Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/369/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu B., zastúpeného S. proti žalovaným: 1/ C., 2/ U., obaja bytom D. XXX, o zaplatenie 7.500,02 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. mája 2017, č.k. 11C/61/2015-106, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 1.232,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 152,79 eur a 8,75 % ročne zo sumy 1.232,88 eur od 05.11.2012 do zaplatenia, výrokom II. žalobu zamietol. O trovách rozhodol výrokom III. tak, že žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal a výrokom IV. tak, že N. (ktoré malo do 30.06.2016 procesné postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaných) náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie zdôvodnil v zamietajúcej časti tým, že bolo preukázané, že dňa 08.01.2007 bola medzi právnym predchodcom žalobcu, X. a žalovanými 1/, 2/ uzavretá zmluva o spotrebnom bezúčelovom splátkovom úvere, ktorú súd vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 2 písm. b) a § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Medzi X. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola dňa 27.09.2012 uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, z prílohy ktorej vyplýva, že predmetom postúpenia mala byť aj pohľadávka voči žalovaným. Ustanovenie § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danom prípade splnená. Keďže pôvodným veriteľom (postupcom) bola banka, súd prvej inštancie preskúmal aj splnenie ďalších podmienok pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu, a to v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a dospel k záveru, že žalobca síce na priamu výzvu súdu predložil výzvu banky ako pôvodného veriteľa na splnenie dlhu adresovanú žalovanému 1/ zo dňa 24.09.2009, avšak nepredložil žiaden dôkaz o tom, že táto listina bola doručená žalovanému 1/ a žalovanej 2/, resp. že by im bola čo i len odoslaná (keďže žalobca odkazoval na čl. 10 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorých mala byť uplatnená fikcia doručenia). Keďže žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného záväzku, a že túto výzvu doručil, súd prvej inštancie považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 v časti postúpenia pohľadávky voči žalovaným za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z tohto dôvodu, keď žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd prvej inštancie ešte doplnil, že na tomto závere nemení nič ani bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok X., keďže nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a takéto ustanovenie všeobecných obchodných podmienok je v rozpore s § 53 ods. 1 a nasledujúcimi Občianskeho zákonníka a s ustanoveniami zákona na ochranu spotrebiteľa (značná nerovnováha v právach a povinnostiach veriteľa v neprospech spotrebiteľa - dlžníka). Dlžník ako spotrebiteľ nebol bez predchádzajúceho písomného súhlasu oprávnený postúpiť svoju pohľadávku a naopak právny predchodca žalobcu ako veriteľ bol na takéto konanie oprávnený. Táto podmienka vytvára hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, výrazným spôsobom obmedzuje oprávnenie spotrebiteľa nakladať s pohľadávkou, ktorá potenciálne môže vzniknúť proti veriteľovi, nestanovuje žiadne podmienky, za ktorých môže veriteľ súhlas s postúpením pohľadávky odoprieť a ponecháva tak rozhodnutie na svojvôľu veriteľa.

2. Proti uvedenému rozsudku - a to proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu - podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a uviedol, že ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení zákona. Vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy (bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok). Žalobca môže súhlasiť s tým, že nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán môže spôsobovať ustanovenie, v zmysle ktorého spotrebiteľ bol oprávnený na postúpenie pohľadávky voči banke na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim súhlasom banky. Toto ustanovenie však žalobca, ani právny predchodca žalobcu v konaní a ani v danom záväzkovom vzťahu neaplikovali. Okrem toho žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Na podporu tohto názoru žalobca citoval viaceré rozhodnutia krajských a okresných súdov. Zároveň podľa žalobcu oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.06.2003, sp. zn. 4Obo/210/01).

3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a na námietky žalobcu, uvedené v odvolaní, odvolací súd dopĺňa:

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným z pôvodného veriteľa - X. na žalobcu, keď žalobca na výzvu súdu síce predložil výzvu banky ako pôvodného veriteľa na splnenie dlhu, avšak nepredložil žiaden dôkaz o jej doručení žalovaným, ani o jej odoslaní (na základe ktorého by bolo možné uvažovať o fikcii doručenia podľa čl. 10 Všeobecných obchodných podmienok X.).

6. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi procesné právo uplatňovať si ten-ktorý konkrétny hmotnoprávny nárok. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Pre preukázanie aktívnej vecnej legitimácie v spore z bankovej pohľadávky nepostačuje oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky, je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Pokiaľ žalobca argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, odvolací súd uvádza, že súdna prax sa už od tohto rozhodnutia odklonila (okrem toho rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/201/2001 sa týkalo obchodnej, nie spotrebiteľskej veci a iných skutkových okolností). Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

7. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie v tom, že právna úprava postúpenia pohľadávky je všeobecne upravená v § 524 Občianskeho zákonníka, avšak pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je zároveň pre platné postúpenie pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré je špeciálnou úpravou voči všeobecnej úprave postúpenia pohľadávok podľa Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou. Tomu nasvedčuje znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“). Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je teda potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. Túto interpretáciu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách napokon potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 24.04.2018, sp. zn. 1Cdo/147/2017 (R 60/2018).

8. K argumentu žalobcu, že žalovaní už vo Všeobecných obchodných podmienkach banky (bod 19.16) súhlasili s postúpením pohľadávky banky bez ohľadu na počet dní omeškania, či písomnú výzvu banky, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keďže banka ako dodávateľ je podľa tejto zmluvnej podmienky oprávnená kedykoľvek postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku voči klientovi (spotrebiteľovi) na tretiu osobu aj bez súhlasu klienta (klient na to vopred dáva súhlas už podpisom zmluvy, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky), avšak klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Takáto neprijateľná zmluvná podmienka je podľa § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Nie je podstatné, že žalovaní ako spotrebitelia toto ustanovenie v skutočnosti neaplikovali (teda nepostúpili žiadnu svoju pohľadávku voči banke na tretiu osobu). Už samotné potenciálne značné znevýhodnenie spotrebiteľa oproti dodávateľovi (teda, že právo spotrebiteľa postúpiť pohľadávku bolo podstatne obmedzené, kým právo banky postúpiť pohľadávku bolo formulované extrémne široko), je dôvodom na určenie takejto zmluvnej podmienky za neprijateľnú a z toho dôvodu neplatnú.

9. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie aplikoval na vec správne ustanovenia právnych predpisov a tieto aj správne vyložil, teda súd vec správne právne posúdi. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku zamietajúcom žalobu ako vecne správny potvrdil.

10. V odvolacom konaní mali plný úspech žalovaní, teda v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 by mali voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže však žalovaní boli v odvolacom konaní nečinní, teda im žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .