Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/376/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobcu Stavebné bytové družstvo Rožňava, so sídlom Budovateľská 49, Rožňava, IČO: 31 686 966, zast. JUDr. Erikou Simanovou, advokátka, so sídlom Akademika Hronca 9, Rožňava, proti žalovanej T. B., V.. XX.X.XXXX, Q. B. XXX, zast. Občianskym združením Centrum správnej pomoci, Gemerská 2, Bratislava, IČO: 50 401 718, zast. predsedom R.. Q. C., V.. X.X.XXXX, H. XXX/X, P. - I., o zaplatenie 1.419,32 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava, č.k. 11C/347/2016-154 z 29.3.2018

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.877,94 € spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.877,94 € od 01.11.2017 do zaplatenia (I. výrok). Súd konanie v časti o zaplatenie 110,07 € zastavil, z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom (II. výrok). Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (III. výrok).

2. Vychádzal z toho, že súd vo veci vydal platobný rozkaz pod sp. zn. 11C/347/2016-8 zo dňa 01.08.2016, proti ktorému žalovaná podala kvalifikovaný odpor. Uznesením zo dňa 02.02.2017 pod sp. zn. 11C/347/2016-23, súd platobný rozkaz zrušil. Žalovaná v podanom odpore uviedla, že nesúhlasí s povinnosťou na zaplatenie peňažnej sumy uloženej jej týmto platobným rozkazom a žiada ho v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodný a protiústavný. Platobný rozkaz bol vydaný iba na základe tvrdených skutočností žalobcom, o ktorých sú dôvodné pochybnosti, pretože sa nezakladajú na pravdivých výrokoch a žalobcovi nevzniklo právo ním tvrdené. Žalovaná uviedla, že splnila povinnosť vyplývajúcu z písomnej dohody zo dňa 11.02.2013 a uhradila mesačné zálohové platby v celom rozsahu za odplatné užívanie družstevného bytu nachádzajúceho sa v bytovom dome súp. č. XXX, č. bytu 17, v dobe dohodnutej od 11.02.2013 do 31.01.2014. Žalovaná ďalej namietala, že neužíva byt po uplynutí doby užívania dohodnutej v písomnej zmluve, tak ako to opísal žalobca, o čom niet pochýb, pretože býva v inom meste. Zároveň uviedla, že žalobca nepredložil dôkaz na preukázanie jeho tvrdenia, že užíva predmetný byt. Obrana žalovanej a jej splnomocnenej zástupkyne spočívala v tom, že v predmetnom spore je spotrebiteľkou a zasluhuje si súdnu ochranu spotrebiteľa. Zároveň namieta pasívnu legitimáciu, nakoľko bol na jej majetok vyhlásený konkurz 23.05.2013.

3. V konaní vedenom na súde pod sp. zn. 4C/64/2016-25 o vypratanie bytu, dňa 31.01.2017, uznesením konanie zastavil a zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100%. Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd vydal rozkaz na plnenie, ktorým by žalovanú zaviazal vypratať byt v Kunovej

