Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-68-2018.pdf
PDF · 163.06 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/68/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: G. U., nar. XX.X.XXXX, adresa D. Y., Q.. R. XXXX/X, zastúpenej advokátkou: Mgr. Ivica Štiglitz, o sídlom Rožňava, Šafárikova 8, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 14Csp/35/2016-81 zo dňa 7.6.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný vydať žalobkyni 4.257,02 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.257,02 eur od 3.augusta 2016 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Súd predmetnú vec posúdil právne aplikáciou ust. § 451 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2, § 121 ods. 3, § 456 veta prvá, § 458, § 458 ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. - ďalej len OZ), § 1, 2 písm. a), b), 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., s použitím procesných ustanovení § 255 ods. 1, 262 ods. 2 CSP na rozhodnutie o trovách konania.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení ako vyplynuli z vykonaného dokazovania, že dňa 9.4.2008 bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretá zmluva o úvere č. 2370420 na základe zmluvy bol poskytnutý žalobkyni spotrebiteľský úver vo výške 14.000,- Sk (464,71 eur) navýšený o poplatok vo výške 13.360,- Sk (443,47 eur), spolu 27.360,- Sk (908,19 eur), ktoré mala žalobkyňa splácať v 12.mesačných splátkach po 2280,- Sk počnúc dňom 1.mája 2008. V bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy písané drobným písmom, sa mali zmluvné strany dohodnúť na riešení sporov z tejto zmluvy rozhodcovským súdom. V bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je konštatovanie, že právne vzťahy sa budú posudzovať podľa Obchodného zákonníka. Ročná percentuálna miera nákladov v zmluve nie je uvedená. Z vyúčtovania exekučného konania z 21.februára 2014 od exekútora JUDr. Rudolfa Krutého bolo preukázané, že v exekúcii EX 5971/09 bolo od povinnej žalobkyne vymožené pre oprávneného (Pohotovosť s.r.o.) celkom 4.721,73 eur (na istine 844,70 eur, na úrokoch z omeškania 3.522,09 eur a na príslušenstve 354,94 eur) a v prospech súdneho exekútora suma 1.343,17 eur (na odmene súdneho exekútora 944,50 eur, na nevyhnutných výdajoch 174,79 eur a 20% DPH z trov exekúcie 223,88 eur). Ďalej je uvedené: „uhradené do dňa 21.februára 2014. Nakoľko povinný ku dňu 21.februára 2014 uhradil celkovú pohľadávku s trovami exekúcie, exekučné konanie bolo v predmetnej veci ukončené.“. Z exekučného spisu, ktorý súd pripojil z úradnej moci mal súd preukázané, že vo veci vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 26Er/593/2009 bola vedená exekúcie v prospech oprávneného Pohotovosť s.r.o. proti povinnej (tu žalobkyňa). Podkladom na vykonanie exekúcie bol exekučný titul a to rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.zn. SR 01529/09 z 22.mája 2009, na podklade zmluvy o úvere 2370420, pričom žalobkyňa mala byť vyzvaná na žalobnú odpoveď a mala byť riadne poučená o právach. Uvedeným rozhodnutím žalobkyňa mala zaplatiť 844,70 eur s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 832,48 eur od 17.septembra 2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 225,46 eur, a to do troch dní. Na tomto rozhodnutí je vyznačená právoplatnosť 15.júna 2009 a vykonateľnosť 18.júna 2009. Na základe návrhu na vydanie poverenia, ktorý bol súdu doručený 25.augusta 2009, bolo vydané poverenie súdom 4.septembra 2009 pod č. 5202*044747. Z uvedeného spisu súd zistil, že súd v exekučnom konaní uznesením z 10.mája 2013 exekučné konanie zastavil, z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozpore s dobrými mravmi, keďže dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Druhým výrokom súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal oprávnený (Pohotovosť s.r.o.). Medzi tým došlo k vymoženiu exekučnej sumy a súdny exekútor podaním z 5.marca 2014 vrátil poverenie na vykonanie exekúcie aj s vyúčtovaním exekučného konania. Následne bol podaný návrh oprávneného Pohotovosť na prerušenie konania. Súd II. stupňa uznesením z 28.júla 2015 návrhy oprávneného na prerušenie konania a postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, zamietol. Ďalším výrokom zrušil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 10. mája 2013, č. k. 26Ef/593/2009-18, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 10. mája 2013, č. k. 26Er/593/2009-75. Uvedené odvolania však neriešili podstatu konania so spotrebiteľskej zmluvy, ale bolo rozhodované o prerušení konania.
4. Pokiaľ ide o námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 107 ods. 1 a ods. 2 OZ, podľa ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Podľa názoru súdu, objektívna premlčacia doba je v danom prípade desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považuje súd za úmyselné. Ak žalovaný použil nekalú obchodnú praktiku a neumožnil prostredníctvom RPMN porovnať žalobkyni výhodnosť úveru na trhu oproti iným produktom a neobhájiteľne skryl neprimerane vysokú až úžernú cenu úveru do poplatku za poskytnutie úveru, pričom výška úroku vysoko presahovala mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy, súd považuje tvrdenie žalovaného, že sa nedopustil úmyselného konania za nepresvedčivé. Opísané praktiky a konanie v rozpore s dobrými mravmi si ťažko možno predstaviť len v rovine nedbanlivostného konania. V súvislosti s uvedeným súd poukázal aj na názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12.decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, podľa ktorého dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak, len ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Preto súd neuznáva obranu žalovaného, že nárok je premlčaný, keďže objektívna desaťročná doba od poskytnutia úveru neuplynula. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v trvaní 2 rokov je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Nie je rozhodujúca okolnosť kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela až po poskytnutí právnej pomoci, v mesiaci jún 2016. Súd preto nevyhovel námietke premlčania, objektívnu desaťročnú lehotu ako aj subjektívnu dvojročnú lehotu považoval za zachovanú a žalobu podanú včas.
5. Po oboznámení sa s obsahom zmluvy súd prvej inštancie konštatoval, že táto má charakter zmluvy spotrebiteľskej a v prejednávanej veci sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na čom nemení nič ani tvrdenie žalovanej o tom, že žalobcovi nemožno takéto postavenie priznať. Súd dospel k záveru, že žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.257,02 eur je dôvodná tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, a preto jej v celom rozsahu vyhovel, nakoľko nárok žalobkyne je v súlade s ustanovením § 451 a nasl. OZ. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. OZ, pretože ju uzatváral žalovaný ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah úverových podmienok bol daný žalovaným bez možnosti žalobkyne privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd má za to, že tým, že by na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k znevýhodneniu postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa. Zvolenie režimu Obchodného zákonníka nie je prípustné v prípadoch tzv. typových spotrebiteľských zmlúv, keď z celého kontextu uzatvorenej zmluvy je zrejmé, že sa uzatvára v zmysle Obchodného zákonníka len preto, aby sa vylúčili právne normy určené na ochranu spotrebiteľa. Nie je ani prípustné, aby dvom spotrebiteľom v porovnateľnej situácii neboli garantované rovnaké právne prostriedky a ochrana len s ohľadom na to, že dodávateľ zvolí režim iného zákona. Aj pri zmluvách uzatváraných v zmysle Obchodného zákonníka je potrebné pri realizácii či aplikácii práva postupovať podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku či osobitných právnych predpisoch ako napr. zákon o ochrane spotrebiteľa. Na základe vyššie uvedeného súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu a aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka.
