Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31C/30/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Katarínou Skubákovou v právnej veci sporu žalobcu: X.. Q. Q., R. XX.X.XXXX, D. Q. X, J., zastúpený: Advokátska kancelária Prachová & Partners, s.r.o., IČO: 50491300, Miletičova 21, Bratislava, proti žalovanému: K.. X. K., R. XX.X.XXXX, D. Č. XX, T., zastúpený: JUDr. Danielom Lipšicom, advokátom, Štefánikovej 15, Bratislava, o ochranu osobnosti, t a k t o

rozhodol:

I. Žaloba sa z a m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.10.2017, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému verejne sa ospravedlniť žalobcovi za neoprávnený zásah do jeho mena, cti a dôstojnosti verejným vyhlásením počas samostatnej tlačovej besedy, ktorej čas a miesto konania bude žalovaným vopred oznámené prostredníctvom tlačovej správy uverejnenej prostredníctvom tlačovej agentúry pôsobiacej na území Slovenskej republiky, v nasledovnom znení ospravedlnenia: „Ja, K.. X. K., sa týmto ospravedlňujem X.. Q. Q. za neoprávnený zásah do jeho mena, cti a dôstojnosti zverejňovaním nepravdivých a zavádzajúcich informácií na tlačových besedách dňa 9.11.2015, 10.11.2015 a 13.11.2015, týkajúcich sa X.. Q. Q. v čase kedy bol generálnym riaditeľom podniku C. C., Š. N.. Nie je pravdivou informáciou, že podnik C. C., Š. N. pod jeho vedením uzatvoril zmluvu na prevádzkovanie kompy na rieke Dunaj medzi obcami J. O. C. nad Dunajom so spoločnosťou N. P. O.. I.., ktorá má korene presne v tej istej garáži, ako Interblue z kauzy emisie. Pravdivou informáciou je, že spoločnosť D. X. Q. (s rovnakým sídlom ako Interblue) nie je a ani nikdy nebola konečným vlastníkom spoločnosti P. I..W..V.., a teda ani spolumajiteľom spoločnosti Ponton City a. s. (časť A petitu). Rovnako nie je pravdivá ani informácia, že reálne náklady na prevádzku kompy v čase, kedy prevádzku zabezpečoval podnik I. C. N., štátny podnik boli iba vo výške 490.670,- EUR a zmluva v roku 2014 uzatvorená na sumu 1.100.000,- EUR bez DPH predstavuje fiktívne navýšenie nákladov na prevádzku kompy. Pravdivou je skutočnosť, že zmluva medzi podnikom C. C., Š. N. a podnikom I. C. N., štátny podnik uzatvorená v roku 2014 na sumu vo výške 1.100.000,- EUR bez DPH zreálnila výšku nákladov na prevádzku kompy. Nová zmluva na prevádzku kompy uzatvorená so spoločnosťou N. P. O.. I.. má však odlišné kapacitné a technické parametre (napr. väčšia kapacita, rýchlejší a spoľahlivejší typ pohonu) a spoločnosť N. P. O.. I.. na základe uzatvorenej zmluvy poskytuje služby vo väčšom rozsahu ako poskytoval na základe zmluvy podnik I. C. N., štátny podnik. (časť B). Taktiež nie je pravdivá informácia, že podnik I. C. N., štátny podnik vykonal v júli 2014 generálnu opravu svojej kompy za takmer 200.000,- EUR. Pravdivá je informácia, že podnik I. C. N., štátny podnik vykonal v roku 2014 na kompe iba nevyhnutné opravy, a to opravu riadiaceho pohonného systému a následne opravu 2 ks motorov s príslušenstvom, ktorá bola vyvolaná poškodením kompy v marci 2014. Tieto opravy však nemožno nazvať generálnou opravou kompy.(časť C)

Zároveň nie je pravdivá informácia, že zmluva uzatvorená medzi podnikom C. C., Š.T. N. a spoločnosťou Ponton City a. s. na prevádzkovanie kompy na rieke Dunaj medzi obcami J. O. C. R. A. je predražená, nakoľko za 15 rokov trvania zmluvy zaplatí podnik C. C., Š. N. spoločnosti N. P. a. s. 25 miliónov eur a výstavba mosta by stála cca 110 miliónov eur a výstavba tunela cca 12-19 miliónov eur, pričom popri tuneloch by musela byť zabezpečovaná aj preprava kompou pre iné ako osobné vozidlá.“(časť D).

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný počas tlačových besied v novembri 2015 uvádzal viacero nepravdivých výrokov, ktoré súviseli s verejným obstarávaním na zabezpečenie verejnej vodnej dopravy po Dunaji motorovou kompou medzi prístavmi Vojka - Kyselica vyhláseným podnikom C. C., štátny podnik, so sídlom N..V..D. XX, J.Á. X, D. (ďalej len “VV”), v ktorom žalobca počas verejného obstarávania vykonával funkciu generálneho riaditeľa. Žalobca v žalobe cituje viacero výrokov uvedených na tlačových besedách v dňoch 9.11.2015, 10.11.2015 a 13.11.2015, a to: „Ak vám hovorí niečo košická podnikateľská skupina v Smere, ak vám hovorí niečo nejaké Glváčovo krídlo, ak vám hovorí niečo alebo kauza, názov Budamar, ak vám hovorí niečo s pánom D., kde sa mali kupovať miesta na kandidátke za 32 miliónov korún. Ak vám hovorí niečo kauza emisie a známa garáž v O.. Tak čuduje sa svete, v tejto kauze sa všetky tieto podnikateľské skupiny spojili a urobili spoločný biznis.“ (výrok 1.) „Pri tej vlastníckej štruktúre, ktorá v podstate končí niekde tam v tej garáži známej z kauzy emisie, tak asi toto bol plán. Jednoducho jasné, nejdú tie peniaze rovno na Lazárov účet, ale prečo by tlačil takéto peniaze zadarmo do takejto firmy?“( výrok 2.) „Keď kompu štátny podnik prevádzkoval už od roku 1992, ale zmluvu mal od roku 2001 až 2012. Tá suma zmluvná, ktorú fakturoval štátny voči druhému štátnemu podniku, tak tá bola ešte nižšia. Máte to v tých papieroch napísané, tá bola iba vo výške 346-tisíc. My sme fér a zarátali sme sumu nákladov, ktorú sme získali na základe zákona o prístupe k informáciám a štátny podnik si vykázal plné náklady 490- tisíc. Čiže ani nerátame s tou zmluvnou cenou, ktorú v skutočnosti platil, ktorá bola nižšia ako reálne náklady ale zarátavame reálne náklady štátneho podniku na zabezpečenie v priemere asi 20 otočov tej kompy na deň, ktoré boli 490-tisíc. A tu vidíte, čo sa potom stalo. Takže toto je tá zmluvná cena, toto sú tie reálne náklady z roku 2013, kde sme si to vypýtali. Tá zmluvná cena bola nižšia aj vtedy v tom roku, ale čuduj sa svete, niekedy myslím 13. februára 2014 zrazu jeden štátny podnik s druhým štátnym podnikom podpisujú zmluvu, ktorá je de facto antidatovaná, lebo sa v nej píše, že platí od 1. 1. už tohto roka - 2014 a podpisujú zmluvu, stále hovoríme v cenách bez DPH na 1 milión 100-tisíc eur. Ktorá je viac ako dvojnásobne vyššia, ako sú reálne náklady štátneho podniku. Máme za to, že štátny podnik prišiel po tých dlhých rokoch, kedy vlastne mal fakturované alebo fakturovali si navzájom medzi sebou 346-tisíc a zrazu tú cenu navýšili skoro štvornásobne, tak urobili to preto, lebo si potrebovali nachystať predpolie na to, aby argumentovali, vidíte, tam nás to stojí milión sto, do dokumentov píšu, že milión dvesto, tam nás to stojí milión sto, tak ak urobíme nejakú zmluvu naoko na 1 milón 650-tisíc ročne, tak predsa nie je to taký veľký rozdiel, je to nová kompa, no však uznáte. Ale v skutočnosti na základe tejto informácie, ktorú sme získali, je vidieť, že toto bolo iba fiktívne navýšenie medzi dvomi štátnymi podnikmi. Jednoducho čistý podvod. Nachystanie si argumentov na to, aby vyargumentovali tento malý relatívny rozdiel medzi zmluvnou cenou a medzi touto cenou.“ (výrok 3.) „ Tu vidíte sami, porovnávajme si teda, že základná 25-miliónová je milión 650 ročne. Milión 650 ročne za devätnásť jázd. A tuto približne ten istý počet jázd si robil ten štátny podnik, reálne ich náklady - 490- tisíc, Čiže už to je predraženie plus dvesto percent alebo trikrát drahšie, aj viak ako trikrát.“ (výrok 4.) „Tuto ľudia tak isto s pozadím tam z Košíc idú okradnúť ľudí o 60 miliónov na jednej bárke cez Dunaj. Ako na trápnej loďke, ktorú predtým, než spravili súťaž, pol roka predtým dokonale zgenerálkoval druhý štátny podnik. Bez problémov tá bárka mohla chodiť. Alebo tá kompa mohla chodiť. Mohla chodiť dvakrát, trikrát častejšie, nech by chodila aj každých päť minút, čo by nestihla, tak stále by to nebola cena, ktorú oni vysúťažili za jednu hodinu, ak to bude chodiť. Takže niekto si tu nachystal podvod, W. F. to kryje. Od dnes, ako som to povedal, je legitímne na Slovensku nazývať zlodeja pravým menom. W. F. je zlodej a zároveň kryje ďalších zlodejov.“ (výrok 5.) „200-tisíc eur, vymenili motory, komplet ju zgenerálkovali. Také lode, Gréci sú najväčší majitelia lodí na celom svete, majú lode, ktoré majú niektoré 80 - 90 rokov. Na tej lodi nemá sa o pokažiť, keď tam vymeníte motory, prevodovky, lodné skrutky, nemá sa tam čo pokaziť. Aj na tej bárke, teda, ktorú teda, nie bárke, kompe, ktorú mal ten druhý štátny podnik. Čiže keď dali do toho 200-tisíc eur, však to je cena luxusnýxh áut tuná. Čiže tá kompa bola zgenerálkovaná. Len jednoducho niekto potreboval silou mocou urobiť biznis. A my máme skorej pocit, že ten štátny podnik, ktorý generálkoval, ktorý prevádzkoval tú kompu, že tým ľuďom to tam vadí a že ešte sa pokúsili to zastaviť možno tým, že zgenerálkovali tú kompu a si mysleli, že niekto nenaberie tú odvahu takúto zlodejinu spáchať. Ale už videli, že ktorá bije, keď ich donútili do toho umelého navýšenia ceny na ten milión 100-tisíc, hoci teda náklady boli, alebo

dlhodobo to bolo tých 346-tisíc akože zmluvne. Ale videli, ktorá bije, napriek tomu to zgenerálkovali, napriek tomu zlodeji urobili biznis.“ (výrok 6.) „Včera sme sa tu bavili o tých cenách, ja som sa včera bavil s jedným stavebníkom, ktorý sa podieľal na výstavbe mostov a hovoril, že most, ktorý by tam bol postavený iba na jeden pruh, kvázi taký ten semaforový, lebo to je 500-metrový úsek, čiže 5 minút idú jedni, potom 5 minút idú druhí, že jeho reálny odhad je medzi 10 až 15 miliónov. Oni sú schopní spraviť biznis za povedzme 75, nech sa to ľahšie ráta, za čo mohlo byť 5, 6, 7 mostov postavených jednppruhových a ľudia mohli chodiť kedy len chcú každých päť minút, nie, len každú hodinu, ako teraz dopadnú.“ (výrok 7.), pričom k jednotlivým výrokom uviedol skutočnosti, pre ktoré podľa jeho názoru predstavujú vyššie uvedené výroky nepodložené tvrdenia, ktorými žalovaný ich verejným prednesením a zverejnením hrubým spôsobom zasiahol do osobnosti žalobcu. V žalobe uviedol, že ochrana osobnosti sa týka výlučne osobnostných práv fyzickej osoby, pričom nerozhodnuje, v súvislosti s akou činnosťou bola zasiahnutá osobnostná integrita fyzickej osoby. Žalobca má za to, že nepravdivými, zavádzajúcimi a pravdu skresľujúcimi výrokmi a tvrdeniami žalovaného došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, najmä práva na ochranu mena, cti a dôstojnosti žalobcu. Výroky sú objektívne spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do cti a dôstojnosti žalobcu. Žalovaný sa môže zbaviť zodpovednosti v prípade zásahu spočívajúceho v skutkových tvrdeniach len ak preukáže, že tieto jeho tvrdenia sú pravdivé. V žalobe poukazoval v súvislosti s právom na ochranu osobnosti a slobodou prejavu na rozhodnutie NS ČR 30 Cdo 2232/2006 zo dňa 12.10.2006, Ústavného súdu ČR z 10.7.1997, sp. zn. III. ÚS 359/1196, rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 9.11.2016, sp. zn. I. ÚS 689/2014, Ústavného súdu SR zo dňa 30.1.2013, sp. zn. II. ÚS 57/2013. Žalobca má za to, že v dôsledku šírenia nepravdivých a zavádzajúcich informácií môže vzniknúť skreslená a nepravdivá predstava širšej verejnosti, vychádzajúca výlučne z nepravdivých a účelových tvrdení žalovaného, o nekonaní žalobcu ako štatutárneho orgánu podniku VV v súlade s požiadavkami Zákona o štátnom podniku, a to konať v súlade so zásadou hospodárnosti, s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami štátneho podniku. Šírenie nepravdivých informácií pritom nemožno subsumovať pod slobodu prejavu, nakoľko je zrejmé, že malo za cieľ vyvolať senzáciu a tým poškodiť žalobcu. Informácie boli tiež použité na politickú kampaň hnutia V. O. R., pričom žalovaný ako zodpovedný za šírenie týchto nepravdivých a zavádzajúcich informácií musí niesť za toto svoje konanie dôsledky. 3. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 15.3.2018 žiadal žalobu zamietnuť, pričom poukazoval na neexistenciu aktívnej legitimácie na strane žalobcu, keď výroky, ktoré uvádza v žalobe sa len v jednom prípade týkali generálneho riaditeľa štátneho podniku VV, a to všeobecne bez uvedenia konkrétneho mena a v dalšom jednom prípade aj menovite žalobcu. Vo všetkých ostatných prípadoch sa týkali priamo a výslovne uvedeného štátneho podniku, ktorého žalobca už v čase podania žaloby nebol generálním riaditeľom. Ak došlo k poškodeniu dobrej povesti štátného podniku, aktívne legitimovaným je štátny podnik. V svislosti s uvedeným žiadal konanie zastaviť z důvodu neodstrániteľneho nedostatku podmienok konania, keď žalobca nie je spôsobilý byť účastníkom tohto konania v podobe nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. K časti A petitu žalovaný uviedol, že skutkové tvrdenie ktoré je súčasťou navrhovaného petitu nikdy nepovedal. Žalovaný uviedol viacero výrokov, v ktorých spomínal schránkové firmy, prepojenia firiem, avšak v podrobnostiach odkazoval na informácie, ktoré vo svojich blogoch a tiež verejne uviedla Veronika Remišová. Nie je teda možné dokazovať výrok uvedený žalobcom v žalobnom návrhu, ktorý žalovaný nepovedal a namiesto neho verejne uviedol viacero hodnotiacich úsudkov, v ktorých výslovne odkazoval na zdroj informácii, resp. skutkových tvrdení, na ktorých založil tieto svoje hodnotiace úsudky. Zdrojom informácii boli verejné vyjadrenia tretej osoby, ktoré dosiaľ neboli v žiadnom relevantním konaní spochybnené, resp. nebolo dokázané, že sú nepravdivé. Aj samotný žalobca uvádza, že nejde ani tak o výroky nepravdivé, ako zavádzajúce, lebo „žalovaný úmyselne neuviedol dátumy, z ktorých by bolo zrejmé obdobie, počas ktorého bola spoločnosť P. akcionárom spoločnosti N. P.“, pričom žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca mal možnosť sa k týmto informáciám viackrát verejne vyjadriť v diskusních reláciách v televízii T. O. W.. K časti B petitu uviedol, že ide o hodnotiaci úsudok žalovaného vychádzajúci taktiež z tvrdení C. W., ktorá sa pri nákladoch na prevádzku kompy odvolávala na informácie, ktoré jej boli na základe žiadosti poskytnuté. Z poskytnutých informácii sa nedalo v čase vyslovenia hodnotiaceho úsudku v dobrej viere usúdiť, že náklady, ktoré sa v roku 2013 účtovali medzi dvoma štátnymi podnikmi, sú nereálne a podhodnotené, taká informácia sa nenachádzala v podkladoch, ktoré mal žalovaný k dispozícii, a teda mohol oprávnene dospieť k hodnotiacemu úsudku o fiktívnom navýšení nákladov. K časti C petitu uviedol, že ide o hodnotiaci úsudok žalovaného založený na verejne prístupnej informácii z 17.7.2014, v ktorej I. C. N., Š..N.. prostredníctvom T. informoval verejnosť, že na tri týždne zastavil prevádzku kompy z dôvodu generálnej opravy prievoznej lode BD C.. Pod generálnou opravou kompy nerozumie ani I. C. N., Š..N.., to, čo v žalobe za generálnu opravu označuje žalobca. K časti D petitu žalovaný uviedol, že ide o hodnotiaci úsudok žalovaného, ktorý

