Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/116/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu J. A., nar. 0X.XX.XXXX, bytom v A., B. XXXX/X, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár s.r.o., so sídlom v Košiciach, Ľudová 14, proti žalovanej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 185,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 14.11.2017 č.k. 10C/139/2015 - 228 jednohlasne takto

rozhodol:

M e n í rozsudok tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovanému p r i z n á v a plnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 185,88 eur s 5,50 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 24.08.2013 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel nároku žalobcu, ktorého sa voči žalovanej domáhal titulom vydania bezdôvodného obohatenia tým, že ho uviedla do omylu v dôsledku ktorého jej uhradil sumu 1.512,64 eur, teda o 185,88 eur viac, ako mala žalovaná nárok.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca ako dlžník a žalovaná ako veriteľka uzavreli podľa § 497 Obchodného zákonníka dňa 13.02.2006 úverovú zmluvu, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi sumu 40.000,- Sk a tento sa zaviazal vrátiť 45.600,- Sk v dvojtýždňových splátkach po 22.800,- Sk počínajúc 27.02.2006. Z výpisu z účtu žalovanej zistil, že žalobca uhradil dňa 27.02.2006 žalovanej sumu 1.513,64 eur. Na základe toho s poukazom na ust. § 23a ods. 1 a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aaj s poukazom na ust. § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a ust. § 451 ods. 1 a 2, § 457 a § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vyvodil záver, že strany sporu uzavreli zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Konštatoval, že uvedená zmluva je zároveň zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 v znení účinnom od 01.04.2004. Konštatoval, že pre celkové posúdenie právneho vzťahu majú prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s jeho Všeobecnými ustanoveniami o právnych úkonoch ako aj zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Konštatoval, že zmluva je zmluvou formulárovou, jej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky, pričom žalobca ako spotrebiteľ ich text ovplyvniť nemohol. Boli pripravené vopred pre neurčitý počet spotrebiteľov. Za nepochybné pritom považoval, že žalovaná pri uzatváraní zmluvy vystupovala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalobca zmluvu podpísal ako fyzická osoba. S poukazom na právny

názor odvolacieho súdu zohľadniac okolností uzavretia zmluvy, a to, že túto mal žalobca zaplatiť v dvoch splátkach v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov konštatoval, že aplikáciu zákona č. 258/2001 Z.z. na daný prípad vylučuje jeho § 1 ods. 2 písm. e) v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Z toho vyvodil, že nebolo obligatórnou náležitosťou zmluvy uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov. Za podstatné pre rozhodnutie vo veci považoval vyriešenie otázok, a to, či sa žalovaná prijatím sumy 1.513,64 eur od žalobcu bezdôvodne obohatila v časti 185,88 eur a ak áno, aká dlhá je objektívna premlčacia lehota, a teda, či nárok žalobcu nie je premlčaný. V tomto smere konštatoval, že samotná zmluva o úvere neobsahuje výšku úroku tak, ako predpokladá § 497 Obchodného zákonníka, pričom hovorí len o (akomsi) poplatku. Vo všeobecných podmienkach (bode 13) definuje, že 1/3 tohto poplatku predstavuje dohodnutý úrok a 2/3 náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vrátane s tým spojenej administratívy. Takéto uvedenie úroku znamená, že spotrebiteľovi nie je zrejmá jeho výška, pričom ide o podstatnú náležitosť zmluvy o úvere predstavujúcu odplatu za užívanie istiny. Jeho uvedenie týmto spôsobom nedáva spotrebiteľovi žiadnu relevantnú informáciu o jeho skutočnej výške a výhodnosti, a teda nepredstavuje ani možnosť porovnať si zvolený úver u konkrétneho (nebankového) subjektu s inými úverovými ponukami, a posúdiť tak vzhľadom na čas užívania istiny i jeho (ne)výhodnosť. Súd mal za to, že takéto skryté zmluvné dojednanie o úroku je neurčité a nezrozumiteľné (§ 37 Občianskeho zákonníka). Úrok za užívanie poskytnutej istiny za jeden mesiac (povinnosť žalobcu vrátiť úver v dvoch dvojtýždňových splátkach) po výpočte súdom predstavuje 61,96 eur (1/3 zo sumy 185,88 eur), čo je 4,66% z poskytnutej istiny mesačne, teda 60% ročne. Táto informácia však spotrebiteľovi pri uzatváraní tejto zmluvy nebola a ani nemohla byť zrejmá. Priemerná úroková sadzba vo februári 2006 pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do jedného roka bola len 12,10% p.a. (1,008 % mesačne). Dohodnutý úrok preto vyhodnotil minimálne v rozpore so zásadou dobrých mravov pre jeho neúmernú výšku. Žalovaná preto od žalobcu požadovala úroky v takmer päťnásobnej výške ako poskytovali banky v rovnakom období, čiže podstatne prekračujúc obvyklé úroky poskytované bankami. Dohodnuté úroky sú odplatou za používanie istiny, nemajú zabezpečovaciu funkciu. Konštatoval, že v súlade s dobrými mravmi je taká výška úroku, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny za užívanie požičanej istiny), teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom. V rozpore s dobrými mravmi podľa súdnej praxe je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o úvere často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej situácie. Záver o rozpore s dobrými mravmi nie je nijako polemický, keď je jednoznačne v rozpore s uznávanými pravidlami a hodnotami spoločnosti, aby nebankový subjekt, ktorého podnikateľská činnosť spočíva v poskytovaní úverov vo formulárových zmluvách žiadala od dlžníka za takú službu ročný úrok vo výške 60%. Rozhodnutie o nesúlade takej úverovej zmluvy s dobrými mravmi zodpovedá rozhodovacej praxi súdov. Dojednanie o úrokovej sadzbe je v rozpore § 39 Občianskeho zákonníka, teda došlo k neplatnej dohode o podstatnej náležitosti úverovej zmluvy - dohode o výške úrokov, a preto je predmetná zmluva absolútne neplatná ako celok (vrátane dohody o nákladoch za poskytnutie úveru). Z neplatnej zmluvy v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka mala preto žalovaná nárok len na vrátenie poskytnutej istiny 1.327,76 eur, čo žalobca uhradil 27.2.2006 spolu s poplatkom 185,88 eur a žalobca na vrátenie toho, čo žalovanej plnil z neplatnej zmluvy nad sumu skutočne poskytnutého úveru, teda vo výške žalobcom uplatnenej a predstavujúcej odplatu za úver v podobe úrokov a poplatku. Uvedené platí za predpokladu, že neuplynula premlčacia lehota, čo v priebehu konania namietala žalovaná. Vzhľadom na okolnosti prípadu a dôvod neplatnosti celej úverovej zmluvy, súd jednoznačne uzavrel, že v prípade, ak si žalovaná nebanková spoločnosť zmluvne upraví úrok z úveru v takej výške, že je v tom treba vidieť porušenie morálnych a etických pravidiel spoločnosti, musí ísť o úmysel žalovanej. Ak správanie žalovanej vykazuje známky nemorálnosti, ide o kategóriu neprávnu, pričom dôsledky takého správania reflektuje aj zákon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Nie je preto možné žalovanú ospravedlňovať tým, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa po uzavretí Zmluvy zmenila v prospech spotrebiteľa a s tým sa súdy vyrovnávali postupne (teda si nemohla byť vedomá tohto, že jej konania je v rozpore s dobrými mravmi). Žalovaná si naopak musela byť vedomá svojho nemorálneho konania, a ak by aj priamo nečinila tak preto, že sa chcela obohatiť (a vedela, že sa svojím konaním obohatí), musela byť s takým výsledkom aspoň uzrozumená. V opačnom prípade by žalovanú nebolo možné považovať ani za (hoci umelo vytvoreného) člena spoločnosti, ktorého tiež zaväzujú aj nepísané pravidlá. Z uvedených dôvodov je objektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku žalobcu desaťročná, žalobcov nárok bol preto uplatnený v jej rámci (a rovnako v rámci subjektívnej premlčacej lehoty). S poukazom na tieto dôvody žalobe v celom rozsahu vyhovel a

žalobcovi priznal aj úrok z omeškania podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p.

4. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. V odvolaní uviedla, že v odôvodnení rozhodnutia musí súd stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Má za to, že odôvodnenie predmetného rozsudku tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa. Keďže povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiadavajú so špecifickými námietkami účastníka porušením uvedeného práva, účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov. V odvolaní ďalej uviedla, že razantne odmieta, že by z jej strany došlo k bezdôvodnému odôvodneniu. Má za to, že všetky finančné prostriedky pripísané k zmluve o úvere predstavujú zrážky poukazované súdnym exekútorom, ktoré vymohol v exekučnom konaní. Pokiaľ žalobca požadovanú sumu bezdôvodného obohatenia vyčíslil na podklade súm zrazených mu v exekučnom konaní, poukazuje na ust.§ 61 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok), podľa ktorého na vrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. K záverom súdu prvej inštancie ohľadne premlčania uviedla, že vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca v zmysle ust. § môže domáhať v subjektívnej dvojročnej lehote najneskôr však do uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie druhá premlčacia lehota. Popiera správnosť odôvodnenia prvoinštančného rozsudku a súčasne razantne popiera, žeby sa jednalo z jej strany o úmyselné bezdôvodné obohatenie, ktoré žalobca nijako nepreukázal. Konštatoval, že úvery poskytuje za účelom dosiahnutia zisku a nie za účelom úmyselného obohatenia sa. Ako ďalšiu odvolaciu námietku uviedla, že rozhodnutiu súdu bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorú predstavuje existencia veci rozsúdenej, na ktorú je súd povinný prihliadnuť počas ktorejkoľvek fázy konania. V tomto smere poukázal na to, že o platnosti uvedenej zmluvy o úvere už bolo rozhodnuté dňa 12.04.2007 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

5. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že sa nestotožňuje s odvolacími námietkami žalovanej o tom, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Má za to, že súd sa vyporiadal so všetkými dôkazmi a návrhmi strán, poukázal na všetky relevantné skutočnosti ako aj právne predpisy a na základe nich aj správne rozhodol. K obrane žalovanej spočívajúcej v tvrdení, že na jej strane nedošlo k žiadnej forme bezdôvodného obohatenia, opätovne poukazuje na skutočnosť, že zmluva neobsahuje viacero obligatórnych náležitosti, ktoré zákon explicitne vyžadoval a následkom toho je jej bezúročnosť a bezodplatnosť a napriek tomu však došlo k plneniu nad rámec zmluvy, na čo žalovaná nemala žiadny právny nárok. Nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku s poukazom na úpravu § 61 Exekučného poriadku. Je toho názoru, že uvedené ustanovenie sa dotýka výlučne exekučného konania a nebráni tomu, aby žalobca následne uplatnil svoj nárok na súde z titulu bezdôvodného obohatenia. Na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia označil viacero súdnych rozhodnutí. Stotožňuje sa so záverom súdu o tom, že v prípade žalovanej išlo o úmyselné obohatenie sa. Pokiaľ by sa súd neuspokojil s touto argumentáciou, poukázal na to, že v čase podpísania zmluvy už žalovaná preukázateľne vedela, že zmluva s takýmito úrokmi, aké požadovala od spotrebiteľov vo svojich formulárových zmluvách sa bezdôvodne obohacuje, ako aj to, že takýto rozpor vysokých úrokov je v rozpore s dobrými mravmi. Na preukázanie tohto tvrdenia poukázal na konkrétny rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 23Sp/19/2009, v ktorom súd žalovanému vytkol vysoké úroky. K námietke premlčania nároku v subjektívnej lehote uviedol, že vo veci ide o vzťah spotrebiteľský a je presvedčený, že subjektívna lehota na uplatnenie si jeho nároku voči žalovanému neuplynula. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že od momentu, keď sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, uplynula dvojročná objektívna lehota. V tomto smere poukázal na to, že o tom, že sa na jeho úkor niekto obohatil, resp. to, že sa na jeho úkor obohatila práve žalovaná, sa dozvedel od svojho právneho zástupcu. Došlo k tomu po prvej porade potom, čo si jeho právny zástupca preštudoval zmluvu a informoval ho o možnostiach uplatnenia si jeho práv. Následne udelil tomuto právnemu zástupcovi

plnú moc na zastupovanie v konaní. Má za to, že takto preukázal, že svoje právo voči žalovanému si uplatnil v dvojročnej subjektívnej lehote. Vo vzťahu k námietke, že v konaniu vo veci bráni prekážka právoplatne rozsúdenej veci, a to rozhodnutím rozhodcovského súdu uviedol, že samotná rozhodcovská doložka je formulovaná vo všeobecných obchodných podmienkach a predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Má za to, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe ničotného aktu. Realizácia nárokov vyplývajúcich z neho vykonaná či už dobrovoľne alebo exekučne, nemení tento paakt na platný právny úkon a ani prípadná exekúcia, ktorá je len výkonom rozhodnutia, nemá konštitutívne účinky na hmotnoprávnu - materiálnu stránku záväzkového vzťahu. K otázke, či rozhodcovský rozsudok môže spôsobovať prekážku res iudicata v prebiehajúcom konaní zaujal názor, že súdna prax zaujala stanovisko, že takýto rozhodcovský rozsudok nie je prekážkou možnosti súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej doložky, keďže iba platná rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť skôr medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nesprávnom posúdení otázky dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania, keď zjavne nerešpektoval právny názor vyslovený odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení a v dôsledku toho aj nesprávne vo veci rozhodol.

7. Keďže jedna z odvolacích námietok žalovanej sa dotýka aj procesnej otázky, a to podmienky konania spočívajúcej v tvrdení o existujúcej neodstrániteľnej prekážke konania z dôvodu právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), odvolací súd sa prioritne vyporiadaval s dôvodnosťou tejto odvolacej námietky a v tomto smere konštatuje, že tvrdenie žalovaného o tejto procesnej prekážke bolo prvýkrát uvedené až v teraz posudzovanom (v poradí druhom) odvolaní, keďže ani zo strany žalovaného ani zo strany žalobcu nebola počas celého konania uvedená ani zmienka o tom, aby plnenie, ktorého vydania sa žalobca domáha, žalovaná nadobudla v exekúcii vedenej na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Ide teda o tzv. novotu v odvolacom konaní. Odvolací súd preto posudzoval jej prípustnosť v zmysle ust. § 366 písm. a) C.s.p. a dospel k záveru, že keďže sa táto novota dotýka procesných podmienok konania, je potrebné považovať ju za prípustnú aj v odvolacom konaní a preto sa ňou zaoberal a dospel k záveru, že žalovaná v konaní nepreukázala svoje tvrdenia o existencii takejto prekážky konania. Táto totiž nepredložila a ani neoznačila konkrétny rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal tvoriť prekážku prebiehajúcemu konaniu a rovnako žiadnym spôsobom ani nekonkretizovala tvrdené exekučné konanie, na základe ktorého mali byť od žalobcu vymožené peňažné prostriedky, ktorých vydania sa v konaní čiastočne domáha. Tvrdenie o prekážke konania je navyše v rozpore s dôkazom, ktorý bol vykonaný pred súdom prvej inštancie a to listinou nachádzajúcou sa v spise na č.l. 6, z ktorej vyplýva potvrdenie žalovanej, že žalobca ako účastník zmluvy č. XXXXXXX (s uvedením jeho rodného čísla) na úver, ktorý mu bol poskytnutý vo výške 1.327,76 eur, ako aj poplatku vo výške 185,89 eur uhradil dňa 27.02.2006 sumu 1.513,64 eur, teda sumu predstavujúcu istinu úveru, ako aj jeho príslušenstvo v celom rozsahu. Takýto dôkaz je teda v rozpore s tvrdením žalovanej o tom, aby uvedenú sumu nadobudla v rámci exekučného konania. Z uvedeného odvolací súd vyvodil záver o tom, že žalovaná nepreukázala uvedenú prekážku konania a jej odvolaciu námietku v tomto smere považuje za nedôvodnú.

8. Za dôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej voči záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti ňou vznesenej námietky premlčania. Z dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva záver o tom, že vzhľadom na okolností prípadu, keď si žalovaná ako nebanková spoločnosť zmluvne upravila úrok z úveru vo výške, v akej je potrebné vidieť porušenie morálnych a etických pravidiel spoločnosti, musí ísť o úmysel žalovanej.

9. Odvolací súd poukazuje na to, že vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zo dňa 10.05.2017 zaujal právny názor k tejto otázke. Uviedol, že vo vzťahu k definovaniu zavinenia považuje za potrebné uviesť, že občianske právo pojem zavinenia nedefinuje a preto je potrebné vychádzať z hmotného práva trestného (ust. § 4 a 5 Trestného zákona). Konštatoval, že zavinenie je právnou náukou definované ako vnútorný psychický vzťah konajúceho k jeho vlastnému protiprávnemu konaniu a k výsledku tohto konania. Je založené jednak na prvku poznania spočívajúceho vo vedomosti a predvídanie určitého výsledku jednak v prvku vôle spočívajúceho v tom, že subjekt prejavuje svoju

vôľu tým, že niečo chce alebo aj tým, že je s niečím uzrozumený. Pri posudzovaní úmyslu v súvislosti so spôsobením škody platí (a obdobne je to aj v prípade bezdôvodného obohatenia), že buď škodca vedel, že škodu spôsobí a chcel ju spôsobiť (priamy úmysel), alebo bol s týmto dôsledkom uzrozumený (nepriamy úmysel). V prípade úmyslu subjektívna stránka konajúceho zahrňuje vždy vôľovú aj rozumovú stránku na rozdiel od toho, v prípade nedbanlivostného zavinenia je rozumová stránka odlišná. Zároveň súdu prvej inštancie uložil, že pokiaľ súd prvej inštancie dospeje k záveru, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej bolo z jej strany nadobudnuté úmyselné, bude jeho povinnosťou svoj záver v tejto otázke odôvodniť v súlade s vyššie uvedenými zásadami. Súd prvej inštancie sa však nespravoval týmto záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, keď otázku úmyselného zavinenia bezdôvodného obohatenia opätovne nehodnotil v zmysle ustanovení Trestného zákona, ale na základe vyhodnotenia porušenia morálnych a etických pravidiel. Takéto právne závery súdu prvej inštancie nepovažuje odvolací súd za správne. Poukazuje za účelom potvrdenia svojho právneho názoru vysloveného už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení na to, že súdna prax sa uvedenou otázkou už zaoberala a zaujala v tomto smere názor, že „ustanovenie § 107 ustanovuje kombinované premlčanie doby, a to subjektívnu, ktorá je dvojročná a objektívnu, ktorú nemožno prekročiť, hoci by ešte boli podmienky pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby, a ktorej dĺžka je určená rozdielne podľa charakteru získania bezdôvodného obohatenia. V prípade, že bolo bezdôvodné obohatenie získané bez úmyselného konania, jej dĺžka je tri roky a ak bol taký prospech získaný úmyselne, určil Občiansky zákonník jej dĺžku v rozsahu desať rokov. Aj plynutie týchto lehôt je stanovené odlišne a aj ich plynutie a skončenie nie sú na sebe závislé. Osobitne je upravený aj začiatok plynutia týchto premlčacích dôb. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr. Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor; v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu (R 25/1986). Občianske právo nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky vychádza tradične z trestného práva hmotného. Zavinenie je založené na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej zložke. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka. Definícia úmyselného zavinenia je obsiahnutá v ustanovení § 15 Trestného zákona. Podľa § 15 Trestného zákona, trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a/ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom alebo b/ vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Preto v prípade skúmania úmyslu páchateľa je potrebné vždy skúmať vedomostnú zložku (či páchateľ vedel, že koná protizákonne) a vôľovú zložku (či chcel konať protizákonne). Právna teória trestného práva rozoznáva dve formy úmyselného zavinenia, a to úmysel priamy a úmysel nepriamy. Priamym úmyslom (dolus directus) sa v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona rozumie to, keď páchateľ chcel spôsobom uvedeným v (trestnom) zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom. Vedomostná zložka však nie je v tomto ustanovení riešená výslovne (ako pri nepriamom úmysle). Uvedené ustanovenie ale predpokladá, že ak chcel páchateľ porušiť alebo ohroziť chránený záujem, musel vedieť aj o tom, že bude konať protiprávne. Iná situácia však nastáva pri nepriamom úmysle (dolus indirectus). V tomto prípade páchateľ vie (vedomostná zložka), že svojím konaním ohrozí záujem chránený Trestným zákonom avšak pre prípad, že sa tak stane, je s tým uzrozumený (vôľová zložka). Z toho vyplýva, že páchateľ priamo nechce záujem ohroziť alebo porušiť, ale je uzrozumený s tým, že sa tak môže stať. Z civilnoprávneho hľadiska pri bezdôvodnom obohatení nie je možné pri zavinení hovoriť o páchateľovi a o porušení alebo ohrození záujmov chránených Trestným zákonom. Analogicky sa tu však jedná o úmyselné získanie neoprávneného majetkového prospechu, ktorý v tomto prípade predstavuje úmyselné bezdôvodné obohatenie jedného subjektu na úkor druhého subjektu. V prejednávanej veci odvolací súd posúdil bezdôvodné obohatenie žalovaného ako úmyselné, pričom konštatoval nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový prospech bez právneho dôvodu na úkor žalobkyne. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel žalovaného je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré spočívajú v profesionálnosti a odbornosti žalovaného, v dlhoročnom pôsobení žalovaného na finančnom trhu v oblasti poskytovania úverov a pôžičiek, v úmysle žalovaného dosiahnuť zisk dojednávaním nekorektných úrokov a odplaty a taktiež v množstve súdnych sporov nebankových subjektov so spotrebiteľmi. Tu dovolací súd konštatuje, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového

subjektu (veriteľa). Ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnom prípade je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú premlčaciu lehotu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 OZ. Iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu ako pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota. Zároveň dovolací súd podotýka, že v prípade, ak nebankový subjekt (veriteľ) koná nekorektne a neuvedie do úverovej zmluvy všetky zákonom predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zákona sankcionované tým, že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou. Čo v podstate znamená, že spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky). Táto skutočnosť má preto za následok automatickú neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve odplaty a úrokov za poskytnutý úver. Je preto dôležité správne posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate, alebo má ešte také (iné) vady, že je ako celok neudržateľná, a preto v celosti neplatná. Uvedené má tiež dopad na posúdenie, z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo následne determinuje tak okamih bezdôvodného obohatenia (kedy k obohateniu došlo), ako aj začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia. Dovolací súd preto konštatuje, že právny záver odvolacieho súdu ohľadne toho, že samotný fakt, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľa vo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie objektívnej premlčacej lehoty súdmi nižších inštancií bolo nesprávne.“ (Uznesenie NS SR zo dňa 18.10.2018 sp.zn. 1Cdo/238/2017).

10. Odvolací súd zhodujúc sa týmto právnym názorom dospel k záveru, že posúdenie otázky premlčania nároku žalobcu je potrebné vyhodnocovať na základe trojročnej objektívnej a dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty vyplývajúcej z ust. § 107 OZ. Vychádzajúc preto zo skutkového záveru, ktorý ustálil správne súd prvej inštancie, že k úhrade úveru zo strany žalobcu došlo dňa 27.03.2006, začala nasledujúcim dňom teda 28.03.2006 plynúť tak trojročná objektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 27.03.2009, ako aj dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 27.03.2008. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty nepovažuje odvolací súd za právne významnú otázku, na ktorú poukazuje žalobca, a to, že sa o tomto bezdôvodnom obohatení dozvedel na základe informácii od svojho právneho zástupcu. K otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia k otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia na základe žalôb podaných spotrebiteľmi sa vyjadril Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.1.2018, hoci išlo o rozhodnutie o odmietnutí dovolania. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd odkázal na svoje rozhodnutie sp.zn. 1Cdo/67/2011, v zmysle ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca poukázal predmetnú finančnú čiastku na účet žalobkyne dňa 27.02 2006. Podľa názoru dovolacieho súdu nasledujúcim dňom začala žalobcovi plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Obč. zák. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od začiatku šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v

tomto okamihu boli žalobcovi známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. komu plnil a v akej výške. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, subjektívna (ako aj objektívna) premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po poslednej uhradenej splátky, keďže v tento deň žalobkyňa mala vedomosť o tom komu plnila a v akom rozsahu, a to bez ohľadu na to, či mala znalosti o právnej kvalifikácii svojho nároku. Zmluvu uzavrela podľa zák. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, tento bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho, že žalobkyňa už v čase uzavretia zmluvy a počas trvania celého zmluvného vzťahu mala vedomosť o tom, kedy sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, keďže táto skutočnosť bola vo vyššie citovanom zákone vymedzená v § 11. To, kedy získala informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby relevantné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.01.2018).

11. Odvolací súd zhodujúc sa s týmto právnym záverom Najvyššieho súdu SR konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal pri svojich záveroch v otázke premlčania z iného právneho posúdenia (že žalobou uplatnený nárok nie je premlčaný), považuje jeho rozhodnutie v tomto smere za vecne nesprávne a preto rozsudok v jeho vyhovujúcom rozsudku zmenil podľa ust. § 388 C.s.p. a žalobu zamietol.

12. Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie vo veci samej, rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania súdu prvej inštancie spolu s trovami odvolacieho konania. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto mu v súlade s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. patrí plná náhrada trov konania (tak prvoinštančných ako aj odvolacích). O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.