Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/141/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: STYROTHERM s.r.o., SNP 1201/22, Dolný Kubín, IČO: 36 437 000, právne zastúpený: JUDr. Alojz Baránik, advokát s.r.o., Grösslingová 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: SR, za ktorú koná Ministerstvo financií SR, Štefanovičova 5, Bratislava, IČO: 001 51 742, o náhradu škody 2 997 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 13.12.2019 č.k. -98, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 997 eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 24.11.2017 až do zaplatenia a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 19.12.2017 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť mu 2 997 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 24.11.2017 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že si 4.12.2015 kúpil vo Francúzsku ojazdené motorové vozidlo N. XXXI, S.: J. (ďalej len "vozidlo") za účelom jeho užívania najmä na území Slovenskej republiky, vozidlo prihlásil do evidencie motorových vozidiel a za toto prihlásenie zaplatil dňa 24.8.2016 správny poplatok (ďalej tiež aj ako "registračná daň") podľa položky č. 65 písm. b) o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) 3 030 eur z dôvodu, že výkon motora vozidla bol 270 kW. Ak by si však rovnaké ojazdené motorové vozidlo (a to aj s rovnakým výkonom motora) kúpil v Slovenskej republike (teda v takom prípade by išlo v poradí o druhú registráciu vozidla v Slovenskej republike), za jeho prihlásenie by bol povinný zaplatiť správny poplatok len vo výške 33 eur, pretože pri výpočte správneho poplatku za takéto prihlásenie ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike sa na výkon motora neprihliada, a tento je fixný 33 eur. Tým, že Slovenská republika vyberala pred 1.2.2017 (pred novelou ) za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z niektorého z členských štátov EÚ rádovo vyššiu registračnú daň (ktorej výška sa počítala podľa výkonu motora takého motorového vozidla), ako za zápis ojazdeného motorového vozidla kúpeného na Slovensku (kedy bola výška tejto dane paušálna, bez ohľadu na výkon motora motorového vozidla), porušila tým primárne právo Európskej únie, a to konkrétne článok 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „“). Zaplatením registračnej dane, ktorá odporuje čl. 110 ZFEÚ, mu mala vzniknúť škoda 2 997 eur, ktorá sa rovná rozdielu zaplateného správneho poplatku vo výške 3 030 eur za zápis dovezeného ojazdeného vozidla z Francúzska do evidencie a správneho poplatku vo výške 33

eur, ktorý by zaplatil za zápis rovnakého ojazdeného vozidla, ktoré už bolo zaregistrované v Slovenskej republike.

3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Nepoprela, že Európska komisia požadovala zosúladenie národnej legislatívny s článkom 110 ZFEÚ a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovozené vozidlá s tuzemskými. Napriek tomu však podľa nej nemožno odignorovať platný právny stav (zákon o správnych poplatkov v znení neskorších predpisov), na základe ktorého bol správny poplatok od žiadateľov vyberaný za prvý zápis držiteľa motorového vozidla podľa položky 65 písm. b) sadzobníka správnych poplatkov. Uviedla, že Európska komisia síce poukázala na potrebu zosúladenia národnej legislatívny s článkom 110 ZFEÚ, avšak zdôraznila, že sa neobmedzuje sloboda žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém a určiť a použiť také kritéria, ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie s prihliadnutím na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ (z 5.10.2006 v spojených veciach C-290/05 a C-333/05), ktorým sa poskytol výklad k článku 90 prvého odseku ZES, nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody v rozpore s národnou legislatívou, keď aj prijatá novela v súlade s usmernením EÚ rieši výšku dane pri zápise vozidla s prihliadnutím na výkon motora aj na zostatkovú hodnotu vozidla. Z hľadiska harmonogramu úpravy položky 65, a najmä písmena b) sadzobníka správnych poplatkov, po vzájomných konzultáciách s Európskou komisiou a to aj s ohľadom na rozsudok Európskeho súdneho dvora z 5.10.2006 v spojených veciach C-290/05 a C-333/05 bola upravená predmetná legislatíva od 1.2.2017. Okrem toho spochybňovala, že subjektom zastupujúcim v tomto konaní štát má byť Ministerstvo financií SR.