vychádzal jednak z maximálnej sumy za prevádzku kompy na základe uzavretej zmluvy vo výške 75 mil. eur a z vyjadrenia odborníka, s ktorým žalovaný konzultoval možné alternatívy dopravného spojenia, a to že postavenie jednosmerného cestného mosta by si odhadom vyžiadalo náklady 10-15 mil. eur. Vychádzajúc z uvedeného mohol žalovaný dospieť k hodnotiacemu úsudku, že zmluva na prevádzkovanie kompy je predražená, keďže existujú menej nákladné alternatívy. Posúdenie otázky nákladov na výstavbu mosta je sporné aj v súčasnosti a vyžiadalo by si odborný posudok. Žalovaný súčasne vo vyjadrení poukázal na skutočnosť, že žalobca je osobou absolútneho verejného záujmu, keď je v pozícii riaditeľa VV podľa zákona č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, verejným funkcionárom. Osoby v takomto postavení, ktoré do funkcie ustanovuje štát, sa v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) považujú za osoby absolútneho verejného záujmu a podliehajú tak širokej kritike, akej podliehajú iní verejní funkcionári v obdobnom postavení (politici, poslanci, členovia vlády). Hranice kritiky týchto osôb sú širšie a musia prejaviť väčšiu mieru tolerancie. Ako osoby verejného záujmu majú tiež uľahčený prístup ku kanálom vhodným na efektívnu komunikáciu a majú zvyčajne viac a výhodnejšie príležitosti na vyvrátenie nepravdivých tvrdení, a to aj na verejnosti, v porovnaní so súkromnými osobami. Uvedené potvrdil sám žalobca, a teda verejnosť mala možnosť si utvoriť objektívny názor na to, čo je pravdivé a čo nie. Postavenie žalovaného má tiež význam z hľadiska slobody prejavu, keď svoje výroky vyslovoval verejne nie ako súkromná osoba, ale ako člen zákonodarného zboru - poslanec NR SR a predstaviteľ opozičnej parlamentnej strany. Podľa ESĽP vyžaduje zásah do slobody prejavu člena opozície oveľa prísnejšie pravidlá pri posudzovaní vnútroštátnymi súdmi s cieľom zhrániť slobodu prejavu takýchto osôb (rozsudok ESĽP Brasilier proti Francúzsku, sť. č. 71343/01). Podobne hranice prípustnej kritiky vlády a jej predstaviteľov sú širšie ako pri iných osobách. V judikatúre Najvyššieho súdu USA sa dokonca v prípade predstaviteľov politickej opozície, ktorí sú žalovanými vo veciach ochrany osobnosti, vyžaduje preukázanie ich zlého úmyslu pri prednesení verejného prejavu s negatívnym dopadom na iné osoby. Žalovaný tiež vo vyjadrení uviedol, že navrhovaný petit nie je vykonateľný nakoľko rozhodnutím súdu nie je možné nikoho donútiť, aby aktívne vykonal verejné vyhlásenie, s ktorým sa nestotožňuje, či s ním nesúhlasí. Takáto forma morálneho zadosťučinenia je v rozpore so slobodou prejavu. Žalovaný tiež poukázal na rozhodnutie NS SR 4 Cdo 149/2009 z 31.5.2010. Vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2016 uviedol, že ktoréhoľvek vyjadrenie v súvislosti s kauzou „kompa“, ktoré odznelo z jeho strany na adresu dotknutých fyzických a právnických osôb vrátane žalobcu, nebolo dominantne motivované túžbou vyvolať senzáciu, a tak poškodiť inú osobu, ale snahou vyjadriť sa k veciam verejného záujmu a plniť si fuknciu poslanca NR SR ako zástupcu svojich voličov, ktorý vyslovuje ich obavy a bráni ich záujmy. Poukázal na to, že hodnotiace úsudky žalovaného vychádzali z dostatočného faktického základu, a teda ide o kritiku oprávnenú. Súčasne žalobca netvrdí, že by mu v súvislosti s výrokmi žalovaného vznikla ujma, pričom ujma mu ani vzniknúť nemohla, keďže žalobca mal možnosť vysvetliť širokej verejnosti svoju verziu pravdy.

4. Žalobca sa v replike zo dňa 18.6.2018 vyjadril k námietke jeho vecnej nelegitimácie v konaní, pričom uviedol, že výroky v kontexte všetkých výrokov a tvrdení žalovaného na tlačových besedách, ako aj následne v médiách boli namierené proti žalobcovi ako fyzickej osobe. Žalovaný tému obstarávania kompy spájal s osobou žalobcu ako fyzickej osoby a nie s podnikom VV, k čomu uviedol vo vyjadrení viacero výrokov žalovaného z tlačových besied v novembri 2015 spomínajúcich priamo priezvisko žalobcu. Žalobca uviedol, že kritika je oprávnená, ak nie sú prekročené medze kritiky vecnej (opierajúcej sa o pravdivé skutočnosti a z nich vyplývajúce logické závery), ktorá je primeraná obsahom a formou, t.j. nevybočuje z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného a zároveň uznaného cieľa. O vecnú kritiku nejde tam, kde vychádza z nepravdivých podkladov, a ktorá z týchto nepravdivých podkladov vyvodzuje vlastné hodnotiace úsudky. Aj hranice kritiky verejných funkcionárov musia mať obmedzenia a postavenie týchto osôb nemôže byť zneužité na šírenie akýchkoľvek informácii o ich osobe, najmä ak ide o informácie nepravdivé a zavádzajúce. Využitie prezentovania názorov žalobcu cestou médií neznamená, že by sa žalobca nemohol domáhať ochrany svojho práva súdnou cestou. Skutočnosť, že žalovaný vychádzal z informácií prezentovaných treťou osobou ho nezbavuje všeobecnej zodpovednoti, že si mal pravdivosť ním odprezentovaných výrokov preveriť a nie sa spoliehať na tretiu osobu a teda je povinnosťou žalovaného preukázať, že jeho tvrdenia a výroky sú pravdivé. Žalobca má za to, že pravdivosť jednotlivých napádaných výrokov a tvrdení žalovaného dostatočne vyvrátil v žalobe. Zodpovednosť za zásah do ochrany osobnosti sa nemôže nikdy vylúčiť dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu, t.j. že pôvodca zásahu konal dobromyseľne. Osobné presvedčenie konajúceho nevylučuje totiž neoprávnenosť zásahu ako objektívne existujúcej skutočnosti. K vykonateľnosti žalobného petitu uviedol, že má za to, že tento je vykonateľný, nakoľko požaduje rovnakú formu ospravedlnenia, akou

žalovaný výroky predniesol. Na pojednávaní dňa 13.3.2019 žalobca právom záverečnej reči poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014, s tým, že legitimitu zverejnenia určitej informácie nemožno vyvodiť z ústavnej ochrany slobody prejavu, pokiaľ bola dominantne motivovaná túžbou vyvolať senzáciu a tak poškodiť difamujúcu osobu. Žalobca má za to, že osoby zodpovedné za takto podané informácie, musia byť pripravené niesť za takéto konanie dôsledky, aj keď na nich majú založenú svoju marketingovú stratégiu, či samotný účel svojej existencie.

5. Súd vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 13.3.2019, pričom vo veci vykonal dokazovanie stranami do spisu doloženými listinnými dôkazmi, ktoré boli obom sporovým stranám riadne doručené a neboli spochybnené, keď pojednával v neprítomnosti žalovaného, ktorý o odročenie pojednávania nežiadal (pozn. súdu z neprítomnosti sa ospravedlnil až s časovým odstupom po vyhlásení rozhodnutia). Súd napriek návrhu žalobcu rozhodnúť vo veci rozsudkom pre zmeškanie, vzhľadom na neprítomnosť žalovaného na pojednávaní bez ospravedlnenia, vo veci skrátenou formou nerozhodol, nakoľko má za to, že vzhľadom na predmet konania, nie je možné rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, nakoľko žalobu na ochranu osobnosti nie je možné považovať za žalobu na plnenie, a preto neboli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie (súd v uvedenom poukazuje i na nález Ústavného súdu SR z 9.11.2016 sp. zn. I. ÚS 689/2014, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „ Z § 13. ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka vyplýva určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania“, z ktorej skutočnosti tiež odvodzoval neviazanosť súdu žalobným návrhom sťažovateľky).

