Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/51/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: AG PRIMA, s.r.o., so sídlom 919 43 Cífer, Bratislavská 1, IČO: 36 246 174, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Jozefom Veselým, so sídlom Advokátska kancelária 990 01 Veľký Krtíš, Mierová 1, proti žalovanej: S. Q., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. I., P. XX, zastúpenej splnomocnenou advokátkou JUDr. Renátou Matejovou, so sídlom Advokátska kancelária 974 01 Banská Bystrica, ČSA 25, o zaplatenie 4 145 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania 17C/242/2015-768 zo dňa 21.11.2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen číslo konania 17C/242/2015-768 zo dňa 21.11.2017 vo výrokoch III. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil v časti nároku o zaplatenie sumy 1 838,53 eur podľa ustanovenia § 145 ods. 2 v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, výrokom II. súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5,05 % - ný úrok z omeškania ročne zo sumy 1 838,53 eur od 25. 6. 2015 do 16. 11. 2017 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. súd žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol a výrokom IV. súd rozhodol o trovách prvoinštančného konania a žalovanej priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 12%. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval predmet sporu a uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 4.145,- eur s 8,05 % úrokom z omeškania od 25. 6. 2015 do zaplatenia. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 28. 4. 2015 písomne splnomocnil žalovanú, aby ho v plnom rozsahu zastupovala a vykonávala všetky potrebné právne úkony spojené s predajom, prevodom, zmenami v evidencii a prevzatí finančných prostriedkov, týkajúcich sa motorového vozidla B. W. EČV: I. XXX E.. Žalovaná uzatvorila kúpnu zmluvu č. L. s kupujúcim Auto Invest.sk, s.r.o. so sídlom v Partizánskom, ktorej predmetom bolo uvedené motorové vozidlo, za ktoré kupujúci zaplatil sumu 5 600,- eur na účet, ktorý bol osobným účtom žalovanej. Z tejto sumy žalovaná uhradila žalobcovi len čiastku 1.455, eur, ako nedoplatok v súvislosti s vyúčtovaním leasingovej spoločnosti ČSOB Leasing a ponechala si na svojom účte čiastku 4 145,- eur. Žalovaná bola písomne vyzvaná na vrátenie tejto sumy, avšak dobrovoľne ju nevrátila. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval aj procesnú obranu žalovanej, ktorá popierala skutkový základ nároku žalobcu, pokiaľ tento tvrdil, že ide o bezdôvodné obohatenie sa žalovanej. Nepoprela, že tvrdenú sumu 5.600 eur prijala ako kúpnu cenu, ale zároveň tvrdila, že sa cítila vlastníčkou predmetného motorového vozidla a to na základe ústnej dohody s konateľom žalobcu, podľa ktorej konateľ žalobca zakúpi osobné motorové vozidlo na jeho firmu s tým, že žalovaná od začiatku bude toto

motorové vozidlo užívať pre svoju osobnú potrebu a bude si aj platiť jednotlivé leasingové splátky, ako aj povinné zmluvné poistenie a havarijné poistenie za predmetné osobné motorové vozidlo. Ak teda v tomto konaní bola táto dohoda popretá žalobcom a žalovaná plnila jednotlivé splátky leasingu a poistenia bez právneho titulu, uplatnila si žalovaná v spore tieto jednotlivé splátky ako obranu voči žalobcovi a z toho dôvodu žiadala, aby súd jednotlivé jej plnenia voči nároku žalobcu zohľadnil. Keďže v spore nevedela žalovaná jednoznačne identifikovať konkrétnu výšku splátok, ktoré platila na účet žalobcu z vlastných finančných prostriedkov, nakoľko boli vkladané na podnikateľský účet žalobcu spolu s dennou tržbou z prevádzky žalobcu, pretože žalovaná pracovala u žalobcu ako V., žalovaná využila v rámci dokazovania možnosť žiadať o vyhotovenie znaleckého posudku, ktorý preukázal výšku sumy reálne poskytovanú zo strany žalovanej. Na základe výsledkov znaleckého dokazovania potom žalovaná plnila a žalobcovi uhradila sumu 1.838,53 eur, ako rozdiel sumy 5.600 eur a sumy, ktorú reálne vložila z vlastných prostriedkov, teda 3.761,47 eur. Súd prvej inštancie právne posúdil uplatnený nárok podľa ustanovenia § 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a po konštatovaní záverov vykonaného dokazovania potom súd uviedol, že mal za preukázané, že spoločnosť žalobcu, ako leasingový nájomca, uzatvorila dňa 28. 4. 2014 so spoločnosťou ČSOB leasing, a.s., ako s leasingovou spoločnosťou a so spoločnosťou CP C-A.R.S, s.r.o., ako s dodávateľom Dohodu o postúpení a započítaní pohľadávok v zmluve č. J., predmetom ktorej bol prevod motorového vozidla B. W. D. X,X I. D. XXX S. s tým, že leasingový nájomca, teda žalobca, si objednal u dodávateľa, teda u spoločnosti CP C-A.R.S. s.r.o., uvedené motorové vozidlo a leasingový nájomca zaplatil na základe tejto objednávky dodávateľovi aj zálohu za kúpnu cenu vo výške 2 500,- eur. Účastníci zmluvy sa dohodli, že leasingový nájomca zabezpečí kúpu tohto vozidla od dodávateľa prostredníctvom finančného leasingu, realizovaného ČSOB leasing, a.s. a leasingový nájomca uzatvoril s ČSOB leasing, a.s. leasingovú zmluvu č. J.. Následne na to ČSOB leasing, a.s. a žalobca uzatvorili Dohodu o platbách nájomného v zmluve č. J., na základe ktorej od 28. 4. 2014 mal žalobca povinnosť platiť leasingové splátky vo výške 242,24 eur, vždy k 28- mu dňu nasledujúceho mesiaca až do 28. 3. 2018. Z oznámenia OR PZ, ODI Zvolen zo dňa 7. 10. 2016 mal súd zistené, že dňa 22. 1. 2015 došlo k dopravnej nehode s predmetným motorovým vozidlom B. W. ev. číslo I. XXX E., ktorého vodičom bol X. Q., ktorý šoféroval vozidlo na základe dohody so žalovanou, ktorú viezol do miesta bydliska. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že touto dopravnou nehodou mu bola spôsobená škoda, súd uviedol, že v tomto konaní si žalobca neuplatnil nárok z titulu náhrady škody z dôvodu havárie tohto motorového vozidla, ale bezdôvodné obohatenie z dôvodu toho, že žalovaná po odpredaji motorového vozidla si ponechala časť kúpnej ceny. Následne na to došlo k prevodu tohto motorového vozidla zo spoločnosti ČSOB leasing, a.s. na žalobcu, nakoľko poisťovňa vyhodnotila poistnú udalosť ako totálnu škodu s neekonomickou opravou a zničením veci nájomná zmluva zanikla. Súd v odôvodení rozsudku konštatoval, že tieto okolnosti sporné neboli, sporná bola len výška vkladaných súm na účet žalobcu žalovanou a najmä dôvod týchto vkladov. Žalovaná tvrdila, že jednotlivé splátky posielala na účet žalobcu na základe ústnej dohody s tým, že po splatení splátok leasingu jej bude umožnené automobil odkúpiť za zvyškovú odkupnú cenu po ukončení leasingu. Žalobca žalovanú po celú dobu užívania motorového vozidla v ničom neobmedzoval a do užívania nezasahoval. Cítila sa tak „vlastníčkou" tohto vozidla. Žalobca takéto tvrdenie žalovanej spochybňoval, keď tvrdil, že žalovaná nevkladala na účet žalobcu svoje vlastné finančné prostriedky, ale finančné prostriedky, ktoré mala k dispozícii ako zamestnankyňa žalobcu z pokladní z jednotlivých prevádzok. Z tohto dôvodu súd v konaní nariadil znalecké dokazovanie a zo znaleckého posudku č. 1/2017 znalkyne H.. U. S. vyplýva, že žalovaná uhradila na účet žalobcu z vlastných finančných prostriedkov čiastku 3 761,47 eur s tým, že v tejto sume je uvedená aj čiastka 1.455,- eur, ktorú uhradila žalobcovi po tom, ako jej bola vyplatená predajná cena za motorové vozidlo vo výške 5 600,- eur. Na základe tohto znaleckého posudku potom žalovaná uhradila žalobcovi dňa 16. 11. 2017 sumu 1 838,53 eur a v tejto časti bolo konanie v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby zastavené. Čiastka 1 838,53 eur predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorej zaplatenia sa žalobca touto žalobou domáhal, teda čiastkou 4 145,- eur a čiastkou, ktorú žalovaná poukázala na účet žalobcu, t.j. 2 306,47 eur tak, ako to vyplýva zo znaleckého posudku (v znaleckom posudku je uvedená suma 3 761,47 eur, ale od tejto treba odpočítať čiastku 1 455,- eur, ktorá bola uhradená z finančných prostriedkov, ktoré získala žalovaná za odpredaj motorového vozidla). Súd potom vyhodnotil, že pokiaľ žalovaná zaplatila z vlastných finančných prostriedkov na účet žalobcu čiastku 2.306,47 eur, v tomto prípade sa jedná o bezdôvodné obohatenie, ktoré získal žalobca na úkor žalovanej, pretože na takéto plnenie zo strany žalovanej v prospech žalobcu nebol právny dôvod. Preto v časti 2.306,47 eur, ktorá zostala predmetom tohto konania po tom, ako bolo konanie čiastočne zastavené, súd žalobu žalobcu zamietol, keďže v tejto výške si uplatnila žalovaná obranu voči žalobcovi a súčasne preukázala, že v tejto výške sa na jej úkor žalobca bezdôvodne obohatil. Súd v odôvodnení rozsudku poznamenal, že pokiaľ v priebehu konania žalovaná tvrdila, že auto na základe dohody medzi

ňou a konateľom žalobcu mal síce kúpiť žalobca, ale auto bolo jej, z vykonaného dokazovanie je zrejmé, že žalobca auto nekupoval, vlastníkom auta bola spoločnosť ČSOB leasing a žalobca bol leasingový nájomca. Žalobca teda nebol vlastníkom motorového vozidla a teda ani žalovaná nemohla sa stať vlastníčkou tohto motorového vozidla. Pokiaľ by mali platiť nejaké ústne dohody medzi stranami sporu ohľadom predmetu leasingového nájmu, s týmto by musel súhlasiť aj leasingový prenajímateľ, teda spoločnosť ČSOB leasing, čo v konaní preukázané nebolo a nebolo to ani tvrdené. Leasingové splátky mal tak povinnosť splácať leasingový nájomca, teda žalobca. Pokiaľ žalovaná platila v prospech žalobcu finančné splátky za leasing tohto motorového vozidla, prípadne poistky či daň z motorového vozidla, je zrejmé, že žalovaná na to nemala právny dôvod a teda došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu. Následne súd zameral pozornosť na úroky z omeškania zo sumy 1 838,53 eur, v ktorej časti bolo konanie zastavené a to za obdobie od 25. 6. 2015 do 16. 11. 2017. Súd mal za zrejmé, že v tomto období bola žalovaná v omeškaní s úhradou uvedenej čiastky, keďže podľa výzvy žalobcu mala dlžnú sumu uhradiť do 24. 6. 2015 a od 25. 6. 2015 bola už teda v omeškaní. Súd preto uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi zo sumy 1 838,53 eur aj úroky z omeškania od 25. 6. 2015 do 16. 11. 2017, kedy uvedená čiastka bola zaplatená. Súd však určil výšku úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne v súlade s ustanovením § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. a pokiaľ žalobca sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania vo výške 8,05 %, v prevyšujúcej časti nad priznaných 5,05 % do požadovaných 8,05 % súd žalobu zamietol, nakoľko v tejto časti nebola dôvodná. Takisto súd zamietol žalobu žalobcu pokiaľ sa týka úrokov z omeškania z istiny, ktorá bola zamietnutá, teda zo sumy 2 306,47 eur a to z toho dôvodu, že súd nepriznal uvedený nárok žalobcovi a teda z neho nie je možné priznať ani úroky z omeškania. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 2 a nakoľko v konaní mal úspech žalobca v čiastke 1 838,53 eur, keďže v priebehu konania žalovaná uvedenú sumu uhradila, úspech žalobcu predstavuje k pôvodne žalovanej istine 4 145,- eur rozsah 44 %. Úspech žalovanej predstavuje čiastku 2 306,47 eur a teda úspech žalovanej predstavuje 56 %. Z tohto dôvodu súd žalovanej priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 12 % a vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov III. a IV. podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že v danej právnej veci síce súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie a dokazovanie vykonal aj nad rámec predmetu súdneho sporu, avšak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pričom podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie pochybil, keď akceptoval vykonávanie náročného dokazovania ohľadom možného započítania pohľadávky a neriešil vec v zmysle toho, čo bolo jednoznačne preukázané. Žalobca zákonným spôsobom včas a riadne uplatnil svoje nároky z titulu zaplatenia sumy 4.145 eur s príslušenstvom, pretože žalovaná preukázateľne túto sumu získala z predaja vraku motorového vozidla, ktoré patrilo žalobcovi a kupujúci poukázal finančné prostriedky na účet žalovanej. Táto však predmetnú sumu žalobcovi nevrátila. Žalobca žalovanú vyzval na dobrovoľné vrátenie predmetnej sumy, avšak to žalovaná odmietla s vyjadrením, v ktorom tvrdila, že uzavrela leasingovú zmluvu so spoločnosťou žalobcu a motorové vozidlo bolo využívané pre účely klientky a preto v konečnom dôsledku žiada ešte uhradiť sumu 110,70 eur, ako rozdiel medzi pohľadávkami. Žalobca po doručení takéhoto vyjadrenia od žalovanej bol nútený domáhať sa svojich práv súdnou cestou, kde súd na základe predložených dôkazov pokladal žalobu za dôvodnú, pretože bol vo veci vydaný platobný rozkaz. Aj v odpore proti vydanému platobnému rozkazu žalovaná tvrdila, že nárok žalobcu čo do dôvodu a výšky neuznáva, pričom v odpore žalovaná tvrdila, že žalobcovi uhradila sumu vo výške 5.455,81 eur a taktiež tvrdila, že žalobca bol uzrozumený, že žalovaná predáva svoje motorové vozidlo, ktoré patrilo jej s tým, že za predaj tohto vozidla si mala ponechať kúpnu cenu. Žalovaná nemala záujem sa žiadnym spôsobom dohodnúť na zaplatení dlžnej sumy a neuznávala nárok žalobcu a následne doručila okresnému súdu vzájomný návrh v zmysle ustanovenia § 97 ods. 1 O.s.p. (v znení platnom a účinnom v danom čase) a požadovala zápočet svojej pohľadávky voči nároku žalobcu. V následnom texte odvolania žalobca zhrnul priebeh konania a obsah jednotlivých pojednávaní v danej veci, ako aj vykonaného dokazovania, v zmysle ktorého v konečnom dôsledku je zrejmé, že žalovaná nebola oprávnená zadržať pre seba kúpnu cenu za predaj motorového vozidla, zneužila splnomocnenie, ktoré jej bolo udelené, konala nezákonne a nebola ochotná dobrovoľne prijatú sumu žalobcovi vrátiť. Taktiež bolo preukázané, že motorové vozidlo patrilo leasingovej spoločnosti a lízingovým nájomcom bol žalobca a žalovanej len bolo umožnené toto motorové vozidlo používať tak na súkromné, ako aj služobné účely. Žalovaná zneužila dôveru žalobcu, pretože viedla motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu a následne dala motorové vozidlo šoférovať svojmu známemu, ktorý spôsobil dopravnú nehodu jeho zavinením a motorové vozidlo

bolo zničené spôsobom, že išlo o totálnu škodu a došlo tak aj k ukončeniu leasingovej zmluvy. Podľa názoru žalobcu nemá žalovaná žiadny nárok na započítanie, pretože aj podľa jej tvrdenia toto motorové vozidlo užívala pre svoje potreby, pričom podľa názoru znalkyne aj keby žalovaná platila nejaké platby žalobcovi, žalobca sa žiadnym spôsobom bezdôvodne neobohatil, keďže toto vozidlo žalovaná aj užívala. Na strane žalobcu nevzniklo žiadne obohatenie, práve naopak, bol stratový, keďže došlo k zničeniu motorového vozidla pred uplynutím lízingového plnenia a teda ho žalobca nemohol nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva. Súd tak podľa názoru žalobcu nepostupoval zákonne a správne, keď uznal nárok žalovanej, ktorý si nesprávne a nezákonne uplatnila. Viaceré jej vyjadrenia v priebehu konania boli rozporné a to aj ohľadom vyjadrenia, komu patrí motorové vozidlo. Žalobca poukázal na to, že od 1. 7. 2016 platí Civilný sporový poriadok, ktorý ohľadom spôsobu započítania upravuje podmienky vzájomnej žaloby v ustanovení § 147 s tým, že súd v ďalšom mal postupovať v zmysle ustanovenia § 149 a nasl. ako prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Žalobca v konečnom dôsledku preukázateľne zaplatil akontáciu motorového vozidla, ktoré bolo v prevádzkyschopnom stave a po zjavnom excese zo strany žalovanej sa stalo nepojazdným a nebola rentabilná jeho oprava. V tomto smere mal súd vyhodnotiť skutočnosti týkajúce sa platenia údajných jednotlivých splátok žalovanej, keďže aj keby súd uznal, že takéto platby platila žalovaná zo svojich finančných prostriedkov, nemohol by sa žalobca ani v tomto prípade bezdôvodne obohatiť, pretože po celú dobu užívala toto motorové vozidlo žalovaná a následne jej konaním bola spôsobená na vozidle škoda a došlo k zníženiu hodnoty tohto motorového vozidla. Týmito skutočnosťami sa súd nezaoberal, neskúmal ich a ani nevyhodnotil napriek tomu, že toto bolo súčasťou procesnej obrany žalobcu. V závere odvolania žalobca poukázal na postoj oboch strán sporu, kde zvýšené trovy konania vznikli v súvislosti s nezákonnou a účelovou obranou žalovanej a preto ani výrok o trovách konania nepovažuje žalobca za zákonný a správny. Navrhuje preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi sumu 2.306,47 eur s 5,05 % úrokom ročne od 25. 6. 2015 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ohľadom trov konania žalobca navrhuje, aby súd rozhodol tak, že žalobca má právo na náhradu všetkých trov konania vo výške 100 %.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu spochybnila jeho tvrdenia uvádzané v odvolaní. Pokiaľ žalobca poznamenal, že ešte pred podaním žaloby na súd písomne vyzval žalovanú na vrátenie predmetnej sumy, na čo mala žalovaná reagovať tak, že žiadala od žalobcu zaplatiť sumu 110,73 eur ako rozdiel medzi vzájomnými pohľadávkami, toto tvrdenie žalovaná považuje za neúplné a nedostatočne zdôvodnené. V čase, keď žalobca písomne vyzval žalovanú na vrátenie žalovanej sumy, požiadala žalovaná prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žalobcu o predĺženie lehoty za účelom vyjadrenia sa k predmetnej výzve, na čo žalobca reagoval tak, že podal žalobu na súd a na písomné vyjadrenie žalovanej nereagoval vôbec. V následnej písomnej odpovedi zo dňa 1. 7. 2015 žalovaná navrhla žalobcovi uzavretie dohody o započítaní vzájomných pohľadávok a taktiež mu navrhla uzavretie dohody o sporných nárokoch, keďže žalobca jej neuhradil mzdu za vykonanú prácu. Toto bol dôvod, prečo žalovaná žiadala od žalobcu zaplatenie sumy 110,70 eur. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje tým, že vo veci bol vydaný platobný rozkaz, žalovaná poukázala na to, že žaloba bola podávaná na súd v čase platnosti a účinnosti O.s.p., v zmysle ktorého ustanovenia § 172 ods. 1 sa platobný rozkaz mohol vydať aj bez výslovnej žiadosti žalobcu a bez vypočutia žalovaného a skutkovým základom pre vydanie platobného rozkazu boli len skutočnosti tvrdené žalobcom. Žalovaná od samého začiatku tvrdila, že si je vedomá toho, že žalobca nadobudol predmetné osobné motorové vozidlo značky B. W. evidenčné číslo I. XXX E. najprv do nájmu (vozidlo patrilo leasingovej spoločnosti) až neskôr, keď došlo ku škode, vozidlo žalobca získal do svojho vlastníctva od leasingovej spoločnosti. Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že žalovaná tvrdila pred súdom, že predmetné vozidlo výlučne užívala ona a z jej pohľadu ho považovala „za svoje", bolo to z dôvodu, že pôvodne mala žalovaná kúpiť do svojho výlučného vlastníctva toto motorové vozidlo, no nestalo sa tak iba preto, lebo žalobca odmietol, ako je zamestnávateľ, so žalovanou uzavrieť pracovnú zmluvu a žalovaná si nemohla čerpať žiadny úver. Na základe tohto ju oslovil konateľ žalobcu s ponukou, že žalobca uzavrie leasingovú zmluvu s leasingovou spoločnosťou, aby si uplatnil odpočet dane. Žalovaná v tejto súvislosti upozornila, že žalobca od začiatku v tomto prípade sledoval jediný cieľ a tým bolo získanie daňovej výhody, predmetné motorové vozidlo nebolo vôbec využívané na podnikateľské účely žalobcu a žalovaná ho využívala výlučne iba pre seba. Je pravdou, že žalobca uhrádzal v súvislosti s užívaním tohto osobného motorového vozidla nielen jednotlivé mesačné leasingové splátky, ale aj ďalšie plnenia súvisiace s užívaním tohto motorového vozidla, avšak tieto jednotné platby sa uhrádzali z prostriedkov žalovanej, ktorá ako zamestnankyňa vkladala na účet žalobcu nielen ňou uhrádzané mesačné leasingové splátky, ale aj vklady získané z tržieb žalobcu, pričom neraz sa stalo, že vklad žalovaná zrealizovala spolu s platbou finančnej

hotovosti získanej z tržieb žalobcu a to na základe pokynu účtovníčky žalobcu. Preto boli tieto jednotlivé vklady neprehľadné, nejasné a v priebehu súdneho konania sa ich suma menila. Žalovaná nebola schopná, keďže nie je odborník v tejto oblasti, vyčísliť sumu jednotlivých úhrad vkladaných na účet žalobcu. Nahliadnutím do účtovných dokladov žalovaná zistila rôznosť ich zaúčtovania, no nevedela sa k otázke zaúčtovania jednotlivých platieb jednoznačne vyjadriť, preto požiadala o znalecké dokazovanie. V danom prípade nebolo sporné, že žalovaná vkladala na účet žalobcu finančné prostriedky, sporné bolo to, ktoré finančné prostriedky vkladala zo svojho a ktoré finančné prostriedky vkladala zo získaných tržieb žalobcu. Neskoršie však znalecké dokazovanie preukázalo, v akej sume boli finančné prostriedky získané z tržieb žalobcu a aké finančné prostriedky boli vkladané žalovanou. Žalobca neuviedol na svoju obranu iné tvrdenie, iba to, že to boli finančné prostriedky získané z tržieb, čo sa preukázalo ako nepravdivé. O tom, že tieto vklady vkladala žalovaná zo svojich prostriedkov, svedčí aj zápis na jednotlivých potvrdeniach o vkladoch, kde sa uvádza text: splátka leasing Q. S., alebo 243 leasing, 101 daň z MV a podobne. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, prečo by žalovaná uvádzala tieto údaje pri jednotlivých vkladoch na účet žalobcu, ak by to boli výlučne finančné prostriedky získané z tržieb žalobcu. Účtovníčka žalobcu splátku leasingu uhrádzala v prospech leasingovej spoločnosti ihneď a bezprostredne po prijatí jednotlivých súm na účet žalobcu od žalovanej. Žalovaná popiera tvrdenie žalobcu, že sa nemala záujem dohodnúť na zaplatení peňažnej sumy, dôvod jej neskoršieho plnenia spočíval iba v tom, že nevedela vyčísliť sumu, ktorú reálne poskytla zo svojich finančných prostriedkov na úhradách lízingových splátok žalobcovi, nakoľko si starostlivo neodkladala všetky potvrdenia o vkladoch na účet žalobcu. K tejto skutočnosti žalovaná poznamenala, že kým neboli vzťahy medzi ňou a konateľom žalobcu narušené, nebol dôvod riešiť túto záležitosť, keďže žalobca sa správal k žalovanej tak, že vozidlo jej patrí. Akonáhle bola znaleckým posudkom ustálená suma, ktorú uhradila zo svojich finančných prostriedkov žalovaná, zaplatila žalobcovi rozdiel 1.838,53 eur. Žalovaná tak má za to, že dôvodne sa bránila v tomto prebiehajúcom súdnom spore a to uplatnením kompenzačnej námietky, keďže osobné motorové vozidlo bolo z hľadiska právneho posúdenia v užívaní žalobcu, nakoľko žalobca bol leasingový nájomca a pokiaľ žalovaná plnila leasingové splátky v prospech žalobcu bez právneho dôvodu, vznikol jej dôvod na započítanie peňažného plnenia v prospech žalobcu, ktoré mal podľa práva plniť žalobca a nie žalovaná. Pokiaľ v odvolaní žalobca namieta rozsah vykonaného dokazovania a jeho nadbytočnosť, žalovaná poznamenala, že znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že finančné prostriedky vôbec neboli získané z tržieb žalobcu tak, ako to tvrdil, ale boli vkladané z vlastných finančných prostriedkov žalovanej. Z tohto dôvodu nemožno hovoriť o tom, že znalecké dokazovanie v spore nesplnilo svoj účel. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalobcu žalovaná poznamenala, že v danom prípade vníma ako zjavný rozpor so zákonom konanie žalobcu v tom, že zneužil svoje postavenie zamestnávateľa a nevhodným, nekorektným postupom viacmenej dotlačil žalovanú, aby súhlasil s tým, že žalobca si zabezpečí nadobudnutie osobného motorového vozidla pre neho, v dôsledku čoho si pozitívne ovplyvnil svoju podnikateľskú činnosť. Pokiaľ v odvolaní žalobca spomína škodu, ktorú mu mala žalovaná spôsobiť, táto poznamenala, že žalobca si žalobou uplatňoval nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia a žalovaná nemá vedomosť o tom, že by si žalobca uplatňoval aj nárok na náhradu škody v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou predmetného osobného motorového vozidla. Na základe uvedeného potom navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil ako vecne správny, keďže má za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Žalovaná si zároveň žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobca reagoval na písomné vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu, ktoré je podľa neho v podstate opakovaním tvrdení a prednesov žalovanej pred súdom prvej inštancie. Žalobca v plnom rozsahu trvá na dôvodoch svojho odvolania, pretože žalovaná sa voči žalobcovi jednoznačne dopustila protiprávneho konania, keď finančné prostriedky, ktoré získala speňažením vraku motorového vozidla poukázala len sčasti na účet žalobcu a ponechala si sumu 4.145 eur. Zverené prostriedky si prisvojila a použila pre svoju potrebu a časť týchto prostriedkov vrátila v podstate až po 2 a pol roka a to až vtedy, keď súd mal rozhodnúť v jej neprospech. Takisto bolo preukázané, že viedla motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu minimálne z penziónu v P. do miesta bydliska p. Q., ktorému zverila motorové vozidlo a ktorý následne s ním havaroval. Žalobca taktiež poznamenal, že má vážne podozrenie, že žalovaná netransparentne nakladala s finančnými prostriedkami, ktoré jej boli zverené a ktoré mala k dispozícii v čase, keď bola zamestnankyňou žalobcu, pričom žalobca žalovanej dôveroval a preto mala prístup k bankovým účtom, brala tržby a tieto mala vkladať na účet spoločnosti. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že vkladala na účet žalobcu aj sumy, ktoré mali byť pokladané za splátky leasingu, žalobca zdôraznil, že tieto sumy nekorešpondujú ani z hľadiska časového, ani z hľadiska výšky s lízingovými splátkami,

pričom pokiaľ žalovaná motorové vozidlo užívala pre vlastnú potrebu, nepreukázala, že by žalobcovi za užívanie vozidla platia akúkoľvek odplatu. Ani jedna alternatíva, ktorú uvádzala žalovaná v priebehu súdneho konania, nie je v jej prospech. Žalobca tak tvrdí, že sa nemohol obohatiť na úkor žalovanej, pretože vždy včas a riadne platil jednotlivé leasingové splátky na účet leasingovej spoločnosti a teda ani prijaté peniaze od žalovanej si neponechal, hoci tvrdí, že nebolo jednoznačne preukázané, že by tieto peniaze nepochádzali z príjmov spoločnosti, keďže žalovaná bola insolventná, pretože ako sama uviedla, nemala žiadne finančné prostriedky. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej žalobca spochybnil aj svedecké výpovede vypočutých svedkýň, ktoré potvrdili údajnú fiktívnu dohodu, ktorá navyše nemohla byť ani platná od samého začiatku, keďže takáto dohoda by bola v rozpore so znením leasingovej zmluvy. Žalobca poukázal na to, že bývalé pracovníčky v súčasnej dobe čelia podozreniam zo spáchania trestného činu ohľadom úrazu zamestnanca žalobcu a je teda zrejmé, že ich výpovede korešpondovali so stanoviskom žalovanej vzhľadom na ich vzťah k žalobcovi. Žalobca sa pokúšal so žalovanou dohodnúť a to aj pred podaním žalobného návrhu, žalovaná odmietla finančné prostriedky vrátiť, pričom neobstoja výhovorky žalovanej, že nevedela aké finančné prostriedky mala zaplatiť, pretože si ponechala celú sumu, ktorú získala predajom motorového vozidla a poukázal len tú sumu, ktorú žalobca mal doplatiť na leasingovú zmluvu. Taktiež žalobca spochybňuje tvrdenie žalovanej, ktorá pracovala v pozícii, kde pracoval s finančnými prostriedkami, pokiaľ tvrdila, že si neviedla evidenciu splátok. Naďalej žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď sa zaoberal výlučne len tvrdením žalovanej a v tejto súvislosti vykonával rozsiahle dokazovanie, pretože súd mal meritórne rozhodnúť o vrátení sumy, ktorú žalobca žaloval a bolo vecou žalovanej, aby si akékoľvek nároky uplatnila voči žalobcovi, ak sa domnievala, že takéto nároky existujú. Náklady súdneho konania, účasť právnych zástupcov na viacerých pojednávaniach, znalecké dokazovanie a náklady svedočného idú teda výlučne na vrub žalovanej, ktorá takto predlžovala súdne konanie, hoci bolo zrejmé, že sumu 4.145 eur si jednoznačne ponechala pre seba a táto suma jej nepatrí. Tvrdenia žalovanej o tom, že niečo nevedela, niečo si myslela, nemala skúsenosti, niečo predpokladala a bola v domnení vlastníctva motorového vozidla sú podľa názoru žalobcu účelového charakteru, ktoré dokresľujú charakter a osobnosť žalovanej. V závere vyjadrenia žalobca poznamenal, že z genézy celého súdneho sporu je zrejmé, aký bol postoj žalovanej k žalobe od samého počiatku a ktorá sa obohatila viacerými spôsobmi na úkor žalobcu a ten preto žiada, aby na základe odvolania odvolací súd rozhodol v intenciách toho, čo uvádza v odvolaní.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP"), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a contrario rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch III. a IV. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

8. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na predmetné súdne konanie začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

9. Podľa ustanovenia § 147 ods. 1 Civilného sporového poriadku, žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou.

10. Podľa ustanovenia § 147 ods. 2 CSP, vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca; inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného.

11. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodné obohatenie je majetkový prospech, získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

12. Podľa ustanovenia § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

13. Odvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní v sporových veciach je prísne a striktne viazaný výlučne len rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 , preto sa pri preskúmaní správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zameral na odvolateľom vymedzený odvolací rámec (v časti zamietnutého nároku, teda do sumy 2.306,47 eur a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania uplatnených žalobcom vo výške 8,05%). Po preskúmaní veci a dôvodov odvolania, ako aj následných vyjadrení žalobcu i žalovanej v štádiu odvolacieho konania, odvolací súd konštatuje správnosť úvah a dôvodov, na podklade ktorých súd prvej inštancie meritórne vo veci rozhodol. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie podrobne a dostatočne argumentačne i právne presvedčivo zdôvodnil, na základe akej skutočnosti a z akých okolností pri meritórnom rozhodovaní vychádzal a ako vec právne posúdil. Dôvody a právne úvahy uvádzané v napadnutom rozsudku sú vecne správne, sú dostatočné, argumentačne presvedčivé a právne správne posúdené a vyhodnotené.

14. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ako odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštačný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku rozsudku.

15. Žalobca sa žalobou zo dňa 29. 6. 2015 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 4.145,- eur s 8,05 % úrokom z omeškania od 25. 6. 2015 do zaplatenia, ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom a právnom základe, že dňa 28. 4. 2015 žalobca písomne splnomocnil žalovanú, aby ho v plnom rozsahu zastupovala a vykonávala všetky potrebné právne úkony spojené s predajom, prevodom, zmenami v evidencii a prevzatí finančných prostriedkov, týkajúcich sa motorového vozidla B. W. EČV: I. XXX E.. Žalovaná uzatvorila kúpnu zmluvu č. L. s kupujúcim Auto Invest.sk, s.r.o. so sídlom v Partizánskom, ktorej predmetom bolo toto motorové vozidlo, za ktoré kupujúci zaplatil sumu 5 600,- eur, pričom kúpna cena bola uhradená na osobný účet žalovanej. Žalovaná následne žalobcovi, ako predošlému vlastníkovi predaného motorového vozidla, však celú kúpnu cenu nepoukázala, ale len sumu 1.455 eur, zvyšnú čiastku 4.145 eur si svojvoľne ponechala. Tomuto tvrdeniu žalobcu sa žalovaná v spore bránila tvrdením, že sa cítila vlastníčkou predávaného motorového vozidla a to vzhľadom na okolnosti predchádzajúce jeho nadobudnutiu žalobcom. Žalovaná tvrdila, že mala záujem v tom čase si kúpiť motorové vozidlo, nakoľko však nemala k dispozícii potrebnú hotovosť na jeho kúpu, požiadala žalobcu, u ktorého dovtedy pracovala na základe dohôd o vykonaní práce, aby s ňou uzatvoril riadnu pracovnú zmluvu, aby mala možnosť čerpať spotrebiteľný úver na kúpu motorového vozidla. Žalobkyňa tvrdila, že konateľ žalobcu, s ktorým mali dobré vzťahy, jej navrhol, že auto sa kúpi „na firmu" s tým, že jemu sa vráti odpočet DPH a ona ho potom bude splácať mesačne s tým, že po ukončení leasingu jej bude umožnené nadobudnúť motorové vozidlo za zostatkovú cenu do jej vlastníctva. Išlo o neformálnu, ústnu dohodu, ktorej existenciu sa snažila žalovaná v spore preukázať jednak svedeckými výpoveďami dvoch pracovníčok žalobcu, pretože išlo podľa jej tvrdenia o všeobecne medzi zamestnancami žalobcu známu skutočnosť, že takáto dohoda medzi žalovanou a konateľom žalobcu skutočne uzatvorená bola, ako aj listinnými dôkazmi a to mailovou komunikáciou medzi žalovanou a účtovníčkou žalobcu, ako aj elektronickou komunikáciou medzi konateľom žalobcu a žalovanou. Existenciu takejto dohody však predovšetkým žalovaná preukazovala tým, že v určitých konkrétnych mesiacoch vkladala v hotovosti na účet žalobcu finančné prostriedky, ktoré boli podľa jej tvrdenia leasingovými splátkami za predmetné vozidlo, ako aj poisteniami spojenými s týmto vozidlom. Tieto vklady aj označovala s poznámkami „leasing Q.", „Q. leasing", „Q. Spl. leasing 243", „243,- eur Q. leasing", „splátka leasingu Q.", „243,- eur leasing, 101 daň ZMV" a „splátka leasing Q.". Presnú výšku týchto splátok a konečnú sumu však žalovaná nebola schopná v spore sama vyčísliť, niekoľkokrát ju menila aj v procesných vyjadreniach.

V konaní aj napriek počiatočnému tvrdeniu žalovanej, že sa cíti byť vlastníčkou predmetného vozidla na základe už uvedených okolností, neskôr uviedla, že bola si vedomá, že podľa leasingovej zmluvy nájomcom vozidla bol žalobca a vlastníkom motorového vozidla bola leasingová spoločnosť ČSOB leasing. Ona však bola držiteľom tohto vozidla fakticky, využívala toto vozidlo tak pre služobné, ako aj osobnú účely.

16. Skutočnosť, kto bol legitímnym vlastníkom predmetného osobného motorového vozidla až do 21.01.2015, nebola sporná. Súd z dohody o postúpení a započítaní pohľadávok k zmluve č. J. zo dňa 28. 4. 2014 zistil, že túto uzatvorila spoločnosť ČSOB Leasing, a.s., so spoločnosťou CP C-A.R.S, s.r.o. ako dodávateľ a žalobca ako leasingový nájomca s tým, že leasingový nájomca si objednal u dodávateľa predmet zmluvy a to auto B. W. D. X.X I. D. XXX S. a leasingový nájomca uzatvoril s ČSOB Leasing, a.s. leasingovú zmluvu č. J.. Súd z Protokolu o prevzatí predmetu financovania k zmluve J. zistil, že dňa 28. 4. 2014 dodávateľ CP C-A.R.S., s.r.o. odovzdal motorové vozidlo značky B. preberajúcemu leasingovému nájomcovi - teda žalobcovi. Taktiež mal súd z Dohody o platbách nájomného k zmluve č. J. preukázané, že túto uzatvorila spoločnosť ČSOB Leasing, a.s. so žalobcom, z ktorej vyplýva, že jednotlivé splátky leasingu mali byť splatné od 28. 4. 2014 (odo dňa prevzatia vozidla) vo výške 242,24 eur do 28. 3. 2018. Taktiež mal súd preukázané, že leasingová zmluva medzi žalobcom a spoločnosť ČSOB Leasing, a.s. bola predčasne ukončená ku dňu 21.01.2015 a to v dôsledku poistnej udalosti - nehody tohto motorového vozidla dňa 21.01.2015, kedy poisťovňa škodovú udalosť uzatvorila ako totálnu škodu s neekonomickou opravou a dňom 29.04.2015 poukázala poistné plnenie na účet pôvodného leasingového vlastníka - ČSOB Leasing, a.s. v sume 5.808,11 eur. Leasingová spoločnosť ČSOB Leasing, a.s. zaslala následne žalobcovi vyúčtovanie zostatku leasingovej sumy 1.453,30 eur ku dňu 19.05.2015, pričom práve túto sumu žalovaná z prijatej kúpnej ceny po odpredaji vozidla poukázala žalobcovi, ktorý ju následne poukázal leasingovej spoločnosti za účelom konečného vysporiadania vzájomných práv a povinností zo zaniknutej leasingovej zmluvy.

17. V spore bolo taktiež preukázané, že dňa 28.04.2015 bolo udelené plnomocenstvo spoločnosťou žalobcu v zastúpení H.. X. Q., ktorý udelil plnú moc pre žalovanú, aby ho v plnom rozsahu zastupovala a vykonávala všetky potrebné úkony, spojené s predajom, prevodom, zmenami evidencie, prevzatím finančných prostriedkov, týkajúcich sa motorového vozidla B. W. EČV: I. XXX E.. Taktiež bola preukázaná kúpna zmluva zo dňa 29. 4. 2015, z ktorej obsahu vyplýva, že H.. X. Q. v zastúpení S. Q. odpredal spoločnosti Auto Invest.sk, s.r.o. ako kupujúcemu svoje motorové vozidlo B. W. D. EČV: I. XXX E. za kúpnu cenu 5 600,- eur s tým, že suma bude zaplatená na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý patril žalovanej.

18. Odvolací súd na základe uvedených skutočností potom prisviedča správnosti záveru, že bol v čase odpredaja predmetného motorového vozidla vlastníkom žalobca a žalovaná bola len splnomocnená konateľom žalobcu, aby ho v kontraktačnom procese s kupujúcim zastupovala a vykonávala všetky potrebné úkony spojené s predajom, prevodom, zmenami evidencie a taktiež prevzatím finančných prostriedkov, týkajúcich sa odpredávaného motorového vozidla B. W. EČV: I. XXX E., pokiaľ si tak žalovaná ponechala prevzatú kúpnu cenu za toto motorové vozidlo a žalobcovi, ako predávajúcemu poukázala len časť prijatej kúpnej ceny a to vo výške 1.455 eur, došlo tým k jej bezdôvodnému obohateniu sa na úkor žalobcu, pretože bolo jej povinnosťou vydať a odovzdať žalobcovi celú kúpnu cenu za jeho odpredávané vozidlo. Zvyšnú časť prijatej kúpnej ceny žalovaná zadržiavala bezdôvodne, bez právneho titulu, keďže vlastníčkou motorového vozidla nikdy nebola. Pokiaľ však žalovaná tvrdila v spore, že bola dôvodne v domnení, že jej zvyšná časť prijatej kúpnej ceny patrí a to na základe ústnej dohody medzi ňou a konateľom žalobcu, v dôsledku ktorej potom aj uhrádzala v období od 27.05.2014 do 30.03.2015 za toto osobné motorové vozidlo žalobcovi sumy, ktoré mali byť leasingové splátky a taktiež povinné zmluvné poistenie a havarijné poistenie a pokiaľ si žalovaná vrámci prostriedkov procesnej obrany žiadala započítať voči nároku žalobcu tieto sumy (pretože pokiaľ nebola vlastníčkou vozidla, ani leasingovým nájomcom, poukazovala ich žalobcovi bez právneho základu), bola táto požiadavka na započítanie jej plnenia voči tomu, čo od nej žiadal žalobca, plne legitímna a v súlade s ustanovením § 97 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase uskutočnenia procesného úkonu s požadovaným zápočtom vzájomných pohľadávok, ako aj v súčasnosti platným a účinným ustanovením § 147 Civilného sporového poriadku. Odvolacia námietka žalobcu, ktorý namieta, že na takýto postup nemala žalovaná žiadny nárok, neobstojí práve s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia procesného predpisu. Nebolo zákonného dôvodu, aby sa súd nezaoberal v rámci procesnej obrany žalovanej aj touto jej námietkou a požiadavkou na započítanie vzájomných nárokov žalobcu a žalovanej v rámci už

prebiehajúceho konania. Požiadavka žalobcu, že si mala žalovaná uplatniť samostatnú žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, pokiaľ tvrdila, že mala nejaký nárok voči nemu, nemá zákonné opodstatnenie. Započítacia námietka žalovanej bola uplatnená v spore v súlade s ustanovením § 97 ods. 1 O.s.p., zhodne aj v súlade so znením ustanovenia § 147 CSP, vychádza z totožného skutkového aj právneho základu ako súd riešil v danom spore, bolo navrhované započítanie nárokov rovnakého druhu a nebolo preto dôvodné odkázať žalovanú na samostatné konanie. Súd preto správne postupoval, pokiaľ ustálil, že síce žalovaná bez právneho dôvodu zadržiavala časť kúpnej ceny ktorú mala poukázal za odpredané vozidlo žalobcovi, avšak súčasne bolo nutné zohľadniť ako bezdôvodne prijaté plnenia žalovanej na účet žalobcu, ktoré súviseli s týmto osobným motorovým vozidlom a poukazovala ich žalovaná ako leasingové splátky, hoci nemala povinnosť tieto splátky platiť. Ako už odvolací súd v odseku 16. tohto rozsudku konštatoval, v období, kedy žalovaná poukazovala na účet žalobcu jednotlivé platby, bola vlastníkom predmetného osobného motorového vozidla leasingová spoločnosť ČSOB Leasing, a.s., leasingovým nájomcom bol žalobca a teda jemu vyplývala z platne uzatvorenej leasingovej zmluvy aj povinnosť platiť leasingové splátky, ako aj ostatné platby spojené s týmto vozidlom. Žalobca ich síce uhrádzal leasingovej spoločnosti z vlastného účtu, avšak po tom, ako peňažné prostriedky vkladala na tento účet žalobcu žalovaná. Všetky plnenia žalovanej boli preto bez právnej povinnosti, pretože žalobca v konaní nepreukázal, že by tieto platby mali byť akýmsi „nájomným" za užívanie motorového vozidla žalovanou, ako podnájomníkom. Odvolací súd poznamenáva, že odovzdanie prenajatej veci do ďalšieho nájmu nájomníkom podnájomníkovi (teda do podnájmu), by podliehalo súhlasu a schváleniu nájomcu - leasingovej spoločnosti, ako vlastníka prenajatej veci. Pokiaľ tak žalovaná plnila na účet žalobcu, plnila tak bez právneho dôvodu a tieto plnenia je nutné právne kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie sa na strane žalobcu na úkor žalovanej. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že sa nemohol bezdôvodne obohatiť na úkor žalovanej, pretože ňou poukazované platby si neponechával, ale poukazoval ich leasingovej spoločnosti ako leasingové splátky. Táto argumentácia je však zavádzajúca, lebo zásadnou skutočnosťou je, že leasingové splátky bol povinný platiť žalobca, ako leasingový nájomca a zo svojich prostriedkov, nie z prostriedkov niekoho iného. Odvolací súd s poukazom na zákonnú dikciu ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka poznamenáva, že bezdôvodným obohatením je jednak majetkový prospech prijatý bez právneho dôvodu, ale podľa ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

19. Správne potom súd prvej inštancie vzájomné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia sa strán sporu zohľadnil ako kompenzačnú námietku a následne potom aj vyhodnotil. Sporná bola v konaní len konkrétna výška plnenia žalovanej bez právneho dôvodu na účet žalobcu a to vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná v zmysle pokynu účtovníčky žalobcu poukazovala v jednotlivých vkladoch na účet žalobcu okrem súm, ktoré ona vnímala ako splátky za ňou užívané motorové vozidlo, aj platby z tržieb z prevádzok žalobcu, ktoré mala žalovaná povinnosť vkladať na účet žalobcu z titulu jej pracovného zaradenia a plnenia pracovných úloh u žalobcu. Jednotlivé platby vkladané na účet tak boli rôznorodé, v rôznych sumách a aj v rôznych časových termínoch. Spornosť tejto otázky, teda námietky žalobcu, že v jednotlivých prijatých vkladoch žalovanou na jeho účet boli aj tržby z prevádzky, teda išlo o jeho peniaze a nie finančné prostriedky žalovanej, ako aj vyriešenie konkrétnej výšky poukázaných súm výlučne len z prostriedkov žalovanej, boli odstránené nezávislým znaleckým dokazovaním, nariadeným v spore na základe návrhu žalovanej a vzhľadom na odstránenie spornosti zásadných nemožno v žiadnom prípade hodnotiť nariadené znalecké dokazovanie za nadbytočné.

20. Z obsahu znaleckého posudku č. 1/2017 znalkyne H.. U. S., z prehľadu, ktorý znalkyňa urobila, vyplýva, že ak bola dohoda platiť leasingové splátky medzi spoločnosťou AG PRIMA, s.r.o. a S. Q., ako aj daň z motorových vozidiel, havarijné a povinné zákonné poistenie, potom spolu uhradila žalovaná z vlastných prostriedkov na účet žalobcu sumu 3 761,47 eur, v ktorej sume bola už zohľadnená čiastka 1.455 eur, ktorú žalovaná žalobcovi z kúpnej ceny uhradila. Takto ustálená konkrétna suma plnenia žalovanej na účet žalobcu výlučne len z jej finančných prostriedkov potom aj bola zohľadnená v rámci kompenzačnej požiadavky žalovanej na vzájomné započítanie nárokov žalobcu a žalovanej rovnakého druhu a žalovaná po ustálení konkrétnej výšky plnenia pred meritórnym rozhodnutím súdu iniciatívne dobrovoľne prevyšujúcu sumu 1.838,53 eur jej bezdôvodného obohatenia sa na úkor žalobcu (rozdiel ňou prijatého plnenia kúpnej ceny za vozidlo v sume 5.600 eur mínus jej plnenia bez právneho dôvodu 3.761,47 eur), uhradila žalobcovi dňa 16.11.2017 a v tejto sume aj súd v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby potom výrokom I. rozsudku, ktorý je už toho času právoplatný, konanie zastavil.

21. Súd prvej inštancie preto rozhodol vecne správne, keď nárok žalobcu v prevyšujúcej sume uplatneného nároku, ako bolo konanie čiastočne zastavené, teda v sume 2.306,47 eur zamietol ako nedôvodný, pretože správne vyhodnotil plnenia žalovanej v súdnou znalkyňou ustálenej sume 3.761,47 eur ako dôvodne uplatnený kompenzačný nárok žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalobcu na jej úkor voči nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovanej na jeho úkor, ktorý bol predmetom toho sporu. Taktiež odvolací súd prisviedča poznámke súdu prvej inštancie, ktorý správne poznamenal (v súvislosti s procesným útokom žalobcu, na ktorom zotrváva žalobca ako odvolateľ aj v odvolacom konaní), že pokiaľ žalobca poukazuje na to, že mu bola spôsobená žalovanou škoda v príčinnej súvislosti s haváriou motorového vozidla, za ktorú niesla zodpovednosť aj žalovaná, tieto námietky nemajú v rámci tohto konania právnu relevanciu. Žalobca žalobným petitom a skutkovými a právnymi tvrdeniami v žalobe vymedzil predmet konania, ktorý je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovanej na jeho úkor. Nárok na náhradu škody je samotný nárok tak po právnej, ako aj skutkovej stránke. Taktiež je nutné konštatovať správnosť záverov súdu prvej inštancie, pokiaľ zamietol nárok žalobcu v prevyšujúcej časti uplatnených úrokov pôvodne vo výške 8,05% zo žalovanej sumy, nakoľko uplatnená výška úrokov z omeškania bola v rozpore so zákonnou úpravou ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Súd preto správne priznal už právoplatným výrokom II. žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania len v zákonom prípustnej výške 5,05% ročne zo sumy 1.838,53 eur od 25.06.2015 do 16.11.2017, a správne potom odvolaním napadnutým výrokom III. súd v prevyšujúcej časti výšky úrokov z omeškania nad 5,05% zamietol, ako aj z prevyšujúcej sumy nároku, ako nedôvodne uplatnené.

22. Rovnako potom, v nadväznosti na procesný úspech jednotlivých strán sporu, súd správne vyhodnotil mieru procesného úspechu tak žalobcu, ako aj žalovanej a postupom podľa ustanovenia § 255 ods. 2 priznal žalovanej, ako procesne úspešnej strane sporu v rozsahu 12 % nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi, po konštatovaní procesného úspechu žalobcu v rozsahu 44% voči procesnému úspechu žalovanej v rozsahu 56 %.

23. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku III., ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania IV. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 a vyslovil, že žalobca, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .