Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11S-3-2018.pdf
PDF · 156.83 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/3/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. E., členov JUDr. Y. a JUDr. C., PhD., v právnej veci žalobcu: R. V., V. XXX/X, XXX XX H. U., právne zastúpený: R.. R. W., advokát so sídlom W.. Sv. Z. XX, XXX XX T., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.10.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 11.01.2018 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.10.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.05.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane v sume 2.850,20 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2012, v podstate z dôvodu neuznania nároku na odpočítanie DPH z faktúr vystavených dodávateľskou spoločnosťou Y. s.r.o. za stavebné práce.
2. Žalobca petitom správnej žaloby požadoval zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a priznanie práva na náhradu trov konania voči žalovanému.
3. Žalobca zdôraznil, že žalovaný svoje závery opiera výlučne o nedostatky v prostredí dodávateľa, na ktoré žalobca nemal dosah, nemal ich ako ovplyvniť a preto nemôže byť za ne ani zodpovedný. Žalobca si plnil svoje dôkazné bremeno patriace do jeho zodpovednostného okruhu, t.j. také, ktoré od neho možno logicky a spravodlivo požadovať, a to v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (SD EÚ). Správca dane napriek tomu opakovane vyzýval žalobcu na predloženie dôkazov, ktoré však nepomenoval, čím žalobcovi vytváral neohraničenú dôkaznú povinnosť s neznámym obsahom dôkazného bremena. Žalobca namietol, že daňové orgány nevykonali vyhodnotenie všetkých zabezpečených dôkazov jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach, čo má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže vyhodnotenie dôkazov bolo neobjektívne a účelové.
4. Žalobca upriamil pozornosť správneho súdu na to, že má k dispozícii celkom 12 dôkazov o tom, že plnenie bolo dodané osobou uvedenou na faktúre. Sú nimi (1) existencia faktúr od dodávateľa, (2)
zaúčtovanie faktúr, (3) zaplatenie faktúr, (4) zaúčtovanie zaplatenia faktúr, (5) obchodná zmluva, (6) čestné vyhlásenie Y. S., (7) výpoveď svedka Y. S., (8, 9, 10) výpovede svedkov Y. Y., T. Y. a H. J., (11) následné použitie a existencia plnenia ako logický dôkaz, (12) relevantná judikatúra SD EÚ. Dôkazy žalobca v správnej žalobe sumarizoval v analytickej tabuľke.
5. K vymenovaným dôkazom žalobca uviedol, že ak účtovníctvo je zákonom požadovanou materiálnou základňou preukazovania pre daňové orgány a prípadná neexistencia faktúr by bola relevantným dôkazom o nesplnení povinnosti, logicky a contrario platí, že existencia faktúr, na základe ktorých si žalobca uplatňuje nárok na odpočet DPH, je rovnako vážnym dôkazom (v prospech žalobcu) pre správcu dane v situácii, že fakturovaný hmotný podklad obchodu (stavebné práce) nepochybne existuje. Podobne to platí aj zaúčtovanie faktúr, pričom ich zaplatenie predstavuje pri dokazovaní významný dôkaz tzv. ekonomickej samokontroly eurom, keďže kupujúci logicky zaplatí len vtedy, ak mu predávajúci plnenie dodal. Zaplatenie je uznávaná nepriama forma súhlasu s plnením. Následne aj existencia zaúčtovania zaplatenia faktúr dodávateľovi je vo vzájomných súvislostiach podporným dôkazom o tom, že deklarovaný obchod, vrátane dodávateľa, bol skutočný. Obsah čestného vyhlásenia Y. S. vypovedá o tom, že hoci do 20.02.2012 bol ako konateľ spoločnosti Y. s.r.o. zapísaný pán U., za činnosť uvedenej spoločnosti plne zodpovedal Y. S. ako spoločník na základe plnej moci. Na čestné vyhlásenie nadväzuje svedecká výpoveď Y. S., z ktorej vyplýva, že v januári 2012 konal vo vzťahu k žalobcovi na základe plnej moci. Svedok potvrdil dodanie stavebných prác na zákazkách v Dolných Vesteniciach a v Ilave, taktiež potvrdil spísanie rámcovej zmluvy so žalobcom. So žalobcom si vždy zavolali, žalobca prišiel na stavbu, či je práce dobre vykonaná a ak áno, žalobca svedkovi zaplatil v hotovosti. Spoločnosť Y. s.r.o. zabezpečovala práce, materiál zabezpečoval žalobca. Svedok potvrdil pravosť sporných faktúr, podpisy na oboch faktúrach sú jeho a úhrady prebehli tak, ako je uvedené na pokladničných dokladoch. Svedkovia Y. Y., T. Y. a H. J. ako bývalí zamestnanci žalobcu dokresľujú svojimi výpoveďami, že žalobca mal okrem subdodávateľov aj vlastné personálne kapacity na realizáciu stavebných činností. Ďalším podporným dôkazom je použitie prijatého plnenia na vlastné zdaniteľné plnenia pre odberateľov žalobcu, čo je skutočnosť, ktorú nespochybňuje ani správca dane.
