Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Ca/4/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Kudlovskou spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka so sídlom Nám. Biely kríž 3, P.O. Box 39, Bratislava proti žalovanému: I. B., O..U..L.., IČO: XX XXX XXX, so sídlom O. T. XXX, XXX XX O. T., zast. PETKOV & Co s.r.o., advokátska kancelária, Mgr. Ivan Petko, advokát a konateľ, Šoltésovej 14, 811 01 Bratislava, o zaplatenie X.XXX,XX EUR s príslušenstvom

rozhodol:

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobcovi istinu 1.150,50 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.150,50 EUR od 6.3.2018 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamieta.

IV. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu účelne vynaložených, odôvodnených a preukázaných trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.12.2017 domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 1.150,50 EUR s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. 2. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že žalovaný v roku 2016 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos prostredníctvom 39 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia I. E. N., na základe čoho došlo k zásahu do výhradných autorských práv au torov, a to vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval tzv. ďalší verejný prenos bez súhlasu autorov. V zmysle predpisov a judikatúry sa samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovaných v zariadeniach považuje za verejný prenos diel, teda ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenie vybavené príjmom, týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 07.12.2006 je poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným v izbách tohto zariadenia verejným prenosom. Preto žalobcovi vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške určenej podľa Sadzobníka licenčných odmien a podľa počtu technických zariadení u žalovaného (zverejnených na jeho www stránke). Žalobca pred podaním žaloby opakovane vyzýval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný dobrovoľne nevydal. Tvrdil, že hromadné licenčné zmluvy sa uzatvárajú na konkrétny spôsob alebo spôsoby použitia diela a na všetky alebo niektoré diela (hromadne špecifikované napr. fotografické diela, audiovizuálne diela, výtvarné diela..), ku ktorým daná organizácia kolektívnej správy vykonáva správu. Poukazuje aj na § 79 ods. 1 AZ ( zákon č.185/2015 Z.z.), ktorý rieši možnosť organizácie kolektívnej správy zastupujúcej najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 AZ na území SR uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov správ, ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2. Ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Pokiaľ chcel žalovaný realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových technických prostriedkov v roku 2016, bolo jeho povinnosťou mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré zastupujú autorov a nositeľov práv, a teda mať súhlas na používanie predmetov ochrany, ktoré sú súčasťou televízneho vysielania. Žalobca na svojej webovej stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2016 žalobca zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3.370 slovenských nositeľov práv. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu, rovnako ako je to pri hromadných licenčných zmluvách. Z vyššie uvedeného je nesporné, že žalovaný bol povinný mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prenosom, ktorú však neuzatvoril. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca vyššie uvedeným preukázal. Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od obvyklej odmeny, ktorá môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca uzatvoril 300 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. V roku 2016 uzavrel s používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčné odmena dohodnutá podľa Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel, účinného od 1.1.2015. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svojej povinnosti. Žalobca pri určení výšky obvyklej odmeny vychádzal zo Sadzobníka žalobcu a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho webovej stránke. Na základe vyššie uvedeného si žalobca týmto uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016. Sumu uplatňovaného bezdôvodného obohatenia žalobca vyčísľuje na 1.150,50 EUR a to podľa Sadzobníka licenčných odmien. 3. Na tieto skutkové tvrdenia žalobca označil dôkazy : Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004, Oprávnenie na výkon kolektívnej správy z 18.8.2016, Informácia z www stránky žalovaného, Výzva generálneho sekretariátu KES z 12.10.2005, Zoznam nositeľov práv zastupovaných žalobcom na CD nosiči, Zoznam zahraničných organizácií na CD nosiči, Zmluvy o zastupovaní nositeľov práv na CD nosiči, Recipročná zmluva so zahraničným partnerom na CD nosiči, Zoznamy predmetov ochrany na CD nosiči, RHLZ na CD nosiči, Sadzobník žalobcu na CD nosiči, Výzva právneho zástupcu žalobcu. 4. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 5.3.2018 spolu s platobným rozkazom č.k. 41Ca/4/2017-26 zo dňa 27.2.2018, proti ktorému žalovaný podal odpor. V odpore uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú v celom rozsahu a navrhuje súdu, aby po vykonanom dokazovaní túto v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. 5. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že považuje doterajšie konanie súdu ( doručenie žaloby žalovanému) za predčasné, keďže súd opomenul postupovať v súlade s ust. § 129 ods. 1 CSP. Podanie žalobcu označené ako žaloba považuje za vadné ( neúplné) podanie vo veci samej, keď žalobca neuvádza konkrétne skutkové tvrdenia vo vzťahu k ním uplatňovanému nároku. Vo vzťahu k povinnosti žalobcu tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti podľa § 132 ods. 1 ako aj čl. 8 Civilného sporového poriadku žalovaný uvádza, že žalobca procesne neúčinne ( nakoľko odkazuje na prílohu k žalobe v rozpore s ust. § 132 ods. 2 tvrdí, že zastupuje nositeľov majetkových práv uvedených v zozname nositeľov a súčasne procesne neúčinne tvrdí, že došlo k údajnému neoprávnenému použitiu audiovizuálnych diel zaradených do vysielania podľa štatistiky vysielania. Nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia považuje žalovaný za nedostatočne tvrdený a nepreukázaný vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, k údajnej existencii verejného prenosu predstavujúceho neoprávnené použitie tých predmetov ochrany, ktoré údajne žalobca spravuje, ďalej k subjektom, ktorá žalobca údajne zastupuje, k predmetom ochrany, ktorých správu práv údajne žalobca vykonáva a k existencii kontraktačnej povinnosti žalovaného. V tomto kontexte žalovaný navrhuje, aby súd postupoval v zmysle ust. § 150 ods. 2 a požiadal žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia vo vzťahu k tým skutočnostiam, kto je nositeľom majetkových práv pri jednotlivých audiovizuálnych dielach podľa štatistiky vysielania predloženej žalobcom súdu. 6. Žalovaný považuje žalobcom tvrdený údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za nedostatočne tvrdený a nepreukázaný vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, k údajnej existencii verejného prenosu, predstavujúceho neoprávnené použitie tých predmetov ochrany, ktoré údajne žalobca spravuje, ďalej k subjektom, ktoré žalobca údajne zastupuje, a teda vôbec k existencii kontraktačnej povinnosti žalovaného. 7. Pokiaľ ide o namietaný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle AZ zastupuje nositeľov práv podľa § 144 ods. 3 AZ vo vlastnom mene a na účet nositeľov práv, keď predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu na úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe písomnej dohody zastupuje a iba v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva. Predložením oprávnení žalobca síce preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená vykonávať kolektívnu správu správ, a teda je oprávnený konať v súdnych konaniach vo vlastnom mene, avšak nepreukázal, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany a tiež skutočnosť, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj neoprávnene použil. 8. Žalovaný ďalej tvrdí, že ust. § 79 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Autorského zákona je v rozpore s obsahom a účelom Smernice 2001/29/EHS. Žalovaný zároveň poukazuje na skutočnosť, že Európsky súdny dvor vo veci C - 301/15 Soulier a Doke už riešil po právnej stránke rovnakú otázku vo vzťahu i k obdobnej právnej úprave iného členského štátu. Konštatoval rozpor so smernicou 2001/29/EHS, ktorá bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava zverila autorizovanej organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a verejný prenos v digitálnej podobe obchodne nedostupných kníh, a to aj keby umožnila autorom týchto kníh podať námietky proti výkonu tohto práva alebo jeho výkon ukončiť za podmienok, ktoré táto právna úprava vymedzuje. Súdny dvor EÚ zdôraznil, že ochranu priznanú predmetnou smernicou je treba vykladať extenzívne, pričom sa neobmedzuje len na priznanie práv, ale zahŕňa aj výkon uvedených práv. Je v rozpore s právom EÚ, ak vnútroštátna právna úprava nositeľom práv umožňuje iba podať námietky proti výkonu tohto práva alebo jeho výkon ukončiť za podmienok, ktoré právna úprava vymedzuje. Na rovnakom mechanizme je založený aj inštitút rozšírenej licenčnej zmluvy podľa ust. § 79 ods. 1 písm. b) AZ. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí 238/81 CILFIT potvrdil, že určitá otázka týkajúca sa výkladu práva Európskej únie sa považuje za zodpovedanú, ak je po právnej stránke vecne identická s otázkou už predtým zodpovedanou, aj keď obsahovo môže ísť o odlišné prípady. Žalovaný má teda za to, že na úrovni Európskej únie už bolo rozhodnuté, že taká právna úprava, akou je úprava hromadnej licenčnej zmluvy v autorskom zákone je v rozpore s právom EÚ, a vnútroštátny súd nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom EÚ , nakoľko takéto opatrenie nie je záväzné a účinné pre vnútroštátny právny poriadok. Žalovaný ďalej uvádza, že vzhľadom na zrejmý rozpor inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa slovenskej právnej úpravy s právom EÚ (bližšie rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 301/15 Soulier a Doke) a vzhľadom na povinnosť súdu neaplikovať s právom EÚ rozpornú vnútroštátnu právnu úpravu v tomto spore je potom potrebné konštatovať, že žalobca objektívne nemôže preukázať aktívnu vecnú legitimáciu v spore vo vzťahu k nositeľom práv, ktorých nezastupuje na zmluvnom základe. Judikatúra Súdneho dvora EÚ priznáva úniovej norme vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný účinok kedy prednosť úniového práva spôsobuje neaplikovateľnosť vnútroštátnych právnych noriem v rozpore s úniovými normami. 9. Na margo žalobcom predložených formulárových zmlúv žalovaný uvádza, že v dôsledku nedostatočne určito vymedzených predmetov ochrany daných žalobcovi údajne do správy je potrebné uvedené zmluvy považovať za absolútne neplatné právne úkony s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu ich neurčitosti. 10. Ak žalovaný aj vykonával verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia, nie je možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých diel, ktoré spravuje žalobca, a že tým žalovaný neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca. Žalovaný poukazuje na existenciu dvoch odlišných právnych vzťahov a to licenčného vzťahu a vzťahu bezdôvodného obohatenia. Pre preukázanie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia ( § 58 ods. 1 písm.i) AZ v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) nepostačuje skutočnosť, že v hotelovom zariadení je TV prijímač. Ak hotel licenčnú zmluvu uzavrie, licenciou si hotel „kúpi“ možnosť. Ak ale licenčnú zmluvu neuzavrie, na splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia nestačí existencia TV prijímača a signálu. 11. Žalovaný taktiež nesúhlasí so žalobcom uplatňovanou čiastkou bezdôvodného obohatenia 1.150,50 EUR. Žalobca v žalobe uvádza, že pri určení výšky zvyčajnej odmeny vychádzal zo Sadzobníka žalobcu a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho internetovej stránke. Podľa žalovaného v žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, podľa ktorého je ním jednostranne stanovenú výšku odmeny v jeho Sadzobníku potrebné považovať za odmenu zvyčajnú. Žalobca od 1.1.2015 začal uplatňovať voči používateľom sadzobník licenčných odmien, ktoré sú neprimerane vysoké. Skutočnosť, že sadzby odmien uplatňovaných zo strany žalobcu sú jedny z najvyšších v Európe uviedol vo svojom liste z roku 2015 aj Protimonopolný úrad SR. Žalovaný je riadnym členom Zväzu hotelov a reštaurácií SR, pričom Zväz hotelov a reštaurácií SR s LITA vedie rokovania už od roku 2015 kvôli neúmerným poplatkom, oveľa vyšším ako tie, ktoré hotely a reštaurácie platia iným organizáciám za tzv. verejný prenos. Zväz hotelov a reštaurácií SR preto žiadal od LITA predložiť spôsob určovania výšky licenčných odmien, alebo ekonomické zdôvodnenie toho, prečo sú oproti iným niekoľkonásobne vyššie, avšak za dva roky LITA informácie k týmto požiadavkám ZHR SR neposkytla. Žalovaný uvádza, že žalobca pri určení výšky žalobou uplatňovaného bezdôvodného obohatenia vychádza zo svojho jednostranne určeného sadzobníka uplatňovaného v roku 2016. Niet žiadnych iných zmlúv, z ktorých by sa obvyklá odmena dala zistiť, než tých, ktoré uzatvára žalobca. Žalovaný predložil súdu analýzu licenčných odmien, ktorú si dal vypracovať ZHR SR. Jedná sa o „Analýzu licenčných platieb spoločnosti KMPG" zo dňa 12.09.2016. Analýza bola vypracovaná KPMG Česká republika s.r.o. na základe objednávky ZHR a samotní autori označujú materiál ako štúdiu, pričom uvádzajú, že jej cieľom je analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom. Analýza vychádza z porovnávania vybraných krajín, ktorými sú Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Španielsko, Švajčiarsko, Česká republika a Slovenská republika. Analýza uvádza porovnania licenčných odmien, vyberaných údajne všetkými organizáciami kolektívnej správy v porovnávanej krajine a osobitne porovnania licenčnej odmeny organizácií kolektívnej správy, ktoré v danej krajine údajne vykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel. Uplatňovanie licenčných odmien za verejný prenos audiovizuálnych diel autorov zastúpených žalobcom je jednoznačným prejavom zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu a súčasne ide o nekalosúťažné konanie v zmysle § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka. 12. Žalovaný tiež považuje konanie žalobcu ako prejav právom reprobovaného zneužitia práva v postavení monopolu zneužívajúc svoje dominantné postavenie na trhu, ktoré je súčasne aj výkonom práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi ( § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a tiež v rozpore so základnou zákonnou povinnosťou žalobcu vykonávať kolektívnu správu práv ním zastúpených autorov podľa § 81 AZ „riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou“ a z toho dôvodu nepožíva za žiadnych okolností právnu ochranu. 13. Vyjadrenie žalovaného spolu s uznesením č.k. 41Ca/4/2017 - 127 zo dňa 9.4.2018, ktorým súd zrušil platobný rozkaz, bolo doručené žalobcovi dňa 16.4.2018, ku ktorému vo svojom podaní zo dňa 23.4.2018 doplnil svoju argumentáciu takto, že žalovaný účelovo nepopisuje pravdivo skutkový stav. Žalobca potvrdil, že rokoval so ZHR, ktorý zastupoval svojich členov o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy od začiatku roka 2015 ( prvé rokovanie sa uskutočnilo dňa 12.2.2015), pričom ZHR SR nepožadoval zoznamy nositeľov práv, ale rokovanie sa týkalo výlučne výšky odmien. Žalobca opakovanie objasňoval zástupcom ZHR dôvody výšky licenčnej odmeny vychádzajúc zo svojho Sadzobníka a ponúkal členom ZHR pri uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40 % z ročnej licenčnej odmeny. Zvýhodnený návrh žalobcu však ZHR neakceptoval a jeho protinávrhom bola ponuka vyplatiť licenčnú odmenu vo výške 1.000 Eur za všetkých svojich členov (t.j. viac ako 206 prevádzok podľa tvrdenia ZHR), ktorí poskytujú ubytovacie služby s technickými zariadeniami spôsobilými na verejný prenos (ide o viac ako 10.000 technických zariadení podľa tvrdenia ZHR) a to za používanie všetkých diel, ku ktorým vykonával žalobca správu a za celý rok 2015. Vzhľadom na skutočnosť, že názory žalobcu a ZHR na obsah kolektívnej licenčnej zmluvy sa líšili do tej miery, že nebolo možné očakávať uzatvorenie dohody, vyzval žalobca jednotlivých členov ZHR k vydaniu bezdôvodného obohatenia. Reakciou na výzvy zaslané členom ZHR bola iniciatíva ZHR na spoločné rokovanie so žalobcom. Dňa 15.10.2015 sa uskutočnilo rokovanie v sídle žalobcu, kedy ZHR predložilo žalobcovi návrh, ktorý však žalobca vzhľadom na jeho obsah nemohol akceptovať. Posledné rokovanie medzi žalobcom a ZHR sa konalo v sídle žalobcu dňa 13.01.2016, kedy právny zástupca ZHR ponúkol ako ústretové riešenie zaplatenie odmeny za členov ZHR vo výške cca 10 % ročnej licenčnej odmeny. ZHR SR teda nespochybňoval legitimáciu žalobcu k uzatvoreniu licenčnej zmluvy, naopak, v roku 2015 zaslal svojim členom informáciu ohľadne ich povinností vo vzťahu k žalobcovi, v ktorej výslovne konštatuje povinnosť vysporiadať si povinnosti vyplývajúce zo zákona voči žalobcovi s tým, že ZHR pripravuje žalobu o určenie obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a žiadal členov o zaslanie finančných prostriedkov v termíne do 30.09.2016 vo výške 50% licenčnej odmeny podľa Sadzobníka žalobcu, ktorú si údajne vie zdôvodniť. Nie je teda pravdou, že k neuzavretiu licenčnej zmluvy nedošlo v dôsledku neposkytnutia informácií ZHR SR zo strany žalobcu, ale jediným dôvodom bola nedohoda na výške licenčnej odmeny. Žalobca poukazuje na tú skutočnosť, že medzi ním a ZHR SR nikdy neprebehli žiadne rokovania o zatvorení kolektívnej licenčnej zmluvy za rok 2016 ( obdobie, ktoré je predmetom tohto konania). 14. Na tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal , že zo strany žalovaného došlo k verejnému prenosu diel, žalobca v predmetnom vyjadrení uviedol, že pri určení výšky zvyčajnej odmeny vychádzal z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho internetovej stránke, pričom verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení v prípade nepravdivosti takéhoto vyhlásenia by znamenalo klamlivú obchodnú praktiku ( § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z.) a klamlivú reklamu ( § 45 Obchodného zákonníka). 15. Na tvrdenie žalovaného v odpore, že žalobca nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje, ku ktorým predmetom ochrany a či tieto predmety ochrany boli žalovaným skutočne použité, žalobca uviedol, že v zmysle § 79 ods. 1 a 5 AZ uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy za nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 AZ na zmluvnom základe a tiež za nositeľov práv, ktorí nie sú žalobcom zastupovaní podľa § 164 AZ. Práve z dôvodu nemožnej, resp. veľmi obtiažnej indivuduálnej kontroly používania predmetov ochrany a neoprávnených zásahov do práv autorov a iných nositeľov práv, je v právnej úprave autorského zákona inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a osobitne inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy. 16. Pokiaľ sa jedná o požiadavku žalovaného predložiť zoznam všetkých nositeľov práv a predmetov ochrany, žalobca poukazuje na Nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2186/14 bod 32, podľa ktorého by „bolo proti zmyslu a účelu kontroly vykonávanej kolektívnym správcom, pokiaľ by takto mal určiť konkrétne diela, ktoré boli užívateľom sprístupnené verejnosti....“ Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny. Zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 101/2011 z 24. marca 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú" odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany. Uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň považoval za dôkaz toho, že iní používatelia (celkovo 150) na rozdiel od sťažovateľa, považovali odmenu za primeranú. Rešpektujúc sadzobník žalobcu uzatvorilo k dnešnému dňu aj 252 používateľov dohody o urovnaní za rok 2016. V roku 2017 uzatvorilo v súlade so sadzobníkom žalobcu už 644 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy a 33 používateľov dohody o urovnaní. Pre rok 2018 uzatvorilo zatiaľ 682 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy. Je teda zrejmé, že iní používatelia, na rozdiel od žalovaného, ktorý vedome, sústavne a dlhodobo neoprávnene zasahuje do práv autorov, považujú sadzobník za primeraný, oprávnený a opodstatnený. 17. Žalobca v závere svojho podania uviedol, že má za preukázané, že je vecne aktívne legitimovaný v tomto spore, žalovaný používal predmety ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami bez súhlasu žalobcu, a teda žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v žalobou uplatnenej výške. 18. Na prejednanie žaloby súd nariadil pojednávanie na deň 14.3.2019, na ktorom sa nezúčastnil právny zástupca žalovaného, ktorý neospravedlnil neprítomnosť žalovaného ani svoju. Pojednávania sa zúčastnila právna zástupkyňa žalobcu, ktorá uviedla, že žalobca sa v plnom rozsahu pridržiava žaloby a písomných podaní, ktoré súdu doručil v predmetnej veci. Žalobca si v konaní uplatňuje bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv autorov, pri ktorých výkon kolektívnej správy vykonáva žalobca 19. Súd vyhlásil rozsudok verejne, dňa 14.3.2019. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov priložených k žalobnému návrhu a založených v spise a zistil nasledujúci skutkový stav: 20. Žalobca v spore preukazoval aktívnu legitimáciu na podanie žaloby tým, že predložil súdu Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010 (na dobu neurčitú) vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (č.k. MK-663/2010-70/6165) v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, na základe ktorého žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b/ uvedeného Oprávnenia vykonával žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu podľa autorského zákona okrem iného aj v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. 21. Žalobca súčasne predložil aj Oprávnením na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (č.k. MK-1587/2016-232/10421) v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z. k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy práv. Toto oprávnenie bolo vydané na dobu neurčitú. 22. Je nesporné, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia I. E. N. A. O. T., pričom sa jedná o zariadenie zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. do kategórie hotel 4*. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie (TV). 23. Taktiež je nesporné, že žalovaný bol povinný mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prenosom, ktorú však neuzatvoril.

Súd vec právne posúdil podľa nasledujúcich ustanovení zákonov : 24. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, článok 3 ods. 1 členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí. 25. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, článok 3 ods. 2 členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom. 26. Podľa čl. 18 citovanej Smernice táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie ustanovenia v členských štátoch, ktoré sa týkajú spravovania práv, ako sú rozšírené licencie ochranných spoločností. 27. Podľa čl. 23 cit. Smernice táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti. 28. Podľa čl. 26 cit. Smernice vzhľadom na to, že vysielatelia v rámci služieb na požiadanie sprístupňujú svoje rozhlasové a televízne produkcie, súčasťou ktorých je hudba z komerčných zvukových záznamov, je potrebné podporiť poskytovanie kolektívnych licencií, aby sa zjednodušilo upravenie týchto práv. 29. Podľa čl. 27 samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice. 30. Podľa § 190 ods. 1 Prechodné ustanovenia zákona č. 185/2015 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2016 ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak. 31. Vzhľadom na uvedené, pre uplatnené nároky vyplývajúce z právneho vzťahu vzniknutého pred 01.07.2016, súd aplikuje ustanovenia zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení účinnom do 31.12.2015 (ďalej v texte len autorského zákona). 32. Podľa § 1 autorského zákona tento zákon upravuje vzťahy vznikajúce v súvislosti s vytvorením a použitím literárneho a iného umeleckého diela a vedeckého diela, umeleckého výkonu, s výrobou a použitím zvukového záznamu, zvukovo-obrazového záznamu, s vysielaním a použitím rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len „vysielanie") a v súvislosti so zhotovením a použitím databázy tak, aby boli chránené práva a oprávnené záujmy autora, výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu, rozhlasového vysielateľa a televízneho vysielateľa (ďalej len „vysielateľ") a zhotoviteľa databázy. Zákon ďalej upravuje výkon kolektívnej správy práv podľa tohto zákona. 33. Podľa § 5 ods. 14 autorského zákona verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. 34. Podľa § 18 ods. 2 písm. h/ autorského zákona autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, aj na verejný prenos diela. 35. Podľa § 18 ods. 4 autorského zákona iná osoba môže bez súhlasu autora použiť dielo len v prípadoch ustanovených týmto zákonom. 36. Podľa § 33 ods. 1 písm. a/ autorského zákona súhlas autora sa nevyžaduje na vyhotovenie rozmnoženiny diela zverejneného v novinách alebo v inom informačnom prostriedku o aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského charakteru a na verejný prenos s takýmto obsahom; to neplatí, ak si autor v jednotlivých prípadoch vyhradil právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie a na verejný prenos tohto diela. 37. Podľa § 48 ods. 1 autorského zákona organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu. 38. Podľa § 49 ods. 1,2 autorského zákona organizácia kolektívnej správy môže uzatvoriť kolektívnu licenčnú zmluvu s právnickou osobou, ktorá združuje používateľov diel. Kolektívnou licenčnou zmluvou táto organizácia udeľuje súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a za dohodnutú odmenu. Z kolektívnej licenčnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti priamo jednotlivému členovi právnickej osoby združujúcej používateľov diel od okamihu, keď s ňou prejaví súhlas. Ustanovenia osobitného predpisu sa použijú primerane. 39. Podľa § 56 ods. 1 písm. g/ autorského zákona autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. 40. Podľa § 57 ods. 1 autorského zákona nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon majetkových práv autora. 41. Podľa § 78 autorského zákona účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti. 42. Podľa § 79 ods. 1 autorského zákona organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy. 43. Podľa § 80 ods. 1 a 9 autorského zákona o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy rozhoduje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na základe písomnej žiadosti právnickej osoby. Ministerstvo vedie evidenciu organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie; evidencia obsahuje názov, sídlo organizácie kolektívnej správy a vymedzenie kolektívne spravovaných práv a predmetu týchto práv, alebo ak ide o diela, vymedzenie ich druhu. 44. Podľa § 81 ods. 1 písm. j/ autorského zákona organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom. 45. Podľa § 81 ods. 3 autorského zákona organizácia kolektívnej správy zastupuje nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet. Organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu bez nároku na zisk. Organizácia kolektívnej správy je oprávnená požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov. 46. Podľa § 84 ods. 1 autorského zákona ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. 47. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 48. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 49. Podľa § 458 ods.1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. 50. Podľa §517 ods.1., prvá veta Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. 51. Podľa §517 ods.2 cit. Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania a poplatku ustanovuje vykonávací predpis. 52. Podľa §3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 53. Podľa §563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. 54. Podľa § 162 ods. 3 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“) o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

Na základe zisteného skutkového z vykonaného dokazovania súd nárok žalobcu právne vyhodnotil takto: 55. Uplatnený nárok žalobcu súd posudzoval ako osobitný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý je upravený osobitným predpisom, a tým je autorský zákon č. 185/2015 Z. z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2016 zrušil zákon č. 618/2003Z. z., ktorý na daný právny vzťah aplikoval, nakoľko predmetom konania sú uplatnené nároky za rok 2016. 56. Z právnej úpravy autorského zákona vyplýva, že organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu majetkových práv za nositeľov práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe podľa § 164 AZ v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany, kedy nositeľ práv je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu majetkových práv k niektorým alebo všetkým predmetom ochrany a pokiaľ tak neurobí, má sa za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy práv nedošlo a nositeľ práv je stále zastupovaný organizáciou kolektívnej správy. Organizácia kolektívnej správy v rámci výkonu kolektívnej správy je oprávnená a povinná pri porušení majetkových práv nositeľa práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnaký režim ochrany práv sa vzťahuje aj na tých nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy nezastupuje na zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou. 57. Je nesporné, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle autorského zákona zastupuje nositeľov práv podľa § 81 ods. 3 vo vlastnom mene a na vlastný účet, a to v rozsahu s ním dohodnutom v súlade s § 81 ods. 1 písm. c) autorského zákona. Žalobca je oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 81 ods. 1 písm.i) autorského zákona vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv. Súčasne potom v súlade s §456 prvá veta Občianskeho zákonníka sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený konať a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech(na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Žalobca v konaní preukázal, že zastupuje nositeľov práv pri výkone správy a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu títo nositelia práv do správy zverili. 58. Je to práve žalovaný, ktorý má podľa § 84 ods. 1 autorského zákona dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že ten ktorý autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, v opačnom prípade je ako používateľ povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany organizácii kolektívnej správy. Žalobca napriek tomu predložil zoznam autorov, ktorých zastupuje ako aj zoznam partnerských organizácií s recipročným zastupovaním a tieto zoznamy sa nachádzajú aj na jej webovej stránke. Rovnako žalobca preukázal uzavretie licenčných zmlúv s inými prevádzkovateľmi s licenčnom odmenou podľa Sadzobníka. Dokazovanie navrhnuté žalovaným súd nevykonal z dôvodu, že dôkazné bremeno je v zmysle uvedeného práve na strane žalovaného, ale aj z dôvodu, že predloženie zmlúv s tisíckami autorov vo vzťahu k tomu ktorému dielu vysielanému množstvom TV staníc v spornom období predstavuje práve ten typ usporiadania vzťahov medzi autormi a používateľmi diel, ktorý nahradila kolektívna správa práv. Pokiaľ sa jedná o ďalší žalovaným navrhnutý dôkaz dopytom na TV Markíza, TV JOJ a pod., súd považuje za neúčelné vykonávať dôkazy na potvrdenie či vyvrátenie akýchkoľvek domnienok žalovaného nemajúcich väzbu k základu prejednávanej veci, ale spočívajúcich len na jeho účelovej obrane. 59. Zhodným tvrdením strán sporu mal súd taktiež za preukázané, že žalovaný prevádzkoval ubytovacie zariadenie I. E. N. A. O. T. v rozhodnom období od 01.01.2016 do 31.12.2016. Je preto preukázané, že zvukovoobrazové zariadenia nachádzajúce sa izbách ubytovacieho zaradenia žalovaného boli spôsobilé a pripravené na šírenie diel tak, že pomocou týchto mohli diela vnímať osoby na izbách ubytovacieho zariadenia, t.j. na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať (§ 5 ods. 14 Autorského zákona). 60. Súd zo zhodných tvrdení strán sporu má ďalej za preukázané, že žalovaný je členom ZHR SR a osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom, pričom v priebehu roka 2015 prebiehali medzi žalobcom a ZHR SR rokovania o podmienkach kolektívnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania neboli úspešné a neviedli k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, ani k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2015 medzi stranami sporu. V zmysle autorského zákona je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy. 61. Predmet konania má skutkový základ spočívajúci v používaní autorských diel žalovaným prostredníctvom verejného prenosu prostredníctvom 39 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia patriaceho žalovanému, v období 01.01.2016 až 31.12.2016 bez zmluvného základu, pričom žalovaný za toto užívanie nezaplatil žalobcovi licenčnú odmenu, na ktorú má žalobca, ako oprávnený na výkon kolektívnej správy práv, nárok. V zmysle § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 autorského zákona sa nevyžaduje špecifikácia konkrétnych diel, ale naopak predmetné ustanovenia výslovne hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich (v danom prípade by sa mohlo jednať napr. len o diela audiovizuálne alebo o diela výtvarné). Pokiaľ chcel žalovaný realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových technických prostriedkov v roku 2016, bolo jeho povinnosťou mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré zastupujú autorov a nositeľov práv, a teda mať súhlas na používanie predmetov ochrany, ktoré sú súčasťou televízneho vysielania. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo má súd taktiež za preukázané. Žalovaný si bol vedomý, že je povinný ako používateľ predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné zmluvy a platiť licenčné odmeny. Žalovaný bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so žalobcom nakladal s dielami autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keďže zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov, resp. žalobcu ako zástupcu autorov. 62. V konaní nebolo sporné, že žalovaný za obdobie od 01.01.2016 do 31.012.2016 nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy spravuje práva. 63. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 1 konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Záväzkový vzťah vznikne, ak sa naplnia všetky zákonom ustanovené predpoklady na jeho vznik. Posúdenie, či došlo k vzniku právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia závisí od splnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej úpravy v § 451ods. 1 a 2 OZ, ktoré musia byť splnené kumulatívne. V § 451 ods. 1 je vyjadrená všeobecná zásada,že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. V § 451 ods. 2 uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia, a to majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 64. Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva. 65. Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, ako sú služby ‚na požiadanie' sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií. 66. Týmto je preukázaná dôvodnosť nároku žalobcu. 67. Žalovaný sa v spore bránil tvrdením, že inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy je v rozpore s právnym poriadkom Európskej únie, konkrétne so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ ES. Zmyslom a účelom inštitútu rozšírených hromadných licenčných zmlúv je reagovať na obdobné spôsoby používania diel, ktoré sú predmetom tohto konania, kedy ide o masové použitie diel, pri ktorom je individuálny výkon práv jednotlivými nositeľmi práv prakticky nemožný, nakoľko by bol neprimerane náročný a náklady s ním spojené by ďaleko prevyšovali príjmy z licenčných odmien autorov. Inštitút rozšírených hromadných licenčných zmlúv je dôležitým právnym nástrojom aj pre samotných používateľov tým, že im poskytuje možnosť získať oprávnenie na takéto masové použitie diel. Na existenciu tohto inštitútu pamätal aj normotvorca žalovaným citovanej smernice, kedy v samotnom znení smernice ( bod 18 úvodných ustanovení) uvádza, že „táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie ustanovenia v členských štátoch, ktoré sa týkajú spravovania práv ako sú rozšírené licencie ochranných spoločností.“ Súd poukazuje aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu, konkr. na bod 12 úvodných ustanovení, kde sa uvádza, že aj keď táto smernica sa uplatňuje na všetky organizácie kolektívnej správy ( s výnimkou hlavy III, ktorá sa vzťahuje na organizácie kolektívnej správy, ktoré spravujú autorské práva na hudobné diela na online využívanie na multiteritoriálnom základe, nenarúša úpravy týkajúce sa spravovania práv v členských štátoch, ako sú napríklad individuálna správa, rozšírená pôsobnosť dohody medzi zastupujúcou organizáciou kolektívnej správy a používateľom, t.j. rozšírené kolektívne licencie, povinná kolektívna správa, právne predpoklady zastúpenia a prevod práv na organizácie kolektívnej správy. 68. V zmysle čl. 16 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona. V predmetnom článku sa normuje princíp legality ako východisko akejkoľvek aplikácie a interpretácie práva. Princíp legality je kľúčový ústavnoprávny princíp vyplývajúci z obsahových konotácií materiálneho právneho štátu. Čl. 16 tak predstavuje deklaráciu princípu „viazanosti súdu a sudcu zákonom“. 69. Žalovaný opiera svoju argumentáciu o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C - 301/15. Z predmetného rozsudku vyplýva, že predmetom prejudiciálnej otázky bolo, či právna úprava Francúzska týkajúca sa rozmnožovania obchodne nedostupných diel a verejného prenosu obchodne nedostupných diel v digitálnej podobe je v súlade so Smernicou, pričom Súdny dvor EÚ posudzoval vnútroštátnu právnu úpravu výlučne Francúzska a uviedol, že konkrétne podmienky zakotvené v právnej úprave Francúzska v prípade obchodne nedostupných kníh pre daný výkon práv ( podľa názoru súdu sa teda nejedná o skutkovo a právne totožný predmet s predmetom tohto konania) považuje za nesúladné so Smernicou. 70. Pokiaľ sa jedná o tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal existenciu verejného prenosu ako ani neoprávnené použitie predmetov ochrany zo strany žalovaného, súd sa pri rozhodovaní zaoberal taktiež otázkou, či v prípadoch, o aký ide vo veci samej, v ktorých prevádzkovateľ hotela vo svojich priestoroch nainštaluje televízne prijímače, do ktorých šíri televízny signál umožňujúci príjem televízneho vysielania, posudzovať otázku, či ide o verejný prenos podľa pojmu ‚verejný prenos' uvedeného v článku 3 ods. 1 Smernice 2001/29 alebo článku 8 ods. 2 Smernice 2006/115, ak sprístupneným televíznym vysielaním sú dotknuté autorské práva a s nimi súvisiace práva veľkého počtu dotknutých osôb, predovšetkým skladateľov, textárov a hudobných vydavateľstiev, ale aj výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a autorov hovorených diel, ako aj ich vydavateľov. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. 71. Smernica Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES tiež harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti. 72. Okrem toho podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 vnútroštátna právna úprava členských štátov musí jednak zabezpečiť, aby pri použití zvukového záznamu vydaného na obchodné účely alebo rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu na bezdrôtové vysielanie alebo akýkoľvek iný verejný prenos platil používateľ jedinú primeranú odmenu, a jednak, aby sa táto odmena rozdelila medzi dotknutých výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov. 73. K tejto námietke žalovaného súd zaujal názor, že v tomto prípade u žalovaného išlo o verejný prenos aj vo vzťahu k izbám, ktoré v danom čase neboli obsadené klientmi v súlade so Smernicou 2001/29 z dôvodu, že v predmetnom prípade boli naplnené viaceré atribúty umožňujúce považovať daný prenos za verejný, nakoľko išlo o transmisiu chránených diel ( prenos) neurčitému počtu potenciálnych adresátov ( verejný), pričom súd tento pojem v zmysle platnej judikatúry Súdneho dvora EÚ ( SGAE v. Rafael Hoteles) a odôvodnenia 23 smernice 2001/29 vykladal v širšom zmysle slova, keď samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje samo osebe verejný prenos, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientov predstavuje verejný prenos. Stanoviská zo s ú d n e j p r a x e : 74. V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že na posúdenie existencie verejného prenosu je potrebné zohľadniť viacero dodatočných kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Keďže miera existencie týchto kritérií môže byť v závislosti od konkrétneho prípadu značne odlišná, je potrebné ich uplatňovať jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland), C-162/10, EU:C:2012:141, bod 30 a citovanú judikatúru]. 75. V zmysle judikatúry Súdneho dvora pojem „verejný prenos“ zahrňuje dva kumulatívne prvky, a to samotný „prenos“ diela a jeho „verejný“ prenos (rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 15 a citovaná judikatúra).Po prvé, pokiaľ ide o „prenos“, tento pojem zahŕňa každú transmisiu chránených diel, nezávisle od technického prostriedku alebo technického postupu, ktoré sa použili (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 16 a citovanú judikatúru). Okrem toho každá transmisia a retransmisia diela, ku ktorej dochádza pri použití špecifickej technológie, podlieha v zásade individuálnemu povoleniu autora dotknutého diela (rozsudok z 19. novembra 2015, SBS Belgium, C-325/14, EU:C:2015:764, bod 17 a citovaná judikatúra).Po druhé na to, aby určitý akt spadal pod pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je ešte potrebné, ako bolo pripomenuté v bode 37 tohto rozsudku, aby chránené diela boli predmetom „verejného“ prenosu. 76. V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora v prvom rade vyplýva, že pojem „verejný“ sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahŕňa celkom významný počet osôb (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 37 a 38, ako aj citovanú judikatúru). Okrem toho treba pripomenúť, že pojem „verejný prenos“ treba chápať v širšom zmysle slova, ako to výslovne uvádza odôvodnenie 23 smernice 2001/29 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i., C-607/11, EU:C:2013:147, bod 20, ako aj citovanú judikatúru). 77. V zmysle judikatúry Súdneho dvora na to, aby určitý akt spadal pod pojem „verejný prenos“, šírené dielo musí byť sprístupnené „novej verejnosti“, teda verejnosti, ktorú autori chránených diel nezohľadnili pri udelení súhlasu na používanie svojich diel vo forme verejného prenosu originálu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 40 a 42, ako aj zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 197). 78. V tomto kontexte Súdny dvor zdôraznil nezastupiteľnú úlohu používateľa, keď rozhodol, že na to, aby išlo o verejný prenos, je potrebné, aby tento používateľ s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkoval ďalšej verejnosti prístup k chránenému dielu, a aby sa teda javilo, že bez tohto sprostredkovania by osoby predstavujúce „novú“ skupinu verejnosti v zásade nemohli mať úžitok z vysielaného diela napriek tomu, že sa nachádzajú v oblasti pokrytej uvedeným vysielaním (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, bod 42, ako aj zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 195). 79. Súdny dvor teda rozhodol, že prevádzkovatelia pohostinstva, hotela alebo kúpeľného zariadenia sú používatelia a vykonávajú verejný prenos, ak zámerne svojim zákazníkom sprostredkovávajú chránené diela prostredníctvom vedomého sprístupnenia signálu pomocou televíznych alebo rozhlasových prijímačov nainštalovaných vo svojich zariadeniach (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C-306/05, EU:C:2006:764, body 42 a 47; zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 196, ako aj z 27. februára 2014, OSA, C-351/12, EU:C:2014:110, bod 26).

80. Navyše, šírenie chránených diel má ziskovú povahu, keď používateľ môže mať z toho hospodársky zisk odrážajúci sa v atraktívnosti, a teda vo zvýšenej návštevnosti zariadenia, v ktorom šíri vysielanie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, body 205 a 206). 81. Žalovaný sa v spore tiež bránil tvrdením o neprimeranej výške odmeny určenej žalobcom. 82. Pri stanovení výšky sumy bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, súd vychádzal z výšky licenčných odmien určených v Sadzobníku žalobcu, ktorý je vytvorený v súlade s autorským zákonom, ako aj v závislosti od počtu technických zariadení u žalovaného. Výška bezdôvodného obohatenia sa tak použitím Sadzobníka opiera o kritériá nastavené v súlade s autorským zákonom nasmeruje k napraveniu a vyváženiu ujmy, ktorá použitím diel bez súhlasu autorom vznikla. 83. Žalobca hromadné licenčné zmluvy uzatvoril s 218 subjektmi a s desiatkami neoprávnených používateľov po podaní žalôb mimosúdne dohody, pričom túto možnosť ponúkol aj žalovanému, ktorý však na jeho návrh nereagoval. Súd poukazuje na skutočnosť, že primeranosť výšky obvyklej licenčnej odmeny nie je oprávnený v tomto konaní skúmať. Ak mal žalovaný výhrady k výške licenčnej odmeny v priebehu rokovaní o uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy, mal a mohol podať na súd žalobu o určenie obsahu zmluvy v zmysle ust. § 82 AZ. V takom prípade by za splnenia ďalších zákonných podmienok mohol používať predmety ochrany bez toho, aby porušil práva autorov. Žalovaný predmetnú právnu úpravu nevyužil a naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti. Žalobca preukázal, že uzatváral zmluvy, pri ktorých bola odmena dohodnutá podľa jeho sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou, keďže iná organizácia zastrešujúca autorov ani poskytujúca výkon takýchto práv na území SR nepôsobila. Vzhľadom na iné spoločenské pomery neobstojí ani porovnávanie s inými krajinami. 84. V zmysle Uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011z 24.3.2011 „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských-hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“ 85. V zmysle sadzobníka na rok 2016 bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení v ubytovacom zariadení hotela 4* za zvukovoobrazové zariadenie 29,50 Eur. Zo stanoviska Ministerstva kultúry SR k problematike sadzobníkov odmien a primeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy zo dňa 20.05.2015 adresovaného ZHR SR vyplýva, že výšku zmluvných licenčných odmien a primeraných odmien neupravuje žiaden zákon a táto výška nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstvom. Ministerstvo nevykonáva kontrolu vydávania sadzobníkov a organizácia kolektívnej správy je pri tvorbe sadzobníkov povinná vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv (autorov, výkonných umelcov atď.), ktorých sú tieto osoby členmi. 86. Výška bezdôvodného obohatenia sa v zmysle právnej úpravy odvíja výlučne od obvyklej odmeny, ktorá vyplýva z platného sadzobníka. Je potrebné rozlišovať práva autorov, kedy je povinnosťou používateľa získať súhlas nositeľa práv k používaniu predmetu ochrany vopred bez ohľadu na mieru využívania tohto práva používateľom ( v takom prípade má autor právo na obvyklú odmenu) a práva súvisiace s autorskými právami, kde v prípade získania súhlasu nositeľa práv je irelevantné do akej miery je toto právo používateľom využívané ( autorovi patrí primeraná odmena). Z obsahu predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca mal snahu uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, resp. so ZHR SR (ktorých členom je aj žalovaný) kolektívnu licenčnú zmluvu, avšak zo strany žalovaného a ani ZHR SR k uzavretiu zmlúv nedošlo, nakoľko žalovaný a ZHR SR mali za to, že licenčné poplatky žalobcu sú neprimerane vysoké. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že poplatky za výkon správy vyplývajú zo sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých používateľov predmetov ochrany. Z tohto dôvodu nie je možné dospieť k záveru, že poplatky, ktoré boli v sadzobníku schválené a sú rešpektované ostatnými používateľmi sú pre žalovaného neprijateľné. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj fakt, že so žalobcom uzavrelo hromadné licenčné zmluvy 218 subjektov. Súd ďalej poukazuje na to, že uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel prostredníctvom verejného prenosu. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Nakoľko sám žalovaný prostredníctvom webovej stránky za obdobie roka 2016 deklaroval, že vo svojom zariadení má 39 izieb vybavených satelitnou TV, súd má za to, že žalovaný bol v tomto prípade používateľom predmetov ochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca. Súd sa nestotožňuje s námietkami žalovaného, že je v konaní potrebné preukázať funkčnosť televíznych prijímačov a reálne uskutočnenie verejného prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov. Takéto námietky popierajú samotný zmysel a účel právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom organizácií kolektívnej správy. Súdna tomto mieste poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu ČR vyslovený v rozhodnutí č. II.ÚS2186/2014 v bode 32, kde výslovne uviedol, že predmety ochrany a ani konkrétnych autorov nie je potrebné špecifikovať. 87. Podľa § 56 autorského zákona postačuje, ak sa v konaní preukázalo, že do autorského práva sa zasiahlo, a to neoprávneným spôsobom. V prejednávanej veci je evidentné, že zo strany žalovaného sa tak udialo. Žalovaný ani ZHR SR, ktorého členom je žalovaný, nemajú udelený súhlas na používanie diel, či už formou hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy. Napriek tomu má žalovaný v izbách prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače so satelitnou TV, z čoho je zrejmé, že svojim hosťom umožňuje prístup k predmetom ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca, a to s plným vedomým, že tak koná neoprávnene, bez platne uzavretej licenčnej zmluvy. Žalovaný poukazuje na existenciu dvoch odlišných právnych vzťahov a to licenčného vzťahu a vzťahu bezdôvodného obohatenia. Pre preukázanie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia ( § 58 ods. 1 písm.i) AZ v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) nepostačuje skutočnosť, že v hotelovom zariadení je TV prijímač. Ak hotel licenčnú zmluvu uzavrie, licenciou si hotel „kúpi“ možnosť. Ak ale licenčnú zmluvu neuzavrie, na splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia nestačí existencia TV prijímača a signálu. 88. Na základe uvedeného je žalovaný ako používateľ predmetov ochrany povinný zaplatiť žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V konaní bolo preukázané, že žalobca uzavrel s 300 subjektmi hromadné licenčné zmluvy na rok 2016, pričom odmena bola stanovená v zmysle platného sadzobníka žalobcu pre rok 2016. Vychádzajúc z pojmu „obvyklý“, je za obvyklú odmenu podľa názoru súdu potrebné považovať odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej Únie vo veci prejudiciálnej otázky položenej Najvyšším súdom Poľskej republiky sp.zn. C - 367/15 zo dňa 25.1.2017, v ktorom súdny dvor uzavrel: „Článok smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo bez toho, aby majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.“ S poukazom na uvedené súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.150,50 EUR z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. 89. Je potrebné dodať, že žalovaný mal možnosť uzatvoriť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, v zmysle ktorej by žalobca poskytol žalovanému v prípade včasného uzavretia licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40%, žalovaný však túto možnosť nevyužil. Podľa sadzobníka platného pre rok 2016 bola ročná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 4* vo výške 29,50 Eur, čo pri počte 39 izieb vybavených satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 1.150,50 Eur za rok. 90. Prípadnú inú sumu výšky licenčných odmien by bolo možné určiť odborným posudkom, avšak takýto dôkaz strany sporu nenavrhli, a súd v zmysle môže vykonať iba dôkazy na základe návrhov strán sporu. 91. Pre povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je stanovená splatnosť, žalovaný tak mal povinnosť plniť na výzvu (§ 563 Občianskeho zákonníka). 92. Za výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo strany žalobcu súd považuje moment doručenia žaloby žalovanému dňa 5.3.2018 (nakoľko výzvu síce žalobca súdu predložil, ale nepreukázal jej doručenie žalovanému), preto odo dňa nasledujúceho sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou dlžnej sumy, t.j. od 6.3.2018, pričom k tomuto dňu bola výška úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky 0,0 % ročne, takže úrok z omeškania je po pripočítaní 5 percentuálnych bodov vo výške 5 % ročne. Súd teda priznal aj nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy. 93. Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy 1.150,50EUR titulom bezdôvodného obohatenia za verejný prenos diel v období 01.01.2016 až 31.12.2016 v I. E. N., O. T. spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 6.3.2018 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti, t.j. o zaplatenie úroku z omeškania vo výške uplatnenej nad 5 % ročne z dlžnej sumy, ako aj o zaplatenie úroku z omeškania za obdobie od 1.1.2016 do 5.3.2018, ako nedôvodnú zamietol. 94. Súd záverom poukazuje na to, že ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Aj judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri rozsudok ESĽP voveci Ruiz Torijac. Španielsko z 9.decembra 1994, Annuaire, č. 303

- B).

Stanoviská zo s ú d n e j p r a x e : 95. K obvyklej výške odmeny : aj podľa ustálenej súdnej praxe (napr. rozsudky NS ČR, sp.zn. 30Cdo/1759/2011 zo dňa 21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015 zo dňa 27.01.2016) možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej odmeny. 96. Súd na tomto mieste poukazuje aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, kde v čl. 3 ods. 2 je vyslovená požiadavka účinnosti, primeranosti opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy, pričom tie zároveň musia byť odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu. 97. V prípade bezdôvodného obohatenia je dlžník povinný splniť dlh prvý deň potom, ako ho o to veriteľ požiada (NS ČR zo dňa 15. 12. 2005, sp.zn. 33 Odo 871/2005 2005). 98. Bezdôvodné obohatenie predstavuje záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Ak tento dlh (povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie) nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v platobnej povinnosti, je nepochybné, že ide o dlh peňažný, s ktorého riadnym a včasným nesplnením spája ustanovenie § 517 nepriaznivý dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem plnenia aj úroky z omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29. marca 2001, sp. zn. 25 Cdo 2895/99). 99. Súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o jeho povinnosť postupovať podľa § 158 CSP, jedná sa o konanie, v ktorom sa použijú predpisy o ochrane hospodárskej súťaže, resp. čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Predmetom súdneho konania sp.zn. 38Ca/3/2017 je vydanie bezdôvodného obohatenia, nie rozhodovanie o tom, či žalobca porušil, resp. neporušil predpisy o ochrane hospodárskej súťaže. 100. Žalovaný navrhol, aby súd prerušil konanie v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP, do času, kým Protimonopolný úrad SR nevyrieši otázku či konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným zneužitím dominantného postavenia na trhu. Súd po zvážení konkrétnych okolností prípadu je toho názoru, že neboli splnené podmienky vymedzené zákonom na prerušenie konania. V predmetnom konaní nenastala prekážka postupu konania, pre ktorú by bolo potrebné konanie prerušiť, resp. súd nedospel k záveru, že je potrebný výklad určitej právnej otázky, prípadne rozhodnutie o určitej právnej otázke v intenciách § 162 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) je nevyhnuté vykladať v intenciách § 193 CSP. Z hľadiska rozhodnutia vo veci samej súd neposudzoval právne otázky, ktoré samy o sebe nie sú predmetom tohto konania a od ktorých vyriešenia nezávisí rozhodnutie súdu vo veci samej. 101. Súd záverom ešte uvádza, že zákon č. 306/2018 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2015 Z.z. <https://www.noveaspi.sk/products/lawText/1/90993/1/ASPI%253A//185/2015 Z.z.> Autorský zákon v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2019 upravuje kritériá použité pri výpočte výšky licenčnej odmeny v sadzobníkoch odmien organizácií kolektívnej správy. V zmysle ust. § 169 ods. 2 cit. zákona pri určení výšky odmien určených v sadzobníku odmien organizácia kolektívnej správy zohľadní rozsah, spôsob, účel a čas použitia predmetu ochrany, ekonomickú hodnotu použitia predmetu ochrany, ekonomickú hodnotu služby kolektívnej správy práv poskytnutej organizáciou kolektívnej správy,skutočnosť, či pri použití predmetu ochrany dochádza alebo nedochádza k priamemu alebo nepriamemu majetkovému prospechu používateľa a vyťaženosť ubytovacích zariadení. Takto sa, okrem iných, novým kritériom, ktoré musí organizácia kolektívnej správy pri tvorbe ceny za verejný prenos diela zohľadniť stáva aj obsadenosť hotelových izieb. Avšak sú to práve hotely a ubytovacie zariadenia, ktoré musia vierohodne preukázať skutočnú obsadenosť svojich izieb. Zákon tiež zavádza novú povinnosť organizácií kolektívnej správy prerokovať návrh nového sadzobníka so zástupcami používateľov. Toto opatrenie sleduje najmä to, aby sa subjekty vyhli už v štádiu tvorby ceny nezhodám, či rozdielnemu prístupu k zohľadneniu osobitostí jednotlivých spôsobov použitia autorských diel, na ktoré treba získať licenciu a zaplatiť za ne odmenu. Súd na internetovej stránke žalobcu zistil, že žalobca pokiaľ sa jedná o odmenu za používanie/vysielanie audiovizuálnych diel odkazuje na licenčnú zmluvu, resp. hromadnú licenčnú zmluvu uzavretú s konkrétnym používateľom.

Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability tohto ustanovenia. 102. Súd dáva do pozornosti aj právny názor vyslovený Ústavným súdom SR: „V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 Ústavy SR, podľa ktorého Slovenská republika je právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych prepisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony, a nie subjektívne predstavy ľudí, z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka, na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť oboznámiť sa s obsahom budúcej právnej úpravy... “(PL. ÚS 36/95)

Trovy konania :

103. Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 104. Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 105. Podľa § 262 ods.2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 106. Podľa zásad o náhrade trov konania súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu v spore, t.j. 100% . 107. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Košice I., v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 . V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 . Podľa ust. § 365 ods.1 odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods.2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods.3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).