4. Vykonaným dokazovaní súd prvej inštancie zistil, že žalobca zaplatil za zápis motorového vozidla dovezeného z cudziny správny poplatok 3 030 eur podľa ustanovenia a . Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 číslo C-290/05 a C-333/05, súd zistil, že Súdny dvor EÚ v bode 57 odôvodnenia rozsudku vyložil čl. 90 ods. 1 Zmluvy o Európskej únií (teraz čl. 110 ZFEÚ). Podľa tohto sa uvedený článok ZFEÚ má v zásade vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká daň, aká je zavedená zákonom o registračnej dani, pokiaľ sa vyberá z ojazdených vozidiel pri ich prvom uvedení do prevádzky na území členského štátu a pokiaľ je jej výška stanovená výlučne na základe technických znakov vozidiel (typ motora, objem motora) a ich zaradenia podľa vplyvu na životné prostredie a neprihliada na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel, takže pri uplatnení na ojazdené vozidlá dovezené z iných členských štátov prekračuje výšku uvedenej dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobných ojazdených vozidiel, ktoré sú už zaregistrované v členskom štáte dovozu. Súdny dvor EÚ skonštatoval, že v rozsahu, v ktorom maďarská registračná daň zaťažuje viac dovezené ojazdené vozidlá ako podobné ojazdené vozidlá už zaregistrované v Maďarsku, odporuje právu Spoločenstva (pozn. teraz právu Európskej únie). Pritom aj napriek tomu, že sa tento rozsudok Súdneho dvoru EÚ týka registračnej dane zavedenej v Maďarsku, ide podľa súdu v zásade o totožnú registračnú daň, ktorá bola v takýchto prípadoch vyberaná v Slovenskej republike.

5. Zistený skutkový stav posúdil súd prvej inštancie podľa článku 110 ZFEÚ, článku 19 ods. 1 veta 2 Zmluvy o EÚ, , a , a , , , a o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „“) a dospel k záveru, že v konaní nebol sporný vznik škody, ani jej výška, ako ani to, že Európska komisia požadovala zosúladenie národnej legislatívny s článkom 110 ZFEÚ a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovozené vozidlá s tuzemskými. Rovnako nebolo sporné, že Slovenská republika vyberala pred 1.2.2017 (teda pred novelou ) za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z niektorého z členských štátov EÚ rádovo vyššiu registračnú daň (ktorej výška sa vypočítala podľa výkonu motora) ako za zápis ojazdeného motorového vozidla kúpeného na Slovensku (kedy bola výška tejto dane paušálna, bez ohľadu na výkon motora) čím porušila primárne právo EÚ, konkrétne čl. 110 ZFEÚ, podľa ktorého žiadny členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky. Porušovaním tohto článku ZFEÚ Slovenská republika zároveň pristupovala odlišne k tým, ktorí si kúpili ojazdené motorové vozidlo v inom členskom štáte EÚ oproti tým, ktorí si kúpili slovenské ojazdené motorové vozidlo. Nie je sporné, že čl. 110 ZFEÚ zakazujúci zdaňovanie výrobkov z

iných členských štátov daňou prevyšujúcou dane ukladané na podobné domáce výrobky je ustanovením, ktoré zaručuje práva priamo fyzickým a právnickým osobám, a to minimálne právo, aby za rovnaké výrobky neplatili vyššiu daň iba z dôvodu, že také výrobky pochádzajú alebo sú dovezené z iných členských štátov Európskej únie. Nie je sporné, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sa jedná vždy o dostatočne závažné porušenie práva EÚ, ak porušenie práva EÚ pretrvalo aj po tom, čo Súdny dvor rozhodol, že počínanie Únie alebo členského štátu je v rozpore s právom EÚ; pokiaľ bolo dotknuté rozhodnutie orgánu členského štátu prijaté v zjavnom rozpore s (ustálenou) judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (v danom prípade pred prijatím a následnou aplikáciou spornej legislatívy bol už vydaný Rozsudok Súdneho dvora z 5.10.2006 v spojených veciach C-290/05 a C-333/05).

6. Súd prvej inštancie vychádzal z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ, a to, že cieľom porušeného právneho predpisu je priznanie práv jednotlivcom, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením zo strany členského štátu a škodou spôsobenou poškodenému a že ide o porušenie dostatočne závažné. V prejedávanej veci mal za nesporné, že v znení účinnom od 1.10.2012 do 17.2.2017, ako norma vnútroštátneho práva, odporoval čl. 110 ZFEÚ, primárnemu právu Európskej únie. Nesporné bolo aj to, že škoda žalobcovi skutočne vznikla, a to uhradením správneho poplatku podľa vtedy účinného ; medzi porušením práva EÚ a vznikom škody existuje príčinná súvislosť (tzv. kauzálny nexus), pretože ak by žalovaná nemala legislatívu, podľa ktorej žalobca mal zaplatiť registračnú daň vyššiu ako za prihlásenie ojazdeného motorového vozidla kúpeného v SR vo fixnej výške 33 eur, škoda 2997 eur by žalobcovi nevnikla; a porušenie práva EÚ je dostatočne závažné, nakoľko ustanovenie čl. 110 ZFEÚ je dostatočne jasné a presné a nemôže vyvolávať žiadne pochybnosti o tom, čo je cieľom tohto ustanovenia (zákaz diskriminačného zdaňovania dovezených výrobkov z iných členských štátov v prospech výrobkov domácich). Rovnako nemal za sporné, že zdaňovanie niektorých výrobkov sa môže riadiť rôznymi objektívnymi kritériami, ale poukázanie na to, že kritériá výpočtu registračnej dane a výška registračnej dane vyberaná za dovezené ojazdené vozidlá nemôžu byť iné, ako pri ojazdených vozidlách už zaregistrovaných v SR. Zavedené kritériá na vyberanie daní sa musia rovnako vzťahovať na tuzemské výrobky ale aj výrobky z ostatných štátov EÚ. Žalovaná nemala žiadnu mieru úvahy v tom smere, či môže alebo nemôže zdaňovať výrobky z iných členských štátov vyššou daňou ako je daň ukladaná na podobné domáce výrobky, hoci práve väčšie zdaňovanie výrobkov z iných členských štátov jej ustanovenie čl. 110 ZFEÚ vyslovene zakazovalo. Porušenie práva EÚ zo strany žalovanej bolo neospravedlniteľné, a to z toho dôvodu, že Súdny dvor Európskej únie už v roku 2006 v obdobnom prípade (rozsudok Súdneho dvora EÚ týkajúci sa Maďarskej republiky z 5.10.2006 č. C-290/05 a C-333/05, na ktorý žalobca poukazoval v žalobe) vyložil čl. 90 ZES (teraz čl. 110 ZFEÚ) a jednoznačne uviedol, že v rozpore s týmto článkom je taká daň, pokiaľ sa vyberá z ojazdených vozidiel pri ich prvom uvedení do prevádzky na území členského štátu a pokiaľ je jej výška stanovená výlučne na základe technických znakov vozidiel (typ motora, objem motora) a ich zaradenia podľa vplyvu na životné prostredie a neprihliada na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel, takže pri uplatnení na ojazdené vozidlá dovezené z iných členských štátov prekračuje výšku uvedenej dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobných ojazdených vozidiel, ktoré sú už zaregistrované v členskom štáte dovozu. Keďže Súdny dvor EÚ poskytol záväzný výklad ustanovenia čl. 110 ZFEÚ a aj iná judikatúra Súdneho dvora EÚ a prax jej orgánov je jednoznačná v tom zmysle, že cieľom zásady voľného pohybu tovaru je vytvoriť vnútorný trh ako priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom by sa tovar medzi členskými štátmi EÚ mohol pohybovať rovnako voľne ako na vnútroštátnom trhu. K porušeniu primárneho práva preto nemohlo prispieť ani prijatie alebo zachovanie vnútroštátnych opatrení alebo zvyklostí, ktoré sú v rozpore s právom EÚ.

7. Záverom súd prvej inštancie zhrnul, že čl. 110 ZFEÚ dostatočne jasne zakazuje zdaňovanie výrobkov z iných členských štátov vyššou daňou ako domáce výrobky. Toto ustanovenie neponecháva žiadne rozumné pochybnosti o tom, aký je jeho účel a aká je povinnosť žalovaného pri jeho aplikácii. Porušenie čl. 110 ZFEÚ žalovanou v danom prípade nie je preto možné ospravedlniť. Taktiež podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ z 28.6.2001 Larsy, C-118/00, Recueil, sr. I-5063 porušenie práva Spoločenstva bude zjavne dostatočne závažné, ak pretrváva aj napriek rozhodnutiu alebo ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ, z ktorej je zrejmé, že predmetné konanie predstavuje porušenie, a ak členský štát alebo správny orgán neuplatní v inej, avšak skutkovo rovnakej situácii prístup, ktorý zaujala táto judikatúra, predstavuje to závažné porušenie práva Spoločenstva. Ak Slovenská republika vstúpila do EÚ 1.5.2004 a diskriminačnú registračnú daň vyberala od účinnosti , t.j. od 1.10.2012 až do 17.2.2017, už v čase prijatia bola ako členský štát viazaná primárnym právom EÚ, ale aj rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ týkajúcimi sa výkladu právnych predpisov EÚ.

Slovenská republika postupovala v rozpore s ustanovením čl. 110 ZFEÚ aj napriek tomu, že už v tom čase bolo prijaté rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 5.10.2006, č. C-290/05 a C-333/05, ktoré sa síce týkalo Maďarskej republiky, avšak po skutkovej stránke sa jednalo o takmer totožný prípad, pričom Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí jednoznačne uviedol, že v rozpore s článkom 90 ZES (v súčasnosti 110 ZFEÚ), teda sa jedná automaticky o dostatočne závažné porušenie práva EÚ. Uvedené viedlo súd prvej inštancie k záveru, že v konaní bolo žalobcom preukázané, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu primárneho práva, pričom žalobcovi v príčinnej súvislosti s porušením primárneho práva EÚ vnikla škoda, z čoho súd vyvodil právny záver, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná a preto jej vyhovel a žalovanej uložil podľa ustanovení a , a aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania od 24.11.2017, t.j. odo dňa kedy mu bolo oznámené, že jeho nárok nebude uspokojený.

8. Súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú námietku, že Ministerstvo financií SR nie je oprávnené v danej veci zastupovať žalovanú. Ministerstvo financií SR síce nepoprelo, že pripravilo spornú legislatívu, no normotvornú právomoc podľa neho nemožno zaradiť do pôsobnosti Ministerstva financií SR. Súd vychádzal z toho, že toto ministerstvo výslovne uznalo oprávnenie konať za žalovanú tým, že prerokovalo žalobcovu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 18.5.2017 a vydalo "rozhodnutie" č. MF/005867/2017-241, ktorým žalobcovi oznámilo, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu, pričom tento záver nijako bližšie neodôvodnilo. Z tohto dôvodu žalobca následne podal žalobu proti Slovenskej republike konajúcej prostredníctvom Ministerstva financií Slovenskej republiky. Ak sa Ministerstvo financií SR nepovažovalo za príslušné uvedenú žiadosť prerokovať, bolo v zmysle povinné ju bezodkladne postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného, čo však neurobilo. Nakoľko od podania žaloby 19.12.2017 až do 6.11.2019 bola skutočnosť, kto má v konaní zastupovať žalovaného nesporná, súd neprihliadal na zmenu v tvrdeniach strán sporu, na ktorých sa už dohodli. Zdôraznil, že zásada zodpovednosti členského štátu EÚ je založená na princípe, že porušujúci členský štát má nielen povinnosť ukončiť porušovanie práva Európskej únie, ale taktiež aj nahradiť spôsobenú škodu poškodenému (viď napr. rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ - Komisia vs. Taliansko č. 39/72 a č. 69/75 Russo vs. Aima). V zmysle ďalšieho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Konle C- 302/97, musí každý členský štát tiež zabezpečiť, že jednotlivci dostanú náhradu za škodu spôsobenú nedodržaním komunitárnych predpisov, bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán nesie zodpovednosť za porušenie. Ak náhrada škody spôsobená Slovenskou republikou porušením práva Európskej únie sa riadi primárne právom Európskej únie sa použije len subsidiárne. Preto aj napriek tomu, že predpokladá iba jeden spôsob porušenia práva EÚ (nesprávnu implementáciu smernice EÚ), nepochybne môže fyzickej alebo právnickej osobe vzniknúť škoda aj iným spôsobom porušenia práva EÚ, a to napríklad práve aplikáciu ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré sú v rozpore s primárnym právom Európskej únie. Ak podľa je prakticky vylúčené, aby štát zastúpený NR SR niesol zodpovednosť za legislatívnu činnosť, nakoľko výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) sa nepovažuje za nesprávny úradný postup v zmysle tohto zákona, no žalovaná sa zaviazala, že v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, zabezpečí prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany, musí sa tento zákon vykladať tak, aby tento neodporoval právu EÚ, resp. aby neohrozoval jeho účinnosť. Preto súd orgán, ktorý má zastupovať štát v danom spore odvodil z ustanovení a , podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia , koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, resp. ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy v spojení s ustanovením , podľa ktorého Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, hazardných hier, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu. V danom prípade je nesporné, že škoda vznikla žalobcovi zaplatením správneho poplatku podľa v znení účinnom v čase registrácie jeho vozidla. Keďže ústredným orgánom pre oblasť daní

a poplatkov je Ministerstvo financií SR, je práve toto ministerstvo príslušné konať v mene štátu v tomto súdnom spore.

9. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

10. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Za neakceptovateľnú považovala argumentáciu súdu, že nemôže v zmysle ustanovenia prihliadať na jej námietku týkajúcu sa orgánu, ktorý má v spore konať za ňu. Uviedla, že Ministerstvo financií SR síce prerokovalo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, výsledkom prerokovania však nebolo „rozhodnutie“, ale list, v ktorom žalobcovi oznámilo, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu ( a ). V danej právnej veci je podľa nej otázne, či uplatnenú škodu, ku ktorej malo dôjsť tým, že prijatá národná legislatíva je v rozpore s právom EÚ možno posúdiť a riešiť s odkazom na príslušné ustanovenia Podľa nej ani odkazom na ustanovenie nie je možné normotvornú právomoc zaradiť do tej „oblasti štátnej správy“, ktorá by patrila do pôsobnosti Ministerstva financií SR. Podľa názoru žalovanej nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 C-290/05 a C-333/05, v odôvodnení ktorého súd, v bode 57 vyložil čl. 90 ods.1 Zmluvy o Európskej únie (teraz čl. 110 ZFEU), nakoľko rozsudky Súdneho dvora vydané v prejudiciálnom konaní nie sú záväzné erga omnes, ale iba inter partes.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s námietkou žalovaného, že Ministerstvo financií SR nie je oprávnené žalovanú zastupovať. Toto oprávnenie Ministerstva financií SR je podľa neho dané najmä tým, že podľa ustanovenia je orgánom, do ktorého oblasti patrí výber daní a poplatkov a svoju príslušnosť konať za štát uznalo aj samotné tým, že prerokovalo jeho žiadosť o poskytnutie náhrady škody a na základe toho vydalo 16.11.2017 rozhodnutie č. MF/005867/2017-241, v ktorom mu oznámilo, že jeho nárok bol predbežne prerokovaný a bolo zistené, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody od štátu. Konštatoval, že počas konania netvrdil, a ani súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku neuvádzal, že normotvorná právomoc patrí do pôsobnosti Ministerstva financií SR, a preto túto námietku žalovaného považuje za neopodstatnenú. Za neopodstatnenú považoval aj tú námietku žalovaného, že nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 vyložil čl. 90 ods.1 Zmluvy o EÚ (teraz článok 110 ZFEÚ), a to z dôvodu, že súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody "automaticky" na základe tohto rozsudku, ale až po tom, ako v danej veci vykonal dokazovanie a oboznámil sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Podľa žalobcu je nesporné, že judikatúra Súdneho dvora EÚ v prípadoch, kedy Súdny dvor EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, má všeobecnú záväznosť, a sú ňou viazané aj ostatné členské štáty a ich orgány. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie neskúmal a neriešil podmienky zodpovednosti podľa práva EÚ.

12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil 17.2.2022 (, ).

13. Podľa ustanovenia , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

14. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov ( a ).

15. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie žaloby. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením , podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, dospel k záveru, že boli splnené podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú zaplatením registračnej dane, pretože účinný v predmetnom období ako norma vnútroštátneho práva bol v rozpore s čl. 110 ZFEÚ. Rovnako správne sú závery súdu prvej inštancie, že škoda žalobcovi vznikla uhradením správneho poplatku, že medzi porušením práva EÚ a vznikom škody je daná príčinná súvislosť a že porušenie práva je závažné, nakoľko ide o porušenia základného dokumentu práva Európskej únie, a to čl. 110 ZFEÚ, z ktorého vyplýva záväzok členského štátu nezdaňovať výrobky iných členských štátov daňou prevyšujúcou dane ukladané za domáce výrobky, pretože určená výška registračnej dane diskriminovala dovoz ojazdených vozidiel zo zahraničia pred tými, ktoré boli kúpené a prevádzkované v Slovenskej republike. Skutočná škoda predstavuje majetkovú ujmu, o ktorú sa majetok poškodeného v dôsledku porušenia povinností zmenšil, t.j. sumu 2 997 eur, čo je rozdiel medzi zaplateným správnym poplatkom 3 030 eur za zápis dovezeného ojazdeného vozidla z Francúzska do evidencie na území SR a správnym poplatkom vo výške 33 eur, ktorý by žalobca zaplatil za zápis rovnakého ojazdeného vozidla, ktoré už bolo zaregistrované v SR. Súd prvej inštancie vyššie prijaté právne závery primerane vysvetlil a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením a odvolací súd sa s týmito závermi stotožňuje a poukazuje na ne.

16. Žalovaná v odvolaní v prvom rade namietala, že nie je možné zodpovednosť štátu riešiť subsidiárne podľa Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na zásadu prednosti práva Európskej únie, v zmysle ktorej všetky orgány verejnej moci členského štátu, ktorý koná v jeho mene, najmä orgány zákonodarnej, súdnej a výkonnej moci sú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré podľa ich názoru odporuje právu Európskej únie, pričom všeobecné súdy majú navyše možnosť overiť si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva je daná judikatúrou Súdneho dvora, ktorý vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal (106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak s nimi bola v rozpore vnútroštátna norma so záverom, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom” (body 16 a 21 odôvodnenia rozsudku Simmenthal). Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti komunitárneho práva v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie orgánom členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Hoci z možností porušenia komunitárneho práva uvádza iba nesprávne alebo neskoré prebratie smernice Európskej únie (), neznamená to, že subjekty práva si nemôžu uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenú iným protiprávnym konaním alebo opomenutím konania slovenských orgánov verejnej moci. Odvolací súd preto považuje námietky žalovanej v tomto smere za nedôvodné a zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že v preskúmavanej veci nejde o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa , avšak predmetný zákon je možné na konanie o náhradu škody spôsobenú porušením komunitárneho práva Slovenskou republikou použiť subsidiárne.

17. Za dôvodnú odvolací súd nepovažoval ani námietku žalovanej, že súd prvej inštancie nesprávne určil orgán, ktorý ma konať v mene štátu, a to Ministerstvo financií SR. K obrane, že normotvornú právomoc nie je možné zaradiť do tej "oblasti štátnej správy", ktorá by patrila do pôsobnosti ministerstva financií odvolací súd poukazuje na ustanovenia , podľa ktorého "Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, hazardných hier, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je aj ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovarov ustanovených osobitnými zákonmi." Žalovaná sama uviedla, že návrh bol pripravený a predložený do legislatívneho procesu ministerstvom financií a ako vyplýva z ustanovenia do jeho pôsobnosti patrí výber daní a poplatkov. Nakoľko škoda bola spôsobená na úseku štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstvom financií SR odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej

inštancie, že v posudzovanej veci má v mene štátu konať Ministerstvo financií SR. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že normotvorná právomoc nepatrí do pôsobnosti Ministerstva financií SR. Pre úplnosť odvolací súd ešte uvádza, že aj keď súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že na túto námietku neprihliadol, z jeho obsahu sú zrejmé dôvody prečo je podľa neho Ministerstvo financií SR príslušné konať v mene žalovanej v tomto súdnom spore (bod 33).

18. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalovanej, že v danom prípade nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 vyložil čl. 90 ods.1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (teraz čl. 110 ZFEU). K zmenšeniu majetku žalobcu došlo v súvislosti s registračnou daňou zavedenou Z.z, ktorý bol v rozpore s článkom 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Nesúlad tohto vnútroštátneho predpisu potvrdila aj Európska komisia, ktorá požiadala Slovenskú republiku o nápravu, zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené vozidlá s tuzemskými. Sama žalovaná potvrdila, že po konzultáciách s Európskou komisiou a aj vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veciach C-290/05 a C-333/05 z 5.10.2006, bol (v znení ) od 1.2.2017 zmenený. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu v danej veci spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva boli splnené, keďže toto porušenie komunitárneho práva bolo dostatočne závažné. K rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Ákos Nádasdi proti Vám - és Pénzügyörség Észak-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C-290/05) a Ilona Németh proti Vám - és Pénzügyörség Dél-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C-333/05) z 5.10.2006, na ktorý súd prvej inštancii pri rozhodovaní prihliadal, odvolací súd opakuje, že je nepochybné, že týmto rozsudkom súd riešil obdobnú otázku registračnej dane (v Maďarsku) a v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že cieľom článku 90 ZES je zabezpečiť úplnú neutralitu vnútroštátneho zdaňovania z hľadiska hospodárskej súťaže medzi výrobkami, ktoré sa už nachádzajú na vnútornom trhu a dovezenými výrobkami (pozri aj rozsudok z 29.4.2004, Weigel, C-387/01, Zb. s. I-4981, bod 66). Podľa ustálenej judikatúry uvedenej v odôvodnení tohto rozsudku ide o porušenie článku 90 prvého odseku ZES, keď zdanenie dovezeného výrobku a zdanenie domáceho výrobku sú vypočítavané rozdielnym spôsobom a podľa rozdielnych pravidiel, ktoré spôsobuje, že hoci len v niektorých prípadoch dochádza k vyššiemu zdaneniu dovezeného výrobku (rozsudok Weigel, bod 67). Aj v prípade, ak nie sú splnené podmienky takejto priamej diskriminácie, predsa daň môže byť na základe svojich účinkov nepriamo diskriminačná. Pokiaľ ide o kritériá, ktoré možno použiť pre výpočet dane, právo Spoločenstva neobmedzuje slobodu žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky na základe objektívnych kritérií, ako je druh použitých prvotných materiálov alebo uplatnený výrobný postup. Takéto rozlišovanie je však zlučiteľné s právom Spoločenstva, len ak sleduje ciele, ktoré sú zlučiteľné s požiadavkami Zmluvy, ako aj sekundárneho práva, a pokiaľ spôsob ich vykonávania je spôsobilý zabrániť akejkoľvek forme priamej alebo nepriamej diskriminácie, pokiaľ ide o dovoz z iného členského štátu alebo akejkoľvek forme ochrany konkurenčnej domácej výroby. Registračná daň však nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako podobné domáce výrobky.

19. V nadväznosti na uvedené a vzhľadom na to, že judikatúra Súdneho dvora EÚ má všeobecnú záväznosť, a sú ňou viazané aj ostatné členské štáty, je záver súdu prvej inštancie , že v dobe vzniku poplatkovej povinnosti žalobcu v položke 65 písm. b) Sadzobníka správnych poplatkov rozlišoval medzi zápisom držiteľa motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu EÚ a už zaregistrovaného na Slovensku a tieto spoplatňoval rozdielnymi poplatkami, čím Slovenská republika porušovala únijné právo.

20. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov a vzhľadom na skutočnosť, že námietky žalovanej nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia a .

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení a v spojení s ustanoveniami a a a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu jeho trov v plnom rozsahu.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).