Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/89/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: G.. T. L., A.. XX.X.XXXX, W. XX/X, X., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Alojz Baránik, advokát, s.r.o., IČO: 46 940 561, Mateja Bela 8, Bratislava, adresa na doručovanie Grösslingova 4, 811 09 Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, IČO: 00 151 742, Štefanovičova č. 5, Bratislava, o náhradu škody 364 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.1.2020, č.k. (-97, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 364 eur s ročným úrokom z omeškania 5% od 26.8.2016 do zaplatenia a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 14.3.2017 žiadal uložiť žalovanej povinnosť nahradiť mu škodu 364 eur spolu s úrokom z omeškania 5% od 26.8.2016 do zaplatenia. Škoda mu mala vzniknúť tým, že po dovoze ojazdeného motorového vozidla z A. zaplatil správny poplatok podľa položky č. 65 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vo výške 397 eura, pričom ak by si rovnaké ojazdené motorové vozidlo s rovnakým výkonom motora kúpil v Slovenskej republike, za jeho prihlásenie do evidencie motorových vozidiel by bol povinný zaplatiť správny poplatok (ďalej aj "registračnú daň") len 33 eur. Registračná daň bola uplatňovaná v rozhodnom období na všetky ojazdené motorové vozidlá dovezené za ich účelom prvej registrácie na území Slovenskej republiky zo zahraničia, aj z členských štátov Európskej únie (ďalej EÚ), jej výška závisela od výkonu motora registrovaného motorového vozidla. Slovenská republika tým, že vyberala za zápis ojazdených motorových vozidiel dovezených z iného členského štátu EÚ vyššiu registračnú daň ako za zápis ojazdených motorových vozidiel kúpených na Slovensku, porušila primárne právo Európskej únie, konkrétne článok 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“), podľa ktorého žiadny členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané, priamo či nepriamo, na podobné domáce výrobky. Žalobca v žalobe poukázal aj na to, že porušením uvedeného článku ZFEÚ Slovenská republika diskriminuje kupujúcich, ktorí si kúpili ojazdené motorové vozidlo v inom členskom štáte EÚ oproti tým, ktorí si kúpili ojazdené motorové vozidlo už zapísané v evidencii motorových vozidiel v Slovenskej republike. Týmto konaním obmedzuje predaj motorových vozidiel medzi členskými štátmi

EÚ a zvýhodňuje nákup ojazdených motorových vozidiel v rámci Slovenskej republiky. Takýto postup je v priamom rozpore so zásadou voľného pohybu tovaru, ktorá je jednou zo základných zásad fungovania EÚ a zároveň základnou slobodou vnútorného trhu.

3. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť, pretože zavedenie správneho poplatku, ako istého druhu majetkovej dane, zohľadňuje využívanie slovenskej cestnej siete, ako aj environmentálny aspekt, odstupňovaním sadzieb správneho poplatku v závislosti od výkonu motora vozidiel. Vyšší výkon motora je spojený s vyšším zaťažením životného prostredia, buď priamo emisiami alebo iným sekundárnym zaťažením životného prostredia a ciest. K argumentácii žalobcu, že Slovenská republika vyrubovaním dane za dovezené vozidlá z iného členského štátu EÚ porušila článok 110 ZFEÚ potvrdila, že Európska komisia požiadala Slovenskú republiku o zosúladenie národnej legislatívy s článkom 110 ZFEÚ a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené vozidlá s tuzemskými. S ohľadom na rozsudok Európskeho súdneho dvora z 5.10.2006, v spojených veciach C-290/05 a C-333/05, žalovaná uviedla, že od 1.2.2017 bude predmetná legislatíva upravená. K obsahu odôvodnenia tohto rozsudku uviedla, že Súdny dvor EÚ okrem skutočností uvádzaných žalobcom v žalobe konštatoval, že pokiaľ ide o kritériá, ktoré možno použiť pre výpočet dane, je potrebné pripomenúť, že právo Spoločenstva v súčasnom stave svojho vývoja neobmedzuje slobodu žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky, a to aj pre výrobky podobné v zmysle článku 90 prvého odseku ZES na základe objektívnych kritérií, ako je druh použitých prvotných materiálov alebo uplatnený výrobný postup. Žalovaná ďalej uviedla, že Súdny dvor EÚ tiež konštatoval, že ide o objektívne kritéria v rámci systému týkajúceho sa registračnej dane, ktoré predstavujú také kritériá ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie a v takomto systéme je ich možné použiť. Uviedla, že Európska komisia síce poukázala na potrebu zosúladenia národnej legislatívy s čl. 110 ZFEÚ, no zároveň aj zdôraznila, že sa neobmedzuje sloboda žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém a určiť a použiť také kritéria, ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie a prihliadnutím na zníženie hodnoty motorových vozidiel. Žalobcovi tak podľa nej nevznikol automaticky nárok na náhradu škody nakoľko aj prijatá novela zohľadňujúca usmernenie EÚ, určuje výpočet dane pri zápise vozidla s prihliadnutím na výkon motora aj na zostatkovú hodnotu vozidla. Žalovaná nespochybnila, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky bolo predkladateľom novely , na základe ktorej žalobca zaplatil registračnú daň vo výške uvedenej v žalobe, namietala však, že žalovanú Slovenskú republiku v konaní by mala zastupovať Národná rada Slovenskej republiky, ktorá je zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.

4. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z nespornej skutočnosti, že žalobca správny poplatok 430 eur zaplatil 23.11.2015 Ministerstvu vnútra SR a riešil najprv, ktorý orgán má za žalovanú Slovenskú republiku konať v prejednávanom spore. Na vec aplikoval subsidiárne o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a dospel k záveru, že orgánom príslušným konať v mene žalovanej je Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody prerokovalo a doručilo mu oznámenie, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody od štátu a bolo predkladateľom novely , na základe ktorého vznikla osobám, ktoré si kúpili motorové auto v cudzine povinnosť zaplatiť za zápis v evidencii vozidiel v SR vyšší správny poplatok ako osoby, ktoré si takéto auto kúpili v SR. Zároveň súd vychádzal z ustanovenia o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je Ministerstvo financií Slovenskej republiky ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, hazardných hier, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu. K námietke žalovanej, že Slovenskú republiku by mala v konaní zastupovať Národná rada Slovenskej republiky, ktorá je zákonodarným orgánom uviedol, že Národná rada SR by žalovanú Slovenskú republiku mohla zastupovať len, ak by škoda vznikla nezákonným rozhodnutím, ktoré vydala alebo ak by škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie , podľa ktorého za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a . Postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a nie je možné považovať ani za nesprávny úradný postup. Legislatívna činnosť Národnej rady SR a najmä jej výsledok v podobe prijímania , ústavných alebo iných zákonov, ako aj rozhodnutie o tom, či sa

vyhlási alebo nevyhlási referendum, nemôže byť dôvodom na podanie žiadosti o náhradu škody podľa , hoci by sa takýmito právnymi predpismi nedôvodne zasiahlo do individuálnych práv v konkrétnom prípade a neskôr by došlo k ich zmene alebo zrušeniu. Národná rada SR môže byť subjektom zodpovednosti iba za škodu v prípade vydania aktov individuálnej povahy, ktorými by sa zasiahlo do právnych pomerov dotknutých osôb.

5. S poukazom na SR, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, súd prvej inštancie na prejednávanú vec v zmysle čl. 7 ods. 2 vety druhej SR priamo aplikoval čl. 110 ZFEÚ. Vychádzal z toho, že , ktorým bol zmenený , bolo zavedené diskriminačné zdaňovanie ojazdených motorových vozidiel zakúpených v inom členskom štáte EÚ na území Slovenskej republiky pri ich prvom prihlasovaní do evidencie motorových vozidiel. Vychádzal z toho, že žalobca, ktorý si kúpil ojazdené motorové vozidlo s danými technickými parametrami v členskom štáte EÚ, pri zápise motorového vozidla do evidencie vozidiel na území Slovenskej republiky bol povinný zaplatiť registračnú daň, podľa položky č.65 písm. b) sadzobníka správnych poplatkov 397 eur, pričom držiteľ vozidla, ktorý by si zakúpil ojazdené motorové vozidlo s tými istými technickými parametrami ako žalobca, ale na území Slovenskej republiky, by bol v rozhodnom období povinný zaplatiť pri registrácií vozidla do evidencie motorových vozidiel registračnú daň len 33 eur podľa položky č. 65 písm. e) sadzobníka . Novela , ktorou bola zavedená rozdielna výška registračnej dane pre kupujúcich pri ojazdených vozidlách kúpených mimo územia Slovenskej republiky a kúpených v Slovenskej republike bola v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnená 27.9.2012 a nadobudla účinnosť 1.10.2012. Slovenská republika sa stala členom Európskej únie 1.5.2004, teda Slovenská republika ako členský štát Európskej únie bola v čase prijatia predmetnej novely (zákona číslo ) už bola viazaná primárnym právom Európskej únie, ktorého súčasťou je ZFEÚ a jej čl. 110, ktorý určuje, že členský štát EÚ nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky. Po aplikácii primárneho práva Európskej únie na vec a zohľadnení záverov uvedených v odôvodnení rozsudku Súdneho dvoru EÚ vo veci VAN GEND EN LOOS z 5.2.1963 súd priznal žalobcovi žiadanú náhradu škody. V uvádzanom rozhodnutí Súdny dvor EÚ uviedol, že na daný prípad bolo možné priamo aplikovať, bez potreby iného konania, článok ZFEÚ z dôvodu, že právo Spoločenstva je nezávislé na zákonodarstve členských štátov a je spôsobilé ukladať povinnosť a zakladať práva jednotlivcom nezávisle na legislatíve členských štátov a vzhľadom na zásadu nadradenosti práva EÚ súdy členských štátov EÚ na základe primárneho práva rozhodujú v prípade, keď zákon členského štátu EÚ je v rozpore s primárnym právom EÚ.

6. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci nepoložil Súdnemu dvoru EÚ na posúdenie prejudiciálnu otázku k uplatnenému nároku z dôvodu, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí z 5.10.2006 v spojených skutkovo rovnakých veciach C 290/05 a C 333/05 v konaní vedenom proti Maďarskej, v bode 57. jeho odôvodnenia vyložil čl. 90 Zmluvy o Európskej únii (aktuálne článku 110 ZFEU). Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkali výkladu článkov 23, 25, 28 a 90 ZES, ako aj článku 33 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 23), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 91/680/EHS zo 16. decembra 1991 (Ú. v. ES L 376, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 160, ďalej len "šiesta smernica"). Tieto otázky boli položené v rámci dvoch sporov, vo veci Ákos Nádasdi proti Vám - és Pénzügyörség Észak-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C- 290/05) a Ilona Németh proti Vám - és Pénzügyörség Dél-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C-333/05), predmetom ktorých bola registračná daň, ktorú mali zaplatiť v Maďarsku pri registrácii ojazdeného vozidla zakúpeného v Nemecku. Súdny dvor EÚ v bode 57. odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že článok 90 prvý odsek ZES (aktuálne č.110 ZFEÚ) sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká daň, ktorá sa vyberá z ojazdených vozidiel pri ich prvom uvedení do prevádzky na území členského štátu a pokiaľ je jej výška stanovená výlučne na základe technických znakov vozidiel (typ motora, objem motora) a ich zaradenia podľa vplyvu na životné prostredie a neprihliada na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel, takže pri uplatnení na ojazdené vozidlá dovezené z iných členských štátov prekračuje výšku uvedenej dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobných ojazdených vozidiel, ktoré sú už zaregistrované v členskom štáte dovozu.

7. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca v konaní preukázal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody. , v zmysle ktorého žalobca zaplatil registračnú daň, odporoval čl. 110 ZFEÚ, žalobcovi škoda vznikla zaplatením správneho poplatku podľa , medzi porušením práva EÚ a vznikom škody existuje príčinná súvislosť a porušenie práva EÚ je dostatočne závažné z dôvodu, že Slovenská republika porušila základný dokument práva Európskej únie, konkrétne článok 110 ZFEU. Súd aplikoval na vec únijné právo a na určenie výšky škody, zodpovedného subjektu, príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym postupom orgánu štátu primerane aplikoval aj O úroku z omeškania rozhodol podľa ustanovenia vety prvej a jeho ods.2 nakoľko žalovaná sa s plnením peňažného plnenia dostala do omeškania dňom 28.6.2016, kedy bolo žalobcovi doručené jej oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku žalobcu na náhradu škody.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

9. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietala, že súd nesprávne posúdil možnosť aplikácie na náhradu škody z porušenia práva EÚ. Hoci súd v odôvodnení rozhodnutí dôsledne s poukazom na príslušné ustanovenia vysvetľoval, že za nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup nie je možné považovať výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d)Ústavy SR, neuviedol pri tom, z ktorého ustanovenia vyplýva zodpovednosť Ministerstva financií SR v danej právnej veci. Zdôraznila, že správny poplatok bol žalobcom uhradený na základe platobného predpisu príslušného Okresného riaditeľstva PZ, t. j. vyberanie dane nebolo realizované orgánom, ktorý by patril do pôsobnosti Ministerstva financií SR. V danej právnej veci však nie je podstatná tá skutočnosť, ktorý orgán vyberal túto daň, keďže v tom čase bola daň vyberaná v súlade so v znení neskorších predpisov, ale že v danej právnej veci sa nejedná o nesprávny úradný postup, resp. vydanie nezákonného rozhodnutia orgánom štátnej správy, a z tohto dôvodu nie je ani možné zodpovednosť voči štátu riešiť subsidiárne podľa Nepoprela, že samotný návrh novely () bol predložený Ministerstvom financií SR, avšak ani odkazom na ustanovenie nie je možné normotvornú právomoc zaradiť do tej „oblasti štátnej správy“, ktorá by patrila do pôsobnosti Ministerstva financií SR. Podľa jej názoru nie je dôvod na automatické priznanie náhrady škody žalobcovi s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým v bode 57 jeho odôvodnenia vyložil čl. 90 ods.1 Zmluvy o Európskej únie (teraz čl. 110 ZFEU), nakoľko rozsudky Súdneho dvora EÚ vydané v prejudiciálnom konaní nie sú záväzné erga omnes, ale iba inter partes a zdôraznila, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sú stanovené podmienky zodpovednosti podľa práva EÚ, a to porušenie právnej normy EÚ, ktorá priznáva práva fyzickým alebo právnickým osobám, porušenie právnej normy EÚ (protiprávnosť konania členského štátu) je dostatočne závažné, medzi porušením právnej normy EÚ členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje priama príčinná súvislosť (kauzálny nexus), pričom medzi prvky, ktoré príslušný súd môže vziať do úvahy patrí predovšetkým jasnosť a presnosť porušeného právneho predpisu, mieru voľnej úvahy, ktorú tento predpis ponecháva orgánom štátu alebo EÚ, úmyselnosť spáchaného porušenia alebo spôsobenej škody, ospravedlniteľnosť prípadného právneho omylu a skutočnosť, že stanovisko orgánu únie mohlo prispieť k opomenutiu, prijatiu alebo zachovaniu vnútroštátnych opatrení alebo praktík, ktoré sú v rozpore s právom únie, ktoré súd prvej inštancie neskúmal.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa neho sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s námietkou žalovaného, že Ministerstvo financií SR nie je oprávnené žalovanú zastupovať. Oprávnenie Ministerstva financií SR je podľa neho dané najmä tým, že podľa ustanovenia je práve toto ministerstvo orgánom, do ktorého oblasti patrí výber daní a poplatkov a svoju príslušnosť konať za štát samotné uznalo tým, že prerokovalo jeho žiadosť o náhradu škody a rozhodnutím č. MF/011744/2016-241 z 26.8.2016 mu oznámilo, že jeho nárok bol predbežne prerokovaný a bolo zistené, nie sú splnené podmienky na náhradu škody od štátu. Poukázal na to, že počas konania netvrdil a ani súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuvádza, že normotvorná

právomoc patrí do pôsobnosti Ministerstva financií SR, a preto túto námietku žalovaného považuje za neopodstatnenú. Za neopodstatnenú považuje aj námietku žalovanej, že nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 C-290/05 a C-333/05, v ktorom v bode 57 odôvodnenia súd vyložil čl. 90 ods.1 Zmluvy o EÚ (teraz článok 110 ZFEU), a to z dôvodu, že súd nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody "automaticky" na základe tohto rozsudku, ale až po tom, ako v danej veci vykonal dokazovanie a oboznámil sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Podľa neho je nesporné, že judikatúra Súdneho dvora EÚ v prípadoch, keď súd vykladá európske právo, má všeobecnú záväznosť, a sú ňou viazané aj ostatné členské štáty a ich orgány. Nesúhlasila ani s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie neskúmal a neriešil podmienky zodpovednosti podľa práva EÚ, k čomu poukázal na bod 13 odôvodnenia jeho rozsudku, v ktorých tieto podmienky nielen vymenúva, ale aj uvádza, že porušenie práva EÚ považuje za dostatočne závažné.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil 17.2.2022 (, ).

12. Podľa ustanovenia , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

13. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov ( a ).

14. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby na priznanie náhrady škody. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením , podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, dospel k záveru, že boli splnené podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú zaplatením registračnej dane, pretože v znení účinnom v rozhodnom období ako norma vnútroštátneho práva bol v rozpore s čl. 110 ZFEÚ. Rovnako sú podľa odvolacieho súdu správne i tie závery prvoinštančného súdu, že škoda žalobcovi vznikla uhradením správneho poplatku, že medzi porušením práva EÚ a vznikom škody je daná príčinná súvislosť a že porušenie práva je závažné, nakoľko ide o porušenia základného dokumentu práva Európskej únie, a to čl. 110 ZFEÚ, z ktorého vyplýva záväzok členského štátu nezdaniť výrobky z iných členských štátov daňou prevyšujúcou dane ukladané za domáce výrobky, pretože určená výška registračnej dane diskriminovala dovoz ojazdených vozidiel z iných členských štátov EÚ pred tými, ktoré boli kúpené a prevádzkované v Slovenskej republike. Skutočná škoda predstavuje majetkovú ujmu, o ktorú sa majetok poškodeného v dôsledku porušenia povinností zmenšil, t.j. sumu 364 eur, čo je rozdiel medzi zaplateným správnym poplatkom 397 eur za zápis dovezeného ojazdeného vozidla z Nemecka do evidencie vozidiel na území SR a správnym poplatkom 33 eur, ktorý by žalobca zaplatil za zápis rovnakého ojazdeného vozidla, ktoré už bolo zaregistrované v evidencii vozidiel v SR. Súd prvej inštancie vyvodené právne závery primerane vysvetlil a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením a odvolací súd sa s týmito závermi stotožňuje a poukazuje na ne.

15. Žalovaná v odvolaní v prvom rade namietala, že nie je možné zodpovednosť štátu v danej veci riešiť subsidiárne podľa Odvolací súd k tejto námietke poukazuje na zásadu prednosti práva Európskej únie, v zmysle ktorej všetky orgány verejnej moci členského štátu, ktorý koná v jeho mene, najmä orgány zákonodarnej, súdnej a výkonnej moci sú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré podľa ich názoru odporuje právu Európskej únie, pričom všeobecné súdy majú navyše možnosť overiť si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky na posúdenie Súdnemu dvoru EÚ. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva je daná judikatúrou Súdneho dvora, ktorý po prvýkrát v prípade Simmenthal (106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629) riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak s nimi bola v rozpore vnútroštátna norma, a to so záverom, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je ako orgán členského štátu

v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom” (body 16 a 21 odôvodnenia rozsudku Simmenthal). Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie orgánom členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Hoci sa v z možných spôsobov porušenia komunitárneho práva výslovne uvádza iba nesprávne alebo neskoré prebratie smernice Európskej únie () neznamená to, že dotknuté osoby si nemôžu uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej iným protiprávnym konaním alebo opomenutím slovenských orgánov verejnej moci. Odvolací súd preto považuje námietky žalovanej v tomto smere za nedôvodné a zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že v preskúmavanej veci nejde o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa , avšak predmetný zákon je možné na konanie o náhradu škody spôsobenej porušením komunitárneho práva Slovenskou republikou použiť subsidiárne.

