Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/382/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne OTP Banka Slovensko, a.s., Bratislava, Štúrova 5, IČO: 31 318 916, proti žalovanému J. F., Y. XXX, o zaplatenie 2564,50 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 11Csp/240/2016-49 z 29.5.2017 Okresného súdu Košice - okolie

rozhodol:

M e n í rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky 1 067,91 €, úroky vo výške 27,50 % p. a. zo sumy 2 564,50 € od 1.10.2016 do zaplatenia a úroky z omeškania za obdobie do 30.9.2016 vo výške 42,48 €, všetko v mesačných splátkach po 50 €, pričom prvá splátka sa stane splatnou 15. dňa v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku a ďalšie splátky vždy do 15. dňa príslušného mesiaca s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého dlhu. Žalobkyni p r i s u d z u j e náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3 646,74 €, úrok z omeškania 1 % zo sumy 2 564,50 € od 1.10.2016 až do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 50 €, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku vždy do konca bežného mesiaca pod následkami straty výhod splátok. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi 100 % trov tohto konania, ktoré budú vyčíslené v osobitnom uznesení. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobca svojou žalobou zo 17.10.2016, doručenou mu 18.10.2016, proti žalovanému domáhal, čím ju odôvodnil, čo žalovaný na pojednávaní uviedol, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise a zistil tento skutkový stav: Zo zmluvy o úvere č.0523 5001 11RSU (ďalej len Zmluva) uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 21.6.2011 vyplýva, že žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver 3 000 €. Úver bol poskytnutý za pohyblivú úrokovú sadzbu, ktorá pozostáva zo základnej úrokovej sadzby pre spotrebiteľské úvery a prirážky, pričom výsledná úroková sadzba ku dňu podpísania Zmluvy predstavovala 27,50 % p. a., v prípade omeškania žalovaného so splatením úveru alebo akejkoľvek splátky úveru podľa Zmluvy bol žalobca oprávnený od nasledujúceho dňa po dni splatnosti až do dňa skutočného zaplatenia splatnej pohľadávky účtovať žalovanému zo splatného, ale nesplateného úveru okrem úroku z omeškania vo výške maximálne 8 % p. a. Mesačná splátka bola dohodnutá na 87,18 €, konečná splatnosť úveru bola stanovená na 21.6.2018, ročná percentuálna miera nákladov 100 %. Žalovaný poukázal 31 úhrad spolu 435,50 €. Zvyšnú časť neuhradil. Vzhľadom na to, že žalovaný porušoval podmienky splácania úveru dohodnuté v Zmluve, žalobca vyzval žalovaného na uhradenie dlžnej sumy. Keďže žalovaný aj naďalej porušoval podmienky zmluvy o úvere, žalobca listom z 26.3.2015 vyhlásil úver za predčasne splatný s účinnosťou k 10.4.2015. Citujúc znenie § 52,§ 53 ods.1,3,§ 53a ods.1,§ 54 ods.2 OZ, platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy,§ 1 ods.2,§ 2 písm. d),§ 9 ods.2 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného v čase uzavretia Zmluvy (ďalej len ZoSÚ; poznámka súdu) a § 3 nar.vl.č.87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, platného do 31.1.2013, uviedol: Súdny dvor (ďalej len SD) výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem „zákon“ v neprospech spotrebiteľa. Čl.6 ods.1 sa má považovať za kogentné ust. a ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má poskytovať v režime pravidiel verejného poriadku (uznesenie SD C-76/10 Pohotovosť/„Korčkolská“, bod 50), teda pravidiel na ktorých rešpektovaní musí štát bezvýhradne trvať a ktorých rešpektovanie je povinný vždy a za každých okolností vyžadovať. V čl.7 ods.1 smernica ukladá členským štátom zabrániť súvislému používaniu neprijateľných zmluvných podmienok (citoval znenie uvedeného čl.). Z vykonaného dokazovania, po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, mal preukázané, že žalobca poskytol na základe platne uzavretej úverovej zmluvy žalovanému 3 000 €, z ktorej bolo splatených len 435,50 €. Preto považoval nárok na zaplatenie istiny za dôvodný. Žalobca si uplatnil aj úroky, pričom z predložených dokladov je zrejmé, že „sa jedná“ o úroky do zosplatnenia úveru i po zosplatnení úveru. Má za to, že žalobca má v tomto prípade nárok len na úroky z úveru do zosplatnenia, keďže týmto momentom stráca dlžník možnosť splácať úver v splátkach a je „povinný uhradiť dlžnú sumu. žalobcu je dôvodná“. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej sumy istiny úveru, vrátane úrokov ku dňu zosplatnenia úveru, následkom čoho nastáva strata nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov. Ak teda nastala situácia kedy žalovaný

- spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, nie je dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, bola by táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zák., čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods.2 OZ, resp. § 53 ods.1 a 5 robí absolútne neplatnou. Na základe uvedeného dospel k záveru, že dlh žalovaného na úrok z úveru je iba 1 020,45 eur, ku ktorej dospel podľa tabuľky predloženej žalobcom, v ktorej vypočítal úroky k 24.3.2015. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania. Keďže žalovaný je v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy, zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania, ale len zo sumy istiny, ktorú žalobcovi priznal. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 1 % ročne zo žalovanej istiny, čo je nepochybne menej, ako by si mohol uplatnil podľa § 3 nar.vl.č.87/95 Z. z., preto tento úrok priznal. Žalobca mal v konaní úspech, a preto vyslovil, že má právo na plnú náhradu trov konania. O tomto nároku rozhodol podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1 (ich znenie citoval). O výške náhrady trov bude podľa § 262 ods.2 rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 3. I. Žalobkyňa včas podaným odvolaním napadla Rozsudok v rozsahu výrokov uvedených pod č.2., a to z nasledovných dôvodov: Zdôvodnenie zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti obsahuje Rozsudok pod č. ods.22. V zmysle odôvodnenia Rozsudku súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, nakoľko táto prevyšujúca časť predstavuje úroky po zosplatnení úveru. Úroky teda priznal jej iba v sume 1 020,45 € (pripočítané k istine vo výroku č.1. Rozsudku). Vo vzťahu k úrokom po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zaujal právny názor, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nemá ako veriteľ nárok na úroky, nakoľko žalovaný ako dlžník už nemá právo právny titul mať peňažné prostriedky u seba, a tiež právny názor, že prípadná zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom (zrejme omeškanie dlžníka) stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, by bola na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zák., čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods.2 OZ, resp. § 53 ods.1 a 5 robí absolútne neplatnou. „Z“ uvedeným právnym názorom súdu sa nestotožňuje. 1. Základná úprava zmluvy o úvere, z ktorej je potrebné vychádzať pri úvahách o trvaní dlžníka platiť úroky za poskytnuté peňažné prostriedky, je obsiahnutá v § 497 a n. OBZ. Citovala znenie § 497 a § 502 ods.1 prvej vety OBZ. V tejto súvislosti si dovolila poukázať na to, že moment vzniku povinnosti dlžníka platiť úroky je v zák. výslovne uvedený a neodvíja sa od obsahu dohody medzi stranami, t.j. napr. od termínu čerpania/ poskytnutia úveru dohodnutého v zmluve o úvere, ale je naviazaný na moment faktického poskytnutia peňažných prostriedkov dlžníkovi. Konečný moment trvania tejto povinnosti dlžníka (a zodpovedajúceho práva veriteľa) nie je síce v § 502 explicitne uvedený, avšak mala za to, že je potrebné použiť na preklenutie tejto medzery v zák. čo najpodobnejšiu úpravu. V prípade úpravy režimu dobrovoľného predčasného splatenia úveru v zmysle § 503 ods.3 OBZ, kde je výslovne upravený koniec trvania povinnosti dlžníka platiť úroky tak, že dlžník je v prípade dobrovoľného predčasného splatenia povinný zaplatiť do vrátenia peňažných prostriedkov. Teda rovnako, ako pri začiatku trvania tejto povinnosti, zákonodarca aj koniec trvania tejto povinnosti v režime dobrovoľného splatenia naviazal na faktické

konanie - vrátenie peňažných prostriedkov a nie na obsah právneho úkonu tykajúci sa dohodnutého dátumu splatnosti úveru (určenú v právnom úkone, napr. jednostrannom oznámení o využití práva predčasne splatiť úver, dodatku k zmluve meniacom splatnosť úveru...a p.) Uvádzaná „právny“ úprava teda naznačuje podstatu a zmysel zákonnej úpravy úrokov ako ceny za poskytnutie peňazí je teda nahradiť veriteľovi absenciu možnosti užívania a nakladania s poskytnutými peniazmi. Túto možnosť veriteľ nemá od poskytnutia peňazí dlžníkovi až do ich vrátenia veriteľovi - čo podľa jej názoru celkom jasne vyplýva z právnej úpravy § 497 a n. OBZ. Z textu § 502 je zrejmé, že zák. upravuje trvanie povinnosti dlžníka platiť úroky od „poskytnutia peňažných prostriedkov“ (úvodzovky žalobkyňa), a teda ak nie je moment ukončenia trvania tejto povinnosti dohodnutý v zmluve alebo nevyplýva zo zák., tak je týmto momentom moment „kedy peňažné prostriedky nebudú poskytnuté“ (úvodzovky žalobkyňa), resp. držané/užívané dlžníkom. S ohľadom na uvedené teda so zreteľom na teleologicky, systematicky, jazykový ale predovšetkým logicky výklad musí dospieť k záveru, že moment ukončenia trvania povinnosti dlžníka platiť úroky sa odvíja od skutočného vrátenia peňažných prostriedkov veriteľovi. 2. Navyše je vo vzťahu k uvedenému potrebné poukázať aj odlišnosť inštitútu odstúpenia od zmluvy od vyhlásenia predčasnej splatnosti, po vyhlásení a účinnosti predčasnej splatnosti zmluvný vzťah nezaniká, ale naďalej trvá. Mení sa iba jeho obsah, a to pokiaľ ide o zmluvnú podmienku dátumu splatnosti jednotlivých splátok úveru. Nemení sa však to, že dlžník drží/užíva/disponuje prostriedkami, ktoré mu poskytol veriteľ na základe platnej, účinnej a trvajúcej zmluvy o úvere. S ohľadom na obligatórne odplatný charakter zmluvy o úvere, ako aj na skutočnosti uvedené v bode 1. tu preto nie je dôvod, aby dlžník úroky za obdobie po vyhlásení/účinnosti predčasnej splatnosti úveru nemal povinnosť platiť. 3. Takýto právny názor, v zmysle ktorého po predčasnom zosplatnení úveru v dôsledku neplnenia povinností klientom neprizná jej súd nárok na úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, vedie k absurdným dôsledkom, kedy de facto znevýhodňuje väčšinu klientov/spotrebiteľov, ktorí riadne splácajú svoje peňažné záväzky podľa podmienok dohodnutých s bankou, oproti dlžníkom, ktorí si svoje povinnosti neplnia. Totižto tí dlžníci, ktorí si svoje povinnosti neplnia, budú s odobrením súdu nakoniec platiť iba úroky z omeškania v zák. regulovanej výške a riadne splácajúci klient bude platiť úroky dohodnuté v zmluve, ktoré sú často podstatne vyššie. Subjekt dodržujúci právo tak za rovnaký úver zaplatí nepomerne viac ako subjekt porušujúci právo a i z tohto dôvodu mala za to, že takýto stav nemôže byť posvätený súdnym rozhodnutím. Navyše však takýto právny názor, v prípade jeho automatického aplikovania paušálne na všetky spotrebiteľské právne vzťahy, je spôsobilý negatívne ovplyvniť situáciu na finančnom trhu, nakoľko to môže mať za následok nebezpečný jav s neblahými ekonomickými dôsledkami s celospoločenským dosahom - dramatický nárast delikvencie spotrebiteľov voči bankovým inštitúciám. Bankové inštitúcie pritom podliehajú prísnej regulácii a pri poskytovaní úverov. Pri svojej činnosti sa pritom celkom oprávnene a v dobrej viere spoliehajú v platné právo a jeho dodržiavanie a počítajú pri plnení svojich povinností a dodržiavaní regulačných mechanizmov s určitým výťažkom z realizovaných obchodov. Tieto dôvodné odhady a výpočty takto môžu byť výrazne nabúrané, čo môže mať v prípade naznačeného celospoločenského javu nárastu delikvencie splácania úverov s odobrením súdom negatívny dopad na stabilitu finančného trhu. 4. Dovolila si taktiež poukázať na čl. III. ods.3 svojich Všeobecných obchodných podmienok pre poskytovanie spotrebných úverov pre obyvateľstvo (ďalej len VOP; poznámka žalobkyne), ktoré sú v zmysle čl. IX ods.2. Zmluvy o RÝCHLOM SPOTREBITEĽSKOM ÚVERE PRE OBYVATEĽSTVO č.0325 3015 11 RSU (v spise). V zmysle uvedeného ust. VOP sa zmluvné strany dohodli, že banka bude účtovať úroky zo skutočných denných zostatkov úveru, od prvého dňa čerpania úveru až do dňa, ktorý predchádza dňu úplného splatenia úveru. Ide o dohodu o určovaní výšky ceny bez ohľadu na splatnosť úveru, ale s ohľadom na skutočné splatenie (vrátenie) peňažných prostriedkov. V prvom rade mala za to, že zmluvná podmienka obsiahnutá v čl. III ods.3 VOP priamo odráža zákonné ust. - a síce uvedené ust. (viď bod 1. a 2. tohto podania) a z tohto dôvodu už zo svojej povahy ani len nemôže ísť o neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Uvedené vyplýva priamo z čl.1. ods.2. smernice 93/13/EHS, na čo už upozorňoval v rámci svojej rozhodovacej činnosti aj SD EÚ (pozri rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-359/1 1 a C-400/11 Alexandra Schulz proti Technische Werke Schussental GmbH und Co. KG a Josef Egbringhoff proti Stadtwerke Ahaus GmbH z 23. 10. 2014). Ak by sa aj súd nestotožňoval so záverom, že v zmysle § 497 a n. netrvá povinnosť dlžníka platiť veriteľovi úroky za poskytnuté peňažné prostriedky až do momentu ich skutočného vrátenia, a teda že čl. III ods.3. VOP neodráža relevantné zákonné ust., tak je potrebné mať na zreteli, že predmetné ust. VOP je dohodou o výške ceny úveru (nakoľko úroky sú odplatou (cenou) za poskytnutie úveru). Citovala znenie § 53 ods.1 druhej vety O. z. Mala za to, že čl. III. ods.3. VOP je zmluvné ust. určité, jasné a zrozumiteľné a obsahuje dohodu o určovaní výšky úrokov ako ceny úveru tak, že úroky sa bez ohľadu na splatnosť úveru počítajú až do skutočného splatenia (vrátenia) peňažných prostriedkov. Preto súd nemôže skúmať takúto podmienku

