Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Sa-8-2018.pdf
PDF · 175.4 KB
Case nature
Area
Subarea
27Sa/8/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Antalovou v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, R. XX, XXX XX T., zast. JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom, Račianska 66, 831 02 Bratislava proti žalovanému: Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 03.05.2018 takto
rozhodol:
Rozhodnutie žalovaného Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Bratislava č. XXX XXX XXXX X zo dňa 3. mája 2018 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13. februára 2018 z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Žalobca žiadosťou doručenou prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 27.12.2017 požiadal o priznanie starobného dôchodku a to od 14.12.2017. Navrhovateľ v žiadosti vo vzťahu k dobe zamestnania uviedol, že od 01.10.1969 do 30.09.1972 bol zamestnaný vo S.I., n.p., G., od 01.10.1972 do 31.12.1999 bol zamestnaný na Y. Q. T., od 01.01.2000 do 22.03.2001 bol nezamestnaný - evidovaný, od 28.06.2001 do 11.11.2013 bol nezamestnaný - evidovaný. V žiadosti zároveň uviedol, že je od 01.01.2000 poberateľom výsluhového príspevku. Podľa potvrdenia Finančného riaditeľstva SR, Banská Bystrica doručeného 25.09.2013 bol žalobcovi priznaný výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok podľa zák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 328/2002 Z.z.“), pričom pre nárok na výsluhový príspevok mu bola zhodnotená doba trvania služobného pomeru v colnej správe od 01.10.1972 do 31.12.1999 a doba základnej vojenskej služby od 02.10.1970 do 26.09.1972, t.j. 29 rokov a 91 dní. Doba služby v služobnom pomere nebola zaradená do I. alebo II. kategórie funkcií.
Prvostupňové rozhodnutie 2. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej „prvostupňový orgán verejnej správy“) o žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13.02.2018 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy“) rozhodol tak, že s poukazom na ust. § 60, § 65, § 255 a § 274 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 20.12.2017 zamietol. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy citoval ust. § 65 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení zák. č. 555/2007 Z.z. a konštatoval, že žalobca dosiahol dôchodkový vek 62 rokov (§ 65 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. k 15.01.2013), ku ktorému dňu získal 1832 dní obdobia dôchodkového poistenia (rozpis je uvedený v priloženom osobnom liste dôchodkového poistenia), v dôsledku čoho žalobca nesplnil podmienku minimálne 15 rokov dôchodkového poistenia pre možnosť vzniku nároku na starobný dôchodok. Pre účely zistenia obdobia dôchodkového poistenia mu nebola zhodnotená doba trvania služby od 02.02.1970 do 26.09.1972 (doba výkonu základnej vojenskej služby v trvaní dvoch rokov) a doba služby - pracovnej činnosti colníka od 02.10.1970 do 26.09.1972, celkom doba výkonu štátnej služby 29 rokov a 91 dní (zhodnotenej pre účely priznania výsluhového dôchodku). Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení súčasne konštatoval, že nakoľko doba pracovnej činnosti colníka nie ja zaradená na účely dôchodkového zabezpečenia podľa druhov vykonávaných funkcií ani do I. a ani do II. kategórie funkcií (pracovná činnosť colníka bola zaradená do III. pracovnej kategórie), nie je možné príslušnú dobu zamestnania hodnotiť v kategórii funkcií, a teda ani aplikovať § 274 zák. č. 461/2003 Z.z. a ani čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128), vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. (ďalej len „Dohovor č. 128“). Prvostupňový orgán verejnej správy uzavrel, že k 01.01.2013 žalobca nesplnil podmienku potrebného počtu rokov zamestnania na vznik nároku na starobných dôchodok, a preto žiadosť žalobcu zamietol.
3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňový orgán verejnej správy posudzoval jeho žiadosť formálne a nedôsledne, nedostatočne sa zaoberal dobou poistenia, za ktorú považuje len 5 rokov a 7 dní a dobu vyše 29 rokov v Y. Z. nezapočítal. Poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa NS SR zaoberal nielen otázkou dôchodkového veku u osôb, ktoré boli zaradené do I. a II. kategórie funkcií podľa zák. č. 100/1988 Zb., ale aj otázkou hodnotenia dôb poistenia/zamestnania pre dávky dôchodkového poistenia. Žalobca považoval postup prvostupňového orgánu verejnej správy za diskriminačný voči žalobcovi, pretože jednej skupine výsluhových dôchodkov je priznávaná pomerná časť starobného dôchodku za obdobie, ktoré im nebolo zohľadnené pri priznaní výsluhového dôchodku. Zároveň poukázal na čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Žiadal o opätovné posúdenie jeho žiadosti.
Rozhodnutie žalovaného
4. Žalovaný ako odvolací orgán v zmysle § 215 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. o podanom odvolaní žalobcu rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 03.05.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy podľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní veci dospel k záveru, že postup prvostupňového orgánu verejnej správy bol správny. Poukázal na dôvody rozhodnutia uvedené v rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy a na dôvody odvolania, ďalej na listinné dôkazy nachádzajúce sa v administratívnom spise, z ktorých podľa žalovaného vyplýva, že žalobcovi bol priznaný výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok podľa zák. č. 328/2002 Z.z., pričom pre nárok na výsluhový dôchodok bola žalobcovi zhodnotená doba trvania služobného pomeru v colnej správe od 01.10.1972 do 31.12.1999 a doba základnej vojenskej služby od 02.10.1970 do 26.09.1972, t.j. 29 rokov a 91 dní. Doba služby v služobnom pomere nebola zaradená do I. alebo II. kategórie funkcií. Žalovaný konštatoval s poukazom na evidenčné listy dôchodkového zabezpečenia, že vyššie uvedená doba služby žalobcu (od 02.10.1970 do 26.09.1972 a od 01.10.1972 do 31.12.1999) bola zaradená do III. pracovnej kategórie, t.j. nebola zaradená do zvýhodnenej kategórie funkcií. Z uvedeného vyvodil, že žalobca získal dobu služby v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu, a preto v súlade s § 255 ods. 5 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení zák. č. 334/2011 Z.z. dobu služobného pomeru od 01.10.1972 do 31.09.1999 a dobu základnej vojenskej služby od 02.10.1970 do 26.09.1972 nie je možné na nárok na starobný dôchodok zhodnotiť. Následne žalovaný s poukazom na § 65 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. uviedol, že dôchodkový vek 62 rokov veku poistenca žalobca dovŕšil dňa 15.01.2013. K 14.12.2014, t.j. ku dňu, od ktorého žalobca žiadal priznať starobný dôchodok, žalobca získal 1832 dní obdobia dôchodkového poistenia, t.j. 5 rokov a 7 dní obdobia dôchodkového poistenia (§ 60 ods. 10 zák. č. 461/2003 Z.z.). Následne žalovaný konštatoval, že z dôvodu, že žalobca k 14.12.2014 nezískal potrebný počet rokov obdobia dôchodkového poistenia (t.j. v rozsahu najmenej 15 rokov), nesplnil jednu z podmienok na nárok na starobný dôchodok. Žalovaný odcitoval ust. § 255 ods. 5 zák. č. 461/2003 Z.z. a následne konštatoval, že nakoľko účastník konania (žalobca) nesplnil jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok podľa § 65 zák. č. 461/2003 Z.z., a to podmienku potrebnej doby dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov, jeho žiadosť o starobný dôchodok bola zamietnutá. Argumentoval, že zamestnanie účastníka konania v služobnom pomere nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií, a preto nie je možné v tomto prípade aplikovať § 274 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení zák. č. 140/2015 Z.z., podľa ktorého nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k námietkam žalobcu uviedol, že podľa ustálenej judikatúry NS SR nároky poistencov vyplývajúce zo zaradenia doby služby do I. a II. kategórie funkcií sa musia podľa § 274 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení zák. č. 140/2015 Z.z. zachovať pre nárok a určenie sumy starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, aj keď títo poistenci za dobu služby získali dávky v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, pretože v sume výsluhového dôchodku neboli zohľadnené. Žalovaný poukázal na to, že prvostupňový orgán verejnej správy svoju aplikačnú prax zosúladil so zovšeobecneným názorom NS SR tak, že pre posúdenie dôchodkových nárokov zohľadňuje aj dobu profesionálnej služby zaradenú do zvýhodnenej I. a II. kategórie funkcií a následne určí aj sumu dôchodku v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. V prípade žalobcu však takýto postup podľa žalovaného neprichádza do úvahy z dôvodu, že obdobie profesionálnej služby nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií. Poukázal na to, že prvostupňový orgán verejnej správy zvolil rovnaký postup ako u tých poistencov, ktorí nezískali dobu zamestnania alebo profesionálnu službu vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, resp. kategórií funkcií. Zároveň poukázal na to, že prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol inak len v individuálnych prípadoch, v ktorých súdy SR žalovaného alebo prvostupňový orgán verejnej správy zaviazali rozhodnúť podľa právneho názoru vyjadreného v právoplatnom rozhodnutí. Námietky žalobcu preto žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné.
