Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/110/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: E.. R. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XX, F. W., t.č. U. XX, P., zastúpený JUDr. Tiborom Šulákom, advokátom, ul. Dr. M. Thege Konkolyiho 3, Hurbanovo, proti žalovanej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie čiastočnej neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 31. januára 2018 (ďalej len „súd prvej inštancie"), č.k. 13C/29/2016-122 (ďalej len „napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie"), takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že Zmluva o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX uzavretá medzi stranami sporu dňa 20. 12. 2011, je v časti týkajúcej sa dohodnutých úrokov v bode 6 zmluvy, označenej ako „údaje o schválenom revolvingovom úvere“ a v bode 14 zmluvného dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere, neplatná. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že strany sporu uzavreli dňa 20. 12. 2011 zmluvu o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“). Na základe tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi úver v sume 1 500 eur, ktorý mal žalobca splatiť v 42 mesačných splátkach po 80,37 eura a celkovo uhradiť sumu 3 375,54 eura a to pri priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“), v sume 45,66%, ročnej úrokovej sadzbe 70,01 % a predpokladanej RPMN za úver 70,01 %, predpokladanej RPMN po poskytnutí revolvingu vo výške 63,32 % a ročnej úrokovej sadzbe revolvingu vo výške 76,21 % (bod 6 zmluvy). Strany sporu sa dohodli, že v prípade omeškania dlžníka, je dlžník povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,065% z dlžnej sumy denne, okrem toho je povinný platiť úrok z omeškania, všetko za podmienok stanovených v bode 14 zmluvných dojednaní. Z tabuľky pre výpočet RPMN pre spotrebiteľské úvery súd prvej inštancie zistil, že RPMN vyššie uvedeného úveru je 70,01%. Zo štatistického bulletinu 3.Q.2013 súd prvej inštancie zistil, že pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti s lehotou splatnosti nad jeden rok, bolo priemerné úročenie v rozhodnom období vo výške 14,50%. 1.2. Po právnej stránke odôvodnil napadnutý rozsudok ustanoveniami § 3 ods. 1, § 52, § 53, § 51 ods. 1, ods. 2, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 11 ods. 1 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“).