v kontexte jej prípadnej neprijateľnosti a teda právny názor súdu o tom, že takáto podmienka by bola absolútne neplatná pre jej neprijateľnosť je nesprávny. 5. Súd v Rozsudku vôbec nezdôvodnil, prečo jej nepriznal úroky z omeškania v ňou uplatnenej výške a teda vo vzťahu k nepriznanej časti úrokov z omeškania je Rozsudok nepreskúmateľny a arbitrárny a jej je tak znemožňované v tomto rozsahu argumentovať v odvolaní voči Rozsudku. Predmetný Rozsudok teda nespĺňa zákonné požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia a znemožnil jej uplatňovať jej patriace procesné právo - právo na riadne odôvodnenie a možnosť argumentovať voči dôvodom Rozsudku. 6. S ohľadom na uvedené v bode 1. až 5. mala za to, že Rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Teda súd tak zaťažil Rozsudok vadou odôvodňujúcou odvolanie v zmysle § 365 ods.1 písm. h) a b) a preto navrhla rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť tak, že sa zaviaže žalovaný, aby jej zaplatil sumu úrokov 1 067,91 €, úroky vo výške 27,50 % p. a. zo sumy 2 564,50 € od 1.10.2016 do zaplatenia, úroky z omeškania za obdobie do 30.9.2016 vo výške 42,48 € (Teda ňou pôvodne uplatnený nárok v časti, v ktorej súd žalobu zamietol) eventuálne, rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec súdu vrátiť na ďalšie konanie. Taktiež si uplatnila nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania. 4. Rozsudok vo výroku , ktorým žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 3 646,74 €, úrok z omeškania 1 % zo sumy 2 564,50 € od 1.10.2016 až do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 50 €, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku vždy do konca bežného mesiaca pod následkami straty výhod splátok, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 , preto nebol v uvedenom výroku v odvolacom preskúmavaný. 5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a zistil, že čo sa týka výroku rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, neboli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie, lebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP], preto rozsudok v uvedenom výroku, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky 1 067,91 €, úroky vo výške 27,50 % p. a. zo sumy 2 564,50 € od 1.10.2016 do zaplatenia a úroky z omeškania za obdobie do 30.9.2016 vo výške 42,48 €, všetko v mesačných splátkach po 50 €, pričom prvá splátka sa stane splatnou 15. dňa v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku a ďalšie splátky vždy do 15. dňa príslušného mesiaca s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého dlhu. 6. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 7. Súd, pokiaľ zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, čo je zrejmé zo skutočností uvedených v odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za opodstatnené. 8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2 možno doplniť: 9. Čo sa týka úrokov zo zmluvy o úvere (nie úrokov z omeškania), t. j., či v prípade neplatenia úveru dlžníkom a následného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru veriteľom, má dlžník zaplatiť aj úroky ako cenu služby, súdna prax zatiaľ nie je zjednotená, resp. ustálená, avšak prevláda právny názor [napr. uznesenie 4Obo 143/98 z 1.7.2000 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejnené v časopise Zo súdnej praxe, ročník 2000, pod poradovým (publikačným) č.43/2000 a poznámka k nemu], že zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, pričom tieto sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, a osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a n. Obch. zák. preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky a, že úroky nie sú sankciou za porušenie povinnosti, ale stávajú sa súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto aj omeškanie s ich platením zák. sankcionuje povinnosťou platiť z nezaplatenej splatnej sumy úroky z omeškania.

10. Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 11. Podľa ods.2 cit. ust. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 12. Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 13. Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 14. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, preto jej bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. 15. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.