Teplici. Žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť, keďže žalovaná predmetný byt vypratala dňa 31.8.2016. Proti tomuto uzneseniu žalovaná podala odvolanie a namietala, že žaloba nebola podaná dôvodne. Procesne nezavinila zastavenie konania, keďže žalobca vzal žalobu späť, teda on procesne zavinil zastavenie konania, ako aj trovy konania. V rozhodnutí zo dňa 29.01.2018 pod sp. zn. 2Co/9/2018, o odvolaní žalovanej voči predmetnému uzneseniu Krajský súd v Košiciach konštatoval, že žalobca sa návrhom na vydanie rozkazu na plnenie doručeným súdu dňa 9.5.2016 domáhal vypratania bytu, keďže žalovaná žalobcovi po skončení nájmu byt nevydala a bývala v ňom bez právneho dôvodu. Vzhľadom na to, že žalovaná (prostredníctvom obyvateľa bytového domu) dňa 31.8.2016 vypratala predmetný byt (po podaní žaloby), bola žaloba podaná dôvodne. V tomto smere neobstoja ani ďalšie námietky žalovanej, že ona osobne byt od 31.1.2014 osobne neužívala (užívala ho jej dcéra), mala však byt v držbe, ako aj kľúče od bytu a žalobca nemal inú zákonnú možnosť, len podať návrh na vydanie rozkazu na plnenie o vypratanie bytu. Žalobca vzal žalobu späť pre správanie sa žalovanej potom, ako vypratala byt. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené o trovách konania rozhodol podľa ust. § 256 a zaviazal na náhradu trov konania žalovanú vo výške 100%, rozhodol tak vecne správne, s čím sa odvolací súd stotožňuje. V súvislosti s tvrdením žalovanej, že pre späťvzatie žaloby a následného zastavenia konania už nie je v postavení strany sporu, odvolací súd uvádza, že postavenie strany sporu trvá až do právoplatného skončenia sporu. Z tohto dôvodu súd nevykonával v tomto smere ďalšie dokazovanie a osvojil si vyslovený právny názor krajským súdom.

4. V prejednávanej veci z rozsiahleho vykonaného dokazovania, najmä z listinných dôkazov predložených žalobcom a žalovanou, mal súd za preukázané, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca uzavreli 11.02.2013 nájomnú zmluvu, na základe ktorej jej žalobca prenechal do užívania byt špecifikovaný v zmluve. Žalovaná si svoju povinnosť platiť nájomné a zálohové platby za plnenia poskytované s užívaním bytu vyplývajúcu zo zmluvy neplnila riadne a včas, v dôsledku čoho jej za obdobie od októbra 2015 do 31.07.2016 vznikol nedoplatok vo výške 1.877,94 €. Nakoľko žalobcom uplatnený nárok súd vyhodnotil ako dôvodný, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi uplatnenú pohľadávku vo výške 1.877,94 €. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.877,94 € od 01.11.2017 do zaplatenia. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaná bola a stále je v omeškaní so splatením skutočných nákladov za užívanie bytu, a teda žalobcovi vzniklo právo na úroky z omeškania. Súd v zmysle § 517 ods. 2 a § 3 ods. 1 nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z. priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1877,94 € od 01.11.2017 do zaplatenia. Podľa ust. § 251 trovy konania sú všetky preukázané odôvodnenie a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

5. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná proti všetkým trom výrokom v celom rozsahu. Nesúhlasím s rozhodnutím súdu, pretože ma poškodzuje a žalobca v konaní neosvedčil svoj nárok. Sudca zneužil svoje postavenie a odôvodnil výlučne formálne okolnosti pričom sa nezaoberal základnými otázkami v konaní a nezákonnou úžerou dodávateľa - žalobcu. Podávam odvolanie proti tomuto rozsudku pre jeho neopodstatnenosť a rozpor s únijnym právom a Ústavou Slovenskej republiky a pretože neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a bolo mi odňaté ústavné právo podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie je arbitrárne. tomto konaní ide o spotrebiteľský spor, kde na strane žalobcu vystupuje Stavebné bytové družstvo Rožňava, IČO 31 686 966 so sídlom Budovateľská 49, 048 01 Rožňava ako dodávateľa na strane žalovanej občianka Slovenskej republiky, fyzická osoba ako spotrebiteľka. Žalobca ako dodávateľ je správcom bytového domu v Kunovej Teplici súp. č. 196, v ktorom zabezpečuje služby spojené s užívaním bytov a mal poskytnúť žalovanej služby ako preukazoval dôkazmi Sumárna analýza platieb za obdobie od 01.08.2015 do 30.04.2016, Vyúčtovaním nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie 01.01.2015 do 31.12.2015 a Vyúčtovaním nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2016 - 31.07.2016, ktoré predložil počas prejednávania veci a o ktoré žalobca opieral svoj nárok a ktoré nedoručil žalovanej pred podaním žaloby. V bode 7. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že dňa 11.02.2013 uzavreli žalobca ako prenajímateľa žalovaná ako nájomca nájomnú zmluvu, pretože Žalobca nikdy neuzavrel so žalovanou nájomnú zmluvu a nikdy nežiadal od žalovanej, aby

platila nájom. V bode 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe písomne uzavretej dohody zo dňa 11.02.2013 bol žalovanej odovzdaný, do odplatného užívania na dobu určitú od 11.02.2013 do 31.01.2014, družstevný trojizbový byt a súčasne, že bolo dohodnuté, že žalovaná bude uhrádzať mesačné zálohové platby vždy do 25. dňa v mesiaci. Tieto tvrdenia v bode 7. a v bode 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku si navzájom odporujú. Z uvedeného nie je jednoznačne osvedčené, že malo ísť o vzťah nájomný. Takéto rozhodnutie prvostupňového súdu je zjavne nezákonné a predpokladajúce svojvôľu. Súd prvej inštancie úplne odignoroval rozsiahlu judikatúru vnútroštátnych súdov a Súdneho dvora EU, keď v rozpore s ústavou SR, medzinárodnými dohovormi, judikatúrou EU nepriznal žalovanej ochranu podľa spotrebiteľského práva, ktorá jej zo zákona prináleží. Žalobca počas konania podal dňa 13.11.2017 podanie označené ako ZMENA ŽALOBY, na ktoré súd neprihliadal ako na zmenenú žalobu. V tomto podaní žiadal, aby mu súd priznal iný nárok, než ten ktorý bol predmetom podanej žaloby. Žalobca uviedol, že žiada o zaplatenie sumy 1.877,94 eur istiny vo výške: skutočne vynaložených nákladov spojených s užívaním predmetného bytu za obdobie október 2015, november 2015 a december a december 2015, t. z. 3 x 202,76 eur, ktoré žalovanej nikdy nevyfakturoval, nikdy ju nezaviazal na zaplatenie mesačných súm a je dôvodné sa domnievať, že si uvedené sumy vymyslel, pretože nikdy žalovanej nepredložil dôkaz o nákladoch vynaložených a spojených s užívaním predmetného bytu, nedoložil dôkaz o odpočte meračov vody, teplej vody, tepla, elektrickej energie, iné dôkazy, ktoré by osvedčili spotrebu služieb a nákladov vzťahujúcich sa k užívaniu predmetného bytu. Žalobca žiadal i nedoplatok z ročného vyúčtovania skutočných nákladov za rok 2015 vo výške 70,48 eur, skutočne vynaložených nákladov za rok 2016, t.z. za obdobie od 1.1.2016 do 31.7.2016 vo výške 1.199,18 eur vychádzajúc z predchádzajúceho čiastočného späťvzatia žaloby vo výške 110,07 eur ( skutočné náklady 1.309,25 - preplatok 110,07 = 1.199,18 eur). Je nepochopiteľné, že náklady za 7 mesiacov roku 2016 mali byť vo výške 1.199,18 eur z čoho matematicky vychádza mesačný náklad v sume 171,31 eur a za rok 2015 mal byť mesačný náklad vo výške 202,76 Eur. Žalobca nie je vlastníkom ani prenajímateľom predmetného bytu, nedojednal so žalovanou nájomnú zmluvu, ani nežiadal od žalovanej platiť nájom. Predmetom tohto konania nie je nárok žalobcu z nájomnej zmluvy. Žalobca sa nedomáha v tomto konaní zaplatenia nájmu. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia služieb spojených s užívaním bytu. Súd je viazaný žalobou pričom napadnutým rozsudkom nerozhodol o žalobnom nároku. Súd prvej inštancie nesprávne uviedol v bode 8. napadnutého rozsudku, že si žalovaná neplnila svoje povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy a následne užívala predmetný byt bez platného právneho titulu, pretože medzi stranami neexistovala nájomná zmluva ani písomná ani ústna a medzi stranami nebol dohodnutý predmet zmluvy nájom a žalobca nežiadal od žalovanej nájom a v tomto konaní sa žalobca nedomáha zaplatenia sumy 1.419,32 Eur s príslušenstvom z titulu nájmu. Žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby s čím sa súd prvej inštancie nevyporiadal a v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol. Žalovaná nie je vecne pasívne legitimovaná z dôvodu, že neužívala predmetný byt v období uvedenom žalobcom a súd jej nemôže ukladať povinnosť na ktorú sa nezaviazala a nemôže ju zaviazať povinnosťou na zaplatenie toho čo nikdy nedostala. Súd prvej inštancie sa v konaní ani v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so skutočnosťami tvrdenými žalovanou, že ide o spotrebiteľský spor a že žalobca je v postavení dodávateľa a žalovaná je vo vzťahu k nemu spotrebiteľka z titulu požadovaného nároku žalobcu a to nároku, ktorý si v tomto konaní uplatňuje čím má byť peňažné plnenie za služby spojené s užívaním bytu. V bode 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd uvádza , že sa nejedná o spor spotrebiteľský. Z uvedeného vyplýva, že súd svojvoľne upiera právo žalovanej garantované občanom Slovenskej republiky Ústavou Slovenskej republiky a úniovým právom najmä smernicou Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvej inštancie v bode 17. odôvodnenia uviedol, že : citujem :„ Počas konania žalobca navrhol rozšírenie žalobného návrhu zo sumy 1.419,32 Eur na sumu 1.877,94 Eur z dôvodu, že vyúčtovanie nákladov za rok 2015 a za obdobie od 01.01.2016 do 31.07.2016 v čase podania žaloby žalobcovi ešte neboli známe. Súd nepovažoval návrh žalobcu za zmenu petitu žaloby, preto o zmene žaloby nerozhodoval." Z uvedeného nie je jasné ako mohol podať žalobca žalobu, keď neexistoval žiaden záväzok žalovaného, alebo bol neurčitý. Súd sa s touto skutočnosťou nevysporiadal a toto ostalo sporné do rozhodnutia vo veci preto je dôvodné žiadať zrušenie takéhoto rozhodnutia. Súd prvej inštancie v bode 18. odôvodnenia uviedol, že: citujem: „ V prejednávanej veci z rozsiahleho vykonaného dokazovania, najmä z listinných dôkazov predložených žalobcom a žalovanou, mal súd za preukázané, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca uzavreli 11.02.2013 nájomnú zmluvu, na základe ktorej jej žalobca prenechal do užívania byt špecifikovaný v zmluve . Žalovaná si svoju povinnosť platiť nájomné a zálohové platby za plnenia poskytované s užívaním bytu vyplývajúcu zo zmluvy neplnila riadne a včas, v dôsledku čoho jej za obdobie od októbra 2015 do 31.07.2016 vznikol nedoplatok vo výške 1.877,94 Eur. Nakoľko žalobcom

uplatnený nárok súd vyhodnotil ako dôvodný, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi uplatnenú pohľadávku vo výške 1.877,94 Eur." Mám za to, že : Žalobca neosvedčil v konaní, že je prenajímateľ vo vzťahu k žalovanej. Žalobca neosvedčil, že má platnú nájomnú zmluvu so žalovanou. Žalobca neosvedčil, že žalovanej uložil povinnosť platiť nájomné v predmetnom období. Žalobca neosvedčil, že žalovaná užívala v predmetnom období byt. Žalobca nepriložil Protokol o odovzdaní a prevzatí bytu. Žalobca nepredložil dôkaz o spotrebe energií a služieb, ktoré žiada aby mu súd priznal. Podávam odvolanie z dôvodov: Podľa Civilný sporový poriadok § 365 Odvolacie dôvody Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy; potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa Civilný sporový poriadok § 366 Novoty v odvolacom konaní. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania realizácia procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok v súčasnosti Civilný sporový poriadok priznáva, pričom odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z článku 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní je i povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p. a násl. Civilný sporový poriadok), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba považovať takéto rozhodnutie za rozhodnutie v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj článkom 46 Ústavy SR. Uvedeným procesným postupom a rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil spotrebiteľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a preto odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušiť a podľa § 391 ods. 1 vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po vrátení veci súd prvej inštancie vec opätovne posúdi i s prihliadnutím na argumenty obsiahnuté v odvolaní a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 odôvodní. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 1.419,32 Eur s ročným 5,00% úrokom z omeškania zo sumy 1.419,32 od 26.04.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie v bode 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol tvrdenia žalobcu, ktoré ostali sporné do vynesenia rozhodnutia vo veci.

Žalobca tvrdil, že žalovaná mu dlhuje na úhradách za užívanie bytu za obdobie od 01.09.2015 do 30.04.2016 sumu 1.419,32 Eur. Tieto skutočnosti ostali sporné do vynesenia napadnutého rozsudku. Žalobca na podporu svojich tvrdení predložil dohodu zo dňa 11.02.2013 uzavretú medzi stranami sporu dohodnutú na dobu určitú od 11.02.2013 do 31 01.2014 na užívanie družstevného trojizbového bytu nachádzajúceho sa v Kunovej Teplici, v bytovom dome súp. č. 196, č. bytu 17. Žalovaná uviedla, že splnila povinnosť vyplývajúcu z tejto písomnej dohody uhradením zálohových platieb v celom rozsahu a toto žalobca nerozporoval. Žalovaná po tomto období od 01.02.2014 sa odsťahovala z predmetného bytu a viac ho neužívala. Nie je pravda, že ho mala v držbe ako to uviedol súd prvej inštancie v bode 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ide o svojvoľne odôvodnenie súdu prvej inštancie , pretože nie je osvedčené žiadnymi dôkazmi. Žalobca žaloval v konaní spisová značka 4C/64/2016 o vypratanie bytu vykonštruovaný, nedôvodný nárok pričom takéto konanie nemá oporu v zákone. Žalobca podal zmätočnú žalobu a je tu dôvodná obava, že išlo o úmysel a šikanu. Žalobca žaloval žalobou dňa 09.05. 2016 na vypratanie bytu v ktorom som nebývala odo dňa 31.1.2014. Doposiaľ nie je osvedčené, prečo žalobca žalovanej nikdy neoznámil, že má vypratať predmetný byt, prečo žalobca nedoručoval žalovanej zmluvu, prečo nedoručoval žalovanej Predpisy na platenie mesačných zálohových predpisov za služby spojené s užívaním bytu, prečo žalovanej nedoručoval Vyúčtovania za služby spojené s užívaním bytu alebo inak žalovanú nevyzýval na platenie služieb. Tieto skutočnosti ostali doposiaľ sporné. Jediný dôkaz, ktorý predložil žalobca v konaní je Podpisový hárok vyúčtovania za r. 2015 za dom 0196 Kunova Teplica 196 na č. I. 104, na ktorom absentuje podpis žalovanej, pričom podpis, ktorý obsahuje tento podpisový hárok je preškrtnutý. Tento dôkaz mal osvedčiť, že žalovaná si mala prevziať Vyúčtovanie za rok 2015, pričom si ho neprevzala. Súd prvej inštancie doposiaľ nezistil kto v predmetnom byte býval v období, za ktoré si žalobca žalobou uplatňuje nárok, pričom súd konštatoval v bode 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že predmetný byt užívala dcéra žalovanej, čo žalobca nerozporoval. Z uvedeného dôvodu, pretože žalovaná neužívala predmetný byt nie je pasívne vecne legitimovaná ako žalovaná a žaloba je nedôvodná. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal a dostatočne neodôvodnil významné námietky žalobcu i žalovanej. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku neodôvodnil, písomne podanie z 13.11. 2017 v ktorom žalobca čiastočne vzal späť žalobu vo výške 110,07 eur istiny z dôvodu preplatku z ročného vyúčtovania nákladov za obdobie od 1.1.2016 do 31. 7. 2016 a ďalej, že žiada o zaplatenie nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie od 1.10.2015 do 31.7.2016 vo výške 1.309,25 eur pričom uviedol vo svojom podaní, že právna zástupkyňa žalobcu uplatnila nárok v uvedenej výške 1.309,25 eur na základe chybného výpočtu , keď do žalovanej sumy nezapočítala neuhradené platby za rok 2015, t. z. október až december 2015 a nedoplatok z ročného vyúčtovania nákladov za rok 2015, 2016, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a žalovanej boli doručované čo je zmätočné tvrdenie, pretože žalobca neosvedčil uvedené skutočnosti a doručovanie žalovanej. S týmto dôkazom sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevysporiadal. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý") domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Medzi základné práva účastníka patrí aj právo na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne relevantné skutočnosti, pričom riadne odôvodnenie je jednou z podmienok preskúmateľnosti takéhoto rozhodnutia a jeho presvedčivosti vo vzťahu ku stranám sporu. Pokiaľ účastník má k dispozícií rozhodnutie, ktoré je nekonkrétne všeobecné, formalistické, odníma sa mu tým právo uskutočniť procesné práva, teda podať riadne kvalifikované odvolanie. Ústavný súd v rozhodnutí napr. III. ÚS 79/02 prisúdil všeobecným súdom (primárnych ochrancom ústavnosti) rolu aktívneho elementu ochrany základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Imanentnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07, ESĽP Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998 ). Odôvodnenie predmetného rozhodnutia však tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa (§ 220 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku). Podľa čl. 