Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4T/118/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Mačuru a prísediacich Anny Papcúnovej a Heleny Schnirerovej na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. 3. 2019 v Prešove, takto

rozhodol:

Obžalovaný:

E. E., nar. XX. XX. XXXX v T., trvale bytom T., K., A.,

je vinný, že

1. E. E. v G. v Y. P. G., Ul. T., využil svoje postavenie riaditeľa obchodnej prevádzky a bez uvedenia dôvodu a účelu dal pokyn C. J., svojej podriadenej, aby mu z registračných pokladní prevádzky odovzdávala peniaze v rôznych čiastkach, čo aj vykonala a postupne mu odovzdala finančnú hotovosť dňa 16.05.2014 vo výške 2.200,- Eur, dňa 21.05.2014 vo výške 3.000,- Eur, dňa 28.05.2014 vo výške 4.000,- Eur, dňa 18.07.2014 vo výške 3.500,- Eur, dňa 15.11.2014 vo výške 5.000 Eur, dňa 05.12.2014 vo výške 1.300 Eur, dňa 20.01.2015 vo výške 6.000,- Eur, v nezistený deň v máji 2015 vo výške 3.400,- Eur a v auguste 2015 vo výške 3.000,- Eur, dňa 04.09.2015 vo výške 500,- Eur, dňa 07.09.2015 vo výške 200,- Eur, dňa 09.09.2015 vo výške 200,- Eur a v nezistený deň čiastku vo výške 1.000,- Eur, E. E. si tieto peniaze ponechal pre vlastnú potrebu a aby zakryl takto vznikajúci schodok na hotovosti obchodnej prevádzky Y. P. G., Ul. T. X, na jeho pokyn C. J. v presne nezistenom období postupne od decembra 2014 do septembra 2015 vykonávala pod svojim prístupovým kódom, ale aj pod prístupovými kódmi iných pracovníčok tzv. fiktívne návratové transakcie - v pokladničnom systéme storná predaja a fiktívneho vrátenia tovaru so vznikom hotovostného prebytku v pokladni, k čomu jej predkladal potrebné údaje, ako aj tzv. súčetkami upravovala stav finančných súm v pokladniach, čím takto svojím konaním spôsobil spoločnosti P. D. D., S..D... J., T. L.. l/S.kodu vo výške 33.300,- Eur; 2. E. E. v období mesiacov jún 2015 až august 2015 v G. v Y. P. G. na ulici T. X, využil svoje postavenie riaditeľa obchodnej prevádzky a dal pokyn zamestnankyni C. I., svojej podriadenej, na vyplatenie finančnej hotovosti z drobnej pokladne prevádzky bez uvedenia dôvodu a účelu, ktorá na základe jeho pokynu v presne nezistené dni mu odovzdala finančnú hotovosť v júni 2015 vo výške 1.200,- Eur a v auguste 2015 vo výške 1.000,- Eur, pričom tieto peniaze nevrátil, nijako nevykázal použitie peňazí, ale tieto si ponechal pre vlastnú potrebu, čím spôsobil spoločnosti P. D. D., a.s., J., Kamenné L. l/A, škodu vo výške 2.200,- Eur 3. E. E. v období mesiacov január 2015 až júl 2015 v G. v postavení riaditeľa prevádzky Y. P. G., ul. T. X, ktorý mal pridelené služobné osobné motorové vozidlo zn. VW Passat, EVČ: J., zámerne skresľoval údaje o prevádzke tohto vozidla, vykazoval súkromné odjazdené kilometre v počte celkom 7.184,8 km ako služobné, pričom v skutočnosti išlo o jazdy v jeho pracovných dňoch z miesta jeho bydliska na pracovisko a späť, pri ktorých náklady mal podľa dohody o používaní motorového vozidla znášať sám, zároveň uvádzal vyššiu priemernú spotrebu pohonných hmôt za takto vykázané služobné jazdy, tieto náklady na pohonné hmoty si nechal preplatiť zamestnávateľom, čím ho tým spôsobom uviedol do omylu a spôsobil tak svojmu zamestnávateľovi spoločnosti P. D. D., a.s. J., T. L. l/A škodu vo výške 808,90 Eur; 4. E. E. v prevádzke Y. P. G. na ulici T. X, schválil dohodu o pracovnej ceste na zamestnanca E. Y. s jeho súkromným osobným motorovým vozidlom Škoda Octavia 1,9 TDI, EVČ: G. v dňoch 07.04.2014, 15.04.2014, 27.05.2014, 30.05.2014 a 26.03.2015 a schválil vyúčtovania týchto pracovných ciest s náhradami za použitie súkromného motorového vozidla, pričom v skutočnosti E. Y. tieto cesty neabsolvoval a fiktívne náklady dal preplatiť z drobnej pokladne prevádzky v hotovosti celkom vo výške 829,93 Eur na osobu E. Y., tieto si prisvojil, čím takto uviedol do omylu svojho zamestnávateľa spoločnosť P. D. D., a.s. J., T. námestie l/A a spôsobil mu škodu vo výške 829,93 Eur, . teda

obžalovaný E. E. v bode 1) a 2) rozsudku

- prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a takým činom spôsobil značnú škodu,

obžalovaný E. E. v bode 3) a 4) rozsudku

- na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu,

čím spáchal

obžalovaný E. E. v bode 1) a 2) rozsudku

- pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona,

obžalovaný E. E. v bode 3) a 4) rozsudku

- pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona.

Z a t o m u s ú d u k l a d á :

Podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona v spojení s § 36 písm. j) Trestného zákona a § 38 ods. 3 Trestného zákona a § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šiestich) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaväzuje obžalovaného E. E., nar. XX. X. XXXX v T., aby nahradil poškodenému: P. D. D., a. s., T. námestie 1/A, 815 61 J., IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške 34.438,83 EUR.

odôvodnenie:

Prokurátor Okresnej prokuratúry v Prešove podal dňa 13.11.2017 obžalobu na E. E. pre pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Dokazovaním na hlavnom pojednávaní bol ustálený skutkový stav tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, a to najmä výsluchom zástupcu poškodeného Mgr. P. K., svedkov C. J., N. N., E. Y., Mgr. W. K., C. D., a ďalších nižšie uvedených svedkov, čítaním svedeckých výpovedí svedkov C. G., E. S., W. N., C. T., I. D., C. T., Ing. W. T., I.R. a čítaním ďalších listinných dôkazov.

