Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/116/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu J. L. R., a.s. so sídlom P. XX, XXX XX B., A.: XX XXX XXX, proti žalovanej P. J., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom B. L. XXX/XX, XXX XX P., o zaplatenie 5 162,31 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 17Csp/28/2017-46 zo dňa 26. 09. 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica v časti výroku ohľadne paričnej lehoty (časť prvého výroku) a v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 300,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 300,- Eur od 17. 01. 2017 zamietol (časť druhého výroku), p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 284,78 Eur od 17. 01. 2017 do zaplatenia zamietol (časť druhého výroku) a v závislých výrokoch o trovách konania (tretí, štvrtý výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 26. 09. 2017 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 862,31 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 17. 01. 2017 až do zaplatenia, s úrokom vo výške 284,78 Eur a s úrokom z omeškania vo výške 2,68 Eur, v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok) a žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol (druhý výrok). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 90 % (tretí výrok) a o výške trov prvoinštančný súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením (štvrtý výrok). Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny 5 162,31 Eur, úroku vo výške 284,78 Eur, úroku z omeškania vo výške 2,68 Eur, úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne z nezaplatenej istiny 5 162,31 Eur od 17. 01. 2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne z nezaplatených úrokov 284,78 Eur od 17. 01. 2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. Z fotokópie Úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 27. 01. 2014 (ďalej aj ,,Zmluva o úvere“) prvoinštančný súd zistil, že žalobca sa so žalovanou dohodli na poskytnutí úveru vo výške 6 000,- Eur, na úrokovej sadzbe 15,9 % ročne, ročnej percentuálnej miere nákladov na 19,03 %, priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov ku dňu podpísania úverovej zmluvy 19,35 %. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť, bola dohodnutá na 12 339,60 Eur. Poskytnutý úver sa žalovaná zaviazala splácať v mesačných splátkach po 100,33 Eur po dobu 120 mesiacov. Splátky boli splatné k 12. dňu v mesiaci, pričom termín splatnosti prvej splátky bol dohodnutý na deň 12. 02. 2014 a termín konečnej splatnosti úveru na deň 12. 01. 2024.

Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), § 497, § 506 Obchodného zákonníka (ďalej aj ,,ObZ“), § 517 ods. 1, veta prvá, ods. 2 OZ, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch,“ resp. ,,ZoSÚ“) v spojení s Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom. Na základe uzatvorenej zmluvy boli žalovanej, ktorá je fyzickou osobou nepodnikateľom, dočasne poskytnuté peňažné prostriedky vo forme úveru žalobcom, ktorý poskytuje úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Uzatvorená zmluva obsahovala všetky podstatné náležitosti podľa § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z dôvodu neplnenia zmluvných podmienok žalovanou, nesplácania úveru, žalobca voči žalovanej zosplatnil úver a požadoval, aby žalovaná vrátila dlžnú sumu s úrokmi bezodkladne. Žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 6 000,- Eur. Žalovaná žalobcovi zaplatila splátky spolu vo výške 837,69 Eur a 300,- Eur ako poplatok za poskytnutie úveru. Žalobca sa voči žalovanej domáhal zaplatenia istiny vo výške 5 162,31 Eur, avšak po odpočítaní žalovanou zaplatených splátok vo výške 837,69 Eur a poplatku za poskytnutie úveru vo výške 300,-Eur zo sumy 6 000,- Eur, súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobcovi vznikol nárok na istinu vo výške 4 862,31 Eur a nie vo výške 5 162,31 Eur, preto súd prvej inštancie vo zvyšku istiny žalobu zamietol. Žalobca sa domáhal aj zaplatenia úroku vo výške 284,78 Eur, predstavujúceho dohodnutý úrok vo výške 15,9 % ročne v zmysle Zmluvy o úvere z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru, ku ktorému došlo dňa 16. 01. 2017. Súd prvej inštancie žalobe aj v tejto časti žaloby vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sumu 284,78 Eur z titulu dohodnutého úroku, keďže v konaní nebolo preukázané, že žalovaná poskytnutú istinu a dohodnuté úroky do dátumu predčasnej splatnosti úveru zaplatila. Žalobca sa zároveň domáhal zaplatenia sumy 2,68 Eur, predstavujúcej zákonný úrok z omeškania z neuhradených splátok po ich splatnosti do dátumu predčasnej splatnosti úveru, úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne z nezaplatenej istiny 5 162,31 Eur od 17. 01. 2017 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne z nezaplatených úrokov 284,78 Eur od 17. 01. 2017 do zaplatenia. Súd prvej inštancie v tejto časti žalobe čiastočne vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť úrok z omeškania ročne tak, ako to bolo uvedené vo výrokovej časti rozsudku prvoinštančného súdu, a to z nezaplatenej istiny. Súd prvej inštancie konštatoval, že úrok z omeškania je v súlade s Nariadením vlády č. 87/1995 Zb. v znení neskorších predpisov. Ďalej súd prvej inštancie uviedol: ,,Úrok z omeškania z nezaplatených úrokov súd žalobcovi nepriznal, nakoľko žalobcovi tento úrok z omeškania z úroku neprislúcha, pretože tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa týmto do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (úroky z omeškania z dojednaných úrokov) potom veriteľ nemá, pretože ani Občiansky zákonník a ani mu túto možnosť nepriznávajú, teda nestanovujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“).. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 5 162,31 Eur a súd prvej inštancie mu priznal sumu 4 832,31 Eur, teda jeho úspech vo veci predstavuje 90 %, preto prvoinštančný súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 90 % voči žalovanej s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2. Žalovaná podala včas formálne odvolanie do celého rozsudku prvoinštančného súdu, avšak z obsahu jej odvolania vyplýva, že de facto podala odvolanie do časti výroku ohľadne lehoty na plnenie, t.j. paričnej lehoty (časť prvého výroku). Uviedla, že žiada o splátkový kalendár, pretože nedisponuje sumou, ktorá jej v rozhodnutí okresného súdu bola uložená na zaplatenie. Momentálne je na materskej dovolenke, preto je jej príjem obmedzený, nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a momentálne je po ťažkej operácii. Podľa jej názoru návrh žalobcu je dôvodný len vo výške 4862,31 Eur, pretože súd prvej inštancie úrok z omeškania vyčíslil zo sumy ,,14 862,31 Eur, čo sa nezhoduje s platobným rozkazom zo dňa 26. 09. 2017 na sumu 5162,31 Eur s príslušenstvom“. Uviedla, že chce žalobcu požiadať o odpustenie úrokov z omeškania a trov konania. Sumu 4862,31 Eur je ochotná splácať v mesačných splátkach. 3. Proti rozsudku okresného súdu, konkrétne do výroku, ktorým prvoinštančný súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (druhý výrok), žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutom rozsahu zmenil a jeho žalobe vyhovel v celom rozsahu, priznal mu náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške súdnych poplatkov. Odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Uviedol, že na základe Zmluvy o úvere poskytol žalovanej úver vo výške 6 000,- Eur za poplatok za poskytnutie úveru vo výške 300,- Eur. Všetky poplatky boli jasne a zreteľne uvedené v Zmluve o úvere a taktiež spotrebiteľ mal možnosť sa s nimi oboznámiť prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý mu bol poskytnutý pred uzatvorením zmluvy. Dňa 28. 07. 2015 vrátil poplatok za poskytnutie úveru vo výške 300,- Eur na úverový účet žalovanej v zmysle bodu 3.4 Zmluvy o úvere. Podľa jeho názoru mu vznikol nárok na vrátenie sumy 5162,31 Eur (suma poskytnutého úveru 6000,- Eur - suma uhradených splátok započítaná na istinu pohľadávky 837,69 Eur). Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie mu nepriznal nárok na úrok z omeškania z úroku, pretože podľa názoru súdu prvej inštancie mu tento nárok nepatrí. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/542/2016-59 zo dňa 13. 06. 2017.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že nesúhlasí s odpustením úrokov z omeškania a trov konania. Úroky z omeškania neboli vyčíslené zo sumy 14 862,31 Eur, ako to uviedla žalovaná v odvolaní. V žalobnom návrhu požadoval úroky z omeškania zo sumy 5162,31 Eur, jednalo sa o dlžnú istinu, s ktorou bola žalovaná v omeškaní. Súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť okrem iných 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 4862,31 Eur od 17. 01. 2017 do zaplatenia. Podľa jeho názoru, ak by (odvolací) súd priznal možnosť plnenia dlhu v splátkach, postupoval by v rozpore so zákonom. Rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé a nemôže zvýhodňovať jednu zo strán na úkor druhej. Priznaním splátok by žalovaná opätovne získala možnosť splácať úver, pri splácaní ktorého porušila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zmluvy. Výkon práva, ktorý motivuje k neplneniu si zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou Civilným sporovým poriadkom. Vzhľadom na čas od podania žaloby 2/2017 na okresný súd mala žalovaná možnosť prejaviť svoju snahu a záujem dlh uhrádzať, a tým preukázať, že mohla priebežne peňažný dlh splácať aspoň v takej výške, ktorá by bola primeraná jej finančným možnostiam. Žalovaná počas celého súdneho konania neuskutočnila žiadnu úhradu, neprejavila žiadnu snahu svoj záväzok aspoň čiastočne plniť. Mal za to, že ,,priznanie dlhu v splátkach“ je výnimočným oprávnením. Žalovaná nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali a odôvodňovali možnosť ,,pripustenia“ splátok. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonom, keď ,,zaviazal“ žalovanú uhradiť dlh do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/322/2016-85 zo dňa 01. 03. 2017. 6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379, § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 2 a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti výroku ohľadne paričnej lehoty (časť prvého výroku) a v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 300,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00% zo sumy 300,- Eur od 17. 01. 2017 zamietol (časť druhého výroku), podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 potvrdil. Odvolací súd v časti výroku, ktorým okresný súd žalobu žalobcu o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 284,78 Eur od 17. 01. 2017 do zaplatenia zamietol (časť druhého výroku) a v závislých výrokoch o trovách konania (tretí, štvrtý výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec mu v tomto rozsahu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd konštatuje, že pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

10. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca uzavrel so žalovanou dňa 27. 01. 2014 Zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 6000,- Eur. Medzi stranami bola dohodnutá fixná úroková sadzba vo výške 15,9 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov na 19,03 %, priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bola ku dňu podpísania úverovej zmluvy 19,35 %, celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť, bola dohodnutá vo výške 12 339,60 Eur, výška anuitnej splátky 100,33 Eur mesačne, počet anuitných splátok 120, termín splatnosti anuitnej splátky k 12. dňu v mesiaci, termín splatnosti prvej anuitnej splátky bol dohodnutý na deň 12. 02. 2014 a termín splatnosti úveru dňa 12. 01. 2024.

11. Na základe Zmluvy o úvere žalobca reálne poskytol žalovanej úver vo výške 5700,- Eur dňa 27. 01. 2014 (viď výpis z účtu - č. l. 36 spisu), keď od sumy 6000,- Eur odpočítal sumu 300,- Eur, a to poplatok za poskytnutie úveru. Žalobca úver predčasne zosplatnil výzvou zo dňa 16. 01. 2017 (č.l. 10 spisu).

12. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v posudzovanej veci správne prihliadol na to, že žalovaná žalobcovi pred začatím konania zaplatila sumu 837,69 Eur a na výšku poplatku za poskytnutie úveru vo výške 300,-Eur, ktorú žalobca odpočítal od sumy 6000,- Eur.