16. Odvolací súd rovnako nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalovanej, že v danom prípade nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 odôvodnenia rozsudku vyložil čl. 90 ods.1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (teraz čl. 110 ZFEU). Vo veci bolo podstatným, že k zmenšeniu majetku žalobcu došlo zaplatením registračnej dane stanovenej Z.z, ktorý bol v rozpore s článkom 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Nesúlad tohto vnútroštátneho predpisu potvrdila aj Európska komisia, ktorá požiadala Slovenskú republiku o nápravu a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu do národnej evidencie vozidiel. Sama žalovaná potvrdila, že po konzultáciách s Európskou komisiou a aj vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veciach C-290/05a C-333/05 z 5.10.2006, bol (v znení ) od 1.2.2017 zmenený. Odvolací súd i pre toto súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva boli splnené, keď porušenie komunitárneho práva považoval za dostatočne závažné. K dôvodnosti aplikácie rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Ákos Nádasdi proti Vám - és Pénzügyörség Észak-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C- 290/05) a Ilona Németh proti Vám - és Pénzügyörség Dél-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C-333/05) z 5.10.2006, odvolací súd uvádza, že v predmetnom rozsudku riešil súd obdobný problém registračnej dane z motorových vozidiel v Maďarsku. Súdny dvor EU v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že cieľom úpravy v článku 90 ES je zabezpečiť úplnú neutralitu vnútroštátneho zdaňovania z hľadiska hospodárskej súťaže medzi výrobkami, ktoré sa už nachádzajú na vnútornom trhu a dovezenými výrobkami (aj v rozsudku z 29.4.2004, Weigel, C-387/01,Zb. s. I-4981, bod 66). Podľa ustálenej judikatúry uvedenej v tomto rozsudku ide o porušenie článku 90 prvého odseku ZES, keď zdanenie dovezeného výrobku a zdanenie domáceho výrobku sú vypočítavané rozdielnym spôsobom a podľa rozdielnych pravidiel, ktoré spôsobujú, že hoci len v niektorých prípadoch dochádza k vyššiemu zdaneniu dovezeného výrobku (rozsudok Weigel, bod 67 odôvodnenia). Pokiaľ ide o kritériá, ktoré možno použiť pre výpočet dane, právo Spoločenstva neobmedzuje slobodu žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky, a to aj pre výrobky podobné v zmysle článku 90 prvého odseku ZES na základe objektívnych kritérií, ako je druh použitých prvotných materiálov alebo uplatnený výrobný postup. Takéto rozlišovanie je však zlučiteľné s právom Spoločenstva, len ak sleduje ciele, ktoré sú zlučiteľné s požiadavkami ZES, ako aj sekundárneho práva, a pokiaľ spôsob ich vykonávania je spôsobilý zabrániť akejkoľvek forme priamej alebo nepriamej diskriminácie, pokiaľ ide o dovoz z iného členského štátu alebo akejkoľvek forme ochrany konkurenčnej domácej výroby. Registračná daň však nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako podobné domáce výrobky.

17. V nadväznosti na uvedené a vzhľadom k tomu, že judikatúra Súdneho dvora EÚ má všeobecnú záväznosť, a sú ňou viazané aj ostatné členské štáty, sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v dobe vzniku poplatkovej povinnosti žalobcu za zápis auta dovezeného z cudziny do evidencie vozidiel v SR v položke 65 písm. b) jeho Sadzobníka rozlišoval medzi zápisom držiteľa motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu EÚ a už zaregistrovaného na Slovensku rozdielnou výškou správneho poplatku, čím Slovenská republika

porušovala únijné právo, za čo musí znášať následky. Odvolací súd zdôrazňuje, že judikatúra ESD má všeobecnú záväznosť a výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale aj všetky členské štáty. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovanej, že súd prvej inštancie neskúmal podmienky zodpovednosti podľa práva EÚ a poukazuje na bod 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd uviedol podmienky, za splnenia ktorých možno vyvodzovať zodpovednosť za škodu podľa unijného práva a uviedol svoj záver, že konkrétne porušenie práva EÚ považuje za dostatočne závažné.

18. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov a vzhľadom na skutočnosť, že námietky žalovanej nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia a .

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení a v spojení s ustanoveniami a a a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu jeho trov v plnom rozsahu.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).