Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_5Co-225-2018.pdf
PDF · 102.61 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/225/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu E. S., bytom Q., I. XX/X, zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.013,08 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 4Csp/19/2018-101 zo dňa 17. mája 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.013,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.013,08 eur od 23.02.2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, § 40 ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1 a 2, § 46 ods. 1, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 5, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 517 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1 veta prvá, § 9 ods. 2 písm. f), g), k), § 11 ods. 1 písm. b) a d) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou podanou dňa 26.02.2018 žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie 1.013,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.013,08 eur od 23.02.2018 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, právny vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou o revolvingovom úvere treba považovať za spotrebiteľský vzťah. Zistil, že dňa 10.11.2014 žalobca podpísal formulárovú žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru, ktorý je návrhom na uzavretie Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500090060. Vyplnil bod 5. Zmluvy nazvaný „Údaje o požadovanom revolvingovom úvere v eur“ s pokynom „(vyplňte)“. Zo Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru č. 8500090060 jednoznačne vyplýva, že dlžník mal vyplniť jednotlivé body žiadosti, okrem bodu 6. Žalobca predložil žalovanému formulárovú Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru, t.j. v súlade s § 43a Občianskeho zákonníka dal návrh na uzavretie zmluvy veriteľovi. Žalovaný v bode 6. formulárových predtlačí (ktorý bod nemohol pri podávaní žiadostí vyplniť dlžník) nazvanom „Údaje o schválenom revolvingovom úvere v eur“ s pokynom „(nevypĺňajte)“ uviedol iné údaje oproti návrhu z bodu 5., a to: u (predpokladanej) RPMN za úver 26,07% (u žiadosti 26,17%), u predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 26,07% (u žiadosti 26,17%). Konanie žalovaného (veriteľa) nie je, s poukazom
na vyššie uvedené zistenia, možné považovať za prijatie návrhu na uzatvorenie zmluvy, ale za nový návrh. Pre platnosť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500090060 sa v tomto prípade vyžadoval písomný návrh a písomné prijatie návrhu. V konaní teda nebolo preukázané, že by návrh žalovaného ako veriteľa vyplnený v bode 6. Žiadosti o poskytnutie úveru bol totožný so Žiadosťou žalobcu, resp. že by nový návrh žalobca (ako dlžník) prijal, a to písomnou formou. Pokiaľ prijatie návrhu žalobcu žalovaným malo iný obsah, ako bol predložený návrh, išlo o nový návrh a dlžník ho mal možnosť prijať alebo neprijať. Ak nedošlo k uzatvoreniu predmetnej Zmluvy o revolvingovom úvere v písomnej forme, Občiansky zákonník nedodržanie tejto formy v ustanovení § 40 ods. 1 postihuje absolútnou neplatnosťou. Zároveň súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak by žalovaný prijal písomný návrh žalobcu na uzavretie zmluvy bez modifikácie obsahu, a došlo by ku zhode prejavov vôle (konsenzus), predmetná zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje všetky náležitosti zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase jej uzatvorenia. Zistil, že v predmetnej zmluve chýba údaj o konečnej splatnosti úveru. Predmetná zmluva o revolvingovom úvere obsahuje len splatnosť úveru údajom o počte splátok 42. Rovnako je tento údaj uvedený aj v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 11.11.2014, ktorý je samostatnou listinou podpísanou len žalovaným a doručenou žalobcovi až následne poštou po podaní žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru. Až v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi je uvedený údaj o dátume splatnosti prvej a poslednej splátky, z ktorej by bolo možné vyvodiť termín konečnej splatnosti úveru. Údaj uvedený počtom splátok v predmetnej zmluve je tak nedostatočný, pretože nie je konkrétnym údajom o konečnej splatnosti úveru. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že celková výška úveru uvedená v predmetnej zmluve vo výške 1.500 eur (v zmluve uvádzaná ako poskytnutá čiastka úveru) nezodpovedá skutočnosti, keď poskytnutá čiastka úveru žalobcovi nebola vo výške 1.500 eur, ale len vo výške 1.350 eur, čo v konaní sporné nebolo. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenie súdu (vyplývajúce z tvrdenia žalobcu i z prehľadu platieb doloženého žalovaným), že žalobca reálne čerpal peňažné prostriedky vo výške revolvingového úveru vo výške 1350 eur a uhradil v období od 23.9.2016 do 23.11.2017 sumu 2.363,08 eur, t.j. viac ako mal, a na vyššie uvedené odôvodnenie tohto záveru (súd považuje predmetnú zmluvu za neplatnú podľa § 39 a § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, resp. za zmluvu neobsahujúcu všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., čo má za následok, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov), mal súd prvej inštancie za preukázané, že na úkor žalobcu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie plnením žalobcu z neplatného právneho úkonu. V konaní bolo preukázané, že žalobcovi boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 1.350 eur. Žalobca uhradil žalovanému vo vyššie uvedenom období zrážkami zo mzdy sumu 2.363,08 eur. Rozdielom vyplatených peňažných prostriedkov a vykonaných platieb žalobcom je suma 1.013,08 eur. Žalobca má teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.013,08 eur, ktorého nároku sa v tomto konaní domáha. Žalovaný je v omeškaní so zaplatením dlhu od 23.2.2018 s poukazom na predžalobnú výzvu žalobcu na plnenie zo dňa 19.2.2018 do 22.2.2018 a preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania od 23.02.2018. Vo veci bol úspešný žalobca v plnom rozsahu, súd preto rozhodol, že má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
2. Žalovaný svojím odvolaním podaným včas napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, či RPMN je dohodnuteľný údaj alebo nie. Hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nikdy nedojednáva a preto sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť ani nemôžu. To, že RPMN sa dohodnúť objektívne nedá vyplýva v prvom rade z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Aj súdna prax dospela k obdobnému záveru. Podporne poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/839/2016 zo dňa 29.06.2016. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k vzniku zmluvy z dôvodu, že zmluvné strany sa nedohodli na hodnote RPMN, potom tento záver súdu je vecne nesprávnym. Súd prvej inštancie ako dôvod vzniku bezdôvodného obohatenia ďalej uviedol, že úver zo zmluvy je bezúročný, pretože údaje o celkovej čiastke, ktorú spotrebiteľ má uhradiť a o RPMN sú nesprávne. Nesprávnosť videl v tom, že náklady podľa dohody o poskytovaní služieb neboli zahrnuté do celkovej čiastky. Dohoda o poskytovaní služieb je samostatným právnym úkonom, ktorého vznik nie je podmienkou pre vznik zmluvy o úvere, a teda má právnu povahu individuálneho dojednania. Uzatvorenie tejto Dohody nebolo podmienkou na poskytnutie úveru, čo vyplýva z čl. I. bod 2 Dohody. Dohoda o poskytovaní služieb je osobitne podpisovaná. Tento fakt nielen zdôrazňuje jej samostatnosť od ostatného obsahu zmluvy o revolvingovom úvere. Keďže Dohoda bola dobrovoľná a nebola podmienkou na získanie úveru, tak sa ani odplata za poskytnutie balíka služieb nemohla zahrnúť do výpočtu RPMN pre úver. Z ustanovenia § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že do výpočtu celkových nákladov sa nezapočítavajú náklady, ktoré vyplývajú z dojednaní nepredstavujúcich podmienku pre získanie úveru.
Predmetné služby sú dobrovoľné. Ak by teda žalobca dohodu vôbec nepodpísal, táto by nikdy nevznikla. Pokiaľ by odplata za poskytnuté služby bola zahrnutá do celkových nákladov, potom by taký postup bol v rozpore so zákonom. Nakoľko Dohoda predstavovala fakultatívne dojednanie, je vylúčené, aby nezapočítanie do RPMN malo spôsobiť nesprávnosť tohto údaja, nakoľko ani nemohol byť zahrnutý do vzorca výpočtu. Podporne poukázal na závery Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43CoR/5/2016 ohľadne dohody o poskytnutí služby a toho, že platba podľa nej nie je súčasťou celkových nákladov a teda ani súčasťou RPMN. Na záver navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a o veci sám rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu a nenachádza žiadne pochybenia ani v rámci odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie konajúci v predmetnej veci rešpektoval § 220 ods. 2 CSP. Námietku žalovaného, že údaj RPMN nie je možné dohodnúť považuje za irelevantnú. To, že sa údaj RPMN určuje presne stanoveným zákonným postupom ešte predsa neznamená, že sa môže v jednotlivých listinách (majúcich tvoriť zmluvu) líšiť. Podporne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 13Co/1266/2014 zo dňa 09.12.2014. Závery súdu prvej inštancie sú aj v otázke bezúročnosti a bezpoplatkovosti správne. Žaloba žalobcu je tak v každom prípade dôvodná. Na záver navrhol, aby odvolací súd potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie a súčasne priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len "CSP") a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
5. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“) právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
6. Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.
7. Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.
8. Podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy.
9. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že sa nestotožňuje so záverom ku ktorému dospel súd prvej inštancie, a to že nedošlo k písomnému uzavretiu Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500090060 zo dňa 11.11.2014 (ďalej len „Zmluva“) z dôvodu, že Zmluvu ako prvý podpísal žalobca, ktorý v bode 5 Zmluvy vyplnil údaje o požadovanom revolvingovom úvere, podal teda podľa súdu prvej inštancie návrh na uzatvorenie Zmluvy, ktorý však podľa súdu prvej inštancie zo strany žalovaného nebol v celom rozsahu akceptovaný, pretože v bode 6 Zmluvy - "údaje o schválenom revolvingovom úvere", bol údaj o RPMN odlišný ako v bode 5 a teda žalovaný podľa súdu prvej inštancie v skutočnosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 OZ návrh žalobcu na uzatvorenie Zmluvy odmietol a naopak predložil žalobcovi nový návrh na uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere, ktorý žalobca neakceptoval. Za právne irelevantnú pre otázku riadneho uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi konania považuje odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, skutočnosť, že žalovaný pri prijatí návrhu žalobcu na uzatvorenie zmluvy mal dopísať do údajov o schválenom úvere /bod 6. Žiadosti/zmluvy/ údaj o RPMN úveru odlišný ako bol uvedený v bode 5. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť neznamená, že žalovaný prijal návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy so zmenami, čo by v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka znamenalo, že žalovaný odmietol návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy, adresoval mu nový návrh,
ktorý však potom nebol žalobcom prijatý a preto hodnoverným spôsobom nebolo preukázané, že k uzavretiu zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru zákonom predpísaným spôsobom došlo, a preto predmetná zmluva nebola uzavretá v písomnej forme. Hodnota RPMN úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali účastníci zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Takáto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a je daná výpočtom matematického vzorca stanoveného v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Ak sa teda účastníci zmluvy o spotrebiteľskom úvere dojednali na výške úveru, termíne jeho splatnosti, výške, počte a splatnosti splátok úveru, úrokoch z úveru a ostatných nákladoch úveru, vykoná sa výpočet RPMN úveru podľa zákonom stanoveného matematického vzorca a zistená hodnota sa uvedie veriteľom do akceptácie návrhu dlžníka na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to bez ohľadu na to, či samotný dlžník nejakú hodnotu RPMN úveru vo svojom návrhu uviedol alebo nie.
10. Na druhej strane súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že Zmluva neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) a síce dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, z dôvodu ktorého je v zmysle § 11 potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Tieto závery súdu prvej inštancie považuje odvolací súd po preskúmaní veci za správne. Zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov /§ 11 ods. 1 písm. b)/. Zmluva o úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahuje. Pokiaľ žalovaný v konaní poukázal na skutočnosť, že takýto údaj obsahujú čl. 4 bod 4.5 zmluvného dojednania, ktoré sú súčasťou zmluvy, toto sa nezakladá na pravde. Samotná zmluva uzatvorená medzi stranami v podstate zahŕňa vždy dve zmluvy, jednak zmluvu o úvere, ktorou sa žalovaný zaviazal žalobcovi poskytnúť úver do sumy 1500,- eur a žalobca sa čerpaný úver zaviazal splácať v 42-splátkach po 47,43 eur, kde sa žiadny údaj o termíne konečnej splatnosti úveru neuvádza. Potom je tu ešte, popri tzv. klasickom úvere, aj ďalšia zmluva o revolvingovom úvere, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi revolvingový úver vo výške ďalších 1500,- eur, za splnenia dojednaných podmienok. Z dokazovania vykonaného v spore súdom prvej inštancie potom vyplýva, že medzi stranami sporu došlo len k poskytnutiu a čerpaniu tzv. klasického úveru a nie ďalších revolvingových úverov. Ustanovenia zmluvných dojednaní, na ktoré žalovaný v konaní poukazoval sa pritom týkajú len revolvingových úverov a aj samotný čl. 4 je nazvaný "Revolving", ktorý ale žalovaný žalobcovi neposkytol a žalobca ho nečerpal. Tieto ustanovenia zmluvných dojednaní teda nič nemenia na závere, že Zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
11. Na uvedenom závere nič nemení ani Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Oznámenie veriteľa o schválení úveru nemožno považovať za odstránenie prípadných nedostatkov v obsahu zmluvy. Oznámenie o schválení úveru dlžníkovi je jednostranný právny úkon žalovaného, pričom Zmluva je podpísaná tak veriteľom ako dlžníkom, teda právne relevantné je to, čo je uvedené v zmluve ako dvojstrannom prejave vôle oboch účastníkov. Predmetné oznámenie má len charakter informácie veriteľa o schválenom spotrebiteľskom úvere adresovanej dlžníkovi a nie je súčasťou návrhu alebo akceptácie návrhu zo strany navrhovateľa, teda nie je súčasťou Zmluvy z dôvodu, že táto bola uzatvorená skôr v súlade s čl. 13 Zmluvy riadnym vyplnením a následným podpisom tejto Zmluvy všetkými zúčastnenými stranami.
12. Rovnako na závere, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru nič nemení ani to, že termín konečnej splatnosti úveru možno odvodiť od ďalších údajov zmluvy, konkrétne od splatnosti splátok úveru a počtu splátok úveru. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje, aby termín konečnej splatnosť spotrebiteľského úveru obsahovala zmluva o spotrebiteľskom úvere. V tomto prípade samotná zmluva neobsahuje údaj konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, umožňujúci spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento termín. Nie je prípustné, aby si spotrebiteľ musel údaj o termíne konečnej splatnosti úveru sám odvodzovať od iných zmluvných údajov. Takýto postup by neslúžil ochrane spotrebiteľa, pre ktorú zákon náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovil.
13. I keď už len na základe absencie údaja o termíne konečnej splatnosti úveru je Zmluva v zmysle vyššie uvedeného bezúročná a bez poplatkov, pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie, že výška RPMN v zmluve nezodpovedá skutočným nákladom na poskytnutý úver v dôsledku nezapočítania odplaty za poskytnutie služby na základe dohody o poskytovaní služieb, čo má taktiež za následok skutočnosť, že Zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Odvolací súd v tejto spojitosti dáva do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 453/2010 Pereničová a Perenič, v zmysle záverov ktorého nesprávnu informáciu o celkových (nižších než v skutočnosti) nákladoch na úver možno považovať za klamlivú praktiku. Je pritom nepochybné, že náklady súvisiace s touto „službou“ boli veriteľovi známe už v čase uzavretia zmluvy a nič teda nebránilo ich zahrnutiu do výpočtu celkových nákladov úveru. Odvolateľom predostretý (gramatický) výklad ustanovenia § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. založený na tvrdení, že predmetná služba nie je podmienkou získania úveru je svojim formalizmom v príkrom rozpore s celkovým zmyslom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Tá je založená na pozitívnom záväzku Slovenskej republiky z medzinárodnej zmluvy o fungovaní Európskej únie prispievať aktívnou ochranou (slabšieho) spotrebiteľa k vyššej kvalite života ľudí v európskom hospodárskom priestore ako jednej z hlavných politík Európskej únie. Žalovaný, ktorého v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno, však ani nepreukázal, že v procese uzatvárania zmluvy o úvere skutočne nedošlo k viazaniu jej uzatvorenia na predmetnú „službu“. Takéto konanie veriteľa vo svojich dôsledkoch smeruje k neprimeranému pôsobeniu na spotrebiteľa, aby prijal ďalšie záväzky, prostredníctvom ktorých si (veriteľ) zabezpečuje takú výšku návratnosti úveru, ktorá je v rozpore s právnymi predpismi. V zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ je pritom za nekalú potrebné považovať praktiku, ktorá vytvára dojem, že ponúka spotrebiteľovi vedľajšiu službu, pričom však odplata za túto službu je súčasťou celkových úverových nákladov spotrebiteľa a veriteľ ňou v skutočnosti podmieňuje poskytnutie spotrebiteľského úveru. Nekalou obchodnou praktikou je tiež prezentovanie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a druhej zmluvy ako nezávislých transakcií. Napokon, aj samotná neprimeranosť odmeny za službu, ktorá nie je hlavným predmetom zmluvy, môže za určitých podmienok (pri neposkytnutí jasných a zrozumiteľných informácií) spôsobovať nekalosť obchodnej praktiky (viď napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-26/2013Kásler a Káslerné Rábai).
14. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a údaj o RPMN je uvedený v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa. Túto skutočnosť potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru čerpaného žalovaným od žalobcu a vychádzajúc z toho, že žalovaný poskytol žalobcovi plnenie vo výške 1350,- eur a žalobca doposiaľ zaplatil 2.363,08 eur, je povinnosťou žalovaného zaplatiť žalobcovi 1013,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.013,08 eur od 23.02.2018 do zaplatenia /§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z./, preto v tejto časti súd prvej inštancie správne žalobe vyhovel.
15. Odvolací súd nezistil ani pochybenie na strane súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania pokiaľ žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z dôvodu jeho úspechu v konaní a to v súlade s § 255 ods. 1 CSP.
16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v konečnom dôsledku ako vecne správny potvrdil.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).