6. Ostatným dôkazom, preukazujúcim oprávnenosť nároku na odpočítanie DPH, je podľa žalobcu relevantná judikatúra SD EÚ. Žalobca poukázal na vývoz rozhodovacej praxe SD EÚ a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR), podľa ktorej je už prekonaný názor o neohraničenosti dôkazného bremena daňového subjektu (3Sžf/1/2011). Dôkazné bremeno daňového subjektu je limitované tým, že nezodpovedá za preukázanie skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval (6Sžf/10/2012). Právne vzťahy dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu nemôžu tvoriť jeho dôkazné bremeno (8Sžf/9/2013). V zásade nie je možné spravodlivo požadovať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy u svojich dodávateľov (3Sžf/1/2010, 4Sžf/16/2010). Právo platiteľa dane na odpočítanie DPH na vstupe nemôže byť ovplyvnené tým, že plnenie na predchádzajúcich stupňoch obchodu bolo poznačené prípadným podvodom, bez toho, aby o tom platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť (rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-354/03, C-355/03, C-384/03, tiež vo veci C-439/04). Daňové orgány nesmú zamietnuť zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane na vstupe z dôvodu, že osoba uvedená na faktúre sa dopustila nezákonnosti, bez toho, aby preukázali, že samotná zdaniteľná osoba sa dopustila nezákonnosti alebo vedela či mohla vedieť, že ide o podvod (rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11).
7. Žalobca poukázal, na to, že tvrdenia a závery daňových orgánov podporuje len jediný dôkaz, ktorý označil ako nedostatky v prostredí a zodpovednosti dodávateľa - spoločnosti Y. s.r.o. Žalobca poukázal na to, že sa nevie vyjadriť ku skutočnostiam zisteným v prostredí jeho dodávateľa, lebo ich svojou činnosťou nezabezpečoval a vo vzťahu k žalobcovi sú irelevantné. Tento jediný dôkaz žalovanému by podľa žalobcu mal logicky vyššiu váhu len vtedy, ak by chýbali dôkazy žalobcu, čo však nie je tento prípad, kedy v prospech žalobcu vypovedá množina 12 dôkazov, ktoré jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti preukazujú dodanie osobou uvedenej na faktúre.
8. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Zdôraznil, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, pri ktorom preveroval reálnosť dodania stavebných prác dodávateľom žalobcu - spoločnosťou Y. s.r.o. Žalovaný vychádzal zo zistení správcu dane, s ktorými bol žalobca oboznámený a zistil, že žalobca nepreukázal, že fakturované stavebné práce skutočne vykonala spoločnosť Y. s.r.o. Žilina. Žalobca ako dodávateľ stavebných prác pre svojich odberateľov musel a
mal mať vedomosť, kto stavebné práce skutočne vykonával. Aj keď stavebné práce sa vykonávajú subdodávateľsky (čo sa v prípade žalobcu nepreukázalo), napríklad počet pracovníkov sa zapisuje do stavebného denníka, zoznam pracovníkov s počtom odrobených hodín tvorí prílohu dodávateľskej faktúry, atď. Do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 22.08.2014 žalobca k obchodnej spolupráci so spoločnosťou Y. s.r.o. uviedol, že si to presne nepamätá, ale spoluprácu s ňou začal asi v roku 2012 a len za tento má faktúry od tejto firmy. Vždy jednal s majiteľom firmy pánom S. aj keď tento nebol ešte konateľom. Žalobca uviedol, že z firmy Y. s.r.o. pozná len pána S., mená zamestnancov uvedenej firmy, ktorí pracovali na jeho zákazkách, nevedel uviesť. Nestaral sa o to, či to boli zamestnanci alebo živnostníci, vždy tam bol pán S.. Pri ústnom pojednávaní dňa 28.01.2015 žalobca uviedol, že nemá iné doklady okrem tých, ktoré už predložil počas kontroly, vzťahujúce sa k firme Y. s.r.o. Žalovaný pripomenul, že spoločnosť Y. s.r.o. bola bez materiálneho a personálneho vybavenia, konateľ a spoločník spoločnosti Y. S. bol v čase vypočutia svedka dňa 20.01.2015 bezdomovcom. Správca dane zistil viaceré nezrovnalosti, napr. objednávky na práce boli vypracované a objednané odberateľmi neskôr, ako boli podľa dodávateľských faktúr od spoločnosti Y. s.r.o. Žilina fakturované práce realizované. Žalobca nevedel uviesť meno ani jednej osoby, ktorá pre neho mala fakturované práce vykonávať skoro po celý rok 2012. Žalobca napriek opakovaným výzvam správcu dane okrem čestného prehlásenia Y. S. nepredložil žiadne iné dôkazy, vrátane plnej moci na konanie v mene spoločnosti Y. s.r.o. ešte pred tým, ako sa stal konateľom. Pozornosti žalovaného neunikla skutočnosť, že podľa Rozhodnutia o zrušení živnostenského oprávnenia č. I.-ZA-I.-XXXX/XXXXX-X zo dňa 26.04.2013 Obvodný úrad Žilina, odbor živnostenského podnikania zistil, že dňa 21.02.2012 bol ako konateľ firmy Y. s.r.o. zapísaný Y. S.. Z výpisu z registra trestov Obvodný úrad Žilina, že Y. S. nespĺňa jednu zo všeobecných podmienok prevádzkovania živnosti - bezúhonnosť a následne zrušil živnostenské oprávnenie firmy Y. s.r.o.
