Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-370-2018.pdf
PDF · 122.67 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/370/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu P. O., narodeného XX. XX. XXXX,s trvalým pobytom O. XXX, XXX XX M., zastúpeného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, proti žalovanému Endepro, s.r.o. v likvidácii (do 03. 04. 2018 s obchodným menom Provident Financial, s.r.o.), so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731, právne zastúpenému RR Legal Corp., s. r. o, so sídlom Humenské námestie 4, 851 07 Bratislava, IČO: 46 789 634, o zaplatenie 670,80 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 24Csp/100/2017-57 z 28. augusta 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 670,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 670,80 Eur od 22. 08. 2017 do zaplatenia (I. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok), p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žiar nad Hronom, ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 28. 08. 2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 670,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,0 % ročne zo sumy 670,80 Eur od 22. 08. 2017 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (II. výrok). O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol tak, žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (III. výrok).
2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 670,80 Eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného prijatím plnenia nad rámec poskytnutého úveru na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretej dňa 31. 03. 2014 (ďalej aj ,,Zmluva o úvere“), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 780,- Eur. Súčasne popri Zmluve o úvere žalobca uzavrel so žalovaným aj Zmluvu o zabezpečení splátok úveru k zmluve č. XXXXXXXXX (ďalej aj ,,Zmluva o splátkach“), na základe ktorej mala žalovanému patriť odmena vo výške 401,70 Eur. Žalobca uhradil žalovanému celkove sumu 1.450,80 Eur. Podľa názoru žalobcu Zmluva o úvere neobsahovala obligatórne náležitosti vyžadované zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“,
resp. ,,zák. č. 129/2010 Z. z.“), a to nesprávne vypočítaný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej aj „RPMN“), preto je Zmluva o úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročná a bez poplatkov. Ustanovenia o požadovanej odplate za poskytnutý úver považoval žalobca za neplatné pre ich výšku, ktorá je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.
3. Po uvedení zákonných ustanovení § 497 Obchodného zákonníka (ďalej aj ,,ObZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2 písm. f), j), § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 3, 4, § 107 ods. 1, 2, § 517 ods. 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, okresný súd konštatoval, že: ,,V prvom rade sa súd zaoberal žalovaným podanou námietkou premlčania žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. Podstata premlčania spočíva v oslabení subjektívneho práva o jeho právnu nárokovateľnosť. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Vo vzťahu k dlžníkovi možno premlčanie vnímať ako ochranu jeho postavenia v tom zmysle, že sa môže účinne brániť vymáhaniu splnenia svojich subjektívnych povinností po kvalifikovanom časovom odstupe, ktorý predstavuje uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna (dvojročná) a dlhšia objektívna (trojročná alebo desaťročná). Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca poslednú splátku vo výške 730,00 Eur uhradil dňa 20. 12. 2015. Vzhľadom k tomu, že žalobca podal žalobu na súd dňa 13. 07. 2017, t. j. skôr ako mohla uplynúť kratšia z vyššie uvedených premlčacích dôb, súd námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 31. 03. 2014 uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. Z obsahu zmluvy vyplýva, že žalovaný pri ich uzavretí konal v rámci svojho predmetu podnikania. Žalobca uzavrel zmluvu ako fyzická osoba, pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Podľa obsahu tejto zmluvy sa dá posúdiť, že ide o tzv. typovú alebo formulárovú zmluvu, vyhotovenú pre širší neurčený okruh spotrebiteľov s minimálnou možnosťou spotrebiteľa zasiahnuť do obsahu zmluvy alebo obchodných podmienok. Súd po preskúmaní obsahu a predmetu zmlúv, ako aj postavenia účastníkov zmluvy dospel k záveru, že právny vzťah, založený predmetnými zmluvami je potrebné považovať za vzťah spotrebiteľský a Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX je potrebné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z.. Na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver v sume 780,00 Eur a žalobca sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky žalovanému vrátiť a zaplatiť mu dohodnuté úroky a poplatky. Zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Z uvedeného dôvodu zákon č. 129/2010 Z. z. stanovuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, medzi ktoré patrí aj údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o