Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Csp-190-2016.pdf
PDF · 112.98 KB
Case nature
Area
Subarea
13Csp/190/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: CEE COLLECT Slovakia s.r.o., Križkova 9, 811 04 Bratislava, IČO: 45 882 053, zastúpeného spoločnosťou BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché mýto 1, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: X. S., K.. XX.XX.XXXX, O. XXX XX O. X, o zaplatenie 92,10 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 37,10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 4,13 Eur od 16.12.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 10,99 Eur od 16.1.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 10,99 Eur od 15.2.2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 10,99 Eur od 10.4.2014 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 9.12.2016 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 92,10 Eur spolu s úrokom z omeškania a náhradou trov konania.
2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 28.10.2013 uzavreli žalovaný a spoločnosť O2 Slovakia, s.r.o. (ďalej len „právny predchodca žalobcu“) zmluvu o poskytovaní verejných služieb podľa § 44 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, na podklade ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytovať žalovanému elektronické komunikačné služby. Žalovaný sa svojim podpisom tejto zmluvy zaviazal uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu za dohodnuté služby cenu podľa platného cenníka právneho predchodcu žalobcu, a to v lehote splatnosti a vo výške určenej vo faktúre vystavenej po konci toho ktorého zúčtovacieho obdobia a zároveň svojim podpisom potvrdil, že bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytovania verejných elektronických komunikačných služieb prostredníctvom verejnej telefónnej siete právneho predchodcu žalobcu (VOP), ako aj s platným cenníkom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o poskytovaní verejných služieb. Žalobca vyslovil názor, že záväzok vyplývajúci zo zmluvy je dostatočne určitý, a preto uvedený spôsob určenia záväzku podľa neho nemôže vzbudzovať pochybnosti o jeho určitosti (pozn. súdu: z pohľadu žaloby a žalobných tvrdení však ide len o vymedzenie záväzku v zmluve, navyše všeobecné, resp. rámcové, a nie o vymedzenie nároku uplatneného v tomto konaní, najmä nie jeho konkrétnej výšky).
3. Ďalej žalobca uviedol, že dňom uzatvorenia zmluvy o poskytovaní verejných služieb bol žalovanému právnym predchodcom žalobcu aktivovaný program O2 Fér s platbou na faktúru, za ktoré poskytnuté
služby právny predchodca žalobcu vyúčtoval žalovanému v súlade s platným cenníkom sumu celkovo vo výške 92,10 Eur, a to faktúrou č. XXXXXXXXXX sumu 4,13 Eur so splatnosťou faktúry dňa 15.12.2013, faktúrou č. XXXXXXXXXX sumu 10,99 Eur so splatnosťou faktúry dňa 15.1.2014, faktúrou č. XXXXXXXXXX sumu 20,99 Eur so splatnosťou faktúry dňa 14.2.2014, faktúrou č. XXXXXXXXXX sumu 26,99 Eur so splatnosťou faktúry dňa 14.3.2014, faktúrou č. XXXXXXXXXX sumu 29,- Eur so splatnosťou faktúry dňa 14.4.2014. Nakoľko žalovaný ani po písomnej výzve a viacnásobných telefonických upozorneniach neuhradil predmetné faktúry v celom rozsahu, dňom 31.3.2014 odstúpil právny predchodca žalobcu od zmluvy o poskytovaní verejných služieb. Následne dňa 5.11.2015 došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 3067 uzatvorenej medzi žalobcom a právnym predchodcom žalobcu okrem iného aj k postúpeniu týchto pohľadávok. Ďalej žalobca poukázal na ďalšie mimosúdne vymáhanie (výzvy) s tým, že bolo neúspešné, a uviedol, že žalovaný si nesplnil povinnosť zaplatiť za dodané elektronické komunikačné služby riadne a včas, z ktorého dôvodu si žalobca uplatňuje po žalovanom aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5,25% ročne z vyššie uvedených súm odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúr.
4. Iné povinnosti žalovaného a nároky žalobcu, nad rámec záväzku žalovaného zaplatiť odplatu za poskytnuté resp. dodané elektronické telekomunikačné služby, vrátane skutkového vymedzenia ich dôvodov, žalobca v žalobe netvrdil.
5. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením vyzval a žaloba s prílohami mu bola doručená ešte dňa 31.1.2017.
6. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez nariadenia pojednávania.
7. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť). Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
8. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).
9. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový stav aplikovať.
10. Podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.
11. Podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ.
12. Súd vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinami, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdení účastníkov (§ 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:
13. Spoločnosť O2 Slovakia, s.r.o. (pod pôvodným menom Telefónica Slovakia, s.r.o.) ako podnik a žalovaný ako účastník uzavreli zmluvu o poskytovaní verejných služieb, na základe ktorej si žalovaný objednal v tejto zmluve špecifikované služby podniku, a zaviazal sa na úhradu ceny za tieto služby v zmysle platného cenníka.
14. Z predložených listín a tvrdení žalobcu vyplýva, že žalovaný nezaplatil právnemu predchodcovi žalobcu cenu poskytnutých služieb vyúčtovaných faktúrou so splatnosťou 15.12.2013 na sumu 4,13 Eur, faktúrou so splatnosťou 15.1.2014 na sumu 10,99 Eur, faktúrou so splatnosťou 14.2.2014 na sumu 10,99 Eur (okrem položky označenej ako poplatok za obmedzenie služieb 10,- Eur, ku ktorej si podnik neúčtoval ani DPH), faktúrou so splatnosťou 14.3.2014 na sumu 10,99 Eur (okrem položiek označených ako poplatok za obmedzenie služieb 10,- Eur, a upomienka 6,- Eur, ku ktorým si podnik neúčtoval ani DPH). Faktúrou so splatnosťou 14.4.2014 právny predchodca žalobcu žalovanému už nevyúčtoval žiadnu cenu poskytnutých služieb - iba inú položku (označenú ako poplatok za odpojenie - ku ktorej nepočítal ani DPH). Z oznámenia o postúpení pohľadávky a jej príloh vyplýva, že právny predchodca žalobcu následne pohľadávky z týchto faktúr postúpil na žalobcu.
15. Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „ZoEK“) zmluvou o poskytovaní verejných služieb sa podnik zaväzuje účastníkovi zriadiť potrebné pripojenie k verejnej sieti alebo poskytovať príslušné služby. Podnik môže vydať všeobecné podmienky a cenník, ktoré sú súčasťou zmluvy.
16. Podľa § 43 ods. 1 písm. a) ZoEK podnik má právo na úhradu za poskytnutú verejnú službu.
17. Podľa § 43 ods. 12 písm. b) ZoEK účastník je povinný platiť za poskytnutú verejnú službu podľa zmluvy o poskytovaní verejných služieb, a ak to povaha služby umožňuje, až na základe predloženej faktúry.
18. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase vzniku právneho vzťahu), výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
19. V danom prípade mal súd na základe zisteného skutkového stavu za to, že právny predchodca žalobcu na základe zmluvy o poskytovaní verejných služieb umožnil žalovanému využívať telekomunikačné služby za čo mal nárok na úhradu ich ceny, a keďže právny predchodca žalobcu tieto pohľadávky v zmysle ust. § 524 OZ postúpil na žalobcu a žalovaný doposiaľ cenu poskytnutých služieb vo výške 37,10 Eur (4,13 + 10,99 + 10,99 + 10,99 Eur) na základe faktúr nezaplatil a je v omeškaní s plnením svojho peňažného dlhu, súd posúdil návrh žalobcu v tejto časti ako dôvodný a žalovanému uložil povinnosť na ich úhradu spolu s uplatnenými úrokmi z omeškania. Úroky z omeškania boli uplatnené v súlade so zákonom z dlžných súm vo výške o päť percentuálnych bodov vyššej než bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania so splatnosťou tej ktorej faktúry, a preto ich súd v tomto rozsahu z dlžných súm za poskytnuté služby žalobcovi priznal tak, ako je uvedené v prvom odseku výrokovej časti tohto rozsudku.
20. Súd však považoval žalobu za nedôvodnú v časti sumy uplatnenej nad rámec odplaty za poskytnuté telekomunikačné služby zodpovedajúcej podľa predložených faktúr sumám za položky označené ako (poplatky) za upomienky, za obmedzenie služieb a za odpojenie.
21. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne, určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých
konkrétnych skutočností súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy (resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť. V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek, iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2 CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.
22. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých
podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).
23. Napríklad z ustanovení § 544 Občianskeho zákonníka (vo vzťahu k zmluvnej pokute) je zrejmé, že nie každé porušenie akýchkoľvek (zmluvných) povinností zakladá nárok na zmluvnú pokutu. Ustanovenie § 544 ods. 1 OZ, ktoré je kogentnej povahy, umožňuje dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, pričom nevyhnutnou súčasťou dojednania o zmluvnej pokute je celkom presné a určité označenie povinnosti, pri ktorej nesplnení vznikne právo na zmluvnú pokutu. Medzi nevyhnutné predpoklady na vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa Občianskeho zákonníka potom patrí 1. existencia zmluvnej povinnosti, 2. platné písomné dojedanie s vyjadrením presného a jednoznačného záväzku zaplatiť konkrétnu resp. presne určiteľnú výšku pokuty pri porušení konkrétnej, dostatočne určite a zrozumiteľne vymedzenej zabezpečovanej zmluvnej povinnosti, 3. porušenie tejto zabezpečovanej povinnosti, a 4. (pre obmedzenie možnosti súdneho zníženia jej výšky) zrejmá hodnota a význam zabezpečovanej povinnosti. Inými slovami pre vznik nároku na zmluvnú pokutu musí teda žalobca v konaní riadne tvrdiť a preukázať, že žalovaný porušil konkrétnu písomne, a súčasne dostatočne presne a určite (nezameniteľne) vymedzenú zmluvnú povinnosť, splnenie ktorej bolo dostatočne určite a zrozumiteľne písomne zabezpečené zmluvnou pokutou, teda ktorá konkrétna forma správania žalovaného, v spojení s ktorým konkrétnym písomným zmluvným dojednaním, má za následok vznik zmluvnej povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu, a že výška tejto zmluvnej pokuty je primeraná a zodpovedá hodnote a významu zabezpečovanej povinnosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil.
24. V danom prípade, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje súd za potrebné poukázať predovšetkým na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. Ani z týchto príloh pritom nevyplývajú všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz <http://www.ceska-justice.cz>). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to najmä vo vzťahu k vo faktúram uvedeným poplatkom za upomienky, a za obmedzenie služieb resp. za odpojenie, keďže žalobca svoj nárok odôvodnil iba odplatou za poskytnuté služby).
25. Na doplnenie uvedeného súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn. 33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými
zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“
26. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.
27. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).
28. V tomto prípade vzhľadom na to, že poplatky za obmedzenie služieb, za upomienku a za odpojenie (ku ktorým si podnik neuplatňoval ani DPH) zjavne nespadajú do nároku na zaplatenie odplaty za poskytnuté telekomunikačné služby (ktorá je podľa vymedzenia žalobcu predmetom tohto konania), a žalobca k nim netvrdil a ani nepreukázal žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by ich odôvodňovali, súd žalobu v tejto časti zamietol.
29. Je nemožné posudzovať niečo (nárok), vo vzťahu ku ktorému žalobca neuviedol v podstate žiadne skutočnosti, ktoré by ho odôvodňovali, ale v súvislosti s týmto prípadom nad rámec vyššie uvedeného súd už len pre úplnosť - na zdôraznenie potreby uvádzania rozhodujúcich skutočností - poukazuje aj na to (vo vzťahu k položkám obmedzenie resp. prerušenie služby - neplatenie), že pre spotrebiteľský právny vzťah, vychádzajúc aj z európskej judikatúry, je typická tzv. teória skutočného plnenia, ktorá spočíva v tom, že spotrebiteľ má platiť len za skutočne dodanú službu. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmu dodávateľa (rozsudok ESD C-26/13, Arpád Kásler, Hajnalka Káslerne Rábai proti OTP Jelzálogbank Zrt z 30.apríla 2014, bod 58). Tento princíp je už zakomponovaný aj v ust. § 53 ods. 4 písm. v/ OZ, v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie.
30. Napokon, na základe skutočností známych súdu z jeho činnosti, súd na zdôraznenie správnosti týchto záverov poukazuje aj na to, že iný postupník (Intrum Justitia Slovakia s.r.o.), ktorému spoločnosť O2 taktiež postúpila svoje pohľadávky, si v žalobách voči žalovaným poplatky za upomienky a poplatky za obmedzenie a odpojenie poskytovaných služieb už ani neuplatňuje.
31. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
33. V konaní bol procesne úspešnejší žalovaný, a preto by mu mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať podľa § 255 ods. 1 CSP pomernú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanému v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešnejší žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.