Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15C/42/2018

Rozhodnutie

Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobkyne: X., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom M. K. W. č. XXX, právne zastúpená : Mgr. Juraj Janco, advokát, so sídlom Mierové nám. 52/6, Ilava, proti žalovanej: P. V., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom B. XXX/XX, J., právne zastúpená: Mgr. Erika Ranušová, advokátka, so sídlom Moyzesova 1200/12, Dubnica nad Váhom, o určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľke, takto

rozhodol:

Súd určuje, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľke J. V., rod. T., nar. XX.X.XXXX, ktorá zomrela XX.X.XXXX.

Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1.Žalobou doručenou súdu dňa 17.09.2018 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľke J. V., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX.

2. Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že dňa 17.1.2018 zomrela matka žalobkyne i žalovanej. Ako dedičia zo zákona v prvej dedičskej skupine prichádzajú do úvahy žalobkyňa i žalovaná ako deti zomrelej. V konaní o dedičstve, vedenom na Okresnom súde Trenčín prostredníctvom notára JUDr. Miroslavy Turňovej ako súdnej komisárky pod sp. zn.: 14D/130/2018, Dnot40/2018, bolo lustráciou v notárskom centrálnom registri závetov zistené, že poručiteľka zanechala listinu o vydedení N246/2017, Nz20178/2017, napísanú dňa 12.6.2017 v Notárskom úrade JUDr. Želmíry Pagáčovej v Dubnici nad Váhom. Touto listinou o vydedení poručiteľka vydedila žalobkyňu aj všetkých jej potomkov, pričom ako dôvod vydedenia poručiteľka v závete uvádza „Takto som sa rozhodla z toho dôvodu, že mi táto zobrala peniaze a prestala ma navštevovať“. Poručiteľka tiež v závete žiada, aby sa po nej dedilo podľa zákona. Vzhľadom na to, že žalobkyňa v uvedenom dedičskom konaní na pojednávaní, ktoré sa konalo 19.6.2018, neuznala platnosť uvedenej listiny o vydedení s odôvodnením, že skutočnosti, ktoré poručiteľka ako dôvod vydedenia uviedla nie sú pravdivé a dôvody vydedenia nie sú dané, uznesením zo dňa 27.6.2018, ktoré bolo žalobkyni doručené 1.8.2018 bolo žalobkyni uložené, aby v lehote jedného mesiaca po právoplatnosti uznesenia podala žalobu na Okresný súd Trenčín o určenie, že je dedičkou po poručiteľke proti žalovanej. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18.8.2018, lehota na podanie žaloby tak uplynie 18.9.2018. Žalobkyňa trvala na tom, že tvrdenia, ktoré poručiteľka uviedla ako dôvody vydedenia nie sú pravdivé a tiež dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení sú neurčité a nekonkrétne formulované a teda dôvody vydedenia nie sú dané. Okrem toho, že uvedené tvrdenia v listine o vydedení sú nepravdivé resp. sú vytrhnuté z kontextu, žiadne iné tvrdenie ani žiadna iná skutočnosť sa ako dôvod vydedenia v závete neuvádza, neuvádzajú sa tam ani žiadne bližšie informácie ohľadne dôvodov vydedenia, ani vecná ani časová konkretizácia týchto dôvodov. Listina o vydedení tak nemá náležitosti platného právneho úkony, je čo dôvodov neurčitá a nezrozumiteľná, dôvody sú nekonkrétne a teda nepreskúmateľné, čo spôsobuje neplatnosť vydedenia. Žalobkyňa popierala, že by žalovanej kedykoľvek zobrala peniaze. Uvedené tvrdenie je výslovnou lžou. V závete nie je tiež

uvedené, akú sumu a kedy mala žalobkyňa žalovanej zobrať, ani žiadne iné konkrétnejšie informácie, na základe ktorých by bolo možné skutok identifikovať a prípadne posúdiť jeho závažnosť. Uvedený dôvod vydedenia tiež nie je možné „podradiť“ pod žiaden zo zákonných dôvodov vydedenia, ktoré sú uvedené v ustanovení § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Druhý dôvod vydedenia, ktorý poručiteľka v listine o vydedení uvádza, by bolo možné subsumovať pod ustanovenie § 469 ods. 1 písm. b) OZ, podľa ktorého poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Ani tento dôvod nie je podľa žalobkyne pravdivý a žalobkyňa ho popiera. Uviedla, že hoci je pravda, že v posledných rokoch vzťahy poručiteľky a žalobkyne i jej rodiny značne ochladli, táto zmena bola spôsobená dôvodmi na strane poručiteľky, a teda žalobkyňa nemôže spravodlivo znášať dôsledky vydedenia. Poručiteľka bola osoba s „komplikovanou“ povahou. Bola podľa žalobkyne neznášanlivá, k členom svojej rodiny sa správala často nepekne, vulgárne sa na ich adresu vyjadrovala a osočovala ich a rovnako sa správala k iným osobám, susedom a pod. Zlý vzťah s matkou bol aj príčinou toho, že sa s poručiteľkou po svojom sobáši prestala v minulosti úplne kontaktovať žalovaná. Poručiteľka sa na adresu žalovanej v tom období aj v prítomnosti žalobkyne vyjadrovala značne vulgárne, volala ju „tá pi.. ilavská“ a podobne. To, že poručiteľka žalovanú v roku 2004 vydedila, však žalobkyňa nevedela, rovnako ako nevedela o tom, že následne poručiteľka vydedenie žalovanej zrušila a napokon vydedila žalobkyňu. Žalobkyňa v dávnejšej minulosti dlhšiu dobu pracovala v zahraničí, odkiaľ sa vrátila v roku 2002. Žalobkyňa s poručiteľkou sa dohodli, že žalobkyňa si za ušetrené peniaze vybuduje v podkroví domu poručiteľky na vlastné náklady samostatný byt a s týmto úmyslom uzatvorili zmluvu. Žalobkyňa následne začala prostredníctvom stavebnej firmy so stavbou, od roku 2003 v dome bývala spolu so svojim manželom a v stavbe spoločne pokračovali. V rámci realizácie nadstavby došlo aj k rekonštrukcii bytu poručiteľky, výmene okien a pod. Byt žalobkyne bol skolaudovaný v roku 2009 a na základe zmluvy a kolaudačného rozhodnutia boli do katastra zapísané dva byty- jeden patriaci žalobkyni a druhý poručiteľke, spolu s príslušnými podielmi na spoločných častiach a zariadeniach. V tom období bývala v byte so žalobkyňou a jej manželom viac než jeden rok aj svokra žalobkyne, ktorej zdravotný stav vyžadoval nepretržitú starostlivosť. Hoci aj v tom období sa poručiteľka správala neznášanlivo a vulgárne, naplno sa táto stránka jej osobnosti prejavila až po smrti svokry žalobkyne. Poručiteľka sa vulgárne začala vyjadrovať na adresu žalobkyne i jej manžela, a to aj v ich prítomnosti i v prítomnosti ich detí. Nadávala im, osočovala ich, vyhadzovala ich z domu s výrazmi „Nič tu nemáte“, „nič tu nie je Vaše“, „vypadnite“, „chcem mať kľud, choďte preč“ a aj rôznym iným spôsobom im dávala najavo že ich v dome nechce. Hoci bývali fakticky v jednom dome, odmietla s nimi v roku 2009 oslavovať 5. narodeniny ich dcéry aj Vianoce a aj otcovi žalobkyne zakázala na oslave sa zúčastniť. Svoje negatívne správanie poručiteľka stupňovala, neustále žalobkyni i jej manželovi čokoľvek vyčítala a všetko, čo urobili, jej vadilo. Dokonca sa sťažovala na žalobkyňu a jej manžela aj u iných osôb a osočovala ich. Napokon žalobkyňa a jej manžel zistili, že žiť v jednom dome s poručiteľkou sa jednoducho nedá a v lete roku 2010 sa odsťahovali do Dubnice nad Váhom, kde odvtedy žijú. Poručiteľka ich následne začala nepravdivo obviňovať z krádeží, z toho že jej zobrali veci, peniaze a podobne. Aj potom sa však žalobkyňa pokúšala so svojou matkou skontaktovať a navštíviť ju, pri návštevách v dome však matka s ňou buď absolútne odmietala komunikovať a dokonca ani neodpovedala na pozdrav alebo ich opätovne obviňovala z krádeží, nadávala im, hovorila im, že tam nemajú čo robiť a z domu ich vyhadzovala. Rovnako sa poručiteľka správala aj keď sa ju žalobkyňa pokúšala kontaktovať telefonicky. Žalobkyňa sa tiež dozvedela, že poručiteľka neprestala s jej osočovaním ani s osočovaním jej manžela u iných osôb (a dokonca i na obecnom úrade) ani potom, čo sa oni odsťahovali. Poručiteľku stále navštevoval syn žalobkyne, pričom poručiteľka sa aj pred ním na adresu jeho rodičov vyjadrovala vulgárne, osočovala ich a nepravdivo obviňovala z čohokoľvek. Žalobkyni bolo známe, že poručiteľkin vzťah so žalovanou sa v tom období zlepšil a žalovaná ju začala opäť navštevovať. Poručiteľka tiež stále žila v spoločnej domácnosti s otcom žalobkyne (ktorý nebol manželom poručiteľky ale iba jej druhom), pričom žalobkyňa bola informovaná o zdravotnom stave poručiteľky. Poručiteľka bola sebestačná, vedela sa o seba postarať a aj sa o seba starala a v prípade potreby jej mohli potrebnú pomoc poskytnúť otec žalobkyne a žalovaná. Poručiteľka napriek pokusom žalobkyne odmietala akýkoľvek kontakt či komunikáciu so žalobkyňou (prípadne, ak reagovala, tak len vulgárne a osočujúco)a podľa informácií, ktoré sa žalobkyňa dozvedela, nebolo poručiteľke nikdy ľúto, že žalobkyňu i s jej rodinou vyštvala z domu. Žalobkyňa aj jej rodina boli poručiteľke doslova ľahostajné, kde je však pôvod tohto zlého vzťahu poručiteľky k žalobkyni, to žalobkyni nie je známe. Žalobkyňa sama, ani členovia jej rodiny, pre takéto správanie sa poručiteľky dôvod nedali. Z uvedených skutočností je podľa žalobkyne zrejmé, že hoci vzťah poručiteľky a žalobkyne nebol dobrý, bolo to z dôvodov na strane poručiteľky. Poručiteľka tiež nebola odkázaná na pomoc žalobkyne, túto pomoc od žalobkyne nežiadala akékoľvek kontakty dlhodobo a vulgárnym spôsobom odmietala. Uviedla, že naliehavý právný záujem v konaniach, kde sa žaloba o určenie podáva na základe

výzvy súdu, nie je v zmysle ustálenej judikatúry potrebné preukazovať, pretože ide o žalobu na určenie právnej skutočnosti, u ktorej naliehavý právny záujem vyplýva z právneho predpisu.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe žiadala žalobu zamietnuť. Podľa nej listina o vydedení spĺňa všetky zákonné podmienky. Poručiteľka chcela prejaviť svoju poslednú vôľu, a preto navštívila notársky úrad v dobrej viere, že jej posledná vôľa bude aj naplnená. Poručiteľka svoju vôľu vyjadrila jasne, zrozumiteľne a nezameniteľne, žalobkyňu vydedila z dôvodu, že ju prestala navštevovať, a teda je daný dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b/ OZ. Sama žalobkyňa podľa žalovanej priznala, že poručiteľku navštevovala len minimálne alebo vôbec, a dôvod prečo tak konala, pripisuje výlučne poručiteľke, s čím žalovaná vôbec nesúhlasí. Tým, že poručiteľku žalobkyňa nanavštevovala, toto poručiteľka pociťovala ako skutočný nezáujem o jej život a zdravie, ktorý ku dňu spísania listiny trval 7 rokov. Išlo teda o dlhšie trvajúce obdobie, počas ktorého žalobkyňa neprejavila o poručiteľku ani minimálny záujem. Žalobkyňa nebola za svojou matkou ani raz v nemocnici počas jej hospitalizácie v roku 2018 a potom, ako zomrela, žalobkyňu zaujímalo len to, že si žalovaná údajne s jej otcom mali rozdeliť peniaze po poručiteľke. Listina o vydedení preto spĺňa materiálne aj formálne náležitosti a vydedenie je platné.

4. V replike žalobkyňa doplnila, že ak žalovaná uvádza, že poručiteľka spísala listinu v dobrej viere, aby jej posledná vôľa bola naplnená, tak potom akákoľvek „dobrá vôľa“ a ani z nej vyplývajúca návšteva notárskeho úradu nemôže nahradiť chýbajúce základné obsahové náležitosti právneho úkonu. Ak je aj vôľa vydediť žalobkyňu z listiny o vydedení zrejmá, v zmysle ustáleného výkladu relevantných ustanovení je potrebné, aby bolo kritérium určitosti, zrozumiteľnosti a nezameniteľnosti splnené aj pri jednotlivých dôvodoch vydedenia, a k tomu v tomto prípade nedošlo. K platnému vydedeniu nemôže totiž dôjsť len samotným vyjadrením úmyslu vydediť potomka, bez toho, aby na to existoval zákonom predpokladaný dôvod. Čiže ak aj poručiteľka mala konkrétne dôvody pre vydedenie žalobkyne (pričom však existenciu akýchkoľvek konkrétnych relevantných dôvodov popiera), bolo potrebné tieto dôvody konkrétnym a nezameniteľným spôsobom uviesť v listine o vydedení. Tvrdenie žalovanej, že poručiteľka pociťovala nezáujem žalobkyne o jej život a zdravie, považuje žalobkyňa za irelevantné, účelové a vzhľadom na správanie sa poručiteľky voči žalobkyni aj za nepravdivé. Rovnako nie je pravdou, že žalobkyňa záujem neprejavovala, toto tvrdenie výslovne poprela. Bola to práve poručiteľka, ktorá akýkoľvek záujem zo strany žalobkyne dôrazne a vulgárne odmietala. Pri uvádzanej „kvalite“ správania sa poručiteľky k ostatným členom jej domácnosti, teda k žalobkyni, jej manželovi a ich deťom, ale aj k jej druhovi (ktorý je otcom žalobkyne), podľa žalobkyne nemôže nikto rozumne a dôvodne očakávať, že tieto osoby sa budú snažiť sa v spoločnosti poručiteľky zdržiavať alebo vyhľadávať jej spoločnosť, akokoľvek by túto potrebu pociťovali. Najmä ak poručiteľka svoj negatívny postoj k žalobkyni dlhodobo prezentovala nielen v prítomnosti žalobkyne, ale aj žalovanej a tretích osôb. Vydedenie žalobkyne je tak možné skôr chápať nie ako následok nejakej „traumy“, ktorú poručiteľka mala pociťovať z dôvodu údajného nezáujmu žalobkyne, ale ako následok poručiteľkinho, zo strany žalobkyne ničím nezavineného, negatívneho postoja voči nej. A tiež ako pokračovanie poručiteľkinho zlého správania sa voči žalobkyni, ktoré začalo vulgárnym napádaním a vyhadzovaním z domu a ktoré vyústilo až do vyhnania žalobkyne z domu poručiteľkou potom, čo poručiteľka opakovane vulgárne vynadala žalobkyni i jej manželovi a povedala im, že v dome nič nie je ich a aby vypadli. Žalobkyňa sa zaujímala o to, ako sa jej matka má. Keď sa stretla so žalovanou, opakovane sa jej na matku pýtala. Žalovaná jej vždy uviedla, že mama je v poriadku, že otec sa o ňu dobre stará, že žalovaná tam chodí raz za mesiac umyť okná a pod. Tiež opakovane uviedla, že mama je spokojná, že tam žalobkyňa nie je, že mama s otcom si sami vystačia, vedia si zabezpečiť všetky potreby a že žalobkyňa matke vôbec nechýba. Keď žalovaná žalobkyni telefonicky oznámila, že poručiteľka zomrela v nemocnici, prvá otázka, ktorú jej žalobkyňa položila, bola, že prečo žalobkyni nikto nedal vedieť o tom, že matka je v nemocnici. Na to jej žalovaná oznámila, že matka si to neželala. Dôrazne tiež poprela tvrdenie žalovanej, že by sa žalobkyňa akýmkoľvek spôsobom zaujímala o peniaze, či o to, ako si ich kto rozdelil. Bola to naopak práve žalovaná, ktorá v uvedenom rozhovore žalobkyni, bez toho, aby sa jej žalobkyňa na to spýtala, oznámila, že pohreb vybavuje žalovaná, pretože ju mama tým poverila a dala jej aj obálku s peniazmi na tento účel. Následne, úplne bez vzťahu predchádzajúcemu obsahu rozhovoru, žalovaná žalobkyni povedala, že peniaze, ktoré mala mama spolu s otcom, ona nerieši, že to je vec otca a tieto peniaze žalovanú nezaujímajú. Žalobkyňa sa o uvedenej veci ani nezmienila a bola to práve žalovaná, ktorá túto otázku v rozhovore spomenula. Na kare po pohrebe poručiteľky bola žalobkyňa svedkyňou toho, ako žalovaná dcére žalobkyne povedala, že poručiteľka bola jednoducho taká, najskôr 8 rokov nechcela vidieť žalovanú a jej dcéru a teraz 7 rokov nechcela vidieť žalobkyňu. Čiže aj z pohľadu žalovanej boli dôvody pre nestretávanie sa žalobkyne s poručiteľkou na strane poručiteľky a nie na strane žalobkyne. To, že žalobkyňa nebola poručiteľku navštíviť v nemocnici

počas jej hospitalizácie začiatkom roku 2018 je pravda. Žalobkyňa sa totiž o uvedenej hospitalizácii dozvedela až vtedy, keď jej žalovaná oznámila, že poručiteľka v nemocnici zomrela.

5. V duplike žalovaná žiadne ďalšie tvrdenia neprodukovala, zotrvala len na svojom skoršom vyjadrení.

6. Na svojich tvrdeniach strany zotrvali aj na pojednávaní. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, vrátane obsahu podstatných častí pripojeného dedičského spisu po poručiteľke - matke žalobkyne a žalovanej a výsluchom žalobkyne a žalovanej. Zistený bol nasledovný skutkový stav:

7. V konaní nebolo sporné, že poručiteľka J. V., rod. T., bola matkou žalobkyne a žalovanej a zomrela dňa XX.XX.XXXX. Dedičské konanie po nej je vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 14D/130/2018, na konanie a rozhodnutie bola poverená notárka - súdna komisárka JUDr. Miroslava Turňová, dedičské konanie je vedené u notárky pod sp.zn. Dnot 40/2018.

8. Z obsahu pripojené dedičského spisu bolo zistené, že dňa 12.06.2017 bola pred notárkou JUDr. Želmírou Pagáčovou do notárskej zápisnice poručiteľkou spísaná listina o vydedení. Uvádza sa v nej, že poručiteľka po dobrom uvážení, bez nátlaku a tiesne a nahovárania pre prípad svojej smrti vydeďuje z dedičstva po sebe svoju dcéru - žalobkyňu aj všetkých jej potomkov. Ďalej je uvedené: „Takto som sa rozhodla z toho dôvodu, že mi táto zobrala peniaze a prestala ma navštevovať.“ Tiež poručiteľka uviedla, že žiada, aby sa po nej dedilo podľa zákona, vyhlásila, že má dve deti, vlastnú dcéru - žalobkyňu a adoptovanú dcéru - žalovanú. Na záver do zápisnice uviedla, že toto je jej posledná vôľa a žiada, aby bola rešpektovaná.

9. Z obsahu dedičského spisu bolo ďalej zistené, že poručiteľka už skôr dňa 23.02.2004 pred notárkou JUDr. Želmírou Pagáčovou do notárskej zápisnice spísala závet a listinu o vydedení. Uvádza sa v nej, že poručiteľka pre prípad smrti vydeďuje z dedičstva po sebe dcéru - žalovanú a jej tri deti a všetkých jej potomkov, z dôvodu, že ju nenavštevuje, neposkytne jej potrebnú pomoc v chorobe, starobe, nezachovala sa k nej pekne. Keď jej aj manžel žalovanej niečo pomohol, všetko musela poručiteľka zaplatiť. Nebola u nej už dva roky, a keď ju poručiteľka telefonicky volá, aby prišla, povedala, že nemá čas. Nepustí k poručiteľke ani svoje deti a dokonca, keby poručiteľke bolo zle a prosila by susedu, aby jej zavolala, nech ju príde autom odviezť, jej muž by určite neprišiel, a keby aj prišiel, musela by to poručiteľka zaplatiť. Dcéra má veľmi lakomého manžela a z tohto dôvodu, usudzuje, opustila aj poručiteľku. Celý svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok odkázala žalobkyni. Dňa 26.10.2010 však poručiteľka spísala pred notárkou JUDr. Želmírou Pagáčovou do notárskej zápisnice zrušenie listiny o vydedení a závetu, v ktorej sa uvádza, že poručiteľka ruší všetky listiny o vydedení a závety, ktoré do tohto dňa spísala, a to aj vyššie uvedenú listinu o vydedení a závet spísanú dňa 23.02.2004. Chce, aby sa zatiaľ dedilo podľa zákona, jej vzťahy s Galinou (pozn. súdu žalobkyňou) sa dosť pokazili. Má rada obe dcéry a jej snahou je, aby bol medzi nimi pekný vzťah.

10. V dedičskom konaní žalobkyňa neuznala listinu o vydedení zo dňa 12.06.2017 ako platnú, pretože nie sú pravdivé skutočnosti, ktoré poručiteľka uviedla ako dôvod vydedenia. Dôvody vydedenia podľa žalobkyne nie sú dané. Uznesením č.k. 14D/130/2018-79, Dnot 40/2018 zo dňa 27.06.2018 bola notárkou - súdnou komisárkou žalobkyňa odkázaná, avy lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podala žalobu na Okresný súd Trenčín o určenie, že je dedičkou po poručiteľke, a to proti žalovanej. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.08.2018. Žaloba na súd bola doručená dňa 17.09.2018.

11. Z LV č. 1803 pre k.ú. Veľké Košecké Podhradie bolo zistené, že poručiteľka bola výlučnou vlastníčkou bytu č. 1 na prízemí v rod. dome súp.č. 490 postavenom na pozemku parc.č. 486 vrátane prislúchajúceho podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu č. 2 na poschodí v rod. dome súp.č. 490 postavenom na pozemku parc.č. 486 vrátane prislúchajúceho podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu.

12. Z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že s manželom do chalupy poručiteľky investovali peniaze. Manžel financoval aj opravoval. Následne na to manžel navrhoval, aby sa to dalo do poriadku, aby žalobkyňa vyplatila sestru, poručiteľka, aby mala v dome právo doživotného užívania a manžel tiež chcel mať v dome nejaký svoj podiel, keďže do neho investoval. Na takýto návrh poručiteľka reagovala tak, že

im povedala „choďte do p.., nič tu nie je Vaše, nič ste nespravili, nemáte tu čo robiť“. Nato manžel povedal, že ich ona nemusí vyháňať, že majú kam ísť a môžu odísť dobrovoľne. Keď ju aj navštívili, tak poručiteľka ich osočovala, že zase prišli kradnúť a že tam nemajú čo robiť. Poručiteľka žalobkyňu urážala, že je p..., k..., že kradne a poručiteľka žalobkyni sama povedala, že si neželá, aby tam chodili. Keď sa odsťahovali od poručiteľky, žalobkyňa sa so žalovanou stretla a povedala jej, že matka je nevyspytateľná, útočí na žalobkyninho syna, že sa tam s ňou bývať nedá a že pre dobro manželstva odtiaľ odchádzajú. Po tom, čo odišli, žalovaná sa tam hneď nanominovala. Žalobkyňa uviedla, že jej matku navštevovali aj keď sa od nej odsťahovali, ešte tri roky k nej chodili a matka ich odtiaľ vyhadzovala. Žalovaná žalobkyni povedala, že „ja nemám toľko času, ja mám tiež svoju rodinu, že ak by sa matke niečo stalo, kto by sa o ňu staral“, povedala, že tam, tak raz za mesiac k nej chodí prezliekať periny. Nie je pravda, žeby sa o matku nezaujímala, keď stretla dedinčanov, či žalovanú, vždy sa zaujímala o to, ako sa má. Keď žalobkyňa telefonovala s otcom, teda druhom matky a chcela matku k telefónu, táto jej len odkázala, že s tou p.... sa nebude ona rozprávať. Ak teda žalobkyňa matku nenavštevovala, bolo to pre jej správanie, stále ju urážala, a keď sa žalobkyňa po úmrtí matky žalovanej pýtala, prečo jej nikto nepovedal, že je v nemocnici, žalovaná povedala, že matka si to výslovne neželala. Nevedela uviesť, ako dlho pred spísaním listiny o vydedení matku nenavštívila. O matku sa ale zaujímala dosť často. Vždy keď sestru stretla, sa jej pýtala, ako sa matka má. So sestrou sa stretla minimálne raz mesačne. Tiež sa zaujímala o to, ako sa matka má , od pani, ktorej matka sa kamarátila s poručiteľkou, a to bolo aj každý týždeň. Nemala vedomosť, že si matka zlomila nohu. Vedela až potom, keď zomrela, že bola v nemocnici. Keď sa žalovanej pýtala ako, sa matka má, bolo jej povedané, že sa má dobre, ale to, že si zlomila nohu, žalobkyňa nevedela. Ďalej uviedla, že matka mala svoje výkyvy v správaní, pričom toto sa zhoršovalo, keď pila, mala obdobia, keď pila dosť a pila aj s otcom žalobkyne. Syn žalobkyne má diagnózu, bol hyperaktívny, keď spoločne s poručiteľkou bývali, matke to prekážalo, chcela mať svoj pokoj a kľud, a preto ich aj vyháňala preč. Bolo to vždy tak, že matka povedala „robte si, ale tak, ako ja poviem“ a keď manžel povedal, žeby sa mala chalupa vysporiadať tak, tak to sa jej nepáčilo. Matka uvádzala „robte si, poslúchajte a všetko bude Vaše“, ale keď prišlo na to, žeby sa chalupa mala vysporiadať, tak povedala, že za života sa nebude nič deliť. Jej správanie bolo nevyspytateľné, veľa pila, povedala, že keď pije otec, bude aj ona. Niekedy to dopadlo aj tak, že ju manžel žalobkyne dvíhal z cesty. Mala zvláštnu povahu, celý život sa súdila s jednými aj druhými susedmi. Žalobkyňa s manželom prerábali chalupu, snažili sa, aby to vyzeralo lepšie, i napriek tomu im vytýkala, že tam nič nespravili. Ona sa takto správala aj potom, keď ju ešte navštevovali, snažili sa chalupu zveľadiť, no jej to bolo málo a pre pokoj v rodine preto z domu aj odišli. Aj syn žalobkyne ju navštevoval, ale už keď bol starší, bol ale obvinený, že jej niečo ukradol. K tomuto sa žalobkyňa vyjadriť nevie, syn je taký aký je, má svoju diagnózu, nikdy sa však toto obvinenie nevyšetrovalo, nevie, či je to pravda. Syn jej ale povedal, že keď tam boli aj ostatné vnúčatá, on akoby u babky ani nebol. Matka zakázala dokonca otcovi, aby s ním niekde von chodil. Matka žalobkyňu špinila v podstate už aj v tom čase, keď bola vydatá. Nemala pre nich pekné slovo, ona hovorila „robte, a keď nie tak choďte.“ Od poručiteľky sa odsťahovali, je to asi 9 rokov čo bývajú v Dubnici, za ten čas ale boli pozrieť aj chalupu u mamy, ako to tam vyzerá, ako funguje kúrenie, chalupa ale bola niekoľko krát, keď tam boli, vymknutá, matka nebola doma, čiže nie je to tak, že by tam vôbec neboli. Matka mala epizódy, keď veľa pila. Keď tam bývali, sa s manželom sa o matku starali, manžel jej pomáhal, na to by sa akoby zabudlo. Vtedy tam žalovaná vôbec nechodila, o matku sa nezaujímala. Aj žalovaná žalobkyni povedala, že chce mať od Ireny pokoj, nikdy ju ona sama nenazvala mamička.

13. Žalovaná vrámci výsluchu uviedla, že sa v tomto spore na matku nakydalo dosť a v tomto spore ide len o to, že žalobkyňa prerobila chalupu a chce dosiahnuť, aby finančne nebola ukrátená. So žalobkyňou sa chcela dohodnúť, žalobkyňa povedala nejakú sumu, akú chce za tú chalupu, žalovaná s tým ale nesúhlasila. Je podľa nej zvláštne, že má hovoriť to čo prežili, že má hodnotiť, ako žila matka. Matka bola taká ,aká bola. Nechcela by hodnotiť či pila, či nepila, bol to jej život. Čo sa týka toho prvého jej vydedenia, bolo to v čase, keď žalobkyňa bola v Španielsku a s vidinou peňazí bol taký plán, že si chalupu prerobí, matka ju preto na podnet žalobkyne vydedila. Zabránila jej tam aj chodiť. 8 rokov tam žalovaná vtedy nechodila. Matka sa žalobkyni starala o deti a žalovaná vie, že žalobkyňa neprispievala, keď tam bývali, na domácnosť. Žalovaná by sa nebránila tomu, aby sa vtedy dohodli, že keď žalobkyňa mamu dochová, žeby bola nejaká dohoda ohľadom chalupy, ale takáto dohoda nepadla. Žalobkyňa tam žila s deťmi a nie vždy sa to dá, aby tam žili aj deti aj matka, ktorá chcela mať svoj kľud. Žalovaná začala matku navštevovať tak, že bola u kamarátky, ktorá je suseda poručiteľky, má dom hneď vedľa, náhodou sa dala do reči s matkou a v tom čase matka ešte žiadnu pomoc nepotrebovala. Raz za čas ju navštevovala a až potom potrebovala vzhľadom na vek už aj opateru, pričom najväčšiu zásluhu na starostlivosti o ňu má