dobe trvania Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Účelom zavedenia tejto náležitosti Zmluvy o úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje zmluvné povinnosti. Konečná splatnosť musí byť určená jednoznačným termínom, t.j. presným dátumom s uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku tak, aby si spotrebiteľ mohol už pred vznikom zmluvného vzťahu urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a na základe toho urobiť najvýhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. V danom prípade je v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uvedené, že „termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60. týždňa po uzatvorení zmluvy“. Takéto vyjadrenie termínu splatnosti spotrebiteľského úveru, pri ktorom si spotrebiteľ musí termín splatnosti sám vypočítať, je spôsobilé vzbudiť v spotrebiteľovi neistotu, v ktorý deň nastáva konečná splatnosť úveru. Nie je prípustné, aby sa spotrebiteľ k tomuto údaju dopracovával výkladom alebo výpočtom, a preto súd takéto určenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nepovažoval za dostatočné. Súčasne so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX sporové strany uzatvorili aj Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného, že žalobcovi bude za odmenu v celkovej výške 401,70 Eur počas splatnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol zákazníkovi poskytnutý na základe Zmluvy č. XXXXXXXXX. Z predloženej Zmluvy o zabezpečení splátok úveru je nutné konštatovať, že
táto bola priamo naviazaná na Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. Uvedená zmluva je jednoznačne závislou zmluvou na Zmluve o spotrebiteľskom úvere tak, ako to vyplýva z ust. § 52a Občianskeho zákonníka a nemôže byť uzavretá, ak nie je uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom úvere. Ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na úverovú zmluvu, keďže jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru resp. základné informovanie spotrebiteľa o priebehu úverového vzťahu a teda sa jedná o doplnkové služby súvisiace so spotrebiteľským úverom. Uzavretím takejto zmluvy je ovplyvnená výška celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, pretože spotrebiteľ musí zaplatiť odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, resp. za informovanie spotrebiteľa o prevedení sumy úveru a o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru, t.j. prakticky za činnosť žalovaného, ktorú aj tak musí vykonávať v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru, čím sa navyšujú celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, pričom ich výška sa neodráža v celkovej čiastke uvedenej v príslušnej Zmluve o spotrebiteľskom úvere. V občianskom práve má dlh tzv. „odnosnú“ povahu, veriteľ si preto musí prevziať dlhované plnenie v mieste bydliska dlžníka, a tak je v rozpore s princípmi spotrebiteľskej ochrany, aby spotrebiteľ platil za to, čo je zákonnou povinnosťou veriteľa. Podľa názoru súdu tieto okolnosti dokazujú, že účelom Zmluvy o zabezpečení splátok úveru bolo prekrytie reálnej odmeny žalovaného ako veriteľa za poskytnutie úveru. Z týchto dôvodov odplata za tieto služby, ktorá činila 51,5 % z poskytnutého spotrebiteľského úveru, mala byť podľa názoru súdu v zmysle § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do RPMN a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Nesprávne uvedenie údaja o RPMN a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, má rovnaké následky ako keby v zmluve tieto údaje neboli uvedené vôbec. RPMN je možno považovať za jeden z najpodstatnejších inštitútov slúžiacich na orientáciu na trhu spotrebiteľských úverov. Pomocou RPMN môže spotrebiteľ pomerne jednoducho zistiť, ktorý úver resp. pôžička je pre neho výhodnejší. RPMN vyjadruje hodnotu všetkých záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. RPMN má zohľadniť všetky náklady, ktoré má dlžník vynaložiť v súvislosti s uzatvorenou Zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Ide predovšetkým o úrok, poplatok za uzatvorenie zmluvy, poplatok za vedenie účtu, rôzne administratívne náklady, či inak označené náklady, medzi ktoré podľa názoru súdu patrí aj poplatok za poskytnutie uvedených doplnkových služieb. Súd preto dospel k záveru, že účelom uzatvorenia Zmluvy o zabezpečení splátok úveru bolo obchádzanie zákona spôsobom, aby sa odplata za doplnkové služby nezapočítala do výpočtu RPMN v úverovej zmluve, čím došlo k spôsobeniu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z., ako aj § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Súd Zmluvu o zabezpečení splátok úveru vyhodnotil ako neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje ust. § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý v čase uzavretia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX sporovými stranami určoval, že sa veriteľovi (finančnému agentovi) zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona. Keďže Zmluva o zabezpečení splátok úveru súvisí s