Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Csp-30-2016.pdf
PDF · 90.15 KB
Case nature
Area
Subarea
14Csp/30/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobkyne: Z. C., G.. XX.XX.XXXX, E. K. K. XX, XXX XX O., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: AB 2 B.V. so sídlom Amsterdam, Strawinskylaan 933, 1077XX Holandské kráľovstvo, registračné číslo: 560 07 043, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25 91101 Trenčín, IČO: 47 234 679, adresa pre doručovanie Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 EUR takto
rozhodol:
I. žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 200 EUR, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,
II. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,
III. p r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej istiny s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
odôvodnenie:
1. Žalobou súdu osobne podanou dňa 28.07.2016 navrhla žalobkyňa, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 500 EUR a taktiež nahradiť trovy konania. V rámci žaloby poukázala na to, že v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 29C/266/2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.04.2016 a vykonateľnosť dňa 04.05.2016 bola žalobkyňa ako žalovaná v postavení spotrebiteľky a v tomto konaní bola v prevažnej miere úspešná, keďže žalovaný si voči nej uplatnil nárok na zaplatenie sumy 1.598,52 EUR, avšak úspešný bol iba v časti o zaplatenie sumy 500,08 EUR, teda vo zvyšku v sume 1.098,44 EUR, súd žalobu zamietol. Žalobkyňa ďalej konštatovala, že súd v tomto konaní zistil porušenie jej spotrebiteľského práva zo strany obchodníka a v odôvodnení rozhodnutia uviedol: „Za jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa je údaj o ročnej percentuálnej miery nákladov, pretože tento zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strany v spotrebiteľskom právnom vzťahu, teda spotrebiteľovi stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sprísnil aj tým, že pri údaji o RPMN sa podľa vyššie citovanej právnej úpravy musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet. Je pritom nepochybné, že v zmluve spomínaný údaj chýba, napriek tomu, že je uvedená hodnota RPMN, čo však v zmluve citovaného zákonného ustanovenia nepostačuje. Súd preto musel dospieť k záveru, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba povinný údaj v zmysle ust. § 9 ods.2 písm. j) spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN.
V danom prípade súd dospel k jednoznačnému záveru o nesprávnosti výpočtu RPMN zo strany právneho predchodcu žalobcu, keď do celkových nákladov spotrebiteľa nezahrnul aj náklady za poskytnutú doplnkovú službu - poistenie pre prípad dlhodobej pracovnej neschopnosti, smrti alebo invalidity. Zmluvné dojednanie o poskytnutí uvedenej doplnkovej služby je súčasťou formulárovej zmluvy bez uvedenia, že žalovaná ako spotrebiteľ mohla poskytnutie uvedenej doplnkovej služby odmietnuť, preto súd vychádzal z predpokladu, že zmluvné dojednanie o uvedenej doplnkovej službe bolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, a preto náklady ktoré spotrebiteľovi vznikli s týmto poistením, mali byť zahrnuté do celkových nákladov pre účely výpočtu RPMN.“ Zo žaloby ďalej vyplýva, že žalobkyňa si ako spotrebiteľa uplatňuje satisfakciu za porušenie jej spotrebiteľských práv. Svoje práva si musela brániť podaním pôvodnej žaloby. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať aj funkciu relutárnu. Keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde a bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, finančné zadosťučinenie požaduje vo výške 500 EUR, čo predstavuje necelú polovicu sumy, o ktorú sa chcel žalovaný na jej úkor obohatiť.