9. K žalobcovej analytickej tabuľke hodnotenia dôkazov v daňovom konaní žalovaný uviedol, že žalobca v nej vykonané dôkazy vyhodnotil účelovo vo svoj prospech. Hoci žalobca disponuje faktúrou, ktorý aj zaúčtoval, avšak táto je len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH, nie však postačujúcou na priznanie tohto práva, pokiaľ nie je odrazom reálneho plnenia.
10. Žalovaný poukázal na rozpornosť v tvrdeniach konateľa žalobcu a svedka Milana S., ktorý správcovi dane tvrdil, že so žalobcom mali spísanú nejakú zmluvu, avšak aká to bola, či ročná alebo na zákazku, to presne uviesť nevedel. Naproti tomu konateľ žalobcu uviedol, že písomná zmluva s firmou Y. s.r.o. spísaná nebola, postačovala ústna. Predložené čestné vyhlásenie Y. S. v daňovom konaní nie je možné považovať za dôkaz, ak sa vykonaným dokazovaním nepreukáže pravdivosť jeho obsahu. Čestné vyhlásenie je podľa žalovaného v rozpore s obsahom výpovede svedka Y. S. zo dňa 20.01.2015 o tom, že účtovníctvo do roku 2012 viedol pán U., ktorý aj podpisoval faktúry a iné doklady. Navyše výpoveď svedka Y. S. nebola podložená jediným dôkazom, ktorý by tento svedok predložil, odkázal naň alebo inak konkretizoval. Hoci by to zo svojej pozície mal vedieť, neuviedol meno ani jednej osoby, ktorá práce vykonávala. Vypovedal, že fakturoval žalobcovi až vtedy, keď boli peniaze, čo je v príkrom rozpore s vystavenými faktúrami a pokladničnými dokladmi o ich úhrade. Rozpor je aj v opise okolností, za ktorých došlo k nadviazaniu spolupráce medzi žalobcom a spoločnosťou Y. s.r.o. Raz sa vo svedeckej výpovedi vyjadril, že pre neho pracovala spoločnosť M. s.r.o., na druhom mieste tvrdil, že práce realizoval so svojimi pracovníkmi na dohodu, pritom v Sociálnej poisťovni nemal pred dátumom 01.10.2012 zaregistrovaného žiadneho zamestnanca. Y. S. napriek tomu, že bol konateľom spoločnosti Y. s.r.o., nevedel, či spoločnosť viedla jednoduché alebo podvojné účtovníctvo, nevedel uviesť meno účtovníčky. Potvrdil, že práce boli vykonané, žiadne dôkazy však k svojmu tvrdeniu nepredložil. Napriek prísľubu, že predloží správcovi dane účtovníctvo, toto predložené nebolo ani na výzvu správcu dane, ani plná moc H. U. na konanie v mene spoločnosti Y. s.r.o. pred tým, ako sa Y. S. stal konateľom. Nepravdivé je aj tvrdenie svedka, že spoločnosť Y. s.r.o. riadne podávala daňové priznania k dani z príjmu fyzických osôb a DPH, aj tvrdenie o prihlásení zamestnancov do Sociálnej poisťovne. Žalovaný poukázal aj na výpovede zamestnancov žalobcu, ktorí nepotvrdili účasť zamestnancov spoločnosti Y. s.r.o. na fakturovaných prácach ani prítomnosť Y. S.. 11. Materiálna existencia výsledného diela podľa žalovaného nepreukazuje, že práce boli vykonané spoločnosťou Y. s.r.o. Správca dane preveroval aj listinné dôkazy u odberateľov žalobcu, zo získaných dôkazov (rozpočet a dodací list, ponukový list, zmluvy o dielo) nevyplýva účasť spoločnosti Y. s.r.o. na vykonaní stavebných prác. Práve naopak, skutočnosť, že v niektorých prípadoch žalobca fakturoval svojim odberateľom stavebné práce skôr, ako boli fakturované žalobcovi spoločnosťou Y. s.r.o., zakladajú ďalšie pochybnosti o reálnom dodaní zdaniteľných obchodov na faktúrach deklarovaným dodávateľom.
12. Žalovaný záverom svojho vyjadrenia k správnej žalobe uviedol, že z judikatúry SD EÚ vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Táto všeobecná zásada výkladu je uplatniteľná aj na ustanovenia smernice 2006/112/ES. Pravidlá DPH majú byť vykladané v súlade so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva Spoločenstva. Správca dane podľa žalovaného zistil objektívne skutočnosti, ktoré preukazujú získanie neoprávnenej daňovej výhody v oblasti DPH. Zdaniteľné obchody deklarované zo strany dodávateľa pre platiteľa majú čisto umelý charakter s cieľom získať neoprávnené odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane je možné uplatniť len v prípade, ak neexistuje podvodné konanie. Podľa platnej judikatúry k podvodnému konaniu dochádza vtedy, keď jeden z účastníkov transakcie neodvedie štátu daň a ďalší účastník si ju odpočíta za účelom získania neoprávneného daňového zvýhodnenia. Žalobca bol dodávateľom predmetných stavebných prác pre svojich odberateľov, ako ich vykonávateľ (realizátor) musel mať vedomosť, kto konkrétne ich vykonával, preto mohol a mal vedieť, že sa zapojil do obchodu, ktorý je súčasťou získania neoprávnenej daňovej výhody. Výpoveď svedka Y. S. sa ukázala ako vágna, nekonkrétna a nepravdivá. V prípade žalobcu nebolo nepochybne preukázané, že predložené listiny odrážajú skutočné reálne plnenie, najmä že fakturovaný dodávateľ je aj skutočným dodávateľom.
13. Podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
14. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
15. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd, viazaný žalobnými dôvodmi, preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, nariadil po zabezpečení vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe a jeho notifikácii žalobcovi na prejednanie veci pojednávanie, nakoľko o jeho nariadenie požiadal žalobca. Na pojednávaní účastníci konania zotrvali na svojich stanoviskách.
16. Z administratívneho spisu pre potreby súdneho prieskumu správny súd zistil, že Daňový úrad Trenčín vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia 1. až 3. štvrťrok 2012, október 2012, november 2012 a december 2012. O výsledku kontroly za zdaňovacie obdobia 1. až 3. štvrťrok 2012, október 2012 a november 2012 vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 09.02.2017. Protokol bol žalobcovi doručený dňa 14.02.2017, tento k nemu podal písomné vyjadrenie.
17. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní pred správnym súdom je rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.10.2017, potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.05.2017, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 2.850,20 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2012. V uvedenom zdaňovacom období si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie DPH z 2 faktúr vyhotovených spoločnosťou Y. s.r.o., S. XX, Žilina, IČO: XX XXX XXX. Išlo o
- faktúru č. XXXXXXXX/KA zo dňa 28.01.2012 v sume 6.800,- Eur, za prerábku zasadacej miestnosti na objekte Z. Z. s.r.o.,
- faktúru č. XXXXXXXX/KA zo dňa 03.02.2012 v sume 10.300,80 Eur, za montáž strojových omietok na objekte F. K..
18. Správca dane požiadal Daňový úrad Žilina o vykonanie miestneho zisťovania v spoločnosti Y. s.r.o. za účelom preverenia uskutočnenia prác podľa uvedených faktúr. Dňa 04.09.2014 bolo zistené, že v deklarovanom sídle sa spoločnosť Y. s.r.o. nenachádza. Správca dane následne požiadal DÚ Bratislava o výsluch H. U., ktorý v čase uskutočnenia obchodov mal byť konateľom spoločnosti Y. s.r.o. Zásielka s predvolaním pre uvedeného svedka sa vrátila ako neprevzatá s poznámkou „adresát neznámy“.
19. Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosť Y. s.r.o. sa dňa 10.12.2014 stala nástupníckou spoločnosťou obchodnej spoločnosti M. U., s.r.o. ako zrušovanou spoločnosťou. Na základe uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. XXCbR/XXX/XXXX-XX zo dňa 17.06.2015, ktorým bola obchodná spoločnosť Y. s.r.o. zrušená bez likvidácie, sa obchodná spoločnosť Y. s.r.o. v zmysle § 68 ods. 9 Obchodného zákonníka z obchodného registra dňom 24.07.2015 vymazala. Jediným spoločníkom spoločnosti bol Y. S., v mene spoločnosti konal v období od 13.10.2009 do 19.02.2012 H. U., od 20.02.2012 do zániku spoločnosti Y. S..
20. Správca dane vykonal s konateľom žalobcu ústne pojednávanie, na ktorom sa konateľ vyjadril, že spoluprácu s firmou Y. s.r.o. začal asi v roku 2012 a zrejme len za rok 2012 má faktúry od tejto firmy. Pri kontakte s touto spoločnosťou vždy jednal s pánom S.. Skontaktovali sa tak, že žalobca pracoval na zákazke v Ilave a firma Y. s.r.o. mala zákazku na vedľajšom činžiaku. Keďže mal málo zamestnancov, opýtal sa p. S., či by pre neho jeho zamestnanci nerobili, nakoľko sa mu ich práca páčila. S. mu odporučil U. V., ktorý má tiež stavebnú firmu v Partizánskom. Žalobca uviedol, že písomná zmluva s firmou Y. s.r.o. nebola spísaná, má k dispozícii iba objednávky. Firma Y. s.r.o. pre neho pracovala na zákazke v Ilave, ďalej v Trnave, kde vykonával práce pre firmu L. s.r.o. Bánovce nad Bebravou a tiež na zákazkách pre firmu Z. U. Z. s.r.o. Z firmy Y. s.r.o. pozná len pána S., mená zamestnancov, ktorí pracovali na jeho zákazkách, nevie uviesť. Peniaze za úhradu faktúr vždy preberal S., boli to úhrady v hotovosti. S. mu aj vystavoval príjmové pokladničné doklady, ktoré vypisoval pre ním. Čo sa týka faktúr, pri ktorých má pripojený doklad z pokladnice o úhrade faktúry v hotovosti, to prebiehalo tak, že S. mu doniesol už lístok z pokladnice a žalobca mu následne dal peniaze. Všetky doklady, ktoré žalobca má v účtovníctve od firmy Y. s.r.o., podpisoval a vystavoval pán S.. V priebehu ústneho pojednávania žalobca nevedel vysvetliť skutočnosť, že do 19.02.2012 bol zapísaný ako konateľ spoločnosti Y. s.r.o. H. U. a až od 20.02.2012 Y. S. a že faktúry z obdobia pred 20.02.2012 sú podpísané Y. S.. Žalobca uviedol, že si nepozeral výpis z obchodného registra predtým, než začal spolupracovať z firmou Y. s.r.o.
