Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-98-2018.pdf
PDF · 121.18 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/98/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr. Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanej: B. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.-S., o zaplatenie 1.820,50 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 11Csp/42/2016-75 zo dňa 13. marca 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.051,01 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 1.051,01 eura od 12.07.2014 do zaplatenia, a to do 45 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 16 % trov konania. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne poukazom na ustanovenie § 232 ods. 2, 3, § 251, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2, § 290, § 295, § 297 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 9, § 488, § 489, § 517 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 497 Obchodného zákonníka (ďalej aj „OBZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2 písm. j), k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „ZoSÚ“), § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Vecne ho odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola uzavretá úverová zmluva, ktorou žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 2.000,- eur. Právny vzťah založený predmetnou úverovou zmluvou je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ, zákona č. 129/2010 Z.z.), keďže žalobca pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, pretože jej bol poskytnutý úver za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) ZoSÚ, na základe uzatvorenej zmluvy žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver a žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nakoľko zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy).
Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy, súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 53,00 eur bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje, ide pritom o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy. Rovnako v zmluve chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), a síce údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, keď tento údaj nie je v zmluve vôbec uvedený. Nie je možné za uvedenie tohto údaju považovať miniatúrnymi písmenami pod tabuľkou 3.1 na 2. strane zmluvy uvedené, že „Celkovú čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom“. Jednak, zákonom požadovaná náležitosť zmluvy je uvedenie „celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“, a nie uvedenie „celkovej čiastky úveru“, čo je úplne iný termín a tomuto zodpovedá suma 2.000,- eur. Okrem toho, z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ je zrejmé, že zákon vyžaduje tento údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, „vypočítaný“, t.j. vyžaduje uvedenie konkrétnej sumy, ktorá v zmluve uvedená nie je. Zároveň súd prvej inštancie dodáva, že údaj o celkovej výške nákladov v sume 1.801,64 eura je nesprávny, nakoľko nezodpovedá rozdielu celkovej čiastky majúcej byť zaplatenej zo strany žalovanej (53,- eur x 72 splátok = 3.816,- eur) a sumy úveru 2.000,- eur), ktorá suma predstavuje 1.816,- eur. Z uvedeného je jednoznačný záver, že zmluva neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a spotrebiteľ nemal ani možnosť sa k takémuto údaju dopracovať. Vo vyššie uvedenom prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanej považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) za bezúročný a bez poplatkov. K rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 pod zn. C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, súd prvej inštancie uviedol, že predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere súd nevytýkal len absenciu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale aj neuvedenie údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ktoré sú ako náležitosti zmluvy o úvere upravené nielen v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale aj v smernici 2008/48, pričom článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Neuvedenie údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, preto aj v zmysle výkladu článku 23 smernice 2008/48, sa táto zmluva považuje za zmluvu o spotrebiteľskom úvere bez úrokov a poplatkov. Zároveň je súd prvej inštancie toho názoru, že zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom v prípade absencie čo i len jednej z náležitostí, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalovaná zaplatila z poskytnutého úveru vo výške 2.000,- eur celkom sumu 948,99 eura, súd prvej inštancie jej vo výroku I. rozsudku uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi zostávajúcu časť poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 1.051,01 eura a vo zvyšku žalobu vo výroku II. rozsudku ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom k vyššie uvedenému, keďže súd prvej inštancie posúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie len stručne uvádza k uplatnenému nároku žalobcu na zmluvný úrok po tvrdenej splatnosti, že Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012 odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Za čas po splatnosti úveru má teda veriteľ právo na úroky z omeškania vo výške stanovenej všeobecným záväzným právnym predpisom. Akékoľvek navyšovanie úrokov z omeškania sa dostáva do rozporu so zákonom. Keďže žalovaná peňažný záväzok včas a riadne nesplnila, vznikol žalobcovi nárok požadovať od žalovanej popri plnení istiny vo výške 1.051,01 eura i úrok z omeškania, nakoľko ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 12.07.2014, nakoľko k zosplatneniu úveru došlo dňa 11.07.2014, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., by mal žalobca nárok na
zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov viac, ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda odo dňa 12.07.2014, t.j. vo výške 8,15 % ročne. Nakoľko si však žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, súd prvej inštancie mu v takejto výške úrok z omeškania priznal, nakoľko nemôže prekročiť žalobu a priznať viac. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že opodstatnená je požiadavka žalobcu len na zaplatenie sumy 1.051,01 eura, bolo možné priznať žalobcovi nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania len z tejto sumy. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie považoval žalobu za odôvodnenú len v časti o zaplatenie sumy 1.051,01 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.051,01 eura od 12.07.2014 do zaplatenia, preto jej vo výroku I. rozsudku vyhovel, a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú vo výroku II. zamietol. Vzhľadom k výške istiny s príslušenstvom, ku ktorej zaplateniu zaviazal súd prvej inštancie žalovanú, mal súd prvej inštancie za to, že je dôvodné poskytnúť žalovanej na splatenie dlhu primeranú dlhšiu lehotu v trvaní 45 dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď žalobcovi bola z uplatnenej istiny 1.820,50 eura s príslušenstvom priznaná suma 1.051,01 eura s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 58 % a hrubý úspech žalovanej 42 %, a teda konečný čistý úspech žalobcu je 16 % (58-42). To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 16 % trov konania, o čom súd prvej inštancie rozhodol vo výroku III. rozsudku.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby podal odvolanie žalobca. Svoje odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h). V súvislosti s bodom 25. napadnutého rozhodnutia poukázal na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016, sp.zn. C-42/15, na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.4.2017, sp.zn.11Co/39/2016, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018, na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/208/2017 zo dňa 30.11.2017. Možno zhrnúť, že Súdny dvor dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň súdny dvor dospel k záveru, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Žalobca má za to, že zmluva o úvere jasným spôsobom obsahuje údaje o výške (53 Eur), počte (72 mesačných splátok) a termíne (k 12. dňu v mesiaci, počnúc dňom 12.08.2012 do 12.07.2018) jednotlivých splátok. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že vyššie uvedenú zmluvu o úvere nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že zmluva o úvere priamo nemusí takýto údaj obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o úvere dá identifikovať, čo v danom prípade zmluva o úvere spĺňa. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 198/2017 zo dňa 19.3.2018. Pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť žalobca uvádza, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bola žalovaná oboznámená v samotnej zmluve v časti 2. Podotkol, že údaj o výške poskytnutého úveru ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je, podľa právneho názoru žalobcu, šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016, sp.zn. C-42/15. Je zrejmé, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Žalobca zaslal súdu listinu s výpočtom RPMN ako aj predpis splátok, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 72. splátka úveru bola len vo výške 38,52 Eur. Celková výška nákladov bola vo výške 1.801,52 Eur (71x53 + 38,52 = 3.801,52 - 2.000 = 1.801,52 Eur), nie 1.816 Eur, ako si to nesprávne ustálil súd. Na základe uvedeného je zrejmé, že celková výška nákladov ako aj hodnota RPMN bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol, keď zmluvu o úvere z vyššie uvedeného dôvodu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Podľa právneho názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia
súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Mal za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na II.ÚS 117/07, III.ÚS 311/01, III.ÚS 107/07, IV.ÚS 14/07, III.ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I.ÚS 33/2012, III.ÚS 199/09, na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. IV.ÚS 1551/08, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/25/2007, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 114/08, na IV.ÚS 252/04, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 85/06, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 380/2013, na NS ČR sp.zn. 23Cdo/1201/2009. Ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Poukázal na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Z. R.. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne žiadal, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
3. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nebolo.
5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v podstatnom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné:
6. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo zaplatenie istiny 1.820,50 eur, úroku 282,60 eur, úrokov z omeškania 977,90 eur, úroku vo výške 24,50 % ročne z nezaplatenej istiny 1.820,50 eur od 1.5.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne z nezaplatenej istiny 1.820,50 eur a úrokov od 1.5.2016 do zaplatenia, poplatkov 29,32 eur a náhrady trov konania vo výške zaplateného súdneho poplatku v sume 109 eur. Žalobca sa nároku na zaplatenie dlhu domáhal zo záväzkového vzťahu, zo zmluvy o úvere č. 4142557612 uzavretej dňa 23.7.2012. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.051,01 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1.051,01 eura od 12.07.2014 do zaplatenia, a to do 45 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 16 % trov konania.
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie v tej napadnutej časti, ktorou vo zvyšku žalobu zamietol a v závislom výroku o náhrade trov konania.
8. „26. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. 27. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018)“
9. „7. V ustanovení § 421 ods. 1 CSP je zakotvená záväznosť judikatúry ako nepriama záväznosť vyplývajúca z jej osobitnej povahy, kde rozpor s judikatúrou zakladá možnosť dovolacieho prieskumu. Prípustnosť dovolania je upravená tak, že je toto prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a/), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm.b/) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/)“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo/112/2017 zo dňa 27.6.2018)
10. K odvolacej námietke žalobcu, že vyššie uvedenú zmluvu o úvere nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok, je na mieste uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v tom zmysle, že je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, a teda je potrebné dospieť k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach, samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018). Keďže v právnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvená záväznosť judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako nepriama záväznosť v súvislosti s dovolacím prieskumom, Krajský súd v Trnave rešpektuje právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o eurokonformnom výklade v oblasti spotrebiteľských zmlúv o úvere. Z uvedeného dôvodu je namieste ustáliť, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ používa pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ v súlade s eurokonformným výkladom len na spresnenie, čo splátka úveru zahrňuje, nakoľko ani z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, pričom uvedený interpretačný postup je potvrdený aj novelou ZoSÚ uskutočnenou zákonom č. 279/2017 Z.z. účinnou od 1.5.2018, ktorá iba spresňuje už existujúce ustanovenie tým, že slovo termín nahrádza slovom frekvencia. Nemožno sa preto stotožniť s takým právnym posúdením súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, ktorým vytýkal zmluve o úvere dostupná pôžička č. 4142557612 zo dňa 23.7.2012 (ďalej len „zmluva o úvere“) absenciu podstatnej náležitosti, a to neuvedenie presnej výšky, počtu a termínov splátok istiny, úroku a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z..
11. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťoou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým výpočtom, je potrebné konštatovať, že v preskúmavanom prípade z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že v úverovej zmluve nie je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a to ani jej presným vyčíslením, ani iným zrozumiteľným spôsobom v zmysle článku 10 ods. 2 písm. g) smernice EP a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere, ktorej úplnou transpozíciou je ZoSÚ, ktorý túto povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza v § 9 ods. 2 písm. j) v znení účinnom do 31.12.2012 a v súčasnosti účinnom znení v § 9 ods. 2 písm. h). V uzavretej úverovej zmluve sú jej podstatné zákonné náležitosti uvedené v tabuľkovej forme, okrem uvedenia celkovej čiastky, ktorú
je povinný spotrebiteľ zaplatiť a ktorá je iba slovne popísaná ako „celková čiastka úveru“ drobným písmom pod ostatnými náležitosťami tak, že ide o súčet úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Vychádzajúc z tohto slovného vyjadrenia a údajov v zmluve, keď výška úveru je 2.000 eur a celkové výška nákladov 1.801,64 eur, celková čiastka (úveru), ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje 3.801,64 eur. Vychádzajúc ale aj z počtu a výšky dohodnutých splátok úveru, t.j. 72 splátok po 53 eur, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje 3.816 eur. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že údaj o celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, nie je vyjadrený dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom, nevyvolávajúcim pochybnosti u spotrebiteľa o celkovej čiastke, ktorú musí zaplatiť titulom uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda tento obligatórny údaj v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje. Spotrebiteľ tak bez presného číselného uvedenia celkovej čiastky, ktorú je povinný zaplatiť, nemá možnosť bez akýchkoľvek pochybností posúdiť rozsah svojho záväzku. Údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je významný pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť výhodnosť, resp. prijateľnosť poskytnutého úveru a o jeho možnosť posúdiť celkový objem zaťaženia splátkami úveru. Význam tejto informácie je potrebné vidieť aj v tom, aby si spotrebiteľ vedel jednoducho vypočítať, či už splatil celý úver alebo nie, a teda aby neprestal uhrádzať splátky predčasne, čím by sa dostal do omeškania, alebo aby nepokračoval v uhrádzaní splátok aj po termíne konečnej splatnosti, čím by vzniklo na strane veriteľa bezdôvodné obohatenie, čo odôvodňuje právny záver, že význam tejto informácie nemožno bagatelizovať.
12. „Princíp práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosti všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, pričom sa musia vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Ak tak všeobecný súd neurobí, založí tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 3.10.2012)
13. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné, čím boli porušené práva žalobcu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je na mieste uviesť, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok objektívne uspokojivým spôsobom. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku stručne a jasne objasnil ako skutkový, tak aj právny základ rozhodnutia. Z napadnutého rozsudku celkom jednoznačne vyplýva, ako súd prvej inštancie rozhodol, ktoré skutkové okolnosti zobral do úvahy, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne posúdil, pričom súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj so všetkými argumentmi žalobcu. Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé.
14. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti, je potrebné konštatovať, že spotrebiteľská zmluva je z právneho hľadiska definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Spotrebiteľské spory predstavujú osobitnú skupinu súdnych sporov. CSP vychádza z objektívnej hmotnoprávnej aj procesnoprávnej nerovnosti dodávateľa a spotrebiteľa, ktorú musí súd kompenzovať uplatnením osobitných procesných postupov divergentných od všeobecných procesných inštitútov sporového konania, inak by nebol naplnený účel sporového konania, ktorým je spravodlivá a rýchla ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že ochrana spotrebiteľa poskytnutá súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa pohybuje v primeranom rozmedzí a je adekvátna.
15. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom v odvolaní, vo výroku II. a III. potvrdil.
16. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná.
17. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).