Správna žaloba
5. Žalobca sa žalobu doručenou správnemu súdu v zákonnej lehote domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného. V žalobe tvrdil, že rozhodnutím žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy a ich postupom boli porušené jeho práva tým, že bola zamietnutá jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku, aj keď splnil obidve zákonné podmienky pre priznanie starobného dôchodku, t.j. dosiahol dôchodkový vek 62 rokov a bol nepretržite poistený viac ako 15 rokov. Žalobca namietal postup žalovaného, ktorý potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu aj napriek tomu, že sa tento nevysporiadal s námietkami žalobcu smerujúcimi k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Poukázal na to, že argumentácia žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy je založená na citácii právnych predpisov, bez vyslovenia relevantného právneho názoru. Rozhodnutia sú odôvodnené tým, že žalobca nedosiahol dostatočnú dobu dôchodkového poistenia a že terajšia judikatúra je na tento prípad nepoužiteľná, pretože činnosť colníka nebola zaradená do I. alebo II. kategórie. Ustálenú judikatúru pritom žalovaný odmietol s tým, že vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom ide o iný skutkový a právny stav. Takýto postup žalobca považoval za postup v rozpore s čl. 33 Dohovoru č. 128, ako aj rozsiahlou judikatúrou NS SR, ktorá jednoznačným spôsobom zjednotila aplikačnú prax v skutkovo aj právne totožných veciach, z ktorej vyplýva, že výsluhovým dôchodcom je možné starobný dôchodok krátiť, a nie ho nepriznať vôbec. Celková doba poistenia podľa názoru žalobcu nemôže byť pritom posudzovaná u výsluhových dôchodcov odlišne. Odlišnosť právneho hodnotenia skutkového stavu veci žalovaným i prvostupňovým orgánom verejnej správy pritom spočíva v tom, že u výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení do I. alebo II. kategórie, považuje orgán verejnej správy za celkovú dobu poistenia aj dobu poistenia, ktorá im bola hodnotená pri priznaní výsluhových dôchodkov, pričom u výsluhových dôchodcov, ktorí neboli zaradení do jednej z týchto kategórií, postupuje opačne a to tak, že dobu, ktorá bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku od celkovej doby poistenia odpočítava. Takýto postup žalobca označil ako diskriminujúci, pričom poukaz na ust. § 274 zák. č. 461/2003 Z.z. nemá podľa žalobcu opodstatnenie, keďže cit. ustanovenie upravuje výšku dôchodkového veku a nie celkovú dobu poistenia. Žalobca považoval právne posúdenie veci žalovaným i prvostupňovým orgánom verejnej správy za rozporný s § 65 zák. č. 461/2003 Z.z., pretože z listinných dôkazov založených v dávkovom spise je preukázané, že žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1, 2 zák. č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca (ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a § 274 neustanovuje inak). Žalobca dosiahol dôchodkový vek 62 rokov dňa 15.01.2013 a jeho celková doba poistenia je 36 rokov a 98 dní (5 rokov a 7 dní + 31 rokov a 91 dní hodnotených pri priznaní výsluhového dôchodku) a nie ako uvádzajú orgány verejnej správy 5 rokov a 7 dní. Žalobca namietal, že žalovaný nemá žiadny právny ani vecný argument na svoje závery, že žalobca nebol dôchodkovo poistený viac ako 15 rokov. Uvedený záver žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy vyvracia aj osobný list dôchodkového poistenia, ktorý bol súčasťou rozhodnutia. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že nielen žalobca, ale všetci výsluhoví dôchodcovia (bez ohľadu na kategóriu činnosti), boli až do účinnosti zák. č. 328/2002 Z.z. dôchodkovo poistení tiež v Sociálnej poisťovni. Konkrétne žalobca bol poistencom Sociálnej poisťovne od r. 1957. Žalobca poukázal na čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Tvrdil, že nemôže byť sporné, keďže to žalobca preukázal, že žalobca splnil obidve zákonné podmienky na priznanie starobného dôchodku, t.j. dosiahol dôchodkový vek a celkovo bol dôchodkovo poistený viac ako 15 rokov. Rovnako podľa žalobcu nemôže byť sporné to, že právny názor žalovaného je v rozpore s § 274 a aj s ustálenou judikatúrou, ak žalovaný s poukazom na cit. ustanovenie tvrdí, že nemôže vychádzať z judikatúry, pretože táto sa vzťahuje len na výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení v I. alebo II. kategórii činnosti. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že pri podaní žiadosti neodvodzoval svoj nárok na dôchodok (splnenie podmienok) tým, že dosiahol dôchodkový vek podľa § 274 zák. č. 461/2003 Z.z., ale žiadosť o dôchodok podal potom, čo dosiahol dôchodkový vek podľa § 65 ods. 1 cit. zákona. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR č.k. 7So/138/2011. Žalobca okrem právnych predpisov, v rozpore s ktorými rozhodoval žalovaný i prvostupňový orgán, vychádza aj z rozhodovacej praxe NS SR a vyslovil názor, že ani z jedného rozsudku nie je možné odvodiť závery, na ktorých žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy založili svoje rozhodnutia. Následne odcitoval z rozsudku NS SR č.k. 7So/138/2011, v ktorom tento vyslovil: „Absolútne vylúčenie hodnotenia doby poistenia zo všeobecného systému tých poistencov, ktorí získali dávky dôchodkového poistenia (zabezpečenia) v inom systéme sociálneho poistenia a nie v systéme všeobecnom, má za následok horšieho zaobchádzania s nimi, ako s poistencami, ktorí sú poistení v zahraničných systémoch sociálneho poistenia a u ktorých samotná poisťovňa vôbec nepochybuje o spôsobe výpočtu ich dôchodkových dávok spôsobom krátenia, ktorý zabezpečuje primerané poistené plnenie za obdobie, v ktorých boli poistení na Slovensku po zohľadnení dôb poistenia v iných systémoch. Postupom odporkyne sa napr. pri dosiahnutí dôchodkového veku a započítaní dôb poistenia získaných len vo všeobecnom systéme vymeriava poistencom dôchodok vo výške, ako by celkovo boli poistení len po krátky čas, a tým sa znižuje ich osobný mzdový bod a následne aj výška dôchodku. Nad akúkoľvek pochybnosť je takýto postup pre poistencov, ktorí získali časť poistenia v obidvoch systémoch nevýhodnejší, ako keby sa im pre vznik nároku hodnotila celá doba poistenia a poskytla sa im zvyšná časť dôchodku zodpovedajúca dobe poistenia vo všeobecnom systéme. Správne preto odporkyňa musí pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila, aby všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme (samozrejme pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní, teda napr. pri skoršom odchode do dôchodku), následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výšky dôchodku, vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať odporkyňu“. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok NS SR č.k. 10So/59/2014, z ktorého odcitoval nasledovný text: „Ako vyplýva z obsahu spisu, odporkyňa pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok citovaný judikát nerešpektovala, a krajský súd považoval jej rozhodnutie za zákonné, najvyšší súd už prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozsudok sp. zn. 1So/59/2012 zo dňa 13.08.2013) zdôraznil, že nielen správny orgán v ďalšej rozhodovacej činnosti, ale aj prvostupňový súd pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, je zaťažený povinnosťou zohľadniť právne názory vyslovené najvyšším súdom v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, a ktoré sú mu nepochybne známe, či už z iniciatívy účastníkov, alebo ako oficiality jeho činnosti (§ 21 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.), nakoľko tieto v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy, analogicky § 250j ods. 7 O.s.p., sú záväzné nielen pre adresáta, t.j. správny orgán, ale aj konajúci súd. ... K prelomeniu záväznosti právneho názoru už vysloveného odvolacím súdom musí nižší správny súd výslovne uviesť argumentáciu, ktorá by takýto postup ústavno- konformným spôsobom odôvodňovala, t.j. mala by vychádzať najmä zo zásadnej zmeny právneho prostredia (legislatívne zásahy zákonodarcu akceptované v demokratickej spoločnosti, resp. judikatúrny zlom vyvolaný rozhodovacou činnosťou ústavného súdu alebo Medzinárodného súdneho dohovoru), či zo zistenia odlišného skutkového stavu. Ak tak neurobí, potom svojím postupom vyvolá vadu, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, lebo porušuje zásadu legitímneho očakávania účastníka, a na ktorý musí v rámci svojich oprávnení odvolací súd v zmysle ústavno-konformného výkladu procesných ustanovení prihliadať“. Tieto a aj ďalšie rozsudky vyvracajú podľa žalobcu závery žalovaného, že judikatúra je použiteľná len na výsluhových dôchodcov zaradených v I. a II. kategórii, pričom zdôraznil, že závery rozsudkov plne rešpektujú čl. 33 Dohovoru č. 128 a vykladajú vnútroštátne právne predpisy v súlade nielen s týmto Dohovorom, ale aj s Ústavou SR. Z postupu žalovaného a aj prvostupňového orgánu verejnej správy podľa žalobcu vyplýva, že odmietajú rešpektovať výkladovú prax. Žalobca ďalej poukázal na to, že vo vyššie citovanom rozhodnutí NS SR konštatoval nasledovné: „V konaní nebolo sporné, že navrhovateľovi bol podľa rozhodnutia Y. F. SR č. .... zo dňa ... priznaný od 01.01.2005 výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 1 a § 39 zák. č. 328/2002 Z.z., pričom mu bola započítaná celková doba výkonu štátnej služby v rozsahu 34 rokov a 191 dní. Po zohľadnení tejto doby však ešte získal ďalšiu dobu poistenia v rozsahu 8 rokov a 357 dní, ktorú žiadal zohľadniť podanou žiadosťou o starobný dôchodok po dosiahnutí dôchodkového veku 62 rokov. Odporkyňa jeho žiadosť zamietla napriek ustálenej judikatúre súdov, že poberatelia výsluhových dôchodkov majú nárok na starobný dôchodok i zo všeobecného systému dôchodkového poistenia s prihliadnutím na dobu dôchodkového poistenia získanú v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok za súčasnej aplikácie čl. 33 Dohovoru č. 128“.
6. Žalobca poukázal na ďalšie rozsudky, ktoré vyvracajú argumentáciu žalovaného, že právny názor vyslovený v týchto rozsudkoch nebol zovšeobecnený, a preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie, ktorá by sa ustálila po určitú dobu (vo svojom rozhodnutí nepoukázal žalovaný inak bežne používaný odkaz na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v Uznesení IV.ÚS 481/2011-19 zo dňa 10.11.2011). Žalobca zároveň poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týkajú rovnakých skutkových a právnych vecí, ako je prejednávaná vec. Zároveň poukázal na rozsudky krajských súdov SR týkajúce sa rovnakých skutkových a právnych vecí a ktoré rovnako ako Najvyšší súd SR vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Žalobca v žalobe dal do pozornosti, že Ústavný súd SR vo svojej judikatúre konštatoval, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. rozhodnutie ÚS SR I.ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95 a II.ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (napr. rozhodnutie ÚS SR II.ÚS 243/05), pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej podľa názoru ÚS SR za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchýlnym spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (napr. rozhodnutie ÚS SR IV.ÚS 14/07). Ďalej poukázal na to, že sudca je princípmi právneho štátu viazaný a je jeho povinnosťou rešpektovať princíp právnej istoty a zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ÚS SR III.ÚS 192/06 a aj na Rozsudok NS SR č.k. 10So/59/2014 z 15.04.2015, v ktorom bol vyslovený právny názor na záväznosť predchádzajúcej judikatúry, aj na prípad, ktorý je totožný s prejednávanou vecou, zhodne s Uznesením ÚS SR IV.ÚS 481/2011 zo dňa 10.11.2011. Žalovaný odlišnosť stavia na pracovných kategóriách, pričom okrem poukazu na § 274 (o.i. rieši dôchodkový vek) nepredložil žiadny právny argument, ktorým by zdôvodnil odlišný spôsob posudzovania celkovej doby dôchodkového poistenia u výsluhových dôchodcov zaradených do I. a II. kategórie a nezaradených do týchto kategórií. Žalobca mal za to, že týmto diskriminujúcim spôsobom bola posúdená celková doba poistenia výlučne vo vzťahu k výsluhovým dôchodcom nezaradeným do I. alebo II. kategórie. Orgány verejnej správy tento postup nevolia ani voči tým poistencom, ktorí neboli poistencami žalovaného po dobu 15 rokov, ale boli poistencami v iných (zahraničných) systémoch. Žalovaný podľa žalobcu preukázateľne rozhoduje v rozpore s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, čo potvrdzuje aj rozsiahla rozhodovacia činnosť všeobecných súdov. Žalobca poukázal na Rozsudok NS SR č. 9So/15/2016 z 28.02.2018, ktorý vyvracia všetky závery žalovaného. Medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, či bol žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok, ani to, či žalobca dosiahol dôchodkový vek. Sporná je celková doba dôchodkového poistenia, ktorú žalovaný posúdil v rozpore s právnymi predpismi, na ktoré bolo poukázané a v rozpore s rozhodovacou praxou NS SR, ktorý Rozsudkom č.k. 10So/59/2014 z 15.04.2015 jednoznačne potvrdil, že aj judikatúra