13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14 (U. D. K., P. K., proti FINWAY a.s.), z ktorého vyplýva: ,,Treba pripomenúť, že celková výška úveru v zmysle smernice 2008/48 je v jej článku 3 písm. l) vymedzená ako maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o úvere. Podľa článku 3 písm. g) tejto smernice celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Podľa článku 3 písm. i) uvedenej smernice RPMN sú celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky úveru, prípadne vrátane nákladov v súlade s článkom 19 ods. 2 tejto smernice. Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48 ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru. Článok 19 ods. 1 smernice 2008/48 spresňuje, že RPMN, ktorá sa na ročnom základe rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedeného v prílohe I časti I tejto smernice. Táto smernica pritom stanovuje, že základná rovnica, ktorá stanovuje RPMN, kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov na strane druhej. Výška čerpania úveru v zmysle časti I prílohy I smernice 2008/48 tak zodpovedá celkovej výške úveru v zmysle článku 3 písm. l) tejto smernice. Vnútroštátny súd musí v danej veci overiť, či jedna alebo viac súm uvedených v bodoch 27 a 28 tohto rozsudku neboli neoprávnene zahrnuté do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) smernice 2008/48, keďže táto okolnosť môže mať vplyv na výpočet RPMN a ovplyvniť tak správnosť informácií, ktoré mal veriteľ uviesť podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice v predmetnej zmluve o úvere vo veci samej. Ako sa uvádza v odôvodneniach 31 a 43 smernice 2008/48, informácia spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má preto podstatný význam. Na jednej strane táto informácia prispieva k transparentnosti trhu v rozsahu, v akom spotrebiteľovi umožňuje porovnať ponuky úverov. Na druhej strane mu umožňuje posúdiť rozsah jeho záväzku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2004, Cofinoga, C-264/02, EU:C:2004:127, bod 26, a uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10, EU:C:2010:685, bod 70). Vzhľadom na vyššie uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.“

14. Ohľadne odvolacích argumentov žalobcu týkajúcich sa vrátenia poplatku za poskytnutie úveru vo výške 300,- Eur s príslušenstvom, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom, preto odvolací súd ex lege na ne neprihliadol.

15. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovanej ohľadne uloženia povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 14 862,31 Eur odvolací súd poznamenáva, že tieto nie sú dôvodné, keďže rozsudkom prvoinštančného súdu nebola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 14 862,31 Eur, ale zo sumy 4 862,31 Eur od 17. 01. 2017 až do zaplatenia (prvý výrok).

16. Podľa ustanovenia § 232 ods. 3, 4 lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia. 17. Určenie dlhšej než trojdňovej lehoty na plnenie patrí medzi procesné úkony súdu. Pri úvahe o určení dlhšej lehoty na splnenie povinnosti než tri dni, alebo pri určení, že peňažné plnenie sa môže realizovať v splátkach, je nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu. Súd pri svojom rozhodovaní musí prihliadnuť najmä na osobné a majetkové pomery strán, výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť, dobu, po ktorú by týmto spôsobom došlo k zaplateniu dlžnej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti), pričom súd môže určiť, že nezaplatením, resp. omeškaním s plnením čo i len jednej splátky, nastáva zročnosť celého plnenia (tzv. crossdefault doložka). Súd teda musí lehotu na plnenie určiť tak, aby svojou dĺžkou nepoprela samotný účel súdneho konania a v konečnom dôsledku viedla k odstráneniu právnej neistoty medzi stranami.