1.3.Súd prvej inštancie kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou o revolvingovom úvere, ako spotrebiteľskú zmluvu a aplikoval ustanovenia osobitných právnych noriem prijatých na ochranu spotrebiteľa, ako aj Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vyhodnotil, že zmluva uzavretá medzi stranami je typickou štandardnou formulárovou listinou, s vopred pripraveným textom a jej obsah žalobca, ako spotrebiteľ, nemal možnosť ovplyvniť, preto na jednotlivé zmluvné dojednania treba prihliadať ako na ustanovenia, ktorých obsah nebol individuálne dojednaný v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný ako dodávateľ nepreukázal opak. V zmluve dohodnutá úroková sadzba neprimerane prevyšovala priemernú úrokovú sadzbu (v rozhodnom období bola 14,50% ročne), uplatňovanú bankami pri poskytovaní obdobných spotrebiteľských úverov. Dohodnutá úroková miera až v rozsahu 70,01% ročne podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je opodstatnený. 1.4.Súd prvej inštancie dospel tiež k záveru, že ustanovenie zmluvy v časti dojednania, týkajúceho sa ročnej úrokovej sadzby úveru vo výške 70,01% a RPMN vo výške 45,66% (resp. 63,32 % a 76,21 %), odporuje zákonu a pravidlám dobrých mravov a z uvedeného dôvodu ide o dojednania neplatné, odvolávajúc sa na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Taktiež dôvodil neprehľadnosťou a nepreskúmateľnosťou výšky ročnej úrokovej sadzby a RPMN, keďže zmluva v bode 6 obsahuje oba tieto údaje. Spotrebiteľovi, ako osobe neznalej práva, táto okolnosť spôsobuje, že nemôže mať prehľad o podstatných náležitostiach zmluvy. 1.5.Keďže zmluvné dojednanie o výške ročnej úrokovej sadzbe úveru je neplatné, nemôže byť platné potom ani zmluvné dojednanie o výške RPMN za úver, keďže tieto dva údaje sú na sebe závislé (výška RPMN v sebe obsahuje aj výšku úrokovej sadzby), odhliadnuc od skutočnosti, že dôvody neplatnosti prvej zmluvnej podmienky tak, ako sú uvedené vyššie, sú v celom rozsahu aplikovateľné aj na dojednanie o RPMN. 1.6.Žalovaný v konaní nepoprel tvrdenia žalobcu o tom, že z poskytnutého úveru mu bola žalovaným vyplatená iba suma 1250 eur a nie suma 1500 eur. Súd prvej inštancie preto považoval za nesporne preukázané, že žalovaný poskytol žalobcovi úver iba v sume 1250 eur, nie v sume 1500 eur. Samotná táto skutočnosť spôsobuje neplatnosť bodu 6 zmluvy, pretože ide úmyselné konanie žalovaného, vykonané v snahe vopred nekalým spôsobom zabezpečiť svoju pohľadávku. Nie je možné akceptovať skutočnosť, aby veriteľ ako výšku úveru uviedol sumu vyššiu než v skutočnosti žalovanému poskytol a pritom vyžadovať plné splácanie dlhu (vrátane úrokov a sankcií), akoby poskytnutou sumou úveru bola suma 1500 eur. Takéto konanie je nesporne v rozpore s dobrými mravmi. 1.7. Pri spotrebiteľských zmluvách je nevyhnutné prihliadať na inštitút dobrých mravov. Vo všeobecnosti v tejto súvislosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru, všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť a ohľaduplnosť ako aj vzájomné rešpektovanie. Konanie priečiace sa dobrým mravom, je preto dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom aplikácia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka nevylučuje § 3 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o výšku odplaty spotrebiteľského úveru. Uvedené ustanovenie nemožno vykladať tak, aby do odplaty, obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, sa zahrňovali aj údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti nebolo zámerom zákonodarcu a preto na účely zistenia výšky obvyklej odplaty je potrebné vychádzať z údajov finančných inštitúcií poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty, riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dodal, že pri dojednávaní úrokov, koná v súlade s dobrými mravmi ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok, bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú tiež súčasťou finančného , sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika môžu akceptovať aj vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako 100% oproti priemeru bánk. 1.8. V časti o určenie neplatnosti zmluvnej podmienky uvedenej v bode 14 Zmluvného dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere týkajúceho sa sankcií dodal, že je zrejmé, že sankcie stanovené v článku 14 sa mohli kumulovať a tak za jedno a to isté omeškanie dlžníka s úhradou splátky úveru,

veriteľ mohol požadovať jednak zmluvnú pokutu 0,065 % denne za každý deň omeškania a jednak mohol od zmluvy odstúpiť. Takúto kumuláciu sankcií, aj keď je zmluvná pokuta zabezpečovacím inštitútom v zmysle § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka, za omeškanie dlžníka, ktoré môže byť navyše sankcionované vzhľadom na vyššie ustanovenie článku 13 zmluvných dojednaní a je možnosťou veriteľa odstúpiť od zmluvy a stanoviť predčasnú splatnosť úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, najmä, ak takéto porušenie povinností splácať úver riadne a včas môže byť sankcionované ešte aj uplatnením zákonného úroku z omeškania. Takéto vymedzenie zmluvných pokút, ktoré majú nielen zabezpečovací ale aj sankčný charakter, považuje súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v súčasnosti vymedzená v § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka. Za neprijateľný je treba považovať celý sankčný mechanizmus, ktorý prichádza do úvahy za jedno a to isté porušenie povinnosti. 1.9. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“).