pred vydaním tohto rozsudku sa vzťahuje na všetkých výsluhových dôchodcov bez rozdielu a že je záväzná nielen pre súdy nižšieho stupňa, ale aj pre žalovaného. Výsledkom rozhodovacej činnosti žalovaného aj prvostupňového orgánu verejnej správy je podľa žalobcu arbitrárne rozhodnutie, pretože skutkové zistenia a právne závery sú v extrémnom rozpore s právnymi predpismi, o ktoré žalovaný oprel svoje rozhodnutie, rovnako ako interpretácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe. Žalovaný cituje ust. § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zák. č. 461/2003 Z.z., avšak závery, ktoré z nich vyvodzuje svedčia podľa žalobcu o tom, že pri aplikácii týchto ustanovení neberie do úvahy celé ustanovenie, ale len jeho časť. V tejto súvislosti poukázal žalobca na Rozsudok NS SR č.k. 7So/138/2011, v ktorom bol vyslovený nasledovný názor: „Navyše bolo potrebné riešiť výklad niektorých pojmov upravených v Zákone o sociálnom poistení v spojitosti so zabránením diskriminácie. Správnych úprav týkajúcich sa sociálneho poistenia alebo zabezpečenia rôznych skupín poistencov jednoznačne vyplýva, že všeobecný systém sociálneho poistenia a osobitný systém sociálneho poistenia (zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov) sú založené na základe hodnotenia dôb poistenia (zamestnania) pre dávky dôchodkového poistenia. Kým Zákon o sociálnom poistení upravuje nároky poistencov zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho cieľom je zabezpečiť, aby doby poistenia boli poistencovi pre vznik nároku na dávky podmienené dosiahnutím veku alebo v dôsledku jeho nepriaznivého zdravotného stavu boli riadne zohľadnené, osobitné právne úpravy, používané v osobitnom systéme sociálneho poistenia obsahujú len úpravu, ktorá zabezpečuje užší okruh dávok dôchodkového poistenia a zohľadňuje ako dobu poistenia iba dobu výkonu služby (prípadne náhradnú dobu výkonu služby). Osobitný systém poistenia príslušníkov ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, sirotských a vdovských dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu ich poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, sirotských výsluhových dôchodkov, vdovských výsluhových dôchodkov a invalidných výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca a vôbec nehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme. V dôsledku tejto skutočnosti potom vychádza záver, že poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia sú vylúčení z pôsobnosti Zákona o sociálnom poistení len v rozsahu zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme (s výnimkou prípadov podľa § 60 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení, ktorým sa pre nárok na tieto dávky hodnotí aj so započítaním doby služby v ozbrojených silách v celom rozsahu), ale nie v časti upravujúcej nárok na starobný, predčasný starobný, invalidný, sirotský, vdovský alebo vdovecký dôchodok. V dôsledku súbežného uplatňovania týchto systémov tak nesprávnym a výlučne gramatickým výkladom zákona dochádza k diskriminácii poistencov osobitného systému, lebo odporkyňa im niektoré doby poistenia nehodnotí vôbec, alebo im ich hodnotenie odsúva a aj mení podmienky alebo odníma výhody, poskytované poistencom v osobitnom systéme sociálneho poistenia. Takýto postup, pri ktorom sa nehodnotia príslušníkom ozbrojených zborov v čase vzniku nároku na výsluhovú dávku všetky doby poistenia však právna úprava, pri ktorej došlo k odčleneniu dôchodkového zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov do osobitného systému, nemala za cieľ“. Žalobca argumentoval, že na základe nesprávnej interpretácie právnych predpisov žalovaný a prvostupňový orgán verejnej správy odvodzujú záver, že obdobie služobného pomeru v rozsahu zakladajúcom nárok na starobný dôchodok v zmysle citovaných ustanovení, nie je obdobím dôchodkového poistenia, preto pre nárok na starobný dôchodok ho nemožno hodnotiť. Tento záver žalovaného nie je správny, čo podľa žalobcu potvrdzuje aj vyššie uvedený rozsudok, v zmysle ktorého celkovou dobou poistenia je doba poistenia vo všetkých systémoch. Ďalej žalobca odcitoval z rozsudku sp. zn. 7So/138/2011 nasledovný text:„Treba zdôrazniť, že navrhovateľovi bol od 01.11.2002 priznaný a vyplácaný výsluhový dôchodok, ktorý po dovŕšení dôchodkového veku pre vznik nároku na starobný dôchodok zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia (poistenia) má charakter dávky v starobe, preto odporkyňa musí postupovať v súlade s čl. 33 Dohovoru č. 128 o invalidný, starobných a pozostalostných dávkach vyhláseného v Zbierke zákonov pod 416/1991 Zb. Starobný dôchodok navrhovateľa môže krátiť a to primerane k počtu skončených rokov doby trvania služby profesionálneho vojaka rozhodujúcich pre výšku výsluhového dôchodku podľa § 39 zák. č. 328/2002 Z.z. Iným postupom by určitá kategória poistencov systému vnútroštátnych poisťovacích a zabezpečovacích systémov bola znevýhodnená v porovnaní s poistencami vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia na Slovensku, a dokonca by s ňou odporkyňa zaobchádzala horšie, ako s poistencami poistenými v zahraničí, u ktorých u takomto krátení dôchodkov ani ona nemá pochybnosti“. Žalobca považoval za preukázané, že žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy pri posudzovaní jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku postupovali v rozpore s právnymi predpismi, na ktoré žalobca poukázal v žalobe, jeho vec neposúdili správne po skutkovej ani právnej stránke. Nie je súladný postup žalovaného ani s judikatúrou a v rámci svojej právnej argumentácie žalobca poukázal na ostatný rozsudok NS SR č.k. 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018, ktorého závery (rovnako ako vo všetkých predchádzajúcich rozsudkoch) sú založené na doterajšej judikatúre a z ktorého vyplýva: „Daná judikatúra nie je viazaná len na prípady, kedy policajti a vojaci získali zamestnanie (dobu služby) v I. alebo II. kategórii funkcií odôvodňujúcom zníženie dôchodkového veku. Vyplýva z nej vo všeobecnosti nárok poberateľa výsluhového dôchodku na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho krátenie v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 dovŕšením dôchodkového veku podľa § 65 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.“. Žalobca v žalobe navrhol, aby správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/, f/ zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Žalobca zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v plnej výške.