6. Pokiaľ ide o obligatórnu náležitosť, ktorá je uvedená pod § 4 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch, túto nie je možné nahradiť len určením počtu splátok. V zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Teda absentuje táto náležitosť zákona o spotrebiteľských úveroch. Takisto v zmluve chýba údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V zmluve, v jej hlavičke je síce uvedená adresa žalobcu, nikde však nie je uvedené, že táto adresa je adresou, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Ani v úverových podmienkach nie je nikde uvedené, že adresa žalobcu alebo adresa predajcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Táto náležitosť tak v zmluve chýba. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere v prejednávanej veci neobsahuje ani údaj o RPMN. Absenciu tohto údaja v zmluve o úvere nespája zákon s právnym následkom neplatnosti zmluvy o úvere, ale poskytuje ochranu spotrebiteľovi spočívajúcu v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe predmetnej zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni úver 14 000,- Sk (464,71 eur) za poplatok 13.360,- Sk (443,47 eur). V percentuálnom vyjadrení predstavuje cena úveru až 95,42 % ročný úrok, pričom išlo o úver splatný v 12 mesačných splátkach. Plnenie ceny úveru vo výške 95,42 % je podľa názoru súdu v danom prípade v hrubom nepomere k výške úveru. Z internetovej stránky NBS súd prvej inštancie preveroval úrokové miery podobných úverov v bankách a zistil, že pri krátkodobom spotrebiteľskom úvere so splatnosťou do jedného roka v apríli 2008 činil úrok 13,91 % p.a. Z toho je zrejmé, že ročný úrok dohodnutý medzi stranami vo výške 95,45 % ročne je vyšší o 81,54 percentuálnych bodov viac ako priemerná miera úrokov poskytovaných v tomto období bankami.
7. Absencia vyššie uvedených obligatórnych náležitostí v predmetnej zmluve, a to prípadne aj len jednej z nich, spôsobuje dôsledok uvedený v § 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vyplýva z toho, že žalovaný - veriteľ by mal právo na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru a nemá právo žiadať úroky z úveru, prípadne iné sankcie. Teda žalovaný mal nárok iba na vrátenie poskytnutej istiny predmetného úveru vo výške 464,71 eur. Žalobkyňa v konaní dostatočne preukázala, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, keď pri úvere, poskytnutom jej vo výške 461,71 eur, od nej prijal prostredníctvom zrážok vykonávaných v rámci vedenej exekúcie, ktorá bola vedená Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 26Er/593/2009 sumu spolu vo výške 4.721,73 Eur, a to v rozsahu sumy 844,70 eur z titulu istiny, v sume 3.522,09 eur z úrokov z omeškania (0,25% denne z omeškanej sumy) a príslušenstva vo výške 354,94 eur, napriek tomu, že poskytnutý úver sa v zmysle citovaných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch považoval za bezúročný a bez poplatkov. Súd tak dospel k záveru, že žaloba žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodná, a preto jej v celom rozsahu vyhovel.
8. V danom prípade súd teda ustálil, že suma 4.257,02 eur tvoriaca predmet sporu je bezdôvodným obohatením a podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka ide o majetkový prospech získaný „plnením bez právneho dôvodu“. V nadväznosti na § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka s predmetom bezdôvodného obohatenia musí vydať aj úžitky, ktoré získal, pretože nekonal dobromyseľne. Ako úžitky súd vyhodnotil úrok z omeškania. Predmetom plnenia je peňažný nárok. V nadväznosti na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom peňažného nároku pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Súd mal za to, že je objektívne zaviazať žalovaného aj k vydaniu úžitkov podľa § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo forme úrokov z omeškania. Žalobkyňa sa domáhala okrem istiny aj príslušenstva pohľadávky, keď požadovala úrok (z omeškania) vo výške 5% ročne počnúc od podania žaloby 3.augusta 2016. Ten si uplatnila v súlade ustanoveniami § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb.
9. K žalovanou namietanej prekážke res iudicata súd prvej inštancie len poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 46/2012) v ktorom bolo konštatované, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ak sa táto nachádzala vo Všeobecných obchodných podmienkach poskytnutia úveru, v zmysle ktorého sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.; b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval aj vo veciach pod sp.zn. 1Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012, 5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. I. ÚS203/2011, II. ÚS 417/2011, IV. ÚS 456/2012).
10. Vyjadrením sa žalovaného k nepreukázanému naliehavému právnemu záujmu žalobkyne na určení neprijateľnej podmienky sa súd nezaoberal z dôvodu, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania bezdôvodného obohatenia.
11. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný a preto má nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník /§ 262 ods. 2 CSP/.
12. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu v s použitím dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP podal odvolanie žalovaný pričom sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.
13. Ako prvé namietal, že žalobca na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy nemá naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) CSP. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava 2 vo veci spis. zn. 52C/135/2014.
14. K posúdeniu zmluvy o úvere namietal, že spornú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a preto nie je namieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka v rámci zmluvy. Vo VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka a zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka z čoho jasne vyplýva, že iný zákon na daný vzťah nie je možné aplikovať. Zmluva o úvere je pritom tzv. absolútny obchod pričom jej obligatórnou náležitosťou je záväzok veriteľa poskytnúť úver dlžníkovi a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky spolu s úrokmi. Výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, rovnako ňou nie je RPMN.
15. V ďalšom odvolateľ poukázal na neodstrániteľnú prekážku konania ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej res iudicata na ktorú je súd povinný prihliadať v ktorejkoľvek časti konania. O platnosti jednotlivých častí predmetnej zmluvy o úvere už bolo rozhodnuté dňa 22.5.2009 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. pod spis. zn. SR 01529/09 s právoplatnosťou k 15.6.2009 a vykonateľnosťou dňa 18.6.2009. V tejto súvislosti odkázal na znenie ustanovenia § 161 a 230 CSP i § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako i na rozhodnutia súdov NS ČR spis. zn. 29Cdo 2254/2011, NS SR spis. zn. 3Cdo 100/01, 3Cdo 42/06, 3MCdo 11/2010, 6Cdo 143/2011, 3Cdo 122/2011, Krajského súdu Prešov spis. zn. 1Co 79/2011, Krajského súdu v Košiciach spis. zn. 5Co 43/2012 aj Okresného súdu Bratislava 1 sp,. zn. 17C/35/2014 ktoré uvádzajú v podstate rovnaký záver, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného súdneho rozhodnutia a tvorí prekážku veci právoplatne rozhodnutej i v prípade, že by bol vecne nesprávny. Odvolateľ poukázal na to, že jeho argumentáciu týkajúcu sa res iudicata podporuje aj komunitárne a medzinárodné právo. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie ESD vo veci Asturcom, rozhodnutie ESD pod č. C-2/08. Následne zdôraznil, že z rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie, z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku irelevantná. Súd by mal v takom prípade konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. Na základe zákonne prebiehajúcej exekúcie ktorá bola vykonaná na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, pričom navrátenie do predošlého stavu exekučné konanie nepripúšťa, nie je možné, aby došlo k bezdôvodnému obohateniu veriteľa na úkor dlžníka. Splátky vo výške 4.621,73 Eur boli poukázané z exekučného konania.
16. V ďalšej časti týkajúcej sa námietky premlčania s poukazom na § 451 OZ žalovaný vyslovil, názor, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, k bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej premlčacej lehote. Poukázal na to, že požadovaný nárok žalobcu sa stal v plnom rozsahu 433,42 Eur premlčaným v subjektívnej premlčacej lehote dňa 3.8.2014 nakoľko posledná premlčaná splátka ktorá bola pripísaná v prospech žalovaného bola dňa 13.3.2014. Žalobca svoj návrh uplatnil na súde až 3.8.2016. Odkázal pri tom na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne spis. zn. 17C/732/2015 ktorý svoje rozhodnutie oprel o to, že vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru začína v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Žalobca nijako skutkovo nepreukázal možnosť uplatnenia 10 ročnej premlčacej lehoty. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 13Co 90/2015, 13Co 557/2015, 13Co 567/2015.
17. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalovaného predložila písomné vyjadrenie ktorým navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovaného zaviazal k náhrade trov konania v plnom rozsahu 100%. Vyslovila názor, že súd prvej inštancie zhodnotil všetky dôkazy a po vykonaní dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Žalovaná v odvolaní nepredložila žiadne dôkazy ktorými by vykonané dôkazy vyvrátila. Žalobkyňa má za to, že jej právne a vecné argumenty uvádzané v odvolaní sú len účelové a neopodstatnené, prezentované už počas konania, kde sa k nim žalobkyňa vyjadrila.
18. K naliehavému právnemu záujmu žalovaná zdôraznila, že v danom prípade išlo o žalobu na plnenie v zmysle § 137 písm. a) CSP, v prípade ktorej zákon nevyžaduje skúmanie naliehavého právneho záujmu. Žalobkyňa sa nedomáhala určenia, že je predmetná zmluva bezúročná a bez poplatkov, ale vydania bezdôvodného obohatenia.
19. K posúdeniu zmluvy o úvere žalobkyňa uviedla, že na danú zmluvu je jednoznačne potrebné aplikovať úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Pre zmluvy uzatvárané so spotrebiteľmi je potrebné použiť ustanovenia OZ aj v prípade, ak by zmluvné strany platne (čo však v danom prípade žalobkyňa popiera) písomne dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude ním riadiť. Uvedené platí aj v prípade tzv. absolútnych obchodov v zmysle § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Žalobkyňa je navyše v predmetnej zmluve aj označená ako fyzická osoba a nie podnikateľ.
20. K námietke res iudicata žalobkyňa uviedla, že rozhodcovský rozsudok okrem toho, že bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy doložky jej navyše ani nebol nikdy doručený do vlastných rúk. Vzhľadom na to zdôrazňuje materiálnu a formálnu nevykonateľnosť a nulitnosť predmetného rozhodcovského rozsudku pričom nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Exekúcia vykonaná na podklade takéhoto exekučného titulu teda nemôže byť považovaná za zákonnú. Navyše exekúcia bola vedená JUDr. Rudolfom Krutým ktorý mal byť v exekučnom konaní v prospech žalovanej v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 322/2010 vylúčený nakoľko bol v minulosti zamestnancom oprávnenej, čo zakladá ďalší dôvod nezákonnosti. Hoci žalovaná na svoju obranu poukázala na viaceré rozhodnutia NS SR resp. krajských súdov žalobkyňa má za to, že tieto žiadnym spôsobom nevyvracajú a absolútne nesúvisia s prejednávanou vecou.
21. K námietke premlčania žalobkyňa uviedla, že podľa jej názoru súd vec správne posúdil, keď ustálil, že právny nárok žalobkyne nie je premlčaný ani v 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehote, ani v 10- ročnej objektívnej premlčacej lehote, nakoľko žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela až po poskytnutí právneho poradenstva jej právnou zástupkyňou. Úmysel žalovanej sa na jej úkor obohatiť je taktiež z logiky veci jednoznačný.
