Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_32Csp-8-2016.pdf
PDF · 121.91 KB
Case nature
Area
Subarea
32Csp/8/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Šulekom v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: Y. P., nar. XX.XX.XXXX, Z. XXXX/XX, XXX XX Y., o zaplatenie 740,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 08.07.2016 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 740,- eur a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 740,- eur od 17.10.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o úvere č.XXXXXXXXX zo dňa 23.04.2010 poskytol dlžníkovi úver 400,- eur s poplatkom 340,- eur, ktorý bola žalovaná povinná vrátiť v 10 mesačných splátkach po 74,- eur. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaná bola odsúdená Trestným rozkazom Okresného súdu Trnava č.k. 2T/28/2011 za prečin úverového podvodu, pričom tento nadobudol právoplatnosť dňa 22.06.2011.
2. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 32Csp/8/2016-27 zo dňa 23.11.2017 tak, že žalobu zamietol. Voči rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca, v dôsledku, ktorého Krajský súd v Trnave rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd nesprávne posúdil vzťah ako spotrebiteľský, keď žalovaná pri podpise zmluvy začiarkla, že je podnikateľom. Ďalej namietal, že jeho nárok je nárokom na náhradu škody, namietal prihliadnutie na premlčanie, ako aj plynutie premlčacej doby, ktorá podľa jeho názoru objektívna 10 ročná doba neuplynula, a preto jeho nárok nie je premlčaný.
3. Krajský súd v zrušujúcom rozhodnutí uložil súdu prvej inštancie zistiť, či žalovaná pri poskytnutí úveru bola spotrebiteľom, alebo nie. Ďalej Krajský súd v Trnave vyvodil záver, že v žalobe žalobca odvodzoval v žalobe nárok na zaplatenie pohľadávky zo zmluvných skutočností, avšak v odvolaní vyvodzoval svoj nárok z nároku na náhradu škody. Ďalej uviedol, že nárok na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák., ale aj § 373 Obch. zák., predpokladajú existenciu protiprávneho činu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie zistiť, či je medzi protiprávnym konaním žalovanej a škodou v podobe poskytnutého úveru v sume 400,- eur a poplatku v sume 340,- eur príčinná súvislosť. Odvolací súd dodal, že ak trestný rozsudok vyslovil, že konanie dlžníka malo za následok uvedenie veriteľa do omylu ohľadom splnenia podmienok poskytnutia úveru, potom jediný logický záver je, že ak by dlžník takto nepostupoval, veriteľa by do omylu neuviedol. Odvolací súd tiež uviedol, že: „pojem „uvedenie do omylu v otázke splnenie podmienok na poskytnutie úveru alebo na jeho splácanie“
možno interpretovať jedine tak, že ide o stav, kedy sa veriteľ mylne domnieva, že dlžník spĺňa podmienky na poskytnutie úveru resp. ich splácanie, hoci ich v skutočnosti nespĺňa. Ak by veriteľ v tomto omyle nebol, vedel by, že dlžník tieto podmienky nespĺňa. Dôsledkom toho by ale bolo, že by veriteľ dlžníkovi žiaden úver neposkytol a žiadnu zmluvu by s ním neuzavrel. Poctivé konanie dlžníka, teda uvedenie pravdivých údajov, by tak malo za následok práve a len to, že by s ním veriteľ žiadnu zmluvu o úvere neuzavrel a úver by neposkytol, pretože by veriteľ vedel (nebol by v omyle), že dlžník nespĺňa podmienky jeho priznania. Z toho ale vyplýva, že ak by zmluva o úvere nebola uzavretá, nemohol by veriteľ mať nárok na úroky, keďže tie práve pojmovo predpokladajú existenciu zmluvy. Dlžník teda veriteľa nemohol obrať o úroky tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru alebo jeho splácania, pretože ak by ho do omylu neuviedol, veriteľ by taktiež nárok na úroky nemal. Konanie dlžníka tak môže byť kauzálne pre vznik škody vo výške istiny úveru, pretože ak by veriteľa neuviedol do omylu, istina by mu nebola vyplatená. Nemôže však byť kauzálne pre vznik škody v podobe ušlého príslušenstva zo zmluvy o úvere.“ Ďalej odvolací súd dospel k nasledovným záverom: „Podľa judikatúry je ušlý zisk ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa prejavuje stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel (konštantná judikatúra, za všetky napr. R 55/1971, 1 ObdoV 111/2006, 4 M Cdo 23/2008, 4 Cdo 319/2008 a ďalšie). Nie je teda vylúčené, že suma 400 € mohla skutočne u žalobkyne prispieť k vytvoreniu zisku, o ktorý ju obrala skutočnosť, že túto sumu poskytla žalovanej, ktorá jej zisk z nej (úroky a poplatky) nezaplatila. Dôkazné bremeno na dokázanie výšky ušlého zisku však zaťažuje žalobkyňu, ktorá je povinná dokázať, že sumu 400 € mohla reálne poskytnúť reálnemu dlžníkovi, voči ktorému by jej vznikol platný nárok na zaplatenie úrokov alebo iných výnosov vo výške 340 €. Len v obchodných vzťahoch potom možno uvažovať nad aplikáciou § 381 Obchodného zákonníka, podľa ktorého možno namiesto skutočne ušlého zisku požadovať náhradu zisku spravidla dosahovaného v poctivých obchodných vzťahoch. V tomto prípade by teda žalobkyňa nemusela dokázať rozhodné skutočnosti pre vznik konkrétneho ušlého zisku zo sumy 400 € poskytnutej žalovanej, ale musela by dokázať, že zo sumy 400 € by v poctivom obchodnom styku spravidla dosiahla práve takýto zisk“.
4. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré predvolal sporové strany. Žalobca ospravedlnil svoju neúčasť. Žalovaná na pojednávaní dňa 19.03.2019 uviedla, že prostriedky z úveru použila na súkromné účely, pričom v uvedenom čase už nepodnikala a zástupkyňa poskytovateľa úveru jej uviedla, že to nevadí a že jej to dá ako živnostníčke. Inak by jej to nemohli dať, keby nemala žiadny príjem a prakticky ani príjem nemala. Podnikala predtým, mali bar nejakých 5 mesiacov, ale keď potrebovala požičať peniaze, tak už nefungoval. To už bolo dávno zatvorené. Nič nesplatila na úver. Žalovaná na otázku súdu uviedla, že by bola schopná splácať úver. Súčasne však namietla premlčanie pohľadávky.
5. Súd vykonal dokazovanie žalobou č.l. 1-3, zmluvou o úvere č.l. 6, trestným rozkazom č.l. 9, všeobecné podmienkami č.l. 10, odvolaním č.l. 32-39, vyjadrením č.l. 52, 53, 54, rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č.l. 60-62, vyjadrením žalobcu č.l. 69-71, lustráciou v Sociálnej poisťovni č.l. 72-73, vyjadrením žalovanej na pojednávaní, ako aj celým obsahom súdneho spisu a dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.
6. V konaní nie je sporné, že došlo k uzavretiu zmluvy medzi žalobcom a žalovanou dňa 23.04.2010, ako ani že žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 400,- eur. Sporným je skutočnosť, či žalovaná v čase uzavretia zmluvy bola podnikateľkou, alebo spotrebiteľom, a či žalobca má nárok na zaplatenie sumy odplaty vo výške 340,- eur, ako aj či pohľadávka žalobcu je alebo nie je premlčaná.
7. Podľa § 195 tretia veta zákona č. 160/2015 Z.z., Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
8. Súd konštatuje, že z obsahu Trestného rozkazu Okresného súdu Trnava č.k. 2T/28/2012 mal preukázané, že žalovaná bola odsúdená za prečin úverového podvodu spáchaný voči žalobcovi, pričom trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 22.06.2012. Súčasne z obsahu skutkovej vety plynie, že žalovaná bola v čase poskytnutia úveru nepodnikateľom, keďže nevykonávala podnikateľskú činnosť. Žalobca bol dotknutým trestným rozkazom so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Súd konštatuje, že dotknutým rozsudkom je viazaný, čo do viny žalovanej, ako aj čiastočne, čo do spôsobenej škody v rozsahu minimálne 400,- eur. Z obsahu pripojeného trestného spisu plynie, že žalobca si prevzal rozsudok dňa 05.06.2012 viď doručenka č.l.138 trestného spisu.
9. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
10. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
11. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
12. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
13. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
14. Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu.
15. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, podnikateľom podľa tohto zákona je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia,
16. Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb., živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku alebo za účelom dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu, 1a) a za podmienok ustanovených týmto zákonom.