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalovaná v zákonnej lehote, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia žaloby, resp. jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ , súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm. f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože rozhodol na základe nepríslušnej právnej normy (§ 365 ods. 1 písm. h/ . 2.1. Namietal, že súd prvej inštancie sa otázkou naliehavého záujmu na požadovanom určení poľa § 137 vôbec nezaoberal, nemal preukázané a ani nezdôvodnil, v čom spočíva naliehavý právny záujem na navrhovanom určení, rozhodnutie je vydané predčasne, pretože bez osvedčenia uvedenej procesnej podmienky, súd nemôže v konaní ani pokračovať, a teda ani rozhodnúť. 2.2. Ďalej, ako druhý dôvod odvolania, vytýka súdu prvej inštancie záver o neprimeranosti úrokov, keď nevzal do úvahy relevantnú právnu úpravu, ktorá sa týka výšky odplaty za úver, otázky jej primeranosti a právnych následkov spojených s neprimeranosťou. Zmluva o úvere, uzavretá medzi stranami sporu, je zmluvou úverovou, ktorá sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka a vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Základná regulácia úrokov vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá má prednosť pred Občianskym zákonníkom, čo potvrdila aj Národná banka Slovenka v oznámení číslo 1/2015. Súd prvej inštancie postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti uzavretej úverovej zmluvy. Nie je možné dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. Vyslovenie neplatnosti celej úverovej zmluvy odporuje zákonu. Súd prvej inštancie neposúdil prejednávanú vec podľa príslušných zákonných ustanovení a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, čo neobstojí ani podľa predpisov občianskeho práva. Ak súd prvej inštancie bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi, potom musí byť spôsobilý určiť, kde, od akej hodnoty, dochádza k rozporu s dobrými mravmi. Na to, aby súd mohol dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi v časti úrokov, musí vedieť určiť hranicu, kde tento rozpor už je a kde ešte nie je. V relevantnom čase, kedy došlo k uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere, bolo Ministerstvom financií SR zverejnené, že obvyklá priemerná hodnota odplaty za spotrebiteľské úvery, je na úrovni 45,66%. 2.3.Ako ďalší odvolací dôvod žalovaný uvádza nesprávne závery súdu ohľadne výšky úveru. Podľa odôvodnenia napádaného rozsudku je údaj o úvere v zmluve o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXX nepravdivý, lebo žalobcovi nebol poskytnutý úver 1500 eur, ale 1250 eur. Závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, nezohľadňujú obsah uzavretej zmluvy i vzájomných vzťahov. Zo zmluvy o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX vyplýva, že žalovaný (ako veriteľ) poskytuje žalobcovi (ako dlžníkovi) úver v sume 1500 eur. V článku 8.1. uvedenej zmluvy zároveň vyplýva záväzok žalobcu uhradiť sumu 215,75 eura a tiež to, že tento záväzok bude uhradený v rámci kompenzácie pohľadávok (pohľadávka na zaplatenie odplaty podľa bodu 8.1 a pohľadávka na vyplatenie úveru). Započítaním uvedených pohľadávok (čo je uvedené výslovne v bode 8.4.) zanikla časť pohľadávky na fyzické vyplatenie úveru v časti 215,75 eura, a teda na účet žalobcu bola vyplatená čiastka 1284,25 eura. Zároveň však zanikla aj pohľadávka na zaplatenie odplaty podľa bodu 8.1. Úver v sume 1 500 eur bol teda poskytnutý sčasti v rámci kompenzácie pohľadávok, a sčasti prevodom na účet žalobcu.

