Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_3Co-190-2018.pdf
PDF · 97.37 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/190/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava 851 02, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava 851 02, IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1. M. B., Z.. XX.XX.XXXX, Z.. Q.. F. XX/XX, XXX XX A. a 2. D. B., Z.. XX.XX.XXXX, Z.. Q.. F. XX/XX, XXX XX A., o zaplatenie 3 016,65 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 16. 01. 2018, č. k. 1Csp/20/2017-86 takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov ( ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že stranám náhradu trov konania nepriznáva.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 261 ods. 1 písm. d), § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52, § 53 ods. 1 - 5, § 54 ods. 1 - 2, § 39, § 524 a § 526 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (účinného v čase postúpenia pohľadávky).
3. V odôvodnení uviedol, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a. s. (ďalej len „banka“) so žalovanými v 1. a 2.rade uzatvorili dňa 26. 02. 2014 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 2 000 Eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v mesačných splátkach po 72,04 Eur k 16-temu dňu v mesiaci od 16. 04. 2014 s konečnou splatnosťou úveru 16. 04. 2018. V zmluve sú uvedené údaje: úroková sadzba 22,90 % p. a., fixná do splatnosti, počet splátok 49, RPMN 34,34 %, priemerná hodnota RPMN 20,54 % a celková čiastka spojená s úverom 3 548,54 Eur.
4. Listom zo dňa 30. 09. 2015 pôvodný veriteľ oznámil žalovaným, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 29. 09. 2015 pre porušenie podmienok zmluvy a vyzval žalovaných na zaplatenie sumy 2 969,36 Eur v lehote 15 dní. Podaním zo dňa 09. 09. 2015 boli žalovaní vyzvaní na zaplatenie sumy 1 171,03 Eur v lehote 15 dní, ale žalobca dôkaz o doručovaní výzvy súdu nepredložil. Pokusom o zmier zo dňa 24. 11. 2016 vyzval žalobca žalovaných na zaplatenie sumy 3 016,92 Eur v lehote do 27. 11. 2016. Z oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 30. 10. 2015 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a. s. ako postupca postúpila pohľadávku voči žalovaným, ktorá tvorí predmet tohto konania na žalobcu ako postupníka zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23. 10. 2015. Súd skonštatoval, že zmluva uzatvorená medzi stranami sporu je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou, keď právny predchodca žalobcu ako veriteľ je podnikateľský subjekt, ktorý na formulári a v pevne stanovených obchodných
podmienkach určil obsah zmluvy, pričom žalovaní ako dlžníci nekonali pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.
5. Súd v prvom rade sa zaoberal otázkou či žalobcovi svedčí právo, ktorého sa domáha, t. j. či je nositeľom hmotného práva, ktoré je predmetom konania (aktívna vecná legitimácia) a či žalovaní sú nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti, ktorá zodpovedá právu, ktorého sa žalobca domáha (pasívna vecná legitimácia). Nedostatok vecnej legitimácie na strane žalobcu či žalovaného znamená, že žalobe nemožno vyhovieť. Predpokladom úspešnosti žaloby je, že žalobca preukáže, že je nositeľom tvrdeného hmotného práva a že žalovaný je nositeľom zodpovedajúcej hmotnoprávnej povinnosti.
6. Žalobca dôvodil svoje právo na zaplatenie dlžnej sumy titulom uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23. 10. 2015, na základe ktorej mu mala byť pohľadávka voči žalovaným postúpená z postupcu Slovenská sporiteľňa a. s.. Postúpenie pohľadávky malo byť žalovaným oznámené postupcom podaním zo dňa 30. 10. 2015 s predloženým dôkazom o doručovaní. Do momentu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok, t. j. dňa 23. 10. 2015 žalobca súdu nepredložil dôkaz, výzvu jeho právneho predchodcu - veriteľa - banky, na plnenie adresované žalovaným (neexistuje dôkaz o doručení výzvy). Na základe uvedeného súd skonštatoval, že nemohlo dôjsť k účinnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu; vo vzťahu k žalovaným nemôže byť postúpenie pohľadávky platným právnym úkonom pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pričom došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, v dôsledku čoho žalobca nemôže byť nositeľom tvrdeného hmotného práva vyplývajúceho z predložených listinných dôkazov, t. j. nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, súd žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 CSP tak, že stranám náhradu trov nepriznal, keďže žalobca bol v konaní neúspešný a úspešným žalovaným žiadne preukázateľne trovy konania nevznikli.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá. V konaní bolo preukázané, že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaní boli v nepretržitom omeškaní už od druhej splátky, t. j. 16. 05. 2014, kedy prestali uhrádzať postupcovi dojednané mesačné splátky riadne a včas a k postúpeniu pohľadávky došlo až ku dňu 23. 10. 2015) a zároveň bolo preukázané, že žalovaní boli postupcom opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa 09. 09. 2015 a výzvou zo dňa 30. 09. 2015 označenou ako „oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“. K výzve zo dňa 30. 09. 2015 žalobca pripojil aj kópie doručeniek, ktoré preukazovali doručovanie týchto výziev žalovaným. Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách totiž pojednáva len o písomnej výzve banky voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. Ak by zákonodarca mienil týmto ustanovením poskytnúť dlžníkovi lehotu na dobrovoľné plnenie po dobu 90 dní od doručenia výzvy, bolo by to v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách výslovne a jednoznačne uvedené. Keďže v danom prípade si zmluvné strany dojednali plnenie v splátkach, dlžník sa ocitol v omeškaní ihneď po tom, čo nezaplatil splátku v dohodnutej dobe splatnosti. Potreba osobitného upozornenia na plnenie tejto splátky preto ani nie je potrebná a postupca by si mohol vymáhať nárok na zaplatenie takto omeškanej splátky súdnou cestou aj bez osobitného upozornenia pre dlžníka o tom, že nezaplatil splátku v lehote splatnosti. Argumentácia súdu je preto absurdná a v rozpore so základnými súkromnoprávnymi princípmi, keďže dlžník sa dostáva do omeškania okamihom nezaplatenia splátky v deň splatnosti, nakoľko splatnosť jednotlivých splátok si dojednali samotné zmluvné strany, nie až po výzve banky. Postup súdu, ktorým si súd upravil zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách a nad rámec zákona upravuje, že omeškanie dlžníka nastáva až doručením výzvy banky, t. j. v rozpore s ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej nie moci súdnej. Žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo predloženými listinnými dôkazmi preukázané, že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané,
že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a porušeniu bankového tajomstva. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel, alternatívne žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Žalovaní v 1.a 2.rade sa k odvolaniu žalobu nevyjadrili.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
11. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a. s.) a žalovanými bola dňa 26. 02. 2014 uzatvorená zmluva č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným úver vo výške 2 000 Eur. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá 16. 04. 2018. Predmetná zmluva je v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou.
12. Z obsahu spisu vyplýva, že listom zo dňa 09. 09. 2015 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaných z dôvodu neuhrádzania splátok, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy uhradili dlžnú sumu vo výške 1 171,03 Eur. Doručenie výzvy žalovaným veriteľom - bankou zo dňa 09. 09. 2015 žalobca v konaní nepreukázal. Listom zo dňa 30. 09. 2015 pôvodný veriteľ - banka oznámil žalovaným, že z dôvodu porušenia podmienok zmluvy vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa 29. 09. 2015. Tento list bol žalovaným doručený 05. 10. 2015. Z oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 30. 10. 2015 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa a. s. ako postupca postúpila pohľadávku voči žalovaným, ktorá tvorí predmet tohto konania na žalobcu ako postupníka zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23. 10. 2015.
13. Zo spisu vyplýva, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania vznikol z bankového úveru, regulovaného špeciálnou právnou úpravou Zákona o bankách (ďalej len „ZoB“).
14. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 ZoB podlieha bankovému povoleniu na činnosť bánk, zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť.
15. Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatné. Teda banka má oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Teda pohľadávka zodpovedajúca takémuto peňažnému záväzku je nesplácaný určitú dobu dlh.
16. Z uvedeného vyplýva, že by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý úver“ na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS. V takomto prípade by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách.
17. Podľa § 92 odsek 8 ZoB, (pôvodne išlo o § 92 ods. 7 ZoB), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
18. Banka má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka realizovať pred postúpením pohľadávky.
19. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpeniu pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky, a to kumulatívne.
20. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v danej veci nemožno dospieť k inému právnemu záveru než k tomu, že pohľadávka nebola na žalobcu platne postúpená.
21. Špecifické pôsobenie bánk, na ktoré dohliada centrálna banka, opodstatňuje záver, že s bankovým úverom, ktorý nie je splatný, nemôže nakladať nebankový subjekt. Nesplatný úver od banky je produktom banky, na ktorý dopadá dohľad centrálnej banky s prísne stanovenými pravidlami pre bankový sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať (akokoľvek) bankové oprávnenia a ani používať bankové úvery. Termín používať prirodzene zahŕňa aj zosplatnenie úveru alebo určité zavŕšenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvných podmienok banky.
22. Postúpenie pohľadávky je pomerne bežným právnym úkonom. Pokiaľ sa však cesia týka bankovej pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie. Postúpiť tak možno bankovú pohľadávku v tej časti, ktorá je po splatnosti, iba po výzve na splnenie pričom výzva musí byť písomná a musí byť zo strany banky a omeškanie trvá viac ako 90 dní
23. Čo sa týka podmienky písomnej výzvy pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby sa písomná výzva dostala do dispozičnej sféry dlžníkov, teda žalovaných v 1.a 2.rade. Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť dlžníkom. V súvislosti s písomnou výzvou je potrebné dodať, že vo vzťahu k tejto listine nebolo preukázané, že by list zo dňa 09. 09. 2015 označený ako výzva bol žalovaným aj skutočne doručený. Výzvu na úhradu dlhu totiž nenapĺňa list zo dňa 30. 09. 2015 označený ako „oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ (č. l. 41 - 42 spisu). Žalobca teda v konaní nijako nepreukázal, aby doručil písomnú výzvu klientom banky postupom podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z uvedeného je zrejmé, že právny predchodca žalobcu nesplnil zákonom vyžadované podmienky pre postúpenie pohľadávky v zmysle zákona o bankách, v dôsledku čoho je potrebné postúpenie predmetnej pohľadávky posúdiť ako neplatné. Nakoľko pohľadávka právneho predchodcu žalobcu nebola na žalobcu platne postúpená, žalobca nie je v konaní, v ktorom si uplatňuje pohľadávku z neplatného postúpenia, aktívne vecne legitimovaný.
24. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie banka realizuje pred postúpením pohľadávky.
25. V zmysle uvedeného žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom daného konania, keď bez platného postúpenia záväzku niet na strane žalobcu dostatok aktívnej legitimácie uplatňovať bankovú pohľadávku.
26. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že v oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti, a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa.
27. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.
28. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
29. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.
30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaní v 1.a 2.rade boli úspešní, no v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).