príslušnou Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, tak platby, ktoré boli poskytnuté spotrebiteľom ako odplata za poskytnutie uvedenej doplnkovej služby, podľa názoru súdu je potrebné pripočítať k platbám uhradeným spotrebiteľom na spotrebiteľský úver. Keďže Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a j) zákona č. 129/2010 Z. z., na základe nej poskytnutý spotrebiteľský úver sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) toho istého zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. V dôsledku konštatovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, ktorý bol žalobcovi poskytnutý, vznikla žalovanému zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX povinnosť vrátiť žalobcovi majetkový prospech vo výške 670,80 Eur (žalobcom vykonané úhrady vo výške 1.450,80 Eur - istina spotrebiteľského úveru : 780,00 Eur) získaný ako bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom k tomu, že bolo v tomto konaní preukázané, že žalovaný na úkor žalobcu získal bezdôvodné obohatenie, súd posúdil nárok žalobcu uplatnený žalobou na zaplatenie sumy 670,80 Eur ako dôvodný. Žalovaný sa ako dlžník žalobcu dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, v dôsledku čoho mu okrem povinnosti zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu, vznikla aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške. Úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže Občiansky zákonník pri nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia nestanovuje splatnosť nároku veriteľa, vzťahuje na splatnosť tohto práva § 563 Občianskeho zákonníka a veriteľ je povinný v záujme determinovania splatnosti vlastnej pohľadávky požiadať dlžníka o plnenie. V deň nasledujúci po takejto žiadosti je dlžník povinný plniť a v prípade márneho uplynutia danej lehoty sa na ďalší deň dostáva do omeškania. Vzhľadom k tomu, že žalobca žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vyzval ,,Výzvou na vydanie bezdôvodného obohatenia - pokus o zmier“, zo dňa 07. 07. 2017,
avšak jej doručenie žalovanému súdu nepreukázal, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu. Dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe je deň po doručení tejto žaloby žalovanému, t. j. 21. 08. 2017. Keďže k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. dňa 22. 08. 2017 platila základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,00 %, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške vo výške 5,00 % ročne zo sumy zo sumy 670,80 Eur od 22. 08. 2017 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti úrokov z omeškania súd žalobu zamietol“.
4. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) s tým, že priznal úspešnému žalobcovi (neúspech mal iba v nepatrnej časti príslušenstva - úroku z omeškania), nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 670,80 Eur s príslušenstvom (I. výrok) a proti závislému výroku o trovách konania (III. výrok), podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a žalobu zamietol, resp. rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie nezaujal k jeho početným skutkovým a právnym argumentom stanovisko, čím ignoroval jeho procesnú obranu. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nijako nevysporiadal s jeho písomnými podaniami, pretože na ne neposkytol žiadne odpovede. Konštatoval jednoznačne a určito označený termín konečnej splatnosti úveru v Zmluve o úvere. Argumentáciu súdu prvej inštancie o nedostatočnom označení termínu konečnej splatnosti úveru považoval za rozpornú s rozhodovacou praxou Súdneho dvoru Európskej únie, ktorý v rozsudku vo veci k C-42/15 z 9. novembra 2016 skonštatoval, že ,,nie je nevyhnutné, aby Zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum“. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudky všeobecných súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. 05. 2018, sp. zn. 6 Co/295/2017, rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 20. 03. 2017, sp. zn. 9 CSp/137/2016). Zdôraznil, že u spotrebiteľov je možné predpokladať znalosť toho, že týždeň má 7 dní, ako aj počtov do 60, keďže sa jedná o osnovu 2. ročníka základných škôl. Navyše žalobca netrpel žiadnymi zdravotnými komplikáciami, ktoré ani neuvádzal v konaní. Nesúhlasil s účelovými závermi súdu prvej inštancie o neuvedení termínu konečnej splatnosti v Zmluve o úvere, ktorý žalobca z uvedeného dôvodu nepoznal. Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv (viď nález Ústavného súdu SR z 03. 10. 2012, sp. zn. I. ÚS 164/2012). Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, pretože je neprijateľný, bez relevantného zdôvodnenia a zákonnej opory. Služba poskytovaná na základe Zmluvy o zabezpečení splátok úveru je len doplnková a nie je podmienkou získania úveru. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že v žiadnej Zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je zmienka o doplnkovej službe, žalobca mohol splátky úveru splácať bezhotovostne, bez využitia doplnkovej služby (platobné údaje sú uvedené v každej Úverovej zmluve). Neobstojí ani tvrdenie súdu prvej inštancie, že odplata za túto doplnkovú službu, keďže nebola zahrnutá do RPMN, spôsobila možnosť uvedenia do omylu žalobcu, pretože nemohol správne posúdiť výhodnosť úveru. Súd prvej inštancie stavia spotrebiteľa do pozície subjektu, ktorý si nevie prečítať, koľko ho stojí dobrovoľne zvolená doplnková služba, hoci odplata za túto službu je explicitne uvedená v príslušnej Zmluve o zabezpečení splátok úveru. Neobstojí ani tvrdenie okresného súdu o jeho povinnosti túto službu zabezpečovať aj bez uzatvorenej Zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Žalobca mal viacero možností, ako uhrádzať jednotlivé splátky podľa Zmluvy o úvere, s čím sú však spojené určité náklady, poplatky, strata času, cestovné, a preto poskytuje svojim zákazníkom možnosť prostredníctvom, ktorej môžu uhrádzať jednotlivé splátky. Zmluva o zabezpečení splátok úveru je samostatnou akcesorickou zmluvou k Zmluve o úvere a nie je podmienkou získania úveru. Právna úprava striktne stanovuje ako sa RPMN počíta, veličiny, ktoré vstupujú do výpočtu RPMN, sú stanovené kogentnou právnou úpravou, a preto nie je na jeho zvážení, ktoré veličiny zahrnie a ktoré nie do RPMN. Pretože Zmluva o zabezpečení splátok úveru nie je podmienkou získania úveru, odmena za túto službu sa nezapočítava podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch do RPMN, čo preukazujú stanoviská všetkých kontrolných orgánov, t. j. Ministerstva financií SR, Slovenskej obchodnej inšpekcie a Národnej banky Slovenska, ako aj konštantná rozhodovacia činnosť všeobecných súdov (rozsudok Okresného súdu Bratislava II. z 02. 12. 2013, sp. zn. 8 C/74/2012, rozsudok Okresného súdu Prešov z 03. 11. 2014, sp. zn. 25 C/160/2014). Nie je mu zrejmé, prečo by takúto doplnkovú službu v slobodnom trhovom prostredí nemohol poskytovať, keď o takúto službu mali zákazníci záujem a riadne ju využívali. Záver súdu prvej inštancie o nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu bezúročnosti a bez poplatkovosti Zmluvy o úvere pre absenciu zákonných náležitostí, ako aj Zmluvy o poskytnutí doplnkovej, preto neobstojí.
7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
8. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 670,80 Eur s príslušenstvom (I.výrok) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
9. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žalovanému.
11. Obsahom práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky patrí (okrem iných) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami sporu zo strany súdu a právo na spravodlivé prejednanie veci, ktorého súčasťou je i právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
12. Okresný súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
13. Pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného v odvolaní.
14. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal.
15. Pokiaľ okresný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú Zmluvu o úvere uzavretú medzi žalobcom a žalovaným treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne skúmal, či zmluva obsahuje obligatórne náležitosti, považuje odvolací súd za vecne správne.
16. Z obsahu spisu odvolací súd mal preukázané, že medzi stranami bola dňa 31. 03. 2014 uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom úvere (č.l. 9-10 spisu), na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 780,- Eur. Žalobca sa zaviazal túto sumu žalovanému vrátiť zvýšenú o úrok vo výške 22,38 %, t. j. o sumu 112,32 Eur a o poplatok za garantovanú službu vo výške 156,78 Eur, t.j. celkovo zaplatiť čiastku 1.049,10 Eur so splatnosťou siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy. Zo Zmluvy o úvere vyplýva, že ,,Celková čiastka podľa § 2 písm. h) Zákona (ďalej len dlžná suma“), ktorú je zákazník povinný zaplatiť Providentu na základe Zmluvy, je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov, pričom v čase uzatvorenia Zmluvy a pri predpoklade riadneho a včasného plnenia dlhu predstavuje sumu 1.049,10 Eur.“
17. Zároveň dňa 31. 03. 2014 bola medzi stranami sporu uzatvorená Zmluva o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že žalobca zaplatí žalovanému celkovú čiastku 401,70
Eur v 60 - tich pravidelných týždenných splátkach vo výške 6,69 Eur a poslednú splátku vo výške 6,99 Eur. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí Zmluvy (č.l. 11 spisu). Zo Zmluvy o zabezpečení splátok úveru ďalej vyplýva, že ,,Celková odmena tu predstavuje odplatu pre Poskytovateľa za to, že zákazník bude môcť spotrebiteľský úver splácať v hotovosti priamo v mieste svojho trvalého bydliska alebo na inom mieste podľa zmluvy, ktoré mu práve vyhovuje a Poskytovateľ zabezpečí prevzatie a doručenie peňažnej hotovosti na účely splácania spotrebiteľského úveru, pričom suma celkovej odmeny slúži Poskytovateľovi na úhradu nákladov vzniknutých pri poskytovaní služby, ktorými sú cestovné výdavky, telekomunikačné výdavky a odmena pre poverených pracovníkov a tvorí vlastný príjem Poskytovateľa“.
18. Odvolací súd považuje predmetný úver za bezúročný a bezpoplatkov, pričom nesúhlasí s tvrdením žalovaného o dostatočne vymedzenej konečnej splatnosti úveru a dobe trvania zmluvy z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti v súlade s právnymi predpismi, ktoré vymedzenie súd prvej inštancie považoval za nedostatočné z dôvodu absentovania náležitosti z hľadiska určenia termínu konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že termín konečnej splatnosti vymedzením siedmeho dňa 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy nie je dostatočne určitý pre priemerného spotrebiteľa, ktorý nie je na takéto zmluvné dojednanie pripravený a je objektívne nejasný. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby termín konečnej splatnosti úveru v zmluve a zmluve o zabezpečení stanovil jednoznačne, keď mu bol známy počet splátok (časť zmluvy - Spôsob financovania) a podľa jeho tvrdení aj termín splatnosti prvej mesačnej splátky. Nemožno vyvodiť záver o dostatočne určitom spôsobe vymedzenia termínu konečnej splatnosti úveru pre spotrebiteľa.
19. Odvolací súd (zhodne s názorom prvoinštančného súdu) konštatuje, že v Zmluve o úvere absentujú obligatórne náležitosti (§ 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch), t.j. doba trvania Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keďže úmyslom zmluvných strán bolo uzavretie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, že úver bude splácaný v týždenných splátkach.
20. Odvolací súd dodáva, že Zmluva o zabezpečení splátok úver nepochybne súvisí s uzatvorenou Zmluvou o úvere (obsahuje odkaz na číslo Zmluvy o úvere, obsahom zmluvy je konkrétna úprava spôsobu prevzatia peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok úveru), ide o zmluvu akcesorického charakteru vo vzťahu k Zmluve o úvere. Odvolací súd považuje činnosť žalovaného pri uzatváraní Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a prepojenej Zmluvy o zabezpečení splátok úveru za konanie od počiatku cielene smerujúce k dosiahnutiu poskytnutia spotrebiteľského úveru s navýšením RPMN. Spotrebiteľ takto k uzatvoreniu Zmluvy o zabezpečení splátok úveru pristúpi, keďže sa domnieva, že sa nemení výhodnosť jeho úveru. Služba poskytnutá žalobcovi na základe Zmluvy o zabezpečení splátok úveru zo dňa 31. 03. 2014 mala byť súčasťou celkových nákladov, a tým pádom mala byť zarátaná aj do RPMN, čo sa však v tomto prípade nestalo. Z uvedeného dôvodu je nepochybné, že skutočná výška RPMN je vyššia, ako je uvedená v Zmluve o úvere, a to niekoľkonásobne. Takýmto konaním žalovaného bol žalobca uvedený do omylu, keďže sa úver javil výhodnejší, ako v skutočnosti bol. Odvolací súd zdôrazňuje, že medzi celkové náklady spotrebiteľa patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so Zmluvou o úvere, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúknutých podmienok. Takýmto obchádzaním zákona sa snaží žalovaný (dodávateľ) navýšiť RPMN bez ohľadu na to, aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť, či navrhovaná zmena o spotrebiteľskom úvere zodpovedá jeho potrebám a jeho finančnej situácii. Predmetné konanie žalovaného je jednoznačne možné hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku, ktorej používanie je ex lege zakázané. Z uvedených dôvodov na obsah Zmluvy o zabezpečení splátok úveru nebolo možné prihliadnuť, keďže ide o neplatný právny úkon (§ 39 OZ).
21. Podľa § 451 ods. 1,2 OZ, <. kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
22. Podľa § 456 OZ, <. predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
23. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah (veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj, keď to zákon výslovne neustanovuje.
24. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho úkonu spravidla z neplatnej zmluvy.
25. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.
26. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd správne aplikoval zákonnú fikciu o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1, písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch), teda postupoval v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch a taktiež v súlade s ustanovením § 451 OZ, pretože povinnosťou žalovaného bolo vydať majetkový prospech získaný od žalobcu bez právneho dôvodu vo výške 670,80 Eur vrátane jeho príslušenstva.
27. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (III. výrok), ktorý v zmysle aplikovanej zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP považuje taktiež za správny.
28. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (II. výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).
29. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).