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky; verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty; ktoré sú nimi chránené." Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s touto ústavou." Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd." Podľa čl. 19 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné a zabezpečenie účinnej právnej ochrany. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Tak ako už Ústavný súd Slovenskej republiky v rade svojich nálezov potvrdil (napr. I ÚS 407/2010), ústavný systém v Slovenskej republike vychádza z princípov materiálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky odlíšil formálne a materiálne pojatie právneho štátu, pričom jasne vyjadril svoju afinitu k druhej z foriem právneho štátu. Zatiaľ čo prvá forma je založená na rýdzo procedurálnom a formálnom pojatí bez ohľadu na obsah a účel jednania štátnych orgánov, materiálny právny štát je naopak založený na určitých základných princípoch, ktoré je potrebné pri výkone štátnej moci rešpektovať. Príklon k materiálnemu pojatiu právneho štátu znamená, že orgány verejnej moci sú povinné sa pohybovať nie len z hľadiska formálneho v hraniciach svojich právomocí a kompetencií stanovených ústavným poriadkom a zákonmi, ale že výkon týchto právomocí musí byť taktiež po obsahovej (materiálnej) stránke v súlade s určitými základnými princípmi, väčšinou vyjadrenými v ustanoveniach ústavného poriadku, ktoré garantujú základné práva a vytvárajú hodnotovú bázu ústavného poriadku. prípade výkonu právomoci a kompetencie orgánu verejnej moci je teda podstatné sledovať taktiež účel, ku ktorému uplatnenie právomocí smeruje, ako i prostriedky ktorých sú k tomu používane. podmienkach materiálneho štátu nemôže byť výkon verejnej moci bezobsažný ani bezúčelný. Inými slovami z ústavného hľadiska nie je možné aprobovať a tolerovať výkon verejnej moci, ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného oprávnenia orgánu verejnej moci bez toho, že by bol sledovaný zákonom predpokladaný a racionálny účel ku ktorému konkrétny výkon zverenej právomoci smeruje. Iba v tomto materiálnom zmysle je potreba interpretovať taktiež čl. 2 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina"), podľa ktorého je možné štátnu moc uplatňovať v prípadoch a hraniciach stanovených zákonom a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Zvolený spôsob výkonu verejnej moci, ktorý so sebou nesie zásah do základných práv a slobôd, musí vždy obstáť z hľadiska princípu proporcionality. Ten je derivátom princípu právneho štátu založeného na úcte k právam a slobodám človeka a občana (materiálny právny štát), ktorým má byť Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý sa komplementárne uplatní k čl. 4 ods. 1 Listiny, podľa ktorého môžu byť povinnosti ukladané na základe zákona, v jeho hraniciach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07,1. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). Podľa ustálenej judikatúry ÚS, k základnému právu na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladny výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02). Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane pripomína, že nezávislé rozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania skutkovými a právnymi zisteniami došiel k extrémnemu nesúladu (I. ÚS 402/08) a hodnotenie dôkazov nemá racionálny základ. Okresný súd neprihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade nevyvážil s ohľadom na špecifikum danej veci, pričom kritéria iba mechanicky aplikoval (I. ÚS 243/07). Okresný súd v rozhodnutí nerešpektoval kogentné normy, pričom zvolená interpretácia je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti. Výklad a aplikácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade a odkláňa sa od ustálenej judikatúry bez toho, aby tento odklon bol dostatočne zdôvodnený (§ 220 ods. 3 . Okresný súd značnú časť argumentácie vyňal a do rozhodnutia vôbec neuviedol, čo sa odzrkadlilo aj v odôvodnení rozhodnutia, ktoré nijako nereflektuje predloženú argumentáciu a zároveň ani nie je možné dovodiť z argumentácie súdu, že by sa vôbec touto argumentáciou v podaniach zaoberal, čím

dostatočne neposúdil všetky predložené argumenty účastníka konania. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06). Napadnutý rozsudok považujem za nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti v predmetnej veci. Toto rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne ústavne požiadavky na súdnu ochranu. Rozsudkom bolo porušené právo na spravodlivý proces. Uvedený rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený stav veci nakoľko súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkami a všetky neodôvodnil. Interpretácia súdu je v rozpore s obsahom právnej praxe, pričom tento odklon nie je nijako zdôvodnený. Rozhodnutie je rozporné s kogentnými normami a jeho interpretácia v rozpore s prioritou spravodlivosti. Hodnotenie dôkazov bolo vykonané bez akceptovateľného racionálneho základu v rozpore so skutkovým základom. Napádaný rozsudok je príliš formalistický. Rozsudok trpí vadami a závery sú extrémne inkonzistentné. Rozhodnutie a postup súdu sú rozporné s procesnými požiadavkami spravodlivosti, nerešpektujú všeobecne uznávané základné právne princípy, odopierajú spravodlivosť, vykladajú právo v rozpore s medzinárodnými zmluvami s ktorými je Slovenská republika viazaná a vykladajú ich teoreticky a iluzórne, reštriktívne vykladajú procesné normy. Rozhodnutie je v rozpore s konceptom spravodlivého konania. Súd nedostatočne preskúmal podania, argumenty a dôkazy, ktoré boli predložené. Odôvodnenie rozhodnutia musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil. Zároveň musí dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Súd by mal mať na zreteli základný účel konania- poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym právam účastníkov (porov. Spravodlivosť nad formálne znenie zákona, správa prezidenta SR o stave republiky z 18.06.2015). Ústavné články o súdnej ochrane čl. 46 a nasl., čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky spravodlivosti. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol český Ústavný súd keď v jednom zo svojich nálezov uviedol: „ súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalistický aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou."(porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp. zn. II. ÚS 222/07). Súd prvej inštancie hrubo porušil zásadu právnej istoty. Súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na úhradu plnení, ktoré si nikdy neobjednala a ktoré nikdy nedostala, ktoré neboli nikdy zmluvne dojednané a ktoré žalovaná neužívala. Žalovaná nie je podľa zákona povinná na zaplatenie takého plnenia a vylúčené sú i ďalšie nároky dodávateľa voči spotrebiteľovi. Podľa Občiansky zákonník § 53 ods. (8) Ak poskytne dodávateľ spotrebiteľovi plnenie a spotrebiteľ si ho neobjednal, nie je spotrebiteľ povinný plnenie vrátiť ani ho uschovať; vylúčené sú aj ďalšie nároky dodávateľa voči spotrebiteľovi. Nevyžiadaným plnením je aj ďalšie opakujúce sa plnenie poskytnuté spotrebiteľovi na základe zmluvy uzavretej prostriedkami diaľkovej komunikácie, ak spotrebiteľ výslovne o takéto plnenie nepožiadal. Ak dodávateľ nepreukáže opak, považuje sa opakujúce sa plnenie vždy za nevyžiadané. Vo svetle uvedených skutočností mám za to, že okresný súd postupoval nadmerne formalistický, pričom mi odňal možnosť konať pred súdom a právo na spravodlivý proces. Preto žiadam, aby Krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie.

6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti uvádzané už počas konania na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd výstižne a presvedčivo vysporiadal.

7. Žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané.

8. Procesné podmienky (podmienky konania) definuje samotný v § 161 ods.1 ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania, t. j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu [právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu - vada tejto podmienky je však reglementovaná samostatne v § 365 ods.1 písm. c)] a procesné podmienky na strane strán sporu (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Vadu predpokladanú v § 365 ods.1 písm. a) má tak konanie v prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek uvedeným nedostatkom.

9. Konanie na súde nemá žalovanou tvrdené nedostatky a to z dôvodov, na ktoré súd správne poukazuje.

10. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zák., právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje jeho pochybenie. O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.). Zároveň nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo na spravodlivý súdny proces, zák. normuje ako samostatné odvolacie dôvody.

11. Skutočnosti uvedené v odvolaní nedávajú podklad pre záver, že súd svojim procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a preto ani nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

12. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

13. Odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. f) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu

vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

14. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke sú správne, lebo majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. g) je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, ktoré strana sporu uplatnila v súlade s § 366 písm. d) (Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie), nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozsudku súdu, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom a strana sporu ich neuplatnila, hoci len preto, že o nich nevedela, nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom. Predpokladá sa, že stranou sporu uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli v konaní pred súdom) a v danej veci sú právne významné; nie je odvolanie opodstatnené.

16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.2 písm. h) CSP] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

17. Súd použil správny právny predpis a správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 možno doplniť, že z listinných dôkazov nepochybne vyplýva, keď žalobca ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca uzavreli 11.2.2013 nájomnú zmluvu, na základe ktorej žalobca jej ponechal do užívania byt. Žalovaná neplnila svoje povinnosti, neplatila nájomné, ani zálohové platby, v dôsledku čoho jej vznikol dlh od októbra 2015 do 31.7.2016, tento nedoplatok je 1.877,94 €, boli priznané aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.877,94 € od 1.11.2017 do zaplatenia, a to zákonne, lebo s poukazom na § 677 práve nedoplatky vznikli žalovanej a je nedôvodné a účelové tvrdenie žalovanej, že pre späťvzatie žaloby už nebola v postavení strany sporu (žalovaná potom žalobcovi po skončení nájmu byt nevydala a bývala v ňom bez právneho dôvodu, čo vyplýva z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/9/2018), žalovaná mala byt v držbe a mala aj kľúče od bytu a žalobca sa do tohto svojho bytu nemohol dostať.

18. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa odôvodňuje aplikáciou viacerých právnych predpisov v danom spore, t. j. Občianskym zákonníkom ako aj procesným predpisom a listinnými dôkazmi, čo je dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý žalobcovi ako úspešnému v konaní neboli priznané trovy.

19. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.