18. Z obsahu spisu vyplynulo, že počas prvoinštančného konania žalovaná nepožiadala súd prvej inštancie o možnosť zaplatiť žalovanú istinu s príslušenstvom v splátkach, neuviedla ohľadne svojich majetkových pomerov žiadne skutočnosti, neoznačila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ani nepripojila listiny ohľadne svojich majetkových pomerov, hoci súd prvej inštancie spolu so žalobou doručil žalovanej dňa 07. 06. 2017 i uznesenie okresného súdu č.k. 17Csp/28/2017-38 zo dňa 22. 05. 2017, ktorým bola žalovaná vyzvaná v súlade s ustanovením § 167 ods. 2 CSP, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia sa k žalobe písomne vyjadrila a ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedla vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojila listiny, na ktoré sa odvoláva, a označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

19. Povinnosť strany tvrdiť potrebné skutočnosti v civilnom spore sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú stranou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti však podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť neznamená len povinnosť tvrdiť relevantné skutočnosti, ale aj povinnosť objasniť predložené dôkazy (v danom prípade listinné dôkazy).

20. Ohľadne odvolacích argumentov žalovanej odvolací súd konštatuje, že žalovaná v odvolacom konaní neuviedla žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohla uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

21. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti výroku ohľadne paričnej lehoty (časť prvého výroku) a v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 300,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 300,- Eur od 17. 01. 2017 zamietol (časť druhého výroku), podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 potvrdiť.

22. Odvolací súd ďalej konštatuje, že procesný postup súdu znamenajúci porušenie práva na spravodlivý proces je jedným zo zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky patrí (okrem iných) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami sporu zo strany súdu a právo na spravodlivé prejednanie veci, ktorého súčasťou je i právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. 23. Úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu § 488 rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku zaniká aj akcesorický záväzok úrokový, pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky. Tým, že včas nesplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (úroky z omeškania z dojednaných úrokov) potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky zákonník ani túto možnosť nepriznávajú. Občiansky zákonník ani nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v ustanovení § 121 ods. 3 istina, potom nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia § 517 ods. 2 OZ. Úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 ako úprava všeobecná vo vzťahu ku všetkým občianskoprávnym záväzkom, pomenováva príslušenstvo, ktoré možno pri omeškaní s plnením peňažného dlhu žiadať vedľa istiny, v prípadoch, kedy zákon o kvalite príslušenstva mlčí. Tým však nie je dotknuté právo účastníkov zmluvy dohodnúť sa, že dojednané úroky sa stanú súčasťou istiny (že k nej podľa dohody účastníkov budú pripočítané - fructus civiles) a následne potom právo veriteľa požadovať, aby dlžník pre prípad omeškania s platením takto zvýšenej istiny platil dojednanú alebo zákonom stanovenú sadzbu úrokov z omeškania.

24. Odvolací súd považuje záver prvoinštančného súdu o nedôvodnosti nároku žalobcu na úroky z omeškania zo zmluvných úrokov po zosplatnení za predčasný, pretože súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, či z obsahu Zmluvy o úvere vrátane Všeobecných obchodných podmienok nevyplýva dohoda zmluvných strán, že zmluvné úroky sú súčasťou istiny a mohli tak byť s istinou úročené úrokmi z omeškania alebo nie. Za predpokladu, že zmluvné úroky sa stali súčasťou istiny, by žalobca bol oprávnený požadovať úrok z omeškania z takto zvýšenej istiny. Odvolací súd dodáva, že ak majú byť Všeobecné obchodné podmienky súčasťou Zmluvy o úvere, je potrebné, aby boli v Zmluve o úvere konkretizované.

25. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti výroku, ktorým žalobu žalobcu o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,00% ročne z nezaplatených úrokov 284,78 Eur od 17. 01. 2017 do zaplatenia zamietol (časť druhého výroku) a v závislých výrokoch o trovách konania (tretí, štvrtý výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a vec mu v tomto rozsahu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ani na jeho zmenu (§ 388 .

26. Úlohou prvoinštančného súdu bude náležite sa vysporiadať s nárokom žalobcu ohľadne úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov po zosplatnení s prihliadnutím na (ne)existenciu dohody zmluvných strán, že dojednané úroky sa stanú súčasťou istiny, a to vychádzajúc z obsahu Zmluvy o úvere.

27. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 . 28. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (časť prvého výroku) zostal nedotknutý (§ 367 ods. 2 . 29. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 . 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .