Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-46-2018.pdf
PDF · 108.19 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/46/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobkyne: JUDr. Ing. F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. pri I., Z. XX, zastúpená: MARENČÍKOVÁ advokát, s.r.o., so sídlom v Nitre, Snežienková 4, IČO: 50 451 456, proti žalovanému: Regionálna správa a údržba ciest Nitra, a.s., so sídlom v Nitre, Štúrova 147, IČO: 35 960 736, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ján Mošať, s.r.o., so sídlom v Nitre, Fraňa Mojtu 1, IČO: 36 857 963, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Union poisťovňa a.s., so sídlom v Bratislava, Bajkalská 29/A, IČO 31 322 051, v konaní o zaplatenie sumy 725 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra, č. k. 19C/322/2013 - 271 zo dňa 11. septembra 2017, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra č.k. 19C/322/2013-295 zo dňa 17. januára 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, vo výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobkyni v rozsahu 45,28% a o nároku štátu na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 27,36% p o t v r d z u - j e . II. Odvolací súd odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku a proti výroku o nároku štátu voči žalovanému na náhradu trov konania o d m i e t a . III. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, v spojení s opravným uznesením, č. k. 19C/322/2013-295 zo dňa 17.01.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.02.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 526,61 eura, spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 526,61 eura od 20.09.2013 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol. O práve na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 45,28%. Zároveň rozhodol, že štát má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 27,36% a voči žalovanému má právo na náhradu trov konania v rozsahu 72,64%. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, § 415, § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 9a ods. 1, 2 zákona č. 135/1961 Zb., § 12 ods. 1, 2, § 13 ods. 1 vyhl. 35/1984 Zb., § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a § 255 ods. 2 CSP. Poznamenal, že právny predchodca žalobkyne sa žalobou zo dňa 20.9.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 526,61 eur titulom náhrady škody, spolu s príslušenstvom, ako aj k náhrade trov konania. Doplnil, že po vypracovaní znaleckého posudku, podaním zo dňa 11.1.2016 právny zástupca žalobcu požiadal o zmenu petitu žaloby a domáhal sa zaplatenia sumy 725 eur s príslušenstvom.
2. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 18.12.2012 v čase o 22,05 hod došlo k dopravnej nehode v okrese E. W., v katastri obce O. - T., na komunikácii - ceste III. triedy č. 51026, pri kríži a to tak, že vodič JUDr. Z. jazdiaci na vozidle Y po III/51026 v smere z LV do ZM vbehol do neoznačeného výmoľu rozmerov 60x25x8 cm, na ktorom si poškodil ľavé kolesá vozidla. Alkohol u vodiča zistený nebol, vozidlo bolo po nehode nepojazdné. Vec bola v zmysle § 60 ods. 3/a Zák.č. 372/90 Zb. odložená, nakoľko zo strany vodiča nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty priestupku. Uvedené vyplýva zo Záznamu o dopravnej nehode Č.p. ORPZ-NR-ODI1-DNZ-97/2012 zo dňa 8.4.2013.
2.1 Považoval za preukázané, že komunikácia, na ktorej došlo k dopravnej nehode nebola zjazdná, pretože neumožňovala bezpečnú jazdu motorových i nemotorových vozidiel prispôsobenú dopravno- technickému stavu a stavebnému stavu tejto komunikácie, poveternostným podmienkam a ďalším okolnostiam, ktoré mohol vodič predvídať. Skonštatoval, že žalovaný ako správca tejto komunikácie zodpovedá za škody, ktoré vzniknú užívateľom týchto komunikácií a ktorých príčinou sú závady v zjazdnosti, okrem prípadu, že preukáže, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť, ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť. Poukázal na výpoveď svedka B. B., z ktorej vyplynulo, že k dopravnej nehode došlo období, keď sa tieto cesty stále rozsýpali, pretože terén zamrzol, rozpustil sa, zamrzol a znovu sa rozpustil a keď napršala voda do rozsypaného asfaltu, množstvo áut, ktoré tadiaľ prešli, tento narušený asfalt vyhádzali a tak vznikajú výtlky. Konkrétny výtlk bol hlboký 10-15 cm a mal rozmery asi 20x50 cm. Opravili ho tak, že do neho použili studenú asfaltovú zmes. Zohľadnil stanovisko Ing. N. Y. - Z., znalec z odboru cestná doprava, ktorý uviedol, že výmoľ rozmerov uvedených v spise bol pre vodiča motorového vozidla Land Rover neočakávanou prekážkou, nakoľko takéto poškodenie vozovky nebolo označené dopravnou značkou, ani iným spôsobom a vodič ho nemá dôvod predpokladať. Navyše k nehode došlo na neosvetlenom úseku, pričom na ostrej hrane výmoľu ako je vidieť vo fotodokumentácii mohlo dôjsť k poškodeniu pneumatík v uvádzanom rozsahu. Zo záverov predmetného posudku rezultovalo, že k dopravnej nehode prišlo v noci, teda za tmy a právny predchodca žalobcu nemal možnosť zaregistrovať výmoľ včas tak, aby zastavil pred výmoľom, alebo aby výmoľ obišiel. Právny predchodca žalobcu svoje povinnosti neporušil ani tým, že neostal stáť na mieste dopravnej nehody, ale zastavil na najbližšom osvetlenom mieste, na čerpacej stanici, ktorá bola od miesta nehody vzdialená cca 400-500 m. Zo znaleckého posudku bolo tiež zrejmé, že výška škody spôsobená poškodením osobného motorového vozidla vjazdom do výmoľu dňa 18.12.2012 predstavovala vrátane DPH sumu 725 eur.
2.2 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že škoda žalobcovi vznikla a boli preukázané okolnosti vzniku škody, ako aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinností žalovaného, keď nezabezpečil zjazdnosť uvedenej komunikácie, neoznačil, ani neodstránil výmoľ na vozovke, teda neumožnil bezpečnú jazdu motorových i nemotorových vozidiel prispôsobenú dopravno-technickému stavu a stavebnému stavu týchto komunikácií, poveternostným podmienkam a ďalším okolnostiam, ktoré môže vodič predvídať. Vzhľadom na to, uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 526,61 eur a priznal mu aj úroky z omeškania odo dňa podania žaloby do zaplatenia. Dodal, že po vypracovaní znaleckého posudku, podaním zo dňa 11.01.2016 právny zástupca žalobcu požiadal o zmenu petitu žaloby a domáhal sa zaplatenia sumy 725 eur s príslušenstvom. Intervenient namietol premlčanie nad pôvodne žalovanú sumu, pričom súd na námietku premlčania prihliadol, pretože žalobca mohol svoje právo uplatniť prvýkrát vtedy, keď sa o škode dozvedel a kto za ňu zodpovedá. Premlčacia lehota mu začala plynúť dňa 18.12.2012 a uplynula mu dňa 18.12.2014. Keďže nárok na sumu 198,39 eur (ktorý prevyšoval pôvodne žalovanú sumu 526,61 eur a spolu s ňou predstavoval súdom pripustenú zmenu žalovanej sumy na 725 eur) si uplatnil až dňa 11.1.2016, v tejto časti nárok žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP a priznal žalobkyni náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 725 eur = 100%, priznal jej sumu 526,61 eur = 72,64%, pričom od úspechu žalobkyne je potrebné odpočítal jej neúspech v rozsahu 27,36% a potom celkový úspech žalobkyne predstavoval 45,28%. O trovách štátu rozhodol podľa § 253 CSP tak, že zaviazal žalobkyňu zaplatiť trovy štátu vo výške 27,36%, teda v takom rozsahu, v akom nebola úspešná a žalovaného v rozsahu 72,64%.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu žalobkyňa, ktorá uviedla, že v prejednávanej veci sa na základe vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie stotožnil s tým, že žalobkyni bola spôsobená škoda, kto bol škodcom a stotožnil sa s príčinnou súvislosťou medzi vzniknutou škodu a protiprávnym konaním žalovaného - škodcu. Výšku škody priznal vo výške znejúcej v samotnej žalobe. Keďže škoda vznikla dňa 18.12.2012 a žaloba bola uplatnená
20.09.2013, škoda vo výške 526,61 eura bola uplatnená včas. Znaleckým posudkom však bola jednoznačne určená skutočná škoda vzniknutá zavineným konaním žalovaného, to vo výške 725 eur. O časti škody zodpovedajúcej rozdielu medzi uplatnenou škodou 526,61 eura a škodou určenou znalcom sa žalobkyňa mohla dozvedieť až doručením znaleckého posudku dňa 14.12.2015. Následne obratom, podaním, ktoré bolo zaslané dňa 05.01.2016 požiadala o zmenu petitu žaloby, teda uplatnila vyššiu škodu po tom, ako sa o nej dozvedela, preto nemohlo prísť k premlčaniu tejto časti nároku. V opačnom prípade nebol ani dôvod, aby bola znalcovi zadaná otázka týkajúca sa výšky spôsobenej škody. Vyjadrila nesúhlas s rozhodnutím súdu prvej inštancie vo výroku I. o výške priznanej škody žalobkyni, keďže súd zistil skutkový stav, avšak rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Do pozornosti súdu dala aj skutočnosť, že námietkou premlčania nároku vznesenou intervenientom, bol právny zástupca žalobkyne oboznámený až na pojednávaní dňa 11.09.2017, pričom v rozpore so zásadou čl. 9 príslušné písomné podanie intervenienta doručené nebolo. Namietala aj samotnú výšku priznaného nároku na náhradu trov konania. Pripomenula, že trovy za znalecký posudok by mal žalovaný znášať sám, keďže jedine on požadoval jeho vypracovanie. Za dostatočne neodôvodnený považovala výrok o priznaní náhrady trov konania vo výške 45,28%, ktorého objasnenie v odôvodnení rozhodnutia úplne absentuje. Je v rozpore s logikou, aby žalobkyňa (ak uspel len vo výške 526,61 eura), ktorá bola v konaní úspešná viac ako v polovicu (526,61 eura oproti 725 eur) mala nárok na náhradu trov konania vo výške ani nie 50 %. S poukazom na vyššie uvedené navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, tak, že žalovaného zaviaže na zaplatenie sumy 725 eura, spolu s úrokom z omeškania 8,75% ročne zo sumy 725 eura od 20.09.2013 až do zaplatenia, priznal jej náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že štát má právo na náhradu trov konania len voči žalovanému, a to vo výške 100%.
4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca si uplatnil sumu vo výške 526,51 eura, t. j. škodu, ktorá mu vznikla poškodením pneumatík, teda škodu, ktorú reálne vynaložil. Argumentoval, že žalobca zaplatil za dve poškodené pneumatiky 451,87 eura, pričom podľa znaleckého posudku znalec navýšil cenu pneumatík na sumu 650,64 eura, bez toho, aby spôsobe jej navýšenia aj vysvetlil, z dôvodu, že v danom čase bola obvyklá cena 1 ks pneumatiky v rozpätí 200 eur až 222,56 eura, čo zodpovedá cene zaplatenej žalobcom. S prihliadnutím na námietku premlčania navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril intervenient (Union poisťovňa, a.s.) vystupujúci na strane žalovaného. Uviedol, že s odvolaním žalobkyne nesúhlasí, pričom popísal priebeh konania vo veci samej. Zdôraznil, že žalobca reálne vynaložil náklady, ktoré sa rovnajú žalovanej istine, ktorú si žalobca uplatnil vo svojom pôvodnom žalobnom návrhu. Žalobkyňa (žalobca) si vo svojom pôvodnom návrhu, ani v období pred súdnym konaním neuplatnila u žalovaného žiadne prípadné opravárenské práce, medzi ktoré možno zaradiť, napr. výmenu bezdušového ventilu alebo zbiehavosť prednej nápravy, tak ako to uvádza znalec vo svojom znaleckom posudku. Náklady uvedené v znaleckom posudku predstavujú zbytočne navýšené náklady, ktoré však žalobca v súvislosti so škodovou udalosťou reálne nevynaložil, a ktoré mu vo výške určenej znalcom nevznikli. Ak by však súd uznal prípadné navýšenie žalovanej istiny na sumu 725 eur, má zato, že v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo žalobcu na náhradu škody vo výške 725 eura je premlčané a žalobkyňa má nárok len na pôvodne žalovanú istinu vo výške 526,61 eura s príslušenstvom. Citoval ustanovenie § 106 odsek 1 Občianskeho zákonníka a zároveň konštatoval, že premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného - žalobkyne, týkajúcu sa jej vedomosti o škode, ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú nemožno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Je nepochybné, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, kto zodpovedá za škodu, keďže z Oznámenia poistnej udalosti, ktoré mu doručil žalovaný dňa 18.01.2013 vyplynulo, že žalobca ihneď po škodovej udalosti kontaktoval priamo žalovaného za účelom náhrady škody. V danom prípade sa nejedná o situáciu, kedy by samostatné nároky vznikali napr. pokračujúcim porušovaním tej istej právnej povinnosti alebo v dôsledku dvoch alebo viacerých oddeliteľných škodlivých udalostí. Vtedy by bolo možné takéto nároky považovať za samostatné nároky a premlčacia doba by začala plynúť, odkedy by sa poškodený dozvedel o takto vzniknutých jednotlivých škodách. Je nepochybné, že škoda vznikla dňa 18.12.2012, žalobca mal o nej preukázateľnú vedomosť a rovnako mal aj preukázateľnú vedomosť, kto za ňu zodpovedá, čím jednoznačne došlo k naplneniu podmienok podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a žalobca si tak mohol právo na náhradu škody uplatniť v lehote dvoch rokov odo dňa 18.12.2012 do dňa 18.12.2014.
V tejto lehote si uplatnil žalovanú istinu vo výške 526,61 eura s príslušenstvom, pričom zmenu petitu na sumu 725 eur si uplatnil až podaním zo dňa 04.01.2016, doručeným na súd dňa 11.01.2016, teda bez akýchkoľvek pochybností po márnom uplynutí dvojročnej premlčacej doby stanovenej § 106 odsek Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k znaleckému posudku uviedol, že primárnym účelom znaleckého posudku malo byť posúdenie, či na uvedenom výtlku bolo možné spôsobiť takú škodu, aká sa žalobcovi stala, čo potvrdené bolo. Napokon namietal uplatnenie úrokov z omeškania zo strany žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie. Podaním zo dňa 16.02.2018 oznámil, že dňa 08.02.2018 poskytol na účet právneho zástupcu žalobkyne sumu vo výške 564,10 eura. Táto suma pozostáva zo žalovanej istiny vo výške 526,61 eura, od ktorej bola odpočítaná zmluvne dohodnutá spoluúčasť medzi žalovaným a intervenientom na strane žalovaného vo výške 165 eur.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom zamietajúcom výroku, vo výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobkyni v rozsahu 45,28% a o nároku štátu na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 27,36% ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku v merite veci a proti výroku o práve štátu na náhradu trov konania voči žalovanému odvolací súd zistil, že tieto je potrebné odmietnuť v zmysle § 386 písmeno b) CSP, pretože boli podané neoprávnenou osobou.
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobkyne sa návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 17.09.2013 (doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.09.2013) pôvodne domáhal zaplatenia sumy 526,61 eura, spolu s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania a to titulom náhrady škody. Na základe uznesenia súdu prvej inštancie, č. k. 19C/322/2013-250 zo dňa 25.07.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.09.2016, prišlo k zmene petitu žaloby (návrhu na vydanie platobného rozkazu) a zmene na strane žalobcu, tak že namiesto pôvodného žalobcu, vstúpila do konania žalobkyňa. Z dôvodu zmeny petitu žaloby, súd prvej inštancie v konaní rozhodoval o povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému sumu 725 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% p. a. zo sumy 725 eur odo dňa podania žaloby až do zaplatenia a trovy konania. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo veci samej rozhodol tak, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 526,61 eura, spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 526,61 eura od 20.09.2013 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol. Inak povedané, súd prvej inštancie priznal žalobkyni pôvodne žalovanú sumu 526,61 eura s príslušenstvom a vo zvyšku nároku(198,39 eura) žalobu zamietol, pretože intervenient vystupujúci na strane žalovaného dôvodne vzniesol námietku premlčania, na ktorú súd prvej inštancie aj správne prihliadol. V odvolaní žalobkyňa namietala predovšetkým začiatok plynutia premlčacej doby a to vo vzťahu k výške škody uplatnenej po pripustení zmeny petitu (198,39 eura), keďže nebolo sporné, že pôvodne uplatnený nárok vo výške 526,61 eura premlčaný nebol. Po predložení spisu odvolaciemu súdu, žalobkyňa podaním zo dňa 28.02.2018 zobrala svoj návrh v časti zaplatenia sumy 526,61 eura späť a požiadala o zmenu petitu.
9. Keďže predmetom odvolacieho konania ostala časť nároku vo výške 198,39 eura, (pretože žalobkyňa mohla podať odvolanie vo veci samej len v časti, v ktorej súd prvej inštancie jej žalobe nevyhovel), bolo povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa otázkou premlčania práve tejto časti uplatneného nároku. V zmysle § 106 odsek 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Plynutie premlčacej doby je tu viazané na subjektívny moment, ktorý spočíva vo vedomosti poškodeného o spôsobenej škode a o tom, kto zodpovedá za škodu. Pri práve na náhradu škody je stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V posudzovanom spore sa právny predchodca žalobkyne preukázateľne dozvedel o vzniku škody dňa 18.12.2012, kedy prišlo k dopravnej nehode, ktorá bola spôsobená závadou zjazdnosti cestnej komunikácie, pričom v ten istý deň sa dozvedel aj o subjekte, ktorý za škodu zodpovedá (táto skutočnosť ani nebola sporná). V konaní bolo nariadené
znalecké dokazovanie, ktorého predmetom bolo okrem iného, zistiť aj výšku spôsobenej škody na motorovom vozidle právneho predchodcu žalobkyne. Znalec v znaleckom posudku dospel k záveru, že v predmetnej veci bola spôsobená na pneumatikách motorového vozidla právneho predchodcu žalobkyne škoda vo výške 725 eur. Následne právny predchodca žalobkyne, podaním zo dňa 04.01.2016, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 11.01.2016 využil svoje dispozičné oprávnenie a požiadal o zmenu petitu žaloby, pretože znalec určil vyššiu výšku škody, než právny predchodca žalobkyne uplatnil v žalobe. Súd prvej inštancie povolil zmenu petitu, tak ako bolo uvedené v bode 8. tohto rozsudku.
10. Zaoberajúc sa momentom, kedy preukázateľne prišlo k začiatku plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie náhrady škody a k jej uplynutiu, dospel odvolací súd k záveru, že táto začala plynúť dňa 18.12.2012, kedy škoda vznikla a uplynula dňa 18.12.2015. Čo sa týka dvojročnej subjektívnej premlčacej doby táto začala plynúť dňom keď sa žalobca o škode a o tom kto za ňu zodpovedá, dozvedel. Keďže právny predchodca žalobkyne požiadal o zmenu petitu až podaním zo dňa 11.01.2016, a intervenient namietol premlčanie časti uplatneného nároku (po pripustení zmeny petitu, iba vo vzťahu k sume 198,39 eura, teda nad rámec pôvodne uplatneného nároku), súd prvej inštancie správne právne vyhodnotil túto skutočnosť keď v dôsledku premlčanie dodatočne uplatneného nároku žalobu vo zvyšku, t.j. časti nároku vo výške 198,39 eura zamietol. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje že účinok spájaný s podaním žaloby na súde (stanovenie behu premlčacej lehoty), možno spojiť iba s podaním takej žaloby (z hľadiska skutkového vymedzenia uplatneného nárok), o ktorej je v konečnom dôsledku súdom vecne rozhodnuté, s tým, že pokiaľ v priebehu konania žalobca žalobu postupom podľa § 95 o. s. ř. zmení, hmotnoprávne účinky zmenenej žaloby nastávajú až dňom, kedy súdu prišla zmena žaloby (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej, sp. zn. 29 Cdo 2614/2011 zo dňa 29.08.2013 [NS 4979/2013]). Hmotnoprávne účinky uplatnenie nároku vo výške 198,39 eura nastali až dňa 11.01.2016, kedy bol súdu prvej inštancie doručený návrh na zmenu petitu žaloby, čiže po uplynutí nielen subjektívnej premlčacej lehoty (konkrétne dňa 18.12.2014), ale aj objektívnej premlčacej doby (18.12.2015). Z uvedeného vyplýva, že bez ohľadu na plynutie subjektívnej premlčacej lehoty táto časť nároku je preukázateľne premlčaná a to v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť odo dňa keď došlo k udalosti, z ktorej škody vznikla t.j. dňom 18.12.2012. Objektívna premlčacia doba je trojročná a uplynula dňa 18.12.2015, pričom žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 198,39 eura až dňa 11.01.2016, teda po márnom uplynutí objektívnej premlčacej doby. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota so subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom. Keď teda objektívna premlčacia doba márne uplynula dňa 18.12.2015 nárok je treba považovať za premlčaný aj v tom prípade, ak by ešte nedošlo k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu pre záver súdu o tom, že došlo k premlčaniu žalobcom uplatneného nároku v sume 198,39 eura s poukazom na uplynutie objektívnej premlčacej doby, nebolo potrebné sa vyporiadavať s plynutím subjektívnej premlčacej doby, ktorá môže začať plynúť najskôr s objektívnou premlčacou dobou, ale uplynúť nemôže neskôr ako objektívna premlčacia doba. Na uvedenom nič nemení ani žalobkyňou namietaná skutočnosť, sa právny predchodca žalobkyne sa dozvedel o tejto výške škody až zo znaleckého posudku, pretože s počiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby zákon nespája vedomosť poškodeného o vzniku škody a jej výške ale tento počiatok viaže na deň keď došlo k škodnej udalosti ( § 106 ods. 2 OZ).
11. Vo vzťahu k späťvzatiu žaloby po rozhodnutí súdu prvej inštancie, odvolací súd prijal záver, že o tomto procesnom návrhu v tomto štádiu konania nemohol rozhodnúť. Žalobkyňa vzala späť práve tú časť uplatňovaného nároku, ktorý jej bol aj napadnutým rozsudkom priznaný. Žalovaný voči tomuto výroku odvolanie nepodal a žalovaná nebola oprávnená do tejto časti podať odvolanie (odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté podľa § 359 CSP). Odvolací súd pre vyššie uvádzané skutočnosti nebol oprávnený rozhodovať o pripustení čiastočného späťvzatia žaloby, ani o zastavení konania, pretože rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti nadobudol právoplatnosť skôr ako k späťvzatiu došlo.
12. Odvolací súd zároveň potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobkyni voči žalovanému v rozsahu 45,28 % a o práve štátu na náhradu trov konania v rozsahu 27,36% voči žalobkyni, pretože súd prvej inštancie v tejto časti svoje rozhodnutie v dostatočnom rozsahu odôvodnil, keďže jeho argumentácia bola v tejto časti vecne správna, objektívna a presvedčivá. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby tieto dôvody opakoval. K
námietkam žalobkyne ohľadne nesprávnosti výpočtu nároku žalobkyne na náhradu trov konania voči žalovanému, odvolací súd dopĺňa, že v tomto prípade je vždy potrebné striktne diferencovať úspech a celkový úspech. Úspech žalobkyne v konaní predstavoval 72,46%, pričom bola neúspešná v rozsahu 27,36%. Celkový úspech sa potom vypočíta ako rozdiel medzi úspechom a neúspechom v konaní (72,64% - 27,36% = 45,28%), teda postup súdu prvej inštancie bol správny, logicky a konformný s ustanoveniami Civilného sporového poriadku.
13. Pretože žalobkyňa podala odvolanie aj čo do vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (výrok o priznaní pôvodne uplatneného nároku vo výške 526,61 eura) hoci nato oprávnená nebola (§ 359 CSP), bolo povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti odmietnuť odvolanie v zmysle § 386 písm. b), pretože bolo podané neoprávnenou osobou. Identicky, aj odvolanie proti výroku o práve štátu na náhradu trov konania voči žalovanému bolo nevyhnutné vyhodnotiť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, preto ho odvolací súd odmietol v zmysle § 386 písm. b) CSP. Proti tomuto výroku mohol podať odvolanie jedine žalovaný, a nie žalobkyňa, ktorej tento výrok žiadnu povinnosť neuloži.
14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému, odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni, pretože mu tieto v odvolacom konaní preukázateľne vznikli. Nad rámec uvedeného odvolací súd poznamenáva, že žalovaný bol v odvolacom plne úspešný, keďže aj odmietnutie odvolania je po procesnej stránke potrebné považovať za neúspech druhej strany (žalobkyni) v konaní.
15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).