Obžalovaný E. E. na hlavnom pojednávaní využil svoje právo nevypovedať. Ku skutku pod bodom č. 1: Svedkyňa C. J. pracovala v čase skutku na pozícii manažéra Centra služieb zákazníkov. Bolo to v roku 2014, ale si presne nepamätala, kedy to začalo, prišiel za ňou obžalovaný, že potrebuje peniaze, nepamätala si, či to bolo 3.000,- EUR alebo 2.000,- EUR, a na čo to potreboval, taktiež nevedela uviesť. Peniaze mu dala s tým, že pani I., ktorá mala na starosti pokladňu nebola k dispozícii, tak mu ich vydala z centra služieb pre zákazníkov. Vypísala výdavkový doklad, ktorý jej podpísal s tým, že tie peniaze vráti. Možno po mesiaci, dvoch prišiel opäť s tým, že potrebuje peniaze pre pána T.. Spravila ten istý postup, že nadotovala pokladňu z centra služieb pre zákazníkov a vydala mu peniaze. Tak to pokračovalo opakovane, pričom nevedela uviesť ani koľkokrát. Neskôr prišlo v rámci spoločnosti upozornenie, ktoré sa týkalo najmä reklamácií, že na centrách služieb zákazníkom sa vypíše reklamácia, že sa tovar vráti, ale v skutočnosti sa nevráti a peniaze sa späť vyberú. Išlo o mailové upozornenie z centrály, že na čo si majú dávať pozor. O tomto sa spoločne rozprávali s obžalovaným. A po chvíli jej doniesol EAN kód z tovaru, aby urobila vratku na centre služieb pre zákazníkov. Ešte nevedela, na čo to chce, tak to šla urobiť. O týždeň alebo o pár dní jej obžalovaný doniesol papiere, na ktorých boli vypísané EAN kódy tovaru, hodnota tovaru a boli tam aj údaje z pokladničného dokladu, ktoré potrebovali pri vrátení vratiek, aby urobila vratky na tento tovar a tým vracala späť peniaze, čo on si predtým zobral. Pri prvom zadávaní kódu EAN tieto peniaze ostali ako prebytok. A pokiaľ ide o ten zoznam predložených EAN kódov, tak tam už sa ponižovali tie čiastky, ktoré on od nej dovtedy zobral. Svedkyňa nevedela už presne uviesť koľko toho zobral a popritom si neustále žiadal vyplácanie tých peňazí. Obžalovanému robila vratky na sumy 200,- EUR, 300,- EUR, ale nie každý deň, niekedy ich bolo viac, niekedy menej, niekedy nič, záviselo to od toho, kedy bola na centre služieb. V istom období robila vratky po 300,- EUR denne, aby vyrovnávala sklz, ktorý bol v pokladniach a pomedzi mu dávala ďalšie peniaze. Zo začiatku mu dávala peniaze z pokladne z centra služieb zákazníkov, ale tým, že už tam bola vysoká suma dlžoby na pokladni, tak už mu to tam nedokázala kryť do nekonečna, a tak začala brať peniaze zo samoobslužných pokladní, keďže tieto sa dotujú každý deň, ale prerátavali sa raz týždenne, takže tam sa preniesol dlh z centra služieb do samoobslužných pokladní a tie pokladne odstavila, lebo nemohla riskovať to, že zákazníkom nebudú vydané peniaze, ktoré na tej pokladni neboli a na konci týždňa tieto samoobslužné pokladne prerátavala sama. Tým pádom sa ani nedotovali, lebo boli odstavené. Reálne to fungovalo tak, že zobrala peniaze z hlavnej pokladne s tým, že ide dotovať samoobslužné pokladne, ktoré aj nadotovala s výnimkou tých troch, do ktorých peniaze reálne nedala, lebo slúžili na to, že ich dávala obžalovanému, pričom tie tri pokladne boli odstavené. Postupne sa to manko tými vratkami znižovalo, až tam zostalo manko cca 500,- EUR, ale už to manko bolo na centre služieb. Tými vratkami postupnými sa manko na samoobslužných pokladniach vyrovnalo. Posledná suma, ktorú mu dala bolo 200,- EUR a 300,- EUR a to už bolo tesne pred tým septembrom, ako sa na to prišlo. Na to všetko prišiel pán Holinga. Prišlo sa na to všetko tak, že pán Holinga na to prišiel cez kamerový systém, že sa robia fiktívne vratky na centre služieb. V ten daný deň, keď prišiel na to, kontaktoval aj obžalovaného, na druhý deň kontaktoval aj ju, pričom svedkyňa sa s ním i stretla. Medzitým, ako išla za pánom Y. sa rozprávala po telefóne s pánom E., s tým, že mu povedala, že pán Y. na to prišiel a obžalovaný jej povedal, že jeho do toho zaťahovať nemá. Tak išla za Y. sama a povedala mu, ako to bolo. Na ďalší deň sa stretla s pánom D., s pani K. a s pánom Y. a tam im odovzdala výdavkové bločky a podklady, kde boli EAN kódy. Keď odovzdávala obžalovanému peniaze na sumy 2.000,- EUR, 3.000,- EUR tak si to vyslovene obžalovaný vyžadoval, aby takéto výdavkové bločky robila, že od nej prevzal tie peniaze a tieto výdavkové bločky podpisoval, ale boli tam aj také bločky, ktoré nepodpísal a plus EAN kódy na tovar, ktoré pripravoval on. V pondelok prišiel pán K., a musela ísť usvedčiť obžalovaného do jeho kancelárie aj s pánom Y., a tak opäť vypovedala pred pánom K. to isté, čo vypovedala pred súdom. Svedkyňa uviedla, že všetko toto robila preto, lebo sa ho bála, mal arogantné vystupovanie, že je riaditeľ, proste jeho meno je na dverách, nemáme sa čoho báť. Aj ho upozorňovala na to, že je to už veľká čiastka, ale on jej uvádzal, že sa nemá čoho báť, že keď niečo príde, tak to zoberie na seba. Jednoducho mala z neho strach. Do toho emailu, ktorý prišiel na pobočku ako upozornenie z centrály na fiktívne vratky, mal takto vytiahnutých odhadom do 10.000,- EUR, možno aj viac. Niekedy si popýtal dve tri tisícky, potom dva tri týždne pokoj, nič nechcel od nej, stále to oddiaľoval, kedy to vráti a takto sa to nazbieralo. Nikomu sa o tomto z práce ani z rodiny nezdôverovala. Čo sa týka polície, ju to vôbec nenapadlo oznamovať, vnímala to skôr ako interný problém vo firme. Fiktívne návratky sa robili na tovar textilu a obuvi, lebo sa tam nerobili náhodné inventúry. Žiadnu náhradu škody spoločnosti P. neplatila, ani od nej nič nevymáhalo. Ukončila pracovný pomer v októbri 2015 sama a dobrovoľne. Svedok E. Y. v čase skutku pracoval ako manažér prevencie strát a bezpečnosti. Dňa 10. 9. 2015 sa rozhodol skontrolovať návraty v sumách nižších ako 20 € a tak zistil u pani J., že chodí robiť návraty bez prítomnosti zákazníka, uvedené zistil cez kamerový záznam. Zvlášť mu bolo podozrivé, že ani hodnotu z pokladne nevyťahuje, len otvorí a zavrie. Takto overil návraty cez kamerový systém 14 dní dozadu, pričom si všimol, že tieto „výbery - transakcie - návraty“ vykonáva pani J. aj cez prístup svojich kolegov, ale vždy len takých, ktorí boli na zmene a mali prestávku a ona bola tam sama. V deň, keď to zistil išiel za riaditeľom - obžalovaným, ktorý odchádzal z kancelárie a oboznámil ho v krátkosti s tým, čo zistil, a to že pani Bartková vyberá peniaze a teraz odišla. Keď obžalovanému toto povedal, mal v tú chvíľu pocit, že obžalovaný odpadne, keďže sa obžalovaný oprel ľavým ramenom o stenu a sa ho spýtal, že kto o tom všetkom vie, na čo mu povedal, že iba on a pracovník SBS pán E.. Obžalovaný mu na to povedal, aby nikomu už nič nehovoril, a pripravil si veci, ktoré má, a že obžalovaný má teraz dovolenku a v pondelok to spolu prehodnotia. Na základe toho ako odišiel obžalovaný, sa svedok poradil s pracovníkom SBS a popísal mu ako zareagoval obžalovaný, tak spoločne zhodnotili, že je tam dosť veľké podozrenie, že tie peniaze išli k riaditeľovi (pri pozorovaní pani J. si všimli, že po vykonaní fiktívnych návratových operácií, táto s hotovosťou vybratou z pokladne išla do administratívnej časti budovy hypermarketu a bolo ju vidieť ako vychádza z kancelárie riaditeľa). Okrem tohto podozrenia ako reagoval obžalovaný, vo svedkovi vzbudila podozrenie ešte jedna skutočnosť, a to, že pani J., krátko po rozhovore svedka s riaditeľom zmenila úplne svoju náladu a tak svedok mal za to, že musela prejsť nejaká informácia od riaditeľa po jeho odchode. Na druhý deň zašiel za pani J., ktorá bola na pokladničnej zóne, venovala sa pracovnej činnosti a išli si sadnúť do jej kancelárie na rozhovor. Pri tomto rozhovore sa jej spýtal, že prečo je taká divná od predchádzajúceho dňa, že nie je s ňou žiadny rozhovor, prečo mu práve ušla na toaletu, keď mala ísť s ním hneď na rozhovor. Neodpovedala mu nič, len pozerala do zeme. Po dlhšom otáľaní mu porozprávala, že obžalovaný ju využíva, a musí mu dávať finančnú hotovosť. Takto mu odovzdávala peniaze skoro každý deň. Následne ju zastavil s tým, že budú pokračovať v rozhovore za prítomnosti ďalšieho nestranného svedka pani T., ktorá prišla k ním a všetko im svedkyňa porozprávala, pričom z uvedeného bol spísaný záznam, kde všetci traja podpísali. Následne informoval svojich nadriadených, rovnako pani J. povedala, že sa chce s ním stretnúť ďalší deň mimo P., a tak sa v piatok stretli v meste v