Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/141/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci žalobcu: R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.K. Q. X, XX-XXX, T., Poľská republika, zastúpeného spoločnosťou V4 Legal, s.r.o., AK Tvrdého 783/4, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: J. O. nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, XXX XX K., Poľská republika o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 7334-3/2013-BA zo dňa 19.8.2013 takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej súd náhradu trov konania nepriznáva.

III. Ďalšiemu účastníkovi konania J. Q. sa náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 25.10.2013 domáhal preskúmania a na jeho základe zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 7334-3/2013-BA zo dňa 19.8.2013 s poukazom na to, že žalovaná v konaní o odvolaní žalobcu potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č. 23201-1/2011- SE zo dňa 22.8.2011, keď sa s ním stotožnila. Uvedeným rozhodnutím bolo určené, že žalobcovi dňom 1.9.2010 nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti u zamestnávateľa J. O. - U. U., P. XX, IČO: 45 6 81 848, ktorý bol zamestnávateľom žalobcu, ale ktorý ku dňu 21.09.2011 ukončil svoju podnikateľskú činnosť.

2.Rozhodnutie žalovanej považoval žalobca za nezákonné, pretože podľa § 210 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení bola organizačná zložka sociálnej poisťovne povinná rozhodnúť o veci najneskôr do 60 dní od začatia konania, ktorú lehotu je možné predĺžiť najviac o 60 dni, čo je ale potrebné oznámiť účastníkovi. Nedodržanie lehoty môže mať za následok porušenie subjektívnych práv a chránených záujmov žalobcu, pretože o odvolaní žalovaná rozhodla takmer po dvoch rokoch. Žalobca poukazoval na to, že žalovaná pre vydanie rozhodnutia o odvolaní neúplne zistila skutkový stav, aplikovala nesprávny hmotnoprávny predpis, preto je takéto rozhodnutie v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Senica v rozpore so zákonom. Dôvodnosť žaloby žalobca založil i na argumentácii vychádzajúcej z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, pretože žalovaná sa len formálne vyporiadala so zisteným skutočného stavu veci, rozhodnutie prakticky neodôvodnila iba paušálne odkázala na ustanovenia právnych predpisov bez toho, aby posúdila individuálnu situáciu žalobcu. Žalovaná skonštatovala, že výsledky vykonanej kontroly nepreukázali reálne vykonávanie činnosti na území Slovenskej republiky žalobcom, k čomu vychádzala z kontroly vykonanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Senica dňa 24.06.2011 u zamestnávateľa J. O. zameranej

na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých jeho zamestnancov počas trvania ich pracovného pomeru. Žalobca bol u kontrolovaného zamestnávateľa zamestnaný od 1.9.2010 na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace, teda ešte v čase pred vykonaním kontroly. Sociálnej poisťovni bola predložená pracovná zmluva žalobcu, výplatné listiny, mzdové listiny, evidencia dochádzky, kópie mesačných výkazov odvodu poistného, i kópie registračných listov, čím žalobca splnil svoje povinnosti a predložil všetku možnú a existujúcu dokumentáciu zamestnanca, a tým dôkazné bremeno o reálnom výkone závislej činnosti bolo žalobcom vyčerpané, ako vyplýva i zo správy o vykonanej kontrole, podľa ktorej nedostatky pri výkone činnosti zamestnancov zistené neboli, ale toto zistenie zo správy o vykonanej kontrole v rozhodnutí žalovanej absentuje. Žalobca má za to, že postupom žalovanej bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania vyplývajúceho z Nariadenia, v zmysle ktorého podliehajú migrujúceho osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu a diskriminácia na základe štátneho občianstva sa zakazuje. Žalovaná ale svojim konaní porušila princíp rovnakého zaobchádzania voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, hoci u iných zamestnancov za rovnakej skutkovej situácie rozhodla, že slovenskej legislatíve podliehajú, ktorá argumentácia tak zakladá dôvodnosť pre vyhovenie žalobe a zrušenie rozhodnutia žalovanej.

3.Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 17.12.2014 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a zotrvala na názore, že žalobcovi účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.9.2010 nevznikla. K situácii a k okolnostiam zamestnávateľa J. O. - U. U. P., ktorý zamestnával viacerých zamestnancov uviedla, že bola riešená pomerne dlhé obdobie, čo bolo spojené s viazaním lehôt na vybavenie. V rámci tohto postupu sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava v súlade s článkom 16(4) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 na uzatvorenie spoločnej dohody, v zmysle ktorej v prípade zamestnancov uvedeného zamestnávateľa bolo určené poľské zákonodarstvo a takéto určenie má konečnú platnosť. Žalovaná ako odvolací orgán na základe odvolania žalobcu preskúmala rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica a dospela k záveru, že je predmetné rozhodnutie je správne, od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia sa uplatňujú koordinačné nariadenia spoločenstva, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci ES. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel uvedených v nariadení ktoré neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Dané nariadenie je založené na princípe „lex loci laboris“ z čoho vyplýva, že príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Jedná sa o všeobecné pravidlo uplatniteľných právnych predpisov, ktoré je uvedené v článku 11 (3) základného nariadenia.

4.Sociálna poisťovňa je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti v súvislosti s uplatniteľnou legislatívou. Na základe toho bola Sociálna poisťovňa povinná preveriť pre určenie uplatniteľnej legislatívy relevantné skutočnosti a preto vykonala kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike. Kontroly začala Sociálna poisťovňa na základe podnetu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS ktorá upozornila na to, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch a v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je skutočný výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú na území Poľskej republike. V tejto súvislosti i Sociálna poisťovňa zaznamenala nárast v registrácii poľských zamestnávateľov, ktorí sa prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ich príjem sa pohyboval v rozpätí od 25 do 50,- eur a rozsah činnosti 4 až 10 hodín mesačne. Na základe týchto zistení bola Sociálna poisťovňa oprávnená preveriť,

či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pobočka Senica sa pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla zamestnávateľa ale zistila, že na adrese sídla podnikania podnikateľa J. O. a to P. XX je starý neobývaný domček, z vyjadrenie Obecného úradu P. vyplynulo, že uvedený podnikateľský subjekt nevykonáva ani na území obce nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť, nemal tam zriadenú žiadnu prevádzku, objekt na adrese P. XX bol jeho vlastníkom prenajatý, ale dňa 31.05.2011 bol súhlas so sídlom živnostníka J. O. - U. U. vlastníkom nehnuteľnosti odvolaný a napriek snahe Sociálnej poisťovne sa nepodarilo preukázať, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania ich pracovnoprávneho vzťahu a že títo zamestnanci skutočne na území Slovenskej republiky aj prácu vykonávali. Sociálna poisťovňa, pobočka Senica vykonala v dňoch 21.09.2011 až 22.09.2011 kontrolu na odvod poistného na sociálne poistenie za obdobie od 01.08.2010 do 30.06.2011 v súlade s § 242 a nasl. zák. o sociálnom poistení, o čom bol vyhotovený Protokol č. 700-0710013511-AG 02/11 a o prerokovaní ktorého bola vyhotovená zápisnica zo dňa 04.10.2011.

5.K námietke žalobcu, že Sociálna poisťovňa nevyhodnotila vykonávanie činnosti každého zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne žalovaná uviedla, že zamestnávateľ vykazuje znaky tzv. „schránkovej firmy“, preto bolo potrebné vychádzať z tejto skutočnosti i vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom a podanie prihlášky do poistenia nemôže zakladať sociálne poistenie a deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ. Ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

6.K uplynutiu lehoty uvedenej v zákone odo dňa podania prihlášky (registračného listu, týkajúcej sa vydania rozhodnutia ) poukázala žalovaná na rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011, podľa ktorého k oneskoreniu s vydaním rozhodnutia nedošlo, žalovaná konanie o odvolaní prerušila, lehota na rozhodovanie o odvolaní neplynula a až po zistení relevantných skutočností bolo zo strany žalovanej v konaní o odvolaní pokračované a bolo vydané rozhodnutie, preskúmania a zrušenia ktorého sa žalobca v tomto konaní domáha.

7.V závere žalovaná zdôraznila, že ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, tak vo vzťahu ku všetkých zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti sa rozhoduje o nevzniku povinného sociálneho poistenia. U osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky neexistuje cudzí prvok a na situáciu takýchto osôb sa koordinačné správne predpisy ES nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike existuje cudzí prvok, preto sa uplatniteľná legislatíva musí posudzovať podľa koordinačných nariadení ES a ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia.

8.Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný najskôr rozsudkom 20S/89/2014-91 zo dňa 19.1.2016 žalobe vyhovel, preskúmavané rozhodnutie žalovanej zo dňa 19.8.2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

9.Na základe odvolania žalovanej tento rozsudok uznesením sp.zn. 10Sžso/15/2016 dňa 20.6.2017 zrušil Najvyšší súd SR z dôvodu procesného pochybenia spočívajúceho v nepribratí zamestnávateľa žalobcu do konania ako účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

10.Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci tunajšiemu súdu uznesením zo dňa 17.10.2017 pribral súd do konania ako účastníka správneho konania - zamestnávateľa žalobcu J. O., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, XXX XX K., Poľská republika a vec následne prejednal za splnenia procesných podmienok postupom podľa § 23 ods. 2 písm. b), § 114 SSP a v spojení s § 491 ods. 1 SSP zák.č. 162/2015 Z.z. v neprítomnosti účastníkov konania a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu vrátane administratívneho spisu žalovanej, dospel opätovne k záveru o dôvodnosti žaloby.

11.V podaní zo dňa 23.3.2018, doručenom tunajšiemu súdu 29.3.2018, ktorým žalobca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní vo veci, tento účastník súčasne poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžso 160/2015 zo dňa 27.9.2017 a 9Sžso 90/2015 zo dňa 14.12.2016, v ktorých odvolací súd v obdobných právnych veciach konštatoval, že rozhodnutie žalovaného nespĺňa zákonnú požiadavku na obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení a rozhodnutie správneho orgánu nevychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, ktoré by bolo logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.

12.Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Senica dňa 22.8.2011 vydala podľa zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení na základe článku 13 (3) a 13 (4) Nariadenia európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia rozhodnutie č. 23218-1/2011-SE, podľa ktorého žalobcovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.9.2010, ktoré rozhodnutie odôvodnila zistením, že zamestnávateľ J. O. U. U., P. XX prihlásil žalobcu do poistenia odo dňa 1.9.2010, ale sociálna poisťovňa vzhľadom k tomu, že u zamestnávateľa J. O. nebolo možné fyzickou kontrolou preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca rozhodla, že poistný pomer odo dňa 1.9.2010 nevznikol.

13.Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie doručené prvostupňovému správnemu orgánu 20.09.2011 a tvrdil, že pracovný pomer na dobu neurčitú mu vznikol na základe pracovnej zmluvy s firmou J. O. - U. U. na dobu neurčitú, jeho pracovnou náplňou bolo výkon činnosti reklamného a marketingového poradcu s pracovným časom 8 hodín mesačne za odmenu 30,- eur mesačne. Výkon činnosti potvrdzujú dochádzkové listy a vyplácaná dohodnutá odmena. Žalobca uvádzal, že jeho práca spočívala v roznášaní letákov do poštových schránok, ich vkladanie za stierače automobilov a osobnou ponukou pred obchodnými centrami.

14.Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím zo dňa 15.11.2011 č. 52473-2/2011-BA prerušila konanie do dňa doručenia informácie ZUS postupom podľa § 193 ods. 3, 5, 6 zák. č. 461/2003 Z.z. z dôvodu potreby získania relevantných informácií potrebných na preskúmanie skutkového stavu a bez ktorých nie je možné o odvolaní žalobcu rozhodnúť. Uvedené rozhodnutie bolo doručené i žalobcovi dňa 6.12.2011. Súčasťou administratívneho spisu je i osvedčenie Obvodného úradu Trnava, odbor živnostenského podnikania zo dňa 23.7.2010, vydané na vykonávanie živnosti pre J. O., ako i oznámenie o ukončení podnikania, ktoré podľa výpisu zo živnostenského registra bolo ukončené k 21.9.2011, registračný list zamestnávateľa J. O., ktorý bol doručený Sociálnej poisťovni, pobočka Senica dňa 2.9.2010 a registračný list zamestnanca - žalobcu, ktorý bol doručený Sociálnej poisťovni, pobočka Senica dňa 8.12.2010. Súčasťou spisu je i list ZUS zo dňa 13.4.2011, ktorým bola požiadaná žalovaná o poskytnutie informácie, či zamestnanie na úväzok sa skutočne vykonáva na území Slovenskej republiky, teda v štáte, v ktorom má sídlo zamestnávateľ a či zamestnané osoby vykonávajú skutočné zamestnanie na Slovensku. Podľa listu zo dňa 10.10.2013 mala Sociálna poisťovňa, ústredie zaslať ZUS list a informovať, že vo firmách, medzi inými i J. O. - U. U., P. sa nevykonáva zamestnanie na území Slovenskej republiky a ZUS určí poľské zákonodarstvo na základe predpisov práva EÚ podľa článku 16 ods. 4 nariadenie č. 987/2009 s dotazom, či je potrebné žalovanú vo veci určenia poľského zákonodarstva informovať.

15.Podľa § 7 ods. 1 písm. a) zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení je zamestnávateľ pre fyzickú osobu v pracovnom pomere právnická osoba alebo fyzická osoba, ku ktorej je fyzická osoba v pracovnom pomere.

16.Podľa § 14 ods. 1 písm. a) zák. č. 461/2003 Z.z. povinne nemocensky poistený je zamestnanec, ktorý vykonáva prácu na území Slovenskej republiky, alebo mimo územia Slovenskej republiky počas obdobia určeného zamestnávateľom, ak medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky neustanovuje inak.

Podľa § 15 ods. 1 písm. a) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase je povinne dôchodkovo poistení zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistení.

Podľa § 195 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

Podľa § 196 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo skutočnosti známe z činnosti sociálnej poisťovne.

17.Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972.

18.Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie nariadenie“).

19.Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosti, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

20.Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

21.V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 ustanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

22.Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.6.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:

a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.

23.Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia v pôvodnom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania. Podľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v znení relevantnom na preskúmavanú vec na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia sa osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, rozumie osoba, ktorá vykonáva súbežne alebo striedavo jednu alebo viacero oddelených činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch pre ten istý podnik alebo toho istého zamestnávateľa, alebo pre rôzne podniky alebo rôznych zamestnávateľov.

Podľa čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.

Podľa čl. 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 a 2 základného nariadenia formulácia podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná časť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto členskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.

Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených

príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

24.Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

25.Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

26.Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.

27.Krajský súd v Trnave s poukazom na vyššie citované právne ustanovenia a obsah administratívneho spisu, ktorým má byť preukázaný rozsah dokazovania vykonaného správnym orgánom konštatoval vo svojom ďalšom rozhodnutí č.k. 20S/89/2014 zo dňa 26.3.2018, že Sociálna poisťovňa, pobočka Senica nevykonala žiadne dokazovanie a nezískala žiaden dôkaz ktorý by potvrdil, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne nevykonával činnosť ako zamestnanec, preto nemôže podliehať slovenskému právnemu predpisu podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

28.Názor, na základe ktorého žalovaná o veci rozhodla považoval konajúci súd za predčasný, prijatý na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Sociálna poisťovňa, pobočka Senica svoje rozhodnutie založila iba na konštatovaní, že fyzickou kontrolou nebolo možné preukázať reálny výkon činností zamestnanca u zamestnávateľa J. O. - U. U., P. XX, čo považoval súd za nedostatok v dokazovaní, ktorý nebol odstránený ani žalovanou v odôvodnení jej rozhodnutia. Argumentácia, na

ktorej žalovaná založila svoje rozhodnutie je vzhľadom na rozsah zistených skutočností pochybná, nie je podložená žiadnymi konkrétnymi dôkazmi a spôsob, akým žalovaná vykonávala šetrenie na reálny výkon činnosti žalobcom nie je postačujúci pre záver, ktorý žalovaná v rozhodnutí napadnutom žalobou prijala. Súd mal za to, že iba na základe nepreukázaných indícií zo strany žalovanej, o možnosti zneužívania slovenského sociálneho systému, nie je možné prijať rozhodnutie, že u žalobcu účasť na sociálnom poistení nevznikla. Rovnako považoval konajúci súd za nedostatočne preukázané okolnosti spojené s uzatvorením dohody medzi Slovenskou republikou a orgánmi sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, čo nemohlo postačovať na potvrdenie správnosti rozhodnutia žalovanej. Existencia takejto dohody musí byť žalovanou preukázaná (aj keď nariadenie explicitne nevyžaduje písomnú formu) a zároveň musí spĺňať podmienky preskúmateľnosti, keďže určenie uplatniteľnej legislatívny nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia). Tieto podmienky v prejednávanom prípade žalovanou splnené neboli a z administratívneho spisu žalovanej nemožno vyvodiť objektívny záver o existencii dohody podľa čl. 16 odsek 4 vykonávacieho nariadenia.

29.Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej bolo vydané na základe nedostatočne zisteného stavu veci, pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľné, tiež nesie znaky porušenia základného práva účastníka na spravodlivý proces, nakoľko žalovaná sa nevysporiadala s odvolacími námietkami účastníka správneho konania, a preto súd ho postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP v spojení s § 491 ods. 1 SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere. Tieto nedostatky boli zo strany tunajšieho súdu vytknuté žalovanej už v predchádzajúcom rozhodnutí sp.zn. 20S/89/2014-91 zo dňa 19.1.2016, pričom toto rozhodnutie bolo zo strany Najvyššieho súdu SR zrušené len z dôvodu procesného pochybenia súdu prvej inštancie, spočívajúceho v nepribratí zamestnávateľa žalobcu do konania.

30. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP, v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby žalobu zamietol. Poukázala na to, že sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, mala za to, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov. Zistila, že ďalší účastník neriadil činnosť z registrovaného sídla ani z iného miesta na území SR, keď tieto skutočnosti boli preukázané a vyplývajú aj z napadnutého rozhodnutia. Tvrdila, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov dotknutého zamestnávateľa na území SR, ani splnenie podmienok na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania.

31.Kasačný súd rozsudkom č.k. 10Sžsk/3/2018 zo dňa 24.10.2018 rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/89/2014-163 zo dňa 26.3.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí konštatoval a dal do pozornosti, že za účelom preukázania skutočného výkonu činnosti na území SR každého zamestnanca pribratého účastníka vykonal prvostupňový správny orgán dňa 24.6.2011 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo živnostenského registra, pričom bolo zistené, že ide len o starý, neobývaný domček. Taktiež z vyjadrenia Obecného úradu P. vyplýva, že pribratý účastník v obci nevykonáva a ani v minulosti nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť a ani tam nemal zriadenú žiadnu prevádzku. Ďalej poukázal na to, že v sídle zamestnávateľa by sa mali prijímať zásadné rozhodnutia spoločnosti, t.j. mali by sa uskutočňovať stretnutia zamestnávateľa so zamestnancami, uzatvárať zmluvy s klientmi, ukladať účtovné doklady (objednávky, faktúry), viesť mzdová evidencia, prideľovať prácu zamestnancom, k čomu je potrebný aj administratívny aparát, nakoľko ide o veľký počet zamestnancov, ktorým však zamestnávateľ nedisponuje. Na základe výsledkov kontroly je potrebné konštatovať, že sídlo pribratého účastníka uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritériá sídla spoločnosti, pričom zamestnávateľ ako aj zamestnanec nepredložili doklady preukazujúce reálny výkon práce žalobcu, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobca vykonával prácu na určenom mieste.

32.Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu (nepostačuje, aby len formálnym spôsobom bolo deklarované podnikanie pracovnými,

resp. obchodnými zmluvami) a ani konkrétny dojednaný druh práce a tiež nebol preukázaný ani skutočný rozsah konkrétnych prác, ktoré mal žalobca vykonávať pre zamestnávateľa. Za tohto stavu je preto záver prvostupňového správneho orgánu o tom, že žalobcovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1.9.2010 v súlade so zákonom. Tento záver vyplýva z ust. § 20, § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 zák.č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý však žalobca v správnom ako aj v súdnom konaní nepreukázal. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je taktiež zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali.

33. Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam ako aj s poukazom na právny názor vyslovený kasačným súdom v jeho rozsudku č.k. 10Sžsk/3/2018 zo dňa 24.10.2018, ktorým je tunajší súd viazaný, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

34.O trovách konania rozhodol súd tak, že procesne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ust. § 168 SSP, nakoľko žalovaná je orgánom štátnej správy a takémuto orgánu je možné priznať trovy len výnimočne, pričom takéto dôvody pre priznanie trov žalovanej neboli zo strany súdu vzhliadnuté.

35.Ďalšiemu účastníkovi konania súd nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy konania v tomto konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.