21. Dňa 19.11.2014 bolo správcovi dane doručené čestné prehlásenie Y. S., v ktorom vyhlasuje, že všetky právne úkony v súvislosti s predmetom činnosti, ako aj vedenie účtovníctva firmy Y. s.r.o. vykonával on osobne ako spoločník aj za konateľa H. U., ktorý bol síce zapísaný ako konateľ, ale v skutočnosti bol v tejto funkcii vedený iba formálne a nemal žiadnu vedomosť o činnosti spoločnosti, vedení účtovnej evidencie, ani o daňových povinnostiach voči štátnemu rozpočtu.
22. Dňa 20.01.2015 bol v rámci ústneho pojednávania vypočutý svedok Y. S., t.č. bez trvalého pobytu. Spoločníkom spoločnosti Y. s.r.o. je od jej vzniku, konateľom od roku 2012. Od júla roku 2013 firma nevykonáva žiadnu činnosť. Predtým sa firma zaoberala stavebnými prácami a sprostredkovateľskou činnosťou. V priebehu existencie mala firma aj zamestnancov, no na konkrétnych si nespomenul. Personálne otázky mala na starosti účtovníčka N., na ktorej priezvisko si taktiež nespomenul. Svedok potvrdil, že firma Y. s.r.o. pracovala pre žalobcu, a to v roku 2011 a 2012. Iných odberateľov si nepamätal, nejakí však určite boli. Firma mala aj dodávateľov, bola ním napr. firma M. s.r.o. Partizánske. Táto firma robila stavebné práce, ani jednu konkrétnu zákazku však nevedel uviesť. Na iných dodávateľov si nespomenul. Účtovníčka vystavovala faktúry u seba, svedok ich podpisoval. Do roku 2012 účtovníctvo viedol H. U.. V čase, keď bol konateľom firmy pán U., tento aj podpisoval faktúry a iné doklady. K spolupráci so žalobcom svedok uviedol, že sa s ním prvý krát stretol v roku 2011. Bolo to v Bánovciach nad Bebravou, spoločnosť Y. s.r.o. tam zatepľovala nejaký činžiak, avšak nepamätá si, pre akú firmu. Žalobca tam mal tiež zákazku, išli spolu na kávu. Svedok sa spýtal, či žalobca nemá pre neho robotu a dohodli sa, že svedok bude pre žalobcu robiť. Spoločnosť Y. s.r.o. mala podľa svedka v roku 2012 na dohodu asi piatich ľudí, ktorí vykonávali práce. Nespomenul si na meno ani jedného z nich. Čo sa týka
jeho dodávateľskej firmy M. s.r.o., nevie uviesť mená robotníkov tejto firmy, on jednal len s konateľom pánom W.. Keď žalobca prevzal robotu, svedok mu dal faktúru a žalobca ju zaplatil v hotovosti. Firma Y. s.r.o. zabezpečovala práce, materiál zabezpečoval žalobca. K špecifikácii prác svedok uviedol, že robili omietky v Z. v H. U., materiál zabezpečil daňový subjekt Ján V., práce vykonali svedkovi ľudia na dohodu, mená si nepamätá. K tej skutočnosti, že podľa výpisu z obchodného registra sa svedok stal konateľom spoločnosti Y. s.r.o. až dňa 20.02.2012, ale vystavoval doklady a preberal peniaze už pred týmto dátumom, svedok uviedol, že mal plnú moc od konateľa U., že môže podpisovať faktúry a preberať peniaze. V januári 2012 bol pán U. práceneschopný. Pri všetkých faktúrach, ktoré boli svedkovi predložené na nahliadnutie, potvrdil ich pravosť a hodnovernosť, aj to, že zodpovedajú realite. Svedok si nepamätal konkrétne práce. Prisľúbil správcovi dane predložiť dodatočne účtovníctvo, k čomu však nedošlo.
23. Správca dane za účelom ďalšieho preverovania vypočul ako svedkov aj bývalých zamestnancov žalobcu - Y. Y., T. Y., H. J., ktorí pracovali pre žalobcu v roku 2012. O firme Y., s.r.o. nič uviesť nevedeli, názov spoločnosti im nič nehovoril. U firmy M. s.r.o. sa správcovi dane nepodarilo preveriť žiadne skutočnosti z dôvodu nekontaktnosti.
24. Dňa 17.04.2015 správca dane vykonal miestne zisťovanie u daňového subjektu L. s.r.o. Bánovce nad Bebravou, pričom v rámci miestneho zisťovania k faktúre č. XXXX/XXX konatelia uvedenej spoločnosti uviedli, že nevedia, kto konkrétne zákazku vykonával, zoznam pracovníkov predložil daňový subjekt Ján V. a meno firmy Y. s.r.o., M. s.r.o., Y. S., M. W. im nič nehovorí.
25. Vychádzajúc z uvedených ako aj ďalších dôkazov správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.05.2017 podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 2.850,20 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012. V odôvodnení rozhodnutia prezentoval už uvedené zistenia, okrem toho doplnil, že pri žiadnej faktúre vystavenej firmou Y. s.r.o. nie je možné zistiť, ako dodávateľ dospel k fakturovanej sume. Nie je spísaná zmluva, nie je súpis prác, ani žiadna iná príloha, z ktorej by sa dalo zistiť, aké konkrétne práce firma vykonala, aký materiál použila. Keďže žalobca mal vedené účtovníctvo s nedostatkami, mal podľa správcu dane vedieť iným spôsobom preukázať, že faktúry nie sú falošné.