17. Tak ako bolo uvedené v ods. 8 odôvodnenia súd z trestného rozkazu mal preukázané, že žalovaná v čase uzavretia zmluvy bola nepodnikateľom. Súd je toho názoru, že v tejto časti je skutkovou vetou trestného rozkazu viazaný. Súd uvedený záver doplnil v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, a to o zistenie, ako použila žalovaná uvedené prostriedky z úveru. Táto v rámci vyjadrenia uviedla, že tieto použila na súkromnú spotrebu. Žalujúca strana sa pojednávania nezúčastnila a skutkové tvrdenia žalovanej o použití prostriedkov z úveru nepoprela. Vzhľadom na uvedené súd tieto skutkové tvrdenia považoval za nesporné v súlade s § 151, § 153 CSP. Súd súčasne vyhodnotil ako nesporné tvrdenie žalovanej, že tento údaj vyplnila na podnet zástupcu poskytovateľa úver, pričom inak by jej úver nebol poskytnutý. Uvedené skutkové tvrdenie nebolo popreté, a preto je nesporné. Súd uvádza, že je vecou žalobcu, ktorý sa nedostavil na súdne pojednávanie, a preto následne musí niesť procesnú zodpovednosť za prípadnú nespornosť skutkových tvrdení strany sporu. Súd súčasne z uvedeného dôvodu posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako vzťah spotrebiteľský, vychádzajúc z toho, že žalovaná vyplnila zmluvu podľa podnetu od žalobcu (jeho zástupcu), ktorý ju sám naviedol na to, aby uviedla, že je živnostníčkou, resp. že úver použije na výkon podnikateľskej činnosti.
18. Súd na prejednávanú vec aplikoval nasledovné ustanovenia právnych predpisov.
19. Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
20. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
21. Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
22. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
23. Podľa § 2 písm. b) ZSÚ, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
24. Podľa § 4 ods. 1 ZSÚ, Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
25. Podľa § 4 ods. 4 ZSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
26. Podľa § 4 ods. 2 písm. i), j), k) ZSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok,
27. Podľa § 4 ods. 3 posledná veta ZSÚ, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
28. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
29. Podľa § 420 ods. 3 OZ, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
30. Podľa § 442 ods. 1 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
31. Podľa § 442 ods. 3 OZ, škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.
32. Podľa § 100 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
33. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo po prvý raz vykonať.
34. Podľa § 103 OZ, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
35. Podľa § 106 ods. 1, ods. 2 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
36. Podľa § 112 OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
37. Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
38. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
39. Súd konštatuje, tak ako uviedol vyššie, že na základe vykonaného dokazovania vychádzajúc z obsahu trestného rozkazu, ako aj výpovede žalovanej má za to, že vzťah medzi žalovanou a žalobcom založený pôvodne zmluvou je vzťahom spotrebiteľským, a preto súd na uvedený vzťah aplikoval normy Občianskeho zákonníka a spotrebiteľského práva. Súčasne však súd musí konštatovať, že niet pochybností, že žalovaná hoc ako spotrebiteľka uviedla žalobcu do omylu, a tým sa dopustila spáchania trestného činu, čo v trestnom konaní (aj tomto) bolo jednoznačne preukázané. Žalovaná teda zodpovedá tak na podklade zmluvnej povinnosti (zmluvy), ale však aj na podklade protiprávneho konania, a to spôsobenej škody. Žalovaná zodpovedá podľa vyššie uvedeného trestného rozhodnutia za škodu spôsobenú vo výške najmenej 400,- eur, čo je nepochybné a preukázané. Vo zvyšku však výška škody nebola v konaní preukázaná, čo konštatoval aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí, a preto bolo povinnosťou žalobcu, aby preukázal výšku vzniknutej škody. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že výšku spôsobenej škody predstavuje suma dohodnutej odplaty, zvlášť ak táto bola dohodnutá vo výške 340,- eur, čo po prepočítaní ročnej percentuálnej miery nákladov predstavuje hodnotu 337,91 % a ročný úrok predstavuje takmer 154% ročne (Súd pre výpočet úrokov použil nasledovný vzorec: úrok p.a. = (((splatená suma/požičaná suma)^(365/dĺžka pôžičky v dňoch))-1)*100). Súd má za to, že úverová zmluva v časti dohodnutej odplaty za úver - poplatkov, je dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi, kde suma odplaty reálne dosahuje 340,- eur po započítaní poplatku za odklad splátok a úroková miera dosahuje 154 % ročne. Súd má za to, že úver je odplatný právny úkon, pričom ekonomickým cieľom finančného úveru je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky poplatky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického využitia podľa predstavy dlžníka alebo aj na dohodnutý účel. Ak ide o zmluvnú odmenu, potom odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 154 % (ročný úrok) resp. 337,91% (RPMN) zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a je dôvod na označenie takejto odplaty ako úžery (porov. rozhodnutie NS SR 5Cdo 26/11 o neplatnosti 48% úrokov pre rozpor s dobrými mravmi). O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009). Súd konštatuje, že v čase uzavretia zmluvy boli úroky z novo poskytnutých úverov vo výške 10,01 % v štvrtom mesiaci roku 2010. Keďže boli úroky z úveru dohodnuté rozporne s dobrými mravmi nebolo ich možné ani priznať, keďže šlo o neplatné dojednanie. Tu musí súd konštatovať, že žalobca napriek právnemu názoru odvolacieho súdu nepreukázal dôvodnosť vzniku nároku na náhradu škody v podobe ušlého zisku (poplatku v tak vysokej výške, akú si uplatnil), a teda žalobca by musel preukázať, že dokáže zhodnotiť uvedenú sumu o 154% ročne, čo súd vzhľadom na to, že výkon takejto činnosti (požičiavanie za tak vysoký úrok) možno považovať za rozporný s dobrými mravmi, posúdil ako nepreukázateľný. Súd v tejto časti opätovne uvádza a poukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu, ktorý výslovne uviedol, že : „.V tomto prípade by
teda žalobkyňa nemusela dokázať rozhodné skutočnosti pre vznik konkrétneho ušlého zisku zo sumy 400 € poskytnutej žalovanej, ale musela by dokázať, že zo sumy 400 € by v poctivom obchodnom styku spravidla dosiahla práve takýto zisk“. Súd prvej inštancie sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a musí konštatovať, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal schopnosť dosahovať uvedený zisk, a to už vôbec dosiahnuť takýto zisk v poctivom obchodnom styku. Podľa názoru súdu žalobca uvedené i nepreukázal, a preto neuniesol dôkazné bremeno v tejto časti a súd žalobu v tejto časti zamietol ako nepreukázanú a nedôvodnú. Súd ďalej uvádza, že hoc spotrebiteľ sa dopustil konania, ktoré je trestné, bolo povinnosťou žalobcu, aby v zmluve boli splnené všetky zákonné náležitosti v súlade so ZoSÚ. Zmluva však neobsahovala uvedenie RPMN (ako ani priemernú RPMN podľa 4 ods. 2 písm. k) ZoSÚ), a preto by aj uvedená skutočnosť (chýbajúce náležitosti) boli dôvodom na zamietnutie žaloby v tejto časti, keďže úver by bolo nevyhnutné posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov.
40. Odhliadnuc od uvedeného súd sa zaoberal aj vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovanej voči nároku žalobcu, a to ako celku. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané. Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov. V konaní sa uplatňuje nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (konkrétne zaplatenie sumy 740,- eur), ktoré sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 106 ods. 1 a 2 OZ. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 106 ods. 1 OZ rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o škode a kto za ňu zodpovedá. Nestačí pritom len možnosť sa uvedené dozvedieť, ale kedy sa tak skutočne stalo. Súd podporne poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/301/2011 zo dňa 04.07.2012, podľa ktorého subjektívna premlčacia doba môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o vzniku škody a kto ju spôsobil. Rovnako viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/237/2007. Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o vzniknutej škode(nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b/ o škodcovi, t.j. o tom, kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Obe podmienky sú súčasne podmienkami, aby si poškodený mohol uplatniť právo na náhradu škody na súde. Až od tohto momentu môže začať plynúť 2 - ročná subjektívna premlčacia doba. Ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka upravuje spočívanie premlčania iba v tom prípade, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje. Za uplatnenie práva, ktorého cieľom je zachovanie premlčacej doby, treba považovať úkon oprávneného smerujúci k tomu, aby bolo rozhodnuté o existencii daného práva. Právo na náhradu škody sa v občianskoprávnom konaní uplatňuje žalobou (v trestnom konaní uplatnením nároku poškodeného v tzv. adhéznom konaní. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený (žalobca) dozvedel o škode, treba v zmysle vyššie uvedeného vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, teda kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia, t.j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, kedy poškodený získal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná (R 38/75). Ak poškodený uplatní svoje právo na náhradu škody spôsobenej trestným činom v adhéznom konaní jednak riadne, t.j. najneskôr na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania (podľa súčasnej slovenskej právnej úpravy najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania), popr. už v trestnom oznámení vyjadrí ako poškodený vôľu požadovať od konkrétnej osoby náhradu škody z konkrétnych dôvodov v konkrétnej výške (nestačí len vyjadrenie poškodeného, že sa pripája k trestnému konaniu a žiada náhradu škody), jednak včas, t. j. v priebehu premlčacej
doby a v konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu adhézneho konania nebeží (R 29/1985, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. 4. 2011, sp.zn. 25 Cdo 3300/2010). Ak nedošlo v trestnom konaní k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej beh pokračuje po skončení trestného konania, o ktorom bol ako poškodený upovedomený, až do jeho úplného vyčerpania. (Rc 31/74). Poškodený v konaní riadne pokračuje aj vtedy, ak po skončení trestného konania v primeranej dobe pokračuje v občianskom súdnom konaní. Určenie tejto primeranej doby bude vždy otázkou posúdenia okolností jednotlivého konkrétneho prípadu. (viď Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 43/2010 zo dňa 29.2.2012). Žalobca si náhradu škodu ako poškodený uplatnil v trestnom konaní dňa 09.12.2010 (č.l. 1 trestného spisu). Trestné konanie následne prebiehalo pred Okresným súdom Trnava a pod sp. zn.2T/28/201, v ktorom bola žalovaná za daný skutok uznaná za vinnú z trestného činu úverového podvodu (trestným rozkazom č.k. 2T/28/2011-96 zo dňa 31.05.2011) a žalobca ako poškodený bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na konanie občianskoprávne. Citovaný rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.06.2011 a žalobcovi bol doručený dňa 13.06.2011, ako to mal súd za zistené z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 2T/28/2011. V deň doručenia trestného rozkazu (najneskôr, reálne však od 09.12.2010) teda žalobca ako poškodený v trestnom konaní bezpochyby získal vedomosť o osobe škodcu a rozsahu škody. Po doručení trestného rozkazu vo veci sp. zn. 2T/28/2011 t.j. odo dňa 13.06.2011 mal žalobca riadne pokračovať v uplatnenom nároku na náhradu škody. Dobu, po ktorú bol žalobca nečinný (viac ako 4 roky), keďže žalobu na súd podal až 08.07.2016 rozhodne nemožno považovať za primeranú, a preto takéto konanie, resp. nečinnosť poškodeného nemožno považovať za riadne pokračovanie v konaní. Po skončení trestného konania, odkázaním poškodeného na občianskoprávne konanie, pokračovalo plynutie premlčacej doby. Keďže žalobca podal žalobu na náhradu škody až dňa 7.8.2016 a žalovaná v súdnom konaní dôvodne vzniesla námietku premlčania práva žalobcu na náhradu škody, súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, keďže premlčané právo už žalobcovi nemožno v súdnom konaní priznať. Súd vzhľadom na spotrebiteľský charakter posudzoval premlčanie podľa ustanovení občianskeho zákonníka, pričom subjektívna lehota plynúca v rámci objektívnej už uplynula, hoc žalobca podal žalobu v objektívnej 10 ročnej premlčacej dobe, ktorá mu však subjektívne uplynula, keďže nepodal žalobu do dvoch rokov do skončenia trestného konania. Vzhľadom na to že nárok žalobcu je v celom rozsahu premlčaný súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
41. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
42. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
43. Podľa ČL. 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
44. Podľa ČL. 4 ods. 2 CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
45. Podľa ČL. 17 CSP, Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
46. O náhrade trov konania by prichádzalo do úvahy rozhodnúť podľa vyššie uvedených citovaných zákonných ustanovení tak, že nárok na ich náhradu má žalovaný ako účastník plne úspešný v konaní
- žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu. Súd by teda mal rozhodnúť tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej by súd samostatným rozhodnutím mal rozhodnúť o výške trov, pričom z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že rozhodnutie bude znieť, žalobca je povinný zaplatiť žalovanej 0,- eur, nakoľko týmto v konaní žiadne trovy nevznikli. Vzhľadom na uvedené súd v súlade so zásadami uvedenými v ČL.17 CSP rozhodol podľa ČL. 4 ods. 2 tak, že náhradu trov konania žalovanej nepriznal.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozsudkom, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.