Vyjadrenie žalovaného
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 25.06.2018 zopakoval skutkovú a právnu argumentáciu obsahovo zhodnú s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia žalovaného. Zároveň k žalobným námietkam žalobcu uvedeným v žalobe uviedol, že žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy zosúladil svoju aplikačnú prax so všeobecným názorom Najvyššieho súdu SR tak, že pre posúdenie dôchodkových nárokov zohľadňuje aj dobu profesionálnej služby zaradenú do zvýhodnenej I. a II. kategórie funkcií a následne určí aj sumu dôchodku v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. V prípade žalobcu však takýto postup neprichádza do úvahy z dôvodu, že obdobie profesionálnej služby nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií. Žalovaný inak rozhodol len v individuálnych prípadoch, v ktorých príslušný súd žalovaného zaviazal rozhodnúť podľa právneho názoru vyjadreného v právoplatnom rozhodnutí. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení pridržiaval skutkových a právnych dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy a mal za to, že predmetné rozhodnutia sú zákonné a správne, a preto žiadal správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Replika žalobcu
8. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného doručenej správnemu súdu 16.07.2018 zotrval na žalobných námietkach a poukázal na to, že žalovaný odmieta rozhodovaciu činnosť krajských súdov a Najvyššieho súdu SR, na ktorú žalobcu poukázal v podanej žalobe a ktorá nesporne potvrdzuje, že zaradenie do I. alebo II. kategórie nemá vplyv na posudzovanie doby dôchodkového poistenia, ktorú žalovaný u colníkov posudzuje ináč, nielen vo vzťahu k výsluhovým dôchodcom zaradeným do uvedených kategórií, ale aj voči dôchodcom, ktorí boli poistení na Slovensku aj v iných zahraničných systémoch. Žalovaný prehliada tú skutočnosť, že až do účinnosti zák. č. 328/2002 Z.z. bol žalobca rovnako ako výsluhoví dôchodcovia zaradený v I. a II. kategórii poistencov Sociálnej poisťovne. Prijatím cit. zákona nedošlo k zmene pri posudzovaní doby dôchodkového poistenia, len k tomu, že výsluhový dôchodok sa priznáva len za tú dobu poistenia, počas ktorej bol žalobca v služobnom pomere. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný stotožňuje celkovú dobu poistenia s hodnotenou dobou poistenia pri posudzovaní nároku na výsluhový dôchodok. Ust. § 274 zák. č. 461/2003 Z.z., o ktoré žalovaný opiera svoje závery, nie je podľa žalobcu ustanovením, na základe ktorého sa posudzuje celková doba dôchodkového poistenia, ale je ustanovením, ktoré výsluhovým dôchodcom, ktorých činnosť bola zaradená do I. alebo II. kategórie, zachováva nárok na skorší odchod do dôchodku, t.j. že na rozdiel od žalobcu neplatí (neplatila) pre nich všeobecná doba dôchodkového veku. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný odmieta právny názor prezentovaný v rozsiahlej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, ktorý si osvojili aj všetky krajské súdy, ktoré o rovnakých skutkových a právnych veciach rozhodujú. Ak žalovaný tvrdí, že v danej veci ide o inú skutkovú a právnu vec, ako bolo rozhodnuté rozsudkom č.k. 7So/138/2011, mal bližšie vysvetliť, v čom je skutkovo odlišná prejednávaná vec od veci, kde bolo týmto rozsudkom rozhodnuté. V uvedených veciach bola sporná práve otázka celkovej doby dôchodkového poistenia. Rozsudky, na ktoré bolo poukázané (a v nich uvedený právny názor) vychádzajú z Ústavy SR a Dohovoru č. 128. Žalobca poukázal na to, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov je v úplnom súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení IV.ÚS 481/2011 zo dňa 10.11.2011. Postup žalovaného a jeho argumentácia nemôže právne obstáť, pretože v prejednávanej veci ide o skutkovo a právne nielen porovnateľné, ale rovnaké veci, keďže v týchto veciach bolo sporné hodnotenie (posúdenie) celkovej doby dôchodkového poistenia. Žalobca v tejto súvislosti opakovane poukázal na ostatný Rozsudok NS SR č.k. 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018. Žalovaný napriek tomu svoj právny názor formuloval tak, ako tomu bolo ešte v dobe, keď neexistovali žiadne rozsudky týkajúce sa výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení do III. kategórie činnosti. Žalovaný neuviedol žiadny vecný argument, ktorý by postup krajských súdov a judikatúru NS SR a Ústavného súdu SR spochybnil, či vyvrátil správnosť v nich uvedených záveroch.
9. Správny súd repliku žalobcu doručil žalovanému, ktorý nevyužil možnosť podať k nemu písomné vyjadrenie (dupliku).
10. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP v konaní podľa § 199 a nasl. SSP (správna žaloba v sociálnych veciach) vec prejednal na nariadenom pojednávaní. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu orgánu verejnej správy, ktorý vydaniu predmetných rozhodnutí predchádzal, a to v celom rozsahu (§ 203 ods. 2 SSP). Žaloba žalobcu je osobitným druhom správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v III. časti SSP. K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach správne súdy pristupujú v zásade neformálne. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP, pričom medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, ak je žalobcom fyzická osoba. Uvedené vyplýva aj z ust. § 203 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého pri správnej žalobe fyzickej osoby (správna žaloba v sociálnych veciach) nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. Vychádzajúc z uvedeného správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal, vrátane prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe (ale komplexne v celom rozsahu), pričom dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
11. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe a uviedol, že rozhodnutie žalovaného a i prvostupňového orgánu verejnej správy sú nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom orgány verejnej správy pri vydaní svojich rozhodnutí nerešpektovali ustálenú judikatúru všeobecných súdov SR. Zdôraznil, že Najvyšší súd SR opakovane napr. v Rozsudku sp. zn. 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018 výslovne uviedol, že uvedená judikatúra sa vzťahuje na všetkých výsluhových dôchodcov a nie je viazaná len na prípady, kedy poistenci získali dobu služby v I. resp. II. kategórií funkcií v rozsahu odôvodňujúcom zníženie dôchodkového veku. Navrhol rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
12. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že zotrváva na písomnom vyjadrení, na skutkových dôvodoch i právnych argumentoch, ako aj na dôvodoch uvedených v odôvodnení rozhodnutia žalovaného i prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy.
13. Podľa § 6 ods. 1, zák. č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
14. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
15. Podľa § 202 ods. 2 SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1.
16. Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP (1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
17. Podľa § 60 ods. 1 až 3, 6, 7, 10 zák. č. 461/2003 Zb. (stav k 31.8.2018) (1) Obdobie dôchodkového poistenia je obdobie povinného dôchodkového poistenia, obdobie dobrovoľného dôchodkového poistenia, ak za tieto obdobia okrem období uvedených v § 140 bolo zaplatené poistné na dôchodkové poistenie podľa tohto zákona a ak tento zákon neustanovuje inak. Ak zamestnávateľ nesplnil povinnosť platiť a odvádzať poistné na dôchodkové poistenie, podmienka zaplatenia poistného na dôchodkové poistenie u zamestnanca sa považuje za splnenú; to neplatí, ak si túto povinnosť nesplnil zamestnávateľ uvedený v § 7 ods. 2 alebo zamestnávateľ za zamestnanca, ktorý je štatutárnym orgánom zamestnávateľa a má najmenej 50% účasť na majetku zamestnávateľa alebo ktorý je členom štatutárneho orgánu zamestnávateľa a má najmenej 50% účasť na majetku zamestnávateľa. (2) Obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby, ak toto obdobie policajt a profesionálny vojak nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu 2) a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. 55) (3) Obdobie dôchodkového poistenia nie je obdobie výkonu služby policajta a profesionálneho vojaka, ak toto obdobie bolo zhodnotené na nárok na vdovský výsluhový dôchodok, vdovský dôchodok, vdovecký výsluhový dôchodok, vdovecký dôchodok, sirotský výsluhový dôchodok alebo sirotský dôchodok podľa osobitného predpisu. 2) (6) Obdobie dôchodkového poistenia zamestnanca podľa § 4 ods. 2 prvej vety nie je obdobie, v ktorom bol povinne dôchodkovo poistený a nemal vymeriavací základ na platenie poistného na dôchodkové poistenie.
