Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15CoPr/8/2018

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: X. Q., nar.XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, XX XX E., zast.: JUDr. Peter Tonhauser, advokát, s.r.o., so sídlom Jána Cikkera 8, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 21. 08. 2018, č. k.: 17Cpr/2/2018-188, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Skončenie štátno-zamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany žalovaného Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica zo dňa 16.10.2017, doručené dňa 08.11.2017 žalobcovi X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, XXX XX E. je neplatné. II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou zo dňa 6.2.2018 domáhal určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Následne do rozsudku skopíroval žalobu žalobcu ako aj vyjadrenie žalovaného zo dňa 26. 2. 2018. Obdobne nakopíroval repliku žalobcu zo dňa 19. 4. 2018. K tomu v bode 4 odôvodnenia doplnil obsah vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 22. 5. 2018 a vyjadrenie žalobcu k tomuto prednesu. V bode 6 odôvodnenia konštatoval vyjadrenie žalovaného zo dňa 8. 8. 2018. 3. V ďalších bodoch odôvodnenia, kde uvádza, že vykonal dokazovanie, uviedol, že sa oboznámil s internými riadiacimi aktami, oboznámil sa aj s vyjadrením žalobcu zo dňa 11. 8. 2017 ako aj ďalšími listinami, podľa bodu 29 sa oboznámil s judikátom NS ČR 21cdo 2596/2011 a s „§ 55 zákona č. 262/2006 Sb. zákoník práce“. 4. V bode 38 odôvodnenia uvádza svoje skutkové zistenia na základe vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným štátnozamestnanecký pomer, žalovaný dal výpoveď žalobcovi dňa 16.10.2017 podľa ustanovenia § 75 ods. 1 písm. g) v spojení s § 79 ods. 1 zákona č. 5512017 Z. z. z dôvodu, že je uňho ako u štátneho zamestnanca daný dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, pretože dňa 17.05.2017 elektronicky prostredníctvom pracovnej stanice (počítača) štátnej zamestnankyne, P.. N. X., do ktorej sa prihlásil jej prístupovým heslom, cez virtuálny snímač dochádzky, zapísal jej odchod zo zamestnania o16:30 hod. za P.. N. X., ktorá skutočne fyzicky v mieste svojho pravidelného výkonu štátnej služby v budove Daňového úradu na Novej 13 v Banskej Bystrici v daný čas v deň 17.05.2017 nebola, nakoľko sa nachádzala na inom mieste, a to vo N., kde ju vysadil, čím porušil § 60 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z., 5. diel, 1. oddiel, ods. 139 IRA č. 24/2016, čl. III, ods. 4 IRA č. 230/2012/6000200, 2. diel, 3. oddiel, ods. 22, písm. p) Služobného poriadku č. 2/2016.

5. Dospel k záveru, že boli splnené predpoklady platnosti výpovede podľa § 73 ods. 2 cit. zákona, keď dôvod výpovede bol skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Súd sa nezaoberal inými vytýkanými nedostatkami v práci žalobcu, na ktoré podľa jeho vyjadrenia ani dovtedy nikdy nebol upozorňovaný, ani činnosťou inšpekčnej služby, nakoľko toto nie je predmetom konania. Skúmal, či je daný dôvod na okamžité skončenie služobného pomeru, ktorý bol použitý ako dôvod na danie výpovede žalobcovi. Aplikoval § 78 ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého jediným dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru služobným úradom je závažné porušenie služobnej disciplíny, a to v lehote dvoch mesiacov od oznámenia upozornenia o tomto porušení zamestnancovi. Dodržanie lehoty mal preukázané, preto súd skúmal, či skutok vymedzený vo výpovedi napĺňa charakter závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorý vyžaduje zákon na platnosť okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Poukázal na zistenia zo žalobcovej výpovede, keď dňa 17.05.2017 odišiel o 10.45 hod. z úradu v Banskej Bystrici s P.. X. na nahlásenú služobnú cestu, podľa plánu vykonali kontrolu v Novej Bani, Veľkej Lehote a vo Vyhniach. On prišiel na Trhovú ulicu 14.20 hod. do 15.50 hod. a vrátil sa na úrad do Banskej Bystrice sám, pretože kolegyňu vyložil pred 14.20 hod. doma vo N. na N., pretože jej bolo zle, mala menštruáciu, v dobrej viere ju odpísal, pretože ho ona o to požiadala a sprístupnila mu heslo. Z výpovede svedkyne P.. X. zistil, že žalobcovi heslo nesprístupnila, požiadala ho len, aby jej vypol počítač. Podľa výpovedí i písomného vyjadrenia gestora dochádzky systém pri nahlásenej služobnej ceste automaticky odhlasuje o 16.00 hod., ak nedôjde k manuálnemu odhláseniu v iný čas. Sporné z hľadiska skutkovej stránky bolo iba to, či žalobca P.. X. odhlásil z vlastnej iniciatívy alebo bol o to ňou požiadaný. Súd vyvodil záver, že k tomu došlo na konci pracovnej doby, po riadne vykonaných kontrolách počas služobnej cesty, pričom P.. X. sa nevrátila do služobného úradu v Banskej Bystrici zo zdravotných dôvodov, pričom systém by ju automatiky odhlásil o 16:00 hod. a táto bola iba upozornená na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd dospel k záveru, že žalovanému ako služobnému úradu mohla vzniknúť iba minimálna škoda v rozsahu 1 hodiny pracovného času, nakoľko nahlásená služobná cesta bola vykonaná riadne. Poukázal na zistenie, že P.. X. z Banskej Bystrice do miesta svojho bydliska - N. priviezla pred služobnou cestou aj súkromné motorové vozidlo, z čoho vyvodil záver, že do služobného úradu sa už nechcela po vykonaní služobnej cesty vrátiť. Zo všetkých vykonaných dôkazov vyplynulo, že existuje nepomer medzi posúdením závažnosti porušenia služobnej disciplíny P.. X. a žalobcu, pričom žalobca nekonal v úmysle obohatiť seba, ale z dôvodu pomoci kolegyni, ktorá mala zdravotné problémy. Preto tento skutok tak, ako je vymedzený vo výpovedi, nespĺňa podľa názoru súdu stupeň „závažné porušenie pracovnej disciplíny“, a preto tento dôvod nemohol byť použitý ani na danie výpovede žalobcovi podľa § 75 ods. 1 pís. g/ cit. zákona. Z uvedeného dôvodu súd žalobe žalobcu vyhovel. 6. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný, pričom poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP. Rozsudok žiadal zmeniť tak, že súd žalobu zamietne v celom rozsahu, prípadne rozsudok zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. c) a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. V dôvodoch odvolania spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie ako aj správnosť úvah, ktorými sa pri rozhodovaní spravoval, taktiež absenciu dostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku. Namietal, že súd nijako nehodnotil žalovaným preukázané okolnosti, ktoré ho viedli k dôvodnému posúdeniu miery závažnosti porušenia služobnej disciplíny žalobcom v intenzite závažného porušenia a následne i k opodstatnenej aplikácii disciplinárnej zodpovednosti žalovaným formou výpovede. 8. Zo strany žalovaného ako štátneho orgánu nemôže byť tolerovaný benevolentný prístup štátnych zamestnancov k plneniu ich služobných povinností, pretože to vyplýva z princípu, že od štátnych zamestnancov a verejných činiteľov sa očakáva, že rozhodnutia budú robiť len vo verejnom záujme, bez ohľadu na ich osobné a iné záujmy, keďže zamestnanie vo verejnom záujme je súčasťou dôvery občanov a akékoľvek zneužitie postavenia vo verejnom záujme možno považovať za vážne porušenie povinností. Žalovaný má vypracované písomné postupy na plnenie služobných povinností a na výkon jednotlivých služobných úloh vo forme interných riadiacich aktov (ďalej len IRA), s ktorými oboznamuje svojich zamestnancov a dodržiavanie ktorých žalovaný vyžaduje a kontroluje, a to vzhľadom na záujem udržať služobnú disciplínu pri značne vysokom počte zamestnancov pôsobiacich u žalovaného. Súd nijako so zamestnávateľskou subjektivitou štátu, keď podriadenie zamestnancov statusu verejnoprávneho zamestnaneckého režimu so sebou nesie nielen zvýšené práva a benefity, ale i povinnosti subjektov týchto vzťahov v porovnaní so všeobecnou mierou práv a povinností občanov, resp. zamestnancov v pracovnoprávnych vzťahoch. Z odôvodnenia nie je možné zistiť, či konajúci súd zobral do úvahy skutočnosť, že disciplinárna zodpovednosť bezprostredne súvisiaca s povinnosťou štátnych zamestnancov dodržiavať služobnú disciplínu, je jedným z typických a charakteristických znakov

zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe a že akékoľvek protiprávne konanie štátneho zamestnanca bude pre štátnozamestnanecké pomery posudzované cez prizmu tohto osobitného právneho vzťahu k určitej štátnej inštitúcii. Súd sa nijako nevysporiadal s tým, že takýto výnimočne zodpovedný prístup štátnych zamestnancov k rešpektovaniu právnych predpisov a IRA žalovaného vyplýva z ich účasti na plnení funkcií štátu. 9. Napriek tomu, že okresný súd na niekoľkých stranách rozsudku vymenúva dôkazy, s ktorými sa oboznámil, nikde nie je možné sa dozvedieť, ako dôkazy svedčiace v prospech záveru hodnotenia stupňa intenzity porušenia služobnej disciplíny ako závažného podrobil svojim myšlienkovým úvahám. Predovšetkým ide o dôkazy: upozornenie na porušenie služobnej disciplíny zo dňa 22. 9. 2017, IRA číslo 2/2016 - Služobný poriadok. Zdôraznil, že v ňom žalovaný jasne, presne a zrozumiteľne v súlade s § 75 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe vymedzil, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny a akému konaniu chcel žalovaný v podmienkach finančnej správy predchádzať, o čom bol žalobca preukázateľne oboznámený a uzrozumený. Súd nijako nevyhodnotil, že závažné a menej závažné porušenie služobnej disciplíny nebolo možné všeobecne upraviť vo všeobecne záväznom právnom predpise, a to v zákone číslo 400/2009 Z. z. práve z dôvodu, že tieto skutočnosti sa môžu odlišovať v každom služobnom úrade, preto citovaný zákon prikazuje služobným úradom, aby prípady závažného porušenia služobnej disciplíny upravili sami v služobnom poriadku. Ustanovenie § 75 citovaného zákona obsahuje výslovný imperatív prikazujúci na vydanie služobného poriadku služobným úradom a k zadefinovaniu porušení povinností štátneho zamestnanca predstavujúcich závažné porušenie služobnej disciplíny. 10. Súd nevysvetlil, prečo výsledok, resp. účel, ktorý sa mal dosiahnuť vydaním služobného poriadku a ktorý mal spočívať v úprave prípadov závažného porušenia služobnej disciplíny je v prípade ponímania elektronického zaznamenania odchodu z práce štátnym zamestnancom za iného zamestnanca ako závažného porušenia služobnej disciplíny neakceptovateľný. Namietal, že súd nijako neskúmal podmienky žalovaného, ktorý v záujme jednotnej, pravdivej a osobnej evidencie dochádzkových dát, ktoré sú jedným z podkladov pre spracovanie mzdových nárokov ako i cestovných náhrad financovaný zo štátneho rozpočtu, zabezpečil inštaláciu programového aplikačného vybavenia "Dochádzka“ do jednotlivých počítačov svojich zamestnancov. Týmto žalovaný nahradil evidenciu dochádzky v písomnej forme, kedy bolo zo strany žalovaného obtiažne odkontrolovať pravdivosť a najmä autentickosť zápisu zamestnancov v čase ich skutočného príchodu na pracovisko a v čase skutočného odchodu z pracoviska, či prerušenie výkonu práce. Portál „Dochádzka“ je súčasťou integrovaného systému vnútornej správy, pričom zápis dochádzkových dát je možný až vtedy, keď sa zamestnanec skutočne fyzicky nachádza na svojom pracovisku, vo svojej kancelárii a pri svojej pracovnej stanici (počítači) s tým, že pred zápisom dochádzkového údaju je nutné prihlásenie sa zamestnanca pomocou prístupových údajov, v dôsledku čoho dochádza aj k procesu overenia identity osoby zamestnanca. V rámci kritérií pre posúdenie intenzity porušenia služobnej disciplíny súd nijako nezobral do úvahy nutnosť prísneho a presného dodržiavania vnútorných predpisov žalovaného. 11. Zo Smernice o služobnom čase (IRA číslo 24/2016) bolo preukázané, že v podmienkach žalovaného je zakázané evidovanie príchodu na pracovisko, odchodu z pracoviska, či prerušenia pracovného času portálovom aplikačnom vybavení „Dochádzka“ inštalovanom na počítači každého zamestnanca prostredníctvom substitúcie inou osobou bez osobnej účasti dotknutého štátneho zamestnanca, o ktorého evidenciu dochádzky sa jedná. Žalobca bol s touto smernicou oboznámení. 12. Zo Smernice o používaní prostriedkov IS/IKT finančnej správy jednoznačne vyplýva, že zamestnanci žalovaného nesmú nikdy pracovať pod iným používateľským účtom než tým, ktorý im bolo pridelený a z ktorej bolo preukázané, že za účelom zabezpečiť bezpečnostnú politiku informačných technológií finančnej správy, keď zamestnanci žalovaného pracujú s dôvernými a citlivými údajmi o daňových subjektoch, je mechanizmus automatického uzamykania pracovnej stanice nutný a tento možno prekonať len procesom overenia identity používateľa počítača, a to zadaním prístupového mena a individuálneho jedinečného prístupového hesla. 13. Žalovaný poukázal na podnet obyvateľa mesta Zvolen zo dňa 29. 3. 2017, na základe ktorého bola začatá inšpekčná činnosť žalovaného, z výsledku prešetrovania ktorého vyplynulo, že služobný výkon žalobcu a jeho postoj k plneniu služobných úloh bol i v období pred závažným porušením služobnej disciplíny hodnotený negatívne, a to aj zo strany verejnosti vo vzťahu ku ktorej sa žalovaný musí snažiť o udržanie dôvery a aspektu vážnosti, keď bolo poukazované na to, že v čase výkonu štátnej služby sa žalobca venuje súkromným záležitostiam namiesto plnenia služobných povinností a nevyužíva služobný čas na výkon štátnej služby - na výkon dozoru nad hazardnými hrami. Namietal, že súd prvej inštancie nepodrobil svojim úvahám ani doterajší postoj žalobcu k plneniu služobných úloh a jeho správanie sa na pracovisku, keď z písomného vyjadrenia jeho bezprostredne nadriadeného vedúceho zamestnanca

U.. F. T. vyplynulo, že žalobca svoju prácu nevykonával vždy iba v medziach štandardu, sám nevyvíjal aktivitu pri plnení služobných úloh a pri spoločných úlohách spoliehal na kreativitu a iniciatívu ostatných kolegov, že v informačných systémoch finančnej správy pracoval vo väčšine prípadov nesamostatne. 14. Namietal taktiež, že súd opomenul vziať do úvahy, že došlo k strate dôvery, ktorá nevyhnutne musí existovať medzi služobným úradom a žalobcom ako štátnym zamestnancom. Žalobca vzhľadom na svoje správanie vzbudil dôvodné pochybnosti o jeho spoľahlivosti, poctivosti a disciplinovanosti, keď preukázateľne konal v rozpore s verejným záujmom, keď za účelom falšovanie dochádzky kolegyne neváhal zneužiť integritu prístupových údajov do jej pracovnej stanice a vykonať v portálovej aplikácii „Dochádzka“ také úkony, v dôsledku ktorých dĺžka neprítomnosti štátnej zamestnankyne bola generovaná pod ním zaevidovaného záznamu. Zistenie, že v prípade porušenia služobnej disciplíny žalobcom nie je daná intenzita oprávňujúca žalovaného na uplatnenie výpovede, nezodpovedá vykonaným dôkazom, a to vzhľadom na to, že okresný súd vyššie uvedené dôkazy vôbec nehodnotil z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), pravdivosti či vierohodnosti a teda skutkový stav nesprávne podriadil pod nesprávny záver o nenaplnení charakteru závažného porušenia služobnej disciplíny žalobcom, čo následne viedlo aj k zjavne nesprávnemu záveru o neexistencii práva žalovaného na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti výpoveďou. 15. Namietal, že napriek tomu, že napadnutý rozsudok je rozsiahly a má 20 strán, myšlienkové úvahy súdu sú len strohé. Žalovaný sa nemôže stotožniť s takým odôvodnením rozsudku, ktoré nijako nezodpovedá právu účastníkov konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. To, že k neoprávnenému zásahu žalobcu v programovom aplikačnom vybavení žalovaného určenom na evidenciu dochádzky zamestnancov žalovaného došlo na konci pracovnej doby, je vo vzťahu k stanoveniu intenzity porušenia služobnej disciplíny absolútne irelevantné. Táto úvaha je aj nelogická, keďže je evidentné, že k zaznamenávaniu údajov prostredníctvom aplikácie „Dochádzka“ dochádza predovšetkým v čase na začiatku a konci pracovnej doby, keď zamestnanci prichádzajú do zamestnania a zaznamenávajú čas príchodu, resp. z nej odchádzajú a zaznamenávajú čas odchodu. Žalovanému nie je jasné, na základe čoho okresný súd dospel k záveru, že kontroly počas služobnej cesty dňa 17. 5. 2017 boli riadne žalobcom vykonané, keď táto skutočnosť nebola predmetom dokazovania. Na to by sa musel okresný súd oboznámiť s plánmi dozornej činnosti za dané obdobie. 16. Taktiež namietal, že konštatovanie súdu o nesplnení stupňa závažného porušenia služobnej disciplíny žalobcom s poukazom na to, že dochádzkový systém by P.. N. X. automaticky odhlásil 16.00 hodine, v dôsledku čoho je škoda minimálna len v rozsahu pol hodiny, je rozhodnutie jednostranné, nepresvedčivé a v rozpore s rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Zdôraznil, že i prípadné nespôsobenie škody nemôže byť bez ďalšieho na prospech žalobcu, keďže zákon o štátnej službe spôsobenie škody ako podmienku pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou nevyžaduje. Je bezvýznamné, či bola alebo nebola spôsobená škoda. 17. Zdôraznil, že dokazovanie v plnej miere ovládol žalovaný, ktorý označoval a predkladal, na rozdiel od žalobcu, dôkazy na preukázanie svojich tvrdení rozhodujúcich pre posúdenie veci. Namietal, že súd nezobral do úvahy, že žalobca zavinene porušil svoje povinnosti, keď bol daný dokonca úmysel na jeho strane. Bol si vedomý, aký je význam skutkových podstát závažného porušenia služobnej disciplíny v podmienkach žalovaného, aj aké dôsledky v prípade protiprávneho konania nastanú, bola u neho preukázateľne zastúpená vedomostná zložka, ako aj vôľová zložka, keď sa rozhodol konať spôsobom porušujúcim všeobecne záväzný právny predpis. Taktiež je ťažko obhájiteľným záver súdu, že išlo o „pomoc“ zo strany žalobcu, nakoľko žalobca nebol zo strany Mgr. N. X. o takýto druh pomoci žiadaný. 18. Súd opomenul vyhodnotiť, že bola jednoznačne vyvrátená výlučne účelová argumentácia žalobcu, že P.. N. X. mala žalobcu požiadať o zaevidovanie odchodu zo zamestnania cez virtuálny snímač dochádzky a za tým účelom mu mala poskytnúť prístupové údaje do počítača. Toto tvrdenie žalobcu bolo vyvrátené písomnými dôkazmi a oboznámením ako aj výpoveďou svedkyne P.. N. X., ktorá tvrdila, že o zaevidovanie odchodu z práce žalobcu dňa 17. 5. 2017 nežiadala a ani mu za týmto účelom nezverila prístupové údaje do jej pracovnej stanice. Súd naznačil, že sporné z hľadiska skutkovej stránke bolo iba to, či žalobca P.. N. X. odhlásil z vlastnej iniciatívy alebo bol o to ňou požiadaný. Napriek tomuto konštatovaniu súd s týmto ďalej nepracoval, hoci dokazovanie zameral na preskúmanie tejto spornej skutočnosti, pričom vyšlo najavo, že zo strany žalobcu išlo o vlastné, iniciatívne a svojvoľné protiprávne konanie, o ktoré ho P.. N. X. nežiadala zo žiadnych, ani zdravotných dôvodov, a preto mu ani nezverila svoje prístupové údaje do počítača. Pozornosti súdu zjavne unikli tvrdenia žalobcu, ktoré sa ukázali ako výlučne účelové a nepravdivé, keď počas celého súdneho konania na modifikáciu tvrdení vzhľadom na stupeň vývoja disciplinárnej zodpovednosti poukazoval, ponúkal viacero verzií o skutkových okolnostiach jeho konania, keď vonkoncom nemožno ako dobrý skutok a

