Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/100/2020

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov Mgr. Marcely Kosovej a Mgr. Michala Kačániho, PhD. v trestnej veci obžalovaného R. V., pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a iné, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 08.09.2020 sp. zn. , na verejnom zasadnutí konanom 17. februára 2022, takto

rozhodol:

Podľa sa odvolanie prokurátora z a m i e t a.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 08.09.2020 sp. zn. bol obžalovaný R. V. podľa oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp. zn. zo dňa 02.10.2019, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sexuálneho násilia podľa , Tr. zák. a iné, na tom skutkovom základe, že

v čase od 12.00 hod. do 19.40 hod. dňa 25. novembra 2017 na prízemí bytového domu v byte č. XXX na W. ulici č. XXX v D., povedal poškodenej J. H., nar. X.X.XXXX v K., trvalé bytom D. nad V. č. XX, potom ako mu oznámila, že sa s ním rozchádza, že „nikam nechoď, pôjdeš len večer na vlak a ani do práce nebudeš chodiť“, zobral jej kľúče i s čipom na ovládanie vchodových dverí od bytového domu, poškodenú takmer nepretržite držal za ruku, nemala silu sa od neho odtiahnuť, neprestajne jej opakoval, že bude rozlúčkový sex, poškodená to odmietala, následne v čase okolo 16.00 hod., keď poškodená ležala na posteli, tak si na poškodenú ľahol, pričom sa nemohla pohnúť, držal ju za obe ruky, pričom sa nemohla brániť a vykonal s ňou análny pohlavný styk proti jej vôli v trvaní cca 1 minútu, poškodená kričala, aby prestal, na to jej povedal, aby bola ticho a prestal s ňou vykonávať sexuálny styk,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Proti tomuto oslobodzujúcemu rozsudku podal odvolanie prokurátor v zákonnej lehote uvedenej v ako osoba oprávnená podľa Odvolanie bolo podané v neprospech obžalovaného R.a V.a. Odvolateľ v písomnom odôvodnení svojho odvolania konštatoval, že uvedený rozsudok považuje za vydaný v rozpore so zákonom a so zisteným skutkovým stavom veci. Vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu veci prokurátor uviedol, že svedok - poškodená J. H. nielen v prípravnom konaní, ale následne aj na hlavnom pojednávaní podrobne popísala násilné (fyzické a verbálne) konanie jej bývalého druha, obžalovaného R.a V.a smerujúce voči jej osobe, ku ktorému došlo v čase od 12:00 hod. do 19:40. hod dňa 25. novembra 2017 na prízemí bytového domu v byte č. XXX na W. ulici č. XXX v D., kde bývali v spoločnej domácnosti. Nie je možné súhlasiť s názorom súdu, ktorý uvádza, že výpovede poškodenej a jej sestry vyznievajú v určitých závažných momentoch nelogicky, nekonzistentne, rozporuplne a majú pre súd preto výrazne nižšiu pravdivostnú hodnotu a to nielen vo vzťahu k výpovedi obžalovaného, ale i vzhľadom k záverom znaleckého posudku vo vzťahu k poškodenej, ako i lekárskym nálezom.

Namiesto toho, výpoveď obžalovaného vyhodnotil ako hodnovernú, ktorá bola kľudná, bez emócií a bez akejkoľvek snahe po konfabuláciách či klamstve. V tejto súvislosti prokurátor poukázal na to, že hodnovernosť výpovede obžalovaného R.a V.a nie je podporená a nekorešponduje s výsledkami súdneho konania. I keď obžalovaný na hlavnom pojednávaní uviedol, že poškodenú nedržal v byte proti jej vôli a vylúčil násilný análny styk, predmetnú výpoveď je potrebné v danom štádiu trestného konania považovať za obranu obžalovaného (v prípravnom konaní uviedol, že okolnosti prípadu sa stali tak, ako ich uviedla poškodená). Poškodená zotrvala na svojej výpovedi z prípravného konania, aj napriek tomu, že od jej poslednej výpovede uplynuli 3 roky. Napriek dlhšiemu časovému obdobiu medzi výpoveďou v prípravnom konaní a výpoveďou v súdnom konaní, si jej výpoveď zachovala základnú štruktúru s dôrazom na podstatný detail. Poškodená zreprodukovala dejovú líniu tak, ako ju povedala prvýkrát, aj s odstupom uplynutia času 3 rokov. Pokiaľ ide o súdom konštatovanú nekonzistentnosť jej výpovedí prokurátor uviedol, že niektoré informácie o detailoch vnímanej udalosti sa vytrácajú, pretože sú v danom prípade pre poškodenú príliš zúskostňujúce alebo ohrozujúce jej sebaúctu, sebavedomie atď. V takýchto prípadoch má svedok vo všeobecnosti tendenciu informácie po dlhšej dobe racionalizovať do subjektívne prijateľnej podoby, čím redukuje úzkosť alebo má tendenciu informácie vytesňovať. Nie je možné súhlasiť ani s argumentáciou súdu, že poškodená v určitých závažných momentoch vypovedala nelogicky, pretože skutkové okolnosti prípadu opísala poškodená na hlavnom pojednávaní zhodne ako v prípravnom konaní. Vo výpovedi na hlavnom pojednávaní zo dňa 08.09.2020 uviedla, že v deň spáchania skutku 25.11.2017 obžalovaný ležal vedľa nej, myslí, že mal spodnú bielizeň, ona ležala nahá. Povedala mu, že je dohodnutá so sestrou, nechcel ju pustiť, že nikam nemôže ísť, jediné čo povedal je, že ju odprevadí na vlak. Zobral jej kľúče, ktoré mala v kuchyni. Aj keď chcela ísť na toaletu alebo si zobrať vodu, tak ju chytil za ruku, že nikam nejde. Nepamätá si, či bol byt zamknutý, lebo keď prišla sestra, dal jej kľúče, aby jej mohla odomknúť. Snažila sa jej dovolať mama a sestra, nedovolil jej, aby reagovala na telefón, potom jej to zrazu dovolil. Bol nahnevaný, bála sa ho. Potom si na ňu ľahol a spravil to nasilu. Kričala nech prestane, on prestal. Začal sa smiať a hovoril, že aspoň dosiahol čo chcel. Povedal jej, že zariadi, že ju vyhodia z práce. Nechce si na to spomínať. Následne na otázku prokurátora poškodená uviedla, že si nepamätá okolnosti, ktoré predchádzali tomu aktu a že nevie a nechce si pamätať, kedy mali spolu styk. Uvedenú skutočnosť zdôraznila dvakrát za sebou. Následne opisovala detailnejšie prežité udalosti bez závažnejším rozporov. Nie je pravdou ako uvádza súd, že poškodená si nepamätá, kde mala kľúče, či bol byt zamknutý, pretože vo výpovedi uviedla, že ich mala v kuchyni, určite bol zamknutý, pretože keď prišla sestra večer, dal jej kľúče, aby šla odomknúť. Podľa súdu z výpovede tak poškodenej, ako i jej sestry vyplynulo, že spolu komunikovali aj cez SMS aj telefonicky, pričom nič nenasvedčovalo tomu, že by sa slová poškodenej zakladali na pravde. Toto konštatovanie súdu je nelogické, súdom nijak neobjasnené. Následne opäť nelogicky súd argumentuje resp. dáva si odpoveď, že ak by obžalovaný nechcel pustiť poškodenú z bytu, držal ju tam násilím a nechcel jej dovoliť komunikovať so sestrou, tak by poškodená asi nekomunikovala s ňou cez SMS a nevolal jej. K tejto argumentácii súdu prokurátor poukázal na č. l. 8 zápisnice zo dňa 8.9.2020, kde poškodená uviedla, že obžalovaný jej zobral telefón, nechcel jej dovoliť komunikáciu so sestrou, následne jej dovolil zdvihnúť telefón, a na č. l. 11, kde poškodená udáva, že telefón jej zobral, potom jej ho vrátil. V tomto smere prokurátor ďalej argumentoval, že obmedzovanie osobnej slobody nespočíva v tom, či obžalovaný dovolil poškodenej používať mobil alebo nie alebo či poškodená ležala pri ňom nahá v posteli alebo oblečená, ale v tom, že ju obmedzoval v jej osobnej slobode v zmysle slobody voľného pohybu, v danom prípade jej nedovolil odísť z bytu. Účelom práva na slobodu je zabezpečiť, aby nebol nikto svojvoľne pozbavený slobody resp. nikomu nebola obmedzovaná sloboda. Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (). Podstatnou pre výpoveď poškodenej je fakt, že udalosť, ktorú prežívala v konkrétnom čase a priestore zreprodukovala z hľadiska časových a dejových frekvencií rovnako, ako vypovedala 3 roky spätne. Osoba, ktorá o prežitých udalostiach klame, si nevie narušenú dejovú a časovú sekvenciu udalostí dať do celkového zrozumiteľného kontextu a po čase si výrazne protirečí. Poškodená má vo výpovedi na hlavnom pojednávaní drobné rozpory, ale táto inkonzistentnosť a protirečivosť je zapríčinená aj časovým odstupom medzi prvou výpoveďou v prípravnom konaní a následnou výpoveďou na hlavnom pojednávaní. U poškodenej ale aj u svedkyne Laury H., ktorá je sestrou poškodenej, časom došlo k postupnému prirodzenému vyhasínaniu pamäťovej stopy, aj čo sa týka kvality vybavovaných informácií v priebehu výpovede. Svedkyňa Q. H. zotrvala na svojej výpovedi z prípravného konania, jej výpoveď na hlavnom pojednávaní je konzistentná a podporuje výpoveď poškodenej. Uviedla, že obžalovaný nechcel poškodenú pustiť. Nakoľko jej sestra následne neodpisovala a nedvíhala telefón,

zavolala políciu. Čo sa týka trestnej činnosti sexuálneho násilia, súd vyhodnotil výpoveď obžalovaného ako vierohodnejšiu oproti výpovede poškodenej, napriek tomu, že poškodená zotrvala konzistentne na svojej výpovedi počas celého trestného konania, pričom obžalovaný sa v prípravnom konaní priznal, následne na hlavnom pojednávaní sa nepriznal a uviedol iné okolnosti k udalosti. Vzhľadom na to, že obvinený nemôže byť v tej istej veci svedkom, nie je správne poukazovať na rozpory vo výpovediach poškodenej a obžalovaného. V prípade ak súd v tomto smere poukazoval na zásadu in dubio pro reo mal zákonnú povinnosť túto zásadu uviesť a v spojitosti na ňu argumentáciu aj rozviť, tak aby nevznikali pochybnosti práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Pokiaľ ide o argument súdu, že zo záverov lekárskeho vyšetrenia vyplynulo, že na análnom otvore poškodenej nie sú žiadne zranenia, prokurátor poukázal na to, že trestný čin sexuálneho násilia môže byť spáchaný aj bez toho, aby v danom prípade boli viditeľné zranenia na análnom otvore poškodenej. Predmetné rozhodnutie prvostupňového súdnu nespĺňa požiadavky, ktoré musí spĺňať odôvodnenie súdneho rozhodnutia resp. argumentácia v súdnom rozhodnutí a toto svoje konštatovanie prokurátor opieral o viaceré v odvolaní uvádzané rozhodnutia Ústavného súdu SR (sp. zn. , , , ako aj a vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov aj na rozhodnutie sp. zn. ). Rozhodnutie prvostupňového súdu sa javí ako arbitrárne rozhodnutie, nakoľko aj z vyššie spomenutej judikatúry ústavného súdu SR a samotný obsah rozhodnutia vyplýva, že je nedostatočne odôvodnené, pričom nedostatočne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je porušením a Dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. Poškodená J. H. má v tomto trestnom procese postavenie obzvlášť zraniteľnej obete, pričom obsah rozhodnutia prvostupňového súdu nie je v súlade s o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Záverom prokurátor namietal aj ustanovenie obhajcu obžalovanému postupom podľa , nakoľko v danom prípade neexistovali také okolnosti alebo skutočnosti, ktoré by vzbudzovali pochybnosti o spôsobilosti obvineného náležíte sa obhajovať. Podľa prokurátora obvinený chápe trestný proces riadne a následky svojho konania v dostatočnej miere, taktiež predmetná trestná vec nie je skutkovo a právne zložitá. Právo na obhajobu a rovnosť zbraní boli dodržané a preto na takýto postup zo strany súdu neexistoval žiadny právny dôvod. Na základe uvedených dôvodov prokurátor navrhoval, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd podľa ustanovenia , , zrušil napadnutý rozsudok a aby podľa vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní prokurátora nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnil obžalovaný R. V., obhajca obžalovaného a prokurátorka krajskej prokuratúry. Krajský súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti poškodenej, nakoľko na takýto postup boli splnené všetky zákonné podmienky.

Na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom prokurátorka krajskej prokuratúry sa pridržiavala podaného odvolania a jeho dôvodov, pričom navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedol, že prvostupňový rozsudok považuje za zákonný a správny a preto navrhol, aby krajský súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol.

Obžalovaný R. V. na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pripája k ústnemu prednesu svojho obhajcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) primárne konštatoval prípustnosť odvolania ( ) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa alebo ods. 3 a preto podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa Zistil pritom, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého oslobodzujúceho rozsudku.

Podľa odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal výsluch obžalovaného R.a V.a, ďalej vykonal výsluch poškodenej J. H., svedkyne Q. H., ako aj znalca PhDr. Dušana Selka, PhD., čítaním oboznámil znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Košice z 01.02.2018, ČES: PPZ-KEU-

KE-EXP-2017/3034, ako aj odborné vyjadrenie (lekársku správu) z 26.11.2017, register priestupkov obžalovaného a odpis jeho registra trestov a napokon rozhodol oslobodzujúcim výrokom rozsudkom.

Oslobodzujúci výrok rozsudku súd prvého stupňa v podstate odôvodnil tým, že priznanie obžalovaného v prípravnom konaní bolo dôsledkom neprimeraného donucovania zo strany policajtov, ktorí mu mali uviesť, že ak sa neprizná, bude to medializované a dokonca mu mali zavolať poškodenú do cely policajného zaistenia, aby aj tá na neho pôsobila, čo súd považoval za rozporné zo zákonom. Následne sa obžalovaný ako mladý človek pod ťarchou únavy, vyčrpania a naliehania zo strany polície priznal. Z týchto dôvodov prvostupňový súd výpoveď obžalovaného v prípravnom konaní nebral do úvahy. Okresný súd ďalej uviedol, že na hlavnom pojednávaní obžalovaný podrobne popísal okolnosti inkriminovaného dňa, pričom vylúčil, že by poškodenú držal v byte proti jej vôli a už úplne vylúčil násilný análny styk. Popísal správanie sa poškodenej jednak pred skutkom, ako i v ten deň, pričom súd aj vzhľadom na závery znaleckého posudku ohľadom osobnosti obžalovaného, uveril jeho verzii o tom, čo sa v ten deň stalo. Akt análneho styku mal trvať do sekundy, pričom v momente ako poškodená vykríkla, okamžite upustil od ďalšieho konania. Takéto správanie absolútne vylučuje násilie zo strany obžalovaného ako i snahu proti vôli poškodenej vykonať s ňou análny styk. Výpoveď obžalovaného súd prvého stupňa vyhodnotil ako hodnovernú a bez akejkoľvek viditeľnej snahy po konfabuláciách či klamstve. Naproti tomu, výpovede poškodenej a jej sestry vyznievajú v určitých závažných momentoch nelogicky, nekonzistentne, rozporuplne a mali pre súd výrazne nižšiu pravdivostnú hodnotu a to nie len vo vzťahu k výpovedi obžalovaného, ale i vzhľadom k záverom znaleckého posudku vo vzťahu k poškodenej, ako i k lekárskym nálezom. V súvislosti s trestným činom obmedzovania osobnej slobody poškodená uvádzala, že ju mal obžalovaný zamknúť v byte, zobrať jej kľúče a nechcieť ju postiť z bytu von. Toto mala uviesť aj svojej sestre do telefónu, pričom pri nej ležal obžalovaný. Podľa prvostupňového súdu nemôže byť pravda to, že obžalovaný zobral poškodenej aj mobil a nedovolil jej telefonovať, keďže z výpovede tak poškodenej, ako i jej sestry vyplynulo, že spolu komunikovali aj cez SMS aj telefonicky, pričom nič nenasvedčovalo tomu, že by sa slová poškodenej zakladali na pravde. Ak by obžalovaný nechcel pustiť poškodenú z bytu, držal ju tam násilím a nechcel jej dovoliť komunikovať so sestrou, tak by poškodená asi nekomunikovala s ňou cez SMS a nevolala jej. Samotná poškodená si ani nepamätá, kde mala kľúče, keď prišla v noci domov, ani to, kto vlastne zamkol byt, a či vôbec zamknutý bol alebo nebol. Ďalším dôležitým faktorom preukazujúcim to, že výpoveď poškodenej sa nezakladá na pravde je to, že poškodená celý deň ležala nahá v posteli vedľa obžalovaného, ktorý jej mal brániť užívať osobnú slobodu. Pokiaľ chcela opustiť byt, mala byť minimálne oblečená a neležať nahá v posteli. Ďalším výrazným rozporom je skutočnosť, kto išiel otvoriť dvere, pričom obžalovaný aj poškodená vypovedali, že to bola poškodená, kto išiel jej sestre otvoriť dvere, avšak sestra poškodenej uviedla, že dvere otvoril obžalovaný. Rovnako tak svedkyňa na hlavnom pojednávaní uviedla, že o žiadnom kufri ani odchode nevedela, pričom to mal byť dôvod, prečo prišla k obžalovanému a poškodenej do bytu, teda že jej mala doniesť kufor, aby si poškodená zbalila veci. Vo vzťahu k údajnému sexuálnemu násiliu súd uviedol, že poškodená aj obžalovaný zhodne vypovedali, že poškodená ležala nahá v posteli, tak ako aj inokedy v minulosti, a to spolu s obžalovaným, ktorý mal na sebe oblečené boxerky. Následne ako poškodená ležala na bruchu si na ňu mal ľahnúť obžalovaný a násilím jej mal vsunúť svoj pohlavný úd do jej análneho otvoru, na čo poškodená mala vykríknuť. Celé to malo trvať do minúty. V tejto časti je rozpor s výpoveďou obžalovaného, ktorý uviedol, že ako skríkla okamžite s tým prestal. Celé to netrvalo ani sekundu. Zo záverov lekárskeho vyšetrenia vyplynulo, že na análnom otvore poškodenej nie sú žiadne zranenia. Súd z toho uzatvoril, že nemohlo sa jednať o násilie, ako základ objektívnej stránky trestného činu sexuálneho násilia. K celkovej vierohodnosti výpovede svedkyne - sestry poškodenej, okrem jej rozporov vo výpovediach súd konštatoval, že táto je do veľkej miery založená na tom, čo jej povedala samotná poškodená a teda ani nebola priamym svedkom toho, čo sa malo stať. S poukazom na uvedené skutočnosti súd po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný a preto ho spod obžaloby podľa v celom rozsahu oslobodil.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci, postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v súdnom konaní boli vykonané všetky potrebné dôkazy nevyhnutné na spravodlivé rozhodnutie, pričom okresný súd tieto dôkazy objektívne vyhodnotil podľa vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, ako sa to predpokladá v ustanovení

Odôvodnením napadnutého oslobodzujúceho rozsudku v súlade s ustanovením prvostupňový súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané alebo nedokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Vzhľadom na uvedenie podstatných skutočností, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol oslobodzujúcim rozsudkom, ako aj prezentovaním úvah, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, krajský sa nestotožnil s odvolacou námietkou prokurátora, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne, neobsahujúce náležitosti odôvodnenia rozsudku predpokladané v Rovnako za nenáležité a pre rozhodnutie odvolacieho súdu právne bez významné možno považovať tvrdenie prokurátora, že obsah napadnutého rozsudku nie je v súlade s obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nakoľko toto ustanovenie upravuje definíciu pojmu „druhotná viktimizácia“, pričom prokurátor túto svoju námietku v podanom odvolaní nijakým spôsobom bližšie nerozviedol.

Krajský súd si osvojil skutkové a právne závery prvostupňového súdu a zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný R. V. stíhaný.

Odvolací súd vyslovuje, že výrok o vine musí byť vždy založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal žalovaný skutok a že tento spáchala iba tá osoba, ktorá bola z tohto skutku obžalovaná prokurátorom a postavená pred súd. Vina obžalovanej osoby musí byť teda jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná. Obžalovaná osoba pritom nie je povinná dokazovať žiadnu skutočnosť, čo je vyjadrené v zásade, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina. Uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti, a to ani pravdepodobnosti vyššieho stupňa. Pre takýto výrok musí byť daná istota, o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky viny, nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovanej osoby. Inak povedané, ak v konkrétnej trestnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu „in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného)“ obžalovanú osobu spod podanej obžaloby oslobodiť. Tento princíp sa odvíja od jednej z najzákladnejších zásad trestného konania, ktorou je zásada prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny vždy (aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do trestného procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v trestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno v otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obžalovanú osobu priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania „in dubio pro reo“, a tým aj zásady prezumpcie neviny. Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň na úrovni všeobecného pravidla "preukázania mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť". V tomto smere krajský súd poukazuje aj na judikatúru, ktorá konštatuje, že zásada zisťovania skutkového stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine len o jednoznačne zistené fakty a nie o konštrukcie skutkového deja, domnienky, indície, resp. vinu obžalovanej osoby vyvodzoval len na pravdepodobných skutkových záveroch. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre obžalovanú osobu najpriaznivejšia (R 46/1963), pričom ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

Všetky zmienené hľadiská sú plne uplatniteľné aj na posudzovanú trestnú vec obžalovaného R.a V.a. Senát krajského súdu v názorovej zhode s prvostupňovým súdom konštatuje, že s výnimkou výpovede poškodenej J. H. v súdnom konaní neboli produkované žiadne ďalšie či už priame dôkazy alebo súhrn takých nepriamych dôkazov, ktoré by tvorili uzavretú reťaz na seba nadväzujúcich a navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov potrebných na usvedčenie obžalovaného R.a V.a zo spáchania žalovaného skutku, resp. ktoré by inú alternatívu než vinu obžalovaného nepripustili. Za dôkaz podporujúci tvrdenia poškodenej nemožno považovať ani výpoveď jej sestry - svedkyne Q. H. a to z dôvodov, ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku rozviedol už súd prvého stupňa a s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Naopak, vo veci vykonané dôkazy vyvolávajú viac než len dôvodné pochybnosti o tom, že sa vôbec stal skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu.

Krajský súd predovšetkým považuje za potrebné vyzdvihnúť postup intervenujúceho prokurátora a konajúceho súdu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.06.2020 v súvislosti s vyhlásením

obžalovaného R.a V.a podľa , že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v podanej obžalobe, kedy súd na základe negatívneho stanoviska prokurátora k prijatiu vyhlásenia uznesením vyhlásenom na tomto hlavnom pojednávaní podľa vyhlásenie obžalovaného o vine neprijal a súčasne vyhlásil, že vykoná dokazovanie v celom rozsahu. V tejto súvislosti aj odvolací súd považoval výsledky vyplývajúce z dokazovania zabezpečovaného v rámci prípravného konania za také, ktoré vyvolávali zásadné pochybnosti v otázke viny a vyžadovali tak vykonanie dokazovania na hlavnom pojednávaní v celom rozsahu a v plnej miere odôvodňovali rozhodnutie súdu o neprijatí vyhlásenia obžalovaného o vine. Toto konštatovanie krajského súdu neznamená, že by podanie obžaloby v danej veci bolo možné považovať za nedôvodné, avšak rozhodne vyžadovalo vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávania aj čo do otázky viny tak, aby sa v zmysle zásady ústnosti a bezprostrednosti súd mohol v tejto otázke pri svojom meritórnom rozhodnutí oprieť o všetky relevantné a pred súdom vykonané dôkazy, ktoré bolo následne potrebné hodnotiť v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov upravenou v Správnosť zmieneného postupu sa napokon v plnom rozsahu prejavila v procese dokazovania na hlavnom pojednávaní. Vyhodnotenie vo veci vykonaných dôkazov v intenciách uvedeného ustanovenia aj podľa názoru krajského súdu neumožňovalo iné rozhodnutie vo veci, než je oslobodenie obžalovaného spod obžaloby pre stíhaný skutok podľa , teda z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Hoci obžalovaný na hlavnom pojednávaní vypovedal inak, ako pri svojom výsluchu pred vyšetrovateľom v prípravnom konaní, nie je možné iba z dôvodu zmeny výpovede automaticky konštatovať, že reálnemu stavu veci zodpovedá výpoveď obžalovaného učinená skôr, t. j. tá, v rámci ktorej sa k spáchaniu skutku priznal. Je totiž potrebné obzvlášť dôsledne posudzovať a hodnotiť všetky skutočnosti, pre ktoré k zmene výpovede došlo, ako aj obsah týchto výpovedí z toho hľadiska, či jednej alebo druhej výpovede zodpovedajú skutočnosti vyplývajúce z iných dôkazných prostriedkov, o ktorých nie sú rozumné pochybnosti. Pokiaľ ide o výpoveď obžalovaného v prípravnom konaní, odvolací súd poukazuje na jej veľmi strohý až minimalistický obsah, s ktorým sa vyšetrovateľ uspokojil bez potreby položiť obžalovanému akékoľvek doplňujúce otázky v smere dôsledného popísania rozhodných skutkových okolností. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný pri svojom výsluchu vypovedal inak, pričom vysvetlil dôvody svojho priznania pri svojom výsluchu v prípravnom konaní spôsobom, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti považoval aj krajský súd za hodnoverný. Obžalovaný R. V. totiž uviedol, že najskôr bol v cele policajného zaistenia, avšak v dôsledku výpadku elektriky ho neskôr pripútali na chodbe k mrežiam, kde bol asi pol hodinu alebo hodinu. Po tom, čo naskočila elektrika ho opäť dali do cely, následne prišli traja páni, ktorí sa ho pýtali, čo sa stalo. Povedali mu, že klame, že si to má rozmyslieť a že prídu neskôr. Po nejakom čase prišli opäť a povedali mu to isté a že pokiaľ nepovie pravdu, že ho nepustia domov. Keď prišli tretíkrát, tak stratili trpezlivosť a zavolali poškodenú za ním do cely, pričom ona tvrdila niečo a on niečo iné. Potom už bol extrémne unavený, tak s tým súhlasil, lebo chcel už ísť domov spať. Následne mu vzali odtlačky a vzali ho na W., kde mu dali čítať nejaké veci, asi jeho výpoveď. Už bol taký unavený, že zaspával na chodbe. Pri odstraňovaní rozporov obžalovaný po prečítaní zápisnice o jeho výsluchu z prípravného konania postupom podľa uviedol, že také výrazy ako „ju sexuálne zneužijem a do konečníka“ on nepoužíva. Policajti ho ovplyvňovali a robili na neho nátlak s tým, že sa má priznať, inak to budú medializovať. Keď priviedli poškodenú k nemu do cely, mala povedať svoju verziu, pričom jemu uviedla, aby neklamal a povedal, čo sa stalo. Nekričala na neho, ale bola nervózna. Po rozhovore s poškodenou sa následne priznal, lebo už bol unavený a chcel ísť domov. V súvislosti s takto obžalovaným uvedenými skutočnosťami krajský súd poukazuje na to, že obžalovaný bol zadržaný dňa 25.11.2017 o 20.05 hod., pričom k jeho výsluchu ako zadržanej a podozrivej osoby došlo až na druhý deň o 05.30 hod. a následne ako obvineného až o 06.10 hod. Je absolútne nepochopiteľné, aby za daných okolností bola zadržaná osoba držaná na celé predbežného zaistenia takmer 10 hodín na to, aby vôbec došlo k jej výsluchu ako podozrivej osoby. Takýto časový diapazón (rozsah) tak vyvoláva odôvodnené pochybnosti v tom smere, či už samotné držanie v tom čase podozrivého R.a V.a v cele policajného zaistenia po takú dobu nebolo formou nátlaku a psychického pôsobenia na jeho osobu a počas tejto doby skutočne príslušníci polície opakovane nevyťažovali obvineného ním uvádzaným spôsobom. Tieto pochybnosti dostali reálne kontúry na základe skutočnosti, o ktorej sa pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní zmienila poškodená. Z jej vyjadrenia, že na polícii vypočúvali ju a aj obžalovaného, ktorý sa nechcel priznať, pričom následne prišla kriminálka, tak sa potom priznal, možno usudzovať na to, že skutočne tomu bolo tak, ako to vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní popísal obžalovaný. Z tohto vyjadrenia totiž vyplýva nielen to, že obžalovaný bol vypočúvaný opakovane, pričom najskôr popieral spáchanie skutku, ale aj to, že poškodená bola pri výsluchu obžalovaného prítomná,

aby na neho svojou prítomnosťou pôsobila v smere zmeny jeho postoja a k tomu, aby sa priznal. Takýto postup zo strany príslušníkov PZ je absolútne neprípustný a v priamom rozpore s prvá veta , ktorý upravuje zákaz nezákonného donucovania obvineného k výpovedi a priznaniu (tento zákaz sa plne vzťahuje aj na osobu podozrivú). Priznanie obžalovaného pri jeho výsluchu v prípravnom konaní, ako aj jeho vyhlásenie o vine podľa je za vyššie uvedených okolností potrebné posudzovať aj v kontexte jeho vzťahu k poškodenej, o ktorom sa znalec PhDr. Dušan Selko, PhD. vyjadril ako o vysoko pozitívnom, pričom pozitívne emócie vo vzťahu k poškodenej u neho pretrvávali aj napriek podanému trestnému oznámeniu. Za takéhoto stavu považuje aj odvolací súd výpoveď obžalovaného R.a V.a uskutočnenú pred vyšetrovateľom v prípravnom konaní za vynútenú a to nielen priamo príslušníkmi PZ, ale i nepriamo prostredníctvom prítomnosti poškodenej pri jeho výsluchu, ktorá mu mala dokonca uviesť, aby neklamal. Táto výpoveď obžalovaného tak rozhodne nemôže tvoriť žiaden podklad pre rozhodnutie v merite veci.

Z uvedených dôvodov aj krajský súd pri posudzovaní a hodnotení dôkaznej situácie vychádzal z výpovede obžalovaného R.a V.a uskutočnenej na hlavnom pojednávaní a z ostatných na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov.

Obžalovaný R. V. na hlavnom pojednávaní poprel spáchanie skutku, ktorý mal v zmysle obžaloby napĺňať znaky skutkových podstát zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák., pričom podrobne popísal udalosti inkriminovaného dňa, ako aj dňa predtým a zmienil sa aj o aspektoch spolužitia s poškodenou z predchádzajúceho obdobia. Vo vzťahu ku skutku obžalovaný uviedol, že noc predtým sa poškodená vrátila okolo 03.00 hod., pričom bola dosť v podnapitom stave. Prezliekla sa do pyžama a išla spať. Potom sa zobudila niekedy okolo obeda a bolo jej zle. Chcela ísť do obchodu, lebo bola asi hladná, na čo jej povedal, aby nešla, lebo nevyzerala na to, že by mohla ísť sama do obchodu a tak jej spravil hranolky. Potom mu povedala, že sa chce s ním rozísť, že má iného. Potom ešte raz spala asi 2 hodiny, lebo jej bolo zle. Medzitým ako spala druhýkrát, volala jej sestra a pýtala sa ho, že kde je poškodená, na čo jej povedal, že spí vedľa neho. Povedala mu, že keď sa poškodená zobudí, nech jej zavolá. Zobudila sa niekedy poobede a volala s mamou aj so sestrou, Potom sa zase začali hádať, pričom mu následne povedala, že chce ísť preč. On jej uviedol, že nech nikam nejde, že nevyzerá na to, že by bola schopná niekam ísť. Kľúče jej v ten deň nevzal. On celý čas ležal vedľa nej v pyžame aj počas toho, ako bola ona nahá. Potom telefonovala jej sestra že príde, lebo poškodená hovorila svojej sestre, že ju nechce pustiť z bytu. Potom bola stále na telefóne. Následne sa k sebe priblížili a poškodená ho začala chytať na intímnych miestach. Intímnosti začali viac menej vzájomne. Dal si dole len kraťase, ale tričko mal stále na sebe. Ona bola nahá. Vyliezol na ňu, pričom ona ležala na bruchu a počas sexuálneho aktu sa netrafil do vagíny poškodenej, ale do jej análneho otvoru. Ona začala kričať a on automaticky prestal. Trvalo to celé možno sekundu. Potom jej povedal, že sa jej ospravedlňuje, na čo mu povedala, že je sviňa a že to spravil naschvál. Predtým sa nerozprávali o žiadnom rozlúčkovom sexe. Ona sa obliekla a už len ležali vedľa seba v posteli, Potom niekto zaklopal a on jej povedal, že to je asi jej sestra, ktorá jej mala doniesť kufor kvôli tej ceste do K. Ona potom išla otvoriť dvere z bytu na chodbu. Rozprávali sa so sestrou a potom zakričala jeho meno. Prišiel ku dverám a tam už stáli policajti. K tomu, či zakazoval počas toho dňa niekedy poškodenej opustiť byt obžalovaný uviedol, že jej iba hovoril, nech nikam nechodí v tom stave v akom bola.

Obžalovaný R. V. teda inkriminované udalosti popisoval úplne inak, ako to vo svojich výpovediach uvádzala poškodená J. H.. Podľa jej vyjadrenia ju obžalovaný po tom, čo sa okolo 11.00 hod. zobudila, nechcel pustiť z bytu preč, hoci bola dohodnutá so sestrou, že idú na nákupy. V tom čase ležala nahá a obžalovaný vtedy ležal vtedy vedľa nej. Povedal jej, že ju akurát odprevadí na vlak, pričom jej zobral kľúče, ktoré mála asi v kuchyni. Byt bol určite zamknutý, lebo keď večer prišla sestra, dal jej kľúče, aby išla odomknúť. Obžalovaný jej nechcel dovoliť, aby reagovala na telefonáty mamy a sestry, ale potom jej zrazu dovolil zdvihnúť telefón. Obžalovaný ju nechcel pustiť ani na toaletu, alebo vziať si vodu. Vzal jej aj telefón a nakoľko bol nahnevaný, tak sa aj bála. Potom niekedy si na ňu ľahol, držal ju za ruky a spravil to na silu s tým, že začala kričať, nech prestane. On prestal a začal sa smiať, pričom povedal, že aspoň dosiahol, čo chcel. Trvalo to veľmi krátko, bolo to možno len pár sekúnd a hneď aj prestal. Hneď ako do nej vnikol, začala kričať, on jej dal ruku na ústa, aby prestala a na to aj on prestal. Celý deň potom prebiehal tak, že má odísť z Bratislavy, že ju odprevadí na vlak, že to je jediné kam pôjde. Ona bola stále nahá na posteli, avšak bola prikrytá. Tak zavolala sestre, aby jej priniesla kufor, že sa zbalí a pôjde preč. V tom prišla sestra aj s políciou. Keď prišla sestra, obžalovaný ju poslal otvoriť dvere. Vo

vzťahu k tomu, čo konkrétne vykríkla poškodená uviedla, že iba vykríkla a obžalovaný na to okamžite zareagoval a prestal s tým. Počas tohto dňa volala so sestrou asi tri krát, pričom prvý krát volala ona sestre, že nikam nejde, že ju nechce pustiť. Keď volala so sestrou, obžalovaný bol pri nej. Čo sa týka mobilného telefónu poškodená uviedla, že obžalovaný jej ho najprv zobral, potom jej ho vrátil, potom jej ho znovu vzal a zas vrátil. Pri odstraňovaní rozporov postupom podľa vo vzťahu k tomu, ako dlho mal trvať násilný akt obžalovaného poškodená uviedla, že podľa nej aj 60 sekúnd je krátka a nie dlhá doba. Pravda je to, že netrvalo to dlho, keď zakričala, tak obžalovaný prestal. Na polícii sa jej pýtali, či to trvalo do minúty a tak ona uviedla, že áno.

Vzhľadom na okolnosti prípadu je nepochybné, že jediným priamym dôkazným prostriedkom, z ktorého vyplynuli skutočnosti, ktoré by mali usvedčovať obžalovaného R.a V.a zo žalovanej trestnej činnosti je práve výpoveď poškodenej KW.. V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že v súdnej praxi síce nie je vylúčené, že vina páchateľa môže byť preukázaná aj na základe jediného priameho dôkazného prostriedku (najčastejšie ide o svedeckú výpoveď poškodenej osoby), pokiaľ tento dôkazný prostriedok spĺňa aj ďalšie kritériá a to, že musí byť jasný, logický, presvedčivý, vierohodný a zároveň nemôže byť iným spôsobom spochybniteľný alebo zmenený.

V posudzovanej veci výpoveď poškodenej tieto atribúty nespĺňa, nakoľko v jej obsahu aj odvolací súd zistil viacero logických nezrovnalostí a vzájomných protirečení, ktoré ju činia do značnej miery nepresvedčivou. Pokiaľ ide o obmedzovanie osobnej slobody je logicky a rozumne neudržateľné tvrdenie poškodenej, že obžalovaný jej bránil opustiť byt, avšak opakovane jej umožnil komunikovať so sestrou prostredníctvom telefónu a to nielen v rámci telefonického hovoru, ale aj sms správami. Fakt, že poškodená takto až tri krát telefonovala so svojou sestrou uviedla nielen poškodená, ale aj jej sestra

- svedkyňa Q. H., ktorá potvrdila aj komunikáciou s poškodenou prostredníctvom sms správ. Podľa vyjadrenia poškodenej mal byť obžalovaný dokonca vedľa nej v čase, keď svojej sestre uvádzala, že ju nechce pustiť von z bytu. To rozhodne nesvedčí o skutočnom obmedzovaní poškodenej vo voľnom pohybe v rovine naplnenia znakov skutkovej podstaty prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. Ako na to správne poukázal súd prvého stupňa, poškodenej popisovanému bráneniu v pohybe zo strany obžalovaného nenasvedčuje ani ten fakt, že poškodená bola takmer po celý čas nahá. Aj podľa názoru krajského súdu možno od osoby, ktorá by skutočne mienila opustiť miesto, kde sa práve nachádzala, v čom jej však malo byť zo strany obžalovaného bránené, dôvodne očakávať iné správanie, než je ležanie v posteli bez akéhokoľvek oblečenia. Vo vzťahu k tvrdeniu poškodenej, že obžalovaný jej mal vziať kľúče od bytu, nemožno prehliadnuť tú skutočnosť, že poškodená sa ani raz nezmienila o jej snahe alebo nejakej aktivite smerujúcej k tomu, aby jej obžalovaný kľúče vrátil. V kontexte tých okolností, že poškodená sa mala v ten deň vrátiť domov asi okolo tretej hodine ráno v stave ovplyvnenom alkoholom, čo vyplýva z výpovede tak obžalovaného, ako aj poškodenej, pričom táto mala spať aj poobede, možno aj prípadný obžalovaným verbalizovaný prejav neochoty pustiť ju von pripísať práve jej stavu po požití alkoholu, tak ako to vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol obžalovaný. Takýto prejav je pritom úplne bežným vyjadrením osoby, ktorá v rámci rodinných alebo partnerských vzťahov reaguje na nie celkom dobrý momentálny stav blízkej osoby, či už podmienený alkoholom, nedostatkom spánku alebo z iných dôvodov. Rozhodne však z neho ešte nemožno vyvodzovať úmysel a ani skutočnú snahu brániť druhej osobe vo voľnom pohybe, ak by táto nemienila takýto prejav reflektovať a skutočne by chcela dané miesto opustiť. Poškodenou uvádzaná okolnosť, že sa bála, nemá racionálny základ, nakoľko z vykonaného dokazovania vrátane jej výpovede a výpovede svedkyne Q. H. nevyplýva, že by mal byť obžalovaný agresívny, že by sa voči nej v minulosti dopustil zásadného násilného konania (s výnimkou jednej facky, za čo sa jej hneď aj ospravedlnil), pričom aj poškodená uviedla, že už v predchádzajúcom období dochádzalo medzi nimi k hádkam, avšak tieto sa nepreniesli do nejakého fyzického kontaktu. Vzhľadom na vyššie zmienené nezrovnalosti vo výpovedi poškodenej nebol daný žiaden rozumný základ pre konštatovanie, že konanie obžalovaného tvorilo reálnu prekážku, pre ktorú poškodená nemohla opustiť ich spoločnú domácnosť. V konečnom dôsledku, tak obžalovaný ako aj poškodená vo svojich výpovediach zhodne uviedli, že po tom, čo prišla ich sestra k dverám nimi obývaného bytu, to bola práve poškodená, ktorá jej išla otvoriť dvere. Táto okolnosť taktiež nijako nenasvedčuje tomu, že by obžalovaný reálne bránil poškodenej v pohybe, pričom v danom čase nemohol ani len predpokladať, že sestra poškodenej privolala príslušníkov polície.

Za nepreukázané krajský súd považuje aj akékoľvek násilné konanie obžalovaného, ktorý si mal proti vôli poškodenej vynútiť s ňou análny styk. Ohľadne tejto sexuálnej praktiky obžalovaný, ako aj poškodená zhodne uviedli, že len čo poškodená vykríkla, obžalovaný okamžite prestal s ďalšou sexuálnou aktivitou.

Táto okolnosť výrazne spochybňuje naplnenie objektívnej stránky zločinu sexuálneho násilia, tak ako to predpokladá skutková podstata tohto trestného činu upravená v § 200 Tr. zák. a súčasne činí nehodnoverným aj tvrdenie poškodenej, že obžalovaný jej mal predtým násilne držať ruky. Takéto násilné konanie by už asi vyžadovalo určitý stupeň odhodlania obžalovaného, preto následné okamžité upustenie od vykonávania styku s poškodenou po jej výkriku nedáva tomuto vyjadreniu poškodenej rozumný základ. Násilné držanie rúk poškodenej obžalovaným sa javí ako pochybné aj so zreteľom na to, že poškodená nijakým spôsobom nenaznačila, že by sa voči tomu bránila. Na hlavnom pojednávaní síce pri odpovedi na jednu otázku prokurátora uviedla, že začala kričať preto, že sa nevedela pohnúť, čo je však v zjavnom rozpore s jej predchádzajúcim tvrdením, že začala kričať až keď to „spravil“ na silu. Z kontextu výpovede poškodenej pritom vyplýva, že takto vykríkla len raz. Vychádzajúc zo zásad logického uvažovania by bolo možné predpokladať, že ak poškodená ležala na bruchu a potom si na ňu obžalovaný ľahol a chytil jej ruky, tak ako to popisovala vo svojej výpovedi, tak by sa začala brániť skôr, teda ešte predtým, ako malo dôjsť k análnemu styku. Vzhľadom na zásadné pochybnosti, ktoré vyplynuli z uvedených tvrdení poškodenej pri jej výsluchu na hlavnom pojednávaní, mal prokurátor dostatočný priestor na to, aby sa kladením otázok poškodenej aspoň pokúsil o ich odstránenie (za účelom podrobnejšieho a chronologického popisu konania obžalovaného), avšak prokurátor na takýto postup rezignoval, čo rozhodne nemôže ísť na ujmu obžalovanému. Poškodená taktiež nie celkom vierohodne vysvetľovala rozpor v jej výpovediach, ktorý sa týkal jej tvrdenia o tom, ako dlho mal trvať násilný akt zo strany obžalovaného. Na hlavnom pojednávaní totiž uviedla, že to trvalo veľmi krátko, možno iba pár sekúnd, pričom v prípravnom konaní vypovedala, že celé to trvalo asi minútu. Pri vysvetľovaní tohto rozporu poškodená uviedla, že aj 60 sekúnd je krátko, pričom dodala, že policajti sa jej pýtali, či to trvalo do minúty a ona odpovedala áno. V posudzovanej veci pritom nejde o zanedbateľný detail, keďže v prípadoch takýchto násilných konaní možno považovať rozdiel v takýchto časových údajoch za značne významný a to aj z hľadiska hodnotenia výpovede poškodenej. Pri vykonávaní uvedeného aktu násilím po dobu okolo minúty by už bolo možné s vyššou mierou pravdepodobnosti očakávať aj vznik určitých poranení v oblasti konečníka, a to práve z dôvodu, že nešlo o styk pohlavný, ale análny. Ako vyplýva z odborného vyjadrenia - lekárskej správy z vyšetrenia poškodenej, žiadne viditeľné poranenia u nej neboli zistené. Vyšetrujúci lekár v tejto správe taktiež uviedol, že vyjadrenie poškodenej síce nevie potvrdiť ani vyvrátiť, avšak poškodenou uvádzané tvrdenie lokálnemu nálezu nezodpovedá. Uvedené rozpory vo výpovedi poškodenej tak nepochybne svedčia pre verziu uvádzanú obžalovaným. Tvrdeniu poškodenej, že zo strany obžalovaného malo ísť o násilné konanie, nezodpovedá ani jej ďalšie správanie po údajnom akte, keď zostala nahá v posteli aj naďalej, ako to vyplýva z jej výpovede. Následne pritom mala volať so svojou sestrou, ktorej sa o takomto konaní obžalovaného do telefónu nezmienila. So zreteľom na obhajobné tvrdenie obžalovaného, že pred inkriminovaným aktom ho poškodená chytala na intímnych miestach a intímnosti začali viac-menej vzájomne, možno považovať jej vyjadrenie, že si nepamätá okolnosti, ktoré predchádzali tomu aktu a že nevie, či sa hladkali, za značne vyhýbavé a nepresvedčivé. Ak by sa tvrdenie obžalovaného nezaklalo na pravde, nepochybne by to bolo dôvodom na celkom inú odpoveď poškodenej, najmä ak si mala pamätať údajné iné aspekty konania obžalovaného. Pochybnosti ohľadne poškodenou uvádzaného priebehu skutkového deja napokon umocňujú aj zistenia znalca psychológa PhDr. Dušana Selka, PhD., ktorý vo vzťahu k poškodenej okrem iného uviedol, že nie je u nej možné vylúčiť sklony k účelovému klamstvu, fabulácii. Schopnosť objektívneho vnímania reality, čo sa týka posudzovaných skutkov, bola ovplyvnená situačne emočným ladením a jej afektívnym kognitívnym štýlom, ktorý môže ovplyvňovať interpretáciu zapamätaných zážitkov. Taktiež konzum alkoholu v intenciách „niekoľkokrát za mesiac“, môže spôsobovať, že jej vnímanie reality, ale najmä kvalitatívna zložka zapamätaných skutočností a následná interpretácia prežitého môže byť skreslená. Na interpretácii jej správania a prežitých udalostí sa mohlo podpísať aj množstvom alkoholu, ktoré noc pred udalosťou užila. Poškodená poskytla značne protichodné informácie, pričom v sebahodnotiacich škálach sa javila ako obeť značného až extrémneho násilia, pričom extrémny dopad udalosti na kvalitu jej života nezodpovedal jej ostatným verbálnym aj neverbálnym prejavom. Z psychologického hľadiska uvedené rozpory a retrospektívne posúdenie dopadu udalostí na psychiku poškodenej poukazujú na tendencie k agravácii a účelovému správaniu. Z forenzne-psychologického hľadiska zmeny v psychickom stave vyšetrenej v súvislosti s konaním R.a V.a, subjektívne uvádzaná zhoršená kvalita života a výskyt ďalších symptómov, nasvedčujú na účelové, zištné správanie vyšetrenej a snahu pomstiť sa. U poškodenej môže ísť o snahu zvaliť vinu za rozchod a ukončenie vzťahu na neadekvátne správania partnera, nie ako dôsledok vlastného zlyhania. Naproti tomu, menovaný znalec vo vzťahu k obžalovanému R.ovi V.ovi konštatoval, že nezistil u neho význame zvýšenú agresivitu ani sklony k útočnej patologickej agresii a obžalovaný má vybudované dostatočné zábrany na reguláciu agresívneho správania v interpersonálnej interakcii. Nezistili sa ani sklony k

sexuálne agresívnemu, deviantnému správaniu. Ku dňu vyšetrenia je u obžalovaného možné vylúčiť sexuálne agresívne správanie voči osobám opačného pohlavia. Znalec taktiež vo svojom znaleckom posudku uviedol, že správanie obžalovaného reflektovalo podnety, ktoré vysielala partnerka, na ktorej bol fyzicky aj emočne závislý a ktorá ho svojim správaním cielene provokovala, ako často krát predtým. Ďalej dodal, že v čase vyšetrenia obžalovaný vnímal, že vzťah s poškodenou bol pre neho predčasne ukončený v dôsledku jeho neprimeraného správania, neuvažoval nad možnosťou iných faktorov, napr. účelového a zištného správania sa partnerky. Podobné situácie, aj emočne náročnejšie, sa v ich vzťahu vyskytovali nie jeho pričinením, opakovane. Vzhľadom k osobnostným a situačným premenným obžalovaný mohol vnímať správanie poškodenej pred pokusom o súlož do konečníka skôr ako výzvu k tomu, čo nasledovalo. Za daných okolností a v kontexte uvedených zistení znalca ani odvolací súd nepovažoval výpoveď poškodenej za dostatočný podklad pre možnosť iného záveru, než k akému vo svojom rozsudku dospel prvostupňový súd. Čo sa týka výpovede svedkyne Q. H. k uvedenému údajnému konaniu obžalovaného, je potrebné poukázať na to, že obsah tejto výpovede je v podstate do značnej miery iba reprodukovaním tvrdení poškodenej, ktorá s ohľadom na vyššie zmienené nezrovnalosti rovnako nemôže byť ani len podporným dôkazom k tvrdeniam poškodenej. Záverom nadriadený súd znovu konštatuje a opakuje, že jednou zo základných zásad trestného procesu je zásada „in dubio pro reo“, ktorá vychádza z princípu prezumpcie neviny. V praxi to znamená, že záver o vine obžalovaného musí byť postavený na skutkovom stave, o ktorom nie sú žiadne pochybnosti. Akýkoľvek vysoký stupeň podozrenia sám osebe nestačí k tomu, aby mohol tvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok súdu. V posudzovanej veci bol preto postup súdu prvého stupňa správny, keď vzniknuté pochybnosti vyplývajúce z dôkaznej núdze vyložil v prospech obžalovanej.

Po oboznámení sa s dôkaznou situáciou a vyhodnotením produkovaných dôkazov, bol aj odvolací súd rovnakého názoru ako súd prvého stupňa, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný R. V. stíhaný, na základe čoho bolo nevyhnutné obžalovaného podľa spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III z 02.10.2019 sp. zn. pre uvedený skutok oslobodiť.

K odvolacej námietke prokurátora, že neboli splnené podmienky na ustanovenie obhajcu obžalovanému v zmysle , krajský súd ešte dodáva, že táto skutočnosť nemá nijaký vplyv na vecnú správnosť prvostupňového rozsudku. Ak by aj podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené neboli a obžalovanému by bol obhajca ustanovený mimo zákonného rámca, nebola by táto okolnosť spôsobilá privodiť iné rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže nemá žiaden dopad na zákonnosť dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.

Vzhľadom na prezentované úvahy, nezistiac žiaden dôvod na zrušenie alebo revíziu napadnutého rozsudku, krajský súd odvolanie prokurátora podľa ako nedôvodné zamietol.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší opravný prostriedok.