22. Žalovaná využila možnosť vyjadriť sa k doručenému vyjadreniu žalobkyne. Poukázala na to, že zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, má zmluva povahu absolútneho obchodu, aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi stranami nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko podľa názoru žalovaného, žalobca neuzatvoril zmluvu o úvere v postavení spotrebiteľa, nemožno zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov a tým aplikovať ustanovenia uvedeného zákona, žalovaný je i naďalej toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorý stanovuje § 451 OZ. Obecný argument ohľadne uzatvárania spotrebiteľských zmlúv so spotrebiteľmi, ktoré neobsahovali obligatórne náležitosti, v dôsledku čoho sa zmluvy o úvere považujú za bezúročné a bez poplatkov je právne irelevatný vo vzťahu k preukázaniu existencie úmyslu žalovaného sa bezdôvodne obohatiť. V úmyselnom obohatení musí byť nespochybniteľným spôsobom preukázaný úmysel a to či už priamy alebo nepriamy smerovaný k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Žalovaný zdôraznil, že nároky z titulu bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a z toho dôvodu je prístup zohľadňujúci záujem slabšej strany sporu nežiaduci, ale je potrebné zachovávať rovnosť strán. V tom čase platná právna úprava zákona o spotrebiteľských úverov vyžadovala preplatnosť zmluvy o úvere, splnenie prísnych obsahových náležitostí s cieľom ochrany spotrebiteľa, avšak žiadny právny predpis nestanovoval ako dôsledok absencie obligatórnych náležitostí, že dochádza ex lege k predĺženiu trojročnej objektívnej premlčacej lehoty na desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu na uplatnenie si nároku z titulu bezdôvodného obohatenia. Zákon o spotrebiteľských úveroch obsahoval sankciu v podobe, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že na uplatnenie desaťročnej premlčacej lehoty nemá v tomto prípade žiadny relevantný význam. Vzhľadom na uvedené, navrhol žalovaný, aby súd druhej inštancie napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie.
23. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.
24. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP, po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné napadnutý rozsudok potvrdiť (§367 CSP).
25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na žalovaným uplatnené odvolacie dôvody bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ako aj náležité odôvodnenie, vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu žalobkyne na podanej žalobe, k právnemu posúdeniu predmetnej zmluvy o úvere, k ne/existencii prekážky konania právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata) a k premlčaniu. A/ K naliehavému právnemu záujmu.
26. V zmysle § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodol najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob vysporiadania sa vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
27. Z podanej žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa od žalovanej domáha zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom, ako i náhrady trov konania, teda je nesporné, že predmetná žaloba je žalobou na splnenie povinnosti v zmysle citovaného ustanovenia § 137 písm. a) CSP. Predmetom konania nie je žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy, ako to nesprávne žalovaný uvádza v podanom odvolaní. Keďže v predmetom konania nie je žaloba o určenie v zmysle § 137 písm. c) CSP, nie je podmienkou jej úspešnosti, ani preukázanie naliehavého právneho záujmu, ktorý zákon vyžaduje výlučne pri žalobách o určenie. Prvá odvolacia námietka žalovaného preto neobstojí.
B/ K posúdeniu charakteru zmluvy o úvere
28. Ako druhé odvolateľ namietal, že predmetnú zmluvu o úvere (č. 2370420 zo dňa 09.04.2008) uzavretú medzi stranami nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže sa jedná o absolútny obchod a bola uzavretá v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie sa s touto námietkou v odôvodnení preskúmavaného rozsudku vysporiadal tak, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a jedná sa o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nemožno naň zvoliť režim Obchodného zákonníka.
29. S účinnosťou od 1.1.2008, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
30. Keďže žalovaný je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, žalovaný pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že žalobkyňa pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť žalovaný ako dodávateľ žalobkyni ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a žalobkyňa ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi stranami má základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená ani spod jurisdikcie tohto zákona.
31. Bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), s poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi stranami posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch a Zákona o ochrane spotrebiteľa.
32. S poukazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku správne ustálil, že predmetná zmluva o úvere uzavretá medzi stranami dňa 09.04.2008 je spotrebiteľskou zmluvou, konkrétne zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. Námietka odvolateľa k posúdeniu zmluvy o úvere nie je preto dôvodná.
C/ K prekážke konania res iudicata
33. Ako ďalšie odvolateľ namietal, že v predmetnom konaní bola daná neodstrániteľná prekážka konania, ktorú predstavuje existencia právoplatne rozhodnutej veci a to rozsudok právoplatný rozhodcovského súdu. Z obsahu spisu včítane spisu Okresného súdu Galanta č.k. sp.zn. 26Er/593/2009 vyplýva, že na návrh žalovaného ako oprávneného sa viedlo voči žalobkyni ako povinnej exekučné konanie pre vymoženie sumy 844,70 Eur s príslušenstvom, pričom exekučný súd exekučné konanie uznesením č.k. 26Er/593/2009-18 zo dňa 10.05.2013 zastavil s odôvodnením, že exekučný titul bol vydaný v rozpore s dobrými mravmi a právnymi normami, keďže dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na odvolanie žalovaného odvolací súd uznesením č.k. 5CoE/1/2015-102 z 28.7.2015 predmetné napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil, avšak výlučne z dôvodu, že medzičasom došlo k ukončeniu exekúcie vymožením exekučnej pohľadávky a súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie. V predmetnom exekučnom konaní teda nedošlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia so záverom o nezákonnosti predmetnej exekúcie, resp. neúčinnosti, či nulitnosti predmetného exekučného titulu. V rámci predmetnej spotrebiteľskej zmluvy o úvere z 9.4.2008 bola dojednaná rozhodcovská doložka v zmysle ktorej spory budú riešené buď pred označeným rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom SR, podľa výberu žalujúcej strany.
34. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo.
35. Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2). Podľa ods. 5 neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 36. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. 37. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované. 38. ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky. 39. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. 40. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. 41. Cit. § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ako je tomu v danom prípade, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský súd. 42. Zákon síce nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom. 43. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo. 44. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie bol toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky je neprijateľná. Keďže predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný ničotný, neschopný vyvolať právne následky - materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZORK podľa § 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Nulitný rozsudok rozhodcovského súdu vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc ho vydať nevyvoláva žiadne právne následky, ako keby nebol vydaný, nemôže preto ani vyvolať následok právoplatne rozhodnutej veci a preto v danom konaní nebola daná prekážka res iudicata, ako to nesprávne namietal odvolateľ. D/ K námietke premlčania
45. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku k dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote, ktorá podľa neho začala plynúť dňa 13.03.2014 a uplynula dňa 13.03.2016, od okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny, pričom žaloba bola podaná až po jej uplynutí dňa 03.08.2016. V súvislosti s námietkou premlčania namietal tiež, že z predmetnej zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktoré stanovuje zákon v § 451 Občianskeho zákonníka.
46. V zmysle § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnenie z neplatného právneho úkonu alebo plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Keďže zákonodarca v § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. uviedol ako následok neuvedenia zákonných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a nie neplatnosť zmluvy (ani čiastočnú), ak spotrebiteľ napriek tomu na základe takejto zmluvy plnil veriteľovi úroky a poplatky došlo k plneniu bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže teda v takom prípade od počiatku neexistoval akýkoľvek právny dôvod pre plnenie zo strany spotrebiteľa veriteľovi bola naplnená skutková podstata bezdôvodného obohatenia “plnenie bez právneho dôvodu“. Neobstojí preto tvrdenie odvolateľa, že v danom prípade nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia.
47. V danom prípade vymožením žalovanej pohľadávky exekútorom v exekučnom konaní od žalobkyne v prospech žalovaného, došlo k plneniu bez právneho dôvodu, keďže ako bolo uvedené vyššie predmetný rozhodcovský rozsudok, ktorý slúžil ako exekučný titul v danej exekúcii, bol nulitným a preto právne neúčinným a materiálne nevykonateľným. Nebol teda daný žiaden relevantný právny dôvod na vymoženie danej pohľadávky od žalobkyne exekútorom v prospech žalovaného. Nesporne teda išlo o plnenie bez právneho dôvodu. Táto námietka žalovaného odvolateľa preto neobstojí.
48. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia zákonodarca ustanovuje v § 107 OZ kombinované premlčacie doby. V zmysle § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa ods. 2 najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa keď k nemu došlo.
49. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle citovaného ustanovenia, je teda rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto na jeho úkor bezdôvodné obohatenie získal. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, a to tak trojročnej ako aj desaťročnej v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo.
50. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 OZ je rozhodujúce, kedy sa oprávnený dozvedel o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal, pričom nestačí len možnosť sa uvedené dozvedieť, ale rozhodujúce je, kedy sa tak skutočne stalo. Nie je ani rozhodujúce, že pri vynaložení obvyklej starostlivosti sa oprávnený mohol o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedieť skôr. Subjektívna premlčacia doba totiž začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa teda neviaže na dátum splatnosti jednotlivých splátok, resp. okamih vykonania jednotlivých platieb žalobcom, ako sa nesprávne domnieva žalovaný, ale na okamih, kedy sa žalobca skutočne dozvedel že na jeho úkor sa žalovaný bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy mal žalobca k dispozícii údaje, ktoré mu umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď sa dozvedel, že právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade bolo preukázané a žalovaný nepoprel, že žalobca sa v mesiaci jún 2016 dozvedel od svojho advokáta, že sa žalovaný mohol na jeho úkor bezdôvodne obohatiť. Pretože podal žalobu na súde už dňa 3.8.2016, podal ju v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba v danom prípade teda bola zachovaná.
51. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu v zmysle citovaného § 107 ods. 2 OZ tá začína bežať odo dňa keď k bezdôvodnému obohateniu došlo, v danom prípade teda vždy do dňa prijatia platby žalovaným bez právneho dôvodu, ku ktorým platbám došlo v priebehu rokov 2013 až 2014 pričom ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie inak trojročná objektívna premlčacia lehota sa mení na desaťročnú. Odvolací súd je pritom názoru, že v danom prípade došlo zo strany žalovaného k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne. Žalovaný ako nebankový subjekt dlhodobo pôsobiaci na trhu, má ako predmet činnosti aj poskytovanie úverov, jeho povinnosťou teda bolo a je poznať a dodržiavať právne normy upravujúce poskytovanie tejto formy finančnej služby. Bolo povinnosťou žalovaného dodržiavať teda aj zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zakotvené v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Podľa záverov súdu prvej inštancie, ktoré žalovaný v podanom odvolaní nenamietal a ktoré závery odvolaním nenapadol, predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. výšku, počet a termíny splátok istiny a úrokov iných poplatkov, podľa písm. d) adresu predávajúceho na uplatnenie reklamácie, podľa písm. h) údaj o RPMN, v dôsledku čoho súd prvej inštancie považoval predmetný úver v zmysle § 4 ods. 3 citovaného zákona za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalovaný v rozhodnom období uzatváral podľa znalosti súdu veľké množstvo zmlúv o spotrebiteľských úveroch pri ktorých používal predpísané formulárové tlačivá ktoré tak ako v predmetnom prípade neobsahovali náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere požadované zákonom, takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať zákonom predpísané náležitosti zmluvy o úvere v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. je potrebné vyhodnotiť ako úmyselné konanie so zámerom získať na úkor spotrebiteľov bezdôvodné obohatenie bez právneho dôvodu. Keďže teda v danom prípade išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, objektívna premlčacia lehota bola 10 rokov odo dňa keď k bezdôvodnému obohateniu došlo a keďže k nemu došlo v rokoch od vydania poverenia v r. 2009 až do r. 2014, a predmetná žaloba bola podaná na súd v roku 2016, objektívna premlčacia lehota neuplynula a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného predmetnou žalobou nebol premlčaný.
52. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvej inštancie rozhodol vo výroku preskúmavaného rozsudku ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel, včítane závislého výroku o priznaní úspešnej žalobkyni nároku na náhradu trov konania vo výške 100%, v celom rozsahu vecne správne, odvolací súd po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalovaného, s použitím § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny potvrdil.
53. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
54. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
55. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca a preto podľa cit. ust. žalobcovi vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
56. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).