Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/257/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobcu : J. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX Y. T. I., právne zastúpená: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému : TELERVIS PLUS, a.s., so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpený: JUDr. Alan Strelák, advokát, Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, IČO: 31 819 702, o zaplatenie 437,00 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 25Csp/124/2016-65 zo dňa 3. októbra 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 437 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 437 € od 10.08.2016 do zaplatenia. Vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca so žalovaným uzavreli dňa 22.12.2011 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 320112708, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 1.150,00 € za celkový úrok vo výške 20 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov. Za poskytnutý úver si veriteľ účtuje odmenu vo výške 18 % z istiny. Žalobca sa zaviazal uhradiť žalovanému istinu 1.150 €, odplatu 437 €, teda celkom 1.587 €, ktoré sa zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach, a to prvé tri splátky po 5,75 €, ďalších 10 splátok po 156,98 €, pričom prvá splátka je splatná 10. deň po uzatvorení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Priemerná RPMN ku dňu podpisu zmluvy pri splatnosti 13 mesiacov je 45,66 %. Žalovaný bol listom zo dňa 18.07.2016 vyzvaný zo strany právneho zástupcu žalobcu na uzatvorenie dohody o urovnaní z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi a spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Žalobca podľa zhodného tvrdenia uhradil celkom sumu 1.587 € a dátum poslednej úhrady bol dňa 16.05.2013. Predmetná spotrebiteľská zmluva neobsahuje povinné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „ZoSÚ“), a to dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a tiež výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (uvedené má byť podrobne rozpísané, kde rozpis uvedeného zmluva neobsahuje). Z tohto dôvodu sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ. Vzhľadom na právnu fikciu, podľa ktorej sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalobca mal zaplatiť iba sumu 1.150 €, preto plnenie vo vyššej sume o 437 € je plnením bez právneho dôvodu, a teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu žalobe žalobcu vyhovel.

3. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, ktorá je pri bezdôvodnom obohatení upravená v § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty nie je medzi stranami sporu sporný, t.j. táto začala plynúť dňa 17.05.2013. Žalovaný však nevzniesol námietku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, t.j. plynutie subjektívnej premlčacej lehoty nepovažoval súd za spornú. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. V danom prípade je potrebné aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považuje za úmyselné. Tento má dlhodobo v predmete činnosti ako nebankový subjekt poskytnutie úverov a jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Nakoľko z dôvodu absencie náležitostí je poskytnutý úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov, je možné vyvodiť záver, že žalovaný obchádza zákon o spotrebiteľských úveroch a toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.

4. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len .

5. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že na danú vec je potrebné aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Jednoznačným spôsobom nebolo dokázané, že by mal úmysel sa bezdôvodne obohatiť. To, že má v predmete obchodnej činnosti okrem iných aj činnosť poskytovania spotrebiteľských úverov, nezakladá jeho úmyselné konanie. Nie je možné súhlasiť, že jeho úmysel mal byť založený vedomosťou, že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. V žiadnom prípade nenaplnil úmysel, a to ani priamy či nepriamy, pretože mal a má za to, že namietané hodnoty mu jednoznačne patrili a patria. Znakom úmyslu je vždy predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa ňou právne neobohatil v tom, že svojím konaním získal alebo získa hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, na ktoré nemá právny nárok. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13Co/518/2015-150. Nakoľko posledná splátka úveru bola zaplatená 16.05.2013, je nutné ustáliť, že objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 prvá časť vety Občianskeho zákonníka začala plynúť 17.05.2013 a posledný deň lehoty bol 17.05.2016. Keďže žalobca doručil žalobu súdu dňa 16.12.2016, tak táto bola podaná po márnom uplynutí objektívnej premlčacej lehoty. Zároveň je toho názoru, že nárok je premlčaný v subjektívnej 2-ročnej premlčacej dobe. Subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť v deň nasledujúci po doplatení dlhu, a to s poukazom na právnu úpravu zakotvenú v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov v spojení s ustanovením § 186 ods. 1 CSP, resp. začala plynúť v čase uhradenia splátky, ktorú žalobca hradil nad rámec poskytnutej istiny. Takto subjektívna premlčacia doba začala plynúť 17.05.2013 a uplynula 17.05.2015 a žaloba žalobcom bola podaná dňa 16.12.2016. Každý jedinec je oboznámený so všetkými všeobecne záväznými pravidlami, ktoré sú zverejnené a uvedené v Zbierke zákonov, pričom uvedená domnienka je samotným právnym poriadkom, t.j. výslovne v ustanovení zákona označená ako nevyvrátiteľná. Preto je nutné vychádzať zo skutočnosti, že žalobca poznal právny poriadok platný v čase uzavretia zmluvy a mal vedieť, že pri uzatváraní zmluvy, či je možné túto považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Pri prípadnej porade s právnym zástupcom žalobca získal len vedomosť o právnom posúdení. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia krajských a okresných súdov. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu názorovú líniu všeobecných súdov Slovenskej republiky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpovedať na podstatné otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samostatné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 M Cdo 11/2010). Odvolanie žalovaného považuje za zmätočné, nakoľko tvrdí, že mu nebol jednoznačným spôsobom preukázaný úmysel získať bezdôvodné obohatenie a že ani súdna prax v tomto smere nie je jednotná. Na druhej strane, bez akéhokoľvek dôkazu, bez akejkoľvek preukázanej skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo a bez akéhokoľvek logického alebo skutkového základu má za naplnenú subjektívnu stránku spotrebiteľa v prípade plynutia subjektívne premlčacej doby a napriek nejednotnej súdnej praxi aj v tejto otázke automaticky spája začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby so zaplatením splátky nad istinu, čím si zrejme zamieňa začiatok plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby. Paradoxom je, že žalovaný v odvolaní popiera fikciu bezúročnosti zmluvy, keď tvrdí, že finančné prostriedky mu patrili a patria a na druhej strane poukazuje na to, že spotrebiteľ aj tak mal vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia, a teda mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota. Úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom. To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Je teda celkom zbytočné hovoriť o tom, že žalovaný úmysel nemal, keď z vonkajších okolností vyplýva opak. Vo veci sa jedná o formulárovú zmluvu, ktorú vyhotovil sám žalovaný bez súčinnosti žalobcu. Podľa § 4 ods. 9 ZoSÚ je veriteľ povinný zabezpečiť odbornú spôsobilosť svojich zamestnancov, ktorí prichádzajú do styku s neprofesionálnym klientom. O to viac potom možno hovoriť o úmysle, pretože od veriteľa sa vyžaduje odborná spôsobilosť pre jeho zamestnancov, ktorí prichádzajú do styku so spotrebiteľom. Žalovaný tak využíval nízke právne povedomie a neznalosť predpisov zo strany spotrebiteľa a poskytoval tak úver, ktorého základné parametre boli v rozpore so skutočnosťou, resp. v rozpore so zákonom, alebo v zmluve neboli vôbec uvedené, aby tak žalovaný (veriteľ) zatajil, resp. skryl nevýhodnosť ním poskytovaného produktu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/2/2015 a Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13C/481/2013. Má za to, že žalovaný mal úmysel sa bezdôvodne obohatiť, nakoľko táto skutočnosť vyplýva z objektívneho stavu. V tomto prípade je na strane bezdôvodné obohateného subjektu právnická osoba, ktorá ako taká nemá a nemôže mať úmysel ako psychický stav. Z toho dôvodu je možné posúdenie úmyslu odvodiť od okolností týkajúcich sa osôb, ktoré konajú v mene právnickej osoby. Za týmto účelom ako výkladové pravidlo slúži najmä zákon č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorý takúto situáciu výslovne rieši. Žalovaný ako podnikateľský subjekt pôsobiaci v oblasti poskytovania pôžičiek prostredníctvom svojich zamestnancov pripravoval jednotlivé úverové zmluvy, a teda je zrejmé, že študoval dotknutú právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch - teda je naplnená jedna zo zložiek úmyslu spočívajúca vo vedomosti žalovaného o rozhodujúcich skutočnostiach. Ďalšou zložkou preukazujúcou úmyselné konanie žalovaného je zložka vôľová. Na naplnenie vôľovej zložky je rovnako postačujúce preukázanie určitých skutočností, ktoré v rámci tohto súdneho konania preukázané jednoznačne boli, a to: vedomosť žalovaného o tom, že môže nastať porušenie právnej normy, uzrozumenie žalovaného s možným následkom. Preto v súvislosti aspoň s nepriamym úmyslom je možné konštatovať, že žalovaný vedel o skutkových okolnostiach (t.j. poznal zmluvu, poznal právnu úpravu, vrátane fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vedel o tom, že žalobca na jeho účet plní finančné prostriedky). Tiež vedel, že ak poruší právnu úpravu, môže nastať fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, a teda, že akékoľvek plnenie nad rozsah istiny bude jeho bezdôvodným obohatením. Zároveň bol jednoznačne s takýmto následkom minimálne uzrozumený, čo potvrdzuje aj jeho systematické konanie v minulosti, ale aj aktuálne konanie žalovaného, ktorý bezdôvodné obohatenie voči svojim klientom aj naďalej vymáha súdne a mimosúdne. Úmyselné konanie žalovaného preukazuje skutkový stav v tom, že žalovaný uzatvára s klientmi spotrebiteľské úverové zmluvy na základe vzorového znenia, vzorové spotrebiteľské zmluvy nezodpovedajú hneď od začiatku zákonným náležitostiam, zmluvné podmienky obsiahnuté v úverových zmluvách sú v rozpore so zákonom vždy v neprospech spotrebiteľa a tak, aby na ich základe žalovaný získal viac finančných prostriedkov, napriek tomu väčšina dlžníkov spláca na účet žalovaného celú dohodnutú sumu. Súdy v rôznych prípadoch a opakovane konštatujú, že zmluvné podmienky úverovej zmluvy používanej žalovaným sú v rozpore s právnou úpravou, v minulosti už súdy SR opakovane konštatovali nezákonnosť zmlúv žalovaného, pričom žalovaný o tom nielen vedel, ale aj vykonával aktívne úkony smerujúce k tomu, aby tieto rozhodnutia nenadobudli právoplatnosť, teda konal vedome a účelovo. Aj naďalej uzatvára s klientmi zmluvy s rovnakým porušením povinností ZoSÚ, prijíma od svojich klientov finančné plnenie zo zmlúv s rovnakým porušením povinností ZoSÚ, pripravuje prostredníctvom početných a v mnohých prípadoch uznávaných advokátskych kancelárií pestré právne zdôvodnenia toho, prečo nemohol úmyselne prijímať bezdôvodné obohatenie, keďže o ničom takom nemal ani len vedomosť a už vôbec nie vôľu tak konať. Naďalej uzatvára s klientmi zmluvy a prijíma od klientov finančné plnenie zo zmlúv v rozpore s právnou úpravou. Tvrdenie žalovaného, že uplatňovaný nárok by mal byť premlčaný v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe je iba názor žalovaného, ktorý nie je ničím podložený. Námietku premlčania nároku v subjektívnej premlčacej dobe pred súdom nevzniesol.

Vyplýva to i z bodu 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Námietka premlčania ako hmotnoprávna námietka v tomto štádiu konania už nemohla byť uplatnená a nie je možné na ňu prihliadať, nakoľko žalovaný mal možnosť ju uplatniť skôr, ak by konal so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Najneskôr žalovaný mohol tieto hmotnoprávne námietky uplatniť do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Nad rámec toho reaguje aj na danú odvolaciu námietku, keď žalovaný poukazuje na ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z.z., ale v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom konštatoval, že zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“, musí v spotrebiteľských vzťahoch ustúpiť ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany. Pokiaľ žalovaný poukázal na domnienku znalosti právnych predpisov, zrejme opomenul skutočnosť, že táto sa vzťahuje aj na neho. V zmysle judikatúry súdov nie je možné od spotrebiteľa požadovať, aby podrobne a detailne ovládal právne predpisy. Na druhej strane, predmetnú domnienku možno aplikovať na činnosť žalovaného, ktorý musí poznať právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských úverov, inak by ani nemohol svoju činnosť vykonávať. Ak teda spotrebiteľ mal poznať zákony, o to viac ich musel poznať veriteľ, teda žalovaný. V nadväznosti na to je potrebné si uvedomiť, či po tom, ako žalovaný vedome predložil na podpis spotrebiteľovi zmluvu, ktorá je nezákonná a chcel sa tak úmyselne obohatiť na úkor žalovaného, je vznesená námietka premlčania v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný tak požaduje, aby súd uprednostil záujmy veriteľa, a to aj napriek tomu, že sám pripravil nezákonnú zmluvu, z ktorej inkasoval plnenia zo strany inak čestného spotrebiteľa, ktorý očakával, že rovnako čestný bude aj veriteľ pred záujmami spotrebiteľa ako osoby, ktorej bolo žalovaným ublížené. Žalovaný namiesto vecných argumentov a predloženia dôkazov v konaní pred súdom prvého stupňa, v odvolaní iba všeobecne konštatuje, že spotrebiteľ vedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a aj napriek tomu, že bezúročnosť zmluvy žalovaný v celom konaní popieral a poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov, pričom ani jedno z uvedených rozhodnutí sa netýka žalobcu a jeho vnímania okolností, skúseností a znalostí. Per analogiam podľa ustanovenia § 132 ods. 2 CSP, opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. V prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Ak žalobca mal získať skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení, musel poznať existenciu zmluvy, rozsah povinností vyplývajúcich mu zo zmluvy a samotné plnenie zo zmluvy na účet žalovaného a skutočnosť, že jeho zmluva o úvere je vadná, a preto sa na ňu vzťahuje zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Teda na to, aby sa žalobca skutočne dozvedel o bezdôvodnom obohatení, musel by skutočne vedieť, že na zmluvu o úvere sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyplývajúca zo zákona. Teda v tomto prípade je nadobudnutie skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vadnosti jeho zmluvy o úvere jednou z podstatných okolností o ktorých sa musí dozvedieť, aby bola naplnená subjektívna stránka jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení. Následne už právna kvalifikácia plnenia na účet tretej osoby nie je žiadnym spôsobom významná, a to aj v prípade, ak by spotrebiteľ nevedel o tom, že takéto plnenie je možné považovať za bezdôvodné obohatenie. Pri posúdení plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je bez významu ani určenie toho, či v konkrétnom prípade ide o plnenie získané bez právneho dôvodu alebo o plnenie získané z neplatného právneho úkonu. V tomto prípade jednoznačne od začiatku existoval právny dôvod plnenia, ktorým je samotná písomná zmluva o úvere, na základe ktorej žalobca plnil svoje povinnosti. Vzhľadom na uvedené teda nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení získanom bez právneho dôvodu. Bezdôvodné obohatenie získané plnením žalobcu z úverovej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, by sa malo nazerať ako na bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu. Pritom v prípade bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu je absolútnou nevyhnutnosťou a štandardným postupom tvrdeným zo strany najvyšších súdnych autorít posudzovanie momentu, kedy sa oprávnený subjekt (žalobca) reálne o vadnosti úkonu (ako skutočnosti rozhodnej pre vznik bezdôvodného obohatenia) dozvedel. V rámci civilného konania sa v spore uplatňuje zásada tzv. dôkazného bremena, ktorá vyjadruje skutočnosť, že podstatu uplatneného nároku musí žalujúca strana preukázať, podložiť dôkazmi. V nadväznosti na uvedené je potom na žalovanom, ako v spore preukáže, že žalobca už v čase podpísania zmluvy, resp. zaplatenia poslednej splátky, vedel, že zmluva je v rozpore so zákonom, ako preukáže, že žalobca mal už od 16.05.2013 vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Tieto tvrdenia žalovaného popiera a uvádza, že žalobca v žalovaným deklarovanom čase nemal vedomosť o bezúročnosti zmluvy, keďže sám žalovaný neuznáva argumentáciu žalobcu, že by mal byť úver bezúročný a bez poplatkov. Preto neexistuje racionálny argument, prečo by mal spotrebiteľ mať o bezúročnosti vedomosť. Je v rozpore so zdravým uvažovaním, aby akákoľvek osoba vstupovala a plnila v právnom vzťahu, o ktorom vie, že je v rozpore so zákonom a v tomto zotrvala do splatenia všetkých záväzkov, čím by „dobrovoľne“ znižovala svoj životný štandard a tým, že žalobca plnil svoje povinnosti zo zmluvy a uhradil všetky splátky, znamená, že považoval zmluvu za súladnú so zákonom a o vzniku bezdôvodného nemal vedomosť. Možno konštatovať, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností, ktoré sú mu na prospech (premlčanie nároku). Žalovaný teda len predpokladá, že by žalobca mohol mať tieto vedomosti. V tejto súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí iných súdov. Navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Žalovaný v replike namietal, že vo svojom podaní vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania bez toho, aby špecifikoval, či ide o námietku premlčania v objektívnej, alebo subjektívnej premlčacej dobe. Preto považuje vyjadrenie žalobcu, že vzniesol námietku premlčania iba v objektívne premlčacej dobe, za účelové. Vychádzajúc z argumentácie žalobcu o analogickom použití Trestného zákona pri definícii úmyslu ako takého s dôrazom na eurokonformný výklad práva, dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 938/2002, v ktorom sa konštatuje, že rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúceho vedomosti subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím konaním získava (úmysel priamy), alebo získať môže (úmysel nepriamy) hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nenáležia. Má za to, že uvedené v žiadnom prípade nebolo naplnené, pretože mal za to, že mu hodnoty jednoznačne náležia. V čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere neexistoval žiadny zo žalobcom citovaných rozsudkov týkajúcich sa obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda žalobca sa snaží žalovanému dokázať úmysel bezdôvodne sa obohatiť citáciou v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere neexistujúcich rozsudkov. Ani pri nadmernom úsilí nebol žalovaný jasnovidec a nemohol sa dňa 22.12.2011 riadiť neskoršou judikatúrou, a teda nemohol mať úmysel sa bezdôvodne obohatiť. Ohľadom rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 mal za to, že zmluva ani nie je bezúročná a bez poplatkov, pretože obsahuje všetky zákonom požadované obligatórne náležitosti. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb, na ktorý poukazuje žalobca, nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016. Odhliadnuc od aplikácie zásady zákazu retroaktivity ako základného princípu právneho štátu, znova žalovaný poukazuje na fakt, že 22.12.2011 sa nemohol riadiť zákonom č. 91/2016, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016. Žalobca svoju argumentáciu zakladá na ničím nepodložených účelových až osočujúcich tvrdeniach. Je záhadou, akým spôsobom má žalobca vedomosť o šírke personálneho aparátu žalovaného, o počte jeho klientov a údajov z účtovníctva. Má za to, že uvedené tvrdenia hraničia s poškodzovaním dobrého mena právnickej osoby a zváži ďalšie právne kroky. Vždy sa riadil platnou legislatívou a vyvíjajúcou sa judikatúrou a upravoval dokumentáciu podľa uvedených zložiek. Je pochopiteľné, že podnikal za účelom dosiahnutia zisku tak, ako to predpokladá platná práva úprava, uvedený základný princíp podnikania však nemôže dokazovať úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, ako to účelovo tvrdí žalobca.

8. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 a napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 388 zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

9. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní, týkajúcich sa premlčania žalovaného nároku ohľadne objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty (žalovaný v odvolaní nevyslovil žiadne odvolacie námietky ohľadne posúdenia spotrebiteľskej zmluvy o úvere o jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti) a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcom vydaniu rozhodnutiu z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu, keď žalovanému mala plniť zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorú platí fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď posledná úhrada žalobcom mala byť dňa 16.05.2013 a objektívna premlčacia doba začala plynúť 17.05.2013 a uplynula 17.05.2016, pričom žalobca si uplatnil svoj nárok až dňa 16.12.2016, a preto má za to, že premlčacia doba uplynula pre žalobcom uplatnený nárok a z tohto dôvodu vzniesol námietku premlčania. Súd prvej inštancie správne zistil vo veci skutkový stav, z ktorého odvolací súd vychádza, avšak vyslovil z neho nesprávny právny záver.

11. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

12. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 . Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 .

13. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje 2-ročnú subjektívnu a 3-ročnú, resp. 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Z uvedeného vyplýva, že dĺžka objektívnej premlčacej doby nemôže byť nikdy prekročená, a to ani v prípade, ak by subjektívna doba mala ešte plynúť, prípadne ak plynúť nezačala. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (rozhodnutie NS SR 1Cdo 67/2011).

14. Je samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Splnenie podmienok ustanovenia § 107 ods. 1, 2 nie je možné v každom spotrebiteľskom spore vyhodnocovať rovnako, ale naopak je nutné v každom súdenom prípade ich vyhodnotiť osobitne, podľa skutkových okolností zistených v tom-ktorom prípade. Z tohto dôvodu ani nie je možné prihliadať na poukazované rozhodnutia iných súdov či už zo strany žalobkyne alebo žalobcu, nakoľko tieto vychádzali zo skutkového stavu zisteného v tej konkrétnej veci.

15. Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sú uvedené priamo v zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že v prejednávanom spore plynie desaťročná objektívna premlčacia doba, nakoľko úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie neuvedením podstatných náležitostí v úverovej zmluve preukázaný nebol. Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto pri posúdení úmyslu žalovaného je potrebné vychádzať z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Podľa § 15 Trestného zákona je zavinenie budované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy a nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy ak ten kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel. O nepriamy úmysel ide ak ten, kto sa na úkor iného obohatil vedel, že svojim konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane bol s takýmto následkom uzrozumený. Na preukázanie úmyslu žalovaného získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia žalobkyne o zaužívaní praxe žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale je nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe takejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň mohol byť uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaný uzavrel so žalobkyňou zmluvu o spotrebiteľskom úvere kde sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Je nesporné, že žalovaný skutočne chcel získať na základe zmluvy o úvere odplatu vo forme poplatku a úrokov za poskytnutý úver, ale táto skutočnosť ešte sama o sebe nepreukazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. V predmetnom prípade je nesporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka, vymedzuje výšku poskytnutého úveru 1.150 Eur, celkovú čiastku, ktorú dlžník zaplatí 1.587 Eur, t.j. súčet výšky úveru a celkových nákladov klienta spojených s úverom. Všeobecný odvolací argument žalobkyne ohľadne uzatvárania spotrebiteľských zmlúv s inými spotrebiteľmi, ktoré neobsahovali obligatórne náležitosti (v dôsledku čoho sa považujú za bezúročné a bez poplatkov), je právne irelevantný vo vzťahu k preukázaniu existencie úmyslu žalovaného obohatiť sa na jej úkor v čase uzatvárania úverových zmlúv, eventuálne pri prijatí jednotlivých platieb od žalobkyne. Na preukázanie úmyslu žalovaného nepostačuje konštatovanie o dlhoročnej zaužívanej praxi žalovaného v oblasti spotrebiteľských zmlúv, resp. vedomosť žalovaného, že viaceré nároky uplatnené voči spotrebiteľom boli v dôsledku súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv vyhlásené súdom za neplatné, prípadne úvery poskytnuté spotrebiteľom vyhlásené za beuzúročné a bez poplatkov. Aby mohol súd objektívne zhodnotiť vedomostnú zložku úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť, potreboval by osobitne posúdiť okolnosti uzatvárania každej úverovej zmluvy a preukázať, že žalovaný si bol v čase ich uzavretia vedomý skutočnosti, že sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacuje. V prejednávanej veci žalobkyňa relevantne nepreukázala, že by v čase uzavretia zmlúv existoval úmysel žalovaného, ktorý by smeroval k bezdôvodnému obohateniu. Nepreukázala ani, že v tom čase už voči žalovanému existovali súdne rozhodnutia, ktoré vyslovili bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v prípade rovnakej spotrebiteľskej zmluve o úvere a pre absenciu rovnakých podstatných náležitostí. Vzhľadom na uvedené okolnosti dospel odvolací súd k záveru, že nie je možné v danej veci aplikovať na beh plynutia premlčacej doby desaťročnú premlčaciu dobu.

16. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade márne uplynula 3-ročná objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď posledná splátka žalobkyňou bola uskutočnená dňa 16.05.2013, 3-ročná objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 17.05.2013 a uplynula 17.05.2016. Žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 16.12.2016, teda po márnom uplynutí objektívnej premlčacej doby.

17. Je nutné dodať, že ak by subjektívna premlčacia doba ani nezačala plynúť v rámci objektívnej premlčacej doby, uplynutím objektívnej premlčacej doby sa právo premlčí, pretože sa jedná o maximálnu lehotu na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže v danom prípade došlo k uplynutiu objektívnej premlčacej dobe, odvolací súd sa začiatkom a uplynutím subjektívnej doby nezaoberal. Už vyššie bolo konštatované, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať.

18. Žalobkyňa v súvislosti so začiatkom plynutie subjektívnej premlčacej dobe poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo/9/2012, sa konštatuje, že princíp "vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Ako však je v bode 17. odôvodnenia konštatované, súd sa plynutím subjektívne premlčacej doby nezaoberal z dôvodu plynutia objektívnej 3-ročnej premlčacej doby, preto sa odôvodnenie tohto rozhodnutia ani nedotýka vysloveného názoru v uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu.

19. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že uznanie námietky premlčania by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, keď žalovaný sám pripravil nezákonnú zmluvu.

20. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka)nemožné považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 148/2004). Môžu však nastať situácie, kedy uplatnenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči ktorej by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ňou uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnila. Žalobkyňa však netvrdila žiadne skutočnosti, pre ktoré nemala zaviniť márne uplynutie premlčacej doby, prípadne čo jej bránilo uplatniť svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia včas.

21. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania žalobného návrhu, t.j. dňa 16.12.2016 bol už nárok žalobkyne premlčaný v 3-ročnej objektívnej premlčacej dobe. Na dôvodne vznesenú námietku premlčania je súd povinný prihliadnuť a premlčaný nárok nemôže priznať. Uvedené závery viedli odvolací súd k zmene rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388 a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.

22. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanej proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko mala v odvolacom konaní plný úspech. Pri ich rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 396 ods. 2 (ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie), § 255 ods. 1 (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí).

23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430