2.4.Žalovaná napáda aj rozhodnutie - výrok o trovách konania, nakoľko ide o výrok závislý od rozhodnutia o veci samej. 2.5.Navrhuje, aby odvolací súd zrušil napádaný rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril písomným podaním žalobca. Tvrdenie žalovanej, že mu strhli z tohto úveru nezaplatenú čiastku z predchádzajúceho úveru sa nezakladá na pravde. Vyplatených mu bolo len 1250 eur a nie suma 1500 eur. Poukázal na to, že výška úroku dohodnutá v revolvingovom úvere je neprimeraná a táto sa ešte navyšuje tým, že nedostal sumu 250 eur, ktorú si žalovaná ponechala pre seba ako zábezpeku, keby nevedel splácať úver, pričom úroky platil aj zo sumy, ktorú nikdy nedostal. Ak by sa výška odmeny vypočítala z úveru, ktorý mu skutočne bol daný a porovnalo by sa to z odmenou za úver, potom by bola odmena - úroky omnoho vyššie, ako sú deklarované v zmluve. Bolo by to o 1/6 vyššie, teda úrok by presahoval 80% ročne. Takáto odmena je neprimeraná. Nie je možné znížiť úroky na mieru dovolenú zákonom, ako to žalovaná vo svojom odvolaní naznačuje. Dojednaná odmena, úroky, sú dojednané v rozpore s dobrými mravmi a preto táto časť revolvingovej zmluvy je neplatná. Nie je prípustné vysloviť, že do výšky dovolených úrokov je povinný žalobca platiť úroky. Nešlo by o čiastočnú neplatnosť právneho úkonu. Pokiaľ v zmluve o poskytnutí revolvingového úveru je uvedené, že mu bola poskytnutá suma 1500 eur ako úver, potom tu ide o nepravdivé tvrdenie pretože mu bola daná iba suma 1250 eur. Taktiež z bodu 8. 1. predmetnej zmluvy vyplýva, že predmetom tejto dohody o poskytnutí služby je záväzok veriteľa, poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu, spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe žiadosti, a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti splátok revolvingu vo výške 215,75 eura a za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 42,08 eura v prípade, ak bude dlžníkovi revolving poskytnutý. Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že nejde, ako to žalovaný tvrdí, o splatenie nejakej minulej dlžoby, ale o záväzok, ktorý má dlžník zaplatiť za poskytnutie revolvingového úveru nad rámec dohodnutých úrokov, ako odplaty za poskytnutý úver. Navrhuje potvrdiť prvostupňový rozsudok, keďže odvolanie žalovaného je nedôvodné a priznať mu aj trovy odvolacieho konania v plnej výške.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 , vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01. 07. 2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti.

6.Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal určenia čiastočnej neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX uzavretej medzi stranami sporu dňa 20. 12. 2011, a to v časti týkajúcej sa dohodnutých úrokov v bode 6 zmluvy, označených ako „údaje o schválenom revolvingovom úvere“ a v bode 14 zmluvného dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere. Dôvodil tým, že RPMN z uvedeného úveru bola viac ako 100%, čím prekračuje prípustnú mieru, odplata z úveru nesmie prevyšovať obvyklú mieru, pričom v tomto prípade je tomu inak a tvrdil, že v skutočnosti zo zmluvy nedostal úver 1500 eur, ale len 1250 eur, zvyšok si žalovaný ponechal pre prípad, že by dlžník nevedel svoje záväzky splácať a tvrdil tiež, že dohodnutý úrok a RPMN je v rozpore s dobrými mravmi. 6.1.Žalovaný so žalobou nesúhlasil a uviedol, že táto žaloba je neprípustná, nakoľko žiadny právny predpis neurčuje, že takéto konanie je dovolené a tiež napádal dôvodnosť tohto konania, pretože medzi stranami už prebieha exekúcia kvôli neplneniu podmienok úverovej zmluvy a žalovaný nemá vedomosť o tom, že by v rámci exekúcie žalobca ním tvrdené skutočnosti namietal. Uviedol, že výška úroku zohľadnila v tomto prípade nízku mieru zabezpečenia úveru a neprekročila podstatným spôsobom odmenu obvyklú.

6.2. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a určil, že zmluvné dojednanie, týkajúce sa úroku z úveru v bode 6 zmluvy a zmluvné dojednanie v bode 14 zmluvy o úvere, sú neplatné. Neplatnosť týchto dojednaní vyvodil z ich rozporu s dobrými mravmi, keď dojednaný úrok z úveru vo výške 70,01% ročne a RPMN vo výške 45,66% (resp. 6332% a 76,21%) odporuje zákonu a pravidlám dobrých mravov. 6.3. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnila žalovaná, ktorá podala odvolanie, namietajúc nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie sa nezaoberal exekučným konaním, ktoré v danej veci prebieha a tiež dôvodil nedostatkom naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Nestotožnil sa ani s konštatovaním o neprimeranosti výšky úroku z úveru a poukázal, že v čase uzavretia zmluvy bola obvyklá úroková sadzba vo výške 45,66% ročne.

7.Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovanou, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, podľa § 379 CSP, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne, tak po právnej, ako aj skutkovej stránke, odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.

9. Ustanovením § 387 je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že je nesporné, že predmetná úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských vzťahoch, ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, či ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny. Dohodnuté úroky je treba odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ zo zákona právo, ak sa dlžník dostal do omeškania a ktoré predstavujú sankciu za porušenie povinnosti dlžníka vrátiť dlh riadne a včas. Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej konkrétnej výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky (ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka iba upravuje, že odplata nesmie prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať). Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodiť záver, že by výška úrokov závisela iba od dohody zmluvných strán, nakoľko platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 10.1. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky môže za istých okolností

v sebe obsahovať i skutkovú podstatu trestného činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných úrokoch je neplatná pre rozpor so zákonom, alebo v iných prípadoch pre rozpor s dobrými mravmi. 10.2.Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané, až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012 sp.zn. 5Cdo 26/2011). 10.3. V prejednávanej veci už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že pri spotrebiteľských úveroch pre domácnosti s lehotou splatnosti nad jeden rok bolo priemerné úročenie v rozhodnom období, t.j. v období uzavretia úverovej zmluvy (v decembri 2011), vo výške 14,50%. Za situácie, že v úverovej zmluve bolo dohodnuté úročenie úveru vo výške 70,01% ročne, v porovnaní s obvyklou výškou úroku pri poskytovaní spotrebiteľských úverov v roku 2011 (14,5% ročne), je nevyhnutné prijať záver o neprimeranosti tohto dojednania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, keď obvyklú výšku úrokov prevyšuje takmer päťnásobne. Z tohto zistenia preto súd prvej inštancie správne vyvodil záver o neplatnosti tohto dojednania pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil.

11. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 pri posudzovaní danej veci zaoberal námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní. 11.1. V prvom rade žalovaný v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal a nevyhodnotil prípustnosť podanej určovacej žaloby podľa § 137 CSP. 11.1.1. Odvolací súd k tejto námietke žalovaného poukazuje práve na ustanovenie § 137 písm. c/ CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Osobitným predpisom v danom prípade je nesporne zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý v ustanovení § 11 ods. 4 umožňuje, aby sa spotrebiteľ pred súdom domáhal určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Predmetné ustanovenie, ktoré bolo vložené do zákona zákonom číslo 279/2017 Z.z., nadobudlo účinnosť dňa 01. 01. 2018. Prechodné a záverečné ustanovenia k tomuto ustanoveniu zákon číslo 279/2017 neobsahoval. Preto podľa legislatívnych pravidiel, pri rozhodovaní po dátume jeho účinnosti, bolo potrebné ho aplikovať a podľa neho postupovať. Súd prvej inštancie v danej veci rozhodoval dňa 31. 01. 2018, t.j. v čase, kedy predmetné ustanovenie už bolo účinné a teda pre súd záväzné. Žalobca mal teda naliehavý právny záujem a súd nemohol tento záujem skúmať, resp. pre nedostatok tohto záujmu žalobu zamietnuť, nakoľko osobitný právny predpis umožňoval podanie takejto žaloby. Z tohto dôvodu odvolací súd námietku odvolateľa vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú. 11.2. Odvolateľ v podanom odvolaní sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neprimeranosti úrokov z úveru. Vytýka súdu prvej inštancie, že záver je zjednodušujúci, založený na neúplných skutkových zisteniach, keď nevzal do úvahy ani relevantnú právnu úpravu, ktorá sa týka výšky odplaty za úver, otázku jej primeranosti a právnych následkov spojených s neprimeranosťou. Tvrdí, že základná regulácia úrokov vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá má prednosť pred Občianskym zákonníkom, ktorý záver potvrdila i Národná banka Slovenska. 11.2.1. Odvolateľom namietaná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských zmluvách namiesto ustanovení Obchodného zákonníka už bola predmetom viacerých súdnych rozhodnutí (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015 sp.zn. 3MCdo 14/2014, z 26. 11. 2015 sp.zn. 4Mcdo 17/2014, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 650/2013 a odvolací súd ju vyhodnotil ako účelovú neopodstatnenú. Okrem toho poukazuje na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 879r Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, ktorým ustanovením sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2014.

11.2.2. Odvolací súd preto námietku odvolateľa, že regulácia úrokov z úveru je upravená ustanovením § 502 Obchodného zákonníka a toto ustanovenie mal súd prvej inštancie v danom prípade aplikovať, vyhodnotil ako nedôvodnú a neopodstatnenú. V spotrebiteľských vzťahoch je preto v prvom rade potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (v prípade odplaty ustanovenie § 53 ods. 6) a nie ustanovenia Obchodného zákonníka. 11.3. Odvolateľ v podanom odvolaní ďalej namieta, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti uzavretej úverovej zmluvy, nemohol dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. 11.3.1. Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa iba dodáva, že súd prvej inštancie vyhodnotil dohodnutý úrok vo výške 70,01% ročne ako absolútne neprijateľnú podmienku pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), ktorá skutočnosť zakladá neplatnosť celého tohto ustanovenia zmluvy. Nevyhodnotil však celú zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon. Súd prvej inštancie nemohol určiť hranicu, kde rozpor s dobrými mravmi už je a kde ešte nie je, nakoľko tak vysoká výška úroku, hraničiaca až s úžerou, nemôže byť platným ustanovením ako celok. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako a na základe čoho dospel odvolateľ k údaju, že v čase uzavretia zmluvy bola obvyklá priemerná hodnota odplaty za spotrebiteľské úvery na úrovni 45,66%. Podľa údajov zverejnených na stránke Národnej banky Slovenska výška úrokov za spotrebiteľské úvery sa pohybovala pri splatnosti úveru do päť rokov od 12,84% do 13,03%, určite však nie 45,66%. Preto záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, že úrok vo výške 70,01% ročne je v rozpore s dobrými mravmi a je teda absolútne neplatným dojednaním, je správny. Odvolací súd preto aj túto námietku odvolateľa vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú. 11.4. Poslednou odvolacou námietkou bola námietka týkajúca sa nepravdivého údaju v zmluve o úvere o výške poskytnutého úveru. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 1 500 eur, avšak skutočne mu bola vyplatená iba suma 1250 eur, ktorú skutočnosť žalovaný ani nepoprel. Rozdielna medzi stranami sporu bola iba interpretácia rozdielu týchto súm. Žalobca tvrdí, že žalovaná si ponechala sumu 250 eur pre prípad nesplácania úveru, žalovaná tvrdí, že v časti tejto sumy došlo k započítaniu pohľadávok v rámci kompenzácie pohľadávok. Keďže však žalovaná toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala (započítanie pohľadávky), nespochybnila tvrdenie žalobcu, že mu vyplatila iba sumu 1 250 eur, je táto jej obrana nedostatočná a účelová. Z tohto dôvodu odvolací súd vyhodnotil aj túto námietku ako nedôvodnú.

12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 a podľa § 255 ods. 1 a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .