Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-38-2018.pdf
PDF · 145.21 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/38/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr. Jána Bzdúška a Mgr. Erika Németha, v právnej veci žalobkyne: Q. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX/ X, E., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 1 080 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti I. a III. výroku rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 11C/821/2015 - 136 zo dňa 06.12.2016 v znení opravného uznesenia č. k. 11C/821/2015 - 203 zo dňa 06.02.2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 11C/821/2015 - 136 zo dňa 06.12.2016 v znení opravného uznesenia č. k. 11C/821/2015 - 203 zo dňa 06.02.2018 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 080 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1 080 eur od 04.03.2016 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom rozsahu (III. výrok).
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 2, ods. 3, § 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 zákona č. 129/2010 z. z. Zákon o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľských zmlúv (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „Obč. zák.“) v znení účinnom od 01.05.2014, v časti úroku z omeškania s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. a v časti trov s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa uzatvorila spotrebiteľské zmluvy č. 403701398, č. 403701533, č. 403701597, ako fyzická osoba, nepodnikateľka a žalovaný konal pri uzavretí zmluvy v rámci podnikateľskej činnosti. Zmluvy sú spotrebiteľskými zmluvami s poukazom na § 52 ods. 1, 3, 4 Obč. zák. S poukazom na § 52 ods. 2 Obč. zák. právne vzťahy medzi účastníkmi konania na základe Zmluvy o úvere sa posudzujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže je to na prospech spotrebiteľky. Súd pri právnom posúdení veci účastníkmi uzavretú zmluvu posudzoval aj v zmysle ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia vyššie uvedených zmlúv, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, s výnimkou úverov vymedzených v § 1 ods. 3 cit. zákona. Spotrebiteľkou je žalobkyňa ako fyzická osoba, ktorej nebol poskytnutý úver na výkon povolania alebo podnikania. Veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytla žalobkyni spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ ide o zmluvu č. 4037011398 uzavretú dňa 27.12.2013, výška úroku 39,15 % predstavuje viac ako štvornásobok /8,79 % za štvrtý štvrťrok 2013 priemernej úrokovej miery z úverov obchodných bánk pre spotrebiteľské úvery. Administratívny poplatok 184,97 eura predstavuje viac ako polovicu poskytnutej sumy úveru. Súd považuje zmluvné dojednania o úroku v uvedenej výške aj zmluvné dojednania o administratívnom poplatku v uvedenej výške za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Toto zmluvné dojednanie je oddeliteľné od ostatných častí zmluvy, ktoré zostávajú v platnosti. Len samotná skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom a že v prípade peňažných prostriedkov, ktoré poskytuje ako pôžičku či úver je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie od klientov, ktorých požiadavky vybavuje oveľa pružnejšie ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, nie je dôvodom, aby požadoval úroky, ktoré výrazne niekoľkokrát prevyšujú obvyklé bankové úroky. Za rozpor s dobrými mravmi možno považovať zmluvné dojednanie, ktoré zaväzuje spotrebiteľa zaplatiť za administratívny poplatok viac ako polovicu poskytnutého úveru. Pokiaľ ide o zmluvu č. 403701533 z 23.06.2014, súd poukazuje na to, že zmluvné dojednanie o výške úroku je neurčité, keď v Zmluve o spotrebiteľskom úvere je úrok vo výške 23,22 % ročne z poskytnutého úveru, pričom vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, sa úrok uvádza vo výške 39,15 % ročne. Administratívny poplatok predstavuje 3 199, 96 eura, čo možno považovať za zmluvné dojednanie v rozpore s dobrými mravmi. Zmluvné dojednanie v úroku pre neurčitosť a o administratívnom poplatku pre rozpor s dobrými mravmi je neplatné a je neoddeliteľné od ostatných častí zmluvy, ktoré zostávajú v platnosti. Pokiaľ ide o zmluvu č. 403701597 z 27.08.2014, súd poukazuje na to, že zmluvné dojednanie o výške úroku je neurčité, keď v Zmluve o spotrebiteľskom úvere je úrok vo výške 23,22 % ročne z poskytnutého úveru, pričom vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy sa úrok uvádza vo výške 39,15 % ročne. Administratívny poplatok predstavuje 240,73 eura, čo možno považovať za zmluvné dojednanie v rozpore s dobrými mravmi. Zmluvné dojednanie o úroku pre neurčitosť a v administratívnom poplatku pre rozpor s dobrými mravmi je neplatné a je oddeliteľné od ostatných častí zmluvy, ktoré zostávajú v platnosti. Súd preto z dôvodu neplatnosti časti zmlúv - v časti dohodnutého úroku a administratívneho poplatku posúdil prijaté plnenie na základe Zmluvy č. 4037013987 v časti 322 eur, na základe Zmluvy č. 4037011533 v časti 436 eur a na základe Zmluvy č. 403701597 v časti 322 eur za prijaté bez právneho dôvodu. Žalovanému tak vznikla povinnosť žalobkyni vydať toto plnenie ako bezdôvodné obohatenie a zaplatiť jej 1 080 eur. Žalovaný sa dostal preukázateľne do omeškania s plnením tejto sumy 1 080 eur od 04.03.2016, t.j. od nasledujúceho dňa po doručení žaloby žalovanému. Súd preto odvtedy priznal žalobkyni úrok z omeškania 5,05 % zo sumy 1 080 eur do zaplatenia a vo zvyšnej časti čo do uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol, keď žalobkyňa nepreukázala, že doručila výzvu na zaplatenie uvedenej sumy žalovanému už skôr. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP.
4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti jeho I. a III. výroku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že zákon č. 129/2010 Z. z. považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu § 11 (1). Nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov, na ktoré napokon ani priamo žalobca nepoukázal nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V Zmluve na prednej strane je uvedené nasledovné: „Veriteľ sa na žiadosť spotrebiteľa zaväzuje pri podpise tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zmluva“) poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v hotovosti k rukám spotrebiteľa, v sume 350 eur a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklade spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 322 eur t. j. zaplatiť celkovú čiastku 672 eur. Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 672 eur, ak nie je dohodnuté inak do 26.12.2014. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nastane dňa 26.12.2014.“ Z uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Každá vyššie uvedená splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Každý klient je o tom informovaný ústne. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov. Nikde nie je zvlášť ustanovené, prerozdelenie splátky. Navyše veriteľ ako jeden z mála používa takýto spôsob započítavania, a to v prospech dlžníka. Na základe uvedeného nemožno hovoriť o absencií i výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákon č. 129/2010 Z. z. jasne hovorí o bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Nakoľko nebol naplnený ani jeden z uvedených prvkov nemožno považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Rovnako nemožno hovoriť o uvádzaní do omylu, pretože dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade ak si požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku tak ako sa uvádza na prednej strane zmluvy. Na základe uvedeného má za to, že súd nesprávne posúdil predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch a teda všetky taxatívne náležitosti uvedené v zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorých absencia má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru sa v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nenapĺňajú. Má za to, že žalovaný si splnil všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. Vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nariadenie definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Žalovaný je toho názoru, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Čo sa týka poplatku za poskytnutie úveru, ten nie je podľa žalovaného neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy žalobkyni vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietala, zmluvu uzatvorila a peňažné prostriedky od žalovaného prostredníctvom obchodného zástupcu prevzala. Teda bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníčky či na dané podmienky zmluvy pristúpi alebo nie. Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku, tento je v zmluve dostatočne jasne uvedený, výrazne napísaný, je uvedený hneď pri sume poskytnutého úveru, teda žalobkyňa musela vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a mala okamžite pri podpisovaní zmluvy vedomosť, aká je cena úveru. Žalobkyňa v prípade, že po podpise zmluvy nadobudola pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené právo žalobkyňa nevyužila, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasila s obsahom zmluvy a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Žalovaný v odvolaní poukázal na aj na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 C - 42/15. Podľa názoru žalovaného dohodnutá výška nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. dobrými mravmi, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých žalovaný poskytol úver žalobkyni (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska žalobkyne) a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko žalovaného. Z uvedeného dôvodu ako aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nežiadal od žalobkyne zabezpečenie úveru, účastníci dohodli tieto úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. Z citovaného textu Občianskeho zákonníka (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že vyššie uvedená argumentácia vychádzajúca zo znenia smernice, je v celom rozsahu aplikovateľná aj na právny poriadok Slovenskej republiky. Predmetom prieskumu nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny. Ak by takýto prieskum