v podmienkach žalovaného tolerovať svojvoľné rozhodnutie žalobcu evidovať dochádzkové údaje za iného zamestnanca a využiť na uvedené počítač, ktorý mu nebol zverený. 19. V odôvodnení rozsudku nemožno nájsť ani zmienku o tom, že pri posudzovaní zavinenia žalobcu tento dňa 11. 8. 2017 v rámci svojho písomného podania sám tvrdil, že ho P.. N. X. požiadala len o vypnutie počítača, čo prestavuje jednoduchý úkon za pomoci stlačenia tlačidla „power“ na počítači bez potreby prihlasovania sa do užívateľského konta. Skutočnosť, že sa malo jednať len o vypnutie počítača bez evidovania odchodu zo zamestnania vyplynula aj z listu matky žalobcu. Súd nijako nevyhodnotil, že sa nedá omylom niekoho zaevidovať v portálovej aplikácii „Dochádzka“, keďže počítač sa po nečinnosti automaticky uzamkne a obrazovka počítača je chránená heslom, pričom bez zadania prístupového hesla sa nesfunkční. 20. Nepravdivé sú i ďalšie varianty žalobcových tvrdení, že si neuvedomil, že nie je za svojím počítačom, pretože by sa na počítači P.. N. X. prihlasoval k používateľskému účtu svojim vlastným prihlasovacím heslom, ak by mal za to, že je za svojím počítačom. Následne by automaticky bol vygenerovaný na obrazovke počítača oznam, že heslo nie je správne a následne by si žalobca uvedomil, že sa prihlasuje na cudzej pracovnej stanici. Akákoľvek žalobcom prezentovaná pohnútka jeho protiprávneho konania je bez právnej relevancie. 21. Opretie rozhodnutia o úsudok ohľadom minimálnej škody v rozsahu pol hodiny, ktoré je založené výlučne na technickom nastavení portálovej aplikácie „Dochádzka“, ktoré generuje ukončenie služobnej cesty v prípade nezaevidovania príchodu z krátkodobej služobné cesty totožne s koncom určeného pracovného času stráveného zamestnancom na celodennej pracovnej ceste považuje žalovaný za nedostatočné. Súd sa nijako nezaujímal o skutočnosť, že automatické generovanie konca neprítomnosti žalovaného zamestnanca v pravidelnom mieste výkonu štátnej služby z dôvodu krátkodobej služobnej cesty po 16.00 hodine je výlučne nastavenie algoritmu v portálovej aplikácii, pričom ide o použitie technického času korešpondujúceho s určeným pracovným časom platným pre celodennú služobnú cestu. Smerodajné je, že v prípade krátkodobej služobnej cesty sa neprítomnosť zamestnanca generuje predovšetkým podľa skutočných príchodov a odchodov z dôvodom „služobná cesta“, ktoré si má vždy vykonať osobne dotknutý zamestnanec. Pokiaľ si aj P.. N. X. prostredníctvom elektronickej žiadanky s kódom „0800 Služobná cesta“ nepožiadala o schválenie krátkodobej služobnej cesty s iným rozsahom uznania než je technický čas nastavený v dochádzkovom systéme, uvedené nijako neznižuje intenzitu porušenia služobnej disciplíny žalobcom. Okresný súd nesprávne vyhodnotil význam informácie o technickom nastavení algoritmov počítania neprítomnosti zamestnanca v prípade krátkodobej služobné cesty, a to, že P.. N. X. nemala žiaden dôvod žiadať žalobcu o akejkoľvek evidovanie "skutočného“ odchodu zo zamestnania dňa 17. 5. 2017, keďže by došlo k automatickému generovaniu konca krátkodobej doby krátkodobej služobné cesty s tým, že portálová aplikácia umožňuje opravu rozsahu služobnej cesty nadriadeným vedúcim zamestnancom, ak sa preukáže, že skutočná dĺžka krátkodobej služobnej cesty netrvala do 16.00 hodine, napr. aj z dôvodu prekážok vo výkone štátnej služby na strane zamestnanca. Bolo vecou štátnej zamestnankyne P.. N. X., akým spôsobom ospravedlní časť pracovnej smeny od 14:12 hodiny, kedy ju vysadil žalobca vo S.. Nič to nemení na fakte, že skutočnosť, ako ospravedlní zmeškanie kratšej časti pracovnej zmeny, bolo výlučne vecou tejto štátnej zamestnankyne bez existencie akéhokoľvek relevantného dôvodu na strane žalobcu zasahovať do dochádzkových údajov zneužitím prístupových hesiel menovanej. Taktiež neobstojí ani poukazovanie súdu na nepomer v posudzovaní porušenia služobnej disciplíny menovanou a žalobcom, keď žalovaný nemohol neospravedlnenie zameškania väčšej časti zmeny štátnou zamestnankyňou považovať za závažné porušenie služobnej disciplíny, pretože podľa ustálenej judikatúry sa v tomto smere za závažné porušenie disciplíny považuje len dlhodobá zavinená neospravedlnená absencia alebo opakovaná krátkodobá zavinená neospravedlnená neprítomnosť v práci, čo však nie je tento prípad, keď neprichádzalo do úvahy ani len krátenie dovolenky, keďže nešlo o celú pracovnú cestu. Hodnotenie intenzity porušenia služobnej disciplíny vo vzťahu k obidvom zamestnancom bolo žalovaným správne a nediskriminačné, relevantne a logicky odôvodnené a spravodlivé. 22. Súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy, a to výsluch svedkov, colníkov odboru inšpekcie FR SR, oddelenia inšpekcie stred, k okolnostiam laxného výkonu štátnej služby žalobcom v rozhodný deň porušenia služobnej disciplíny. 23. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepresvedčivé aj z toho dôvodu, že ho súd založil na predpokladoch. Tieto sa týkali predpokladu ohľadom jej osobného motorového vozidla, pričom toto tvrdenie je len hypotéza a nie je ničím podložená. P.. N. X. sa mohla do služobného úradu vrátiť so žalobcom služobným motorovým vozidlom a z miesta pracoviska z Banskej Bystrice mohla ísť domov vlakom, autobusom, prípadne so žalobcom. Žalovanému sa javí málo pravdepodobné, že by