26. Správca dane, sumarizujúc vykonané dôkazy, ďalej uviedol, že
- dodávateľ daňového subjektu - spoločnosť Y. s.r.o. - nevedel uviesť mená konkrétnych osôb, ktoré mali fakturované práce vykonať, v rozhodnom období nemal dodávateľ žiadnych zamestnancov a svedok Y. S. nedisponoval dôkazmi o tom, že by fakturované plnenia zabezpečil cez tretie osoby, t.j. subdodávateľsky;
- s výnimkou Y. S. žiaden vo veci vypočutý svedok, ktorý mal niečo do činenia so zákazkami, na ktorých sa mala subdodávateľsky podieľať spoločnosť Y. s.r.o., vrátane bývalých zamestnancov žalobcu, nepotvrdil, že by pre spoločnosť Y. s.r.o. vykonával prácu alebo že by ju poznal alebo že by sa táto spoločnosť zúčastnila na plnení zákaziek pre žalobcu alebo odberateľov žalobcu;
- spoločnosť Y. s.r.o. nepredložila žiadne dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie fakturovaných prác, neučinil tak ani svedok Y. S.;
- spoločnosť Y. s.r.o. nemala v Sociálnej poisťovni pred dňom 01.10.2012 zaregistrovaného žiadneho zamestnanca.
27. Správca dane poukázal aj na časový nesúlad medzi faktúrami vystavenými spoločnosťou Y. s.r.o. pre žalobcu za vykonané práce a faktúrami, ktorými tieto práce žalobca fakturoval svojim odberateľom. Napr. na faktúre č. XXXXXXXX/KA, vystavenej spoločnosťou Y. s.r.o., je uvedený ako dátum dodania tovarov a služieb deň 28.01.2012 a na faktúre č. XXXX/XXX, ktorou dodané tovary a služby žalobca fakturoval svojmu odberateľovi, je ako dátum dodania tovarov a služieb uvedený deň 04.01.2012. Správca dane poukázal aj na to, že za faktúru, ktorá mala byť vystavená dňa 28.01.2012, prijal Y. S. podľa pokladničných dokladov hotovosť už dňa 11.02.2012. V tom čase však Y. S. ešte nebol konateľom firmy Y. s.r.o. a nepreukázal žiadnym dokladom skutočnosť, že mohol za túto firmu konať. Pritom svedok Y. S. vo svedeckej výpovedi tvrdil, že on fakturoval vždy neskôr tak, že sa čakalo na peniaze a keď dostal peniaze, vtedy dával faktúru a vtedy mu aj dal žalobca peniaze.
28. Podľa správcu dane žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal, že zdaniteľné obchody mu boli skutočne dodané dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach a že tomuto deklarovanému
dodávateľovi vznikla daňová povinnosť, čo je jedna zo základných podmienok k tomu, aby bolo možné uplatniť právo na odpočítanie dane.
29. Proti rozhodnutiu správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.05.2017 podal žalobca odvolanie. Z obsahu pomerne rozsiahleho odvolania vyplýva, že rozhodnutiu správcu dane vytkol vadu nepreskúmateľnosti, nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci, rôzne procesné pochybenia, nevyporiadanie sa s judikatúrou, na ktorú poukazoval žalobca.
30. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.10.2017 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Stotožnil sa s rozsahom dokazovania, z neho ustáleným skutkovým stavom a naň nadväzujúcim právnym posúdením veci. Podľa žalovaného správca dane dostatočne preukázal, že zo strany žalobcu išlo o zneužívajúce konanie s cieľom získať neoprávnenú daňovú výhodu vo forme uplatneného odpočítania dane od spoločnosti Y. s.r.o. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vyjadril k otázke rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní, aj k judikatúre, na ktorú odkazoval žalobca. Žalobca podľa neho uviedol len niektoré časti právnych záverov uvedených v ním citovaných rozhodnutiach. Tvrdenia žalobcu sú podľa žalovaného všeobecné, pričom neopísal, v čom konkrétne vidí spojitosť s jeho činnosťou a zdaniteľnými obchodmi a nezákonnosťou konania správcu dane. Správca dane v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 daňového poriadku v rámci daňovej kontroly a iného konania vykonal rozsiahle šetrenie, zaslal viaceré dožiadania, vykonal miestne zisťovania, vypočul množstvo svedkov, čím si zabezpečil dostatočné dôkazy k vyvráteniu dôkazov predložených daňovým subjektom a preukázal, že zo strany daňového subjektu išlo o zneužívajúce konanie s cieľom získať neoprávnenú daňovú výhodu vo forme uplatneného odpočítania dane od spoločnosti Y. s.r.o. Žilina.
31. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
32. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
34. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané.
35. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
36. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
37. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
38. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
39. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
40. Správny súd pripomína, že preukazovanie relevantných skutočností v daňovom konaní nie je orientované iba na preverovanie výsledku, t.j. reálnu existenciu dodaných tovarov alebo služieb. Pre účely uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH nepostačuje dokázať, že niečo sa zrealizovalo, dodalo alebo poskytlo, ale rovnako dôležité je preukázať, že dielo zrealizoval alebo službu dodal či poskytol práve ten konkrétny (a nie iný) subjekt, ktorý je deklarovaný na príslušnej faktúre ako dodávateľ (k tomu bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8Sžf/16/2014). Je preto plne legitímne, ak správca dane dokazovanie orientuje aj k jednotlivým prvkom celého procesu vedúceho k výsledku a k osobe skutočného dodávateľa tovaru alebo služby a následne vyhodnotí, či dôkazy získané a vykonané v daňovom konaní verifikujú tvrdenia daňového subjektu alebo im táto kvalitatívna vlastnosť chýba.