bol prípustný, dochádzalo by k neprimeraným a extrémnym zásahom do trhu a v konečnom dôsledku k regulácii cien všetkých tovarov a služieb. Taká regulácia cien by bolo v priamom rozpore s čl. 55 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého hospodárstvo Slovenskej republiky je postavené na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Žalobkyňou navrhovaná aplikácia ustanovení o ochrane spotrebiteľa by nad prípustnú mieru zasiahla do základných hybných síl nášho a európskeho hospodárstva. Z uvedeného vyplýva, že zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v tomto konaní, je celkom jednoznačne cenovým dojednaním a vzhľadom na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj článku 4 odsek 2 Smernice Rady 93/13/EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť tohto dojednania. Podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalobkyňa vzala na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru, a preto pri jednej splátke činí 92,00 %. Dohoda o plnení v splátkach, tak ako si o to žalobca požiadal - pri splnení úveru v 12 splátkach zodpovedá RPMN v hodnote 281,64 %. Nakoľko zmluva bola uzatvorená dňa 27.08.2014 nevzťahoval sa na ňu zákon o zavedení maximálne prípustnej cene úveru a nikde strop nebol dovtedy zakotvený. Zákon zakazuje retroaktivitu, a preto žalovaný má za to, že sa na neho zákon, ktorým sa určila maximálne prípustná odplata nevzťahuje. Počet splátok bol dohodnutý na 12, vo výške 56,00 eur, a to ku 26. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 26.09.2014 do 26.08.2015. Nakoľko sú náležitosti obsahom dohody o plnení v splátkach, ktorá prináleží k zmluve o úvere a s ktorou bol osobitne dlžník oboznámený, nakoľko bol s ním individuálne jej obsah dohodnutý, má žalovaný za to, že nemožno hovoriť o absencii predmetných údajov. Zmluvu možno hodnotiť ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 403701398 zo dňa 27.12.2013. Podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalobca vzal na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru, a preto pri jednej splátke činí 92,00 %. Dohoda o plnení v splátkach, tak ako si o to žalobca požiadal - pri splnení úveru v 12 splátkach zodpovedá RPMN v hodnote 281,64 %. Nakoľko zmluva bola uzatvorená dňa 27.12.2013 nevzťahoval sa na ňu zákon o zavedení maximálne prípustnej cene úveru a nikde strop nebol dovtedy zakotvený. Zákon zakazuje retroaktivitu, a preto žalovaný má za to, že sa na neho zákon, ktorým sa určila maximálne prípustná odplata nevzťahuje. Ale poukazujeme na skutočnosť, že podľa aktuálnych zákonných stropov prípustnosti výšky RPMN, veriteľ stále sa pohybuje v medziach zákona. V zmluve o úvere č. 403701398 je hodnota RPMN určená vo výške 92,00 %, pričom vtedy priemerná hodnota RPMN bola vo výške 50,91 %, a teda dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN nebol prekročený. Počet splátok bol dohodnutý na 12, vo výške 56,00 eur, a to ku 26. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 26.01.2014 do 26.12.2014. Nakoľko sú náležitosti obsahom dohody o plnení v splátkach, ktorá prináleží k zmluve o úvere a s ktorou bol osobitne dlžník oboznámený, nakoľko bol s ním individuálne jej obsah dohodnutý, má žalovaný za to, že nemožno hovoriť o absencii predmetných údajov. Pokiaľ ide o výšku príslušnej odplaty pri poskytnutí finančných prostriedkov a výšku úroku spojeného so spotrebiteľským úverom /zmluvou o úvere, tie sú v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedené, výrazne napísané a uvedené pri sume poskytnutého úveru, teda klient musel vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia. Pri podpisovaní zmluvy o úvere mali okamžite vedomosť o tom, aká je cena úveru. Slovenská právna úprava v oblasti úverov „účtovaniu“ poplatku výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína niektoré poplatky: za notárske služby, poplatok za predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu atď.. V prípade definície celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr. uvádzajú o.i. aj poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Žalobca každú splátku uhradil dobrovoľne na základe zmluvy o úvere ku ktorej sa zaviazal, a preto nemožno hovoriť o akomkoľvek obohatení. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného uviedla, že žalovaný v odvolaní uvádza, že podľa jeho názoru je obligatórna náležitosť zmluvy o úvere - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov riadne splnená. S uvedenou argumentáciou žalovaného žalobkyňa v nijakom prípade nemôže súhlasiť a uvádza, že táto obligatórna náležitosť v zmluve absentuje. Podľa tohto zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z uvedeného jasne vyplýva, že nepostačuje ak vo výške je uvedený len súhrnný počet všetkých splátok a súhrnná výška splátky. Naopak je potrebné, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, výšku počet a termíny splátok úrokov a taktiež výšku, počet a termíny splátok iných poplatkov. Uvádzanie takéhoto členenia v spotrebiteľskej zmluve je významné najmä z toho hľadiska, že pomáha spotrebiteľovi posúdiť výhodnosť ponúkaného úveru a jeho prijateľnosť. Nakoľko spotrebiteľ častokrát bez právnického vzdelania nedokáže posúdiť výhodnosť takých ponúkaných úverov a ich zmluvných podmienok, je potrebné, aby takéto údaje boli dopodrobna uvádzané v spotrebiteľských zmluvách. Všetky podmienky uvedené v zákone o spotrebiteľských úveroch majú význam pre ochranu spotrebiteľa a majú zabezpečiť jeho informovanosť a istotu v súvislosti s poskytnutým úverom, a preto absencia ktorejkoľvek z týchto podmienok by bola na ujmu spotrebiteľa a negovala by jeho ochranu sledovanú práve touto právnou úpravou. Uvedené tvrdenia žalobkyne podporuje aj judikatúra všeobecných súdov Slovenskej republiky. Žalovaný k predmetným zmluvám vo svojom odvolaní uviedol nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktoré jasne uvádza: § 1 ods. (1) Odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. Žalovaný hneď v ďalšom riadku tvrdí, že jeho názor sa nezhoduje s predmetným nariadením a v zmysle toho podľa žalovaného úrok nie je odplatou. Žalovaný je povinný sa riadiť právnymi predpismi Slovenskej republiky, do ktorých patrí aj spomínané nariadenie. Z tohto dôvodu má žalobca za to, že tieto tvrdenia žalovaného, na základe ktorých vo svojom odvolaní rozdeľuje úrok a odplatu, sú irelevantné. V zmysle tohto nariadenia má za to, že úrok do odplaty jednoznačne patrí. Z tohto dôvodu rozdelenie tejto odplaty na „odplatu“ a „úrok“ v predmetných zmluvách nemôže obstáť. Odplata je teda vo výške takmer 90 %. Je toho názoru, že takto vysoká odplata je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzajúc z ustálenej praxe súdov je potrebné považovať dohodu o výške odplaty v miere viac ako 90 % ročne z poskytnutých finančných prostriedkov za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, a ktorá je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že nie sú stanové limity na výšku úrokov pri úveroch a finančných pôžičkách a ich hodnota je ponechaná na dohodu zmluvných strán, ich konečná výška nie je neobmedzená, čo bolo potvrdené početnou judikatúrou súdov SR. Vzhľadom na uvedené sú dojednania o odplate za poskytnutý úver neplatné. Odplata vo výške 90 % ročne predstavuje preukázateľne neprimerane vysokú odplatu, ktorá je v rozpore so zákonom ako aj dobrými mravmi. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že predmetná zmluva obsahovala údaj o výške úroku. Uvedené je odôvodnené poukazom na právnu úpravu chrániacu spotrebiteľa, ktorá výslovne vyžaduje uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov za poskytnutý úver, úrokov a iných údajov. Samotný Občiansky zákonník v §53 ods. 6 hovorí o výške odplaty za poskytnutie úveru, ktorá nesmie byť neopodstatnene vyššia ako odplata požadovaná v sledovanom období na finančnom trhu. Žalobkyňa má za jednoznačne preukázané, že v roku 2013 a 2014 predstavovala požadovaná odplata za poskytnuté spotrebiteľské úvery bankami sa pohybovala okolo 7-9%. Aj pri zohľadnení miery rizika a toho, že žalovaný je nebankovým subjektom, je ním požadovaná odplata neprimerane vysoká (takmer 13-násobne vyššia). Uvedené je potvrdené početnou judikatúrou všeobecných súdov SR. Zároveň ide o konanie žalovaného v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, ktoré je v zmysle §39 Občianskeho zákonníka taktiež nutné hodnotiť ako neplatný právny úkon. V uvedenej súvislosti poukazuje na § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch: (1) Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak ... d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Spoločnosť Pohotovosť so spotrebiteľom uzatvára jednak zmluvu o spotrebiteľskom úvere splatnom jednorazovo a súčasne alebo v bezprostrednej časovej následnosti aj dohodu o plnení v splátkach (toho istého spotrebiteľského úveru), ktorou si spoločnosť Pohotovosť zabezpečuje principiálnu nováciu (zmenu) splácania spotrebiteľských úverov z jednorazového splatenia na splácanie v splátkach. Pritom novačná dohoda o plnení v splátkach je nakoncipovaná tak, že rozčlenením pôvodného jednorazového splatenia celkovej sumy úveru na časť úveru splatnú skôr a na splácanie zostávajúcej sumy úveru rozložené do pravidelných splátok sa nemení celková suma úveru, v dôsledku čoho sa priemerný spotrebiteľ môže mylne domnievať, že sa nemení ani výhodnosť úveru. Reálne však po takejto novácii (zmene) splácania je úver menej výhodný pre spotrebiteľa, čo sa prejaví aj v zmene (zvýšení) ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) na spotrebiteľský úver. Pritom však príslušné štandardizované informácie o tejto skutočnosti (o zvýšení RPMN v dôsledku zmeny splácania podľa predpripravenej dohody o plnení v splátkach) nie sú spotrebiteľovi poskytnuté vopred ešte pred podpísaním zmluvy o príslušnom spotrebiteľskom úvere, hoci ešte pred podpísaním tejto úverovej zmluvy má spoločnosť Pohotovosť vopred vykalkulovamú túto skutočnosť (teda zvýšenie RPMN v dôsledku zmeny splácania podľa súsledne prepojenej dohody o plnení v splátkach). Vzhľadom na formulárový charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere a dohody o plnení v splátkach, ktoré nakoncipovala spoločnosť Pohotovosť, ako aj vzhľadom na ich vecné a časové prepojenie (súslednosť) treba konštatovať, že konanie spoločnosti Pohotovosť pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľskom úvere a súsledne prepojenej dohody o plnení v splátkach od počiatku cielene smeruje k dosiahnutiu poskytnutia spotrebiteľského úveru s plnením (splácaním) vo viacerých splátkach (teda nie s jednorazovým splatením úveru). Obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je okrem iného informácia o RPMN znázornenej pomocou reprezentatívneho príkladu, v ktorom sa uvedú všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, pričom veriteľ je pri poskytovaní týchto informácií povinný zohľadniť návrh podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktoré veriteľovi oznámil spotrebiteľ, vrátane dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a celkovú výšku spotrebiteľského úveru. V rámci poskytovania informácií spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere dostane spotrebiteľ od spoločnosti Pohotovosť informáciu o RPMN úveru splatného jednou splátkou. Uvedená RPMN je v prípade splatenia úveru jednou splátkou nižšia ako RPMN úveru splatného vo viacerých splátkach. Bezprostredne po uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je so spotrebiteľom uzavretá dohoda o plnení v splátkach, ktorej dôsledkom je zdraženie úveru (zvýšenie RPMN), pričom táto skutočnosť nie je spotrebiteľovi prostredníctvom RPMN náležite odôvodnená a vysvetlená. K uzavretiu dohody o plnení v splátkach spotrebiteľ pristúpi, keďže sa domnieva, že sa nemení výhodnosť jeho úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi vysvetlenie jednotlivých položiek predzmluvných informácií, čo zahŕňa aj informáciu o RPMN úveru, na primeranej úrovni tak, aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť, či navrhovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere zodpovedá jeho potrebám a jeho finančnej situácii. Na základe vyššie uvedeného je dostatočne preukázane, že ide o nekalú obchodnú praktiku žalovaného, na ktorú poukázalo aj Rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo 7. júna 2016 pod číslom GUV-709/2016: „Banková rada NBS po zvážení praktík spoločnosti Pohotovosť pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľskom úvere s jednou splátkou a s ním prepojenom (súslednom) uzatváraní novačných dohôd o zmene (novácii) splácania spotrebiteľského úveru z jednorazového splatenia na splácanie vo viacerých splátkach dospela k záveru, že prvostupňový útvar dohľadu správne posúdil tieto praktiky spoločnosti Pohotovosť ako nekalé obchodné praktiky.“ Žalobkyňa zároveň má za to, že v prípade ak je v zmluve o úvere nesprávne uvedená hodnota RPMN, je potrebné na danú situáciu prihliadať tak, ako keby tento údaj v zmluve uvedený nebol. Zo zákonného znenia zákona č. 129/2010 jasne a zrozumiteľne vyplýva, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia obsahovať okrem iného aj údaj o výške, počte a termínoch splátok, úrokov a iných poplatkov. Sám žalovaný súhlasí, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, čiže súhlasí aj s povinnosťou uvádzať v zmluve údaje, ktoré vyžaduje samotný zákon. Žalobkyňa je presvedčená o absencii a o nesplnení si povinnosti uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere údaj o výške, počte a termínoch splátok, úrokov a iných poplatkov. Navrhla predmetný rozsudok potvrdiť.
6. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného uviedol, že predmetné zmluvy o úvere obsahujú všetky náležitosti v zmysle platných právnych predpisov, účinných v čase ich uzatvorenia. Z toho dôvodu s tvrdeniami žalobkyne ohľadne absencie predpísaných náležitostí zmluvy o úvere nesúhlasí a v tejto otázke ako aj v ostatnom v plnom rozsahu poukazuje na svoje podania v tejto právnej veci. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení poukazuje na skutočnosť, že výška odplaty podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebiteľské úvery a preto ju považuje za neprimeranú. K uvedenému je potrebné poukázať na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 67-68). V zmysle uvedeného sa žalovaný nestotožňuje s tvrdením žalobkyne. Úver, ktorý je poskytovaný bankou, je na rozdiel od úveru od nebankového subjektu získateľný ťažšie z dôvodu prísnejších podmienok pre žiadateľa o úver a z uvedeného dôvodu je i nebanková pôžička dostupnejšia pre klientov s nižšou bonitou. Pokiaľ sa žalobkyňa rozhodla vyhľadať, osloviť žalovaného o poskytnutie úveru a následne iniciovať uzatvorenie zmluvy o úvere, má žalovaný za to, že musela mať vedomosť ohľadne vyššieho finančného zabezpečenia poskytnutého úveru, ktorý je poskytovaný zo strany nebankovej spoločnosti. Táto skutočnosť je navyše medializovaná a to po obdobie niekoľkých rokov a z toho dôvodu žalobkyňa mala možnosť tieto poznatky nadobudnúť už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Žalovaný si zároveň dovoľuje poukázať na tú skutočnosť, že sa žalobkyňa na žalovaného so žiadosťou o poskytnutie úveru obrátila viacnásobne - celkovo sedemnásťkrát a zmluvy o úvere so žalovaným uzatvorila v období od roku 2002 do roku 2015. Žalovaný je i naďalej názoru, že dohodnutá výška nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. dobrými mravmi, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých žalovaný poskytol úver žalobkyni (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska žalobkyne) a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko žalovaného. Žalovaný je i naďalej toho názoru, že z ani jednej zo zmlúv o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný si dovoľuje poukázať na skutočnosť, že zákon o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy každému, koho sa týka. Na základe uvedeného vyplýva, že žalobkyňa v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (pričom žalovaný popiera, že by predmetná zmluva o úvere bola bezúročná a bezpoplatkov) v zmysle právnej domnienky vedela, že predmetný úver je bezúročný a bezpoplatkov, že úroky a poplatky nemusela žalovanému uhradiť, napriek tomu žalovaný i naďalej poukazoval splátky nad rámec istiny. Tento názor vyjadril aj Okresný súd v Liptovskom Mikuláši v rozhodnutí sp. zn. 5C/49/2016 - 67 zo dňa 14.06.2016. Žalobkyňa navyše nepreukázala, kedy nadobudla vedomosť o tom, že sa žalovaný údajne bezdôvodne obohatil. Žalovaný má teda za to, že akékoľvek nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podlieha subjektívnej premlčacej lehote, nakoľko uzatváranie spotrebiteľských úverov a tiež aj okolnosti neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách boli medializované v tlači a to po obdobie niekoľkých rokov a z toho dôvodu žalobkyňa mala možnosť tieto poznatky nadobudnúť už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (Rozsudok Okresného súdu Levice, sp. zn. 13C/19/2014 - 100, zo dňa 11.04.2017). Z uvedeného dôvodu má žalobkyňa za to, že pokiaľ by aj došlo k bezdôvodného obohateniu zo strany žalovaného, jeho vydanie podlieha 2 - ročnej subjektívnej premlčacej lehote.
7. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27.11.2017 uviedla, že vzhľadom na uvedené skutočnosti v predmetnom konaní je v zmysle platnej právnej úpravy, ale aj judikatúry súdov SR nutné aplikovať na tieto zmluvy o úveroch ustanovenia príslušných zákonov na ochranu práv spotrebiteľov a to najmä ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch presne tak, ako to urobil súd vo svojom odôvodnení. Trvá na právnom posúdení výšky odplaty za poskytnuté úvery, ktoré uviedla v predchádzajúcich podaniach, v zmysle tohto sú toho názoru, že výšku odplaty možno kvalifikovať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a je ju nutné posúdiť ako neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Výšku odplaty za poskytnuté finančné prostriedky žalovaný svojvoľne stanovil bez možnosti žalobcu ju nejakým spôsobom upraviť/ znížiť. Ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že pri posudzovaní, kedy ide o dohodnutie odplaty v rozpore dobrými mravmi a kedy nie sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa. V uvedenej súvislosti uvádza, že žalobkyňa o poskytnutie predmetných úverov žiadala práve z toho dôvodu, že sa dostala do nepriaznivej finančnej situácie, čo ju donútilo požiadať o poskytnutie úverov, aby bola schopná zabezpečiť svoje základné potreby, ako aj potreby svojej rodiny. Odplaty na úrovni 81 % a 90 % tak rozhodne nemožno považovať za primerané a v súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa je toho názoru, že výška odplaty, ktorú určuje žalovaný vo svojich spotrebiteľských zmluvách je už súdnou notorietou rozpornosti s dobrými mravmi. Žalovaný sa vo svojej podnikateľskej činnosti zaoberal najmä poskytovaním spotrebiteľských úverov, ktorých podmienky boli voči spotrebiteľom neprimerane znevýhodňujúce a úžerníckymi praktikami sa snažil dosiahnuť zisk, ktorý nemá so zásadami poctivého podnikania absolútne nič spoločné. Žalovaný je v Slovenskej republike neslávne známy svojou činnosťou na ktorú neraz musel zákonodarca reagovať novelizáciami z dôvodu ochrany spotrebiteľov (občanov SR) pred ťažkosťami, ktoré nastavali spotrebiteľom po uzatvorení nevýhodných zmlúv so žalovaným. Okrem toho aj Národná banka Slovenska, ktorá vykonáva dohľad nad finančným trhom poskytovania úverom pri bankových a nebankových subjektov opakovane sankcionovala žalovaného za porušovanie kolektívnych práv spotrebiteľov. Tieto skutočnosti len nasvedčujú charakteru zmlúv, ktoré exaktne porušujú práva žalobkyne ako spotrebiteľa do takej miery, že je nutné predmetné odplaty v týchto zmluvách posúdiť ako neprijateľné zmluvné podmienky a z tohto dôvodu ich považovať za neplatné. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 22.08.2015 kedy žalobkyňa udelila plnomocenstvo svojmu právnemu zástupcovi na zastupovanie v predmetnej veci. Uvedené je odôvodnené tým, že až po porade so svojím právnym zástupcom v tento deň sa žalobkyňa (oprávnená) preukázateľne dozvedela, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil. Skorší dátum nepripadá v úvahu z dôvodu, že žalobkyňa pred poradou so svojím zástupcom nedisponovala touto vedomosťou a skorší dátum nebol ani žalovaným preukázaný, pričom dôkazné bremeno tvrdenia skoršieho dátumu je na žalovanom, ktorý pri vznesení námietky premlčania má povinnosť dokázať, že uplatňovaný nárok je premlčaný. Premlčanie uplatňovaného nároku nemôže byť povinnosťou žalobkyne. Žalobkyňa zároveň poukazuje aj na to, že súčasťou práva na spravodlivý proces je právna istota účastníkov ktorá znamená aj to, že súdy v identických prípadoch rozhodujú rovnako. Uvedené vyplýva aj zo zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v ktorom je právna istota uvedená v základných princípoch, ktoré majú vyjadrovať a obhajovať základné hodnoty v uvedených právnych vzťahoch, ktoré sa zákonodarca prijatím tohto zákona usiluje chrániť.
8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. a III. výroku, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalobkyňou (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).
9. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa podanou žalobou žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej 1 080 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 080 eur od 16.11.2015 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Svoj návrh odôvodnila tým, že so žalovaným uzavrela Zmluvu o úvere č. 403701398 dňa 27.12.2013, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobkyni zo strany žalovaného v sume 350 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 322 eur označená ako celkové náklady, ktorú sa zaviazala zaplatiť. Žalobkyňa použila poskytnutý úver na osobné potreby. RPMN predstavuje 92 %. Žalobkyňa so žalovaným uzavrela aj Zmluvu o úvere č. 403701533 dňa 23.06.2014, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobkyni zo strany žalovaného v sume 500 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 436 eur označená ako celkové náklady, ktorú sa zaviazala zaplatiť. Žalobkyňa použila poskytnutý úver na osobné potreby. RPMN predstavuje viac ako 81 %. Žalobkyňa so žalovaným uzavrela aj Zmluvu o úvere č. 403701597 dňa 27.08.2014, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobkyni zo strany žalovaného v sume 350 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 322 eur označená ako celkové náklady, ktorú sa zaviazala zaplatiť. Žalobkyňa použila poskytnutý úver na osobné potreby. RPMN predstavuje 92 %. Súd prvej inštancie vydal dňa 06.12.2016 rozsudok pod č. k. 11C/821/2015 - 136, ktorým žalobe žalobkyne v časti o zaplatenie sumy 1 080 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 1 080 eur od 04.03.2016 do zaplatenia vyhovel. Vo zvyšnej časti, t.j. v časti predstavujúcej nárok na úrok z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 1 080 eura od 16.11.2015 do 03.03.2016 žalobu zamietol. Žalovaný podal v zákonnej lehote proti uvedenému rozsudku v časti I. a III. výroku odvolanie a vec bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
13. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a v súlade s § 387 ods. 2 CSP sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
14. Citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie rozsudku v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takomto prípade sa odvolací súd môže v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. CSP v ustanovení obsiahnutom v § 387 ods. 2 ďalej vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je podľa citovaného ustanovenia aj vysporiadanie sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je však potrebné považovať len taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa.
15. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutkové či právne argumenty, okrem tých, ktoré uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd rovnako dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom v napadnutom rozsudku so skutkovými tvrdeniami a ich preukázania vyporiadal. Vzhľadom na skutkový a právny stav prejednávanej veci je odôvodnenie súdu prvej inštancie nielen správne, ale aj presvedčivé a vyčerpávajúce. Keďže žalobca ani v odvolaní neuviedol žiadne nové podstatné tvrdenie, nebola naplnená žiadna zo skutočností s ktorými ustanovenie § 387 ods. 3 CSP spája vznik povinnosti odvolacieho súdu sa nad rámec skonštatovania správnosti dôvodov napadnutého rozsudku vyporiadať s podstatnými tvrdeniami odvolateľa.
16. Odvolací súd z dôvodu zdôraznenia správnosti napadnutého rozsudku podľa § 387 ods. 2 CSP uvádza nasledovné. Ako správne už konštatoval súd prvej inštancie, žalobkyňa si v konaní uplatnila nárok na zaplatenie sumy 1 080 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 1 080 eur od 16.11.2015 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa uzavrela so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 403701398 dňa 27.12.2013, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobkyni zo strany žalovaného v sume 350 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 322 eur označená ako celkové náklady, ktorú sa zaviazala zaplatiť. Úroková sadzba bola v zmluve určená na 39,15 %. RPMN bola stanovená vo výške 92 %. Žalobkyňa so žalovaným uzavrela aj Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 403701533 dňa 23.06.2014, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobkyni zo strany žalovaného v sume 500 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 436 eur označená ako celkové náklady, ktorú sa zaviazala zaplatiť. Úroková sadzba bola v zmluve určená na 23,22 %. RPMN bola stanovená vo výške 87,29 %. Žalobkyňa so žalovaným uzavrela aj Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 403701597 dňa 27.08.2014, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobkyni zo strany žalovaného v sume 350 eur. Odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 322 eur označená ako celkové náklady, ktorú sa zaviazala zaplatiť. Úroková sadzba bola v zmluve určená na 23,22 %. RPMN bola stanovená vo výške 92 %. Všetky tri zmluvy uzatvorila žalobkyňa ako nepodnikateľka, pričom žalovaný konal pri uzatváraní zmlúv v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Súd tak nemal pochybnosť, že vo všetkých troch prípadoch ide o spotrebiteľský vzťah, čiže boli uzatvorené spotrebiteľské zmluvy. Z prehľadu splátok a pokút mal súd za preukázané, že pri prvej zmluve uhradila žalobkyňa úver vo výške 672 eur, pri druhej 936 eur a pri tretej 504 eur. Úroková sadzba ako percentuálna miera bežného ročného úročenia istiny úveru je v zmluve zo dňa 27.12.2013 uvedená sadzbou 39,15 % p. a., v zmluve zo dňa 23.6.2014 je uvedená sadzbou 23,22 % a v zmluve zo dňa 27.08.2014 je uvedená sadzbou 23,22 %, ktorá dohoda je nepochybne v rozpore s korektívom dobrých mravov zakotveným v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, k akému záveru dospel okresný súd. Odplata za poskytnutie úveru, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru zahrňujúcej nielen úrok z úveru, ale aj všetky poplatky (resp. akékoľvek náklady) účtované veriteľom spotrebiteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru tzv. „ročná percentuálna miera nákladov - RPMN“ vyjadrujúca porovnateľné číslo, ktoré má slúžiť spotrebiteľom pre porovnanie ponúk rôznych finančných inštitúcií a tým mu umožniť vybrať si najvýhodnejší úver podľa svojich potrieb (táto sa vypočítava z výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa, ktoré sú so spotrebiteľským úverom spojené), patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru a RPMN je povinný výslovne uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere na príslušný spotrebiteľský úver, platnú ku dňu podpisu zmluvy - neuvedenie tejto náležitosti v zmluve, rovnako ako aj uvedenie nesprávnej hodnoty je sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. S poukazom na uvedené mal tak odvolací súd za dokázané, že žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške, ktorá bola súdom prvej inštancii správne vypočítaná a následne aj priznaná. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené, a ktoré v súlade s procesnými zásadami formulovanými v Civilnom sporovom poriadku aj boli aplikované.
17. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP v jeho napadnutej časti potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 3 CSP)
19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.