(7) Ak má poistenec v tom istom období viacero dôchodkových poistení, započítava sa takéto obdobie dôchodkového poistenia len raz. (10) Rok dôchodkového poistenia je 365 dní dôchodkového poistenia.
18. Podľa § 65 ods. 1, 2 zák. č. 461/2003 v znení zák. č. 555/2007 Z.z. (1) Poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. (2) dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a § 274 neustanovuje inak.
19. Podľa § 218 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (2) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
20. Podľa § 255 ods. 1, 5 Zákona o sociálnom poistení (1) Za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, ak tento zákon neustanovuje inak. Na hodnotenie náhradnej doby ako obdobia dôchodkového poistenia od 1. augusta 2006 sa nevyžaduje splnenie podmienky získania najmenej jedného roka zamestnania. (5) Za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu 2) a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. 55)
21. Podľa Článku 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných a starobných a pozostalostných dávkach č. 128 (ďalej len „Dohovor“), ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov ČSSR pod č. 416/1991 Zb. a má charakter medzinárodnej zmluvy majúcej prednosť pred zákonom (článok 154c Ústavy Slovenskej republiky), ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.
22. Podľa Článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
23. Podľa Článku 154c ods. 1 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
24. Podľa Článku 39 ods. 1 Ústavy SR občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 25. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorý žalovaný v celom rozsahu zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť zo dňa 20.12.2017 o priznaní starobného dôchodku od 14.12.2014. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného (i prvostupňového orgánu verejnej správy) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že žalovaný sa v rozhodnutí nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.
26. Medzi účastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že žalobca dosiahol dôchodkový vek podľa § 65 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. dovŕšením 62 roku veku, t.j. 15.01.2013. Nebol sporné ani to, že žalobca je poberateľom výsluhového dôchodku od 01.01.2000, pre účely ktorého bola zhodnotená doba výkonu štátnej služby colníka - doba služobného pomeru colníka od 01.10.1972 do 31.12.1999, t.j. v rozsahu 27 rokov 96 dní a tiež doba výkonu základnej vojenskej služby od 02.10.1970 do 26.09.1972, t.j. 1 rok 360 dní, t.j. spolu 29 rokov a 91 dní. Spornou bola otázka započítania, resp. nezapočítania uvedenej doby, zhodnotenej pre účely výsluhového dôchodku, do obdobia dôchodkového poistenia pre účely posúdenia nároku žalobcu na starobný dôchodok v zmysle § 65 ods. 1 a nasl. zák. č. 461/2003 Z.z.. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď pri rozhodovaní o priznaní starobného dôchodku nebola zohľadnená doba zhodnotená pre účely výsluhového dôchodku do obdobia dôchodkového poistenia pre vznik nároku na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia s odôvodnením, že žalobca ako poberateľ výsluhového dôchodku nebol zaradený do zvýhodnenej pracovnej kategórie (I. alebo II. kategórie funkcií), ale bol zaradený do III. pracovnej kategórie.
27. Dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) bol prijatý na 51.zasadnutí Generálnej konferencie Medzinárodnej organizácie práce. Pre Českú a Slovenskú federatívnu republiku nadobudol platnosť 11.01.1991 s tým, že prijala záväzky vyplývajúce z III. časti tohto Dohovoru. Dohovor je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, pretože bol vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. Z jeho článku 2 vyplýva, že každý členský štát mal oprávnenie rozhodnúť sa, ktoré záväzky upravené v častiach II. až IV. Dohovoru prijíma. Časť I., VII. a príslušné ustanovenia časti V. a VI. sa zaviazal vykonávať každý členský štát, pre ktorý je uvedený Dohovor v platnosti. Zo IV. časti Dohovoru vyplýva záväzok štátu zabezpečiť prostredníctvom vnútroštátneho zákonodarstva zachovanie nadobúdaných práv na príspevkové, invalidné, starobné a pozostalostné dôchodky za predpísaných podmienok.
28. Výkladom zákonných ustanovení týkajúcich sa započítania doby profesionálnej služby pre účely zistenia obdobia dôchodkového poistenia pre možnosť, resp. posúdenie vzniku nároku na starobný dôchodok podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení a pre určenie jeho výšky sa zaoberal v spojení s aplikáciou článku 33 ods. 2 Dohovoru a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky opakovane Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti. Výsledkom bolo zverejnenie jeho rozhodnutia napr. pod č. 55 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky č. 5/2011, v ktorom bola riešená rovnaká právna problematika, ako je tomu v prejednávanej veci. Z označeného judikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplynulo, že „Ak je príspevok za službu priznaný ako dávka sociálneho zabezpečenia považovaný za výsluhový dôchodok, môže od vŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške starobného dôchodku v primeranej dobe trvania služobného pomeru“ a tiež, že „pri určení výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby hodnotené na účely príspevku za službu. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť najviac o sumu príspevku za službu, považovaného za výsluhový dôchodok“ (uvedené sa vzťahuje aj na výsluhový dôchodok ako dávku výsluhového zabezpečenia, ktorá po dovŕšení dôchodkového veku plní čiastočne funkciu starobného dôchodku).
29. Obdobný právny názor bol vyslovený aj v rozsudku NS SR č. 7So/138/2011 zo dňa 15.08.2012, ktoré bolo zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR č. 6/2013. Vyslovený právny názor sa týkal nutnosti započítania celého obdobia dôchodkového poistenia poistenca, ktorý bol poberateľom výsluhovej dávky podľa zákona č. 328/2002 Z.z. a dovŕšil dôchodkový vek podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení za účelom rozhodnutia o vzniku jeho nároku na starobný dôchodok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení a určenia jeho výšky. V rozhodnutí sa uvádza: „Takto určenú sumu starobného dôchodku je možné v zmysle uvedeného právneho názoru len krátiť o sumu, ktorá zodpovedá obdobiu jeho dôchodkového poistenia, ktoré bolo zhodnotené pre účely priznania výsluhovej dávky, plniaci po dovŕšení dôchodkového veku funkciu starobného dôchodku z osobitného systému dôchodkového poistenia“. Skutočnosť, že v uvedenom prípade išlo o poistenca, ktorý vykonával zamestnanie vo zvýhodnenej kategórií funkcií, nebola pre tento záver podstatná, pretože nároky vyplývajúce zo zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórií, resp. kategórií funkcií súvisia len s možnosťou zníženia dôchodkového veku a výhodnejšieho výpočtu dôchodkovej dávky, uvedené však nemá vplyv na zistenie obdobia dôchodkového poistenia poistenca zo všetkých systémov dôchodkového poistenia, v ktorých tieto doby získal.
30. Správny súd pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy má povinnosť zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšším súdom SR v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, pretože sú podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR analogicky s § 191 ods. 6 SSP záväzné a to nielen pre adresáta v konkrétnej rozhodovanej veci, v ktorej bol daný právny názor vyslovený, ale aj pre orgán verejnej správy a pre konajúci správny súd, a to aj pri riešení iných prípadov s totožnou právnou problematikou. Pokiaľ by tak nepostupoval, vyvolal by svojím postupom vadu, ktorá by mala podstatný vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia, pretože by tým bola porušená zásada legitímneho očakávania účastníkov konania vo vzťahu k judikovanému právnemu názoru Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k rovnakej právnej otázke. Z uvedeného vyplýva záver, že na účely stanovenia starobného dôchodku žalobcu a rozhodnutia o jeho žiadosti je potrebné do doby jeho dôchodkového poistenia započítať aj doby hodnotené pre účely priznania výsluhovej dávky - výsluhového dôchodku, ktorý plní po dovŕšení dôchodkového veku čiastočne funkciu zabezpečenia v starobe a až po takom stanovení starobného dôchodku možno jeho sumu krátiť najviac o sumu výsluhového dôchodku. Právo na primerané hmotné zabezpečenie totiž neznamená len to, že pre účely priznania starobného dôchodku musí byť každému poistencovi zohľadnené celé získané obdobie jeho dôchodkového poistenia, ale aj to, že za totožné obdobie dôchodkového poistenia nemôže dostávať dve dávky rovnakého druhu (t.j. pokrývajúce rovnakú sociálnu udalosť - dovŕšenie dôchodkového veku), pretože ktorýkoľvek z týchto prístupov by bol v rozpore s Ústavou SR, čl. 39 ods. 1 i čl. 12, podľa ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti ich právach.
31. Pokiaľ žalovaný ani prvostupňový orgán verejnej správy vo svojom konaní a rozhodovaní nerešpektovali ustálenú súdnu prax, a teda záväzný právny názor týkajúci sa započítateľnosti celého obdobia dôchodkového poistenia poistenca, ktorému bol priznaný výsluhový dôchodok z osobitného systému dôchodkového poistenia s následným určením sumy starobného dôchodku postupom krátenia podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru, nie je možné ich rozhodnutia považovať za zákonné, pretože už aj v inom rozhodnutí Najvyšší súd SR (napr. sp. zn. 1So/59/2012 z 13.08.2013, 1So/127/2014 z 30.11.2015) zdôraznil, že „...nielen správny orgán ale aj prvostupňový súd je pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí povinný zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšším súdom SR v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti a ktoré sú mu nepochybne známe, či už z iniciatívy účastníkov alebo z dôvodu oficiality jeho činnosti, pretože tieto právne názory sú v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy SR analogicky záväzné nielen pre adresáta, t.j. správny orgán ale aj pre konajúci súd“. Nerešpektovanie záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý bol zverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, prvostupňovým orgánom verejnej správy a nezohľadnenie celého obdobia dôchodkového poistenia žalobcu pre účely posúdenia jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku, resp. pre účely správneho určenia výšky jeho starobného dôchodku bolo nesprávne, v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, článkom 33 ods. 2 Dohovoru a povinnosťou rešpektovať vyslovené právne názory v skutkovo totožných veciach, a preto bolo výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ žalovaný považoval prvostupňové rozhodnutie napriek uvedenému za súladné so zákonom a potvrdil ho, aj jeho rozhodnutie je nezákonné pre rozpor s ustanovením § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení a je zaťažené rovnakou vadou spôsobujúcou jeho nezákonnosť, pretože bolo rovnako výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Správny súd preto s poukazom na § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a 191 ods. 3 SSP rozhodnutie žalovaného a aj prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu verejnej správy v zmysle § 191 ods. 4 SSP. Tvrdenie žalovaného, že pre posúdenie vzniku nároku na starobný dôchodok a určenie jeho výšky by bolo možné započítať celé obdobie jeho dôchodkového poistenia, vrátane doby služby, za ktorú mu bol priznaný výsluhový dôchodok a následne určiť jeho výšku postupom krátenia podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru len v prípade, ak by bola doba služby zaradená do zvýhodnenej kategórie funkcií, bolo výsledkom jeho nesprávneho právneho posúdenia veci. Výkon zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, resp. výkon služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií sa netýka vymedzenia dôb dôchodkového poistenia, ktoré sú upravené v § 60 Zákona o sociálnom poistení, a preto nie je pre určenie rozsahu doby dôchodkového poistenia určujúci. Má vplyv len na zníženie dôchodkového veku a určenie sumy starobného dôchodku, ktorého výpočet je výhodnejší. Započítateľnosť jednotlivých dôb dôchodkového poistenia však neovplyvňuje. Vzhľadom na uvedené bol poukaz prvostupňového orgánu verejnej správy i žalovaného na ust. § 274 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení nesprávny, pretože orgány verejnej správy podriadili zistený skutkový stav veci pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdili. Žalobca nevykonával a ani netvrdil, že vykonával službu vo zvýhodnenej kategórii funkcií a nedomáhal sa ani zníženia dôchodkového veku. Žiadosť o starobný dôchodok doručil prvostupňovému orgánu verejnej správy až po dosiahnutí dôchodkového veku 62 rokov.
32. Správny súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že všeobecné súdy Slovenskej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zaoberali výkladom ust. § 60 ods. 2 (resp. § 255 ods. 5 Zákona o sociálnom poistení) najmä v prípadoch policajtov či vojakov, ktorých služba mohla byť zaradená do zvýhodnenej kategórie funkcií, čo bolo v prípade žalobcu skutkovo odlišné. Avšak podstatou právneho výkladu tohto zákonného ustanovenia v súlade s Ústavou SR a pri rešpektovaní čl. 33 ods. 2 Dohovoru bola nevyhnutnosť započítať pre účely priznania starobného dôchodku a určenia jeho výšky celé obdobie dôchodkového poistenia, ktoré poistenie získal s možnosťou jeho pomerného krátenia o sumu zodpovedajúcu tej dobe dôchodkového poistenia, ktorá bola zohľadnená v inej dávke, majúcej po dovŕšení dôchodkového veku charakter dávky v starobe (t.j. takej výsluhovej dávky, ktorá sa vypláca aj po dovŕšení dôchodkového veku). Bolo povinnosťou žalovaného a aj prvostupňového orgánu verejnej správy v otázke započítania celého obdobia dôchodkového poistenia žalobcu, ktorý bol poberateľom výsluhového dôchodku, rešpektovať ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR. Jeho tvrdenie, že rešpektovanie aplikačnej judikatúry Najvyššej súdu SR nie je možné z dôvodu, že obdobie profesionálnej služby nebola zaradené do I. alebo II. kategórii funkcií, nezodpovedá skutkovému stavu veci. Konštantná judikatúra Najvyššieho súdu SR (napr. Rozsudok 7So/138/2011, 9So/176/2015) týkajúca sa potreby započítať aj poberateľovi výsluhovej dávky celkovú dobu dôchodkového poistenia a v nej dosiahnuté zárobky s následným pomerným krátením sumy dôchodkovej dávky zo všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia/poistenia o sumu zodpovedajúcu zhodnotenej dobe služby sa vzťahuje aj na colníkov, pretože pojmom „policajt“ sa v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 328/2002 Z.z. označuje aj colník. To znamená, že judikatúra nie je viazaná len na prípady, kedy policajti a vojaci získali zamestnanie (dobu služby) v I. resp. II. kategórii funkcií v rozsahu odôvodňujúcom zníženie dôchodkového veku. Vo všeobecnosti z nej vyplýva nárok poberateľa výsluhového dôchodku aj na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho krátenia v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Uvedený právny názor bol jednoznačne ozrejmený v Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018, na ktorý žalobca správne v žalobe i preskúmavacom konaní poukázal. Zo záverov citovaných v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal žalobca v žalobe, vyplývala, že pre posúdenie vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení mal orgán verejnej správy zhodnotiť celú dobu žalobcovho dôchodkového poistenia, teda obdobie dôchodkového poistenia získané vo všeobecnom aj v osobitnom systéme sociálneho poistenia a z takto zistenej doby dôchodkového poistenia mal vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by mu patrila po zhodnotení celej doby dôchodkového poistenia aj v osobitnom aj vo všeobecnom systéme. Z takto určenej sumy starobného dôchodku je však podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 potrebné odpočítať sumu starobného dôchodku, ktorá by poistencovi patrila len za obdobie dôchodkového poistenia získané výkonom služby, za ktorý mu bola poskytnutá dávka výsluhového zabezpečenia, pretože po dovŕšení dôchodkového veku plní dávka výsluhového zabezpečenia funkciu starobného dôchodku vo výške, ktorá zodpovedá už zhodnotenej dobe dôchodkového poistenia pre účely priznania výsluhovej dávky. Poistencovi potom vzniká nárok na starobný dôchodok vo výške, ktorá je zistená rozdielom súm medzi teoretickou výškou starobného dôchodku, na ktorú by poistencovi vznikol nárok v prípade, že by celé obdobie dôchodkového poistenia získal len vo všeobecnom systéme a výškou dôchodku, ktorá by zodpovedala obdobiu, ktoré bolo zohľadnené pre účely priznania výsluhovej dávky. Táto sa kráti najviac vo výške výsluhovej dávky.