41. Správny súd považuje za dôležité upriamiť pozornosť na judikatúru týkajúcu sa rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázky dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/84/2012 zo dňa 18.06.2013 „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5Sžf/11/2014, v ktorej uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“ Správny súd považuje za vhodné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.01.2015, podľa ktorého „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.“ Z novších výsledkov rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje správny súd na rozsudok, sp. zn. 3Sžf/26/2016 zo dňa 18.10.2017, v zmysle ktorého „v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo... Spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní ...“ Napokon správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017, v ktorom vyslovil právny názor, v zmysle ktorého „nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmene konateľov v týchto spoločnostiach, sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení
oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení. Je totiž na žalobcovi, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sa ukázali ako pochybné, aby tieto pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi.“ V rozsudku sp. zn. 1Sžf/81/2015 zo dňa 01.12.2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že „správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“
42. Z vyššie citovaných ako aj ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (2Sžf/4/2009, 5Sžf/11/2014). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (8Sžf/51/2010). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konaniu vymedzil potrebný rozsah dokazovania (4Sžf/84/2012, 4Sžf/74/2015). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t.j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (1Sžf/81/2015), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (3Sžf/26/2016). V prípade, že u obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu dôjde plynutím času k zmenám spôsobujúcim dodatočnú nemožnosť preveriť u nich uskutočnenie zdaniteľných plnení (prevody obchodných podielov, nekontaktnosť štatutárnych zástupcov, zánik dodávateľa zlúčením s inou spoločnosťou a pod.), nespôsobuje táto skutočnosť presun dôkazného bremena na správcu dane (1Sžf/4/2016).
43. Vo vzťahu k spochybneniu identity skutočného dodávateľa žalobcu správcom dane v predmetnom daňovom konaní považuje správny súd za potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29.02.2016, v ktorom bol vyjadrený nasledovný názor: „Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. V preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti, došlo k pochybnostiam ohľadom reálneho dodania plnení uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Keďže v daňovom konaní leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade následnej daňovej kontroly preukázal deklarované skutočnosti, aj s určitým časovým odstupom. Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD Y. kft. a T. H. č. C-XX/XX a C-XXX/XX, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré zaujímajú stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorý priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového subjektu subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá takýto subjekt možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.“
44. Po preskúmaní veci oboznámením sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu ako aj výsluchom účastníkov na pojedávaní dospel správny súd k jednomyseľnému záveru, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného a správcu dane vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, sú v súlade so zákonom, nakoľko majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v náležite zistenom skutkovom stave, ktorý bol daňovými orgánmi správne právne posúdený.
45. V prejednávanom prípade zostalo medzi účastníkmi konania sporným, či na správcom dane spochybnených faktúrach deklarovaný dodávateľ - spoločnosť Y. s.r.o. - bol aj skutočným dodávateľom fakturovaných stavebných prác, a či jej z tohto dôvodu vznikla daňová povinnosť podmieňujúca nárok žalobcu na vrátenie DPH na vstupe.
46. V zhode so závermi správcu dane a žalovaného správny súd, rekapitulujúc ich závery, pripomína, že Y. S., ktorý mal so žalobcom konať za dodávateľa, nevedel uviesť mená konkrétnych osôb, ktoré mali fakturované práce vykonať. Dodávateľ v rozhodnom období nemal žiadnych zamestnancov a svedok Y. S. nedisponoval dôkazmi o tom, že by fakturované plnenia zabezpečil cez tretie osoby, t.j. subdodávateľsky. S výnimkou Y. S. žiaden vo veci vypočutý svedok, ktorý mal niečo do činenia so zákazkami, na ktorých sa mala subdodávateľsky podieľať spoločnosť Y. s.r.o., vrátane bývalých zamestnancov žalobcu, nepotvrdil, že by pre spoločnosť Y. s.r.o. vykonával prácu alebo že by ju poznal alebo že by sa táto spoločnosť zúčastnila na plnení zákaziek pre žalobcu alebo odberateľov žalobcu. Spoločnosť Y. s.r.o. nepredložila žiadne dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie fakturovaných prác, neučinil tak ani svedok Y. S.. Spoločnosť Y. s.r.o. nemala v Sociálnej poisťovni pred dňom 01.10.2012 zaregistrovaného žiadneho zamestnanca. Pri žiadnej faktúre vystavenej firmou Y. s.r.o. nie je možné zistiť, ako dodávateľ dospel k fakturovanej sume. Nie je spísaná zmluva, nie je súpis prác, ani žiadna iná príloha, z ktorej by sa dalo zistiť, aké konkrétne práce firma vykonala, aký materiál použila. Keďže žalobca mal vedené účtovníctvo s nedostatkami, mal podľa správcu dane vedieť iným spôsobom preukázať, že faktúry nie sú falošné. Ďalej možno poukázať aj na časový nesúlad medzi faktúrami vystavenými spoločnosťou Y. s.r.o. pre žalobcu za vykonané práce a faktúrami, ktorými tieto práce žalobca ďalej fakturoval svojim odberateľom. Napr. na faktúre č. XXXXXXXX/KA, vystavenej spoločnosťou Y. s.r.o., je uvedený ako dátum dodania tovarov a služieb deň 28.01.2012 a na faktúre č. XXXX/XXX, ktorou dodané tovary a služby žalobca fakturoval svojmu odberateľovi, je ako dátum dodania tovarov a služieb uvedený deň 04.01.2012. Za faktúru, ktorá mala byť vystavená dňa 28.01.2012, prijal Y. S. podľa pokladničných dokladov hotovosť už dňa 11.02.2012. V tom čase však Y. S. ešte nebol konateľom firmy Y. s.r.o. a nepreukázal žiadnym dokladom skutočnosť, že mohol za túto firmu konať. Pritom svedok Y. S. vo svedeckej výpovedi tvrdil, že on fakturoval vždy neskôr tak, že sa čakalo na peniaze a keď dostal peniaze, vtedy dával faktúru a vtedy mu aj dal žalobca peniaze. Okrem toho je tu aj rozpor medzi žalobcom a Milanom S. ohľadne opisu skutočností, za ktorých obe spoločnosti, resp. ich konatelia, nadviazali spoluprácu.
47. Správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane a žalovaného, ktorým na základe v predchádzajúcom bode rozsudku uvedených skutočností spochybnili, resp. ako nedostatočné vyhodnotili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní k uplatneniu práva na odpočet DPH zo sporných faktúr, je potrebné považovať za odôvodnený zisteným skutkovým stavom a za právne korektný. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené. 48. Podľa názoru správneho súdu správne orgány nepriamo venovali pozornosť aj otázke vedomosti žalobcu, že sa prijatím plnenia od fakturovaného dodávateľa podieľal na získaní neoprávnenej daňovej výhody. Stalo sa tak v súvislosti s hodnotením námietok žalobcu, ktoré sa týkali problematiky dôkazného bremena, jeho prenosu a rozsahu. Správne orgány vzali do úvahy tak jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach skutočnosti dôležité pre správne určenie dane, z ktorých možno jednoznačne vyvodiť vedomosť žalobcu, že sa podieľa na protiprávnom, zneužívajúcom konaní, a ktoré boli produkované počas dokazovania vykonaného ako súčasť daňovej kontroly dane príjmu za rok 2012. Zistenia správcu dane podľa správneho súdu jednoznačne a objektívne spochybňujú vykonanie fakturovaných prác dodávateľskou spoločnosťou Y. s.r.o., o ktorej okrem žalobcu nemal nikto žiadnu vedomosť. Za daného skutkového stavu, aplikujúc naň závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžf/94/2014 (citované už v bode 43. tohto rozsudku), dospel správny súd k záveru preukázaní vedomosti žalobcu, ktorý musel vedieť, že spoločnosť Y. s.r.o. je len umelo vloženým fakturačným článkom do dodávateľsko-odberateľských vzťahov, ktorý sa stal ich súčasťou jedine s cieľom dosiahnuť neoprávnenú výhodu v podobe odpočtu dane na vstupe za vykonané práce, na ktorý by žalobca nemal nárok, ak by bol priamym dodávateľom stavebných prác. Spoločnosť Y. s.r.o. bola priamym dodávateľom žalobcu a preto žalobca nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH, keďže uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, spôsobilých zabezpečiť preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/79/2014).
49. Pre informačnú úplnosť správny súd dáva do pozornosti, že Krajský súd v Trenčíne pod sp. zn. 13S/128/2015 vyhlásil dňa 23.11.2016 rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Predmetom súdneho prieskumu bola daň z príjmu fyzických osôb za rok 2012 u toho istého žalobcu (R. V.). Správca dane vtedy neuznal ako oprávnený výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov aj tie faktúry, ktoré správca dane spochybnil pri daňovej kontrole DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2012. Krajský súd v Trenčíne vo veci sp. zn. 13S/128/2015 dospel k záveru, že „vo veci obstarané dôkaze prostriedky tvoriace obsah administratívneho spisu boli postačujúce na ustálenie skutkového stavu a vyvodenie oprávnených pochybností o reálnosti zdaniteľného plnenia fakturovaným dodávateľom, spoločnosťou Y. s.r.o. Správny súd ma za to, že správca dane a žalovaný dôvodne odmietli uznať fakturované úhrady za daňové výdavky žalobcu, nakoľko tento neuniesol dôkazné bremeno. V prejednávanom prípade bolo na žalobcovi, ak si uplatňuje výdavky spôsobilé znížiť daňový základ rozhodujúci pre určenie daňovej povinnosti, aby preukázal, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené dodávateľom podľa sporných faktúr. Nakoľko žalobca nepreukázal materiálnu stránku obchodu so spoločnosťou Y. s.r.o. a ani správcovi dane sa ju nepodarilo preukázať vykonaným dokazovaním zameraným na preverenie žalobcových tvrdení, tým pádom neexistuje vecná súvislosť medzi prijatými službami a vykonanou odplatou v podobe fakturovaných súm za ne.“ Proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/128/2015 zo dňa 23.11.2016 podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3Sžfk/15/2017 zo dňa 30.05.2018 zamietol. 50. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe, neboli spôsobilé privodiť mu úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
51. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v súdnom konaní nevznikli, pričom priznanie náhrady trov konania žalovaný nepožadoval.
52. Rozhodnutie senátu správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.