Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_6To-6-2019.pdf
PDF · 77.27 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/6/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., L.LM., MBA na neverejnom zasadnutí konanom dňa 13. marca 2019, v trestnej veci obž. Y. T., pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona s použitím § 138 písm. b/ Trestného zákona, o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Poprad zo dňa 29. novembra 2018 sp. zn. 2T/21/2009, takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. z a m i e t a sťažnosť prokurátora.
odôvodnenie:
Samosudkyňa Okresného súdu Poprad uznesením zo dňa 29. novembra 2018 sp. zn. 2T/21/2009 podľa § 290 ods. 1 Trestného poriadku, s použitím § 281 ods. 1 Trestného poriadku, § 9 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku zastavila trestné stíhanie obž. Y. T. pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona, s použitím § 138 písm. b/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že
- v dobe od 31.05.2006 až do oznámenia uznesenia o vznesení obvinenia dňa 07.01.2008 neoprávnene užíval rodinný dom súpisné číslo XX na Q. č. X., F., postavený na parcele č. XXXX a to tak, že sa v ňom zdržiaval bez súhlasu a proti vôli vlastníkov rodinného domu U. T., nar. X.XX.XXXX, prechodne bytom F., ul. A. č. XXXX/XX a P. T., nar. XX.XX.XXXX, prechodne bytom F., R.-E. č. XXXX/XX, zapísanými v liste vlastníctva č. XXXX na základe rozsudku Okresného súdu v Poprade č. k. 11C 1237/90-454 zo dňa 29.09.1999, ktorý nadobudol právoplatnosť v 6. výroku dňa 24.11.1999 a v 1. a 5. výroku dňa 28.11.2000, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co 91/00-477 zo dňa 07.09.2000 a ktorý zrušil podielové spoluvlastníctvo obvineného Y. T. a poškodených U. T., nar. XX.XX.XXXX a P. T., nar. XX.XX.XXXX, k rodinnému domu a spoluvlastnícky podiel obvineného Y. T. zapísaný v časti B pod č. 1 na liste vlastníctva č. XXXX k.ú. F. katastra nehnuteľností v 1/3 k celku prikázal v pomere po 1 k celku do vlastníctva poškodených U. T. a P. T., pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote prokurátor písomne sťažnosť, pretože pokladá napadnuté uznesenie za nezákonné. Cituje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, pričom predmetný článok ani Dohovor v inom ustanovení neupravuje ako sankciu za porušenie práva na spravodlivý proces povinnosť štátu, ako porušovateľa práva, zastaviť trestné stíhanie voči obvinenému. Medzinárodná zmluva musí výslovne upravovať konkrétny dôvod neprípustnosti trestného stíhania, pričom Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd povinnosť zastaviť trestné stíhanie z dôvodu neprimeranej dĺžky jej konania neupravuje. Je nutné prihliadať nielen na práva obvineného na spravodlivý proces, ale tiež na záujmy spoločnosti a ostatných subjektov trestného konania, záujmy verejnosti na spravodlivé potrestanie páchateľa, aby bol naplnený účel trestného
konania. Navrhol zrušiť napadnuté uznesenie a uložiť prvostupňovému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Na podklade podanej sťažnosti prokurátorom krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia, a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vzhľadom na citované ustanovenia Trestného poriadku, príslušné články Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane o ochrane ľudských práv a základných slobôd, citovanú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale i ustálenú súdnu prax a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s poukazom nato, že žalovaný skutok sa stal ešte v dobe od 31.05.2006 do 07.01.2008 a že od jeho údajného spáchania a vznesenia obvinenia povereným príslušníkom OO PZ Poprad, ČVS: ORP-1923/OO-PP-2007 zo dňa 03.01.2008 až po vydanie predmetného uznesenia uplynula doba takmer 10 rokov, počas ktorej nedošlo ani len k právoplatnému rozhodnutiu konajúceho súdu o vine obžalovaného Y. T., bez obžalovaným zavinených subjektívnych prieťahov v trestnom konaní, vzhľadom na vek obžalovaného a jeho zdravotný stav, ktorý bol opakovane preskúmavaný znalcami z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria i objektívne a spoľahlivo zdiagnostikovanú duševnú poruchu v pravom slova zmysle /duševnú chorobu/ - chronifikovaná organická porucha s bludmi a chronifikovaná organická depresívna porucha, v dôsledku ktorej obžalovaný nie je z hľadiska svojho zdravotného stavu schopný zúčastniť sa trestného konania a potrebných procesných úkonov a v dôsledku ktorej nie je ani možné očakávať zlepšenie zdravotného stavu obžalovaného, bolo konajúcim sudcom rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Súčasne poukazuje aj na ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, teda aby trest plnil tak individuálnu ako aj generálnu prevenciu, ktorá už z vyššie uvedených dôvodov nebude dosiahnutá predovšetkým vo vzťahu k súčasnému zdravotnému stavu obžalovaného i jeho ďalšej nepriaznivej prognózy. Zároveň nielen vo vzťahu k tomu cituje judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie pod sp. zn. 1Tost/12/2012) a Ústavného súdu SR.
Vzhľadom na vyššie uvedený rozbor predmetnej trestnej veci mal okresný súd za to, že príčiny neskončenia veci v primeranej lehote nie sú zavinené ani obžalovanými, ale ani v súčasnosti vo veci konajúcim sudcom, pričom na základe analýzy doterajšieho priebehu trestného konania a zákonných možností súdu je zrejmé, že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou je predmetná vec obžalovaného Y. T. na hlavnom pojednávaní „neskončiteľná“ práve pre duševnú chorobu zdiagnostikovanú znalcom P.. X. O.. Dĺžka trestného konania vedeného proti obžalovanému je tak z objektívnych príčin neúmerne dlhá a túto skutočnosť je možné považovať za tzv. extrémny prípad, a to aj s poukazom na fyzický vek obžalovaného - viac než 70 rokov.
Konajúca sudkyňa zhodnotila prieťahy v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci ako objektívne a k tomuto rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania pristúpila, pretože bolo porušené právo obžalovaného na prerokovanie veci v primeranej lehote a kompenzácia tohto porušenia môže byť dosiahnutá prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému právu, a to ústavne konformným spôsobom. Týmto rozhodnutím sudkyňa tak učinila zadosť aj samotnému účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov /v primeranej lehote/, ktorým je nastolenie právnej istoty osôb domáhajúcich sa rozhodnutia všeobecného súdu a je istou formou prevencie pred nastúpením zodpovednosti štátu a jeho prípadnej povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení obžalovaného, ktorého by sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mohol domáhať a relevantne aj domôcť.
Plniac si prieskumnú povinnosť krajský súd konštatuje, že na obž. Y. T. podal dňa 06.03.2009 prokurátor Okresnej prokuratúry v Poprade obžalobu pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona, s použitím § 138 písm. b/ Trestného zákona, na skutkovom základe tam uvedenom. Okresný súd následne v odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého uznesenia vyložil postup celého konania na súde, jeho rôzne peripetie a dôvody odročovania hlavných pojednávaní pred prvostupňovým súdom ako aj verejných zasadnutí v konaní o odvolaní obžalovaného pred krajským súdom. Odvolací súd na tam uvedené
okolnosti v plnom rozsahu poukazuje. Krajský súd poznamenáva, že v dobe rozhodovania súdu prvého stupňa o terajšom zastavení trestného stíhania obžalovaného od inkriminovaného skutku uplynulo viac ako desať a pol roka (skoro 10 rokov od podania obžaloby).
Okresný súd hodnotil v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho uznesenia aj vzťah obžalovaného Y. T. k prebiehajúcemu konaniu, pričom nekonštatoval jeho zavinenie na týchto prieťahoch. Vzhľadom na okolnosti prípadu prvostupňový súd dôvody neúmernej dĺžky doterajšieho konania klasifikoval ako objektívne, zapríčinené komplikovanosťou zdravotného stavu obžalovaného.
Krajský súd toto hodnotenie prvostupňového súdu akceptuje, pričom tiež konštatuje, že tento súd vykonal všetky reálne úkony smerujúce k plynulému priebehu konania, aj keď tento postup nesplnil v konečnom dôsledku svoj účel. Naznačený stav veci (a to predovšetkým zdravotný stav obžalovaného) je objektívnou príčinou zastavenia trestného stíhania obžalovaného, lebo pokračovanie v ňom by znamenalo porušenie práve jeho práv. Ústavnoprávnu dimenziu týchto práv určuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo (v konaní pred súdom) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov; tento princíp realizuje aj ustanovenie § 2 ods. 6, 7 Tr. por., podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Slovenská republika je viazaná aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorého čl. 6 ods. 1 zaručuje (občanovi) aj právo na rozhodnutie v primeranej lehote.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je v tomto smere stabilná a snaží sa podľa zvláštnych okolností každého prípadu stanoviť určité všeobecnejšie pravidlá. Týmto záverom zodpovedajú aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Keďže prognóza zdravotného stavu obžalovaného nie je pre budúcnosť priaznivá v tom smere, žeby sa tento mohol fyzicky zúčastniť hlavného pojednávania pred súdom, natíska sa otázka nielen ďalších prieťahov v súdnom konaní, ale v budúcnosti i absencie spravodlivého a verejného procesu (vrátane napr. prerokovania veci v prítomnosti obžalovaného, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom - článok 48 ods. 2 Ústavy SR a pod.), na ktorom by sa relatívne mohlo rozhodnúť o zmiernení trestu ako formy kompenzácie. Pritom je potrebné uviesť, že tak orgány prípravného konania a ani súdy rozhodne nepristupovali k tejto veci z ústavnoprávneho aspektu neospravedlniteľne a netolerovateľne.
Pokiaľ ide o sťažnostné námietky prokurátora, s týmito sa krajský súd nestotožnil a poukazuje na vyššie uvedené skutkové a právne závery, ktorými sa riadil pri preskúmavaní sťažnosťou napadnutého uznesenia. Okresný súd logicky, presvedčivo a argumentačne vyčerpávajúco vysvetlil svoje rozhodnutie, s čím sa stotožnil aj sťažnostný súd.
Krajský súd už len záverom poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby sťažnostný súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
Z uvedených dôvodov preto krajský súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa a zamietol sťažnosť prokurátora ako nedôvodnú. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.