Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Sa-14-2018.pdf
PDF · 109.04 KB
Case nature
Area
Subarea
24Sa/14/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Jančárovou, v právnej veci žalobcu: J. J. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, XX-XXX H., Poľská republika, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: MANIOM, s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 889 124, právne zast. Advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, 010 01 Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 19997-3/2018-BA zo dňa 08.01.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi, žalovanej a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Rozhodnutím č. 39471-1/2016-CA zo dňa 10.05.2016 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán, podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že J. J. Z., nar. XX.XX.XXXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o., dňa 01.07.2015 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že od 01. mája 2010 sa uplatňuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia EP a Rady č. 988/2009 a vykonávacie Nariadenie EP a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004. Poukázal na článok 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, ako aj článok 13 ods. 1 základného nariadenia. Sociálnej poisťovni bolo dňa 25.04.2016 doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej aj ZUS), Oddzial w Krakowie, z ktorého vyplýva, že J. J. Z. od 01.07.2015 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tejto osobe nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o., dňa 01.07.2015 podľa slovenskej legislatívy.
2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodovala žalovaná, ktorá rozhodnutím č. 19997-3/2018-BA zo dňa 08.01.2018 jeho odvolanie zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Stotožnila sa s právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom a konkrétne poukázala na Nariadenie č. 883/2004 z 29. apríla 2004 a vykonávacie Nariadenie č. 987/2009 zo 16. septembra 2009. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II. základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázala najmä na článok 16 ods. 2 a článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov stanovené v ods. 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4. Skonštatovala, že Sociálnej poisťovni bolo v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS) doručené oznámenie, ktorým ZUS určila, že pán J. J. Z. podlieha v období od 1. júla 2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska účastníka v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia, určila, že menovaný zamestnanec bude v období od 1. júla 2015 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z koordinačných nariadení nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS na toto určenie. Ďalej sa žalovaná vo všeobecnosti zaoberala termínom zanedbateľnej činnosti podľa praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku. Samotné námietky zamestnávateľa a zamestnanca uvedené v odvolaní vyhodnotila ako nedôvodné. Pokiaľ ide o Registračný list fyzickej osoby - prihlášku, uviedla, že táto má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Na základe skutočností, že zamestnancovi bola určená poľská uplatniteľná legislatíva, Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil od 1. júla 2015 zamestnanca do systému slovenského sociálneho poistenia nesprávne. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo spochybnené Sociálnou poisťovňou ani ZUS a bolo určené v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia. Je záväzné a nemôže do neho zasahovať ani súd. Z uvedeného dôvodu Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán, vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi zamestnávateľa povinné poistenia od 01.07.2015 podľa slovenskej legislatívy nevznikli.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca. V žalobných bodoch namietal, že postup žalovanej, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného poistenia zamestnanca žalobcu v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je z právneho hľadiska nesprávny. Poukázal na oznámenie ZUS, že sa na žalobcu v období od 1. júla 2015 vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia. Poukázal pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pokiaľ bolo rozhodnuté poľskou inštitúciou o určení uplatniteľnej legislatívy a pokiaľ žalovaná nenamietala toto určenie, existencia takého rozhodnutia mala mať zásadné dôsledky aj na postup žalovanej. Po takomto určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stalo definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.09.2017, sp. zn. 9Sžso/160/2015). Žalobca má teda za to, že žalovaná nie je v žiadnom prípad oprávnená vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Namietal tiež, že vykonávanie činnosti marginálneho charakteru treba posudzovať z pohľadu hneď niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so zistením skutočného stavu veci a napadnuté rozhodnutie v tomto smere prakticky neodôvodnila. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v praktickej príručke je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/alebo ako kritérií pri určení ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle všeobecných zásad je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov, zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žiadal rozhodnutie žalovanej zrušiť a vrátiť jej vec na ďalšie konanie.
4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 24.10.2018, doručeným krajskému súdu dňa 31.10.2018. Zotrvala na právnom posúdení veci, ako ho uviedla v napadnutom rozhodnutí. Zdôraznila, že Sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Zamestnávateľ totiž prihlásil žalobcu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne od 1. júla 2015, pričom žalobca v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Preto bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov, pričom požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na žalobcu sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Práve z dôvodu, že žalobca bol prihlásený do registra poistencov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako neoprávnené, pobočka Sociálnej poisťovne musela za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že zamestnancovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy nevzniklo. Taktiež následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Pokiaľ ide o žalobcom citované rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, žalovaná uviedla, že tieto rozsudky boli vydané v prípadoch, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Postup podľa tohto článku sa využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, preto má za to, že predmetné námietky žalobcu sú irelevantné. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016, podľa ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.
5. Ďalší účastník sa na výzvu správneho súdu k žalobe nevyjadril.
6. Žalobca nežiadal o nariadenie pojednávania vo veci a žalovaná podaním zo dňa 25.02.2019 oznámila krajskému súdu, že netrvá na nariadení pojednávania v danej veci a súhlasí s tým, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Keďže správny súd na základe uvedeného nezistil žiadny z dôvodov vymedzený v § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP, rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP). Správny súd s ohľadom na uvedené pristúpil k verejnému vyhláseniu rozsudku podľa § 137 ods. 4 SSP dňa 12. marca 2019.
7. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu 28.01.2018 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia), do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty a penále. 1) Zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Podľa článku 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (vykonávacie nariadenie), na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.
Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
8. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, Oddzial w Krakowie podaním zo dňa 18. apríla 2016 podľa článku 16 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 oznámila žalovanej, že žalobca podlieha poľskej legislatíve podľa článku 11 ods. 3 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia (Úradný vestník č. L 166/1 z 30.04.2004). Toto stanovenie poľskej legislatívy má dočasný charakter (článok 16 ods. 2 Nariadenia č. 987/2009). Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaná voči určeniu poľskej legislatívy stanovenému podľa článku 16 ods. 2 Nariadenia č. 987/2009 v stanovenej lehote nenamietala. Tým je v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho Nariadenia č. 987/2009 dané definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Zo správneho spisu bolo ďalej zistené, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne Registračným listom fyzickej osoby prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľom MANIOM, s.r.o. na obdobie od 01.07.2015. Podľa Registračného listu fyzickej osoby platnosť poistenia bola daná od 01.07.2015 do 16.11.2017. 9. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že v danom prípade za situácie, keď bola pre žalobcu určená poľská legislatíva podľa článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia, čo v konaní nebolo sporné, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu bolo potom v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.07.2015. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ žalobcu túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.07.2015 a zároveň, že od 01.07.2015 sa na žalobcu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené mala Sociálna poisťovňa preukázané z oznámenia ZUS, oddelenie v Krakove zo dňa 18. apríla 2016. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo právoplatne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy (z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ žalobcu ho prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala na žalobcu poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov bol tento sporný stav odstránený. Týmto správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení.
10. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi, to znamená, že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobcu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, na ktoré poukázal v oznámení zo dňa 18. apríla 2016 adresovanom žalovanej. Z odôvodnenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, ako i z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že na otázku marginálneho charakteru práce žalobcu na Slovensku sa žiadne dokazovanie nevykonávalo. Ak potom v rozhodnutí prvostupňový správny orgán vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný.
11. Pokiaľ ide o námietku, že žalovaná ani prvoinštančný orgán nemali oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak s prihliadnutím na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobca, teda nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne ustanovenia zákona, hoci právomocou konať nedisponuje.
12. V posudzovanej veci nie je podľa názoru správneho súdu možné postupovať v zmysle žalobcom citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil situáciu, keď v správnom spise nebolo rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy, ktoré by sa týkalo konkrétne žalobcu. Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny záver, ako ho interpretoval žalobca, že pokiaľ takéto rozhodnutie o určení legislatívy bolo vydané, nie je možné rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Rovnako nie je možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu, a to dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kde Najvyšší súd SR pristúpil k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a dohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na to uvedené rozsudky, na ktoré poukazoval žalobca, nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec.
13. Pokiaľ ide o námietku nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, správny súd uvádza, že i táto námietka je v plnom rozsahu nedôvodná. Ako bolo uvedené vyššie v odôvodnení, správny orgán prvého stupňa sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke (dokazovanie v tejto otázke vykonať ani nemohol pre nedostatok právomoci rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver ohľadne tejto otázky z oznámenia ZUS zo dňa 18. apríla 2016. Rovnako aj žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vo všeobecnosti sa zmienila o Praktickej príručke o uplatniteľných právnych predpisov EÚ, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorej aplikáciu v danom prípade však nerozvádzala. Správny súd poukazuje na to, že táto časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nadbytočná. Dôvodom pre určenie, že žalobcovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobca na území Slovenskej republiky vykonával alebo nevykonával zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobcu bola definitívne určená poľská legislatíva od 01.07.2015 v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia na základe oznámenia ZUS zo dňa 18. apríla 2016, voči ktorému určeniu žalovaná v lehote dvoch mesiacov nenamietala. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobcu v registri Sociálnej poisťovne od 01.07.2015 potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobcu v jeho registri. Teda všetky námietky o nedostatku dôvodov, pre ktoré by mala byť činnosť žalobcu vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť, nemôžu byť dôvodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky v súvislosti so zanedbateľnou činnosťou žalobcu na území Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, a to pred orgánmi Poľskej republiky.
14. Keďže správny súd nezistil ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.
15. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanej (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musia okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.