutiu rozhodcovského súdu, osobitne jeho výroku a jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany záväzné. Na doplnenie súd dodáva, že podľa súdnej judikatúry rozsudok sa neuzná ak je v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu, v ktorom sa uznanie žiada. Výraz zjavný treba pritom vykladať veľmi reštriktívne a verejný poriadok musí byť porušený v značnej miere. Do úvahy neprichádza vecné preskúmanie veci, inak by institut uznania stratil zmysel. Za porušenie verejného poriadku možno pokladať iba situáciu, kedy by došlo k zjavnému porušeniu základnej právnej normy právneho poriadku štátu výkonu. Súd sa preto v tomto smere stotožnil s obranou žalovaného.

38. Súd nezistil žiaden dôvod ani na zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zák. č. 244/2002 Z.z. Tu súd poukazuje na ustanovenie § 40 ods. 4 zák. č. 244/2002 Z.z., podľa ktorého na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. a) súd neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. Takýto dôvod žalobca v konaní uviedol až po uplynutí ustanovenej lehoty podľa § 41 zák. č. 244/2002 Z.z., teda vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k žalobe. Tu súd poznamenáva, že žalobca dôrazne tvrdí v žalobe a vo svojich vyjadreniach vytýka rozhodcovskému súdu neuvedenie čísla paragrafu k svojim dôvodom uvedeným v rámci jeho právneho posúdenia veci v predmetnom rozhodcovskom rozsudku, ktorú skutočnosť považuje žalobca za procesnú chybu, ktorá vedie k nepresvedčivosti, nepreskúmateľnosti a rozporu s verejným poriadkom, avšak absenciu uvedenia dôvodov aplikáciou predmetného ustanovenia § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zák. č. 244/2002 Z.z., priamo v žalobe a v zákonnej lehote na podanie tejto žaloby za chybu nepovažuje, tvrdí, že takéto dôvody vyplývajú z obsahu samotnej žaloby a v nej uvedených argumentov žalobcu, s čím nemožno práve na ustanovenie § 40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní súhlasiť. Napriek tomu súd konštatuje, že rozhodcovský súd bol ustanovený podľa dohody sporových strán v rozhodcovskej doložke, rozhodcovské konanie prebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, teda podľa rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, a priebeh rozhodcovského konania nebol v rozpore s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní, žiadnu takúto námietku žalobca v rozhodcovskom konaní ani nenamietal, a samotná absencia uvedenia konkrétnej právnej normy k záverom rozhodcovského súdu vyjadreným v rozhodcovskom rozsudku, ktoré nie sú svojvoľným rozhodnutím, nemôže mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V tomto smere sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného. Na doplnenie súd dáva do pozornosti vyššie cit. ustanovenia Civilného sporového poriadku, osobitne ustanovenie § 220 ods. 2 a § 358, teda aktuálnu právnu úpravu, ktoré sa podporne aplikuje aj v rozhodcovských konaniach.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a závery, súd žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

40. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

41. Podľa § 262 odsek 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

42. Podľa § 262 odsek 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

43. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., t.j. podľa úspešnosti účastníkov v konaní. Keďže žalovaný mal v konaní plný úspech, súd mu priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Podľa § 355 ods. 1 C.s.p., proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie. Podľa § 358 C.s.p., odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 359 C.s.p., odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 362 ods. 1 veta prvá C.s.p., odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Podľa § 363 C.s.p., v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 365 ods. 1 písm. a) až h) C.s.p., odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd Bratislava V