2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, navrhol ju zamietnuť. Namietal nesplnenie podmienok hypotézy právnej normy s tým, že jeho procesná obrana spočíva v tom, že nie sú naplnené podmienky hypotézy právnej normy, a to konkrétne ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. ochrane spotrebiteľa, na základe ktorého žalobca odvodzuje svoj hmotnoprávny nárok v znení: Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Ďalej poukázal na to, že: „Nespochybňuje to, že žaloba na plnenie bola čiastočne zamietnutá a nespochybňuje ani odôvodnenie rozsudku OS Prešov sp. zn. 29C/266/2015, v ktorom súd aplikoval výklad právnej normy a dospel k právnemu názoru o bezodplatnosti predmetnej úverovej zmluvy, ale žalovaný spochybňuje to, že sa spotrebiteľ domohol porušenie práv, tak ako ich ustanovuje zákon č. 250/2007 Z.z. a osobitné predpisy (kumulatívna podmienka). Uvedené rozhodnutie sp. zn. 29C/266/2015 nemožno považovať za úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný zastáva právny názor, že nie každé rozhodnutie súdu, ktorým súd rozhodol o čiastočnom zamietnutí žaloby možno považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi, ale len také, z ktorého je zrejmé, že žalovaný skutočne porušil tento zákon o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný uviedol, že pri výklade predmetnej hmotnoprávnej normy o tzv. finančné zadosťučinenie spotrebiteľa, toto právo pre spotrebiteľa zakotvil zákonodarca do nášho právneho poriadku v roku 2004 zákonom č. 616/2004 Z.z., pričom ustanovenie § 26 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. predchádzajúcej právnej úpravy je totožné s aktuálnym znením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. od ktorého žalobca odvodzuje svoj údajný právny nárok. Žalovaný pri výklade zmyslu a obsahu právnej normy o finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa citoval dôvodovú správu k ust. § 3: Z jednoznačnej špecifikácie práv spotrebiteľa v tomto ustanovení so zvýraznením postupnosti ochrany života a zdravia spotrebiteľa, vyplýva aj nárok na výrobky a služby v kvalite, ktorá zodpovedá technickým predpisom na výrobky alebo služby, ktoré nevykazujú zjavné vady. Náhrada škody a finančné zadosťučinenie je záverečných prostriedkom ochrany spotrebiteľa v prípade, že preventívne pôsobenie nesplní svoj účel, aby boli nahradené alebo zmiernené následky.“ Žalovaný sa podporne taktiež bránil voči uplatnenému nároku aj námietkou premlčania z dôvodu, že mu nie je zrejmé, v akom časovom okamihu došlo k údajnému porušeniu práv spotrebiteľa, pričom z naformulovanej žaloby sa dá usúdiť, že momentom predzmluvných rokovaní, kedy sa skúmala bonita žiadateľa o úver t.j. ku dňu 15.05.2012 t.j. majetkové právo na finančné zadosťučinenie nebolo uplatnené v lehote troch rokov odo dňa, kedy spotrebiteľovi prislúchala žaloba.
3. Žalobkyňa v rámci výsluchu pred súdom poukázala na to, že úver od spoločnosti Home Credit Slovakia brala vtedy, keď mala prácu a prvotne splátky aj riadne uhrádzala, avšak keď prišla o prácu, žiadala, aby jej boli umožnené nižšie splátky, avšak jej žiadosti nebolo vyhovené a následne od nej, cestou súdu, žiadali zaplatenie celej sumy naraz, pričom v konaní bola úspešná, keďže rozsudok znel tak, že má doplatiť iba 500 EUR a oni od nej žiadali 1.700 EUR. K výške uplatneného nároku uviedla, že žalovaný sa chcel na jej úkor obohatiť o cca 1.000 EUR, preto žiada zadosťučinenie vo výške 500 EUR, čo je 50 %.
4. V predmetnej veci súd rozhodol rozsudkom zo dňa 19.01.2018 tak, že žalobu zamietol s poukazom na skutočnosť, že v pôvodnom konaní sa žalobkyňa aktívne nedomáhala svojho práva, ako aj z dôvodu, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nešpecifikovala, aká konkrétna ujma jej vznikla a v čom táto ujma spočíva. Po odvolaní žalobkyne Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 28.11.2018, sp. zn. 8Co/45/2018
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia okrem iného odvolací súd poukázal na to, že: „K názorom súdu, najviac uvedeným v odôvodnení rozhodnutia, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nešpecifikovala, či jej nejaká ujma vznikla a v čom táto ujma spočíva, treba uviesť, že: „Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.“ (rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 20Co/192/2016 z 30.11.2017).“
5. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 09.06.2013, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 10.6.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
6. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
7. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a citované zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje.
