Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoP/2/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľa: C. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. N. XX, právne zastúpeného JUDr. Adrienou Vysudilovou, advokátkou, so sídlom Paulínska 15/A, Trnava, proti manželke: G. H., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. N. XX, právne zastúpenej Mgr. Petrom Odehnalom, advokátom, so sídlom Hlavná 42, Trnava, o rozvod manželstva, o odvolaní manželky navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 4. septembra 2018, č.k. 14Pc/6/2018-32, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie manželstvo navrhovateľa a jeho manželky, uzavreté dňa 16.5.1986 v V.i, zapísané v knihe manželstiev matričného úradu V. vo zväzku II., ročník 1986, na strane 214, pod por. č. 3, rozviedol, a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 18, § 23 ods. 1 až 3 Zákona o rodine, vecne súd dôvodil, že navrhovateľ sa návrhom, doručeným súdu dňa 6.3.2018, domáhal rozvodu manželstva z dôvodu citového odcudzenia, pre ktoré už nemá záujem zotrvať v spolužití s manželkou. Manželka s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasila, keď podľa jej názoru ešte môže dôjsť k obnoveniu spolužitia manželov. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že manželia uzavreli manželstvo v V. dňa 16.5.1986, u oboch ide o prvé manželstvo. Manželia majú tri deti, toho času už plnoleté deti. Posledné spoločné bydlisko manželov bolo v N. N., kde v súčasnej dobe aj naďalej bývajú. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že sú tu splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva. Navrhovateľ ako dôvody rozvratu manželstva uviedol citové ochladnutie, ku ktorému postupne dochádzalo od roku 1996 v dôsledku spolužitia s manželkou, s ktorou spolu nikam nechodili, neustále mu vyčítala aby si našiel prácu, s ktorou riešili problémy s peniazmi keď mal pocit, že všetko sa točilo len okolo financií, a ktorej rozporuplný vzťah s jeho matkou musel stále riešiť. Takéto spolužitie s manželkou a dennodenné výčitky viedli až k tomu, že od svadby ich syna, teda viac ako rok, spolu s manželkou nekomunikujú, spoločne nehospodária, stravujú sa a žijú oddelene. Nakoľko od konca roka 2017 nadviazal navrhovateľ vzťah s inou ženou, ktorý trvá doposiaľ a podľa jeho vyjadrenia je vzťahom vážnym, so svojou manželkou navrhovateľ nežije intímne viac ako rok. S priateľkou naopak boli aj na spoločnej dovolenke, a v dôsledku tohto vzťahu aj opakovane doma neprespáva. Tvrdenia navrhovateľa, najmä pokiaľ ide o spôsob ich spolužitia za posledný rok, tieto potvrdila aj samotná manželka, ktorá však považovala za rozvratu manželstva prílišnú žiarlivosť navrhovateľa. I

keď potvrdila, že ich manželstvo v súčasnej dobe nenapĺňa žiadnu zo svojich funkcií, bola toho názoru, že pokiaľ by sa navrhovateľ dal liečiť, ich manželstvo by ešte mohlo fungovať, pretože neveru mu odpustila a chcela by obnoviť všetky funkcie, ktoré manželstvo má napĺňať. Priamo z výsluchu účastníkov konania mal súd preukázané, že manželia spolu riadne už dlhšiu dobu, približne od októbra 2017 nežijú, spolu sa intímne nestýkajú, nestravujú sa spoločne a ani spolu nehospodária a dokonca spolu ani nekomunikujú. Navrhovateľ v dôsledku nezhôd k manželke stratil citový vzťah a od konca roka 2017 má s inou ženou funkčný a vážny vzťah, preto už nemá záujem na obnovení manželského spolužitia. Navrhovateľ popiera, že by bol extrémne žiarlivý na svoju manželku a akékoľvek liečenie alebo návštevu odborníka odmieta. Z tohto je zrejmé, že manželstvo navrhovateľa a jeho manželky si v súčasnej dobe neplní žiadnu zo svojich základných funkcií a obnovenie manželského spolužitia je vzhľadom na dlhodobý a absolútne odmietavý postoj navrhovateľa nereálne. Navrhovateľ a manželka nežijú spolu ako manželia, nevytvárajú harmonické a trvalé životné spoločenstvo, dokonca spolu ani nekomunikujú, preto ďalšie trvanie tohto zväzku je už len formálne. Manželka si rozvrat v manželstve uvedomuje, keď sama priznala, že manželstvo po dobu asi jedného roka nenapĺňa svoje funkcie, má vedomosť aj o mimomanželskej známosti svojho manžela, ktorá stále trvá. Verí však, že manželstvo by mohlo ďalej fungovať a ona sama chce obnoviť všetky funkcie manželstva. K tomu ale, aby toto manželstvo riadne opätovne fungovalo, sa aj podľa jej vlastného vyjadrenia vyžaduje, aby navrhovateľ mal o obnovu ich vzťahu snahu a je nutná aj pomoc odborníka. Ako sa však navrhovateľ opakovane vyjadril, odbornú pomoc nemieni vyhľadať, keď popiera že by ju potreboval, nakoľko sa za žiarlivého nepovažuje. V žiadnom prípade však záujem na obnovení spolužitia s manželkou už nemá.