zamestnankyňa už vopred rátala s tým, že jej menštruačný cyklus v deň 17. 5. 2017 bude mať práve taký priebeh, že sa v jeho dôsledku nevráti na Daňový úrad do Banskej Bystrice. 24. Namietal, že súd namiesto toho, aby explicitne formuloval myšlienkové kroky, ktoré použil na objasnenie otázky, či skutkový stav je jedným z prípadov, ktoré sú závažným porušením služobnej disciplíny štátnym zamestnancom, zjavne nedôvodne dal výsledok vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti voči žalobcovi do kontextu s vyvodením disciplinárnej zodpovednosti P.. N. X.. Nie je možné paušálne porovnávať tieto dva prípady, nakoľko skutkové okolnosti sa od seba odlišujú, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je ani možné zistiť úvahy a argumenty, ktoré súd prvej inštancie mali doviesť k záveru, že existuje nepomer medzi posúdením závažnosti porušenia služobnej disciplíny. Rozdiel v konaní P.. N. X. a žalobcu je v tom, že žalobca sa preukázateľne dopustil i elektronického zaznamenania odchodu za iného zamestnanca cez portálovú aplikáciu. Ak žalobca poukazoval na nerovné zaobchádzanie a vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči jeho kolegyni, P.. N. T.ktorá bola upozornená na menej závažné porušenie služobnej disciplíny, v tomto smere žalovaný upriamil pozornosť na to, že pokiaľ žalobca volal po rovnakom spravodlivom postihu oboch zamestnancov, mal stotožniť na výzvu poradnej komisie generálneho tajomníka služobného úradu, ktorá preskúmavala porušenie služobnej disciplíny žalobcu, osobu kolegyne, ktorá mu mala v dňoch 11. 4. 2017 a 17. 5. 2017 zaevidovať príchod do zamestnania cez portálovú aplikáciu „Dochádzka“. Pokiaľ by touto žalobcom jednoznačne neidentifikovanou osobou bola P.. N. X., žalovaný by nemal žiaden dôvod v prípade nesporného preukázania zápisu príchodu do zamestnania za žalobcu P.. N. X., aby jej konanie neposudzoval totožným spôsobom ako v prípade žalobcu, a to ako závažné porušenie služobnej disciplíny s dôsledkom spočívajúcim v skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. Žalobca však tak, ako sa mal možnosť žalovaný aj súd v priebehu súdneho konania presvedčiť, zmenil svoju rétoriku, keď v písomnom vyjadrení k výzve poradnej komisie generálneho tajomníka služobného úradu zo dňa 25. 8. 2017 uviedol, že predpokladá, že v uvedených dňoch 11. 4. 2017 a 17. 5. 2017 sa zapísal sám a nikoho z kolegov o to nepožiadal, hoci predtým dňa 11. 8. 2017 tvrdil, že z dôvodu meškania do zamestnania a obavy, či stihne prísť včas do začatia základného času služby, telefonicky požiadal bližšie nestotožnenú kolegyňu, aby ho zapísala. 25. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že ho považuje za nedôvodné, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na dostatočne odôvodnenej, zrozumiteľnej a racionálnej právnej argumentácii, ktorá rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ako aj doktrinálny výklad. Pokiaľ žalovaný poukazuje na obligatórnu povinnosť na vydanie Služobného poriadku, uviedol, že to, či zákonodarca legislatívne zakotvil povinnosť na vydanie interného normatívneho aktu - Služobného poriadku, alebo jeho vydanie ponechal na vôli samotného zamestnávateľa, je otázkou teleologického výkladu právnej normy, ktorá v kontexte posudzovaného porušenia služobnej disciplíny nie je relevantnou, pretože obligatórnosť či fakultatívnosť jeho vydania nezakladá žiadne právne účinky touto normou predpokladané. Bez ohľadu na povinnosť vydania Služobného poriadku jediným kompetentným orgánom ochrany subjektívnych práv a oprávnených záujmov zamestnanca v štátnozamestnaneckom pomere je kauzálne príslušný súd, ktorý posudzuje mieru intenzity porušenia služobnej disciplíny v každom jednotlivom prípade. 26. Argument žalovaného, ktorým spochybňuje princípy právneho a demokratického štátu principiálne odmietol, pretože sa javí nielen ako arbitrárny, ale tiež nerešpektuje hierarchiu právnych noriem podľa ich právnej sily. Služobný poriadok prestavuje z hľadiska hierarchie právnych predpisov podľa ich právnej sily najnižší stupeň normatívnej regulácie, keď na podklade zákonnej splnomocňujúcej blankety len konkretizuje a precizuje práva a povinnosti zamestnancov v organizačnej štruktúre žalovaného. Nazeranie na Služobný poriadok v intenciách právnej argumentácie žalovaného neguje hierarchiu právnych predpisov podľa ich právnej sily a z toho dôvodu prestavuje irelevantný argument nemajúci význam pre rozhodnutie o merite veci. 27. Poprel tvrdenie žalovaného, že neuvádzal a nepredkladal dôkazy. Pripomenul, že konania vo veciach individuálnych pracovných sporov prestavujú špecifické konanie, v ktorom sa s poukazom na ustanovenie § 316 až 323 uplatňuje zvýšená ingerencia súdneho orgánu v otázke dokazovania. Podotkol, že v prípade sporu o neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru dôkazné bremeno preukázania skutočností, že štátnozamestnanecký pomer bol skončený platne, zaťažuje žalovaného zamestnávateľa. Žalovaný nevedel preukázať dôvodnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, resp., že konanie žalobcu dosiahlo intenzitu závažného porušenia služobnej disciplíny. 28. Primárnou otázkou pre rozhodnutie vo veci samej je posúdenie miery intenzity porušenia Služobného poriadku žalobcom so zreteľom na skutok opísaný žalovaným v skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 16. 10. 2017. Tzn., že akékoľvek rozsiahle skutkové tvrdenia o konaní žalobcu v minulosti sú právne irelevantné a nespôsobilé založiť žalovaným mienené právne účinky.

29. Pokiaľ žalovaný vyslovuje názor, že rozhodnutie v časti odôvodnenia o nepatrnej výške škody v rozsahu pol hodiny je v rozpore s rozhodovacou praxou všeobecných súdov, žalovaný žiadnu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktorá by to potvrdzovala, nepredložil. Žalovaný sa nepochopiteľne sústreďuje na obranu disciplinárneho previnenia pani P.. N. X., jej konanie znamená intenzívnejší exces, než previnenie samotného žalobcu. Dal do pozornosti, že žalovaný si vo svojej argumentácii zjavne odporuje, keď na jednej strane v konaní žalobcu vidí negatívny dopad na určenie platových nárokov zamestnancov, teda operuje s inštitútom vzniku škody, na druhej strane sa výslovne zmieňuje o škode, ako o irelevantnej právnej kategórii. Poukázal na ustanovenie § 180 ods. 1 a § 117 ods. 3 zákona o štátnej službe (zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe). V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca vykonáva prácu ako referent dozoru, vo funkcii radcu, od 1. 5. 1996, pričom štátnozamestnanecký pomer sa mal skončiť uplynutím výpovednej doby dňa 31. 1. 2018. Tzn., že s poukazom na ustanovenie § 188 ods. 1 o štátnej službe sa na žalobcu ex lege od 1. 6. 2017 začala vzťahovať právna úprava zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe. V § 117 ods. 3 zákonodarca legislatívne zakotvil demonštratívny výpočet kritérií, ktoré treba v prípade vyhodnotenia miery závažnosti porušenia služobnej disciplíny vziať na zreteľ, pričom expressis verbis táto právna norma pojednáva aj o rozsahu škody. Podľa citovaného ustanovenia nemôže preto obstáť argumentácia žalovaného, že miera zavinenia, resp. pohnútka žalobcu, ako aj absencia vzniku škody v príčinnej súvislosti s konaním žalobcu, nie sú relevantné kritéria pre určenie intenzity porušenia služobnej disciplíny. 30. Ak žalovaný v odvolaní namieta dobromyseľnú pohnútku žalobcu, s ktorou sa súd prvej inštancie stotožnil, tento nepoprel, že kolegyňa žalobcu mala v inkriminovaný deň pracovnej cesty pretrvávajúcu menštruáciu a bola v zlom zdravotnom stave, čo nepoprel ani samotný žalovaný ani samotná P.. X. pri výsluchu. Žalovaný sa počas celého konania snaží navodiť dojem, že žalobca konal dolózne, s úmyslom získania nevedno akej neoprávnenej výhody, pričom raz žalovaný argumentuje vznikom škody, inokedy zas inštitút škody, resp. jej evidentnú absenciu nepovažuje sa relevantnú právnu kategóriu. Už zo samotnej logiky veci vyplýva, že na to, aby žalobca P.. X. odhlásil z pracovnej stanice, resp. zaevidoval jej odchod z práce, hoci sa v tom čase v práci nachádzala, neexistoval legitímny dôvod, aby tak urobil svojvoľne. Javí sa mu iracionálne, aby konanie žalobcu žalovaný kvalifikoval ako závažné porušenie služobnej disciplíny a konanie pani P.. X., ktorá podľa jej vyjadrenia mala prístupové heslo zapísané v kalendári, teda toto heslo nedostatočným spôsobom pred zneužitím chránila, bolo posudzované a dokonca v Služobnom poriadku kvalifikované ako menej závažné porušenie služobnej disciplíny. Tento postup nemožno nazvať inak, ako nerovnaké zaobchádzanie bez toho, aby na to existoval spravodlivý dôvod. V tomto smere si žalovaný evidentne odporuje, keď na jednej strane vehementne prehlasuje, aký nezastupiteľný význam má zaevidovanie dochádzky pomocou pracovnej stanice, na druhej strane ohrozenie bezpečnosti tohto informačného programu konaním spočívajúcim v nedôslednom chránení prístupového hesla kvalifikuje ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. 31. Na to, aby žalobca svojvoľne P.. X. odhlásil z pracovnej stanice neexistoval žiadny rozumný dôvod. Týmto konaním žalobca objektívne nemohol a ani nemienil získať žiadnu neoprávnenú výhodu. Jediným skutočne a dobromyseľne mieneným účelom bolo vyhovieť požiadavke pani P.. X.. To, že konanie bolo nezodpovedné, žalobca sebakriticky priznal uvedomujúc si svoje disciplinárne previnenie, avšak v žiadnom prípade nie v miere závažného porušenia služobnej disciplíny. Od začiatku svoje výpovede účelovo nemenil. 32. Žalovaný si v odvolaní opätovne odporuje, keď na jednej strane pojednáva o tom, že vznik škody, ako aj jej výška je irelevantnou otázkou nemajúcou vplyv na hodnotenie intenzity porušenia služobnej disciplíny a na druhej strane sa odvoláva na subjektívnu premlčaciu dobu, v rámci ktorej si od žalobcu môžu uplatňovať nárok na náhradu škody spočívajúcej vo vyplatenej časti funkčného platu, ako aj odvodov do Sociálnej poisťovne. Túto konštrukciu dôrazne odmieta, pretože žalovanému škoda vzniknúť nemohla, nakoľko nezákonným sledovaním a zadržaním osoby žalobcu a jeho priznaním sa mal žalovaný vedomosť o odhlásení pani P.. X. ihneď v deň, keď zamestnanci inšpekcie kontroly videli vysadať P.. X. vo N. z auta a vedeli, že do práce sa už nevráti. Tzn., že najneskôr dňa 18. 5. 2017 žalovaný zamestnávateľ vedel o tom, že pani P.. X. nevykonávala štátnu službu v čase, aký bol zaznamenaný v dochádzke. Preto aj žalovaný zamestnávateľ vyplatil pani P.. X. funkčný plat a odvody, napriek tomu, že mal o jej disciplinárnom previnení vedomosť, potom konal buď v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a koniec koncov neefektívne nakladal s verejnými financiami daňových poplatníkov, alebo tak urobil s jasným cieľom prezumovania vzniku škody, aby toto neskôr použil voči žalobcovi. Namietal, že rozsah eventuálneho vzniku škody nemožno tendenčne vypočítavať od 14:12 hodiny, kedy P.. X. dobrovoľne na vlastnú žiadosť vystúpila zo služobného motorového vozidla. Pracovná stanica počíta automaticky odchod zamestnancov 16.00 hodine. P.. X. žiadnym spôsobom absenciu od 14:12 do 16:30 hodiny neospravedlnila.