33. Pokiaľ žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy v preskúmavanej veci postupoval tak, že pre účely rozhodnutia o nároku žalobcu na starobný dôchodok podľa zákona o sociálnom poistení absolútne vylúčili hodnotenie doby jeho poistenia, ktoré získal v osobitnom (inom) systéme sociálneho poistenia/zabezpečenia, malo to za následok, že žalobcovi nebolo zachované jeho ústavné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, t.j. také, ktoré zohľadňuje celé obdobie jeho dôchodkového poistenia i zárobky dosiahnuté v rozhodujúcom období tak, ako je tomu u ktoréhokoľvek iného poistenca, ktorý dovŕšil dôchodkový vek a obdobie dôchodkového poistenia získal len vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia.
34. Odkaz žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na ustanovenie § 274 zák. č. 461/2003 Z.z. nie je na skutkový stav veci aplikovateľný a nie je dôvodná ani námietka voči použiteľnosti citovaných rozsudkov Najvyššieho súdu SR len u tých výsluhových dôchodcov, u ktorých bola služba zaradená do zvýhodnenej I. alebo II. kategórie funkcií. Je možné konštatovať, že zásah do práv týchto výsluhových dôchodcov je výraznejší, práve z uvedeného dôvodu však Najvyšší súd SR konštatoval, že nároky týchto poistencov do zaradenia služby zvýhodnenej pracovnej kategórie (v kategórii funkcií) musia byť zachované, keďže nie sú zohľadnené vo výsluhovom dôchodku, čo však nevylučuje záver, že u všetkých výsluhových dôchodcov, teda bez ohľadu na to, či ich služba bola alebo nebola zaradená do zvýhodnenej kategórie, dochádza k zásahu do ich práv, ak im nebola zohľadnená celá doba ich účasti na dôchodkovom poistení. Je v rozpore s právom taký výklad aplikovaných právnych predpisov, ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia žalovaného, z ktorého vyplynul záver, že doba poistenia získaná v civilnom zamestnaní (ak netrvá minimálne 15 rokov) nebude žalobcovi zhodnotená v žiadnom systéme sociálneho poistenia (zabezpečenia) a to ani vo všeobecnom ani v osobitnom. Orgány verejnej správy nepostupovali v súlade so zákonom pre účely rozhodnutia v starobnom dôchodku, žalobcovi vylúčili obdobie dôchodkového poistenia 29 rokov 91 dní, ktoré získal v osobitnom systéme sociálneho poistenia, a teda žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového orgánu verejnej správy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto ich správny súd zrušil podľa § 191 ods.1 písm. c/ SSP a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
35. V ďalšom konaní prvostupňový orgán verejnej správy opätovne posúdi nárok žalobcu na priznanie starobného dôchodku podľa § 65 zák. č. 461/2003 Z.z., zohľadní celé obdobie dôchodkového poistenia, ktoré získal do vzniku nároku na starobný dôchodok ku dňu 15.01.2013, kedy dovŕšil dôchodkový vek 62 rokov a vypočíta teoretickú výšku starobného dôchodku, ktorá by mu patrila v prípade, že by celé obdobie dôchodkového poistenia odpracoval iba vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Od takto vypočítanej teoretickej sumy starobného dôchodku následne v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 odpočíta sumu výsluhového dôchodku v časti zodpovedajúcej zhodnotenej dobe služby, vrátane základnej vojenskej služby (spolu 29 rokov a 91 dní), najviac vo výške výsluhovej dávky, pretože po dovŕšení dôchodkového veku plní aj výsluhový dôchodok funkciu starobného dôchodku a to vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru colníka, vrátane doby základnej vojenskej služby. Prvostupňový orgán verejnej správy bude zároveň povinný svoje rozhodnutie odôvodniť takým spôsobom, aby toto odôvodnenie zodpovedalo požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy.
36. Pre úplnosť správny súd uvádza, že pre riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy za situácie, keď účastník konania v odvolacom konaní argumentuje skutkovými a právnymi dôvodmi uvedenými v rozhodnutiach rozsudkov všeobecných súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR v skutkovo obdobných veciach, nepostačuje, ak orgán verejnej správy len stručne konštatuje, že postup podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, neprichádza do úvahy z dôvodu, že „ obdobie profesionálnej služby žalobcu nebolo zaradené do I. alebo II. kategórie funkcií.“ Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na formulovanie relevantných právnych záverov v obdobných veciach napr. v Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/138/2012 z 15.8.2012, resp. v Rozsudku 9So/127/2015 z 26.4.2017, v ktorom Najvyšší súd SR jednoznačne argumentoval aj k otázke zohľadnenia výkonu funkcií v I. a II. kategórií funkcií nasledovne: „Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR nevyplýva, že by sa postup podľa Dohovoru č. 128 mal týkať len poistencov, ktorí službu, hodnotenú pre nárok na výsluhový dôchodok vykonávali v I. a II. kategórii funkcií. Výkon služby v I. a II. kategórii funkcií má význam len z hľadiska možného nižšieho dôchodkového veku“. Obsahovo zhodné závery je možné vyvodiť aj z rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/16/2016 z 28.06.2017 a sp. zn. 7So/19/2016 zo 14.06.2017. V prípade, že orgán verejnej správy rozhoduje vo veci a od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, resp. všeobecných súdov sa odkloní, je povinný tento odklon riadne odôvodniť tak, aby boli zrejmé dôvody tohto odklonu od ustálenej judikatúry, napr. uvedením konkrétnych skutočností, z ktorých vyplýva, že sa nejedná o skutkovo totožný prípad, resp. zmenou právneho predpisu. O takýto prípad sa však v preskúmavanej veci nejedná.
37. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovať alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).