3. Súd prvej inštancie dôvodil, že nesúhlas jedného z manželov nemôže sám o sebe zabrániť v rozvode manželstva. Navrhovateľ uviedol vážne dôvody pre rozvod manželstva, z jeho postojov je zrejmé, že je pevne rozhodnutý, že s manželkou nechce ďalej žiť v manželstve, pričom k zmene jeho názoru, či dokonca obnoveniu manželského spolužitia ho nemožno žiadnym spôsobom nútiť. Vo vzťahu účastníkov teda existuje vážny a trvalý rozvrat a ich manželstvo viac neplní svoj účel, keď sa tieto nezhody manželov týkajú podstatných vecí manželského spolužitia. Súd považoval návrh navrhovateľa na rozvod manželstva za odôvodnený, pretože vzhľadom na výsledok zhodnotenia intenzity a trvalosti rozvratu, sa tento rozvrat vzťahov javí ako neodstrániteľný a nenapraviteľný stav. Z toho dôvodu súd manželstvo účastníkov konania rozviedol, a to aj napriek nesúhlasu manželky. Dôkazy výsluchom svedkov na preukázanie príčin rozvratu manželstva, ktoré navrhovala manželka, súd nevykonal, keď toto považoval za nehospodárne, vedúce k zbytočnému predĺženiu súdneho konania, pričom vykonané dôkazy postačovali na preukázanie hlbokého a trvalého rozvratu manželstva v takom rozsahu, že bráni ďalšiemu trvaniu manželstva, pričom skutočnosť, že manželstvo neplní svoje funkcie a je už len formálnym zväzkom dvoch ľudí, zhodne potvrdili obaja manželia. Pre rozhodnutie vo veci bolo smerodajné hlavne vyjadrenie navrhovateľa, ktorý už v žiadnom prípade nechcel spolužitie s manželkou obnoviť, pričom aj bez ďalšieho dokazovania bola pre súd zjavná príčina rozvratu manželstva účastníkov spočívajúca predovšetkým v citovom odcudzení navrhovateľa voči svojej manželke.

4. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len , keď nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek upravených v ustanovení § 53 a nasl. CMP.

5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie manželka navrhovateľa, ktoré odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu považuje za nesprávne, nakoľko odvolateľka má stále citový vzťah k manželovi, spolu vychovávali deti, spolu zrekonštruovali rodinný dom v N. N., v ktorom celá rodina aj s matkou navrhovateľa bývajú od roku 1996. Medzi manželmi neboli vážnejšie rozpory okrem žiarlivosti zo strany navrhovateľa, žiarlivosť však odvolateľka nepovažuje za závažný problém, nakoľko bola bezdôvodná a pri dobrej vôli by mohla byť prekonaná vhodným poradenstvom. Navyše odvolateľka nepovažuje vzťah jej manžela s F. G. za relevantný, pretože nemajú spoločnú minulosť, nemajú spoločné deti, nevybudovali si spoločné bývanie a s najvyššou pravdepodobnosťou ide o dočasnú záležitosť, pričom navrhovateľovi hrozí, že po ukončení tohto vzťahu zostane sám. Odvolateľka sa tiež obáva toho, že celý tento vzťah medzi manželom a F. G. je vymyslený pre účely konania o rozvode a žiadne z tvrdení navrhovateľa ohľadne existencie takéhoto vzťahu sa nezakladajú na pravde. Navrhovateľ naďalej chodí do domu v N. N., prespáva tam, v tomto dome si perie a varí, sleduje televíziu a z tohto dôvodu je odvolateľka presvedčená, že manžel nemá žiadne citové puto k F. G., takže miera, ktorá je potrebná na naplnenie podmienky rozvratu manželstva, nie je naplnená. Návrat navrhovateľa späť do manželstva si prajú aj rodiny oboch manželov, a tiež ich

deti, bolo by správne, keby sa rodina mohla stretávať spoločne a to najmä počas sviatkov. Odvolateľka poukázala na to, že účel manželstva je potrebné vnímať nielen úzkou optikou sledujúcou vzťah manžela a manželky, ale je potrebné do hodnotenia tohto vzťahu zahrnúť aj členov blízkej rodiny a to najmä deti manželov a vnúčence manželov. Len existencia samotnej skutočnosti, že predmetné manželstvo resp. samotný medziľudský vzťah medzi manželmi nezodpovedá predstavám alebo očakávaniam jedného z manželov, nezdôvodňuje opodstatnenosť návrhu na rozvod manželstva. Manželia majú povinnosť nielen voči sebe ale aj voči svojim deťom a svojim vnúčatám. Podľa názoru odvolateľky nie sú splnené podmienky pre rozvod manželstva a manželstvo je potrebné zachovať. Súd by mal s poukazom na § 96 pôsobiť na manželov výchovne, usilovať o ich zmierenie a viesť ich k napĺňaniu a zlepšovaniu základných úloh rodiny, keďže rozvod manželstva je potrebné považovať za najkrajnejšiu formu riešenia veci. Navrhla preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a návrh navrhovateľa zamietol, eventuálne rozhodnutie zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou (§ 359 a § 362 ods. 1 a § 7 ods. 1 a § 94 Civilného mimosporového poriadku, ďalej len proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 , postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom odvolania, keďže tu išlo o návrhové konanie (§ 65 a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým manželstvo účastníkov konania rozviedol. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok manželky sa odvolací súd plne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Reagujúc na odvolacie dôvody však dopĺňa nasledovné:

9. Odvolateľka namietala nedostatky v skutkových zisteniach súdu, ktorý mal overiť hĺbku a závažnosť manželskej krízy a mal pôsobiť výchovne, usilovať o zmierenie manželov a viesť ich k napĺňaniu úloh rodiny. Takéto pochybenie súdu prvej inštancie ale zistené nebolo.

10. V danom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu, výsledky vykonaného dokazovania opodstatňujú prijatie záveru o tom, že manželstvo účastníkov konania neplní svoje základné spoločenské funkcie a v súčasnosti je iba formálnym zväzkom, v ktorom narušené vzťahy už nie je možné reparovať. Tento záver bolo možné prijať aj bez zisťovania bližších podrobností o mimomanželskom pomere navrhovateľa, resp. iných príčin, pre ktoré došlo k citovému odcudzeniu navrhovateľa. Nevera zo strany navrhovateľa bola v konaní nesporná, obaja manželia ju zhodne potvrdili, keď navrhovateľ uviedol, že koncom roka 2017 nadviazal vzťah, ktorý trvá doposiaľ a manželka potvrdila, že o mimomanželskom vzťahu navrhovateľa vie. Hoci odvolateľka považuje vzťah navrhovateľa a jeho priateľky len za dočasný a navyše bez akéhokoľvek citového puta, v tomto jej odvolací súd len ťažko môže dať za pravdu, keďže ide o mimomanželský vzťah trvajúci cca od konca roku 2017, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa nie je prechodnou záležitosťou, navrhovateľ ho považuje za vzťah vážny, ktorý nehodlá ukončiť. Pretrvávajúca nevera zo strany navrhovateľa však je iba jedným z faktorov, poukazujúcich na nefunkčnosť tohto manželstva, keď z dokazovania nesporne vyplýva, že manželia spolu od októbra 2017 nielen intímne nežijú, ale ani vôbec nekomunikujú. Hoci bývajú v spoločnom dome, nehospodária spoločne. I sama manželka pred súdom vo svojej výpovedi uviedla, že manželstvo v súčasnej dobe nenapĺňa žiadnu zo svojich funkcií. Ak sa aj napriek tomu táto domnieva, že manželstvo ešte môže fungovať, odvolací súd jej nedal za pravdu. Isteže nevera samotná nemusí byť dôvodom na rozvod manželstva, za predpokladu, že i za takýchto okolností si manželia želajú zotrvať v manželstve. Toto platí zvlášť v prípade, keď inak manželstvo plní svoje ostatné spoločenské funkcie v zmysle § 18 a 19 Zákona o rodine, najmä keď manželia spoločne žijú, vzájomne si pomáhajú, spoločne uspokojujú potreby rodiny a vytvárajú ( podľa možností) zdravé rodinné prostredie. V prejednávanej veci ale o takýto prípad nešlo. Tak ako správne pripomenul prvoinštančný súd, rozhodujúcim bolo citové ochladnutie voči manželke deklarované navrhovateľom a jeho pevné rozhodnutie nezotrvať viac v tomto manželstve.

11. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 1 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom; pričom účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí (odsek 2).

12. So zreteľom na obsah citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ uzavretie manželstva je prejavom dobrovoľného a slobodného rozhodnutia manželov a to s vedomím utvorenia rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a na druhej strane i jeho harmonického fungovania; potom uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať po celý čas jeho existencie. Pokiaľ u existujúceho manželstva vývoj vzťahov medzi členmi tohto partnerského zväzku spôsobí, že pôvodný účel, pre ktorý bolo manželstvo uzavreté, sa vytratil a dôvody pre dobrovoľné a slobodné zotrvávanie v manželskom zväzku pominuli, neexistuje rozumný dôvod takýto formálny vzťah zachovávať. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania niet pochýb o tom, že vzťahy medzi manželmi sú vážne a trvalo rozvrátené, a zhodne s prvoinštančným súdom aj odvolací súd dospel k záveru, že tu nie je žiaden dôvod predpokladať, že by akýmkoľvek predstaviteľným spôsobom mohlo dôjsť k náprave narušených vzťahov do takej miery, aby bolo možné obnovenie harmonického manželského spolužitia, pokiaľ to raz jeden z manželov výslovne odmieta, ako to odmieta navrhovateľ. Preto bolo namieste považovať v uvedenom prípade za naplnené dôvody pre rozvod manželstva a na tomto závere nemôže nič zmeniť ani tá skutočnosť, že manželka má ešte k navrhovateľovi citový vzťah, ani to, že si deti a ďalšia rodina prajú zachovanie ich manželstva. Za irelevantné je v tomto prípade treba považovať tiež to, že manželia spolu vychovali deti, postavili dom a pod., čím argumentuje odvolateľka, keďže tieto skutočnosti síce vypovedajú o tom, že svojho času si manželstvo svoje spoločenské funkcie naozaj plnilo, toto však už je minulosťou a nepochybne spadá do obdobia spred rozvratu manželstva. Spoločná minulosť manželov, akokoľvek by bola bývala harmonická, nepostačuje na zachovanie manželstva do budúcna, pokiaľ z dokazovania vyplýva trvalý rozvrat vzťahov a navrhovateľ ďalšie spolužitie v manželskom zväzku odmieta.

13. Odvolateľka apelovala na súd, aby pôsobil na manželov výchovne a usiloval o ich zmierenie. Odvolací súd dáva odvolateľke za pravdu, že rozvod manželstva je najkrajnejšou formou riešenia rozvratu manželstva a možno k nemu pristúpiť len pri naplnení podmienok predpokladaných ustanovením § 23 Zákona o rodine, avšak v tomto prípade súd prvej inštancie nijako nepochybil. V ustanovení § 23 je uvedená všeobecná hmotnoprávna podmienka na rozvod manželstva, ktorou je existencia vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi spôsobujúca nemožnosť plnenia účelu manželstva a kumulatívne neexistencia ďalšej perspektívy obnovenia manželského spolužitia. Rozvrat vzťahov musí byť teda kvalifikovaný, nestačí akýkoľvek rozvrat. Intenzita tohto rozvratu musí byť vysoká a pre konštatovanie vážnosti rozvratu sa tento rozvrat musí javiť ako nezmeniteľný a nenapraviteľný. Nezhody manželov sa musia týkať podstatných vecí manželského spolužitia a musia byť vážne narušené citové vzťahy medzi manželmi, aj keď nie je vylúčené, že aj pretrvávajúce nezhody týkajúce sa nepodstatných vecí môžu zapríčiniť vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov. Zákon výslovne v ustanovení § 96 ukladá súdu povinnosť usilovať o zmierenie manželov, avšak možnosti súdu pokiaľ ide o odstraňovanie príčin rozvratu manželstva, sú obmedzené a aktivita vyvíjaná zo strany súdu závisí od okolností každého prípadu. Takto v zmysle ods. 1 cit. ustanovenia súd vedie manželov k odstráneniu príčin rozvratu a usiluje sa o ich zmierenie, odsek 2 mu dáva aj možnosť, ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, aby účastníkov vyzval pokúsiť sa o zmierne riešenie mediáciou. Postup súdu potom závisí od okolností každého prípadu. Inak postupuje súd vo veci, kde je trvalý rozvrat manželstva zrejmý a nepochybný, iný postup je namieste tam, kde sa zo zistených skutkových okolností javí, že je tu možnosť zachrániť manželský zväzok. Zákon teda neukladá súdu presný spôsob, akým sa má pokúsiť manželov v rozvodovom konaní zmieriť, súd preto túto povinnosť realizuje vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Nie je pritom vylúčené, aby súd od snahy o odstránenie príčin rozvratu manželstva upustil, keď mu je zrejmé, že príčiny rozvratu manželstva sú natoľko závažné, že nie je možné manželov uzmieriť. V danej veci z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 04.09.2018 vyplýva, že pred otvorením pojednávania sa súd pokúsil o zmierenie manželov, ale márne. Hoci po vykonanom dokazovaní v tomto prípade neuložil súd účastníkom konania návštevu manželskej poradne ( psychológa), ani ich nevyzval na zmierne riešenie mediáciou, niet dôvodu s ohľadom na zistený skutkový stav, takýto postup mu vytknúť. Treba pripomenúť, že zákon dáva súdu iba možnosť účastníkov vyzvať k návšteve psychologickej poradne, alebo ich vyzvať, aby sa pokúsili o mediáciu, nedáva však súdu možnosť toto im uložiť (prikázať) ako povinnosť. Preto súd posudzuje

podľa okolností konkrétneho prípadu, či je výzva na pokus o zmierenie, prípadne zmierne riešenie v konkrétnom prípade účelná a v danom prípade ani podľa názoru odvolacieho súdu takýto postup účelný nebol. S ohľadom na okolnosti prípadu a vzhľadom na jednoznačný a rozhodný postoj navrhovateľa, u ktorého došlo k citovému odcudzeniu voči manželke, ktoré nedokáže prekonať, bolo totiž nepochybné, že rozvrat manželstva je trvalý a obnova spolužitia nie je možná.

14. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na závere, že manželstvo účastníkov konania už neplní žiadnu zo svojich funkcií, keďže vzťahy medzi nimi sú vážne a trvalo narušené, manželstvo je len formálnym zväzkom, pričom vzhľadom na intenzitu rozvratu manželstva tu nie je predpoklad, že by mohlo dôjsť k obnoveniu ich spolužitia. Tieto závery okresného súdu treba považovať za súladné so skutkovými zisteniami, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania a odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvej inštancie obsiahnutou v odôvodnení napadnutého rozsudku.

15. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd poukazujúc na správnosť napadnutého rozhodnutia, toto rozhodnutie za použitia ust. § 387 ods. 2 potvrdil, vyhodnotiac argumenty odvolateľky ako nedôvodné.

16. Záverom sa žiada ešte zdôrazniť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol za použitia ustanovenia § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 52 tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

18. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého, styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.