33. K otázke rovnakého zaobchádzania uviedol, že prečo by mal byť žalobca sankcionovaný vo väčšej miere, ako pani P.. X., keď bola to práve ona, ktorá neoprávnenou absenciou založila eventuálne hrozbu vzniku škody na finančných prostriedkoch v rozsahu fiktívne uvedeného pracovného času od 14:12 do 16:00 hodiny, pričom žalobca eventuálny vznik hrozby škody založil len od 16:00 do 16:30 hodiny. 34. K námietke ohľadom nevykonania výsluchu svedkov poukázal na to, že na pojednávaní dňa 21. 6. 2018 právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že ponecháva na zváženie súdu, či bude volať zamestnancov kontroly, teda riadne a zákonným postupom nenavrhla vykonanie dokazovania výsluchom svedkov. Poukázal na § 320 CSP, keď je potrebné uviesť, že zvýšená ingerencia súdu v individuálnych pracovných sporoch sa prejavuje výhradne na strane zamestnanca ako slabšej strany pracovnoprávneho vzťahu. Súd si môže sám posúdiť otázku potreby a rozsahu dokazovania bez toho, aby musel poskytovať odpoveď na to, ktoré dôkazy sa rozhodne vykonať a ktoré sa naopak vykonať rozhodne. Polemizovať o žalovaným namietanej vade konania by bolo namieste v prípadoch, keby žalovaný trval na výsluchu svedkov, týchto by riadne a včas navrhol a zo strany konajúceho súdu by mu bolo vo výsluchu svedkov bránené. 35. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 197 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorého ak strana navrhne výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na pojednávaní; o tejto skutočnosti vopred upovedomí súd a protistranu. Z tohto ustanovenia vyplýva, že je výhradne vecou žalovaného zamestnávateľa, aby v prípade, že to uzná za vhodné, navrhol výsluch svedka, zabezpečil vo vlastnej réžii jeho prítomnosť a zároveň kumulatívne o tejto skutočnosti upovedomil súd ako aj protistranu. Z obsahu spisu je zrejmé, že takýto prejav vôle žalovaného absentuje, preto nemožno na tomto tvrdení založiť ním uvedený odvolací dôvod. 36. K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia uviedol, že tento spôsob spochybňovania rozhodovacej činnosti súdu považuje za neakceptovateľný, pretože aj právo na spravodlivý súdny proces nie je právom absolútnym. Súd sa musí argumentačne vysporiadať iba s podstatnými skutočnosťami a produkovanými tvrdeniami. Žalovaný účelovo a vytrhnutím z logickej a obsahovej nadväznosti odôvodnenia rozhodnutia využíva niektoré konštatácie súdu na to, aby založil niektorý z odvolacích dôvodov. 37. Žalovaný v replike zotrval na svojich argumentoch uvedených v odvolaní. Predovšetkým zdôraznil , že Slovenská republika má zvláštnu samostatnú právnu úpravu pre zamestnancov štátu odlišnú od pracovnoprávnej úpravy založenej na zmluvnom princípe v trhových podmienkach v súkromnej sfére. Pokiaľ je v súlade s princípom právneho a demokratického štátu to, že existuje autonómna, legislatívne oddelená právna úprava pre koncepciu zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe, je neakceptovateľné tvrdenie žalobcu, že je v rozpore s princípom právneho a demokratického štátu, ak žalovaný poukazuje na to, že zodpovednostné vzťahy vystupujú v štátnozamestnaneckých vzťahoch do popredia výraznejšie, ako je tomu v súkromnoprávnych vzťahoch vznikajúcich na trhu práce, a ak na podporu svojej argumentácie označil konkrétne ustanovenie tejto samostatnej právnej úpravy, z ktorej zvýšený záujem na dodržiavaní disciplíny zamestnancami štátu vyplýva. 38. Argumentácii žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu nemožno prisvedčiť, nakoľko by bola popretím faktu, že vzhľadom na samotnú podstatu a povahu vzťahov, v ktorých sa realizuje štátna služba, bolo nutné prijať zvláštnu právnou úpravu v podobe zákona o štátnej službe. Pokiaľ by dôsledné dodržiavanie služobného poriadku ako interného normatívneho aktu jasne vymedzujúceho prípady závažného porušenia služobnej disciplíny nebolo v podmienkach štátnej služby tak dôležité, nebol by sa býval zákonodarca odchýlil pri koncipovaní právnej úpravy štátnozamestnaneckých vzťahov od bežnej pracovnoprávnej úpravy (§ 84 Zákonníka práce), ktorá ustanovuje výlučne len právo, nie povinnosť zamestnávateľa vydať pracovný poriadok a neobsahuje ani povinný minimálny obsah pracovného poriadku. Súd mal pri rozhodovaní prihliadnuť na túto skutočnosť a pri "premostení“ medzi právnou normou obsahujúcou neurčitý právny pojem "závažné porušenie služobnej disciplíny" na jednej strane a konkrétnou skutkovou udalosťou na strane druhej prihliadnuť a posúdiť túto okolnosť, ktorá bezpochyby posúva mieru intenzity porušenia služobnej disciplíny žalobcom. Dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich štátnozamestnanecké vzťahy a dodržiavanie povinnosti vydať služobný poriadok so stanoveným minimálnym obsahom môže byť podľa zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v prípade žalovaného i predmetom preskúmania zo strany inšpekcie práce. 39. Argumentáciu žalobcu v oblasti nazerania na služobný poriadok a jeho postavenie v hierarchii právnych predpisov podľa právnej sily žalovaný hodnotí ako enormnú snahu spochybniť žalovaným podané odvolanie a jeho odvolaciu námietku, že okresný súd sa nepresvedčivo vysporiadal so všetkými pre meritum veci rozhodujúcimi okolnosťami. Zdôraznil, že nie je možné bagatelizovať vypovedaciu hodnotu listinného dôkazu v podobe služobného poriadku len preto, že ide o interný normatívny akt a z toho dôvodu vykázať nepotrebnosť sa s ním zaoberať. Súd mal v záujme preskúmateľnosti jeho rozhodnutia ozrejmiť, z akého dôvodu nepovažoval obchádzanie osobného

zaznamenávania dochádzkových dát a obchádzanie procesu overenia identity pri práci s informačnými systémami finančnej správy, ktorému chcel žalovaný v podmienkach finančnej správy vzhľadom na obsah služobného poriadku predísť, za také konanie, ktoré by napĺňalo stupeň závažného porušenia služobnej disciplíny. Dôvodom nemožnosti subsumovania spomenutého konania pod závažné porušenie služobnej disciplíny nemôže byť otázka škody alebo výšky. Ustanovenie § 75 zákona č. 400/2009 Z. z. nijako neobmedzovalo služobné úrady ako adresátov tejto právnej normy v tom smere, že by mohli za závažné porušenie služobnej disciplíny v služobnom poriadku určiť výlučne len také porušenia služobných povinností, pri ktorých vznikla škoda, prípadne škoda určitého rozsahu. 40. Žalovaný popri zákonnej úprave konkretizoval v súlade s § 75 zákona č. 400/2009 Z. z. porušenia povinností štátneho zamestnanca, ktoré sa s prihliadnutím na podmienky žalovaného považujú za závažné a menej závažné porušenie služobnej disciplíny v písomnom internom riadiacom akte, a to v služobnom poriadku, nakoľko v § 61 - § 63 zákona č. 400/2009 Z. z. sú vymedzené základné povinnosti a obmedzenia štátnych zamestnancov všeobecne. V prípade, ak by žalovaný služobný poriadok nevydal a nedodržal zákonom ustanovené minimálne obsahové náležitosti, teda neupravil by, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny, vystavil by sa okrem iného riziku, že neunesie v priebehu sporu medzi ním a štátnym zamestnancom dôkazné bremeno o dosiahnutí stupňa intenzity v podobe závažného porušenia služobnej disciplíny. Žalovaný služobný poriadok po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov zákonným spôsobom vydal. Služobný poriadok má povahu nielen interného normatívneho aktu, ale i právneho jednania, a preto keďže žalobca bol s ním preukázateľne oboznámený, bol povinný ako jeho adresát jednať v súlade s ním, čo úmyselne nerešpektoval. 41. K námietke žalobcu, že žalovaný nevedel preukázať, že konanie žalobcu dosiahlo intenzitu závažného porušenia služobnej disciplíny, poukázal na vyššie uvedené argumenty, pričom zdôraznil, že o neunesení dôkazného bremena by bolo možné prípadne uvažovať za inej skutkovej situácie, napr. vtedy, ak by nebol zákonným spôsobom žalovaným vydaný služobný poriadok, neboli by v ňom určené prípady závažného porušenia služobnej disciplíny a nebol by s ním žalobca oboznámený, v dôsledku čoho by nebol služobný poriadok pre žalobcu záväzný. To nie je prípad tohto sporu, pretože žalovaný služobný poriadok vydal, určil prípady závažného porušenia služobnej disciplíny vzhľadom na špecifiká a podmienky žalovaného a so služobným poriadkom ako aj s ostatnými internými riadiacimi aktami žalobcu preukázateľne oboznámil. Tieto interné normatívne akty boli preto pre žalobcu záväzné a mal povinnosť ich dodržiavať s poukazom na § 60 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z.. 42. To, že súd prvej inštancie hodnotil stupeň intenzity porušenia služobnej disciplíny odlišne než žalovaný v služobnom poriadku, nie je možné stotožňovať s neunesením dôkazného bremena žalovaným vo vzťahu k stupňu intenzity porušenia služobnej disciplíny, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný s poukazom na spomenutý služobný poriadok dôkazné bremeno uniesol. Pokiaľ sa súd nestotožnil s hodnotením stupňa intenzity služobnej disciplíny žalovaným v zmysle služobného poriadku, ide o otázku odlišného vymedzenia abstraktnej hypotézy právnej normy žalovaným a súdom. Správnosť vymedzenia tejto hypotézy súdom žalovaný napadol odvolaním, keď súd nevysvetlil, z akého dôvodu by subsumovateľnosť konania spočívajúceho v elektronickom zaznamenaní odchodu za iného zamestnanca pod kategóriou závažné porušenie služobnej disciplíny nemala byť správna pri podmienkach, aké u žalovaného sú dané. 43. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu ohľadom skutkových tvrdení o konaní žalobcu v minulosti, ktoré by mali byť posudzované ako irelevantné. Toto tvrdenie považuje za účelové v snahe odpútať pozornosť skutočnosti, že v rámci listinných dôkazov je súčasťou spisu nielen skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 16. 10. 2017, ale i upozornenie na porušenie služobnej disciplíny zo dňa 22. 9. 2017. Hoci samotné upozornenie nie je tým prejavom vôle, s ktorým by bol spojený vznik, zmena alebo zánik práv a povinností účastníkov štátno zamestnaneckého vzťahu, je predpokladom pre taký úkon a súd mal upozornenie v súlade s § 191 ods. 1 hodnotiť jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a vysporiadať sa so skutočnosťami, ktoré z neho vyplývajú. Faktom je, že žalobca sa viacnásobného menej závažného porušenia služobnej disciplíny dopustil, čo nijako nepopiera, pričom za takéto konania mu bola vyvodená disciplinárna zodpovednosť vo forme upozornenia s upozornením na možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. 44. K námietke, že žalovaný nepochopiteľne sústreďuje obranu disciplinárneho previnenia Mgr. N. X. ,uviedol, že žalobca vytrhol z kontextu podaného odvolania poukaz žalobcu na existenciu ustálenej judikatúry a tento účelovo dezinterpretoval. K obidvom zamestnancom žalovaný postupoval v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania vychádzajúc zo znenia služobného poriadku. Odmietol subjektívne ničím nepodložené tvrdenie žalobcu, že by mal v konaní obraňovať disciplinárne previnenie P.. N. X.,

nakoľko na také konanie nemal žalovaný žiaden dôvod. Ide len o subjektívne pocity žalobcu, ktoré ničím nepodložil a sú bez výpovednej hodnoty. 45. Podľa jeho názoru konanie P.. N. X., ktorá nedostatočne chránila prístupové heslo do počítača, je nedbanlivostným konaním. Nedbanlivostné porušenie služobnej disciplíny tejto zamestnankyne bolo opodstatnené a nejde o exces intenzívnejší, ako bol spáchaný žalobcom. V oblasti posúdenie intenzity porušenia služobnej disciplíny a spôsobu vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti za nedostatočnú ochranu prístupového hesla pred zneužitím a prezradením inej osobe postupoval žalovaný rovnako i vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca tiež naplnil podstatu predmetného menej závažného porušenia služobnej disciplíny podľa 2. dielu, 3. oddielu, ods. 19 písm. p) služobného poriadku, keďže nedostatočne chránil svoje prístupové heslo pred zneužitím a prezradením inej osobe, nakoľko, ako sám vo vyjadrení zo dňa 11. 8. 2017 uviedol, že v dňoch 11. 4. 2017 a 17. 5. 2017 meškal do práce a myslel si, že nestihne prísť do 8.30 hodiny, preto telefonicky poprosil kolegyňu, ktorú následne odmietol identifikovať, aby mu zapísala príchod do zamestnania. Pokiaľ sa snaží o navodenie pohľadu o intenzívnejšom excese v prípade konania P.. N. X., tak potom by mal kriticky aplikovať tento pohľad aj vo vzťahu k svojmu vlastnému konaniu v dňoch 11. 4. 2017 a 17. 5. 2017. 46. K argumentácii žalobcu, že na to, aby svojvoľne odhlásil P.. N. X. z pracovnej stanice neexistoval žiadny rozumný dôvod, uviedol, že možno s ňou súhlasiť, nakoľko substitučné evidovanie dochádzkových dát obchádzaním procesu overenia identity je v podmienkach a praxi žalovaného všetkým zamestnancom preukázateľne zakázané. Tvrdenie, že zo strany žalobcu nešlo o konanie na základe jeho vlastnej iniciatívy, bolo v priebehu dokazovania pred súdom jednoznačne vyvrátené. 47. Žalobca poprel, že by od začiatku účelovo menil svoje výpovede. S týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Bolo preukázané, že žalobca začal svoje prvotné pôvodné tvrdenia meniť. V písomnom vyjadrení zo dňa 11. 8. 2017 uvádzal, že ho kolegyňa P.. N. X. prosila len o vypnutie počítača, na čo nie je potrebné prekonávať proces autentifikácie, aj výlučne fyzicky stlačiť iba tlačidlo „power“ na počítači. Následne v žalobe a súdnom konaní už tvrdil niečo iné, a to, že vystupoval v pozícii toho, kto mal byť na protiprávne konanie navedený a mal byť údajne o zaevidovanie odchodu zo zamestnania požiadaný a za tým účelom mu mali byť poskytnuté touto osobou aj prístupové údaje. Táto skutková verzia žalobcu o návode na protiprávne konanie P.. N. X. a zverejní prístupových údajov za účelom evidovania odchodu bola v súdnom konaní preukázateľne vyvrátená. Žalobca obranu menil podľa stavu, v akom sa vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti a následne súdne konanie nachádzalo. Žalobca vytŕha z kontextu časti odvolania, ktoré dezinterpretuje. 48. Pokiaľ žalobca spochybnil odvolaciu námietku žalovaného, ktorý namietal nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť záveru súdu strohým poukazom na možnosť vzniku iba minimálnej škody, uviedol, že žalovaný si nejako vo vyjadreniach neodporuje a uvedené tvrdenia žalobcu sú len snahou zľahčiť závažnosť porušenia služobnej disciplíny. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca ide do takého extrému, keď uvádza, že založenie odvolacieho dôvodu žalovaným cez nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku je podľa neho najfrekventovanejším spôsobom napadnutia rozhodnutí súdov odvolateľmi, čo má zakladať nelegitímny tlak na rozhodovaciu činnosť, a čo má vykazovať skôr známky šikanózneho výkonu práva. Žalovaný v tomto smere uviedol, že ide o subjektívne tvrdenia žalobcu nepodložené žiadnymi štatistikami ohľadom uplatniteľnosti odvolacích dôvodov zo strany strán sporu. Odmieta akékoľvek spájanie ním uplatneného práva na podanie opravného prostriedku proti meritórnemu rozhodnutiu s údajným vykazovaním známok šikanózneho výkonu práva. 49. Ak žalobca poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú pripomienku, žalovaný uviedol, že v odvolaní uvádza konkrétne skutočnosti, podľa ktorých súd prvej inštancie nedokázal odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby sa to nejavilo ako svojvoľné a neobhájiteľné. Podľa žalovaného okresný súd dôkladne nezvážil všetky argumenty a neuviedol pre svoje rozhodnutie dostatočné a presvedčivé dôvody, keď za rozhodujúci faktor pre vyslovenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou mal považovať iba časové obdobie porušenia služobnej disciplíny žalobcom na konci pracovnej zmeny, technický algoritmus v portálovej aplikácii "Dochádzka“, či ničím nepodložený predpoklad o údajnom úmysle P.. N. X. nevrátiť sa do zamestnania alebo predpoklad o riadnom vykonaní kontrol počas služobnej cesty. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť sa musí týkať tak skutkovej ako aj právnej stránky rozhodnutia, pričom poukázal na nález I. ÚS 265/05 Ústavného súdu Slovenskej republiky. 50. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

51. Podľa § 389 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie zruší, len ak: b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 52. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí viacerými vadami, pričom argumenty žalovaného uvedené v odvolaní uznal za dôvodné v celom rozsahu. Naproti tomu, argumentáciu žalobcu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu nepovažuje dostatočnú na to, aby spochybnila odvolanie žalovaného, resp. presvedčil odvolací súd o tom, že rozhodnutie okresného súdu je správne a netrpí žiadnymi vadami, ako to prezentuje žalobca vo vyjadrení. Úvodom treba uviesť, že rozhodnutie trpí viacerými procesnými vadami, ktoré sú v rozpore s CSP. 53. V zmysle § 191 ods. 1 súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V zmysle ods. 2 vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na § 220 ods. 2 , kde v zmysle ods. 2 okrem iného je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Súd vo svojom rozhodnutí uviedol úvodom celé podania strán sporu, pričom následne od bodu 7 odôvodnenia uviedol v rozhodnutí, ktoré dôkazy vykonal, pričom v bode 10 uviedol podrobný opis, resp. úplné znenie podania bez toho, aby stručne a jasne vysvetlil, čo z tohto podania mal preukázané, to platí aj o oboznamovaní sa s listinnými dôkazmi, ktoré síce v rozhodnutí cituje, avšak vôbec neuvádza, čo z nich zistil a ako pri rozhodnutí použil. Zistenie neznamená, že takýto dôkaz pomenuje, prípadne opíše z neho plynúce obsahové údaje, pokiaľ vôbec. Ak napríklad sa oboznámil s internými riadiaicimi aktami Finančného riaditeľstva, neuvádza, ako tieto vyhodnotil, ako sa nimi riadil, v prípade, že tieto nerešpektoval, neuviedol žiaden rozumný dôvod, pre ktorý by tieto závažné akty nemali byť zohľadňované pri rozhodovaní. V bode 17 súd konštatuje, že sa oboznamuje s podnetom zo dňa 29. 3. 2017 na dlhodobé zneužívanie pracovnej doby, avšak z tohto konštatovania nevyplýva, ako tento dôkaz vyhodnotil a aké skutkové zistenia boli dôležité pre rozhodnutie v jeho veci. Nie je zrozumiteľné, k čomu chcel dospieť v bode 18 citovaným oboznámením sa s vyjadrením. 54. V bode 30 súd uvádza, že sa oboznámil s § 55 zákona č. 262/2006 Sb. Zákoníka práce. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na ust. § 186 ods. 1 CSP, podľa ktorého právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, sa nedokazujú. Táto situácia je absolútne zmätočná, keďže obsahuje odkaz na českú právnu úpravu. Následne súd citoval jednotlivé ustanovenia, ktoré by mal vo veci aplikovať, avšak už z bodu 35 odôvodnenia je zrejmé, že súd cituje v plnom znení rozhodnutia, pričom nie je zrejmé, ako toto ustanovenie použil a ktoré z jednotlivých písmen aj aplikoval, prípadne ktoré nie, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným a sporným. Na tomto mieste odvolací súd dodáva, že z hľadiska aplikácie § 75 zákona č. 55/2007 Z. z. o štátnej službe je rozhodujúce písm. g) a jeho ods. 2. Aplikácia § 78 ods. 1 citovaného zákona je nesprávna a nemá vzťah k danej veci, pretože v tomto prípade nedošlo k okamžitému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, ale ku skončeniu výpoveďou. 55. Súd až od bodu 38 odôvodnenia rozhodnutia vyvodzuje závery z vykonaného dokazovania, ktoré však trpí podstatnými vadami, pričom jeho odpovede sú skutočne zjednodušené a nereagujú na podstatné tvrdenia žalovaného, nedávajú zrozumiteľnú odpoveď na jeho argumenty, hoci ide o závažné námietky, ktoré sú relevantné pre správne rozhodnutie vo veci. Okresný súd v bode 38 odôvodnenia uvádza svoje zistenia, z ktorých vyplýva, že dospel k záveru, že boli splnené predpoklady platnosti výpovede podľa § 73 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z. z.. Je správny záver súdu v tom, že sa nezaoberal inými vytýkanými nedostatkami, pretože tieto nie sú predmetom konania vo vzťahu k danej výpovedi, teda neboli posudzované z hľadiska porušenia pracovnej disciplíny. Správny môže byť záver o tom, že sa nezaoberal činnosťou inšpekčnej služby v prípade, ak jej výsledky akceptuje a pochopil jej začlenenie v štruktúre žalovaného. Pokiaľ zmysel a činnosť inšpekčnej služby súd nepochopil, potom je potrebné sa touto otázkou zaoberať, pretože to má vplyv na rozhodnutie vo veci, keď ide o legitímne zriadenú inšpekčnú službu. Z ničoho nevyplýva, že by žalovaný ako služobný úrad chcel dať žalobcovi výpoveď z dôvodu iných nedostatkov práci, pretože, ako mohol zo svojej činnosti súd zistiť v rámci dokazovania, dopracoval by sa k určitému skutkovému zisteniu, že úrad žalobcovi nedal výpoveď z dôvodu iných nedostatkov, čo však neznamená, že nebol disciplinárne postihnutý aj v tomto smere.

56. Podľa § 75 ods. 1 písm. g) zák. č. 55/2017 Z. z. služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak je u štátneho zamestnanca dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď len z taxatívne vymedzených dôvodov uvedených v odseku 1. V ustanovení odseku 1 sa odzrkadľuje najmä zavedenie nových právnych inštitútov (napr. služobné hodnotenie, disciplinárna zodpovednosť štátneho zamestnanca). Na margo argumentácie žalobcu odvolací zdôrazňuje nový právny inštitút vyššie uvedený. Absentuje odkaz na delegovanú pôsobnosť Zákonníka práce. Zaviedla sa jednotná úprava zodpovednosti štátneho zamestnanca za porušenie služobnej disciplíny. Posúdiť, či a k akému porušeniu služobnej disciplíny došlo, môcť iba generálny tajomník na základe odporúčacieho stanoviska poradnej komisie. Dôvodom výpovede podľa odseku 1 písm. g) sú prípady, kedy služobný úrad mohol skončiť štátnozamestnanecký pomer so štátnym zamestnancom okamžite, ale túto možnosť nevyužil, príp. mu zákon pri určitej kategórii štátnych zamestnancov zakazuje okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer, avšak skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou mu umožňuje. Žalovaný využil túto možnosť. Podľa ods. 2 služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď z dôvodu podľa odseku 1 písm. g) do dvoch mesiacov od oznámenia upozornenia o závažnom porušení služobnej disciplíny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol. Aplikácia § 78 nie je úplne namieste. Zákon o štátnej službe priamo nedefinuje, čo je závažné porušenie služobnej disciplíny. V zmysle § 117 ods. 1 štátny zamestnanec zodpovedá za porušenie služobnej disciplíny, ktorou je nesplnenie alebo porušenie povinností alebo obmedzení vyplývajúcich z tohto zákona, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie štátnej služby, ak k ich nesplneniu alebo porušeniu došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby. Podľa ods. 2 sa podľa miery závažnosti porušenia služobnej disciplíny rozlišuje a) menej závažné porušenie služobnej disciplíny, b) závažné porušenie služobnej disciplíny. V ods. 3 upravuje mieru závažnosti porušenia služobnej disciplíny, ktorá sa posudzuje vzhľadom na povahu porušenej alebo nesplnenej služobnej povinnosti alebo obmedzenia, okolností, za akých k nemu došlo, najmä spôsob a intenzitu konania alebo opomenutia, mieru zavinenia, opakované porušenie služobnej disciplíny, doterajší prístup štátneho zamestnanca k plneniu povinností a dodržiavaniu obmedzení alebo na inú okolnosť, rozsah škody a následok porušenia služobnej disciplíny. 57. Pri porušení služobnej disciplíny sa podľa miery jej závažnosti rozlišuje medzi menej závažným porušením služobnej disciplíny a závažným porušením služobnej disciplíny. Zákon v niektorých prípadoch ustanovuje, ktoré nesplnenie alebo porušenie povinnosti má služobný úrad považovať za porušenie služobnej disciplíny, avšak posúdenie miery závažnosti daného porušenia ponechal na služobnom úrade, nie teda iba na súde. Vzhľadom na špecifiká jednotlivých služobných úradov nebolo možné, ani vhodné v zákone určovať taxatívny výpočet menej závažných porušení služobnej disciplíny a závažných porušení služobnej disciplíny záväzný pre všetky služobné úrady. Zákon však zavádza povinnosť služobného úradu ustanoviť vo svojom služobnom poriadku, aké porušenie alebo nesplnenie povinnosti štátnym zamestnancom bude považovať za závažné porušenie služobnej disciplíny. Ak sa štátny zamestnanec dopustí závažného porušenia služobnej disciplíny, je s ním služobný úrad povinný buď okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer alebo skončiť jeho štátnozamestnanecký pomer výpoveďou. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva povinnosť, nie ani možnosť postupu. 58. Podľa § 109 ods. 1 cit zák. služobný úrad vydá služobný poriadok po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný. Podľa ods. 2 v služobnom poriadku služobný úrad najmä bližšie upraví služobné podmienky ustanovené týmto zákonom a upraví, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. V zmysle ods. 3 služobný poriadok je záväzný pre služobný úrad a pre všetkých jeho štátnych zamestnancov, ktorí musia byť s jeho obsahom riadne oboznámení. 59. Ustanovenie upravuje povinnosť služobného úradu vydať služobný poriadok. Účelom služobného poriadku je bližšie špecifikovať jednotlivé ustanovenia zákona o štátnej službe, ktoré upravujú služobné podmienky. Obsahové náležitosti služobného poriadku zákon o štátnej službe konkrétne neustanovuje, okrem povinnosti služobného úradu upraviť v služobnom poriadku tie povinnosti štátneho zamestnanca, ktorých porušenie služobný úrad považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. Opakované menej závažné porušenie služobnej disciplíny ako aj závažné porušenie služobnej disciplíny sú jedným z dôvodov, na základe ktorých môže služobný úrad skončiť štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca výpoveďou alebo okamžite. Platnosť služobného poriadku je podmienená predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov. 60. Služobný poriadok je záväzný nielen pre služobný úrad, ale i všetkých štátnych zamestnancov. Podmienkou tejto záväznosti je riadne oboznámenie štátnych zamestnancov s jeho obsahom a prístupnosť služobného poriadku každému štátnemu zamestnancovi. Spôsob oboznámenia štátnych zamestnancov so služobným poriadkom ani jeho zverejnenia zákon konkrétne neustanovuje.

61. Žalobca sa v čase spáchania disciplinárneho porušenia mal správať v súlade s platnými predpismi, medzi ktoré nepatria len zákony, ale aj právne normy nižšej právnej sily, medzi ktoré patria aj interné riadiace akty. Je potrebné dodať, že právnym predpisom sa rozumie písomný normatívny právny akt, ktorý obsahuje aspoň jednu právnu normu a ktorý je uverejnený v Zbierke zákonov. Interným predpisom sa rozumie interná (vnútrorezortná) normatívna inštrukcia, ktorá je prostriedkom riadiacej činnosti ústredného orgánu voči podriadeným orgánom, organizáciám a ich pracovníkom. Rozdiel medzi právnym a interným predpisom spočíva najmä v tom, že kým právny predpis je všeobecne záväzný, interný predpis zaväzuje len orgány, organizácie a pracovníkov, riadených orgánom, ktorý interný predpis vydal. 62. Pretože okresný súd vôbec neprihliadol na špecifikum žalovaného, ako správneho orgánu, je nutné pripomenúť, že súčasťou správneho procesu v širšom ponímaní je aj proces tvorby interných normatívnych inštrukcií, tzv. riadiaci normatívny správny proces. Vo verejnej správe prebieha viacero druhov správnych procesov. Okrem známeho aplikačného procesu - správneho konania, je to aj normotvorný proces, ako aj proces vnútorného riadenia verejnej správy, resp. riadiaci proces vo verejnej správe. Jedným z typických znakov riadiaceho procesu vo verejnej správe je to, že sa týka vzťahu medzi organizačne nadriadeným orgánom verejnej správy na jednej strane a organizačne podriadenými orgánmi verejnej správy na strane druhej. Okrem toho, riadiaci proces vo verejnej správe zahŕňa aj vzťah medzi nadriadeným pracovníkom (pracovníkmi) orgánu verejnej správy a jeho podriadeným pracovníkom, resp. pracovníkmi. Ak tento vzťah v rámci verejnej správy nie je budovaný na princípe organizačnej nadriadenosti a podriadenosti, svoje uplatnenie nachádzajú obvykle ďalšie dva druhy správneho procesu, a to normotvorný správny proces (vo forme normatívnych právnych aktov alebo normatívnych zmlúv) alebo aplikačný správny proces (vo forme individuálnych správnych aktov). V týchto prípadoch ide o uplatnenie princípu funkčnej (materiálnej) nadriadenosti a podriadenosti. Riadiaci proces vo verejnej správe pozostáva po obsahovej stránke z výkonu určitých činností, ktoré sú podstatou samotného riadenia. Ide predovšetkým o plánovanie, organizovanie, samotné vedenie ľudí a kontrolu. Na tieto činnosti následne nadväzuje ich vykonávanie. Riadiaci proces vo verejnej správe môže mať jednak normatívny charakter, tzv. riadiaci normatívny proces, alebo aplikačný charakter, tzv. riadiaci aplikačný proces. V prípade riadiaceho normatívneho procesu výsledkom riadiacej činnosti je normatívny akt riadenia, v teórii označovaný ako interná normatívna inštrukcia. Výsledkom riadiacej činnosti v prípade aplikačného riadiaceho procesu je individuálny, aplikačný akt riadenia, tzv. individuálny interný (služobný) pokyn. 63. Interný riadiaci akt v podmienkach subjektu verejnej správy upravuje základné zásady, ciele a spôsob kontroly vykonávanej podľa pravidiel ustanovených v osobitnom predpise. Interný riadiaci akt charakterizuje základné postupy organizácie, má záväzný charakter ako smernica či poriadok. Podľa čl. 2 cit. zák. štátny zamestnanec pri výkone štátnej služby a služobný úrad v štátnozamestnaneckých vzťahoch konajú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, právne záväznými aktmi Európskej únie, právnymi predpismi Slovenskej republiky, služobnými predpismi a ostatnými vnútornými predpismi. Ochranu štátneho zamestnanca voči konaniu, ktoré sa považuje za nezákonné, zaručujú zákonom ustanovené práva štátneho zamestnanca. 64. Na základe vyššie uvedeného okresný súd nijako nevysvetlil, prečo by žalobca nemal dodržiavať služobný poriadok, prípadne svoje konanie zľahčovať, prípadne odvádzať pozornosť na predmet konania, ktorý nie je posudzovaný (porušenie služobnej disciplíny Mgr. N. X.). V odvolaní a replike správne žalovaný argumentuje vo vzťahu k tejto námietke, odvolací súd sa s jeho argumentami stotožňuje. Sú v súlade s právnymi predpismi, rozhodne nemožno v postupe žalovaného vidieť nerovné zaobchádzanie, hoci sa to po subjektívnej stránke žalobcovi môže javiť. Porušenie obidvoch zamestnancov je dostatočne preukázané, podľa služobného poriadku a IRA je zistená vyššia miera závažnosti porušenia služobnej disciplíny žalobcom, ktorý úmyselne, vedome konal v rozpore s úpravou obsiahnutou v tomto akte, pričom bolo jasne definované, že v takomto prípade je dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru pomeru. Argumenty o pohnútke nie sú rozhodujúce. Ak by bolo pravdou, že ho aj kolegyňa požiadala o odpísanie, nič mu nebránilo odmietnuť, pričom naviac obom muselo byť zrejmé, že dôjde k automatickému odpísaniu o 16.00. Je pravdou, že časová súvislosť nie je rozhodujúca, nie je dôležité, či ku škode došlo alebo išlo len o krátku dobu. Dôležité je, že došlo konaniu, ktoré je služobným poriadkom definované ako závažné porušenie služobnej disciplíny. Nepochybne aj v tomto smere dôsledný postup žalovaného plní úlohu prevencie. Vzhľadom na to, že k inšpekčnej činnosti došlo až na podnet občana, možno predpokladať, že takéto konanie bolo pozorované skôr, bolo možno aj opakované. Nebyť podnetu, možno by sa žalovaný o porušení nikdy nedozvedel a k porušovaniu by dochádzalo bez následkov, čo je v rozpore aj s predpokladmi, ktoré sa kladú na štátneho zamestnanca a inštitúciu žalovaného, ktorá je finančne napojená na štátny rozpočet. Kontrola

verejných prostriedkov musí byť skutočná, reálna. Ak sa zistí konanie, ktoré je v rozpore s predpismi a je definované ako závažné porušenie služobnej disciplíny, žalovaný nemôže zostať nečinný, prípadne len laxne skonštatovať porušenie služobnej disciplíny v rozpore s predpismi, ktorými je viazaný. Je na zodpovednosti vedúcich zamestnancov, aby v organizácii udržiavali disciplínu, prevenčne pôsobili navonok. 65. Na základe vykonaného dokazovania, pokiaľ by boli dôkazy riadne vyhodnotené, nemohol dôjsť okresný súd k záveru, že rozhodnutie je možné založiť iba na všeobecnom posúdení, že miera intenzity porušenia disciplíny žalobcom nie je taká, ktorá by nezodpovedala možnosti skončiť štátnozamestnanecký pomer okamžitým zrušením, pričom súd konštatoval, že tu existuje nepomer medzi posúdením závažnosti porušenia služobnej disciplíny Mgr. X. a žalobcu, nakoľko tento záver nemôže odôvodniť výsledok jeho rozhodnutia, nakoľko na porušenie disciplíny žalobcu nemôže mať žiadny vplyv. Nie je ani dôležité, či žalobca konal v úmysle obohatiť sa. Záver súdu, že konanie žalobcu vymedzené vo výpovedi nespĺňa stupeň závažné porušenie pracovnej disciplíny nie je žiadnym spôsobom rozumne odôvodnený, ba priam je v rozpore s vykonaným dokazovaním a zisteniami, ktoré z neho vyplývajú a ktoré okresný súd dôsledne nezhodnotil, iba formálne citoval 66. Povinnosťou súdu bolo predovšetkým vyvodiť relevantný skutkový záver, ktorý môže vyplývať iba z riadne vykonaného dokazovania a zo skutkových zistení, ktoré z dôkazov vyplynuli. Záver súdu v danom prípade je absolútne abstrahovaný z vykonaného dokazovania. V takom prípade treba prisvedčiť argumentom žalovaného, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, je nepresvedčivé, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces a dôvodu na zrušenie daného rozsudku. Je nepochybné, že súd nesprávne aplikoval príslušné právne predpisy, ako to vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia. Dôvodný je argument, keď žalovaný namieta, že súd nemohol vyvodiť záver, že kontroly počas služobnej cesty boli vykonané riadne, keďže o tejto skutočnosti nevyvodil žiaden skutkový záver vo vzťahu k vykonaným dôkazom. Argumentácia ohľadom súkromného motorového vozidla je právne irelevantná vo vzťahu ku konaniu žalobcu. Zo záveru súdu prvej inštancie vyplýva, akoby vec posúdil na základe zodpovedania otázky ohľadom pomeru ohľadne posúdenia závažnosti porušenia služobnej disciplíny medzi Mgr. X. a žalobcom, pričom táto skutočnosť nemôže byť pre posúdenie výpovede žalobcu smerodajná ani dôvodná. 67. Vadu v zistenom skutkovom stave vidí odvolací súd aj v tom, že okresný súd konštatuje, že sporné z hľadiska skutkovej stránky bolo iba to, či žalobca P.. X. odhlásil z vlastnej iniciatívy alebo bol o to ňou požiadaný. Súd všeobecne konštatuje určité zistenia, avšak na základnú otázku, ktorá bola sporná a ktorú sám nastolil, odpoveď vôbec nedal. Potom jeho závery možno považovať za arbitrárne, pričom sa skôr sústredil na následky, ako na príčinu, teda na podstatu sporu, a to porušenie služobnej disciplíny žalobcom. Z týchto dôvodov odvolací súd musel rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vyššie uvedenými právnymi názormi odvolacieho súdu. Svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodní v súlade z Civilným sporovým poriadkom, zároveň rozhodne o trovách celého konania. 68. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 .

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .