Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/304/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcu: B. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, zastúpeného Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom v Bratislave, Plynárenská 7/ A, IČO: 35 929 049, proti žalovanému: B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., N. XX/XX, zastúpenému JUDr. Helenou Čerešňovou, advokátkou so sídlom vo O. W., N. M. XXX/XX, o zaplatenie sumy 50.200 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 6C/17/2018-193 zo dňa 18. júla 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Z výsledkov vykonaného dokazovania považoval za preukázané a nesporné, že žalobca poskytol žalovanému pôžičku, resp. postupne pôžičky z peňazí tvoriacich predmet jeho BSM, ktoré má so svojou manželkou s jej súhlasom formou šiestich prevodov z účtu manželky žalobcu na účet, ktorý pre tento účel označil žalovaný 11.09.2015 vo výške 51.000 €, 29.10.2015 vo výške 52.000 €, 19.11.2015 vo výške 50.000 €, 09.12.2015 vo výške 50.000 €, 16.12.2015 vo výške 20.000 €, 21.12.2015 vo výške 50.000 €, teda celkovo 273.000 €. Nesporným tiež zostalo, že žalovaný celkovo splatil poskytnuté pôžičky siedmymi platbami na účet 06.07.2016 vo výške 12.800 €, 19.07.2016 vo výške 20.000 €, 11.10.2016 vo výške 40.000 €, 14.10.2016 vo výške 50.000 €, 24.10.2016 vo výške 40.000 €, 08.11.2016 vo výške 40.000 €, 16.12.2016 vo výške 20.000 €, teda celkovo 222.800 €. Rozdiel predstavuje žalovaných 50.200 €. Spornou medzi stranami sporu bola otázka splatnosti poskytnutých pôžičiek, keď žalujúca strana tvrdila, že čas splnenia záväzkov z uvádzaných pôžičiek nebol medzi stranami sporu dohodnutý a je nutné aplikovať režim podľa ust. § 563 OZ, že žalovaná strana tvrdila, že čas splnenia záväzkov z pôžičiek bol dohodou zmluvných strán ponechaný na vôli žalovaného ako dlžníka (§ 564 . Tvrdené ani preukázané nebolo, že by v medziobdobí, v ktorom došlo k jednotlivým plneniam žalobcu v prospech žalovaného, teda od 11.09.2015 do 21.12.2015, malo dôjsť k nejakej zmene dohody ohľadne jednotlivých poukázaných platieb, teda že by sa medzi prvou a poslednou platbou mali nejakým spôsobom meniť zmluvné dojednania ohľadne pôžičky. Nebolo sporné, že išlo o pôžičky bezúročné. Hoci žalujúca strana v žalobe tvrdila, že pri poskytnutí pôžičiek nebol dojednaný čas plnenia, na pojednávaní 18.06.2018 žalobca uviedol, že pri jednaní ohľadne poskytnutia pôžičiek žalovanému v prítomnosti jeho manželky povedal, že „keď sa nám budú z eurofondov na základe faktúr vyplácať peniaze, tak sa nám to bude takto vracať“ a za takýchto podmienok mal žalovaný s poskytnutím pôžičky súhlasiť. V takomto prípade by podľa súdu nešlo o nedohodu ohľadne času plnenia, ale o viazanie splatnosti jednotlivých faktúr na preplatenie investorom uhradených faktúr dodávateľovi diela z eurofondov. Skutkové tvrdenia žalovaného ohľadne splatnosti pôžičiek boli v priebehu sporu konzistentnými a potvrdila ich aj svedecká výpoveď manželky žalovaného U. J. účastnej rokovania žalobcu a žalovaného ohľadne pôžičiek. Vo výpovedi uvádzala, že sa dohodli s p. R. a so žalobcom (s každým z nich samostatne), ktorí im ponúkli bezúročnú pôžičku, že keďže oni budú prostredníctvom svojej firmy hotel rekonštruovať, že to zafinancujú s tým, že im to vrátia potom z následnej prevádzky hotela, ako budú mať, teda, že toto bolo ponechané na vôli jej a žalovaného. Túto skutočnosť potvrdzuje aj čestné prehlásenie U. S. z 21.05.2018, ktorý túto informáciu mal získať jednak od žalovaného a ktorú mu potvrdil aj W. R., ktorý mal tiež pôžičku žalovanému poskytnúť. Prejavy vôle, ktoré nepredchádzali času poskytnutia jednotlivých pôžičiek, ale mali byť učinené až následne po poslednej platbe pôžičky, nepredstavujú dôkaz ohľadne toho, za akých konkrétnych podmienok došlo k poskytnutiu pôžičiek žalobcom žalovanému, i keď je zrejmé, že bola pri následných rokovaniach prezentovaná vôľa riešiť otázku splatenia zostávajúceho záväzku písomnou formou. Ku konečnej dohode, ktorá by mohla predstavovať zmenu obsahu záväzku, pokiaľ ide o vrátenie pôžičiek, nedošlo, tobôž k takej, ktorá by mala písomnú formu. Za okolnosti, ktoré nenasvedčovali pravdivosti verzie prezentovanej žalobcom, okresný súd považoval i to, že v čase poskytovania pôžičiek žalobcom žalovanému boli medzi nimi dobré až priateľské vzájomné vzťahy, pričom zohľadnil i vzťahy žalovaného k ostatným spoločníkom obchodnej spoločnosti TINAMA s.r.o. a záujem na možnej ďalšej spolupráci tejto spoločnosti so spoločnosťou VH s.r.o. Tieto okolnosti, resp. vzťahy sa zmenili až po kolaudácii diela v súvislosti s vadami diela realizovaného spoločnosťou TINAMA s.r.o. na hoteli Veľká Havrania patriacom spoločnosti VH s.r.o. na základe zmluvy o dielo z 20.11.2014. Okrem priameho dôkazu - výpovede svedkyne U. J. za nepriamy dôkaz nasvedčujúci pravdivosti verzie žalovaného, súd považoval i do značnej miery chaotický postup žalobcu pri podaní žaloby a v priebehu sporu, ktorý najprv v súvislosti s ním prezentovaným skutkovým dejom ani len netvrdil, že by mala podaniu žaloby predchádzať nejaká konkrétna výzva na splnenie dlhu predpokladaná v ust. § 563 OZ. Tiež úroky z omeškania si uplatňoval už počnúc dňom 10.11.2017, hoci žalobu podal na súd až 11.11.2017 a táto bola doručená žalovanému až dňa 20.12.2017. Vo vyjadrení k odporu žalovaného žalobca začal tvrdiť, že žalovaný bol opakovane ústne vyzývaný na vrátenie pôžičky a že bol na jej vrátenie vyzývaný aj písomne listom z 27.06.2017 a následne zo 07.07.2017, avšak ani jeden z uvádzaných listov nemožno považovať za jednostranný adresovaný úkon žalobcu žalovanému na vrátenie pôžičky. Pisateľom listu a jeho adresátom neboli žalobca a žalovaný, ale išlo o list spoločnosti TINAMA s.r.o. adresovaný VH s.r.o. Ani zmienku o podlžnosti v danom liste nemožno považovať za určitú a zrozumiteľnú uplatňujúcu vrátenie nejakej konkrétnej sumy pôžičky žalobcovi, ktorého meno sa tam vôbec neuvádza. Následne na predbežnom prejednaní sporu zástupca žalobcu predložil text listu z 21.03.2017, v ktorom absentuje podpis pisateľa a ktorým mal Mgr. U. A. ako zástupca žalobcu a Ing. W. R. vyzvať žalovaného a jeho manželku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalobcovi vo výške 83.000 €. Žalujúca strana do ukončenia procesu dokazovania v tomto spore doručenie výzvy žalovanému nepreukázala, žalovaný popieral doručenie akejkoľvek výzvy žalobcu pred podaním žaloby na vrátenie pôžičky. Ani podľa jej obsahu ju nemožno považovať za kvalifikovanú výzvu na vrátenie pôžičky, nakoľko ani v nej uvádzaná suma 83.000 € nezodpovedá výške žalovanej istiny a je až o 32.800 € vyššia ako žalovaná suma. Ak čas splatenia pôžičky nemal byť ponechaný na vôli žalovaného, ako to žalobca tvrdil, nie je zrejmé, prečo to bol práve žalobca, ktorý mal snahu uzatvoriť ohľadne splatenia pôžičiek písomnú dohodu a práve žalobca mal chcieť od žalovaného konkrétny dátum, dokedy mu pôžičky vráti, napriek tomu, že žalobca mohol veľmi jednoduchým spôsobom docieliť skorú splatnosť svojho nesplateného záväzku zaslaním výzvy žalovanému požadujúcej okamžité splatenie dlhu alebo jeho zaplatenie v nejakej poskytnutej lehote. Namiesto zaslania výzvy vyvolávajúcej splatnosť pôžičky žalobca vyvíjal rozsiahlu a nie lacnú aktivitu až v čase, kedy už boli narušené vzájomné vzťahy žalobcu a žalovaného v záujme dosiahnutia nejakej písomnej dohody so žalovaným a dokonca nezaslal kvalifikovanú výzvu ani po tom, ako vzájomné rokovania stroskotali, resp. mu bol zrejmý ich neúspech aj s ohľadom na vzájomný spor ich spoločností, ktorý stále prebieha. Ani postup žalobcu pred podaním žaloby nielenže nenasvedčuje pravdivosti jeho tvrdení ohľadne „nedohodnutia“ splatnosti záväzku a že jeho splatnosť nemala byť ponechaná na vôli dlžníka, ale naopak pôsobí logicky v prospech skutkových tvrdení žalovanej strany. Stav predpokladaný ust. § 563 je totiž stavom, ktorý je ohľadne splatnosti záväzku výrazne na prospech veriteľa, nakoľko je len na jeho vôli, kedy chce docieliť splatnosť svojich nesplatených záväzkov. Naproti tomu situácia predpokladaná ust. § 564 je výrazne na prospech dlžníka, keďže v takom prípade, ak veriteľ už nechce ďalej čakať na splatenie svojho záväzku, nemôže si sám určiť čas splnenia záväzku, ale v takomto prípade sa musí domáhať žalobou určenia času plnenia súdom. Za nie bez významnú považoval okresný súd i spôsob, akým žalovaný pred podaním žaloby splatil časť poskytnutých pôžičiek, čo tiež podporuje skutkové tvrdenia žalovaného, že čas plnenia nebol ponechaný na jeho vôľu, ak v tejto súvislosti žalobca ani len netvrdil nejaký možný súvis týchto splátok s nejakou aktivitou žalobcu vyvíjanou voči žalovanému, ktorá by aspoň nepriamo nasvedčovala danosti žalobcových skutkových tvrdení. Na podklade uvedeného dospel súd k záveru, že splatnosť žalovaných pôžičiek bola pri ich poskytnutí ponechaná dohodou strán na žalovaného ako dlžníka a že ani následne nedošlo k nejakej inej dohode ohľadne ich splatnosti. Zohľadniac potom plný úspech žalovaného v spore, súd postupujúc podľa § 262 ods. 1 za použitia § 255 priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca. Dôvody odvolania vymedzil s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), g), h) s tým, že sa s dôverou obrátil na súd, aby mu ako veriteľovi, ktorý má pohľadávku, priznal právnu ochranu voči dlžníkovi, ktorý bezdôvodne úhradu odoprel. Žalobca konal od podania žaloby konzistentne, keď žalobu nemenil, dôkaznou núdzou nikdy netrpel, opieral sa o reálne skutočnosti, ktoré v rozsahu potrebnom pre posúdenie predmetu konania riadne a včas preukázal priamymi dôkazmi. Skutková situácia bola podľa neho veľmi jednoduchá až do času, kým žalovaný spolu so spoludlžníčkou nezačali produkovať lži, ktoré v podstatnej časti boli prezentované po prvýkrát až v záverečnej reči. Žalobca nemal možnosť na tieto nepravdy efektívne reagovať a vyvrátiť ich reálnymi dôkazmi. Za jediný priamy dôkaz označil výpoveď manželky, spoludlžníčky a spoločníčky v podnikaní žalovaného, ktorá má eminentný osobný záujem na výsledku súdneho konania. Vzhľadom na právny názor súdu prvej inštancie prezentovaný v napadnutom rozsudku, za potrebné považoval celý tento spor v širšom kontexte posudzovať ako spor medzi troma veriteľmi, ktorí pokryli finančne náročnú investíciu rekonštrukcie hotela Havrania v celom rozsahu, v ktorom nebola krytá z eurofondov a troma dlžníkmi, ktorí reprezentujú investorov, stavebníkov a vlastníkov hotela Havrania. Žalobca opakovane upozornil súd na skutočnosť, že svedkyňa U. J. je manželkou žalovaného, počas jej výsluchu bolo potvrdené, že bezpodielové spoluvlastníctvo žalovaného a svedkyne žalovaného zrušené nebolo. Zároveň z výpisu obchodného registra spoločnosti Veľká Havrania, s.r.o., ktorý tvorí súčasť spisu vyplýva, že U. J. má od roku 2009 menšinový obchodný podiel o veľkosti 1/3 v spoločnosti Veľká Havrania, ktorej väčšinovým spoluvlastníkom je jej manžel. Je teda zrejmé, že finančné pôžičky, ktoré žalobca žalovanému poskytol v celkovej výške 273.000 €, z ktorých ostáva uhradiť žalovaná suma 50.200 € s príslušenstvom, ktorej existenciu a nepochybnosť konštatoval aj súd v napadnutom rozsudku, sú v zmysle vyššie uvedených dôkazov predmetom záväzkov zaťažujúcich bezpodielové spoluvlastníctvo žalovaného a jeho manželky, ktorej svedectvo okresný súd z neznámych príčin označil za jediný relevantný priamy dôkaz. Podľa konštantnej judikatúry, s ktorou sa súd prvej inštancie nevysporiadal, vierohodnosť svedeckej výpovede ovplyvňuje najmä to, aký je pomer svedka k sporovým stranám ako aj k predmetu konania. Za nedôveryhodné svedectvo označil i prehlásenie U. S., pričom ani pán R. nebol nikdy osobne prítomný pri tom, keď sa žalobca so žalovaným dohodol na poskytnutí pôžičky, ktorej splatenie je predmetom tohto súdneho konania. S pánom S. sa žalobca nikdy nestretol, ani ho osobne nepozná, nerozumie preto tomu, ako súd mohol tvrdenie neznámeho svedka „z počutia“, ktorý mal nejaké informácie výlučne od žalovaného, označiť za hodnoverný dôkaz. Pán S. osobne vybavoval pre žalovaného a jeho manželku eurofondy pre rekonštrukciu hotela Havrania, čo je i jeho hlavnou podnikateľskou aktivitou. Za nepravdivé označil tvrdenie svedkyne a spoludlžníčky v jednej osobe ohľadom splatnosti, ktorá údajne mala byť ponechaná na vôli dlžníka, pričom dal do pozornosti mailovú správu vyhotovenú 23.05.2017 o 6:47 PM pani J., ktorá uviedla: „Vedeli ste, aka ja to zakazka a ze budeme cakat, kym sa to prefinancuje“. Výslovne tak potvrdila, že sa reálne dohodla so žalobcom v súvislosti s financovaním rekonštrukcie hotela Havrania, pričom i vyjadrenie žalobcu na pojednávaní pri výsluchu U. J. zo dňa 23.05.2017 sú s jej tvrdeniami uvedenými v mailovej správe totožné. Dal do pozornosti, že v čase podania žaloby si bol žalobca 100% istý, že voči žalovanému išli výzvy na úhradu ústne i písomné, avšak sám nedisponoval písomnou formou výzvy, preto bola v súlade s konštantnou judikatúrou žaloba vo veci samej označená za ďalšiu výzvu, pričom žalobca uplatnil úroky z omeškania počnúc dňom podania žaloby. Ako žalobca, aj pán R., osobne poskytli spoločnosti Veľká Havrania a jej spoločníkom finančné prostriedky v celkovej výške približne 900.000 €, nakoľko majitelia hotela Havrania opakovane deklarovali žalobcovi a pánu R., že nemajú finančné prostriedky na realizáciu svojej investície a prosili ich o pomoc. Dôvody poskytnutia všetkých troch balíkov pôžičiek, resp. bezdôvodného obohatenia spolu súvisia, preto nemožno prisvedčiť pravdivosti právneho názoru súdu prvej inštancie prezentovanom v bode 21. rozsudku, že ani jeden z listov vyhotovených spoločnosťou TINAMA aj v mene spoločníkov nemožno považovať za úkon žalobcu voči žalovanému na vrátenie pôžičky. Z obsahu týchto listov totiž celkom jednoznačne vyplýva, že spoločnosť Veľká Havrania a jej konateľ boli oboznámení s tým, že veritelia sa domáhajú vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov. Z obsahu týchto listov tiež vyplýva, že spoločníci spoločnosti TINAMA z obchodného hľadiska neoddeľovali svoje samostatné nároky, preto aj ich komunikácia so žalovaným, jeho manželkou a spoločnosťou Veľká Havrania vo veci ich splatenia a zabezpečenia bola spoločná. V nadväznosti na vyjadrenia žalovaného a jeho manželky žalobca oslovil bývalého advokáta Mgr. Valápku o informáciu, či v minulosti doručoval aj písomné výzvy a ak áno, aby mu ich poskytol, na čo Mgr. Valápka poskytol výzvu zo dňa 21.03.2017, ku ktorej má súd k dispozícii aj podací hárok potvrdený poštou. Jej existenciu bez akéhokoľvek spochybňovania dokonca potvrdila dňa 23.05.2017 v písomnej forme. Taktiež bola potvrdená svedeckou výpoveďou Mgr. A.. Na základe výzvy zo dňa 21.03.2017 vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola súdu podaná dňa 10.11.2017, je zrejmé, že žalobca nepochybil, keď úroky z omeškania počítal odo dňa podania žaloby na súd, nakoľko v tom čase nemal vedomosť o tom, či okrem ústnych výziev na plnenie, ktorých dátum nevedel preukázať, existovali aj písomné výzvy a ak áno, kedy boli žalovanému doručené. Existenciu písomnej výzvy žalobca preveril až následne po tom, čo bolo zrejmé, že žalovaný chce svoju obranu založiť na vyfabulovanom tvrdení, že splatnosť pôžičiek bola ponechaná na jeho vôli. Vzhľadom na uvedené neobstojí domnienka súdu, že údajne žalobca nezaslal žalovanému kvalifikovanú výzvu na plnenie. Práve preto, že takáto výzva zaslaná bola, nemal žalobca najmenší dôvod do nemoty posielať nové a nové výzvy nepoctivému žalovanému, ktorý prejavil aj so spoludlžníčkou maximálnu snahu čo najviac oddialiť splatnosť svojho záväzku voči žalobcovi, ale tiež voči W. R.. Dôvodom, prečo žalobca, resp. jeho bývalý advokát bývalý advokát Mgr. Valápka sa od žalovaného domáhali nejakého časového harmonogramu splatnosti pôžičky je skutočnosť, že žalovaný nedodržal pôvodnú splatnosť, ktorá bola formulovaná neurčito s väzbou na vyplácanie eurofondov. Skutočnosťou je, že dojednanie splatnosti pôžičky bolo veľmi všeobecné, bez ohraničenia konkrétneho záväzného termínu splatenia, ktorý sa len predpokladal v čase dokončenia diela, a teda neexistovala náležitá dohoda o splatnosti pôžičky v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Bývalý advokát žalobcu Mgr. Valápka dokonca výslovne uviedol, že splatnosť pôžičky bola navrhnutá k 01.06.2016, čo nenamietal ani vtedajší právny zástupca žalovaného JUDr. Klinovský. Za lživé označil tvrdenie žalovaného, že by urobil úhrady žalovanej istiny inak ako bezhotovostným prevodom. Okresný súd na výzvu zo dňa 21.03.2017 pri svojom nedbanlivom a iracionálnom hodnotení dôkazov uviedol, že tento dôkaz považuje za vyfabulovaný, s poukazom na výpoveď svedkyne J., ktorá prevzatie výzvy od žalobcu a jeho právneho zástupcu poprela. Zastal názor, že pri hodnotení výpovede Mgr. A. súd konal v rozpore s ustálenou judikatúrou, keď v podstate prezumoval nepravdivosť jeho svedeckej výpovede, hoci 11.07.2018 pošta písomne potvrdila, že dňa 29.03.2017 bola zásielka adresovaná U. J. dodaná adresátovi. Výzvu zo dňa 21.03.2017, bývalý advokát Mgr. Valápka vypracoval na základe nepresných údajov od klienta, pričom sám v dôsledku vlastnej nepozornosti v nej urobil viacero chýb, čo zrozumiteľne a jasne vysvetlil súdu na pojednávaní dňa 18.06.2018. Pokiaľ ide o neznámu čiastku 83.000 €, táto vyplýva z nepresných podkladov od samotného klienta. Je teda zrejmé, že žalovaný svoj lživý príbeh o údajnej fabulácii s výzvou zo dňa 21.03.2017 vyskladal na tom, že na strane žalobcu skutočne došlo v dôsledku nepozornosti viacerých osôb k viacnásobným chybám, pričom žalovaný ich všetky použil vo svoj prospech. Ďalej neobstoja ani ničím nepodložené závery súdu o tom, že údajne konflikt započal už vo februári 2016, keď tento v skutočnosti začal už v apríli 2015, po tom, čo spoločnosť Veľká Havrania odmietla plniť svoje povinnosti voči spoločností TINAMA, v dôsledku čoho došlo k prerušeniu prác na diele asi na tri mesiace. Reálnou skutočnosťou je, že žalobca ako zhotoviteľ vykonal pre spoločnosť žalovaného ako objednávateľa dielo - rekonštrukciu hotela Havrania. Dohodnutá cena diela bez DPH bola vo výške 1.391.964,02 €, čo činí 1.670.356,82 € s DPH. Až v priebehu realizácie rekonštrukcie hotela sa spoločnosť TINAMA oboznámila s tým, že v skutočnosti spoločnosť Veľká Havrania a jej vlastníci nemajú dostatok finančných prostriedkov, ktorými by dokázali uhradiť svoju časť ceny diela nekrytú z eurofondov. Po celý čas realizácie diela bola pánom rekonštrukcie hotela Havrania spoločnosť Veľká Havrania, ktorá konala neuvážene, prostredníctvom svojho konateľa vydávala nezmyselné pokyny, čo malo za následok vznik nedostatkov, ktoré si Veľká Havrania neprávom požaduje bezodplatne odstrániť od spoločnosti TINAMA. Žalovaný na jednej strane účelovo odmieta dať si odstrániť tvrdené a dosiaľ nepreukázané vady diela a na druhej strane odmieta tiež vrátiť svoje finančné podlžnosti. Žalovaný so spoločníčkou robia všetko pre to, aby zmarili uspokojenie svojich veriteľov a za týmto účelom neváhajú produkovať rôzne fabulácie. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu sa nedá zistiť, ako sa vyporiadal so zistenými rozporuplnými tvrdeniami spoludlžníčky žalovaného na strane jednej a výpoveďou konfrontovaného svedka, svedka Valápka. Z viacerých listinných dôkazov v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ako i Ústavného súdu SR, na článok 2 ods. 1, článok 3 ods. 1, článok 3 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právny názor Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu ČR. Zároveň v závere vyslovil pochybnosti o nezaujatosti sudcu JUDr. Bebeja, ktorý sa pred predbežným prejednaním žaloby konanom 28.05.2018 verejne objal so žalovaným B. J. pre pojednávacou miestnosťou a zároveň sa priamo v pojednávacej miestnosti spýtal žalovaného na to, ako sa má otec. Sudca pochádza z rovnakého prostredia ako žalovaný, z čoho vyplýva, že sa nielen poznajú, ale poznajú sa značne dôverne, nakoľko mali potrebu sa pri stretnutí zvítať objatím. Naproti tomu, žalobca žalovaného a jeho manželku spoznal až v súvislosti s realizáciou rekonštrukcie hotela Havrania. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 49 ods. 1 a § 365 ods. 1 písm. c) CSP, pričom vzhľadom najmä na iracionalitu súdu pri hodnotení dôkazov a ich hodnovernosti, vrátane skutočne prekvapivého rozhodnutia, sa žalobca nemohol ubrániť pochybnostiam o nezaujatosti sudcu. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/05 z 13. apríla 2005, názor Najvyššieho súdu ČR ako aj judikatúru Európskeho súdu. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil, žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov celého konania.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok okresného súdu ako správny potvrdiť s tým, že žalobca vo svojom odvolaní uvádza množstvo irelevantných tvrdení, ktoré nijako nesúvisia s predmetom konania. Žalovaný s úžasom prečítal obsah bodu H. odvolania, v ktorom žalobca spochybnil nezaujatosť sudcu. Nie je zrejmé, či si žalobca v plnej miere uvedomil, čo vlastne v tomto bode napísal, či mal v čase písania týchto riadkov dostatok rozpoznávacej a ovládacej schopnosti. Žalovaný videl sudcu JUDr. Bebeja po prvýkrát vo svojom živote, pričom odmerané a prísne formálne vystupovanie sudcu vzbudzujúce prirodzený rešpekt vyvolali u vystresovaného žalovaného ešte väčší stres a je nepochopiteľné, ako si žalobca dovolil uviesť, že sa zákonný sudca so žalovaným objímali, keď priestory súdu sú monitorované kamerovým systémom a na chodbe boli svedkovia. Zároveň v tejto súvislosti poukázal na ust. § 53 ods. 1 CSP, podľa ktorého mal žalobca vzniesť námietku zaujatosti do 7 dní, odkedy sa o dôvode zaujatosti dozvedel a teda námietku zaujatosti mal vzniesť do 04.06.2018, v nadväznosti na čo označil ničím nepodložené vymyslené tvrdenie žalobcu len za pokus vyvíjať emocionálny tlak na konajúci súd. Poukázal na článok 8 s tým, pokiaľ žalobca tvrdil, že termín splatnosti dojednaný nebol a splatnosť pohľadávky nastáva podľa § 563 prvý deň po výzve, mal žalobca povinnosť preukázať, že vyzval žalovaného na plnenie. Predložil 2 listiny, ktorými sa snažil preukázať svoje tvrdenie. K listine z 27.06.2017 sa žalovaný podrobne vyjadril vo vyjadrení z 23.04.2018, kde poukázal, že predložená listina nie je výzvou na plnenie podľa § 563 OZ. K listine z 21.03.2017 sa vyjadril vo vyjadrení z 31.05.2018, kde poukázal na tú skutočnosť, že táto listina nie je výzvou na plnenie podľa § 563 OZ. Iné písomné výzvy predložené neboli. Vzhľadom na uvedené žalobca neuniesol dôkazné bremeno a pokiaľ sa dôkaznú núdzu snažil nahradiť nepodloženým osočovaním žalovaného, že „produkuje lži“, na ktoré nemal žalobca možnosť reagovať, takáto výhovorka nemôže obstáť ani zo skutkového a ani z procesného hľadiska. Zároveň si žalobca vo svojich vyjadreniach odporuje, keď v bode 2. odvolania uvádza, že sa s tvrdeniami žalovaného ohľadne ponechania splatnosti pôžičky na jeho vôli oboznámil po prvý krát v záverečnej reči a v bode 24. uvádza, že ako náhle sa oboznámil s procesnou obranou žalovaného, začal sa zameriavať na vyhľadávanie dôkazov prostredníctvom Mgr. A., čo znamená, že to bolo ešte pred predbežným prejednaním sporu. Taktiež považoval za potrebné poopraviť tvrdenie žalobcu, že súd považoval výpoveď svedkyne za „jediný“ priamy dôkaz, nakoľko v bode 21. rozsudku sa zaoberal komplexne všetkými skutočnosťami, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu a vyhodnocoval ich v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP. To, že svedkyňa je manželkou žalovaného a spoločníčkou spoločnosti Veľká Havrania s.r.o. sama osebe nemôže spôsobiť jej nedôveryhodnosť. Skutočnosti uvedené v bode 13. odvolania svedkyňa J. vyvrátila priamo na pojednávaní 18.06.2018. Žalobca vyslovene uvádza výmysly, ktoré nie sú obsahom spisu, vkladá ich do úst svedkyne a následne tieto vlastné výmysly označuje za lož. Pokiaľ poukazoval na mail z 23.05.2017, tento je nerelevantným dôkazom pre súdne konanie, z mailu absolútne nevyplýva, že práve záväzkové vzťahy žalobcu a žalovaného sú predmetom „prefinacovania“, naopak, z mailu je zrejmé, že predmetom riešenia sú záväzkové vzťahy obchodných spoločností TINAMA a Veľká Havrania. Žalobca si dokáže v jednej vete odporovať, keď v bode 28 odvolania uvádza, že žiadny konkrétny termín dohodnutý nebol, pretože podľa vzájomnej dohody so žalovaným bol termín splatnosti viazaný na čerpanie eurofondov. Podľa prvej časti vety totiž termín plnenia dohodnutý nebol, avšak podľa druhej časti vety termín plnenia dohodnutý bol a to ako okamih čerpania eurofondov. Podľa ustálenej judikatúry totiž pod určenie času (termínu plnenia) nespadá len určenie konkrétneho dátumu, ale aj odkaz na iný súbežne existujúci či v budúcnosti založený alebo zrušený právny vzťah spadajúci podľa svojej povahy do iného právneho odvetvia (rozsudok NS ČR sp zn. 28Cdo/1636/2002), z čoho je zrejmé, že samotný žalobca si vo svojich tvrdeniach odporuje, na čo správne poukázal aj súd v bode 17. napadnutého rozsudku. K tvrdeniam žalobcu obsiahnutým v bode 34. odvolania, že Mgr. Valápka navrhol termín splatnosti na 01.06.2016 a JUDr. Klinovský nenamietal, uviedol, že pokiaľ existuje len návrh dohody, ktorá ešte uzatvorená nie je, je vo vzťahu k meritu veci irelevantný, pretože k základným právnym vedomostiam patrí, že pokiaľ nie je návrh zmluvy prijatý, nedošlo k vzniku právneho úkonu z ktorého by mohli byť vyvodzované právne následky. V bodoch 36. až 53. odvolania sa žalobca snaží preukázať, že listinou zo dňa 21.03.2017 označenou ako „Vyjadrenie zhotoviteľa k oznámeniu vád diela (reklamácia) zo dňa 07.03.2017“ vyzval žalovaného aj JUDr. B. B. na plnenie žalovanej pôžičky. V tejto súvislosti poukázal na podanie z 31.05.2018 s tým, že takto predložená listina je neurčitá a s poukazom na ust. § 37 ods. 1 je absolútne neplatná, nakoľko nie je relevantnou výzvou podľa § 563 OZ. Pokiaľ sa týka svedeckej výpovede Mgr. Valápku, tento sa vôbec nevyjadril k podstate sporu. Jeho výpoveď obsahovala len vyjadrenia o jeho návrhoch na termín splatnosti, čo je však irelevantné, pokiaľ takýto návrh druhou stranou prijatý nebol. V bode 59. a 60. odvolania uviedol, Mgr. Valápka navštívil 08.03.2017 hotel Havrania, avšak ako PZ spoločnosti TINAMA, kde sa stretol osobne s Mgr. B. za prítomnosti Y. D. a W. L., pričom dôvodom stretnutia bola výlučne otázka riešenia vád diela a priložený zápis zo stretnutia 08.03.2017 potvrdzuje pravdivosť vyjadrení svedkyne J.. Pokiaľ sa žalobca v 63. až. 76. zameral na rozbor sporu TINAMA c/a Veľká Havrania vedený na OS Dolný Kubín pod sp. zn. 10Cb/4/2018, nepovažoval za dôvodné rozoberať podstatu tohto súdneho sporu, pričom poukázal, že vrátil žalobcovi z celkovej pôžičky 273.000 € drvivú väčšinu v rozsahu 222.800 €, čo ani v najmenšom nenaznačuje snahu žalovaného vyhýbať sa plneniu svojho záväzku. Čo sa týka námietok ohľadne popretia práva žalobcom na súdnu ochranu garantovanú v čl. 46 Ústavy SR, poukázal, že žiadny právny predpis SR neukladá súdu, aby v odôvodnení rozsudku zodpovedal žalobcovi na otázky vymenované v bode 83. odvolania. Pokiaľ žiadal, aby sú v odôvodnení vyhodnotil „váhu“ jednotlivých dôkazov, upozornil, že už viac ako 2 roky platí CSP, v zmysle ktorého dôkazy majú rovnakú dôkaznú hodnotu. Taktiež nerozumel, prečo v bodoch v bodoch 86. až 93. odvolania sa žalobca zaoberá okamihom ukončenia dokazovania, resp. možnosťou predkladať dôkazy počas celého prvostupňového konania, keďže súd neodmietol vykonať žiaden zo žalobcom navrhnutých dôkazov. Súd umožnil žalobcovi preukázať svedeckou výpoveďou to, čo nevedel preukázať listinami. Dokonca umožnil stranám sporu a teda aj žalobcovi, aby si určili poradie výsluchu svedkov, pričom žalobca túto možnosť nevyužil.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na dôvodoch odvolania a odvolacom návrhu. Vykreslil obraz skutkovej situácie od začiatku až po súčasnosť a to i vo vzťahu nielen medzi žalobcom a žalovaným, ale i medzi obchodnou spoločnosťou TINAMA s.r.o. a Veľká Havrania s.r.o., pričom zároveň v závere uviedol, že zákonného sudcu neosočoval, neurážal, poukázal len na jeho možnú zaujatosť, na čo má právo. Za prekvapivú považoval automatickú akceptáciu tvrdenia spoludlžníčky a automatickú neakceptáciu tvrdenia bývalého advokáta súdom.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že celý obsah vyjadrenia vo vzťahu k meritu veci je absolútne irelevantný, nakoľko právne vzťahy medzi spoločnosťou TINAMA a Veľká Havrania sú predmetom súdneho konania vedeného na Okresnom súde v Dolnom Kubíne pod sp. zn. 10Cb/4/2018. Meritom veci je otázka splatnosti pohľadávky a žalobcove tvrdenia ohľadne splatnosti pohľadávky si vzájomne odporujú. Ohľadne naviazania splatnosti na čerpanie eurofondov neprodukoval žalobca žiadne dôkazy, v nadväznosti na čo žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil.

6. Zákonný sudca JUDr. Peter Bebej vo vyjadrení k námietke zaujatosti vznesenej žalobcom uviedol, že vyjadrenia žalobcu sú podľa neho odvážne, pre neho šokujúce a nepochopiteľné, svedčiace o strate akýchkoľvek zábran ich pisateľa, vedených snahou za každú cenu spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda aj za cenu vymýšľania si vyslovených neprávd o jeho osobe. Zdôraznil, že žalovaného „spoznal“ len v súvislosti s týmto sporom. Nevie o žiadnom, ani náhodnom stretnutí jeho osoby so žalovaným, ktoré by sa malo udiať kedykoľvek od jeho narodenia až do predbežného prejednania sporu v tejto veci, tobôž že by s ním mal niekedy o čomkoľvek hovoriť a teda nevie ani nič bližšie o osobe žalovaného. So žalovaným nie je v žiadnom vzťahu, dokonca nemajú rovnaký ani rok narodenia, ako to žalobca uvádza. Otca žalovaného vôbec nepozná, nevie o tom, že by sa s ním vôbec niekedy stretol. Z úradnej činnosti vie, že nejaký pán J. bol v minulosti pravdepodobne dlhší čas starostom obce Y., ale či išlo o otca žalovaného alebo o nejakého iného jeho príbuzného, o tom mu nie je nič známe. Za nepravdivé označil tvrdenie, že sa mal so žalovaným objať pred pojednávacou miestnosťou, následne spýtať sa v pojednávacej miestnosti, ako sa má jeho otec s tým, že ide o vyslovené klamstvo. Ak by sa malo také niečo stať, nerozumel, prečo takto ním uvádzaný prejav náklonnosti sudcu voči žalovanému a jeho otcovi, ihneď, hoc aj na predbežnom prejednaní sporu 28.05.2018 žalobca nenamietal a neurobil tak ani v lehote vyplývajúcej z 53 ods. 1 CSP. Také niečo spomína až v podanom odvolaní. Dodal, že za celú dobu jeho pôsobenia ako sudcu sa nikdy s niekým neobjímal pred pojednávacou miestnosťou, o to viac s niekým, kto má dokonca vystupovať v akomkoľvek procesnom postavení v ním prejednávanej veci.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu ako správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

8. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

9. Skôr ako však odvolací súd pristúpil k preskúmaniu veci na podklade odvolania podaného žalobcom, posudzoval včasnosť a odôvodnenosť žalobcom podanej námietky zaujatosti sudcu v kontexte ust. § 53 ods. 1, 3 v spojení s ust. § 365 ods. 1 písm. c) CSP.

10. Podľa § 53 ods. 1 CSP, námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

11. Podľa § 53 ods. 3 CSP, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

12. Podľa § 54 ods. 2 CSP, o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne nadriadený súd do siedmich dní.

13. Podľa § 53 CSP, lehoty podľa § 54 sa neuplatnia, ak sa vec zároveň predkladá na rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej.

14. V nadväznosti na uvedené a skutočnosť, že žalobca v námietke zaujatosti vytýka správanie sudcu, ku ktorému malo dôjsť 28.05.2018 pred pojednávacou miestnosťou v súvislosti s predbežným prejednaním sporu, odvolací súd skúmal, či žalobca námietku zaujatosti uplatnil včas v zmysle ust. § 53 ods. 1 CSP. Nakoľko tieto skutočnosti žalobca namietol až v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu doručenom elektronicky 03.08.2018 (e-ÚPVS), v ktorom vyjadril nespokojnosť i s procesným postupom sudcu, odvolací súd na námietku zaujatosti uplatnenú žalobcom neprihliadol, postupom podľa § 53 ods. 1 druhá veta a § 53 ods. 3 CSP. Zároveň odvolací dôvod uplatnený žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. c) nepovažoval za odôvodnený.

15. Po preskúmaní veci odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolacie dôvody uplatnené žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), g), h) CSP, nakoľko z obsahu spisu zistil, že prvoinštančný súd 28.05.2018 nariadil vo veci predbežné prejednanie sporu, na ktorom oznámil, ktoré skutkové tvrdenia považoval medzi stranami za sporné, ktoré za nesporné a ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci s tým, že sporným vo vzťahu medzi stranami sporu ostalo iba ustálenie termínu splatnosti žalobcom žalovanému poskytnutej pôžičky. Podľa tvrdení prezentovaných žalobcom v podanej žalobe a v priebehu sporu, čas plnenia záväzkov z uvádzaných pôžičiek medzi stranami dohodnutý nebol, pričom žalovaný tvrdil, že čas splnenia záväzkov z pôžičiek bol dohodou zmluvných strán ponechaný na vôli žalovaného ako dlžníka podľa § 564 OZ. Za dôvodnú v tejto súvislosti nemohol preto odvolací súd považovať námietku žalobcu o tom, že skutková situácia v konaní bola jednoduchá až do času, kým žalovaný spolu so spoludlžníčkou nezačali produkovať lži, ktoré boli v prevažnej časti prezentované po prvýkrát až v záverečnej reči a že žalobca nemal možnosť na tieto nepravdy efektívne reagovať a vyvrátiť ich reálnymi dôkazmi. Naopak, bol to samotný žalobca, ktorý svoje tvrdenie o nedohode ohľadne času splnenia pôžičiek vyvrátil tým, keď na pojednávaní 28.05.2018 jeho právna zástupkyňa pre prípad, že by súd posúdil otázku splatnosti dlhu inak, žiadala, aby pre taký prípad súd ustálil deň splatnosti záväzku, ak dôjde k záveru, že čas plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka. Samotný žalobca tak v rozpore s nárokom, ktorý uplatnil v podanej žalobe, žiadal, aby súd rozhodol postupom podľa § 564 pre prípad, ak dospeje k záveru, že bol čas plnenia pôžičiek ponechaný na vôli dlžníka. Týmto postupom žalobca sám poprel odôvodnenosť svojej žaloby. Vychádzajúc z toho, že tento procesný návrh nebol návrhom na zmenu žaloby, ale mal byť uplatnený ako eventuálny súbežne s pôvodne uplatneným nárokom, správne prvoinštančný súd na takýto procesný návrh zástupkyne žalobcu neprihliadol a nepripísal mu žiadnu procesnú relevanciu.

16. Tak ako prvoinštančný súd i odvolací súd pre posúdenie otázky splatnosti žalobcom žalovanému poskytnutých pôžičiek, či už v zmysle ust. § 563 alebo ust. § 564 OZ, považoval dohodu účastníkov zmluvy o pôžičke v zmysle nimi prejavenej vôle v čase poskytnutia jednotlivých pôžičiek, nie až následne podľa okolností, ktoré nastali po poslednej platbe pôžičky, resp. po poslednej splátke pôžičky poskytnutej žalobcom žalovanému. Žalobca v konaní nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno o tom, že by došlo k zmene obsahu záväzku ohľadne dojednania času splnenia pôžičky a to i napriek tomu, že žalobca, resp. jeho právny zástupca vyvíjali v tomto smere nemalú aktivitu. Napokon sám žalobca na pojednávaní 18.06.2018 do výpovede uviedol, že pri jednaní ohľadne poskytnutia pôžičiek žalovanému v prítomnosti jeho manželky povedal, že „keď sa Vám budú z eurofondov na základe faktúr vyplácať peniaze, tak sa nám to bude takto vracať“. Vychádzajúc z uvedeného i odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný s poskytnutím pôžičky za takýchto podmienok súhlasil, spoločne prejavenou vôľou strany sporu pri uzatváraní zmluvy o pôžičke, viazali splatnosť žalobcom poskytnutej pôžičky žalovanému na čas, kedy sa mu reálne vytvorí možnosť disponovať finančnými prostriedkami na jej úhradu. To, že sa tak následne nestalo, nemôže založiť neurčitosť takéhoto dojednania, nakoľko platnosť zmluvy a zmluvných dojednaní sa posudzuje vždy k okamihu uzatvorenia konkrétneho právneho úkonu. Nakoľko obe strany uzatvárajúce zmluvu o pôžičke, ako vyplýva z vyjadrení žalobcu, vedeli, že žalovaný s manželkou sú vo finančnej núdzi, nemajú dostatok finančných prostriedkov a boli uzrozumené s tým, že svoj dlh voči žalobcovi bude môcť vrátiť až po tom, keď sa jeho finančná situácia zlepší, či už z prevádzky hotela alebo z preplatených eurofondov. To znamená, že čas plnenia záväzku bol ponechaný na možnostiach dlžníka.

17. Za správny odvolací súd považoval i postup prvoinštančného súdu, pokiaľ vyhodnotil návrh písomnej dohody na dosiahnutie splatnosti pôžičky dňom 01.06.2016. Pokiaľ chýbala zo strany žalovaného akceptácia, resp. prijatie tohto návrhu, nemohlo dôjsť k zmene dojednania účastníkov zmluvy o pôžičke o zmene termínu splatnosti pôžičky.

18. Žalobca na jednej strane produkoval dôkazy a preukazoval, že vyvíjal aktivity vo vzťahu k žalovanému na dosiahnutie dohody ohľadne ustálenia času splnenia pôžičky, avšak súdu neprodukoval dôkazy, ani nepreukázal, že by žalovaný prejavil súhlas, resp. prijal, či už ústne alebo písomné návrhy žalobcu na ustálenie konkrétneho termínu splnenia záväzku.

19. Obdobne, ako prvoinštančný súd ani odvolací súd, nepovažoval list z 21.03.2017 za kvalifikovanú výzvu žalobcu na vrátenie pôžičky, nakoľko z hľadiska vymedzenia strán, i z hľadiska vymedzenia sumy, nemožno vyvodiť, že by sa jednalo o výzvu na vrátenie dlhu, ktorý žalovaný v tom čase dlhoval žalobcovi vo výške 50.200 €. Napokon ani v prípade, ak by odvolací súd uznal takúto výzvu za kvalifikovanú, je z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania a vo vzájomnej súvislosti s inými vykonanými dôkazmi bezpredmetná, nakoľko uplatnenie takejto výzvy by bolo aktuálne iba v prípade, ak by medzi stranami sporu nebol dojednaný čas splnenia pôžičky v zmysle ust. § 563 OZ.

20. Za nedôvodnú odvolací súd považoval i námietku odvolateľa, pokiaľ vytýkal nepreskúmateľnosť, resp. nezrozumiteľnosť okresným súdom vyhotoveného rozhodnutia, nakoľko okresný súd dostatočne podrobne poukázal nielen na dôkazy a skutkové zistenia, ktoré považoval za preukázané, teda z akých skutočností a dôkazov vychádzal, ale i akými úvahami sa riadil a podrobne vysvetlil dôvody právneho posúdenia veci v neprospech žalobcu.

21. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí aj viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

22. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napríklad I. ÚS 188/06). Z vykonaného dokazovania v danom prípade jednoznačne vyplynulo, že medzi účastníkmi zmluvy o pôžičke bolo dohodnuté, že dlžník, teda žalovaný, žalobcovi zaplatí až po tom, čo bude môcť, po tom, čo mu budú preplatené faktúry prostredníctvom eurofondov. To znamená, že doba splnenia pôžičiek bola ponechaná na vôli žalovaného ako dlžníka. Žalobca preto nemohol jednostranne určiť dobu plnenia, mohol iba navrhnúť, aby ju určil súd. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že právo veriteľa navrhnúť, aby súd určil dobu splnenia dlhu v zmysle ust. § 564 premlčaniu nepodlieha.

23. V nadväznosti na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, ktorý podrobne, výstižne vysvetlil, na podklade akých skutočností dospel k prijatým skutkovým zisteniam, k vysloveniu právneho posúdenia veci, odvolací súd toto ako správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

24. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, v nadväznosti na čo mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi v plnom rozsahu.

25. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430