6. V konaní nebolo medzi sporovými stranami sporné, že žalovaný vyslovil výroky uvádzané žalobcom v žalobe (1.-7.), že v čase vyslovovania výrokov bol žalobca generálnym riaditeľom štátneho podniku, že v čase vyslovenia výrokov bol žalovaný politikom - členom opozičnej politickej strany, že žalobca mal možnosť sa k výrokom žalovaného vyjadriť, sporná medzi stranami bola otázka pravdivosti výrokov, charakteru ich faktického základu, otázka aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, a to, či výrokmi žalovaného uvedenými v žalobe došlo k zásahu do osobnosti žalobcu. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne Remišovej, navrhnutej žalovaným, nakoľko mal skutkový stav za preukázaný listinnými dôkazmi v rozsahu dostačujúcom na rozhodnutie, pričom vykonanie tohto dôkazu nepovažuje za hospodárne, nakoľko by nemalo vplyv na právne posúdenie veci súdom. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že žalovaný na tlačových besedách v dňoch 9.11.2015, 10.11.2015 a 13.11.2015 uviedol viacero výrokov týkajúcich sa žalobcu v pozícií generálneho riaditeľa VV (výroky 1.-7.). Súd v konaní posudzoval ako výroky, ktorými malo v zmysle žaloby dôjsť k zásahu do osobnosti žalobcu, a ktorých posúdenia oprávnenosti sa žalobca žalobou domáha, konkrétne výroky označené v odseku 2. rozsudku pod číslami 1.-7., a to s poukazom na jednoznačné znenie petitu, v ktorom žalobca priamo vymedzuje, že sa domáha ochrany voči zásahu spôsobenému zverejňovaním informácií na tlačových besedách v daných dňoch. Z uvedeného dôvodu súd medzi výrokmi 1.-7. neuvádza výrok uvedený v žalobe zo dňa 9.11.2015, ktorý mal žalovaný uviesť v diskusnej relácií na A. (Správy a komentáre), ktorý považuje za kontext žaloby. Ani priame posudzovanie tohto výroku by však, vzhľadom na nižšie uvedenú argumentáciu, nezmenilo konečné rozhodnutie súdu. V žalobe žalobca konkrétne uvádza, že vyššie uvedenými (konkrétnymi) výrokmi, ich verejným prednesením a zverejnením, žalovaný hrubým spôsobom zasiahol do osobnosti žalobcu. Súd tak za súčasť komplexnej argumentácie žalobcu (nie priameho posudzovania konkrétnych výrokov), v podobe reakcie na odôvodnenie vecnej legitimácie, považuje i výroky žalovaného uvedené žalobcom dodatočne v replike.

7. Žalovaný v konaní namietal, že výroky, ktoré sú predmetom posudzovania súdom, sa týkajú v prevažnej väčšine štátneho podniku VV ako právnickej osoby, a nie žalobcu, čím namietal vecnú nelegitimáciu žalobcu. Súd sa však stotožňuje s názorom žalobcu, že v celkovom kontexte prejavu žalovaného na tlačových besedách sa ku kauze „kompa“ vyjadroval opakovane spomínajúc priamo meno (priezvisko) žalobcu (napr. výroky uvedené v replike žalobcom), a teda žalobca sa mohol cítiť priamo dotknutý v žalobe uvádzanými výrokmi, vrátane tých, ktoré vo vybranom úseku nespomínajú jeho osobu, práve v rámci kontextu celých vyjadrení žalovaného (prepisy tlačových besied zo dňa 9.11.2015, 10.11.2015, 13.11.2015 čl.9-19). S poukazom na uvedené mal súd za to, že námietka vecnej nelegitimácie nie je dôvodná a vec meritórne prejednal.

8. Súd prejednávanú vec posúdil podľa nasledovných ustanovení právnych predpisov.

9. Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ÚSR“), každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 26 ods. 1,2 ÚSR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Podľa čl. 26 ods. 4 ÚSR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa čl. 13 ods. 4 ÚSR, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlenky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

10. Z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

11. Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a sloboda prejavu, chránené článkami 19 a 26 ods. 1 ÚSR, sú ústavné práva, ktoré sa môžu dostať do kolízie. Takýto stret práv sa posudzuje práve pri aplikácii § 11 a nasl. v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti. Súdy, posudzujúce kolíziu týchto ústavou chránených práv, musia dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu, jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. Preto je potrebné skúmať intenzitu tvrdeného porušenia práva na ochranu osobnosti v spojitosti so slobodou prejavu so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

12. Pri porušení práva na ochranu osobnosti výrokmi určitej osoby je potrebné pri skúmaní primeranosti toho-ktorého výroku rozlišovať, či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok. Kým skutkové tvrdenie sa opiera o fakt ako objektívne existujúcu realitu, ktorej pravdivosť je overiteľná, hodnotiaci úsudok je subjektívnym názorom svojho autora. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenie, porušenie práva na ochranu osobnosti môže spôsobiť iba také tvrdenie, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti alebo dobrej povesti osoby v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Takúto spôsobilosť je pritom potrebné posudzovať jednak podľa použitých výrazov a formulácií, ale zároveň aj podľa celkového dojmu, kedy je potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Hodnotiaci úsudok nie je možné dokazovať, nakoľko ide o zaujatie určitého subjektívneho postoja osoby, je ale potrebné skúmať, či uvedený výrok má určitý skutkový základ, či je použitá forma jeho vyjadrenia primeraná a či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie danej osoby namiesto toho, aby bol zásah do práva na ochranu osobnosti len nevyhnutným sprievodným javom oprávnenej kritiky. Ochrana výrokov, ktoré majú charakter hodnotiacich úsudkov, je z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšia ako v prípade skutkových tvrdení.

13. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že prednesené výroky žalovaného mali, vzhľadom na vyslovené podozrenia, potenciál (najmä v celom kontexte tlačových besied, nie konkrétnych výrokov) zasiahnuť do osobnosti žalobcu, keď žalovaný priamo uvádzal žalobcu v kontexte podozrivého a netransparentného nakladania s verejnými financiami, za ktoré hospodárenie v danom štátnom podniku žalobca z titulu jeho pozície aj zodpovedal. Na druhej strane súd nemal za preukázané, ani z podstaty výrokov nevyplýva, že by žalovaný úmyselne mieril svoje slová s cieľom zasiahnuť do cti či dôstojnosti žalobcu, alebo ho haniť ako súkromnú osobu, keď žalobca bol vo výrokoch spomínaný vždy len v spojitosti s výkonom jeho funkcie v štátnom podniku ako osoby zodpovednej za riadne hospodárenie. Súčasne posudzované výroky neobsahujú žiadne invektívy, vulgarizmy, priame difamácie, či osočovania osoby žalobcu, ide o formuláciu viacerých podozrení v oblasti hospodárenia štátneho podniku s verejnými financiami. Žalovaný pritom pri vyslovovaní týchto výrokov vystupoval z pozície opozičného politika vyjadrujúceho sa k veci verejného záujmu. Z uvedeného súd ustálil, že vo veci došlo ku kolízii dvoch ústavných práv, a to práva na ochranu osobnosti žalobcu a práva na slobodu prejavu žalovaného. V danom prípade v súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky aplikoval test okolností prejavu a test proporcionality a dospel k záveru, že je potrebné dať prednosť slobode prejavu, z ktorého dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

14. V rámci testu okolností prejavu, hľadal súd odpovede na otázky KTO, O KOM, ČO, KEDY, KDE a AKO vyslovil.

15. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný je politikom, a to poslancom Národnej rady Slovenskej republiky za opozičnú politickú stranu. Politická sféra je typická vysokou aktivitou v oblasti vyjadrovania sa k veciam verejným, ktoré majú byť práve prostredníctvom volených politických zástupcov spravované, či dozorované. Prejavy politikov predstavujú nezastupiteľný hlas v rámci verejnej diskusie, či jej nastoľovania, o rôznorodých otázkach spoločnosti a verejného záujmu. Súd je tak názoru, že vyjadrenia politikov musia požívať zvýšenú ochranu čo do slobody prejavu, avšak samozrejme nesmú účelovo smerovať k osobným útokom a cielenej difamácii. Uvedené je deklarované i rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva.

16. Existuje malý priestor podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru pre obmedzenie slobody prejavu v oblasti politickej reči, alebo diskusie, kde sloboda prejavu je najdôležitejšia ( pozri Brasilier proti Francúzsku, sťažnosť č. 71343/01, odsek 41 rozsudok z 11.4.2006) alebo vo veciach verejného záujmu (Surek proti Turecku č.1, sťažnosť č.26682/95, odsek 61).

17. Súd vyjadruje názor, že podpora slobodnej politickej diskusie je veľmi dôležitým znakom demokratickej spoločnosti. Prikladá najvyššiu dôležitosť slobode prejavu v kontexte politickej diskusie a je toho názoru, že na to, aby sa ospravedlnilo obmedzenie politického prejavu sa vyžadujú veľmi silné dôvody. (F. proti Slovensku, sťažnosť č. 29032/95, odsek 83).

18. O KOM boli výroky, do koho osobnostnej sféry zasahovali. Žalobca bol v čase vyslovenia výrokov žalovaného generálnym riaditeľom štátneho podniku hospodáriaceho s verejnými financiami. Ako osoba, ktorá je do svojej funkcie ustanovená štátom, je tak chápaný v podobe osoby „verejného záujmu“, kde hranice prípustnej kritiky sú širšie, podobne ako pri osobách v obdobnom postavení (politici, poslanci, iní vysokí štátni funkcionári - pozri napr. Lingens proti Rakúsku, šťažnosť č. 9815/82). Verejní činitelia musia vo všeobecnosti strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad činnosťou, ktorú vykonávajú. Súčasne žalobca, ako funkcionár na čele štátneho podniku, mal reálne uľahčený prístup k médiám, a teda mal a i reálne využil, (ako vyplýva zo žaloby i listín tlačová beseda - Reakcia na X. K. 9.11.2015, Televízna stanica T. X čl. 34-39, Kompa vplávala do politiky T., Téma dňa 9.11.2015 čl. 40-44, Údajne predražená nová kompa cez Dunaj, I. A., Správy a komentáre 9.11.2015 čl. 45-49) viacero verejných možností na vyvrátenie uskutočnených vyjadrení žalovaného, prezentoval svoj pohľad na vec a hospodárenie štátneho podniku, a teda v danom prípade i samotná verejnosť mala v aktuálnom čase zverejnenia informácii možnosť utvoriť si názor na relevanciu vyjadrení žalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že reálnym dopadom vyjadrení žalovaného bolo faktické nastolenie verejnej diskusie o hospodárení dotknutého štátneho podniku na čele so žalobcom. Žalobca ako osoba na čele štátneho podniku zodpovedá pritom za hospodárenie štátneho podniku, a to aj v smere podozrení o hospodárení podniku, ktoré je nevyhnutné vyvrátiť a vysvetliť.

19. Sloboda prejavu a právo na informácie sa zaručujú podľa čl. 26 ústavy, pričom ústavou upravené (a pritom jediné) obmedzenia ich výkonu sú upravené v čl. 26 ods. 4. Medzi tieto obmedzenia patrí aj „ochrana práv a slobôd iných“. Pri uplatňovaní týchto základných práv ide o vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na súkromie toho (tých), o ktorom sa informácie získavajú, pričom sa uznáva, že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vo svojej rezolúcii 1165 z 26. júna 1998 venovanej právu na súkromie uvádza, že verejne činné osoby (public figures) ... musia rešpektovať, že osobitné postavenie, ktoré zastávajú v spoločnosti, automaticky vyvoláva tlak na ich súkromie“. Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí (a v dôsledku toho) strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto svojou činnosťou.( z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 44/2000 z 5.1.2001)

20. Hranice prípustnej kritiky sú širšie vo vzťahu k vláde ako vo vzťahu k súkromnej osobe alebo dokonca k politikovi. V demokratickom systéme musia byť všetky kroky vlády predmetom prísneho dohľadu nielen legislatívy a súdnictva, ale aj tlače a verejnej mienky (Castells proti Španielsku, rozsudok ESĽP z 24.4.1992).

21. ČO bolo obsahom napádaných výrokov. V žalobe napádané výroky, dokonca i berúc do úvahy širší kontext z celých tlačových konferencií, sa týkajú hospodárenia štátneho podniku s verejnými financiami, transparentnosti, efektívnosti a zákonnosti nakladania s finančnými prostriedkami štátu. V žalobe uvedené výroky nemožno hodnotiť ako osobné útoky s cieľom difamácie žalobcu ako súkromnej osoby, predmetom kritiky, či formulácie podozrení zo strany žalovaného bolo hospodárenie štátneho podniku, za ktoré zodpovedá žalobca, ako osoba štátny podnik riadiaca. Otázka riadneho hospodárenia s verejnými financiami je v spoločnosti jednou z najpodstatnejších otázok verejného záujmu, otázkou naozaj celospoločenského charakteru, o to viac v prostredí Slovenskej republiky, ktorá sa pri opakovaných medzinárodných hodnoteniach korupcie pohybuje medzi najhoršie hodnotenými krajinami v rámci Európskej únie. Primárnym predmetov výrokov žalovaného nebolo vykresľovať charakter žalobcu, či akokoľvek sa venovať jeho osobe ako takej a snažiť sa ho poškodiť (ktoré meno žalobcu je v napádaných výrokoch spomenuté iba vo výroku 2.), ale poukázať na pochybnosti o hospodárení štátneho podniku.

22. Čím viac sa difamačný prejav dotýka veci verejného záujmu, tým viac platí prezumpcia práva tento prejav realizovať; v tomto zmysle najsilnejšou prezumpciou ochrany disponujú politické prejavy, teda prejavy týkajúce sa správy veci verejných. Ochrana politických prejavov úzko súvisí s jednou z funkcií slobody prejavu, ktorou je umožniť jednotlivcom čo najširšiu participáciu na moci a kontrolu moci. Zdravá demokracia si vyžaduje, aby bola vládnuca moc vystavená podrobnému drobnohľadu nielen zo strany zákonodarcu a súdov, ale aj zo strany verejnosti a médií (pozri napr. rozsudky ESĽP Sener proti Turecku z 18. júla 2000, sťažnosť č. 26680/95; Lombardo a ďalší proti Malte z 24. apríla 2007, sťažnosť č. 7333/06 ), preto sa vládnuca moc musí zdržať prijímania reštriktívnych opatrení majúcich odradzujúci účinok na politickú debatu (pozri rozsudok ESĽP Castells proti Španielsku z 23. apríla 1992, sťažnosť č. 11798/85) (z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. januára 2014.

23. KEDY boli výroky vyslovené. V konaní nebolo sporné, že žalovaný vyslovil výroky v žalobe napádané na tlačových konferenciách v dňoch 9.11.2015, 10.11.2015 a 13.11.2015. Nebolo tiež sporné to, že v čase vyslovenia výrokov bol žalobca generálnym riaditeľom podniku Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, pričom jeho verejné pôsobenie ako riaditeľa štátneho podniku, ako už bolo uvedené, je vecou legitímneho verejného záujmu. Vo vzťahu k času zverejnenia výrokov žalovaným súčasne súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca podal na súde žalobu na ochranu osobnosti dňa 24.10.2017, t.j. skoro dva roky po verejnom vyslovení výrokov žalovaným, čo má pre súd vplyv na posudzovanie potenciálnej ujmy, ktorá mohla žalobcovi vzniknúť. Aj ESĽP v rozsudku Flux proti Moldavsku konštatoval, že ujma spôsobená žalobcovi sa plynutím času môže zmenšovať a súdy na to majú v rozhodovacej činnosti prihliadať (v spomenutej veci bola žaloba podaná 1 rok po zverejnení určitého tvrdenia v novinách).

24. KDE boli výroky zverejnené. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V tomto prípade boli výroky vyslovené žalovaným na zvolaných tlačových konferenciách vysielaných médiami s celoštátnou sledovanosťou, a teda boli adresované a dostupné širokému publiku, čo ide na ťarchu zodpovednosti žalovaného za starostlivé zváženie vyslovených formulácii, podozrení a ich konkrétnej slovnej podoby.

25. AKO boli informácie formulované. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 439/2016 z 27. októbra 2016 podrobne rozpísal dôležitosť zhodnotenia, či v danom prípade ide z hľadiska formulácie výrokov o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky. Uviedol, že i Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (porov. F. v. Slovenská republika, č. 29032/95, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, č. 26958/95, rozsudok ESĽP z 27. 2. 2001). Uviedol, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Klasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia príslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (porov. Prager and Oberschlick, č. 15974/90, rozsudok ESĽP z 26. 4. 1995, bod 36). Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov na fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu proti Rumunsku (rozsudok ESĽP z 8. 6. 2010, body 94 96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu ? zohrávajú aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len pochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere informovať verejnosť o veci všeobecného záujmu (porov. mutatis mutandis IV. ÚS 472/2012). Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/09 uviedol, že skutkové tvrdenia sú také vyjadrenia, ktoré možno podrobiť testu pravdivosti [obdobne Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 453/03 alebo Spolkový ústavný súd Nemecka vo veci 1 BvR 23/94 z 13. 4. 1994 (BVerfGE 90, 241, 247)]. Hodnotiace úsudky sú potom všetky ostatné tvrdenia. Ak nie je možné skutkové tvrdenia oddeliť od hodnotiacich úsudkov, je potrebné na nich nazerať ako na hodnotiace úsudky, keďže tie poskytujú širšiu mieru ochrany slobody prejavu [porov. závery Spolkového ústavného súdu Nemecka vo veciach 1 BvR 1555/88 z 9. 10. 1991 (BVerfGE 85, 1, 15 ff.), 1 BvR 434/87 z 11. 1. 1994 (BVerfGE 90, 1, 15)]. V kontexte uvedenej argumentácie Ústavného súdu súd konštatuje, že výroky vyslovené žalovaným zhodnotil ako hodnotiace úsudky žalovaného, keď k uvedenému záveru ho vedú žalovaným použité formulácie napr. „kde sa mali kupovať“, „čuduj sa svete“ (výrok 1.), „pri tej vlastníckej štruktúre, ktorá v podstate končí niekde tam“, „tak asi toto bol plán“, „prečo by tlačil takéto peniaze zadarmo do takejto firmy?“ (výrok 2.), „máme za to“, „to urobili preto, lebo si potrebovali nachystať predpolie na to, aby argumentovali“ (výrok 3.), „a tuto približne ten istý počet jázd si robil ten štátny podnik“ (výrok 4.), „Ako na trápnej loďke, ktorú predtým, než spravili súťaž, pol roka predtým dokonale zgenerálkoval druhý štátny podnik. Bez problémov tá bárka mohla chodiť“(výrok 5.), „a si mysleli, že niekto nenaberie tú odvahu takúto zlodejinu spáchať. Ale už videli, že ktorá bije, keď ich donútili do toho umelého zvýšenia ceny na ten milión 100-tisíc“ (výrok 6.), „ja som sa včera bavil s jedným stavebníkom… a hovoril, že most, ktorý by tam bol postavený…, že jeho reálny odhad je medzi 10 až 15 miliónov. Oni sú schopní spraviť biznis za povedzme 75, nech sa to lepšie ráta“ (výrok 7.). Z celkového vyjadrovania žalovaného (postupné počítanie, slová ako „v podstate“, „asi“, „prečo by“), je potom zrejmé, že nastoľuje otázky, vyjadruje podozrenia a uvažuje o možných súvislostiach vyslovovaných podozrení v kontexte jemu dostupnému faktickému základu. Pri zhodnotení výrokov ako hodnotiacich úsudkov potom súd neskúmal samotnú pravdivosť jednotlivých výrokov, ale to, či existuje faktický základ oprávňujúci žalovaného vôbec začať s vyslovovaním akýchkoľvek podozrení. Žalovaný, ako základ svojich úvah poukazoval na prepojenie spoločnosti (schránkovej firmy), ktorá „má sídlo v garáži, z ktorej sa spáchal emisný podvod“ a spoločnosti N. P., O..I.., s ktorou bola uzatvorená zmluva zo strany štátneho podniku (Zmluva čl. 62). Vykonaným dokazovaním mal súd preukázaný uvedený faktický základ v podobe osoby Ľ. D., ktorý podpisoval ako člen predstavenstva spoločnosti N. P., O..I.. (člen predstavenstva od 8.10.2014 - výpis z obchodného registra čl. 20) uvedenú Zmluvu o poskytovaní služieb objednávateľovi Vodohospodárska výstavba, štátny podnik zo dňa 26.6.2015 (Zmluva čl. 62) a súčasne bol v minulosti jedným z dvoch členov predstavenstva (od dátumu 9.10.2014) spoločnosti C. O. K., O..I.. (R. N. X., O..I..) v čase, keď jej jediným akcionárom bola spoločnosť D. X. Q. (označovaná ako garážová, či schránková firma), ktorá ho v roku 2014 vymenovala do predstavenstva danej spoločnosti (výpis z obchodního rejstříku čl. 26,27). Súd má za to, že z uvedeného prepojenia mohol žalovaný nadobudnúť legitímne podozrenie ohľadne hospodárenia štátneho podniku s verejnými financiami, následne hľadajúc a dedukujúc ďalšie súvislosti veci. Taktiež za dôvodnú uznal súd argumentáciu žalovaného, že sa mohol objektívne domnievať, že kompa už bola v minulosti (v roku 2014) podrobená generálnej oprave, a to z verejne prístupnej informácie tlačovej agentúry TASR z 17.7.2014 (čl. 112). Skutočnosť, že žalovaný vychádzal z tvrdení C. W., teda z tvrdení tretej osoby, nepovažuje súd za v konaní relevantnú, nakoľko osoba zverejňujúca

a rozširujúca určité informácie si musí sama preveriť ich pravdivosť, prípadne sama zodpovedá za to, či ňou uvádzané hodnotiace úsudky majú dostatočný faktický základ.

26. Súd nepopiera, že žalovaným zvolený slovník je na niektorých miestach útočný a emotívny, a že ním použité formulácie a rozsah vyjadrení (najmä však v kontexte celkových tlačových konferencií), vzhľadom na charakter faktického základu, neboli úplne nevyhnutné na dosiahnutie inak legitímneho účelu (informovanie verejnosti o možných podozreniach s hospodárením v štátnom podniku), z ktorého dôvodu uvedené vyjadrenia považuje za také, ktoré mali potenciál zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Ako už súd vyššie uvedol, nebolo však preukázané, ani súdu z výrokov žalovaného nevyplýva, že žalovaný úmyselne mieril svoje slová s cieľom zasiahnuť do cti a dôstojnosti žalobcu alebo ho haniť ako súkromnú osobu. Výroky boli zamerané prioritne na hospodárenie štátneho podniku, a až v súvislosti s tým sekundárne na osobu žalobcu (ako osobu za hospodárenie zodpovednú) a jeho výlučne verejné pôsobenie vo veciach verejného záujmu. Ak vzniknú na základe určitých indícií podozrenia z pochybného hospodárenia s verejnými financiami je možné za konkrétnych okolností pripustiť ako prijateľné i odvážnejšie a útočnejšie vyjadrovanie (i keď kultivovanejší spôsob prejavu je hľadaným ideálom rozvinutej demokratickej spoločnosti), práve v záujme nastolenia verejnej diskusie a potreby dôslednej verejnej kontroly, najmä v podmienkach štátu, kde je hospodárenie s verejnými financiami široko diskutovanou spoločenskou témou.

27. Práve uvedený test okolností prejavu je kľúčový pre posúdenie proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti. Súd porovnal intenzitu zásahu do jedného práva s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii. Zásah do slobody prejavu žalovaného (v prípade vyhovenia žalobe) vyhodnotil s intenzitou podstatnou, nakoľko ide o výroky politika (opozičného), týkajúce sa otázok výlučne verejného pôsobenia žalobcu ako vysokého štátneho funkcionára v otázke verejného záujmu - hospodárenia s verejnými financiami. Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu tiež vyplýva z odpovedí na test okolností prejavu, pričom výroky žalovaného mali vyššie uvedený potenciál zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, avšak na druhej strane žalobca bol povinný strpieť vyššiu mieru kritiky a kontroly oproti „bežným“ občanom. Kritika tu pozostávala z nastoľovaných podozrení ohľadne hospodárenia celého štátneho podniku v súvislosti so žalobcom len v rámci výkonu jeho verejnej funkcie, nesmerovala na súkromný život žalobcu a žalobca mal možnosť na formulované podozrenia verejne reagovať a aj tak opakovane urobil. V tomto smere miera uspokojiteľnosti práv žalobcu je maximálne stredná. Podstatný zásah prevažuje strednú uspokojiteľnosť, a preto súd dal prednosť slobode prejavu žalovaného a žalobu zamietol.

28. K argumentácii žalobcu a poukazovaniu na výlučnú snahu žalovaného vyvolať senzáciu a poškodiť tým žalobcu s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 zo dňa 9.11.2016 súd dodáva, že uvedené rohodnutie Ústavného súdu nie je aplikovateľné na tento prípad, keď riešilo odlišnú situáciu. V danej veci išlo o výroky priamo sa dotýkajúce osoby (sudkyne, ktorá všeobecne v zmysle judikatúry ESĽP síce súc osobou verejného záujmu, ale požíva v rámci týchto osôb vyššiu mieru ochrany najmä v oblasti súkromného života) v otázke aktivít mimo výkonu jej funkcie, bez rešpektovania zásady prezumpcie neviny, ako číry prostriedok dehonestácie dotknutej sudkyne, bez existencie akýchkoľvek podozrení v rámci priameho výkonu jej funkcie, alebo riešenia otázky verejného záujmu v podobe hospodárenia s verejnými financiami.

29. Súd záverom dodáva, pokiaľ ide o námietku nevykonateľnosti žalobného petitu, že pre súd je z petitu jednoznačné, akého konkrétneho ospravedlnenia sa žalobca domáha, a teda súd tento považuje za z procesného hľadiska vykonateľný, pričom rozsah, v ktorom by mu bolo možné vzhľadom na jeho formuláciu vyhovieť, by súd posudzoval v prípade preukázania dôvodnosti žaloby.

30. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

31. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, keď žaloba bola zamietnutá, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.