bare Faraón spolu s oblastnou riaditeľkou K. a pánom D.. Pani J. na stretnutí im odovzdala podklady, ktoré mala k tomu čo sa dialo medzi ňou a obžalovaným. Svedkyňa J. im pri rozhovore potvrdila už vo štvrtok, že jej obžalovaný volal, hneď v daný deň po jeho odchode vonku z parkoviska, s tým, že už „to“ svedok vie. Potom v nedeľu jej poslal SMS-ku obžalovaný s otázkou ako dopadla pri rozhovore so svedkom a rovnako mu uviedla, že v deň keď s ňou chcel hovoriť, tak predtým volala obžalovanému, že Y. ju vyšetruje. Následne svedok zo svojej perspektívy popísal vyšetrovanie, ktoré prebehlo v hypermarkete v zhode s výpoveďami svedkov K., K. a D.. Navyše svedok uviedol, že ho taktiež zarazilo, že sa ešte nikdy nestalo, že by riaditeľ, keď sa dozvie nejakú závažnú vec, aby tento odišiel z práce, ba práve naopak, by sa vrátil a danú vec riešil, ale obžalovaný odišiel. Vo vzťahu k osobnosti obžalovaného uviedol, že za 22 rokov, nebola za žiadneho riaditeľa taká drezúra ako to bolo za obžalovaného, že z neho mal každý strach. Svedok C. D. pracoval v čase skutku ako oblastný manažér prevencie strát a ochrany majetku v spoločnosti P., pričom jeho podriadeným bol Y. a k samotnému skutku v bode jedna rozsudku neuviedol nič, vypovedal len o okolnostiach, za ktorých sa dozvedel o predmetom skutku od podriadeného Y. a zo svojej perspektívy popísal udalosti prešetrovania skutku zo strany spoločnosti P., pričom tieto sú v súlade s výpoveďami svedkov Y., či K.. Svedok Mgr. P. K., v čase skutku manažér pre interné vyšetrovanie informačná bezpečnosť v spoločnosti P. D. vypovedal, že v septembri 2015 bol informovaný pánom D. o podozrení, že na Y. G., pravdepodobne riaditeľ E. nútil jednu z ich kolegýň pani J. k vykonávaniu fiktívnych vratiek, účelom čoho bolo zakryť finančné nezrovnalosti na pokladniach. Detaily neuviedol, s tým, že detaily vie pán Y., ktorý v čase skutku pracoval ako manažér prevencie strát a bezpečnosti v Y. G.. Neskôr mu podrobnosti vysvetlil pán Y. osobne a zároveň mu odovzdal písomné podklady, ktoré mu odovzdala pani J. niekoľko dní pred ich rozhovorom. Na základe týchto skutočností sa následne porozprával aj s pani J., ktorá potvrdila, že konala na základe pokynov obžalovaného a peniaze si nenechávala, ale odovzdávala obžalovanému. Tieto dva rozhovory sa udiali v ranných hodinách, ešte pred príchodom obžalovaného, s ktorým sa svedok následne stretol, a ktorého informoval, že na prevádzku prišiel kvôli podozreniu z vykonávania fiktívnych operácií a kvôli tomu, že majú podozrenia na schodky vo financiách s tým, že vie, že pán Y. mu už naznačil svoje podozrenia, ktoré mal v tom čase voči pani J. s tým, že obžalovaný bol vtedy na dovolenke a o týchto podozreniach sa mali porozprávať po jeho návrate, t. z. v ten deň, keď svedok prišiel na prevádzku. Mimo iné svedok v ten deň konfrontoval pani J. s obžalovaným pred svedkom Y., kde svedkyňa obžalovanému pred všetkými uviedla, že na pokyn obžalovaného vykonávala fiktívne vratky na zakrytie peňažného schodku. Po tomto krátkom rozhovore poprosil pána Y. a pani J. nech odídu, obžalovaného sa spýtal, či k tomu chce niečo povedať, že to už musím preveriť a on mu odpovedal, že nech robí, čo musí a spýtal sa, či je to pravda, čo pani J. teraz povedala s tým, že obžalovaný sa vyjadril, že niečo pravdy na tom je, ale je tam aj časť pravdy, čo si nechá pre seba. Následne o niekoľko hodín po jeho odchode z kancelárie, keď sa mu snažil dovolať, už sa mu obžalovaný ozýval, že je nedostupný. Následne mu pracovníčka prevádzky oznámila, že dostala SMS-ku, v ktorej jej obžalovaný oznamoval, že je práceneschopný. S pani J. si prechádzali písomné podklady, ktoré odovzdala Y.. Tieto písomné podklady boli listy kancelárskeho papiera s rukou napísanými číslami a tieto čísla, boli tam sumy, kódy tovaru a ešte nejaké detaily, ako číslo transakcie a dátum, čiže na základe týchto čísiel pracovník, ktorý má prístup do registračnej pokladne vie vykonať tzv. fiktívnu vratku. Regulárne sa takýto postup používa v prípadoch, keď zákazník vracia tovar. Pani J. mu uviedla, že tieto listy papiera s danými údajmi jej odovzdával pán E. a ona na základe týchto údajov blokovala do registračnej pokladne fiktívny návrat tovaru. Peniaze, ktoré takouto operáciou vznikali ako prebytok v registračnej pokladni si z registračnej pokladne brala a podľa toho ako sa mu vyjadrila, tak niekedy ich odovzdávala ešte pánovi E., ktorý ich nosil zamieňať na isté nominálne hodnoty, 5 a 10 eurové bankovky, lebo len takéto nominálne hodnoty môžu pracovníci vkladať do samoobslužnej pokladne. Takže, primárne peniaze, ktoré dávala pani J. pánovi E., boli zo samoobslužných pokladní, dotácií, ale keby chýbajúce peniaze nedorovnávala, tak by časom zistili, že im chýbajú v samoobslužných pokladniach. Peniaze sa prvotne čerpali z hlavnej pokladne, to je fyzicky miestnosť s trezorom, kde sa pripravujú hotovosti na dotáciu pokladní, účtovne sa to vedie ako hotovosť na hlavnej pokladni. Pokiaľ reálne príde nejaký zákazník s požiadavkou na vrátenie tovaru prichádza k pultu služieb zákazníkom, tu vráti tovar, pracovník služieb pultu zákazníkom vykoná vratku, čiže skladovo príjme tovar, čiže z predaja sa transakcia odráta a tým pádom sa vytvorí prebytok v registračnej pokladni na pulte služieb zákazníkov v hodnote vráteného tovaru. Preto dochádzalo ku potrebe plnenia samoobslužných pokladní, pretože pani J. vyplácala tieto sumy z hotovosti určenej na dotácie samoobslužných pokladní pánovi E. primárne v nominálnych hodnotách, ako bolo určené na dotáciu samoobslužných pokladní a potom následne robila fiktívne vratky na pulte služieb zákazníkovi a keďže tam sa vyplácajú sumy v rôznych hodnotách, tak potom ich musela meniť na sumy, ktoré sa dali dotovať do samoobslužných pokladní. Plus dochádzalo k tej situácii, že niekedy jej pomáhal samotný obžalovaný s peňažnou výmenou súm, ktoré boli fiktívne vracané zákazníkom, teda tak, aby boli vo forme, ktorá sa dala dotovať v samoobslužnej pokladni. Tomuto pre svedka svedčilo aj to, že doklady, ktoré mu dala pani J. - výdavkové doklady písomné rukou, boli vo väčších nominálnych hodnotách. Čiže takéto väčšie nominálne hodnoty by ona nevedela vygenerovať fiktívnymi transakciami na pulte služieb zákazníkov bez toho, aby to vzbudilo podozrenie. Jediné miesto, kde ona mala k dispozícii takéto veľké množstvo peňazí, bolo k dispozícii len pri dotácií pokladní. K tomu, čo sa vedeli dostať, tak skontrolovali obdobie 1 roka s tým, že k tomuto obdobiu mala pani J. aj výdavkové pokladničné doklady. Väčšinou sa vracal textil, odev, obuv. Pri tejto kategórii tovaru im tento tovar aj dlhodobo skladovo chýba. Je to často kradnutý tovar, je lákavý. Uvedenú absenciu tovaru vyhodnocujú ako krádež. Z inventúry na ročnej báze je tam priestor, na takéto argumentácie. Pokyny, ktoré mala pani J. od obžalovaného boli na textilný tovar a on ako riaditeľ vedel, že na textile sú najväčšie nezrovnalosti, tak toto vytváralo priestor, že tam bola nižšia kontrola zo strany Tesca. Uvedené bolo vykazované ako inventúrna strata. Celkovú sumu vypočítali podľa záznamov a dokladov, ktoré im predložila pani J., teda z jej evidencie. Zároveň im pani J. dala príjmové rukou písané doklady, ktoré boli podpísané samotným obžalovaným o vyplatení súm. Inventúru na hodnotách nerobili, pretože škoda nevznikla ako schodok hodnôt, ale ako fiktívne transakcie v účtovníctve. Svedkyňa Mgr. K. v čase skutku pracovala ako priama nadriadená obžalovaného na pozícii oblastný manažér pre východné Slovensko. Dňa 11. 9. počas služobnej cesty jej zavolal pán D. a informoval ju o skutočnosti, na ktorú prišli, že prichytili pani J. ako brala peniaze z pokladne a následne o tom, že sa priznala, že posúvala tieto peniaze obžalovanému. Následne, keďže bola služobne mimo, sa stretli 12. 9. v reštaurácii V. v G. s pani J. i C. D. a E. Y., keďže sa chcela stretnúť mimo P., lebo mala dôvodné obavy, že by v práci mohli stretnúť obžalovaného, na toto stretnutie pani J. priniesla výdavkové lístky, ktoré boli podpísané pánom E.. V rámci toho stretnutia im pani J. popísala celý priebeh, ako to začalo, ako to prebiehalo. Následne na základe týchto skutočností svedkyňa informovala svojho priameho nadriadeného a aj hlavného vyšetrovateľa, ktorý bol P. K. v rámci P.. Svedkyňa J. im povedala,

že nebrala tie peniaze pre svoj prospech, ale odovzdávala ich obžalovanému, a že tak robila zo strachu. Pri vyšetrovaní prípadu zo strany spoločnosti P. bola prítomná pri kontrole kancelárie obžalovaného, kde boli ešte pán D., pán Y., údržbár, pani J. a bývalý manažér, ktorý u nich už nepracuje a aj pán K. tam bol. Otvoril sa trezor, ktorý patril spoločnosti P. a rovnako sa vypratali všetky priečinky, ktoré boli v písacom stole, všetky bločky, súkromná pošta, všetko sa toto vložilo do banánovej krabice, ktorá by sa mala nachádzať na recepcii Y. G.. Pani J. na svedkyňu pôsobila ako veľmi pracovitá, zaangažovaná pani, trošku submisívnejšia, málo asertívna, prichádzala s ňou do styku tak 2-krát do týždňa. Žiadne problémy, či už pracovného alebo súkromného charakteru s ňou neboli. Svedkyňa N. N. v čase skutku pracovala na hlavnej pokladni v Y. P. v G., pričom uviedla, že v súvislosti s prejednávaným skutkom bola prepustená zo zamestnania. Rovnako vypovedala, že vedela, že pani J. dávala obžalovanému peniaze, ale s tým, že pracovníčky hlavnej pokladne mali od nej na papieriku napísané sumy, ktoré mali opravovať v hlavnej pokladni, aby im to v počítači sedelo. Zo začiatku im ani nebolo povedané, že tie peniaze išli pre obžalovaného, ale až potom postupne sa informovali u pani J., že tieto idú obžalovanému a táto im následne ukazovala nejaké príjmové doklady, ktoré podpísal obžalovaný. To im ukazovala ešte predtým ako to „puklo“. Chýbajúce peniaze sa vyrovnávali tak, že im pani J. posielala v tubuse peniaze pomaly 300,- EUR, 400,- EUR každý deň s tým, že im povedala, že je to vyrovnávka, ktorú dáva obžalovaný a ona je s ním tak dohodnutá, že ona to bude vyrovnávať a že tým sa to vyrovná. Nikdy neprišlo naraz 3.000,- EUR alebo 4.000,- EUR, stále len v postupných čiastkach. Vzťah medzi riaditeľom a pani Bartkovou bol vzťahom medzi riaditeľom a manažérkou. Pani J. po troch - štyroch mesiacoch po tom, čo pre ňu robili takúto úpravu súčetiek povedali, že už toto robiť pre ňu nebudú a ona im povedala, že ona je manažérka, a že budú robiť to, čo im povie a tak pokračovali. Prestalo to tým, že im postupne vyrovnala schodky na pokladniach v centre služieb zákazníkovi, dokonca sa im zdalo, že už je to naviac. Z hlavnej pokladne nemali právo dávať žiadne peniaze, a tak žiadne peniaze z hlavnej pokladne ani nedávali. O fiktívnych návratkách nevedela uviesť nič, to sa dozvedela až potom, keď dostala výpoveď. Samoobslužné pokladne sa dotovali tak ako všetky pokladne, pričom v istom období pani J. sama prepočítavala súčetky samoobslužných pokladní a nikomu inému to nedala robiť a aj sama tieto prepočítavala, keď sa robila raz týždenne kontrolná uzávierka. Svedkyňa evidovala v období skutku aj to, že samoobslužné pokladne mohli byť vyradené, možno boli kazivé, ale bližšie sa k tomu vyjadriť nevedela. Pokladňa, ktorá bola vykazovaná ako pokazená alebo vyradená, tá sa nedotovala.

Svedkyňa S. C. pracovala v čase skutku ako pracovníčka s inkasom a pracovala na hlavnej pokladni, jej kolegyňami boli G., N. a T.. Zo svojej perspektívy vypovedala ako raz odmietla pani J. s jej požiadavkou o vyplatenie 500 € z hlavnej pokladne s tým, že vedela o tom, že uvedené „skúšala“ i na kolegyňu N. (táto to vo svojej výpovedi potvrdila). Rovnako vypovedala, že si pamätá ako zistila, že J. sama vykonávala kontrolu 4 samoobslužných pokladní, pričom zvyšných 6 kontrolovali koordinátorky, čo bolo svedkyni podozrivé a rovnako i to, že tieto 4 samoobslužné pokladne dala pani J. odstaviť na dlhšiu dobu. Rovnako mala vedomosť o tom, že J. požiadala kolegyne, aby upravovali súčetky na jednotlivých pokladniach, sama videla, že na papierikoch boli napísané sumy, ktoré treba do jednotlivých pokladní podopisovať, aby to sedelo.

Svedkyňa D. G. v období skutku pracovala ako pracovníčka finančných a zákazníckych služieb v oblasti hlavnej pokladni v spoločnosti P. D.. Svedkyňa vypovedala, že si pamätá ako pani J. prišla k nim do kancelárie a nakázala im, že potrebuje vydať peniaze pre obžalovaného, ale neuviedla prečo. Išlo o sumu 3.000,- EUR a 4.000,- EUR. Plnila príkaz nadriadeného a aj vypísali výdavkový lístok a na ten výdavkový lístok jej odovzdali peniaze. Keď sa jej pýtali ako to majú zaúčtovať, tak pani J. im povedala, že to dá na súčetky zo samoobslužných pokladní. Rovnako si spomenula, že aj na pokladniciach centra služieb zákazníkovi mali nejaké sumy dopĺňať cez súčetky, ale podrobnosti už nevedela uviesť.

Svedkyňa R. T. v čase skutku pracovala na Centre služieb zákazníkov a jej kolegyňami boli pani S. a pani V.. Nadriadenou im bola pani J., s ktorou mala bežné pracovné korektné vzťahy. Ku samotným skutkom nevedela uviesť nič, o tom, čo sa stalo sa dozvedeli až keď to prepuklo. Svedkyňa vypovedala o procese vykonávania tzv. návratových operácií pri vrátení tovaru, pričom uvedené tvrdenia zodpovedali procesu vykonávanie návratiek ako vypovedali svedkovia J., Y., K., či iní.

Vyhodnotiac takto všetky vykonané dôkazy v ich jednotlivosti, ako aj v ich vzájomnej súvislosti dospel súd k ustáleniu skutkového stavu vo vzťahu ku skutku pod bodom 1) rozsudku tak, ako je uvedený v skutkovej vete tohto rozsudku. Uvedený priebeh skutku bol preukázaný najmä výpoveďami svedkov pani J., ktorá podrobne a konzistentne vypovedala za akých okolností odovzdávala peňažné prostriedky obžalovanému a ako vykonávala na jeho pokyn návratové transakcie, aby tento schodok peňazí zakryla. V tomto kontexte súd poukazuje na to, že jej tvrdenia sú v súlade s inými dôkazmi, ktoré súd vykonal, najmä výpoveďou svedka Y., ktorý podrobne popísal, ako odhalil predmetný skutok. Tomu, že tak sa dialo na pokyn obžalovaného, okrem výpovede samotnej svedkyne J. svedčí aj správanie obžalovaného krátko po tom, čo sa dozvedel od svedka Y., že odhalil J. ako robí tzv. fiktívne návratové transakcie. Svedok Y. vypovedal, že bolo na obžalovanom vidno, že ho to „zobralo“ a myslel si, že omdlie. Rovnako skutočnosť, že obžalovaný napriek vedomosti o závažnom podozrení, ktoré v podobných prípadoch rieši ako riaditeľ okamžite, tento napriek uvedenému išiel na dovolenku. Pričom napriek tomu, že svedkyňa J. nemala ako sa dozvedieť, čo Y. odhalil, táto zmenila svoje správanie a vyhýbala sa Y. (výpoveď Y.). Jediným logickým vysvetlením takéhoto postoja svedkyne J. v čase kedy došlo k odhaleniu jej konania je, že sa to dozvedela od obžalovaného. Nakoniec to sama neskôr pri riešení situácie pri stretnutiach s Y. a inými vedúcimi pracovníkmi spoločnosti P. D. aj priznala, že jej mal obžalovaný zavolať, že to prasklo (výpoveď svedka Y.). Rovnako uvedenému svedčí aj informácia, že svedkyňa J. bola krátko po prezradení v telefonickom kontakte s obžalovaným ohľadne toho ako sa situácia s vyšetrovaním vyvíja (svedok Y. i svedkyňa J.). Rovnako zo svedeckých výpovedí pracovníčok hlavnej pokladne vyplýva (viď vyššie), že tieto vedeli o tom, že na základe pokynov J. boli upravované súčetky na samoobslužných pokladniach tak, aby uvedené účtovne sedelo, a rovnako sami potvrdili (svedkyňa G.), že J. odovzdali minimálne v dvoch prípadoch sumy 4.000 € a 3.000 € pre obžalovaného. Modus operandi pri zakrývaní výberu a odovzdávaní peňazí ako ho podrobne popísala svedkyňa J. (rovnako vypovedala aj v procesnom postavení obvinenej v prípravnom konaní pred vylúčením jej veci na samostatné konanie) potvrdili pracovníčky hlavnej pokladne, pričom rovnako zo svojej perspektívy uviedli, že mali vedomosť, že niektoré samoobslužné pokladne boli vyradené (svedkyne C., N.). Suma sumárum súd mal nepochybne preukázané na základe vyššie uvedených úvah, že sa skutok stal ako bol ustálený pod bodom jedna rozsudku, pričom dôkaz o opaku ani nebol produkovaný. Samotný obžalovaný odmietol vypovedať a všetky jeho vyjadrenia k dôkazom mohol brať súd jedine ako obranu obžalovaného, avšak neboli dôkazom ako takým. Súd výšku odovzdaných peňazí, ktoré svedkyňa v priebehu predmetnej doby odovzdala obžalovanému, určoval len na základe výdavkových blokov, ktoré svedkyňa odovzdala svedkovi Y. pri internom vyšetrovaní v Y.. Súd nemal dôvod spochybňovať tvrdenia svedkyne J., že i nepodpísané výdavkové bloky, či jej poznámky neodzrkadľujú ňou odovzdané sumy obžalovanému tak ako vypovedala, keďže súd nezistil v jej výpovedí také tvrdenia o podstatných okolnostiach skutku, ktoré by boli vyvrátené nejakým iným vykonaným dôkazom. Inými slovami súd v kontexte všetkých vykonaných dôkazov vyhodnocoval jej výpoveď ako dôveryhodnú. Rovnako jej tvrdenia sú potvrdzované listinnými dôkazmi, na ktorých boli uvedené EAN kódy tovarov, ktoré nahadzovala do systému ako návratové transakcie a ktorými zakrývala schodky na pokladniach, ktoré vznikali vyplácaním peňažnej hotovosti obžalovanému. Jej verzia priebehu udalostí sa evidentne nemenila ani plynutím času (svedkovia Y., K., D., K. všetci vypovedali i o tom, čo im svedkyňa pri internom šetrení uvádzala ako vykonávala tento skutok a uvedené zodpovedá i jej tvrdeniam v procesnom postavení obvinenej, či v procesnom postavení svedka). Obrana obžalovaného, že nebolo zistené inventúrou, že nejaký tovar chýbal, a teda nemohla byť spôsobená škoda, súd uvádza, že z výpovede svedkov K., či Y. a ďalších vyplýva, že bolo všeobecne známe, že na oddelení textilu a obuvi (k tomuto tovaru boli robené fiktívne návratové operácie) nebol prehľad o množstve tovaru. Tento bol len blokovaný v pokladni pre predaj a návrat. Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť P. D. nemala prehľad o presnom množstve tovaru na tomto oddelení, ale keďže bolo súdom bez dôvodných pochybností preukázané (úvahy viď vyššie), že J. vyplatila obžalovanému minimálne 33.300 €, a táto suma bola vykrývaná fiktívnymi návratmi tovaru, ktoré účtovne peňažne sedeli, tieto peniaze patrili spoločnosti P. D. a boli výsledkom mimo i predaja fiktívne navracaného tovaru, ktorý bol reálne zákazníkom predaný. Na základe uvedeného obrana obžalovaného, že nebola spôsobená škoda spoločnosti P. D. neobstojí. Ku skutku pod bodom č. 2: Svedkyňa C. I. v čase skutku pracovala v učtárni v P., a mala na starosti poukážky, drobnú pokladňu, nájomné zmluvy a podobne. K prvému skutku nevedela uviesť nič, neprichádzala do styku s prácami v súvislosti s pokladňami na predajni, mala vlastnú drobnú pokladňu u seba. Svedkyňa vypovedala, že obžalovaný si zvykol brávať zálohy, ktoré následne vracal, avšak sumy, ktoré sú uvedené v skutku v bode 2 obžaloby, tieto výslovne povedal, aby neboli zapísané do pokladne. Svedkyňa sa obžalovaného pýtala, že ako si to predstavuje, že keď sa to nezapíše do pokladne, tak proste je z toho manko, to sa nikdy takto nerobilo, a to zažila 6 - 7 riaditeľov a nikto toto nerobil. Pár krát bola za ním, aj mu hovorila, že čo keď sa jej niečo stane a potom jej deti za to budú platiť. On na to zareagoval takým sarkazmom, že sa nič nemôže stať, že to vyrovná. A tak mu vyšla v ústrety. Prevzatie peňazí vždy podpísal, vždy mala uvedené podpísané. Nikdy nebolo tak, že by mu dala peniaze a že to nepodpísal. A keď ich vrátil, tak mu ten doklad dala naspäť. Svedkyňa uviedla, že jej nezdôvodňoval, na čo berie peniaze, ale keď sa to už zapisovalo do pokladne, tak to zdôvodňoval. Keď si bral peniaze od nej, tak výslovne jej uvádzal, že ktoré nemá zapísať. Napriek dobrým vzťahom s obžalovaným, mala aj obavy o zamestnanie, a sa ho bála. Obžalovaný jej vyslovene povedal, že to nemá nikomu hovoriť, že mu dáva zálohy, aby to zostalo len medzi štyrmi očami, ale svedkyňa to povedala i Y., D., T.. Kontroly drobnej pokladne vykonával obžalovaný každý týždeň a prebiehala tak, že obžalovaný podpisoval protokol. Pri týchto kontrolách sa vykazovalo, že tie peniaze tam reálne sú, aj keď tam neboli. Keď prišla auditorka tak to sedelo, pokiaľ ide o sumy 1.200 € a 1.000 € tieto boli vyplatené po tom. Uvedené zo svojej perspektívy potvrdil svedok K., ktorý popísal ako vykonali kontrolu v drobnej pokladni za prítomnosti pani K., a ako im svedkyňa I. vysvetlila, prečo v pokladni chýba 2.200 €, pričom jej zdôvodnenie bolo to isté ako v jej výpovedi v procesnom postavení svedka. Z protokolu o vykonanej inventarizácii k 14.9.2015 vyplýva, že v drobnej pokladni chýbalo 2.200 € a uvedené zodpovedá výdavkovým blokom z júna 2015 a augusta 2015 (č. l. 35). Súd pri ustaľovaní skutku pod bodom 2/ rozsudku vychádzal z výpovede svedkyne I., pričom jej tvrdenia boli podporované i vyššie popísanými listinnými dôkazmi. Nebol v konaní vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by vyvracal uvedené tvrdenia svedkyne a predmetné listinné dôkazy. Jej výpoveď nebola ničím spochybnená. Svedkyňa zároveň dôveryhodne vysvetlila, prečo na výdavkových pokladničných dokladoch neboli uvedené dátumy. Bolo to z dôvodu, že obžalovaný tie sumy nevracal na druhý deň a pre prípad, že by naozaj prišla kontrola, tak by tieto doklady dala do účtovníctva s tým, že by dodala čerstvý dátum, aby nemala problémy. Svedkyňa vypovedala, že kvôli vyhnutiu sa kontrole drobnej pokladne opustila pracovisko minimálne v 5 prípadoch. Ku skutku pod bodom č. 3: Svedok Mgr. P. K. vypovedal na hlavnom pojednávaní v súlade s jeho výpoveďou z prípravného konania, kde uviedol, že keďže kontroloval drobnú pokladňu a v drobnej pokladni sa v tom čase vyúčtovávali aj cestovné náhrady, tak skontroloval aj vyúčtovanie cestovných náhrad, to znamenalo stravné a jazdné. K súkromne odjazdeným kilometrom vypovedal, že v rámci kontroly odjazdených kilometrov si vyžiadal podklady, ktoré boli dodávané obžalovaným na zúčtovanie a fyzicky si porovnal papierovú dokumentáciu s účtovanými nákladmi, kde podľa papierovej dokumentácie prišiel na to, že boli nesprávne uvádzané kilometre ako aj spotreba na služobnom vozidle, ktoré mu bolo zverené. Služobné vozidlo mal zverené aj na súkromné účely s tým, že v tom čase platné pravidlá znamenali, že súkromné jazdy si má vyúčtovať na vlastné náklady a k preplateniu dostáva len služobné cesty. V tom čase pán E. dochádzal na trase Košice - Prešov a keď si porovnal jednotlivé dni vyúčtovaní, tak neboli tieto jazdy zaznamenané ako súkromné, pričom mali byť. Išlo o prelom rokov 2014 - 2015. Bolo to pravdepodobne posledných 12 mesiacov od skutku. Svedok fyzicky prechádzal odovzdané vyúčtovania kníh jázd, z čoho vznikol výstup ten, že jazdy, ktoré mali byť účtované ako súkromné, si obžalovaný vyznačoval ako služobné. Formálne boli napísané ako cesta z miesta bydliska do práce, avšak s tým, že bolo to vyhodnocované ako služobná cesta, nie ako súkromná. Vypočítal aj skreslenú priemernú spotrebu. Pravidlo je také, že v knihe jázd mala byť uvedená priemerná spotreba z technického preukazu, teda jedna hodnota, pričom v knihe jázd, boli manuálne prepísané hodnoty na vyššiu spotrebu. Knihu jázd si viedol každý vodič samostatne, teda aj obžalovaný. Celková dlžná suma vo výške 808,90 € je súčet jednak rozdielu s vykazovanou priemernou spotrebou a spotrebou, ktorá bola evidovaná v technickom preukaze a zároveň súkromné cesty a náklady na ne, ktoré boli vykazované ako služobné. Svedok uviedol, že v čase január 2015 - jún 2015, podľa platných interných predpisov, cesta z miesta bydliska do práce, bola považovaná za súkromnú a obžalovaný mal povinnosť vykazovať cestu z miesta bydliska do práce ako súkromnú cestu a to platilo pre kategórie vozidiel Need (vozidlá, ktoré sú pridelené na pozície, ktoré si vyžadujú cestovanie) aj Status (vozidlá, ktoré sú pridelené ako benefit). Svedok sa vyjadril, že on si riadne takúto evidenciu viedol. Túto kontrolu, či je správne vypisovaná kniha jázd vykonávajú nadriadení daného zamestnanca.

Súd ustálil predmetný skutok ako je uvedený pod bodom 3 rozsudku na základe výpovede svedka Mgr. K., pričom uvedené tvrdenia boli potvrdzované údajmi nachádzajúcimi sa v knihe jázd. Nakoniec ani samotný obžalovaný uvedené výpočty, či už v skutku uvedených kilometrov, ktoré boli nesprávne vykazované obžalovaným ako služobné, nespochybňoval a ani nenamietal. Rovnako nespochybňoval ani nenamietal výpočet výšky škody. Rovnako súd dodáva, že analýza služobných jázd na č. l. 36 zodpovedá záznamom o prevádzke služobného vozidla zo strany obžalovaného v rozhodnom období ( č. l. 40-46). Súd opäť uvádza, že nebol vykonaný v konaní žiaden dôkaz o opaku.

Uvedené nepriamo potvrdzuje i samotná obrana obžalovaného, ktorá nespočívala v tom, že by spochybňoval, že by tak nekonal, ale že takéto vykazovanie jázd bolo firemnou kultúrou, a že manažéri takto vykazovali/vypĺňali „knihy jázd“. K uvedenému súd vykonal výsluch svedkov Mgr. K., T., K., D., pričom títo v konečnom dôsledku popreli, že by jednak takto vykazovali súkromné cesty z miesta bydliska do práce ako služobné a už vôbec nepotvrdili, že by bola vo firme takáto „firemná kultúra“. Respektíve, že by to bolo takto konkludentne s vedením spoločnosti dohodnuté.

Rozhodujúca úvaha, ktorá viedla súd nielen k ustáleniu samotného skutkového stavu (ako je popísané vyššie - a v konečnom dôsledku ako bol ustálený skutok pod bodom 3 rozsudku), ale najmä k vyhodnoteniu, že ide o trestný čin podvodu spočívala i v samotnej obrane obžalovaného. Ak by bol obžalovaný v rozhodnom období vykazoval cesty z miesta bydliska do zamestnania reálne, ale uvádzal by ich ako služobné a takto by mu tieto boli aj preplácané, tak by jeho obrana bola akceptovateľná, ak by uvedené platilo i voči ostatným manažérom (čo bolo vyvrátené výpoveďami manažérov - viď vyššie). Takto by zamestnávateľa neuvádzal do omylu v tom, že takúto cestu nevykonal, avšak ako vyplýva zo záznamov o prevádzke služobného vozidla v období od 1.1.2015

- 31.7.2015, obžalovaný tieto cesty nevykazoval ako cesty súkromné z miesta bydliska do zamestnania, ale ako služobné bez toho aby uviedol, že ide o cestu z miesta bydliska do práce, teda len s označením miest od - do, respektíve ani ich nevykazoval, čo je nelogické, lebo do práce podľa pracovných listov prišiel (keďže tieto km zahŕňal do iných ním vykazovaných ciest ako ciest súkromných). Ku skutku pod bodom č. 4: Svedok Mgr. P. K. vypovedal na hlavnom pojednávaní konzistentne so svojou výpoveďou z prípravného konania, pričom uviedol, že pri rozhovore s pánom Y. počas preverovania podozrení mu Y. povedal, že už rozumie, čo mali znamenať tie „cesťáky“, teda cestovné náhrady, ktoré mu dával podpisovať obžalovaný. Z času na čas mu obžalovaný doniesol podpísať „cesťáky“, ktoré boli vypísané na jeho meno, ale peniaze z týchto cestovných náhrad pán Y. nedostával. Takisto mu uviedol, že sa stávalo, že sa obžalovaný spýtal pána Y., či môže použiť súkromné auto pána Y. a následne dával si obžalovaný preplácať cestovné náhrady za použitie tohto vozidla. Pán Y. tvrdil, že niektoré cesty sa mu zdali úplne nezrealizované, napriek tomu, že si od neho pán E. požičal súkromné auto. Takto sa pozreli na fyzicky vyúčtované podklady, ktoré boli k jednotlivým služobným cestám pána Y. a ktoré im označil pán Y., že sú to tie, ktoré mu dával podpisovať obžalovaný, a pri porovnaní výkazov prác, ktoré sa viedli na daného zamestnanca, tak v týchto sporných prípadoch naozaj pán Y. buď bol fyzicky v práci alebo na dovolenke, a teda fyzicky nemohol aj vykonať nejakú služobnú cestu do iného mesta, ktoré bolo v týchto cestovných náhradách vykázané ako miesto služobnej cesty. Rovnako z náplne práce Y. ani nevyplývalo, že by mal chodiť niekde mimo Prešova. Takto vypočítal poškodený túto škodu. Schválenie služobnej cesty ako aj vyúčtovanie mal na starosti obžalovaný. Vyplácanie zabezpečovala pani I..

Svedok E. Y. sa vyjadril, že dátumy služobných ciest ako sú uvedené v obžalobe v bode 4, tam išlo o cesty, kde ho riaditeľ vysielal služobne, ale v skutočnosti nešiel, ale dal mu auto, kľúče, obžalovaný mu dal „cesťák“, aby tento podpísal a čo on urobil, pričom obžalovaný ho utvrdzoval v tom, že to bude dobré, a že sa o to ďalej nemá starať. On isto v týchto dňoch na služobnej ceste nebol, lebo mal iné povinnosti. Svedok rovnako popísal prípad, kedy si ho obžalovaný zavolal, aby podpísal cesťák, čo svedok Y. odmietol s tým, že on mu už auto nedá, na čo mu mal obžalovaný povedať, že on žiadne auto nepotrebuje, že len nech podpíše cesťák a prevzatie peňazí. Na tomto sa veľmi pohádali ten cesťák pani I. musela stornovať. Uvedené potvrdila i svedkyňa I.. Svedok uviedol, že on aj podpisoval príjem tých peňazí, ale nikdy ich nevidel, bral to tak, že sú to peniaze tých, ktorí tu cestu vykonali. Peniaze za posledný „cesťák“ uvedený skutočne prevzal a odniesol ich obžalovanému, pretože boli to vyúčtované peniaze za nákup PHM do služobného auta, ktoré si mal natankovať cez nejakú kartu pán T., ale kartu, na ktorú mohli tankovať zabudol, a tak to platil hotovosťou, tak sa

„vytvorila“ takáto pracovná cesta. Zároveň svedok uviedol, že keby vedel, že tie cesty nie sú 100-tne oprávnené, tak by to v živote nepodpísal. Z listinných dôkazov osvedčujúcich pracovné cesty na meno Y. v dňoch 7.4.2014 na č. l. 335, 15.4.2014 na č. l. 340, 27.5.2014 na č. l. 330, 30.5.2014 na č. l. 325 svedok uviedol, že vypisoval iba podpis okrem dohody o pracovnej ceste z 26.3.2015 na č. l. 345, ktorú vypisoval podľa pokynov pani I., na preplatenie PHM pre pána T., pričom peniaze odovzdal obžalovanému na stôl. Svedkyňa C. I. vypovedala, že pán Y. asi v 5 prípadoch prišiel za ňou, že treba vypísať pre obžalovaného fiktívny „cesťák“. Ona vedela len o tom, že, obžalovaný zavolal Y., že na koľko peňazí cesťák má byť a jej zavolal obžalovaný, že má urobiť cesťák pre Y.. Holinga prišiel, sadli si a urobili cesťák. Dala peniaze Y. a bola presvedčená, že ten ich vyplatil riaditeľovi. Ku služobným cestám v dátumoch uvedených v skutku uviedla, že tieto služobné cesty boli všetky fiktívne, že boli robené na pokyn obžalovaného, keďže ten musel všetky tieto služobné cesty schvaľovať a Y. by nemal podpísaný cesťák bez súhlasu obžalovaného. Niektoré informácie, ktoré vypisovala mal aj od obžalovaného. Pokiaľ mal reálne služobné cesty pán Y., tak vtedy si to riešil sám, ale jej vtedy obžalovaný nikdy nevolal, aby pripravila doklady.

Na základe vyššie uvedených svedeckých výpovedí a dohôd o pracovných cestách uvedených v skutku v bode 4 rozsudku súd mal za nepochybne preukázané, že tieto služobné cesty boli fiktívne, a ich vyúčtovanie bolo na pokyn obžalovaného, pričom aj jemu boli tieto peniaze odovzdané. Aj napriek rozporom ohľadne toho ako sa dostali peniaze z vyúčtovaných fiktívnych ciest do dispozície obžalovaného (svedok Y. uviedol, že peniaze nevidel okrem poslednej 90 eurovej sumy, svedkyňa I., že ich vyplácala svedkovi Y. a ten ich odovzdával obžalovanému), súd uvedené vyhodnotil ako nepodstatné, keďže podstatou bolo, že obaja sa zhodli, že tie peniaze boli určené obžalovanému. Tomuto svedčí i výpoveď C. I., ktorá uviedla, že pokiaľ išlo o vyúčtovanie reálnych služobných ciest pána Y., vtedy sa o vyúčtovanie obžalovaný „nestaral“, ale v týchto prípadoch bol obžalovaný aktívny a tak súd ustálil skutok ako je uvedený v bode 4 rozsudku.

Z prečítaných svedeckých výpovedí svedkov C. G., E. S., W. N., C. T., I. D., C. T., Ing. W. T. a I.R. súd nezistil žiadne iné podstatné informácie, ktoré by neboli preukazované výpoveďami vyššie rozpísaných svedkov.

Súd zároveň zamietol návrh obhajoby na návrh na zabezpečenie záznamov o prevádzke knihy jázd, cestovných príkazov a pracovných listov, záznamy o prevádzky knihy jázd, cestovných príkazov, pracovných listov za obdobie od 1. 1. 2013 do 30. 9. 2015 u E. Y., pána T., pána G. Q., pána C. D., pani W. K., pána K., pani O., pána E., pani T. a pani D. z dôvodu, že v danom prípade zo strany obžalovaného nešlo o obranu spočívajúcu v tom, že jazdy z miesta bydliska do práce spoločnosť tolerovala ako jazdy súkromného charakteru, ale že ich nevykazoval ako jazdy z miesta bydliska do práce, ale ako jazdy čisto služobného charakteru.

Po právnej stránke bolo preto potrebné posúdiť skutok v bode 1) a 2) rozsudku ako pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona, pretože si obžalovaný prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a takým činom spôsobil značnú škodu, a skutok v bode 3) a 4) rozsudku ako pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, pretože na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu.

Pokiaľ ide o subjektívnu stránku spáchaného činu, tam mal súd za to, že obžalovaný konal vo v priamom úmysle, keďže chcel spôsobom uvedenom v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom.

Trest má byť vyvážený, aby zabezpečil náležitú ochranu našej spoločnosti a prevýchovu páchateľa, pričom súčasne iných odradí od páchania trestných činov a vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa.

K osobe obžalovaného E. E. súd zistil, že v čase skutku bol ženatý. Obžalovaný v minulosti nebol súdne trestaný, z miesta bydliska bol hodnotený všeobecne.

Obžalovanému E. E. bol ukladaný trest odňatia slobody podľa zásad pre ukladanie úhrnného trestu v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona vo vzťahu k zločinu krádeže podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, kde zákon predpokladá uloženie trestu odňatia slobody v rozmedzí od 3 rokov

do 10 rokov, a preto prichádzalo do úvahy uloženie trestu od 3 rokov až 13 rokov a 4 mesiace (zvýšená horná hranica trestnej sadzby o 1/3 podľa zásad vyjadrených v § 41 ods. 2 Trestného zákona).

Súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť - páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život (§ 36 písm. j/ Trestného zákona), žiadnu priťažujúcu okolnosť súd nezistil (to že spáchal viac trestných činov súd už raz vzal do úvahy pri aplikácii tzv. asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona a tú istú okolnosť nemožno pričítať na ťarchu obžalovaného dva krát), a tak súd upravil trestnú sadzbu podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona a prichádzalo do úvahy uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov až 9 rokov 10 mesiacov a 10 dní..

Pri rozhodovaní o treste súd nemohol nebrať do úvahy i to, že sa obžalovaný popieral spáchanie skutku a rozsah a dobu páchania (máj 2014 - september 2015), a rovnako súd nemohol nebrať do úvahy i tú skutočnosť, že zneužíval svoje dominantné postavenie nadriadeného voči podriadeným zamestnancom.

Súd po vyhodnotení hore uvedených skutočností došiel k záveru, že obžalovanému zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienku na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od trestných činov, trest odňatia slobody v polovici takto upravenej trestnej sadzby, teda úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov.

Vzhľadom na to, že obžalovaný v posledných 10 rokoch nebol vo výkone trestu súd ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

V konaní si riadne a včas uplatnila náhradu škody i poškodená spoločnosť P. D. SR, a. s., T. L. 1/A, XXX XX . J., IČO: XX XXX XXX., škodu vo výške 34.438,83 EUR, keďže bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že obžalovaný spôsobil poškodenému škodu vo vyššom rozsahu ako si ju poškodený uplatnil, súd obžalovaného zaviazal na jej náhradu vo výške ako si uplatnil poškodený.

Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych úvah súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokových častiach rozsudku.

Poučenie:

Proti tomu rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde Prešov. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo sa odvolania výslovne vzdať. V prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh, pokiaľ to nie je proti jeho vôli. Odvolanie je treba podať na súde, proti ktorému rozsudok smeruje, a to v štyroch vyhotoveniach.