jej druh. Mama sa na žalobkyňu pýtala. Vie, že syn žalobkyne tam tiež chodil, ale že jej niečo ukradol a k tomu sa sám priznal. Neverí, že žalobkyni nepovedali dedinčania, že matka je v nemocnici. Nikto nevedel, že zomrie, keďže jej zdravotný stav tomu nenasvedčoval. Mala byť prepustená z nemocnice domov, na ďalší deň v nemocnici, ale náhle umrela. Žalovaná nikdy medzi nimi rozbroje nerobila. Chcela, aby si obidve dali vzťahy do poriadku, ale len na nich záležalo, ako budú spolu vychádzať. Žalobkyňa podľa žalovanej matku nenavštívila asi 6-7 rokov pred spísaním listiny. Matka bola tri týždne v nemocnici, predtým než v nemocnici zomrela. Nevedela sa ale vyjadriť k tomu, že či jej matka povedala, že si neželá, aby žalobkyňa vedela, že je v nemocnici, žalovaná bola vtedy v strese. Keď sa so žalobkyňou stretla, väčšinou sa len žalovala, ak sa žalobkyňa spýtala na mamu, bolo to štýlom: čo ako mamka?, nikdy sa neopýtala na ňu viac v dobrom, či niečo potrebuje. Nechcela sa počas výsluchu vyjadrovať k matke a jej životu, pretože to bol jej život, veľa si toho prežila a mala ťažký život, ani k tomu, či pila či nepila, k tomu, ako sa správala k iným ľudom a k svojmu druhovi.

14. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 137 Civilného sporového poriadku, Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d)určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 194 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, Ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac.

Podľa § 469a Občianskeho zákonníka, Poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, c) bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, d) trvalo vedie neusporiadaný život.

Podľa § 469 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka (2) Pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/20190130>. (3) O náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia § 476 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20190130> a 480 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/20190130>; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.

Podľa § 476 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, (1) Poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice. (2) V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.

15. V prvom rade sa súd zaoberal tým, či žalobkyňou podaná žaloba je procesne prípustná s poukazom na ust. § 137 CSP. Súd dospel k záveru, že takáto žaloba je procesne prípustná a súd je povinný ju meritórne prejednať, nakoľko sa jedná o žalobu podľa § 137 písm. d/ CSP, pričom prípustnosť žaloby vyplýva priamo z osobitného predpisu. Takýmto predpisom je Civilný mimosporový poriadok, ktorý v § 194 ods. 1 výslovne predpokladá podanie určovacej žaloby, pokiaľ vyvstane v dedičskom konaní sporná skutočnosť, od posúdenia ktorej závisí rozhodnutie o dedičskom práve. Aj podľa dôvodovej správny k Civilnému mimosporovému poriadku, žalobná žiadosť (petit žaloby) znie na určenie spornej skutočnosti a v tomto prípade sa naliehavý právny záujem nepreukazuje, lebo je prezumovaný osobitným zákonným ustanovením, ktorým je § 194 ods. 1 CMP. Žalobca, ak podá žalobu, na podanie ktorej bol notárom odkázaný, preto nie je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti svedčiace o takomto právnom záujme. Žalobkyňa pritom podala presne takú žalobu, s takým žalobným petitom, na podanie ktorej bola notárkou

uznesením č.k. 14D/130/2018-79, Dnot 40/2018 zo dňa 27.06.2018 odkázaná, pričom túto podala včas, v jednomesačnej lehote určenej uznesením (právoplatnosť uznesenia dňa 18.08.2018, žaloba na súd bola doručená dňa 17.09.2018). Súd preto je povinný sa žalobou zaoberať z vecného hľadiska. 16. Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým tento prejavuje svoju vôľu, aby jeho potomok ako neopomenuteľný dedič nedostal z niektorého zo zákonných dôvodov svoj dedičský podiel. Vydedenie v zmysle ustanovenia § 469a <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=1352871-1352880&f=2> je prejavom poručiteľovej vôle, ktorým odníma dedičovi dedičské právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Nevyhnutnou obsahovou náležitosťou tohto prejavu vôle poručiteľa je výslovné uvedenie dôvodu vydedenia (§ 469a ods. 3 časť vety za bodkočiarkou <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=1352880&f=2>). Výpočet dôvodov spôsobilých na vydedenie je taxatívne vymedzený ustanovením § 469a ods. 1 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=1352874-1352878&f=2> 17. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa (aj jej potomkovia) bola vydedená listinou o vydedení, ktorú vo forme notárskej zápisnice spísala poručiteľka (matka žalobkyne a žalovanej) dňa 12.06.2017. Listina má teda zákonom prípustnú formu (notárska zápisnica), je poručiteľkou vlastnoručne podpísaná a a je datovaná, čím spĺňa formálne náležitosti vyžadované v § 476 Občianskeho zákonníka. V listine o vydedení sa uvádza, že poručiteľka vydeďuje z dedičstva po sebe svoju dcéru - žalobkyňu aj všetkých jej potomkov. Ďalej je uvedené: „Takto som sa rozhodla z toho dôvodu, že mi táto zobrala peniaze a prestala ma navštevovať“, pričom uvedená veta predstavuje jediné vymedzenie dôvodu, pre ktorý poručiteľka pristúpila k vydedeniu žalobkyne. Listina o vydedení ako osobitnú náležitosť musí obsahovať niektorý z dôvodov vydedenia uvedených v § 469a ods. 1 <http://www.epi.sk/form/ goto.ashx?t=27&p=1352874-1352878&f=2>. Poručiteľ nemusí pritom použiť priamo slová zákona, ale musí byť jasné, o ktorý zákonný dôvod vydedenia ide. Dôvod vydedenia pritom musí objektívne existovať už pri spisovaní listiny o vydedení. Ak by listina o vydedení obsahovala iný dôvod, než je uvedený v § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka, takýto prejav by nemal právne následky ním sledované a vydedenie by bolo neplatné. Dôvod vydedenia musí byť pod sankciou neplatnosti právneho úkonu konkretizovaný tak, aby bol zrozumiteľný nielen dotknutému subjektu, ale aj nezúčastneným osobám (Uz NS SR z 26. 7. 2012, sp. zn. 4 Cdo 194/2011).

18. Žalobkyňa namietala, že dôvod uvedený v listine o vydedení, podľa ktorého žalobkyňa poručiteľke zobrala peniaze a prestala ju navštevovať, nie je dostatočne časovo, ani vecne či miestne konkretizovaný, listina je preto neurčitá a nezrozumiteľná, a teda neplatná. Dôvod, podľa ktorého mala žalobkyňa zobrať poručiteľke peniaze, okrem toho, že je nepravdivý, nie je podľa nej ani možné podradiť pod žiaden zo zákonných dôvodov. Dôvod, podľa ktorého mala žalobkyňa prestať poručiteľku navštevovať, je síce podľa žalobkyne podraditeľný pod § 469a ods. 1 písm. b/ OZ, ale tento dôvod nie je pravdivý. S touto argumentáciou sa súd vysporiadal nasledovne:

19. Čo sa týka námietky, podľa ktorej z dôvodu nedostatku časovej, či miestnej alebo inej bližšej konkretizácie dôvodov by mala byť listina o vydedení neplatná, súd v tejto súvislosti uvádza, že len v záujme vyriešenia prípadných budúcich sporov je vhodné, ale nie povinné, aby poručiteľ uviedol bližšie (okrem odkazu na niektorý zákonný dôvod vydedenia) aj konkrétnu situáciu, ktorá ho viedla k potrebe potomka vydediť. Podľa názoru súdu nie je nevyhnutné, aby dôvod vydedenia bol časovo či miestne konkretizovaný, bližšie rozpísaný, keď pre platnosť vydedenia postačuje už aj len samotný odkaz na niektorý z dôvodov vydedenia označený v § 469a ods. 1 písm. a/ až d/ bez toho, aby poručiteľ uviedol, akým konkrétnym konaním alebo nekonaním vydedeného potomka (kedy a kde učineným) potomok zákonom predpokladaný dôvod vydedenia naplnil. Rovnako tiež podľa názoru súdu nemožno formálne trvať na tom, že dôvod vydedenia v listine o vydedení musí byť pre platnosť vydedenia vymedzený presne tak, aby to zodpovedalo zákonnej formulácii dôvodov vydedenia, alebo dokonca, aby listina obsahovala aj odkaz na konkrétne zákonné ustanovenie. Opačný výklad by totiž viedol k prílišnému a neodôvodnenému formalizmu. Dôvod vydedenia vyjadrený v listine o vydedení môže podľa názoru súdu poručiteľ aj len svojimi slovami opísať, môže opísať konkrétny jednorazový skutok potomka, alebo udalosť, ktorá ho viedla k spísaniu listiny o vydedení, môže uviesť konanie, či nekonanie potomka, pre ktoré sa ho rozhodol vydediť. Podstatné je, aby takto vymedzený dôvod bolo možné potom následne pri hodnotení listiny subsumovať pod niektorý z dôvodov vydedenia, ktorý je uvedený v zákone. Zákonné dôvody vydedenia sú formulované úplne všeobecne, aby pod ne bolo možné podradiť bližšie neurčený a nepredvídateľný okruh konaní alebo nekonaní, ktoré v listine o vydedení poručiteľ označí. Len pre absenciu bližšej miestnej, či časovej konkretizácie, bez bližšieho popisu skutku uvedeného v napadnutej listine ako odcudzenie peňazí a nenavštevovanie, preto nemožno vydedenie hodnotiť ako neplatné.

Druhá vec je, či takto vymedzený dôvod vydedenia aj môže obstáť, či je tento dôvod podraditeľný pod niektorý zo zákonných dôvodov vymedzených v § 469a ods. 1 a či je pravdivý.

20. Ako prvý dôvod vydedenia bolo uvedené, že žalobkyňa zobrala poručiteľke peniaze. Súd má za to, že tento dôvod nie je možné zaradiť pod niektoré z písmen uvedených v § 469a ods. 1 a/ - d/ OZ. Nenapĺňa totiž ani obsah dôvodu spočívajúceho v neposkytnutí potrebnej pomoci poručiteľovi, ani v trvalom neprejavovaní záujmu o poručiteľa, ani nenapĺňa požiadavku pre právoplatné odsúdenie pre úmyselný trestný čin ( v konaní ani jedna zo strán netvrdila, že pre údajné odcudzenie peňazí mala byť žalobkyňa právoplatne odsúdená) a tiež nevykazuje znaky toho, že by týmto skutkom mal byť naplnený dôvod trvalo neusporiadaného života na strane žalobkyne. Ide o dôvod, ktorý podľa názoru súdu stojí mimo rámca vymedzených zákonných dôvodov vydedenia. Žalovaná sama sa počas konania ani vôbec nevyjadrila a nepredostrela svoju argumentáciu ohľadom tohto dôvodu, keď jej argumentácia v spore sa obmedzila iba na dôvod tvrdeného nenavštevovania poručiteľky zo strany žalobkyne. Odhliadnuc od toho, že tento dôvod nespadá pod žiaden z dôvodov uvedených v cit. zákonnom ustanovení, v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa odcudzila poručiteľke akékoľvek peniaze a že by sa vôbec tohto konania niekedy mala dopustiť. Súd preto konštatuje, že tento dôvod vydedenia nemôže obstáť, pretože jednak ani nie je subsumovateľný pod niektorý zo zákonných dôvodov vydedenia a ani z vykonaného dokazovania nevyšlo najavo, že by sa takéhoto skutku žalobkyňa niekedy voči poručiteľke dopustila. Odcudzenie peňazí žalobkyňa pritom výslovne poprela, trvala na tom, že žiadne peniaze poručiteľke nikdy nevzala (pričom vychádzajúc z negatívnej dôkaznej teórie negatívnu skutočnosť žalobkyňa nemá ako preukázať) a na druhej strane žalovaná súčasne nepreukázala, že by sa tohto skutku žalobkyňa bola niekedy dopustila.

21. Čo sa týka druhého dôvodu vydedenia, podľa ktorého žalobkyňa poručiteľku nenavštevovala, celkom jednoznačne možno mať za to, že poručiteľka mala nepochybne namysli prípad predpokladaný v § 469a ods. 1 písm. b/ OZ, a síce prípad, keď vydedený potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať (toto zhodne tvrdili aj obe strany sporu). Súd však konštatuje, že v konaní nevyšlo najavo také správanie žalobkyne, ktoré by napĺňalo znaky tohto dôvodu vydedenia, a ktoré by zakladalo dôvodnosť vydedenia žalobkyne z tohto dôvodu. 22. Dôvod vydedenia dediča podľa § 469a ods. 1 písm. b/ je potrebné posudzovať objektívne, či išlo o taký nezáujem, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi trvalý, v dôsledku čoho neprejavoval voči poručiteľovi potomok ani minimálny záujem o jeho život a zdravie a pod. V tomto prípade bude konkrétne konanie potomka potrebné posúdiť nielen z hľadiska všeobecného ponímania dobrých mravov v spoločnosti, ale zohľadniť taktiež zvyky, sociálne postavenie, náboženské založenie rodiny poručiteľa, záujem poručiteľa na udržovaní rodinných vzťahov s potomkom a pod. Skutočnosti odôvodňujúce záver o tom, že potomok o poručiteľa trvale neprejavuje skutočný záujem, ktorý by mal ako potomok prejavovať, môžu spočívať ako v pasivite (nezáujme) potomka vo vzťahu k poručiteľovi, tak aj v správaní, ktorým potomok síce záujem o poručiteľa prejavuje, avšak spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu správaniu sa potomka k rodičovi, t. j. napr. spôsobom, ktorý trvale prekračuje zásady spoločenskej slušnosti (Rc 8/2008).Ak má byť vyššie uvedené závadné správanie potomka dôvodom na vydedenie, musí ísť o trvalý stav. Dôraz je tiež kladený aj na opravdivosť takého záujmu potomka o poručiteľa, teda ak pôjde zo strany potomka o záujem iba formálny a účelovo predstieraný, mohol by ho poručiteľ podľa tohto ustanovenia platne vydediť práve s poukazom na prejavovanie záujmu nie ozajstného. Ak potomok trvalo neprejavuje o poručiteľa záujem preto, že poručiteľ neprejavoval záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. Preto pri posúdení dôvodov vydedenia podľa tohto ustanovenia je potrebné zisťovať, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t. j. či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy (Rc 23/1998). 23. V konaní nebolo sporné (a tvrdila to aj sama žalobkyňa), že vzťahy medzi ňou a poručiteľkou značne ochladli v posledných rokoch pred smrťou poručiteľky, v dôsledku čoho sa žalobkyňa odsťahovala aj so svojou rodinou z domu poručiteľky a výrazne obmedzila návštevy svojej matky, až tak, že návštevy ustali. Tvrdila však, že táto situácia bola vyvolaná dôvodmi na strane poručiteľky, pre správanie ktorej sa žalobkyňa a poručiteľka vzájomne odcudzili. Ako dôvod, pre ktorý došlo k odsťahovaniu žalobkyne a jej rodiny zo spoločného obydlia s poručiteľkou, žalobkyňa uvádzala jednoznačný nesúhlas poručiteľky s navrhovaným vysporiadaním vlastníckych vzťahov a investícií žalobkyne do rodinného domu, v ktorom spoločne žili, keď poručiteľka mala uviesť, že za jej života sa nič deliť nebude a od toho času poručiteľka reagovala tak, že žalobkyňu a jej rodinu z domu vulgárne vyháňala, uvádzala, že

tam nemá, čo robiť, nič tam nie je jej a že tam s manželom nič neurobili. Žalovaná toto tvrdenie ani nepoprela, uvádzala totiž, že k obdobiu spoločného spolužitia žalobkyne a poručiteľky sa vyjadriť nevie, nakoľko v tomto období poručiteľku vôbec žalovaná nenavštevovala a matku začala navštevovať až po odsťahovaní sa žalobkyne. Tento dôvod ako primárne vedúci k narušeniu vzťahov preto mal súd za zistený, pričom správnosti tohto tvrdenia celkom zrejme nasvedčuje aj fakt, že ak by impulz na odchod zo spoločného obydlia nebol od poručiteľky, celkom logicky by žalobkyňa dobrovoľne neopustila rodinný dom, do ktorého investovala svoje financie zarobené v zahraničí za účelom jeho rekonštrukcie a trvalého bývania v ňom. Žalobkyňou tvrdená skutočnosť, že žalobkyňa s manželom investovali do rekonštrukcie uvedeného rodinného dom, kde žila aj poručiteľka, žalovaná nenamietala, nebolo preto sporné. Už len fakt, že žalobkyňa investovala svoje financie aj na rekonštrukciu obydlia, v ktorom žila i poručiteľka so svojím druhom, nesvedčí o neprejavovaní ani minimálneho záujmu o ňu. Rovnako tak žalovaná nerozporovala vôbec tvrdenie žalobkyne o tom, že poručiteľka sama odmietla, ešte v čase, keď žila v jednom dome so žalobkyňou a jej rodinou, zúčastniť sa oslavy dcéry žalobkyne ako aj odmietla spoločne s nimi tráviť Vianoce, čo rovnako tak svedčí o tom, že poručiteľka sama neprejavovala skutočný záujem o žalobkyňu a vnúčatá, hoci je v spoločnosti úplne bežné, že rodinné oslavy či vianočné sviatky trávia najbližší príbuzní zvyčajne spoločne a postoj poručiteľky preto nepoukazuje na vrúcny vzťah poručiteľky k dcére a jej deťom. Ako ďalší dôvod, pre ktorý poručiteľka mala prejaviť nezáujem o spoločné žitie so žalobkyňou a jej rodinou, žalobkyňa uvádzala, že poručiteľka chcela mať svoj kľud a prekážalo jej správanie jej hyperaktívneho syna. Toto tvrdenie prakticky nepriamo potvrdila aj žalovaná, keď uviedla, že matka chcela mať svoj kľud a nie vždy sa dá, aby spolu žili vnúčatá aj starí rodičia spolu. Súd preto nemal dôvod neveriť tomuto tvrdeniu, pričom z neho možno jednoznačne vyvodiť, že aj rozdiel v spôsobe žitia viacerých generácií „pod jednou strechou“ sa pretavil do vzniku nezhôd a nespokojnosti poručiteľky so žalobkyňou a jej rodinou. Žalobkyňa tvrdila a žalovaná nerozporovala tvrdenie, že i po odsťahovaní v roku 2010 žalobkyňa navštevovala matku ešte určitý čas, avšak poručiteľka ju opakovane vyhadzovala, jej návštevu si neželala a vulgárne ju osočovala, pričom tak mala robiť aj pred tretími osobami. Nebolo žalovanou označené ako nepravdivé tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého si matka neželala sa rozprávať so žalobkyňou ani telefonicky, keď jej vulgárne odkázala po otcovi žalobkyne, že sa s ňou rozprávať nebude. Poručiteľka teda týmto prístupom sama vôbec nebudovala vrúcny citový vzťah, aký je štandardný medzi matkou a dcérou, práve naopak, sama výraznou mierou prispela opisovaným negatívnym prístupom k dcére a jej deťom k ochladeniu vzájomných vzťahov a k útlmu návštev a komunikácie medzi nimi. V konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by poručiteľka učinila akékoľvek gesto, ktoré by nasvedčovalo tomu, že sama mala vôbec aspoň minimálny záujem vzťahy so žalobkyňou urovnať a zlepšiť. Nebolo zistené žiadne také konanie poručiteľky, ktorým by sa sama pričinila o to, že by narušené vzťahy v rodine medzi ňou a žalobkyňou mohli byť čo i len čiastočne napravené. Rovnako tak nebolo preukázané, že by narušenie vzťahov so žalobkyňou poručiteľku trápilo, mrzelo, že by týmto ochladením vzťahov trpela a že by vymiznutie komunikácie so žalobkyňou poručiteľke prekážalo. Žalobkyňa tvrdila, že poručiteľka mala zvláštnu povahu, sporila sa celý život so susedmi, ktoré tvrdenie žalovaná nenamietala, sama žalovaná uviedla, že mama bola taká, aká bola a sama ani nechcela hodnotiť, ako žila. Možno sa preto dôvodne domnievať, že uvedený prístup k žalobkyni mal pôvod aj v svojskej povahe poručiteľky, ktorú takto potvrdili obe strany sporu. Tiež sa žalovaná odmietla vyjadriť k tomu, či poručiteľka pila, hoci žalobkyňa celkom jasne konštatovala, že matka a jej otec pili aj spoločne a že v dôsledku pitia mala opakované epizódy, počas ktorých sa jej negatívne správanie k okoliu ešte viac vyhrocovalo. Žalovaná tvrdenia o matkinej závislosti na alkohole vôbec nepopierala, keď len povedala, že nechce hodnotiť, či matka pila. Z týchto dôvodov preto súd o tomto tvrdení žalobkyne nemal dôvod pochybovať, pričom možno sa dôvodne domnievať, že aj správanie poručiteľky ovplyvnené závislosťou od alkoholu malo za následok zhoršenie vzťahov medzi ňou a žalobkyňou. O tom, že vzťahy medzi poručiteľkou a jej dcérami ani zďaleka neboli ideálne svedčí aj fakt, že žalovaná sa tiež dlhodobo, niekoľko rokov s matkou vôbec nestýkala, uviedla, že 8 rokov k matke vôbec nechodila. Nech už obnovenie vzťahov medzi poručiteľkou a žalovanou spôsobilo čokoľvek, je zrejmé, že ani vzťahy so žalovanou ako s druhou dcérou neboli idylické, v rodine teda celkom jasne absentovali trváce a pevné citové väzby medzi poručiteľkou a dcérami a odcudzenie sa matky a dcéry teda v rodine nebolo ojedinelé. Tiež treba podotknúť, že nebyť žalovanou opisovaného náhodného stretnutia s matkou, ktoré malo započať obnovenie vzťahov, nie je isté, či by i žalovaná opätovne začala matku navštevovať a s ňou opäť komunikovať. Teda obnovenie vzťahov medzi poručiteľkou a žalovanou tiež nebolo prejavom cieleného nadviazania kontaktov či už zo strany žalovanej alebo zo strany poručiteľky, ktoré malo smerovať k obnoveniu vzťahov, tak, ako toto gesto poručiteľka za svojho života neprejavila ani smerom k žalobkyni. Neštandardnému a dlhodobo narušenému vzťahu poručiteľky k dcéram pritom napovedá aj to, že poručiteľka sama vydedila najskôr žalovanú o.i. aj z dôvodu nenavštevovania (r. 2004), následne

závet zrušila ( r. 2010) a vydedila z tohto istého žalobkyňu (r. 2017). Pokiaľ poručiteľka bola schopná vydediť v priebehu 14 rokov raz jednu a raz druhú dcéru z dôvodu tvrdených zlých vzťahov, potom toto jej správanie tiež skôr vypovedá o tom, že citové vzťahy poručiteľky s dcérami neboli stále, ani hlboké či láskyplné, práve naopak, skôr to napovedá trvalému narušeniu vzťahov v tejto rodine medzi rodičmi a deťmi. To, že poručiteľka nestála o záujem žalobkyne a jej rodiny, možno vyvodiť aj z toho, že poručiteľka neprejavila žiaden vrúcny a pozitívny vzťah ani k deťom žalobkyne ako svojim vnúčatám. Žalobkyňa totiž okrem odmietnutia spoločne strávenej oslavy dcéry žalobkyne, podľa nerozporovaných tvrdení žalobkyne, nemala záujem o trávenie času so synom žalobkyne, a súčasne spoločnému tráveniu času s ním bránila aj svojmu druhovi, keď mu mala zakázať, aby so svojím vnukom ako starý otec kdekoľvek chodil. To, že malo z jeho strany dôjsť k žalovanej tvrdenej krádeží peňazí poručiteľke, v konaní nebolo pritom preukázané. Nebolo tvrdené ani preukázané, že by žalobkyňa bránila poručiteľke v styku s vnúčatami, čo by mohlo potenciálne zhoršiť vzťahy medzi ňou a matkou, v tomto smere príčinu k zhoršeniu vzťahov žalobkyňa nedala. Už len pre úplnosť súd uvádza, že pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že žalobkyňa nebola poručiteľku navštíviť v nemocnici tesne pred smrťou, odhliadnuc od argumentov žalobkyne, ktorými dôvodila, prečo tak nemohla učiniť, obdobie hospitalizácie a následného úmrtia poručiteľky ( r. 2018) nie je pre hodnotenie vzťahov so žalobkyňou rozhodujúce. Dôvody uvádzané v listine o vydedení totiž musia byť dané v čase, keď táto listina bola spisovaná, a nie až po tom, čo bol tento právny úkon učinený ( jún 2017). Tiež žalovaná potvrdila, že pri stretnutiach so žalobkyňou sa jej žalobkyňa na matku pýtala, teda minimálne takýmto spôsobom sa žalobkyňa zaujímala o to, ako sa matke darí, aj keď žalovaná žalobkyni v konaní vyčítala, že sa na ňu nepýtala nijak „milšie“, ale len sa opýtala, „ako sa má mamka“. Na druhej strane sa i žalovaná expresívnejšie a bez zjavného prejavenia pozitívnych citov vyjadrovala o svojej matke pred žalobkyňou, keď žalobkyňa opísala situáciu, pri ktorej jej žalovaná povedala, že „chce mať od Ireny pokoj“, ktoré tvrdenie žalovaná nijak nerozporovala. Nebolo teda celkom zrejme v rodine poručiteľky obvyklé, aby dcéry matku označovali napr. ako mamičku, alebo že by sa o nej citlivejšie, milšie s láskou vyjadrovali medzi sebou aj pred tretími osobami. Ak ju teda žalobkyňa označovala ako „mamka“, nebolo to v rodine zrejme nič neobvyklé a z takéhoto pomenovania poručiteľky nemožno vyvodiť negatívny postoj žalobkyne k nej. 24. Súd teda po vykonanom dokazovaní konštatuje, že poručiteľkou uvádzané dôvody vydedenia nie sú dané, vydedenie žalobkyne je preto neplatné. Samotný stav, v akom sa ocitli vzťahy medzi žalobkyňou a poručiteľkou, bol do značnej miery spôsobený vyššie opísaným negatívnom prístupom poručiteľky k nej, k jej rodine, jej vulgárne vyjadrovanie sa na adresu žalobkyne, pričom možno konštatovať, že ochladnutie vzťahov a pokles záujmu žalobkyne o svoju matku je z tohto dôvodu celkom pochopiteľný. Bola to pritom poručiteľka, ktorá začala s osočovaním žalobkyne, vyháňaním, napriek tomu, že úmyslom žalobkyne bolo v dome s matkou ostať trvalo bývať, za ktorým účelom dom aj pre svoju matku zrekonštruovala. Nebolo preukázané žiadne také nevhodné konanie, či nekonanie žalobkyne, ktoré by bolo možné označiť za spúšťač zlých vzťahov, práve naopak, bolo zistené, že žalobkyňa mala snahu sa s matkou opakovane kontaktovať, osobne, telefonicky a kontaktom so svojimi starými rodičmi nebránila ani vnúčatám. Opakovane tiež prejavila záujem o matku prostredníctvom sestry - žalovanej, keď ju zaujímalo, ako sa matke vodí. Nemožno preto pripísať na vrub žalobkyne skutočnosť, že svoju matku žalobkyňa nenavštevovala, pokiaľ o prítomnosť žalobkyne poručiteľka sama nestála a tento nezáujem deklarovala aj verejne, verejne žalobkyňu urážala aj pred tretími osobami, čím jej nepochybne aj v spoločnosti robila zlé meno. Nebolo preukázané, že by sa žalobkyňa dopustila voči poručiteľke takého správania, ktoré by bolo možné charakterizovať ako správanie v rozpore s dobrými mravmi, etickými princípmi, morálkou a zásadami správania sa rodičov a detí, keď samotná poručiteľka bola voči svojej dcére výrazne negatívne nastavená a o jej záujem a komunikáciu s ňou sama nestála, keď sama neprejavila vôľu vzťahy urovnať a tiež nebolo ani len tvrdené, že by ju tento zhoršený vzťah so žalobkyňou vôbec psychicky trápil. Vzťahy v rodine medzi poručiteľkou ako matkou a jej obomi dcérami boli výrazne dlhodobo narušené, a tým, že k narušeniu vzťahov došlo vo vzťahu k obom dcéram (raz narušené vzťahy s jednou, potom druhou dcérou), možno dôvodne konštatovať, že výrazný podiel na tomto stave má samotná poručiteľka, ktorá ani na sklonku života neprejavila záujem si nájsť cestu k svojim dcéram. Tento stav však preto nemôže byť kladený za vinu žalobkyne, ktorá nemôže spravodlivo znášať za takéhoto stavu svoje vydedenie. Uvedené konštatovanie má za následok, že deklarovaný dôvod vydedenia žalobkyne daný nepochybne nebol, čo spôsobuje, že žalobkyňa je riadnou dedičkou po poručiteľke, a preto súd žalobe vyhovel v celom rozsahu. Súd pritom musí tiež poukázať na to, že v prípade, ak dôvod vydedenia v listine o vydedení nie je bližšie opisovaný či už časovo, miestne či konkrétnejšie aj vecne, potom je na dedičovi nastupujúcom na miesto vydedeného, aby dôvodnosť vydedenia v spore preukazoval (uznesenie NSČR sp.zn. 4Cdo/195/2017 z 23.04.2018). Dôvodnosť vydedenia sa však v spore preukázať nepodarilo, pričom najmä žalovaná (ale ani žalobkyňa) nemala žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania

nad rámec tých dôkazov, ktoré súd vykonal na návrh strán sporu. Súd pritom iniciatívne žiadne ďalšie dokazovanie bez návrhu strán vykonávať nemohol (§ 185 ods. 2 . 25. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 26. Vo výroku o trovách konania rozhodol súd podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Žalobkyňa bola úspešná v celom rozsahu, keďže súd jej žalobe vyhovel v celom rozsahu, a preto má voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.