8. V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie jej práv ustanovených osobitným predpisom v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 29C/266/2015, nakoľko v konaní bolo nepochybne preukázané, že v zmluve, ktorá bola predmetom pôvodného konania, neboli uvedené všetky predpoklady pre výpočet RPMN a RPMN bola v zmluve uvedená nesprávne, v neprospech spotrebiteľa, čo malo za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda boli porušené ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. S ohľadom na uvedené je podľa názoru súdu naplnený vyššie uvedený základný predpoklad uplatneného nároku na finančné zadosťučinenie, a to, že boli porušené práva žalobcu ako spotrebiteľa vyplývajúce z osobitných právnych noriem slúžiacich na ochranu spotrebiteľov, pričom nie je podstatné, či sa žalobkyňa domohla svojich práv, v pôvodnom konaní, v postavení žalobkyne alebo žalovanej.
9. Žalovaný vzniesol taktiež námietku premlčania a v tomto ohľade sa vyjadril, že mu nie je zrejmé, v akom časovom okamihu došlo k údajnému porušeniu práv spotrebiteľa a podľa neho sa zo žaloby dá
usúdiť, že lehota začala plynúť momentom predzmluvných rokovaní, kedy sa skúmala bonita žiadateľa, t.j. ku dňu 15.05.2012 a od toho času už uplynula všeobecná trojročná lehota, preto je návrh premlčaný. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že konštrukcia, ktorú uviedol žalovaný v súvislosti s námietkou premlčania nie je právne akceptovateľná, keďže súd má nepochybne za to, že premlčacia lehota začala v danom prípade plynúť najskôr právoplatnosťou rozhodnutia v pôvodnom konaní sp. zn. 29C/266/2015, t.j. od 30.04.2016 a žaloba v tejto veci bola podaná už 28.07.2016, teda v rámci plynutia všeobecnej trojročnej lehoty, preto nárok žalobkyne nie je premlčaný.
10. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určení súd vychádzal z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie nemožno vnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu pre žalobkyňu ako spotrebiteľa, ktorý privodil vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako opatrenia orgánov dohľadu, ktorých sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné tiež prihliadať na okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu súd považuje výšku priznaného finančného zadosťučinenia za primeranú s tým, že priznaním tejto sumy bude podľa názoru súdu naplnený aj účel predmetného ustanovenia z hľadiska odškodnenia žalobkyne z titulu jej zadosťučinenia a zároveň je naplnená aj jeho výchovná funkcia tým, že priznanie takéhoto nároku bude na žalovaného vyplývať tak, aby v budúcnosti spotrebiteľov nezavádzal, nepoužíval nekalé obchodné praktiky a v zmluvách uvádzal všetky zákonné náležitosti, a to v správnej výške. Súd považuje sumu vo výške 200 EUR za primeranú, aj s ohľadom na argumentáciu žalobkyne, že v danom prípade sa chcel žalovaný obohatiť na jej účet v rozsahu cca 1.000 EUR a uplatnené primerané finančné zadosťučinenie predstavuje 50 %, čo ale súd nepovažoval za náležité a primerané, nakoľko už v pôvodnom konaní bol žalovaný sankcionovaný tým, že úver bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný mal teda nárok iba na vrátenie poskytnutej istiny bez akéhokoľvek zisku, pričom finančné zadosťučinenie má byť skutočne primerané a súd má za to, že určená výška odzrkadľuje všetky vyššie uvedené kritéria. V prevyšujúcej časti, preto súd žalobu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zamietol.
11. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
12. O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení, pričom keďže rozhodnutie v danom prípade záviselo od úvahy súdu, súd priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak iba z priznanej istiny vo výške 200 EUR.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).